Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 524/2016
PDF · 188.12 KB
No categories available
III. ÚS 524/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , a ,
, zastúpených advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201,
Námestovo, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 33/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2016
doručená sťažnosť , a (ďalej len
„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 33/2013
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
V úvode sťažnosti sťažovatelia v právnom postavení žalobcov uvádzajú, že
na okresnom súde „pod sp. zn. 2 C 33/2013 odo dňa 4.7.2013 do súčasnosti prebieha
konanie... o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. I napriek tomu že odo dňa začatia tohto
konania uplynuli 2 roky a 11 mesiacov, do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne
skončené“.
Sťažovatelia následne pozornosť ústavného súdu upriamujú na posúdenie troch
kritérií, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri namietanom porušení základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a uvádzajú:
„1./ Právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje nezbavuje súd
zodpovednosti za prieťahy v konaní.
V konaní vedenom Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2 C 33/2013 nejde
o právne zložitú vec. Ide o vec určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, čo je vec ktorá tvorí
súčasť bežnej rozhodovacej činnosti odporcu. V tejto oblasti existuje rozsiahla súdna
judikatúra, ktorá je stabilná od účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník t.j.
po dobu viac ako 50 rokov. Túto vec preto z právneho hľadiska nemožno považovať
za zložitú.
2./ Správanie účastníka konania - sťažovateľov v 1. - 3. rade počas konania pred
všeobecným súdom.
Zo spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2 C 33/2013 je zrejmé že my,
sťažovatelia v 1. -3. rade sme v tomto konaní nespôsobili žiadne prieťahy. Pre našu neúčasť
nebolo odročené žiadne pojednávanie v tejto veci.
Toto konanie účelovo predlžuje žalovaný a jeho advokát
svojimi účelovými práceneschopnosťami, pre ktoré boli zrušené
2 pojednávania - dňa 11.1.2016 a dňa 2.5.2016. Odporca toto správanie žalovaného
a jeho advokáta toleruje.
3./ Spôsob, akým všeobecný súd v konaní postupoval.
... V tomto občianskom súdnom konaní sú neodôvodnené prieťahy od mesiaca jún
2015 do súčasnosti t.j. po dobu 12 mesiacov, čím sa toto konanie neúmerne predlžuje.
Samotná skutočnosť, že toto konanie trvá už 2 roky a 11 mesiacov preukazuje porušenie
nášho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto dĺžka konania
predlžuje stav našej právnej neistoty do tej miery, že naše právo na súdnu ochranu sa stáva
iba iluzórnym právom.
O nekvalitnej práci odporcu v tejto veci svedčí skutočnosť, že 2 rozsudky odporcu
-rozsudok Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2 C 33/2013-66 zo dňa 3.3.2014 a rozsudok
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 2 C 33/2013-151 zo dňa 26.1.2015 boli zrušené
Krajským súdom v Žiline a to vždy z tých istých dôvodov. Odporca koná v rozpore s § 226
OSP, pretože vo veci nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu.
Od doručenia uznesenia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/211/2015 zo dňa
30.4.2015 do dnešného dňa sa vo veci vôbec nekoná, čo priznal odporca vo svojom
stanovisku zo dňa 1.12.2015. Táto vec sa stala reštančnou vecou.
Výsledkom dohľadu, ktorý JUDr. Margita Kovaľová ako predsedníčka odporcu
vykonávala nad plynulosťou tohto konania je skutočnosť, že od mesiaca jún 2015
do dnešného dňa sa vo veci nekoná. Za riadne konanie súdu nie je možné pokladať
nariadenie 2 termínov pojednávania - na deň 11.1.2016 o 12.15 hod. a na deň 2.5.2016
o 8.15 hod., ktoré boli zrušené z dôvodov udajných práceneschopností advokáta
. Cieľom týchto práceneschopností advokáta
bolo dosiahnuť, aby vec nepojednávala zastupujúca sudkyňa JUDr. Miriam Srogončíková,
ale zákonný sudca JUDr. Miroslav Jagnešák.
Naša sťažnosť na prieťahy v tomto konaní zo dňa 14.11.2015 neviedla k urýchleniu
tohto občianskeho súdneho konania.
Posledné pojednávanie vo veci sa konalo dňa 26.1.2015.
Konanie odporcu v tejto veci je možné pokladať za konanie spôsobom, ktorému
chýba účelnosť a efektívnosť, čo má výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku tohto občianskeho
súdneho konania.“
S ohľadom na uvedené sťažovatelia v závere sťažnosti ústavnému súdu navrhujú, aby
nálezom vyslovil porušenie ich označených práv podľa ústavy a dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných
prieťahov a priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € každému
zo sťažovateľov, ako i úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či
nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej
porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo
vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľov na ochranu pred postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktorým
malo byť porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľov, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom
na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu
nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti
sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného
základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03,
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04,
III. ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu, je potrebné poukázať
na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel
(napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. III. ÚS 59/05,
Zo spisovej dokumentácie na vec sa vzťahujúcej vyplýva, že od podania žaloby na
okresnom súde 4. júla 2013 do vrátenia spisu okresnému súdu 26. júna 2015 z odvolacieho
súdu okresný súd postupoval plynulo a vo veci sťažovateľov aj dvakrát meritórne rozhodol
(hoci obe rozhodnutia boli nadriadeným súdom zrušené). Aj samotní sťažovatelia
v odôvodnení sťažnosti ohraničili obdobie nečinnosti okresného súdu, keď uvádzajú, že
„V tomto občianskom súdnom konaní sú neodôvodnené prieťahy od mesiaca jún 2015
do súčasnosti t.j. po dobu 12 mesiacov, čím sa toto konanie neúmerne predlžuje.“.
Po ostanom zrušení rozsudku okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bol
postup okresného súdu takýto:
- 24. novembra 2015 okresný súd nariadil termín pojednávania na 11. január 2016,
- 7. januára 2016 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu
žalovaného o odročenie termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ku ktorej bola
pripojená aj fotokópia potvrdenia o dočasnej pracovnej práceneschopnosti, a taktiež bolo
okresným súdom zistené u ošetrujúceho lekára, že ide o ochorenie takého charakteru, ktoré
nedovoľuje jeho účasť na pojednávaní, pretože by mohlo závažne ohroziť jeho zdravie;
zároveň bolo okresnému súdu písomne oznámené, že žalovaný nesúhlasí so substitučným
zastúpením, ako ani s tým, aby sa pojednávalo v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
- 8. januára 2016 okresný súd zrušil termín pojednávania o oznámil to ostatným
účastníkom konania,
- 12. januára 2016 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby oznámil
ukončenie svojej práceneschopnosti, ktorý podaním doručeným okresnému súdu 21. januára
2016 oznámil, že jeho práceneschopnosť bola ukončená 15. januára 2016,
- 21. januára 2016 okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. máj 2016,
- 28. apríla 2016 bolo okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu
žalovaného o odročenie termínu pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, ku ktorej bola
pripojená aj fotokópia potvrdenia o dočasnej pracovnej práceneschopnosti, ako aj
potvrdenie ošetrujúceho lekára, že ide o ochorenie takého charakteru, ktoré nedovoľuje jeho
účasť na pojednávaní, pretože by mohlo závažne ohroziť jeho zdravie; zároveň bolo
okresnému súdu písomne oznámené, že žalovaný nesúhlasí so substitučným zastúpením,
ako ani s tým, aby sa pojednávalo v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,
- 29. apríla 2016 okresný súd zrušil termín pojednávania o oznámil to ostatným
účastníkom konania,
- 4. mája 2016 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby oznámil
ukončenie svojej práceneschopnosti,
- 16. júna 2016 bola vec sťažovateľov v súlade s Dodatkom č. 5 k Rozvrhu práce
Okresného súdu Námestovo na rok 2016 vrátená pôvodnému zákonnému sudcovi.
Sťažovatelia považujú konanie právneho zástupcu žalovaného spočívajúce v jeho
žiadostiach o odročenie dvoch termínov pojednávaní z dôvodu dočasnej práceneschopnosti
za účelové. Následný postup okresného súdu, ktorý vyhovel jeho žiadostiam a zrušil už
nariadené termíny pojednávaní, a teda podľa nich toleroval takéto správanie právneho
zástupcu žalovaného, pokladajú za taký, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní o ich
právnej veci.
Podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) súd pokračuje
v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví
na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať
v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.
Podľa § 119 ods. 1 OSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
Podľa § 119 ods. 3 OSP ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav
účastníka alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj
vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav účastníka alebo jeho zástupcu
neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie
ošetrujúceho lekára, že účastník alebo jeho zástupca nie je schopný bez ohrozenia života
alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť pojednávania.
Všeobecný súd nie je povinný vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie
pojednávania, ale len takej, ktorá je odôvodnená dôležitým dôvodom. Aj keď to zákon
výslovne neustanovuje, existenciu takéhoto dôvodu, ktorý bráni účastníkovi (resp. jeho
právnemu zástupcovi) byť prítomný na pojednávaní, musí byť vždy súdu hodnoverným
spôsobom preukázaná pred začatím pojednávania. Nesporne choroba preukázaná lekársky
uznanou dočasnou práceneschopnosťou spolu s vyjadrením ošetrujúceho lekára, že ide
o ochorenie takého charakteru, ktoré nedovoľuje účasť na pojednávaní, keďže by mohlo
závažne ohroziť jeho zdravie, je dôležitým dôvodom v zmysle § 101 ods. 2 OSP. Súd
prvého stupňa po tom, ako zrušil termín pojednávania v oboch prípadoch, vyzval právneho
zástupcu na oznámenie ukončenia jeho práceneschopnosti a následne bezodkladne nariadil
nový termín pojednávania. S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že spôsob
aplikácie § 101 a § 119 OSP okresným súdom nie je taký, ktorý by mohol spôsobiť
zbytočné prieťahy.
Doterajší priebeh konania pred okresným súdom bol – napriek možnosti
efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konania zo strany okresného súdu – podľa názoru
ústavného súdu bez významnejších prieťahov, a preto nezakladá reálnu možnosť vyslovenia
porušenia sťažovateľmi označeným základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu – v pre sťažovateľov významnej veci – by
eventuálne mohla spôsobiť porušenie ich označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru, čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť.
Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti a spisového materiálu na vec sa
vzťahujúceho vyhodnotil, že v napadnutom konaní zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu
do označených práv sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavno-relevantnému porušeniu
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval
doterajší postup okresného súdu (konanie trvá celkovo do podania sťažnosti necelé tri roky
a okresný súd vo veci samej priebežne konal a koná) za taký, ktorý by signalizoval možnosť
kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľov na ďalšie konanie ako porušenie
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po prípadnej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu sťažovatelia v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016