Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 677/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov

22, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50

ods. 3 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 15. marca 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2016

doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 22, Zvolen, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj

„krajský súd“) sp. zn. z 15. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu

Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. -155 z 11. novembra 2015 podľa § 166

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) s poukazom na právny stav uvedený vo výroku rozsudku okrem iného odsúdený

na spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov

nepodmienečne. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.

z 15. decembra 2015 na základe odvolania sťažovateľa označený rozsudok okresného súdu

z 11. novembra 2015 zrušil podľa , a a vec

podľa vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prerokoval a rozhodol. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom

č. k. -191 z 27. januára 2016, ktorým podľa

s poukazom na právny stav uvedený vo výroku rozsudku sťažovateľa opätovne odsúdil na

spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne.

Proti označenému rozsudku okresného súdu z 27. januára 2016 podal sťažovateľ

prostredníctvom obhajkyne odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým

uznesením sp. zn. z 15. marca 2016 zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného

poriadku s odôvodnením, že bolo podané osobou, ktorá sa odvolania už predtým výslovne

vzdala.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodňuje najmä takto:

«... Uznesením porušovateľa (krajského súdu, pozn.) zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.

, ktoré bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 25. 04. 2016, čim nadobudlo

právoplatnosť, porušovateľ podľa názoru sťažovateľa, porušil moje základné ľudské

práva... a to právo na súdnu ochranu podľa SR a právo na obhajobu

podľa čl. 50 ods. 3. (ústavy, pozn.).

... Dňa 11. 11. 2015 som bol Okresným súdom Zvolen na hlavnom pojednávaní

rozhodujúc v obnovenom konaní odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov

a 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne.

Uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici zo dňa 15. 12. 2015, sp. zn.

vyhovel môjmu odvolaniu a rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 11. 11. 2015 zrušil

a vec vrátil Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

Dňa 27. 01. 2016 som bol Okresným súdom Zvolen na hlavnom pojednávaní

opätovne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov

nepodmienečne, pričom som sa iba za seba vzdal práva podať odvolanie a proti zjavne

nesprávnemu a nespravodlivému rozsudku podala odvolanie moja obhajkyňa...

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.

, bolo moje odvolanie Krajským súdom v Banskej Bystrici (porušovateľ)

zamietnuté.

Porušovateľ pri svojom rozhodovaní o mojom druhom odvolaní vychádzal

zo skutočnosti, že v zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 27. 01. 2016 bolo na jej konci

v časti vyjadrení účastníkov k možnosti podať odvolanie za moju osobu uvedené moje

vyhlásenie v znení: „vzdávam sa práva odvolania za seba i za osoby oprávnené podať

odvolanie“. Vzhľadom na uvedené považoval porušovateľ za potrebné moje odvolanie

(podané a odôvodnené mojou obhajkyňou) zamietnuť z dôvodu, že odvolanie podala osoba,

ktorá sa ho predtým výslovne vzdala (keďže som sa mal práva odvolania vzdať aj za osoby

oprávnené). Porušovateľ ďalej konštatoval, že moja ustanovená obhajkyňa nemala

samostatné odvolacie právo, opravné prostriedky môže podávať len v mojom mene, pričom

proti mojej vôli tak môže učiniť len za predpokladu, že by som bol pozbavený spôsobilosti

na právne úkony, alebo ak by táto bola obmedzená. V celom svojom odôvodnení však

porušovateľ vychádzal zo skutočnosti, že som sa na hlavnom pojednávaní po vyhlásení

rozsudku vzdal práva podať odvolanie, a to tak za seba, ako aj za oprávnené osoby. Toto

však nie je pravda.

Okresný súd Zvolen totiž z mne nepochopiteľných dôvodov pri vyhotovovaní

zápisnice z hlavného pojednávania urobil hrubú chybu v písaní a keďže moja obhajkyňa po

doručení uznesenia porušovateľa mala za to, že moje vyjadrenie po vyhlásení rozsudku

neznelo tak ako je uvedené v zápisnici z hlavného pojednávania (ktorú som mimochodom

nepodpísal a ani nemal možnosť podpísať, bola diktovaná zákonnou sudkyňou a nemal som

možnosť ovplyvniť jej obsah), vyžiadala si od Okresného súdu Zvolen zvukový záznam

z tohto hlavného pojednávania z ktorého jasne vyplýva, že po vyhlásení rozsudku som urobil

vyhlásenie v znení: „Ja sa vzdávam odvolania pani sudkyňa.“ Na základe čoho následne

môj obhajca (splnomocnený mne ustanovenou obhajkyňou) urobil vyhlásenie, že si

ponecháva lehotu na podanie odvolania.

... Na lepšie pochopenie situácie a reality, ktorá nastala po vyhlásení rozsudku na

hlavnom pojednávaní dňa 27. 01. 2016 je potrebné tiež uviesť, že na neskoršiu výzvu

Okresného súdu Zvolen som odpovedal tak, že som sa nevzdal odvolania aj za osoby

oprávnené odvolanie podať za moju osobu.»

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.

bolo porušené základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a právo na obhajobu podľa SR.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Na základe princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam

a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné

súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana

základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. , ).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (m. m.

, ).

V posudzovanej veci sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým uznesením

porušil jeho v sťažnosti označené základné práva, a to tým, že odvolanie podané proti

odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného

poriadku s odôvodnením, že bolo podané osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala, hoci

(podľa sťažovateľa) označený zákonný dôvod na zamietnutie odvolania v danom prípade

nebol naplnený.

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený

vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa dovolanie možno podať, ak odvolací

súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody.

Podľa druhej vety ak sa dovolanie podáva

v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia

obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému

zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Z už uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ

v namietanej veci mal (a stále má) k dispozícii účinný prostriedok nápravy (dovolanie)

spôsobilý v konaní pred všeobecným súdom zabezpečiť ochranu jeho práv, ktorých

porušenie namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Sťažovateľ pritom netvrdí, a tým

menej preukazuje, že dovolanie dosiaľ nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Na podklade uvedeného z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, ústavný súd sťažnosť

podľa v spojení s odmietol ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.

Keďže sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na podanie dovolania, ústavný súd

nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.

m. m. , , , , ),

v ktorej opakovane uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (t. j. v prípade sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, pozn.), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ ešte pred podaním dovolania podal sťažnosť

podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016