Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 557/2016
PDF · 215.83 KB
No categories available
III. ÚS 557/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček,
s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter
Ďurček, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu podľa
čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž 6/2014
z 23. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu
prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Sž 6/2014 z 23. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len „rada“) listom sp. zn. 4569/2013 z 24. septembra 2013
sťažovateľke oznámila začatie správneho konania č. 322-PLO/O-4569/2013 vo veci
možného porušenia povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s nesprávnym
uplatnením klasifikácie programov jednotného systému označovania. Následne rada
rozhodnutím č. RP/094/2013 zo 17. decembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie“) uložila
sťažovateľke pokutu v sume 2 500 € pre porušenie povinnosti ustanovenej § 20 ods. 4
zákona o vysielaní a retransmisii tým, že «16. 7. 2013 v čase od cca 20:31 odvysielal
v rámci programovej služby program , ktorý označil ako nevhodný
pre maloletých do 12 rokov, hoci tento obsahoval vyjadrenia napĺňajúce hodnotiace
kritérium „obscénne a vulgárne vyjadrovanie“, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt,
frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia ako aj vzhľadom na
charakter, druh, umelecké amorálne posolstvo daného programu podmieňujú klasifikáciu
a označenie daného programu ako nevhodného a neprípustného pre maloletých divákov do
15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania».
3. Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka opravný prostriedok (správnu žalobu),
v ktorom rade vytkla nesprávne právne posúdenie veci a zistenie skutkového stavu,
keďže podkladmi pre vydanie jej rozhodnutia boli záznamy z vysielania programu, ako
aj prepis/popis skutkového stavu, avšak „nevykonala dôkaz – ohliadku záznamov
z vysielania predmetných programov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala
v rozpore s... ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu
nevyhotovila zápisnicu“. Okrem toho sťažovateľka namietla „nezrozumiteľnosť
napadnutého rozhodnutia a nepresné vymedzenie skutku vo výroku“, ktorý podľa jej názoru
„neobsahuje spôsob spáchania skutku, vrátane vymedzenia konkrétnych vyjadrení, ktoré
mali napĺňať hodnotiace kritériá identifikované radou“. Posledná námietka sťažovateľky
smerovala proti nezákonnosti rozhodnutia rady z dôvodu, že „predmetné konanie nebolo
spojené s konaním č. 323-PLO/O-4570/2013“, v ktorom rada rozhodnutím č. RP/095/2013
zo 17. decembra 2013 uložila sťažovateľke pokutu – úhrnnú sankciu v sume 10 000 €
pre porušenie povinnosti ustanovenej § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým,
že «5. 8. 2013 o cca 22:56 hod. v premiére a dňa 10. 8. 2013 o cca 11:14 hod. v repríze
odvysielal v rámci programovej služby program , ktorý označil ako
nevhodný pre maloletých do 12 rokov, hoci tento obsahoval hodnotiace kritérium
„zobrazenie šikanovania“, podmieňujúce klasifikáciu a označenie programu ako
nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov, čím došlo k nesprávnemu
uplatneniu Jednotného systému označovania», ako aj pre porušenie povinnosti ustanovenej
§ 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že „na televíznej programovej službe
dňa 5. 8. 2013 v čase od 23:00:00 hod do 23:59:59 hod odvysielal reklamné šoty -
reklamný blok v čase o 23:26:58 hod. v trvaní 6 minút a 4 sekundy, - reklamný blok v čase o
23:53:56 hod. v trvaní 5 minút a 54 sekúnd, - časť komunikátu propagujúceho festival
od 23:59:55 hod. do cca 23:59:59 hod v trvaní 5 sekúnd, v celkovom časovom
rozsahu 12 minút a 3 sekundy, teda o 3 sekundy dlhšom ako povolených 12 minút“.
4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie rady ako vecne správne podľa
v tom čase účinného § 250q ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku účinného
do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) potvrdil, pretože po preskúmaní jeho zákonnosti dospel
k názoru, že námietky sťažovateľky nie sú relevantné na vyhovenie jej odvolaciemu návrhu.
5. Sťažovateľka poukazujúc na nález ústavného súdu č. k. III. ÚS 571/2015-47
z 12. apríla 2016, ktorým vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015, v sťažnosti namieta, že ani v konaní vedenom
najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 6/2014 „nebol rešpektovaný režim správneho trestania
podľa predpisov trestnoprávnej úpravy, nakoľko predmetné konanie nebolo spojené
s konaním č. 323-PLO/O-4570/2013“. Opakujúc identické výhrady voči postupu rady
v správnom konaní, aké uviedla vo svojom opravnom prostriedku proti jej rozhodnutiu,
sťažovateľka ďalej namieta, že „rada a jej rozhodnutie a následne rozhodnutie najvyššieho
súdu neoprávnene zasiahlo do práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
a 2 Ústavy SR tým, že neumožnila sťažovateľke vyjadriť sa k podkladom a spôsobu ich
zistenia rozhodnutia pred jeho vydaním, bezprostredne po ukončení zisťovania a rovnako
tým že nedodala sťažovateľke záznam, ktorý rada sama vyslovene označila ako podklad pre
rozhodnutie v správnom konaní“. Sťažovateľka sa bráni, že odvysielaním predmetného
televízneho komunikátu realizovala svoje právo na slobodu prejavu a šírenie informácií,
ktoré možno „zo strany orgánov štátu obmedziť len zákonom a na jeho základe a zároveň
za splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo strany správneho orgánu alebo
súdu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti“.
V tejto súvislosti zdôraznila, že „označovanie programov JSO má vo svojej podstate mať
len odporúčací charakter. Zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých
majú predovšetkým rodičia alebo zákonní zástupcovia. JSO a rozhodovacia prax v tejto
oblasti sú vyjadrením až príliš obmedzujúceho paternalistického právania sa štátu.“.
6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž 6/2014 z 23. marca 2016 boli
porušené jej základné práva podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 363,79 €.
II.
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania
(napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 453/2011). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09,
m. m. IV. ÚS 62/08).
13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky
na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 Sž 6/2014 z 23. marca 2016, ktorým potvrdil rozhodnutie rady č. RP/094/2013 zo
17. decembra 2013 o uložení pokuty sťažovateľke za porušenie § 20 ods. 4 zákona
o vysielaní a retransmisii, v zmysle ktorého na základe klasifikácie programov podľa
vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť
a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len
„jednotný systém označovania“).
14. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľke, ktorá sa
viacerými sťažnosťami domáhala ústavného prieskumu rozhodnutí najvyššieho súdu
vydanými v rámci jeho kompetencií podľa § 250l a nasl. OSP v súvislosti s uložením
sankcií sťažovateľke za porušenie viacerých povinností vyplývajúcich pre ňu zo zákona
o vysielaní a retransmisii, je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu
označených práv, preto ju nepovažoval za potrebné duplicitne citovať.
15. Ústavný súd konštatuje, že podstatou vznesených námietok je tvrdenie
sťažovateľky o tom, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej
argumentáciou, ktorú uplatnila v rámci svojho opravného prostriedku proti rozhodnutiu
rady.
16. Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa preto ústavný súd
oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti
odôvodnenia uviedol:
«... žalovaný správny orgán v predmetnej veci postupoval náležite v zmysle
citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností
relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval
v súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej
vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa,
že Rada nevykonala dôkaz – ohliadku záznamov z vysielania, resp. nevyhotovila zápisnicu
o vykonaní tohto dôkazu. V rámci ohliadky správny orgán získava poznatky, ktoré dokazujú
alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť, pričom ohliadku možno vykonať iba na vec majúcu
hmotný charakter. Z charakteru záznamu vysielania, kde hmotnú povahu má len technický
nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, vyplýva, že tento dôkaz sa nevykonáva formou
ohliadky.
Pokiaľ ide o namietanú absenciu zápisnice o vzhliadnutí vysielania. Najvyšší súd
Slovenskej republiky uvádza, že z gramatického výkladu § 22 správneho poriadku je zrejmé,
že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité, a to
podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“...
Neexistencia zápisnice o vykonaní úkonu správnym orgánom (vzhliadnutí posudzovaného
záznamu vysielania) nepredstavuje takú vadu v procesnom postupe rady, ktorá by mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomuto záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj s ohľadom na to, že obsah posudzovaných záznamov navrhovateľ
v správnom konaní vôbec nenamietal (pričom záznam vysielania ako aj jeho písomný
prepis/popis mu bol zaslaný spolu s oznámením o začatí správneho konania) a Najvyšší súd
Slovenskej republiky po oboznámení sa so záznamom vysielania tiež nenašiel rozpor s jeho
opisom v napadnutom rozhodnutí...
Výroková časť rozhodnutia exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ
dopustil a v dôsledku, ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý
mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba považovať
za bezpredmetnú...
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno opomínať skutočnosť,
že maloletí sú naj náchylnejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri
formovaní svojho správania a vlastného rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií. Nie je preto
želateľné, aby prezentovanú formu správania a vyjadrovania protagonistov posudzovaného
programu, považovali maloletí diváci za normálne, prípadne hodné napodobňovania...
Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú ani námietku
navrhovateľa, že Rada nespojila predmetné konanie s konaním 323-PLO/O-4570/2013
(RP/095/2013). Navrhovateľ namietal, že v oboch konaniach sankcionovala vysielateľa za
porušenie povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a zhodne za to,
že odvysielal program , ktorý zhodne označil symbolom „12“, hoci ho
mal zhodne podľa Rady označiť symbolom „18“.
Navrhovateľ bol v prejednávanom prípade sankcionovaný za to, že označil program
ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov hoci mal tento program označiť ako nevhodný
pre maloletých do 15 rokov. Navrhovateľove tvrdenie, že odporkyňa v oboch prípadoch
sankcionovala navrhovateľa za označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 12
rokov, hoci ho mal zhodne označiť symbolom „18“ je teda zjavne nepravdivé. Taktiež
dôvody pre rozličné označenie vekovej vhodnosti programov boli v týchto prípadoch úplne
rozdielne. Kým v napadnutom rozhodnutí sa jednalo o „obscénne vyjadrovanie“,
v rozhodnutí č. RP/095/2013 (ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6SŽ/7/2014 z 29. januára 2015) bolo dôvodom na prísnejšie označenie
vekovej vhodnosti programu „zobrazenie šikanovania“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uvádza, že vzhľadom na nedostatok špeciálnej
úpravy pri administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní
o ňom, ako aj pri ukladaní sankcie, správny orgán má postupovať „analogiae legis“ podľa
ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu. To však neznamená, že správny orgán
v konaní postupuje výlučne podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu
úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon
č. 308/2000 Z. z. Pokiaľ, teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím
z uvádzaných dôvodov, nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla
v rozpore so zákonom.
Ako vyplýva z uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval námietky
navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné
na vyhovenie odvolacieho návrhu. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so
zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 3 veta prvá O.s.p.»
17. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku nezistil, že by
najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri
ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do tohto
rozsudku v súlade s jeho právomocami podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. Preskúmaním
napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd primerane
rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou
vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne
a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych
predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia rady presvedčivo a náležite
odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že čo sa týka zákonnosti rozhodnutia rady, ktoré
sťažovateľka napadla opravným prostriedkom, najvyšší súd zodpovedal všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka
pred ním domáhala.
18. V kontexte uvedeného preto závery nálezu ústavného súdu č. k.
III. ÚS 571/2015-47 z 12. apríla 2016 nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky
posudzovaný v tomto konaní, a to pre rozdielne skutkové okolnosti prípadu sťažovateľky,
ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré vyplývali
z porušenia inej zákonom o vysielaní a retransmisii ustanovenej povinnosti sťažovateľky.
Inými slovami, hoci má administratívne sankcionovanie trestnoprávny charakter a pri
mlčaní zákona je nutné analogicky vychádzať z Trestného zákona, v každej prerokúvanej
veci treba mať na zreteli primeranosť jeho použitia vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-
ktorého prípadu.
19. Okrem toho v súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd odkazuje aj
na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 2/2012 zo 6. marca 2012, v ktorom judikoval,
že „účelom právnej úpravy označovania programov jednotným systémom označovania
prostredníctvom poskytnutia informácie rodičom maloletých za účelom ich rozhodovania
o umožnení sledovania programov maloletými, je zabezpečenie maximálnej možnej ochrany
maloletých pred možnými negatívnymi vplyvmi televízneho vysielania na ich vývoj“.
Neobstojí preto ani obrana sťažovateľky spočívajúca v tvrdení o odporúčacom charaktere
jednotného systému označovania, resp. o primárnej zodpovednosti rodičov alebo
zákonných zástupcov „za riadny morálny a psychický vývin maloletých“.
20. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
21. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný
súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti. Keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by vzhľadom na vznesené námietky signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky na slobodu prejavu podľa čl. 26
ods. 1, 2, 3 a 4 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, ústavný
súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť aj v tejto časti.
22. Na základe uvedeného sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal,
keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo
slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016