Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 392/2016
PDF · 251.74 KB
No categories available
I. ÚS 392/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť
, zastúpeného advokátkou Mgr. Marcelou Grancovou,
Kováčska 28, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE 180/2015-109 z 13. januára 2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 22 CoE 180/2015-109 z 13. januára 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 22 CoE 180/2015-109 z 13. januára
2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 454,74 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur
a sedemdesiatštyri centov) na účet advokátky Mgr. Marcely Grancovej, Kováčska 28,
Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
22 CoE 180/2015-109 z 13. januára 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Sťažovateľ ako súdny exekútor v konaní vedenom na jeho exekútorskom úrade pod
sp. zn. EX 542/2000 a na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. Er 2063/2000 podal dňa
06.12.2006 na návrh oprávneného Návrh na zastavenie exekúcie.
Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. Er 2063/2000-22 zo dňa 18.04.2007
vydaným vyšším súdnym úradníkom priznal sťažovateľovi trovy vo výške 15.551,60 Sk na
úhradu ktorých zaviazal oprávneného v exekučnom konaní.
Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 15CoE 226/2007-30 zo dňa 23.01.2008
zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV v časti týkajúcej sa priznaných trov
sťažovateľovi a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. Er 2063/2000-38 zo dňa 19.01.2015
vydaným vyšším súdnym úradníkom priznal sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 70,64
eur.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie zo na 20.04.2015.
Okresný súd Bratislava IV uznesením sp. zn. Er 2063/2000-81 zo dňa 18.05.2015
vydaným sudcom priznal sťažovateľovi trovy exekúcie vo výške 116,48 eur. V poučení
uviedol, že proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Sťažovateľ podal proti vyššie uvedenému uzneseniu odvolanie zo dna 01.07.2015,
v ktorom namietal neprípustnosť odvolania dôvodiac príslušnými ustanoveniami O. s. p.
a nesprávnosť poučenia poukazujúc pritom na ustanovenie § 204 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o lehote na podanie odvolania alebo
ak obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné, možno podať
odvolanie do troch mesiacov od doručenia.
Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) uznesením sp. zn. 22CoE
180/2015-109 zo dňa 13.01.2016 (ďalej len „Uznesenie krajského súdu“) rozhodol tak, že
odvolanie odmieta z dôvodu jeho oneskoreného podania po uplynutí lehoty 15 dní. ...
Krajský súd v Bratislave svojím Uznesením odmietol moje odvolanie ako oneskorene
podané, pričom v Uznesení uviedol: „Odvolací súd zo súdneho spisu zistil, že odvolaním
napadnuté uznesenie bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa 01.06.2015. Súdny exekútor
podal odvolanie dňa 01.07.2015. Súdny exekútor podal odvolanie po zákonom stanovenej
lehote, keďže zákonná lehota na podanie odvolania mu uplynula dňa 16.06.2015“
Z uvedeného odôvodnenia vyplýva, že krajský súd sa meritórne mojím odvolaním
nezaoberal Ja nepopieram skutočnosť, že som odvolanie podal po uplynutí 15 dňovej lehoty
na podanie odvolania, avšak tvrdím, že odvolanie som podal v lehote 3 mesiacov v súlade
s ustanovením § 204 ods. 2 O. s. p., teda odvolanie som podal včas a krajský súd sa
odvolaním mal zaoberať a meritórne o ňom rozhodnúť.
V podanom odvolaní som odôvodnil podanie odvolania v lehote 3 mesiacov, ako aj
dôvody, pre ktoré je potrebné vyhodnotiť poučenie o odvolaní dané Okresným súdom
Bratislava IV ako nesprávne.
Krajský súd sa nezaoberal a nehodnotil ani jednu moju námietku, z odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu neviem zistiť ako sa vysporiadal krajský súd s mojimi
námietkami. Som si vedomý toho, že súd v odôvodnení nemusí dať odpoveď na všetky
námietky účastníka konania, avšak v tomto prípade krajský súd nedal odpoveď na žiadnu
z mojich námietok. ...
K vyššie citovanej časti odvolania, kde som podrobne zdôvodnil výklad príslušných
ustanovení Exekučného poriadku a O. s. p., podľa ktorých odvolanie proti uzneseniu
Okresného sudu Bratislava IV bolo prípustné, a teda som bol nesprávne sudom poučený
a lehota 3 mesiacov na podanie odvolania bola zachovaná, krajský sud uviedol len to, že
som zmeškal 15 dňovú lehotu na podanie odvolania. ...
V mojom prípade... v odôvodnení uznesenia krajského súdu chýbajú akékoľvek
právne závery, z ktorých krajský súd vychádzal pri posudzovaní mojich námietok. Ja neviem
ako interpretoval a posúdil krajský súd prechodné ustanovenie Exekučného poriadku
§ 243b, ktoré je základným zákonným ustanovením pre posúdenie toho, či som mohol alebo
nemohol podať odvolanie, s čím následne súvisí nesprávnosť poučenia prvostupňovým
súdom a podanie odvolania v lehote 3 mesiacov.
Z odôvodnenia uznesenia som sa dozvedel len to, že som odvolanie podal po
15 dňovej lehote, uznesenie krajského súdu je preto nepreskúmateľné a bolo porušené moje
právo na jeho riadne odôvodnenie. ...
Som presvedčený o tom, že Uznesením krajského súdu boli porušené moje práva
zakotvené v citovaných článkoch Ústavy Slovenskej republiky ako aj Dohovoru a že pre
nápravu tohto porušenia sa nejaví postačujúce vyslovenie porušenia, zrušenie uznesenia
a príkaz súdu prejednať vec znova. Zásah do mojich práv tým, že sa krajský sud vôbec
nezaoberal existenciou prechodného zákonného ustanovenia, ktoré mi umožňuje podať
odvolanie podľa pôvodnej právnej úpravy je natoľko vážny, že považujem za primerané,
aby mu v tejto veci bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky priznané finančné
zadosťučinenie.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:
„Práva sťažovateľa
- na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SK,
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8
boli uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 22 CoE 180/2015-109 zo dňa
13.01.2016 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 22 CoE 180/2015-109 zo dňa 13.01.2016 a vracia vec Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 500 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto
konania.“
Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 392/2016-10 z 15. júna 2016 prijal sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie
konanie.
Predseda krajského súdu na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení
sp. zn. Spr. 3347/16 z 30. júna 2016 okrem iného uviedol:
«Dňa 23.06.2016 som požiadal , predsedníčku senátu
22CoE tunajšieho súdu, o vyjadrenie k podanej ústavnej sťažnosti.
Menovaná predsedníčka senátu vo svojom vyjadrení zo dňa 28.06.2016 uviedla, že
Okresný súd Bratislava IV uznesením č. k. Er/2063/2000-81 zo dňa 18.05.2015 rozhodol
o náhrade trov exekúcie prislúchajúcich súdnemu exekútorovi - sťažovateľovi. ... Krajský
súd v Bratislave uznesením č. k. 22CoE/180/2015-109 zo dňa 13.01.2016 rozhodol tak, že
odvolanie súdneho exekútora podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ zákona č. 99/1963
Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“)
odmietol.
Súd prvého stupňa v poučení uznesenia uviedol, že voči tomuto uzneseniu nie je
prípustné odvolanie. V danom prípade ide o interpretačný výklad právnych účinkov
ustanovenia § 243b zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný
poriadok“). Určitým dôkazom toho je aj názor sťažovateľa, že proti uzneseniu o priznaní
trov exekúcie je možné podať odvolanie, pričom súd prvého stupňa ho v poučení
napadnutého uznesenia poučil, že voči nemu nie je prípustné odvolanie.
vo svojom vyjadrení ďalej konštatuje, že k výkladu
právnych účinkov ustanovenia § 243b Exekučného poriadku bola publikovaná reakcia
na rozdielne, interpretácie prechodných ustanovení novely
Exekučného poriadku účinnej od 01. 11. 2013.
Záverom predsedníčka senátu 22CoE tunajšieho súdu dodala, že ak sa teda
sťažovateľ domnieva - domnieval, že voči uzneseniu súdu prvého stupňa je prípustné
odvolanie, s čím sa odvolací súd stotožnil, mal toto odvolanie podať v lehote 15 dní od
doručenia uznesenia, pričom sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že túto lehotu nedodržal;
v takom prípade je odvolanie odmietnuté podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p..
Ak bol sťažovateľ poučený správne, a teda nemohol podať odvolanie, v takom prípade je
odvolanie odmietnuté podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.. V danom prípade nie
je možne dospieť k záveru, že by bol poučený nesprávne a z tohto dôvodu by mal možnosť
podať odvolanie v lehote 3 mesiacov od doručenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 204
ods. 2 O. s. p.“
Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom vyjadrení z 19. júla 2016 doručenom
ústavnému súdu 22. júla 2016 uviedla:
„V podanej sťažnosti som uviedol, že v rámci mnou podaného odvolania som
podrobne zdôvodnil výklad príslušných ustanovení Exekučného poriadku a Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorých bolo odvolanie prípustné a ja som bol súdom nesprávne
poučený, čím došlo k zmene lehoty na podanie odvolania z lehoty 15 dní na lehotu
3 mesiacov.
Krajský súd sa nijako nevysporiadal s mojimi argumentami, ktoré boli argumentami
zásadnými, keďže sa týkali predĺženia lehoty na podanie odvolania a len konštatoval, že
som zmeškal 15 dňovú lehotu na podanie odvolania.
Krajský súd nevykonal žiaden výklad, interpretáciu prechodného ustanovenia § 243b
Exekučného poriadku, nevysvetlil žiadnym spôsobom svoju úvahu o zmeškaní 15 dňovej
lehoty. Ja ako účastník konania, sa z dôvodmi, ktoré viedli súd k určitému rozhodnutiu mám
oboznámiť z jeho odôvodnenia. Z odôvodnenia namietaného uznesenia som sa nedozvedel
vôbec nič.
Poukazujem na to, že sa o dôvodoch, ktoré viedli súd k určitému rozhodnutiu nemám
dozvedať z listu predsedu súdu v rámci konania pred ústavným súdom, ale mám sa ich ako
účastník konania dozvedieť priamo z odôvodnenia rozhodnutia, čo sa v tomto prípade
nestalo.
Odhliadnuc od skutočnosti, že chýbajúce riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno
dodatočne odstraňovať v rámci vyjadrenia podaného v konaní pred ústavným súdom,
poukazujem aj na zmätočnosť vyjadrenia krajského súdu.
Napriek tomu, že ustanovenia OSP priamo upravovali predĺženie lehoty v prípade
nesprávneho poučenia súdom, zmysle vyjadrenia krajského súdu som mal podať odvolanie
v lehote 15 dní aj napriek tomu, že som bol nesprávne poučený o tom, že odvolanie nie je
prípustné. To či som bol alebo nebol poučený správne však z odôvodnenia namietaného
rozhodnutia ja zistiť neviem.
Vo vyjadrení zároveň krajský súd poukazuje na odborný článok
týkajúci sa rozdielnych interpretácií prechodných ustanovení novely Exekučného
poriadku účinnej od 01. 11. 2013. K uvedenému uvádzam, že v celom rozsahu som
vo svojom odvolaní proti namietanému rozhodnutiu poukazoval práve na odborný článok
, podľa ktorého bolo odvolanie v mojom prípade prípustné.
Nie je teda zrejmé v akej súvislosti sa krajský súd o existencii tohto odborného článku
zmieňuje vo svojom vyjadrení.
V závere si dovoľujem opätovne zdôrazniť, že interpretácia a posúdenie prechodného
ustanovenia § 234b Exekučného poriadku, ktoré je základným ustanovením pre posúdenie
prípustnosti odvolania v odôvodnení namietaného rozhodnutia absentuje, rovnako ako
v ňom absentujú vôbec akékoľvek právne závery krajského súdu.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z toho vyplýva, že právne východiská, na základe
ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným
právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Ústavný súd zvýrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj
Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na
spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
(argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-
B). Aj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m.
III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).
Uvedené zásady vzťahov ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci, pričom úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či napadnuté
uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Krajský súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ a „uznesenie okresného súdu“) ako
podané oneskorene.
Zásadnou námietkou sťažovateľa je nevysporiadanie sa krajského súdu s jeho
podstatnou odvolacou námietkou, a to otázkou prípustnosti odvolania proti uzneseniu
okresného súdu o trovách exekúcie (trovách sťažovateľa ako súdneho exekútora) v prípade
zastavenia exekúcie. Okresný súd uznesením rozhodol o trovách súdneho exekútora po
zastavení exekučného konania a v poučení o opravnom prostriedku proti uzneseniu uviedol,
že proti nemu odvolanie nie je prípustné. Sťažovateľ argumentujúc prípustnosťou odvolania
proti uzneseniu okresného súdu podal proti nemu odvolanie, a to po uplynutí 15 dní od jeho
doručenia dôvodiac tým, že v súlade s § 204 ods. 2 druhou vetou Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) v prípade nesprávneho poučenia o tom, že odvolanie nie je
prípustné, možno odvolanie podať do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia.
Krajský súd v napadnutom uznesení bez ďalšieho odôvodnenia vyslovil záver, že
sťažovateľ nepodal odvolanie v 15-dňovej odvolacej lehote, a z toho dôvodu jeho odvolanie
podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP odmietol pre oneskorené podanie.
Ústavný súd konštatuje, že takto odôvodnené, resp. neodôvodnené závery krajského
súdu o oneskorenosti sťažovateľom podaného odvolania (v nadväznosti na odvolacie
dôvody v spojení s dôvodmi prípustnosti odvolania a zachovania lehoty na jej podanie
uvádzané sťažovateľom v samotnom odvolaní, ako aj v jeho sťažnostných námietkach) nie
je možné hodnotiť ako ústavne udržateľné, pretože pre nedostatok dôvodov vykazujú znaky
zmätočnosti takej intenzity, ktorá zakladá porušenie označených práv sťažovateľa.
Krajský súd ani vo svojom vyjadrení k sťažnosti logicky neujasnil, akými úvahami sa
spravoval pri učinení záveru o oneskorenom podaní odvolania sťažovateľom. Naopak, jeho
vyjadrenie opomína základné logické pravidlá, keď sa na jednej strane stotožňuje
so stanoviskom sťažovateľa o prípustnosti odvolania proti uzneseniu okresného súdu a na
druhej strane konštatuje, že nie je možné dospieť k záveru, že by sťažovateľ bol poučený
nesprávne o možnosti podať odvolanie (pričom v poučení okresný súd uviedol, že odvolanie
prípustné nie je, pozn.). Rovnako opomína vnútornú logiku, keď krajský súd v prípade
prípustného odvolania (teda nesprávneho poučenia o jeho neprípustnosti) pojednáva
o zachovaní 15-dňovej odvolacej lehoty bez akejkoľvek úvahy o splnení podmienok pre
aplikáciu § 204 ods. 2 OSP o možnosti podať odvolanie do troch mesiacov od doručenia
rozhodnutia, naopak, o aplikácii tohto ustanovenia uvažuje v prípade neprípustného
odvolania (teda správneho poučenia o jeho neprípustnosti).
Odhliadnuc od vnútornej rozpornosti ostatných tvrdení krajského súdu v jeho
vyjadrení v zásade samotný krajský súd v tomto vyjadrení prezentuje názor, že v prípade
neprípustného odvolania je daný osobitný dôvod na jeho odmietnutie podľa § 218 ods. 1
písm. c) OSP pre jeho neprípustnosť, pričom dôvod na odmietnutie odvolania pre
oneskorené podanie podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP je namieste aplikovať v prípade
odvolaní prípustných ale podaných po zákonnej lehote. Napriek akceptovateľnosti tohto
všeobecného východiska pre posudzovanie konkrétnej veci, uvedené ešte samo osebe
nedáva odpovede na podstatné otázky nastolené sťažovateľom v jeho odvolaní. Zároveň je
potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť tvrdenie sťažovateľa v jeho vyjadrení k stanovisku
krajského súdu, že „chýbajúce riadne odôvodnenie rozhodnutia nemožno dodatočne
odstraňovať v rámci vyjadrenia podaného v konaní pred ústavným súdom“, s ktorým sa
ústavný súd plne stotožňuje.
Vychádzajúc z kľúčových námietok sťažovateľa a vyjadrenia krajského súdu ústavný
súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie jeho označených práv
uznesením krajského súdu je opodstatnená a dôvodná, pretože závery krajského súdu
o oneskorenom podaní odvolania sťažovateľom opomínajú čo i len v minimálnom rozsahu
odôvodnenie reflektujúce na sťažovateľom uvádzané dôvody prípustnosti odvolania oproti
poučeniu v napadnutom uznesení okresného súdu o jeho neprípustnosti. Preto sú závery
krajského súdu v napadnutom uznesení z pohľadu ústavného prieskumu spochybniteľné,
rozporuplné, nepresvedčivé a prima facie, preto nemôžu v právnom štáte z ústavnoprávneho
pohľadu obstáť.
Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd nerozhodol v danej
veci tak, aby poskytol rozumné vysvetlenie a odôvodnenie všetkých pre vec rozhodujúcich
skutočností, a preto dospel k záveru, že napádaným uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd
môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd
môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu bolo
porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona
o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa
aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde krajskému súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie.
Po zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátení veci na ďalšie konanie
bude povinnosťou krajského súdu postupovať podľa právneho názoru ústavného súdu
a reagovať prioritne na kľúčovú námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní proti
uzneseniu okresného súdu spočívajúcu v posúdení samotnej prípustnosti jeho odvolania
(§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich
úhradu v celkovej sume 454,74 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za tri
úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu a vyjadrenie vo veci) v sume 454,74 € vrátane režijného paušálu.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote
uvedenej vo výroku tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 €, čo
odôvodňoval vážnosťou zásahu krajského súdu do jeho práv.
Ústavný súd je toho názoru, že takéto zadosťučinenie je namieste len tam, kde nie je
možné dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavne a zákonne
upraveným spôsobom. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv
sťažovateľa účinne poskytnutá tým, že sa napadnuté uznesenie krajského súdu zrušuje a vec
sa mu vracia na ďalšie konanie, a preto na dovŕšenie tejto ochrany postačuje v tomto konaní
vyslovený a záväzný právny názor ústavného súdu. Na základe uvedeného ústavný súd
sťažovateľovi požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016