Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 677/2016
PDF · 157.84 KB
No categories available
II. ÚS 677/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov
22, Zvolen, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
5 To 29/2016 z 15. marca 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2016
doručená sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Dukelských hrdinov 22, Zvolen, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj
„krajský súd“) sp. zn. 5 To 29/2016 z 15. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 T 60/2011-155 z 11. novembra 2015 podľa § 166
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) s poukazom na právny stav uvedený vo výroku rozsudku okrem iného odsúdený
na spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov
nepodmienečne. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 5 To 137/2015
z 15. decembra 2015 na základe odvolania sťažovateľa označený rozsudok okresného súdu
z 11. novembra 2015 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a vec
podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prerokoval a rozhodol. Okresný súd po vrátení veci rozhodol rozsudkom
č. k. 4 T 60/2011-191 z 27. januára 2016, ktorým podľa § 166 Trestného poriadku
s poukazom na právny stav uvedený vo výroku rozsudku sťažovateľa opätovne odsúdil na
spoločný a súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov nepodmienečne.
Proti označenému rozsudku okresného súdu z 27. januára 2016 podal sťažovateľ
prostredníctvom obhajkyne odvolanie, ktoré Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým
uznesením sp. zn. 5 To 29/2016 z 15. marca 2016 zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného
poriadku s odôvodnením, že bolo podané osobou, ktorá sa odvolania už predtým výslovne
vzdala.
Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu odôvodňuje najmä takto:
«... Uznesením porušovateľa (krajského súdu, pozn.) zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.
5 To/29/2016, ktoré bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 25. 04. 2016, čim nadobudlo
právoplatnosť, porušovateľ podľa názoru sťažovateľa, porušil moje základné ľudské
práva... a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3. (ústavy, pozn.).
... Dňa 11. 11. 2015 som bol Okresným súdom Zvolen na hlavnom pojednávaní
rozhodujúc v obnovenom konaní odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov
a 6 (šesť) mesiacov nepodmienečne.
Uznesením Krajský súd v Banskej Bystrici zo dňa 15. 12. 2015, sp. zn. 5 To/137/2015
vyhovel môjmu odvolaniu a rozsudok Okresného súdu Zvolen zo dňa 11. 11. 2015 zrušil
a vec vrátil Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
Dňa 27. 01. 2016 som bol Okresným súdom Zvolen na hlavnom pojednávaní
opätovne odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 6 (šesť) mesiacov
nepodmienečne, pričom som sa iba za seba vzdal práva podať odvolanie a proti zjavne
nesprávnemu a nespravodlivému rozsudku podala odvolanie moja obhajkyňa...
Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.
5 To/29/2016, bolo moje odvolanie Krajským súdom v Banskej Bystrici (porušovateľ)
zamietnuté.
Porušovateľ pri svojom rozhodovaní o mojom druhom odvolaní vychádzal
zo skutočnosti, že v zápisnici z hlavného pojednávania zo dňa 27. 01. 2016 bolo na jej konci
v časti vyjadrení účastníkov k možnosti podať odvolanie za moju osobu uvedené moje
vyhlásenie v znení: „vzdávam sa práva odvolania za seba i za osoby oprávnené podať
odvolanie“. Vzhľadom na uvedené považoval porušovateľ za potrebné moje odvolanie
(podané a odôvodnené mojou obhajkyňou) zamietnuť z dôvodu, že odvolanie podala osoba,
ktorá sa ho predtým výslovne vzdala (keďže som sa mal práva odvolania vzdať aj za osoby
oprávnené). Porušovateľ ďalej konštatoval, že moja ustanovená obhajkyňa nemala
samostatné odvolacie právo, opravné prostriedky môže podávať len v mojom mene, pričom
proti mojej vôli tak môže učiniť len za predpokladu, že by som bol pozbavený spôsobilosti
na právne úkony, alebo ak by táto bola obmedzená. V celom svojom odôvodnení však
porušovateľ vychádzal zo skutočnosti, že som sa na hlavnom pojednávaní po vyhlásení
rozsudku vzdal práva podať odvolanie, a to tak za seba, ako aj za oprávnené osoby. Toto
však nie je pravda.
Okresný súd Zvolen totiž z mne nepochopiteľných dôvodov pri vyhotovovaní
zápisnice z hlavného pojednávania urobil hrubú chybu v písaní a keďže moja obhajkyňa po
doručení uznesenia porušovateľa mala za to, že moje vyjadrenie po vyhlásení rozsudku
neznelo tak ako je uvedené v zápisnici z hlavného pojednávania (ktorú som mimochodom
nepodpísal a ani nemal možnosť podpísať, bola diktovaná zákonnou sudkyňou a nemal som
možnosť ovplyvniť jej obsah), vyžiadala si od Okresného súdu Zvolen zvukový záznam
z tohto hlavného pojednávania z ktorého jasne vyplýva, že po vyhlásení rozsudku som urobil
vyhlásenie v znení: „Ja sa vzdávam odvolania pani sudkyňa.“ Na základe čoho následne
môj obhajca (splnomocnený mne ustanovenou obhajkyňou) urobil vyhlásenie, že si
ponecháva lehotu na podanie odvolania.
... Na lepšie pochopenie situácie a reality, ktorá nastala po vyhlásení rozsudku na
hlavnom pojednávaní dňa 27. 01. 2016 je potrebné tiež uviesť, že na neskoršiu výzvu
Okresného súdu Zvolen som odpovedal tak, že som sa nevzdal odvolania aj za osoby
oprávnené odvolanie podať za moju osobu.»
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.
5 To/29/2016 bolo porušené základné právo ... na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 03. 2016, sp. zn.
5 To/29/2016 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
3. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Na základe princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právam
a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecné
súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochrana
základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (m. m.
V posudzovanej veci sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým uznesením
porušil jeho v sťažnosti označené základné práva, a to tým, že odvolanie podané proti
odsudzujúcemu rozsudku prvostupňového súdu zamietol podľa § 316 ods. 1 Trestného
poriadku s odôvodnením, že bolo podané osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala, hoci
(podľa sťažovateľa) označený zákonný dôvod na zamietnutie odvolania v danom prípade
nebol naplnený.
Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,
ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.
Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený
vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
Podľa § 371 ods. 1 písm. l) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak odvolací
súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody.
Podľa § 370 ods. 1 druhej vety Trestného poriadku ak sa dovolanie podáva
v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia
obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému
zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.
Z už uvedených skutočností podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ
v namietanej veci mal (a stále má) k dispozícii účinný prostriedok nápravy (dovolanie)
spôsobilý v konaní pred všeobecným súdom zabezpečiť ochranu jeho práv, ktorých
porušenie namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Sťažovateľ pritom netvrdí, a tým
menej preukazuje, že dovolanie dosiaľ nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Na podklade uvedeného z dôvodu, že sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje, ústavný súd sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.
Keďže sťažovateľovi dosiaľ neuplynula lehota na podanie dovolania, ústavný súd
nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.
m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010),
v ktorej opakovane uvádza, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (t. j. v prípade sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu, pozn.), s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ ešte pred podaním dovolania podal sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,
že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu
proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016