Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 557/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária Bugala – Ďurček,

s. r. o., Miletičova 5B, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter

Ďurček, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu podľa

, 2, 3 a 4 a základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júna

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV, s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu

prejavu podľa , 2, 3 a 4 (ďalej len „“)

a základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2

dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. marca 2016 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že Rada pre vysielanie

a retransmisiu (ďalej len „rada“) listom sp. zn. z 24. septembra 2013

sťažovateľke oznámila začatie správneho konania č. 322-PLO/O-4569/2013 vo veci

možného porušenia povinnosti podľa o vysielaní

a retransmisii a o zmene o telekomunikáciách v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s nesprávnym

uplatnením klasifikácie programov jednotného systému označovania. Následne rada

rozhodnutím č. zo 17. decembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie“) uložila

sťažovateľke pokutu v sume 2 500 € pre porušenie povinnosti ustanovenej § 20 ods. 4

zákona o vysielaní a retransmisii tým, že «16. 7. 2013 v čase od cca 20:31 odvysielal

v rámci programovej služby program , ktorý označil ako nevhodný

pre maloletých do 12 rokov, hoci tento obsahoval vyjadrenia napĺňajúce hodnotiace

kritérium „obscénne a vulgárne vyjadrovanie“, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt,

frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia ako aj vzhľadom na

charakter, druh, umelecké amorálne posolstvo daného programu podmieňujú klasifikáciu

a označenie daného programu ako nevhodného a neprípustného pre maloletých divákov do

15 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania».

3. Proti rozhodnutiu rady podala sťažovateľka opravný prostriedok (správnu žalobu),

v ktorom rade vytkla nesprávne právne posúdenie veci a zistenie skutkového stavu,

keďže podkladmi pre vydanie jej rozhodnutia boli záznamy z vysielania programu, ako

aj prepis/popis skutkového stavu, avšak „nevykonala dôkaz – ohliadku záznamov

z vysielania predmetných programov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala

v rozpore s... ustanoveniami Správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu

nevyhotovila zápisnicu“. Okrem toho sťažovateľka namietla „nezrozumiteľnosť

napadnutého rozhodnutia a nepresné vymedzenie skutku vo výroku“, ktorý podľa jej názoru

„neobsahuje spôsob spáchania skutku, vrátane vymedzenia konkrétnych vyjadrení, ktoré

mali napĺňať hodnotiace kritériá identifikované radou“. Posledná námietka sťažovateľky

smerovala proti nezákonnosti rozhodnutia rady z dôvodu, že „predmetné konanie nebolo

spojené s konaním č. “, v ktorom rada rozhodnutím č.

zo 17. decembra 2013 uložila sťažovateľke pokutu – úhrnnú sankciu v sume 10 000 €

pre porušenie povinnosti ustanovenej § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii tým,

že «5. 8. 2013 o cca 22:56 hod. v premiére a dňa 10. 8. 2013 o cca 11:14 hod. v repríze

odvysielal v rámci programovej služby program , ktorý označil ako

nevhodný pre maloletých do 12 rokov, hoci tento obsahoval hodnotiace kritérium

„zobrazenie šikanovania“, podmieňujúce klasifikáciu a označenie programu ako

nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov, čím došlo k nesprávnemu

uplatneniu Jednotného systému označovania», ako aj pre porušenie povinnosti ustanovenej

§ 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii tým, že „na televíznej programovej službe

dňa 5. 8. 2013 v čase od 23:00:00 hod do 23:59:59 hod odvysielal reklamné šoty -

reklamný blok v čase o 23:26:58 hod. v trvaní 6 minút a 4 sekundy, - reklamný blok v čase o

23:53:56 hod. v trvaní 5 minút a 54 sekúnd, - časť komunikátu propagujúceho festival

od 23:59:55 hod. do cca 23:59:59 hod v trvaní 5 sekúnd, v celkovom časovom

rozsahu 12 minút a 3 sekundy, teda o 3 sekundy dlhšom ako povolených 12 minút“.

4. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodnutie rady ako vecne správne podľa

v tom čase účinného prvej vety účinného

do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) potvrdil, pretože po preskúmaní jeho zákonnosti dospel

k názoru, že námietky sťažovateľky nie sú relevantné na vyhovenie jej odvolaciemu návrhu.

5. Sťažovateľka poukazujúc na nález ústavného súdu č. k. -47

z 12. apríla 2016, ktorým vyslovil porušenie jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

7 Sž/11, 12/2013 z 26. februára 2015, v sťažnosti namieta, že ani v konaní vedenom

najvyšším súdom pod sp. zn. „nebol rešpektovaný režim správneho trestania

podľa predpisov trestnoprávnej úpravy, nakoľko predmetné konanie nebolo spojené

s konaním č. 323-PLO/O-4570/2013“. Opakujúc identické výhrady voči postupu rady

v správnom konaní, aké uviedla vo svojom opravnom prostriedku proti jej rozhodnutiu,

sťažovateľka ďalej namieta, že „rada a jej rozhodnutie a následne rozhodnutie najvyššieho

súdu neoprávnene zasiahlo do práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

a 2 SR tým, že neumožnila sťažovateľke vyjadriť sa k podkladom a spôsobu ich

zistenia rozhodnutia pred jeho vydaním, bezprostredne po ukončení zisťovania a rovnako

tým že nedodala sťažovateľke záznam, ktorý rada sama vyslovene označila ako podklad pre

rozhodnutie v správnom konaní“. Sťažovateľka sa bráni, že odvysielaním predmetného

televízneho komunikátu realizovala svoje právo na slobodu prejavu a šírenie informácií,

ktoré možno „zo strany orgánov štátu obmedziť len zákonom a na jeho základe a zároveň

za splnenia podmienky, že takýto obmedzujúci zásah zo strany správneho orgánu alebo

súdu je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku alebo ochranu verejného zdravia a mravnosti“.

V tejto súvislosti zdôraznila, že „označovanie programov JSO má vo svojej podstate mať

len odporúčací charakter. Zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých

majú predovšetkým rodičia alebo zákonní zástupcovia. JSO a rozhodovacia prax v tejto

oblasti sú vyjadrením až príliš obmedzujúceho paternalistického právania sa štátu.“.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 23. marca 2016 boli

porušené jej základné práva podľa , 2, 3 a 4 a a 2 , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec

vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 363,79 €.

II.

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

11. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , , ,

). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (,

m. m. ).

13. Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky

na slobodu prejavu podľa , 2, 3 a 4 , základného práva na súdnu ochranu

a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. marca 2016, ktorým potvrdil rozhodnutie rady č. zo

17. decembra 2013 o uložení pokuty sťažovateľke za porušenie § 20 ods. 4 zákona

o vysielaní a retransmisii, v zmysle ktorého na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ

audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť

a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len

„jednotný systém označovania“).

14. Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľke, ktorá sa

viacerými sťažnosťami domáhala ústavného prieskumu rozhodnutí najvyššieho súdu

vydanými v rámci jeho kompetencií podľa a nasl. v súvislosti s uložením

sankcií sťažovateľke za porušenie viacerých povinností vyplývajúcich pre ňu zo zákona

o vysielaní a retransmisii, je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu

označených práv, preto ju nepovažoval za potrebné duplicitne citovať.

15. Ústavný súd konštatuje, že podstatou vznesených námietok je tvrdenie

sťažovateľky o tom, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej

argumentáciou, ktorú uplatnila v rámci svojho opravného prostriedku proti rozhodnutiu

rady.

16. Pre účely overenia opodstatnenosti vznesených námietok sa preto ústavný súd

oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorý v relevantnej časti

odôvodnenia uviedol:

«... žalovaný správny orgán v predmetnej veci postupoval náležite v zmysle

citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností

relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval

v súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej

vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa,

že Rada nevykonala dôkaz – ohliadku záznamov z vysielania, resp. nevyhotovila zápisnicu

o vykonaní tohto dôkazu. V rámci ohliadky správny orgán získava poznatky, ktoré dokazujú

alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť, pričom ohliadku možno vykonať iba na vec majúcu

hmotný charakter. Z charakteru záznamu vysielania, kde hmotnú povahu má len technický

nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, vyplýva, že tento dôkaz sa nevykonáva formou

ohliadky.

Pokiaľ ide o namietanú absenciu zápisnice o vzhliadnutí vysielania. Najvyšší súd

Slovenskej republiky uvádza, že z gramatického výkladu § 22 správneho poriadku je zrejmé,

že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité, a to

podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“...

Neexistencia zápisnice o vykonaní úkonu správnym orgánom (vzhliadnutí posudzovaného

záznamu vysielania) nepredstavuje takú vadu v procesnom postupe rady, ktorá by mohla

mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomuto záveru dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj s ohľadom na to, že obsah posudzovaných záznamov navrhovateľ

v správnom konaní vôbec nenamietal (pričom záznam vysielania ako aj jeho písomný

prepis/popis mu bol zaslaný spolu s oznámením o začatí správneho konania) a Najvyšší súd

Slovenskej republiky po oboznámení sa so záznamom vysielania tiež nenašiel rozpor s jeho

opisom v napadnutom rozhodnutí...

Výroková časť rozhodnutia exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ

dopustil a v dôsledku, ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý

mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba považovať

za bezpredmetnú...

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno opomínať skutočnosť,

že maloletí sú naj náchylnejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri

formovaní svojho správania a vlastného rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií. Nie je preto

želateľné, aby prezentovanú formu správania a vyjadrovania protagonistov posudzovaného

programu, považovali maloletí diváci za normálne, prípadne hodné napodobňovania...

Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodnú ani námietku

navrhovateľa, že Rada nespojila predmetné konanie s konaním 323-PLO/O-4570/2013

(). Navrhovateľ namietal, že v oboch konaniach sankcionovala vysielateľa za

porušenie povinnosti podľa a zhodne za to,

že odvysielal program , ktorý zhodne označil symbolom „12“, hoci ho

mal zhodne podľa Rady označiť symbolom „18“.

Navrhovateľ bol v prejednávanom prípade sankcionovaný za to, že označil program

ako nevhodný pre maloletých do 12 rokov hoci mal tento program označiť ako nevhodný

pre maloletých do 15 rokov. Navrhovateľove tvrdenie, že odporkyňa v oboch prípadoch

sankcionovala navrhovateľa za označenie programu ako nevhodného pre maloletých do 12

rokov, hoci ho mal zhodne označiť symbolom „18“ je teda zjavne nepravdivé. Taktiež

dôvody pre rozličné označenie vekovej vhodnosti programov boli v týchto prípadoch úplne

rozdielne. Kým v napadnutom rozhodnutí sa jednalo o „obscénne vyjadrovanie“,

v rozhodnutí č. (ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. januára 2015) bolo dôvodom na prísnejšie označenie

vekovej vhodnosti programu „zobrazenie šikanovania“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež uvádza, že vzhľadom na nedostatok špeciálnej

úpravy pri administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní

o ňom, ako aj pri ukladaní sankcie, správny orgán má postupovať „analogiae legis“ podľa

ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu. To však neznamená, že správny orgán

v konaní postupuje výlučne podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu

úpravu, ktorou zákonodarca upravuje postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon

č. Pokiaľ, teda Rada v uvedenom konaní rozhodla samostatným rozhodnutím

z uvádzaných dôvodov, nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konala a rozhodla

v rozpore so zákonom.

Ako vyplýva z uvedeného, Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval námietky

navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné

na vyhovenie odvolacieho návrhu. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so

zákonom potvrdil podľa veta prvá »

17. Ústavný súd z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku nezistil, že by

najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri

ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do tohto

rozsudku v súlade s jeho právomocami podľa . Preskúmaním

napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné zákonné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Najvyšší súd primerane

rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou

vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne

a procesnoprávne ustanovenia v tom čase účinných všeobecne záväzných právnych

predpisov a svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia rady presvedčivo a náležite

odôvodnil. Možno teda uzavrieť, že čo sa týka zákonnosti rozhodnutia rady, ktoré

sťažovateľka napadla opravným prostriedkom, najvyšší súd zodpovedal všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka

pred ním domáhala.

18. V kontexte uvedeného preto závery nálezu ústavného súdu č. k.

-47 z 12. apríla 2016 nemožno aplikovať na prípad sťažovateľky

posudzovaný v tomto konaní, a to pre rozdielne skutkové okolnosti prípadu sťažovateľky,

ktoré boli predmetom posúdenia ústavného súdu v označenom konaní a ktoré vyplývali

z porušenia inej zákonom o vysielaní a retransmisii ustanovenej povinnosti sťažovateľky.

Inými slovami, hoci má administratívne sankcionovanie trestnoprávny charakter a pri

mlčaní zákona je nutné analogicky vychádzať z , v každej prerokúvanej

veci treba mať na zreteli primeranosť jeho použitia vzhľadom na konkrétne okolnosti toho-

ktorého prípadu.

19. Okrem toho v súvislosti s nastolenou problematikou ústavný súd odkazuje aj

na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. marca 2012, v ktorom judikoval,

že „účelom právnej úpravy označovania programov jednotným systémom označovania

prostredníctvom poskytnutia informácie rodičom maloletých za účelom ich rozhodovania

o umožnení sledovania programov maloletými, je zabezpečenie maximálnej možnej ochrany

maloletých pred možnými negatívnymi vplyvmi televízneho vysielania na ich vývoj“.

Neobstojí preto ani obrana sťažovateľky spočívajúca v tvrdení o odporúčacom charaktere

jednotného systému označovania, resp. o primárnej zodpovednosti rodičov alebo

zákonných zástupcov „za riadny morálny a psychický vývin maloletých“.

20. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok.

21. Keďže niet žiadnej spojitosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti. Keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by vzhľadom na vznesené námietky signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva sťažovateľky na slobodu prejavu podľa čl. 26

ods. 1, 2, 3 a 4 a práva na slobodu prejavu podľa a 2 dohovoru, ústavný

súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa

sťažnosť aj v tejto časti.

22. Na základe uvedeného sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal,

keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo

slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016