Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 392/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou,

Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -109 z 13. januára 2016 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -109 z 13. januára 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -109 z 13. januára

2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur

a sedemdesiatštyri centov) na účet advokátky Mgr. Marcely Grancovej, Kováčska 28,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-109 z 13. januára 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ ako súdny exekútor v konaní vedenom na jeho exekútorskom úrade pod

sp. zn. EX 542/2000 a na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. Er 2063/2000 podal dňa

06.12.2006 na návrh oprávneného Návrh na zastavenie exekúcie.

Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. Er -22 zo dňa 18.04.2007

vydaným vyšším súdnym úradníkom priznal sťažovateľovi trovy vo výške 15.551,60 Sk na

úhradu ktorých zaviazal oprávneného v exekučnom konaní.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. -30 zo dňa 23.01.2008

zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV v časti týkajúcej sa priznaných trov

sťažovateľovi a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. Er -38 zo dňa 19.01.2015

vydaným vyšším súdnym úradníkom priznal sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 70,64

eur.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie zo na 20.04.2015.

Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. Er -81 zo dňa 18.05.2015

vydaným sudcom priznal sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 116,48 eur. V poučení

uviedol, že proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Sťažovateľ podal proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie zo dna 01.07.2015,

v ktorom namietal neprípustnosť odvolania dôvodiac príslušnými ustanoveniami

a nesprávnosť poučenia poukazujúc pritom na ustanovenie , podľa

ktorého ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo

ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať

odvolanie do troch mesiacov od doručenia.

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) uznesením sp. zn. 22CoE

180/2015-109 zo dňa 13.01.2016 (ďalej len „Uznesenie krajského súdu“) rozhodol tak, že

odvolanie odmieta z dôvodu jeho oneskoreného podania po uplynutí lehoty 15 dní. ...

Krajský súd v Bratislave svojím Uznesením odmietol moje odvolanie ako oneskorene

podané, pričom v Uznesení uviedol: „Odvolací súd zo súdneho spisu zistil, že odvolaním

napadnuté uznesenie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 01.06.2015. Súdny exekútor

podal odvolanie dňa 01.07.2015. Súdny exekútor podal odvolanie po zákonom stanovenej

lehote, keďže zákonná lehota na podanie odvolania mu uplynula dňa 16.06.2015“

Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že krajský súd sa meritórne mojím odvolaním

nezaoberal Ja nepopieram skutočnosť, že som odvolanie podal po uplynutí 15 dňovej lehoty

na podanie odvolania, avšak tvrdím, že odvolanie som podal v lehote 3 mesiacov v súlade

s ustanovením , teda odvolanie som podal včas a krajský súd sa

odvolaním mal zaoberať a meritórne o ňom rozhodnúť.

V podanom odvolaní som odôvodnil podanie odvolania v lehote 3 mesiacov, ako aj

dôvody, pre ktoré je potrebné vyhodnotiť poučenie o odvolaní dané Okresným súdom

Bratislava IV ako nesprávne.

Krajský súd sa nezaoberal a nehodnotil ani jednu moju námietku, z odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu neviem zistiť ako sa vysporiadal krajský súd s mojimi

námietkami. Som si vedomý toho, že súd v odôvodnení nemusí dať odpoveď na všetky

námietky účastníka konania, avšak v tomto prípade krajský súd nedal odpoveď na žiadnu

z mojich námietok. ...

K vyššie citovanej časti odvolania, kde som podrobne zdôvodnil výklad príslušných

ustanovení Exekučného poriadku a , podľa ktorých odvolanie proti uzneseniu

Okresného sudu Bratislava IV bolo prípustné, a teda som bol nesprávne sudom poučený

a lehota 3 mesiacov na podanie odvolania bola zachovaná, krajský sud uviedol len to, že

som zmeškal 15 dňovú lehotu na podanie odvolania. ...

V mojom prípade... v odôvodnení uznesenia krajského súdu chýbajú akékoľvek

právne závery, z ktorých krajský súd vychádzal pri posudzovaní mojich námietok. Ja neviem

ako interpretoval a posúdil krajský súd prechodné ustanovenie Exekučného poriadku

§ 243b, ktoré je základným zákonným ustanovením pre posúdenie toho, či som mohol alebo

nemohol podať odvolanie, s čím následne súvisí nesprávnosť poučenia prvostupňovým

súdom a podanie odvolania v lehote 3 mesiacov.

Z odôvodnenia uznesenia som sa dozvedel len to, že som odvolanie podal po

15 dňovej lehote, uznesenie krajského súdu je preto nepreskúmateľné a bolo porušené moje

právo na jeho riadne odôvodnenie. ...

Som presvedčený o tom, že Uznesením krajského súdu boli porušené moje práva

zakotvené v citovaných článkoch ako aj Dohovoru a že pre

nápravu tohto porušenia sa nejaví postačujúce vyslovenie porušenia, zrušenie uznesenia

a príkaz súdu prejednať vec znova. Zásah do mojich práv tým, že sa krajský sud vôbec

nezaoberal existenciou prechodného zákonného ustanovenia, ktoré mi umožňuje podať

odvolanie podľa pôvodnej právnej úpravy je natoľko vážny, že považujem za primerané,

aby mu v tejto veci bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky priznané finančné

zadosťučinenie.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Práva sťažovateľa

- na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 SK,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8

boli uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -109 zo dňa

13.01.2016 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -109 zo dňa 13.01.2016 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie

vo výške 500 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto

konania.“

Ústavný súd uznesením č. k. -10 z 15. júna 2016 prijal sťažnosť

sťažovateľa podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení

sp. zn. Spr. 3347/16 z 30. júna 2016 okrem iného uviedol:

«Dňa 23.06.2016 som požiadal , predsedníčku senátu

22CoE tunajšieho súdu, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.

Menovaná predsedníčka senátu vo svojom vyjadrení zo dňa 28.06.2016 uviedla, že

Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. -81 zo dňa 18.05.2015 rozhodol

o náhrade trov exekúcie prislúchajúcich súdnemu exekútorovi - sťažovateľovi. ... Krajský

súd v Bratislave uznesením č. k. -109 zo dňa 13.01.2016 rozhodol tak, že

odvolanie súdneho exekútora podľa ustanovenia

Zb. - v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

odmietol.

Súd prvého stupňa v poučení uznesenia uviedol, že voči tomuto uzneseniu nie je

prípustné odvolanie. V danom prípade ide o interpretačný výklad právnych účinkov

ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný

poriadok“). Určitým dôkazom toho je aj názor sťažovateľa, že proti uzneseniu o priznaní

trov exekúcie je možné podať odvolanie, pričom súd prvého stupňa ho v poučení

napadnutého uznesenia poučil, že voči nemu nie je prípustné odvolanie.

vo svojom vyjadrení ďalej konštatuje, že k výkladu

právnych účinkov ustanovenia § 243b Exekučného poriadku bola publikovaná reakcia

na rozdielne, interpretácie prechodných ustanovení novely

Exekučného poriadku účinnej od 01. 11. 2013.

Záverom predsedníčka senátu 22CoE tunajšieho súdu dodala, že ak sa teda

sťažovateľ domnieva - domnieval, že voči uzneseniu súdu prvého stupňa je prípustné

odvolanie, s čím sa odvolací súd stotožnil, mal toto odvolanie podať v lehote 15 dní od

doručenia uznesenia, pričom sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že túto lehotu nedodržal;

v takom prípade je odvolanie odmietnuté podľa ustanovenia .

Ak bol sťažovateľ poučený správne, a teda nemohol podať odvolanie, v takom prípade je

odvolanie odmietnuté podľa ustanovenia . V danom prípade nie

je možne dospieť k záveru, že by bol poučený nesprávne a z tohto dôvodu by mal možnosť

podať odvolanie v lehote 3 mesiacov od doručenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 204

ods. 2 “

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 19. júla 2016 doručenom

ústavnému súdu 22. júla 2016 uviedla:

„V podanej sťažnosti som uviedol, že v rámci mnou podaného odvolania som

podrobne zdôvodnil výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorých bolo odvolanie prípustné a ja som bol súdom nesprávne

poučený, čím došlo k zmene lehoty na podanie odvolania z lehoty 15 dní na lehotu

3 mesiacov.

Krajský súd sa nijako nevysporiadal s mojimi argumentami, ktoré boli argumentami

zásadnými, keďže sa týkali predĺženia lehoty na podanie odvolania a len konštatoval, že

som zmeškal 15 dňovú lehotu na podanie odvolania.

Krajský súd nevykonal žiaden výklad, interpretáciu prechodného ustanovenia § 243b

Exekučného poriadku, nevysvetlil žiadnym spôsobom svoju úvahu o zmeškaní 15 dňovej

lehoty. Ja ako účastník konania, sa z dôvodmi, ktoré viedli súd k určitému rozhodnutiu mám

oboznámiť z jeho odôvodnenia. Z odôvodnenia namietaného uznesenia som sa nedozvedel

vôbec nič.

Poukazujem na to, že sa o dôvodoch, ktoré viedli súd k určitému rozhodnutiu nemám

dozvedať z listu predsedu súdu v rámci konania pred ústavným súdom, ale mám sa ich ako

účastník konania dozvedieť priamo z odôvodnenia rozhodnutia, čo sa v tomto prípade

nestalo.

Odhliadnuc od skutočnosti, že chýbajúce riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno

dodatočne odstraňovať v rámci vyjadrenia podaného v konaní pred ústavným súdom,

poukazujem aj na zmätočnosť vyjadrenia krajského súdu.

Napriek tomu, že ustanovenia priamo upravovali predĺženie lehoty v prípade

nesprávneho poučenia súdom, zmysle vyjadrenia krajského súdu som mal podať odvolanie

v lehote 15 dní aj napriek tomu, že som bol nesprávne poučený o tom, že odvolanie nie je

prípustné. To či som bol alebo nebol poučený správne však z odôvodnenia namietaného

rozhodnutia ja zistiť neviem.

Vo vyjadrení zároveň krajský súd poukazuje na odborný článok

týkajúci sa rozdielnych interpretácií prechodných ustanovení novely Exekučného

poriadku účinnej od 01. 11. 2013. K uvedenému uvádzam, že v celom rozsahu som

vo svojom odvolaní proti namietanému rozhodnutiu poukazoval práve na odborný článok

, podľa ktorého bolo odvolanie v mojom prípade prípustné.

Nie je teda zrejmé v akej súvislosti sa krajský súd o existencii tohto odborného článku

zmieňuje vo svojom vyjadrení.

V závere si dovoľujem opätovne zdôrazniť, že interpretácia a posúdenie prechodného

ustanovenia § 234b Exekučného poriadku, ktoré je základným ustanovením pre posúdenie

prípustnosti odvolania v odôvodnení namietaného rozhodnutia absentuje, rovnako ako

v ňom absentujú vôbec akékoľvek právne závery krajského súdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe

ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným

právam v zásade identické ().

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj

Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na

spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na

spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci

(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-

B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté

uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Krajský súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ a „uznesenie okresného súdu“) ako

podané oneskorene.

Zásadnou námietkou sťažovateľa je nevysporiadanie sa krajského súdu s jeho

podstatnou odvolacou námietkou, a to otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu

okresného súdu o trovách exekúcie (trovách sťažovateľa ako súdneho exekútora) v prípade

zastavenia exekúcie. Okresný súd uznesením rozhodol o trovách súdneho exekútora po

zastavení exekučného konania a v poučení o opravnom prostriedku proti uzneseniu uviedol,

že proti nemu odvolanie nie je prípustné. Sťažovateľ argumentujúc prípustnosťou odvolania

proti uzneseniu okresného súdu podal proti nemu odvolanie, a to po uplynutí 15 dní od jeho

doručenia dôvodiac tým, že v súlade s § 204 ods. 2 druhou vetou Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) v prípade nesprávneho poučenia o tom, že odvolanie nie je

prípustné, možno odvolanie podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.

Krajský súd v napadnutom uznesení bez ďalšieho odôvodnenia vyslovil záver, že

sťažovateľ nepodal odvolanie v 15-dňovej odvolacej lehote, a z toho dôvodu jeho odvolanie

podľa odmietol pre oneskorené podanie.

Ústavný súd konštatuje, že takto odôvodnené, resp. neodôvodnené závery krajského

súdu o oneskorenosti sťažovateľom podaného odvolania (v nadväznosti na odvolacie

dôvody v spojení s dôvodmi prípustnosti odvolania a zachovania lehoty na jej podanie

uvádzané sťažovateľom v samotnom odvolaní, ako aj v jeho sťažnostných námietkach) nie

je možné hodnotiť ako ústavne udržateľné, pretože pre nedostatok dôvodov vykazujú znaky

zmätočnosti takej intenzity, ktorá zakladá porušenie označených práv sťažovateľa.

Krajský súd ani vo svojom vyjadrení k sťažnosti logicky neujasnil, akými úvahami sa

spravoval pri učinení záveru o oneskorenom podaní odvolania sťažovateľom. Naopak, jeho

vyjadrenie opomína základné logické pravidlá, keď sa na jednej strane stotožňuje

so stanoviskom sťažovateľa o prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu a na

druhej strane konštatuje, že nie je možné dospieť k záveru, že by sťažovateľ bol poučený

nesprávne o možnosti podať odvolanie (pričom v poučení okresný súd uviedol, že odvolanie

prípustné nie je, pozn.). Rovnako opomína vnútornú logiku, keď krajský súd v prípade

prípustného odvolania (teda nesprávneho poučenia o jeho neprípustnosti) pojednáva

o zachovaní 15-dňovej odvolacej lehoty bez akejkoľvek úvahy o splnení podmienok pre

aplikáciu o možnosti podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia

rozhodnutia, naopak, o aplikácii tohto ustanovenia uvažuje v prípade neprípustného

odvolania (teda správneho poučenia o jeho neprípustnosti).

Odhliadnuc od vnútornej rozpornosti ostatných tvrdení krajského súdu v jeho

vyjadrení v zásade samotný krajský súd v tomto vyjadrení prezentuje názor, že v prípade

neprípustného odvolania je daný osobitný dôvod na jeho odmietnutie podľa § 218 ods. 1

písm. c) pre jeho neprípustnosť, pričom dôvod na odmietnutie odvolania pre

oneskorené podanie podľa je namieste aplikovať v prípade

odvolaní prípustných ale podaných po zákonnej lehote. Napriek akceptovateľnosti tohto

všeobecného východiska pre posudzovanie konkrétnej veci, uvedené ešte samo osebe

nedáva odpovede na podstatné otázky nastolené sťažovateľom v jeho odvolaní. Zároveň je

potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť tvrdenie sťažovateľa v jeho vyjadrení k stanovisku

krajského súdu, že „chýbajúce riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno dodatočne

odstraňovať v rámci vyjadrenia podaného v konaní pred ústavným súdom“, s ktorým sa

ústavný súd plne stotožňuje.

Vychádzajúc z kľúčových námietok sťažovateľa a vyjadrenia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho označených práv

uznesením krajského súdu je opodstatnená a dôvodná, pretože závery krajského súdu

o oneskorenom podaní odvolania sťažovateľom opomínajú čo i len v minimálnom rozsahu

odôvodnenie reflektujúce na sťažovateľom uvádzané dôvody prípustnosti odvolania oproti

poučeniu v napadnutom uznesení okresného súdu o jeho neprípustnosti. Preto sú závery

krajského súdu v napadnutom uznesení z pohľadu ústavného prieskumu spochybniteľné,

rozporuplné, nepresvedčivé a prima facie, preto nemôžu v právnom štáte z ústavnoprávneho

pohľadu obstáť.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd nerozhodol v danej

veci tak, aby poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich

skutočností, a preto dospel k záveru, že napádaným uznesením krajského súdu došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

V zmysle ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu bolo

porušené základné právo sťažovateľa podľa a jeho právo podľa

ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle a zákona

o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa

aj vrátiť vec v zmysle krajskému súdu na

ďalšie konanie a rozhodnutie.

Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

bude povinnosťou krajského súdu postupovať podľa právneho názoru ústavného súdu

a reagovať prioritne na kľúčovú námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní proti

uzneseniu okresného súdu spočívajúcu v posúdení samotnej prípustnosti jeho odvolania

( ).

Ústavný súd priznal sťažovateľovi ( ) úhradu trov

konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich

úhradu v celkovej sume 454,74 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie

sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie vo veci) v sume 454,74 € vrátane režijného paušálu.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej vo výroku tohto nálezu.

Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva

boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €, čo

odôvodňoval vážnosťou zásahu krajského súdu do jeho práv.

Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste len tam, kde nie je

možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne

upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv

sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že sa napadnuté uznesenie krajského súdu zrušuje a vec

sa mu vracia na ďalšie konanie, a preto na dovŕšenie tejto ochrany postačuje v tomto konaní

vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný súd

sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016