Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 571/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd, na právnu pomoc v konaní podľa

a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, neidentifikovaného základného práva

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. apríla 2014

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 4. novembra

2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1, a (ďalej len „“),

ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. apríla

2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. novembra 2014 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči žalovanej

vydania vecí špecifikovaných v žalobe. Okresný súd rozsudkom z 25. marca 2010 žalobu

o vydanie vecí zamietol, pričom dôvodil tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala

vlastníctvo k veciam, ktorých vydania sa domáha, a ani to, že sa predmetné veci nachádzajú

v reálnej dispozícii žalovanej, teda zákonné predpoklady úspešnosti žaloby podľa § 126

ods. 1 v znení neskorších predpisov. Krajský

súd podanému odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a svojím rozsudkom z 24. apríla 2014

prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Právoplatný rozsudok napadla

sťažovateľka dovolaním odôvodneným podľa ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) až c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V podanom dovolaní sťažovateľka namietala, že jej bola postupom odvolacieho súdu odňatá

možnosť konať pred súdom tým, že napriek vedomosti krajského súdu, že o ňou uplatnenej

žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre odvolacie konanie nebolo rozhodnuté, krajský

súd o podanom odvolaní ďalej konal a následne rozhodol; ďalej sťažovateľka dôvodila

nesprávnosťou právnej stránky odvolacieho rozhodnutia, nedostatkami v skutkových

zisteniach, ako aj nesprávnym vyhodnotením dôkazov. Najvyšší súd napadnutým

uznesením zo 4. novembra 2014 dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné

odmietol.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že bolo porušené jej

„základné právo na právnu pomoc“. Sťažovateľka argumentuje, že v odvolacom konaní,

v ktorom požiadala o ustanovenie právneho zástupcu, bola súdom odkázaná obrátiť sa

so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na príslušné Centrum právnej pomoci (ďalej len

„centrum“). Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou odvolacieho súdu konanie

prerušiť z dôvodu procesnej prekážky podľa a v konaní

pokračovať až po právoplatnom rozhodnutí centra o podanej žiadosti, čo mal podľa názoru

sťažovateľky zisťovať odvolací súd „z úradnej povinnosti“. Sťažovateľka prezentujúc

uvedenú argumentáciu odmieta stanovisko dovolacieho súdu, ktorý v dovolacom rozhodnutí

ňou uplatnené námietky o porušení jej práva na právnu pomoc odmietol s odôvodnením, že

potom, ako jej bol centrom právny zástupca − advokát ustanovený, bolo v jej dispozícii túto

skutočnosť odvolaciemu súdu oznámiť, kde opomenutie uvedenej povinnosti nemožno

pripísať na vrub konajúcemu súdu.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti polemizuje so záverom najvyššieho súdu, ktorý ňou

namietaný nedostatok odvolacieho rozhodnutia – sťažovateľkou tvrdené nedostatočné

odôvodnenie, neakceptoval ako vadu subsumovateľnú pod ustanovenie ,

ale ju kvalifikoval ako tzv. inú vadu podľa ustanovenia , nezakladajúcu

samu osebe prípustnosť dovolania. Sťažovateľka na tomto mieste argumentuje: „Ak teda

platí, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý

proces a súčasne platí, že právo na spravodlivý proces je základným právom a súčasne

platí, že porušenie každého základného práva v občianskoprávnom súdnom konaní je

napraviteľné dovolaním, potom musí platiť, že nedostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania voči takémuto rozhodnutiu.“

Sťažovateľka sa nestotožnila ani so záverom najvyššieho súdu, ktorý sa týkal jej

námietok o nevykonaní navrhovaných dôkazov prvostupňovým súdom. Sťažovateľka na

tomto mieste dôvodila: „V konaní som navrhla celý rad dôkazov na preukázanie vlastníctva

vecí, ako aj na preukázanie ich držby žalovanou. Prvostupňový súd tieto dôkazy nevykonal,

ich nevykonanie nezdôvodnil a vec uzavrel s tým, že som neuniesla dôkazné bremeno.

Odvolací súd existenciu tejto mojej námietky síce zaevidoval, vôbec žiadnym spôsobom sa

jej však nevenoval, nevysporiadal sa s ňou. Takáto vada je nesporne porušením mojich

procesných práv ( ) a opätovne som ju namietala v dovolaní. Dovolací

súd mal existenciu tejto vady potvrdiť alebo vylúčiť. Dovolací súd namiesto toho pristúpil

k „obhajobe“ prvostupňového rozhodnutia, suplujúc zanedbanú povinnosť odvolacieho

súdu zdôvodňovaním, prečo nemusí súd vykonať všetky dôkazy. Namietam, že sa jedná

o vadný procesný postup, ktorým nápravu zjednať nemožno.“

V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol v jej veci

nálezom a „vyslovil porušenie mojich základných práv, ľudských práv a základných slobôd

v rozsahu práva na právnu pomoc v konaní, práva na spravodlivé prejednanie

a rozhodnutie mojej veci, práva na prístup k súdu, práva na účinný a efektívny opravný

prostriedok a práva vlastniť majetok, chránené čl. 20 ods.1, čl.46 ods.1, čl. 47 ods.2, čl.48

ods.2 SR, , , , Listiny základných práv

a slobôd, čl. 6 ods.1, čl. 13 Dohovoru a čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Ďalej navrhujem, aby súd zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.11.2014,

sp. zn. a aby mu vec vrátil s príkazom prejednať moje dovolanie zo dňa

30.6.2014 a rozhodnúť o ňom, alternatívne, aby zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach

zo dňa 24.4.2014, sp.zn. a aby vec vrátil odvolaciemu súdu na nové

prejednanie a rozhodnutie môjho odvolania.

Keďže proces obrany môjho vlastníctva trvá už 15-ty rok, navrhujem, aby mi súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-€ a aby mi priznal náhradu trov

konania a právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne

neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť trpí nedostatkami, ktoré by

štandardne viedli jej k odmietnutiu z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Predovšetkým ide o nedostatok právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ako aj

nejednoznačný a nedostatočný petit, ktorý vykazuje znaky neurčitosti, keďže sťažovateľka

v prvom bode petitu navrhuje vysloviť porušenie jej označených práv bez toho, aby uviedla

či k porušeniu týchto práv došlo postupom alebo identifikovaným rozhodnutím

všeobecného súdu.

Sťažovateľka uvedomujúc si nedostatok právneho zastúpenia navrhla, aby ústavný

súd tento nedostatok „odstránil postupom podľa .. a v prípade ak tomuto návrhu

vyhovie, aby ustanovenému právnemu zástupcovi umožnil toto moje laické podanie, ešte

pred rozhodnutím o jeho prijatí/neprijatí na ďalšie konanie, doplniť“. Ústavný súd

konštatuje, že navrhnutému postupu nemohol vyhovieť, pretože prijatím

Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi

zriadené centrum. S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej

pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom centra vzťahuje aj na väčšinu konaní pred

ústavným súdom podľa (výnimku tvorí ústavnoprávna ochrana poskytovaná

v súvislosti s trestnými vecami, pozn.). S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo taktiež

k zmene ustanovenia , podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie

advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd

odkáže na Centrum právnej pomoci. V zmysle uvedeného žiadosť o ustanovenie právneho

zástupcu pre konanie pred ústavným súdom bolo potrebné adresovať centru bez ohľadu na

právny názor sťažovateľky, v zmysle ktorého považovala za vhodnejšie požiadať ústavný

súd, aby on odkázal sťažovateľku na centrum ako priamo podať žiadosť centru.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v záujme poskytovania materiálnej

ochrany základných práv a slobôd musel ustáliť predmet tohto konania pre účely

rozhodnutia o predbežnom prerokovaní sťažnosti. Vychádzal pritom z celkového obsahu

sťažnosti, ako aj jej príloh a predmet konania pre tento účel ustálil, tak ako to je uvedené

v záhlaví tohto rozhodnutia.

Predmetom konania je teda namietané porušenie označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok

krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

1. K Namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu

Sťažovateľka svoje výhrady proti napadnutému rozsudku koncentruje do námietok

spočívajúcich v údajnom nesprávnom postupe krajského súdu, ktorý vec nevrátil okresnému

súdu z dôvodu, že v čase predloženia súdneho spisu okresným súdom na rozhodnutie

krajským súdom (4. októbra 2013, pozn.) o jej odvolaní nebolo rozhodnuté o jej žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu pre odvolacie konanie, o ktorej bolo rozhodnuté centrom

až 18. októbra 2013. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že centrum jej žiadosti

vyhovelo. V uvedenom sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva na právnu

pomoc v konaní.

Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená,

pretože krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom až 24. apríla 2014, teda ustanovený

právny zástupca mal dostatočný priestor približne 6 mesiacov na poskytnutie právnej

pomoci v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu teda nemohlo dôjsť k porušeniu

označeného základného práva sťažovateľky na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2

a listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd preto

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o ďalšie výhrady sťažovateľky, ktorými odôvodňovala porušenie svojich

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, teda nesprávnosťou právnej

stránky odvolacieho rozhodnutia, nedostatkami v skutkových zisteniach, ako aj nesprávnym

vyhodnotením dôkazov, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje nedostatok

ústavnoprávneho rozmeru námietok a poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného (krajského) súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že právny názor krajského súdu, že sťažovateľka v konaní „nepreukázala svoje

tvrdenia ohľadom skutočnosti uvádzaných v žalobe, t. j., že žalovaná ako správkyňa

konkurznej podstaty prevzala veci uvedené v žalobe, pričom ide o majetok žalobkyne“,

nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný, resp. za taký, ktorý by popieral účel a zmysel

právnej úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv

sťažovateľky podľa , , , listiny

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým rozsudkom krajského

súdu, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu

Ústavný súd z obsahu namietaného, ako aj predchádzajúceho súvisiaceho

rozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2014 odôvodnila

sťažovateľka dovolacím dôvodom podľa až c) , a síce že je

rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Zároveň tvrdila, že odvolací súd

jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že konal aj napriek tomu, že o žiadosti

o ustanovenie právneho zástupcu v tom čase nebolo rozhodnuté.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne

neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil existenciu vád konania

taxatívne vymedzených ustanoveniami (teda ani v súvislosti s namietaným

odňatím možnosti konať pred súdom) a primeraným spôsobom reagoval na dovolacie

námietky sťažovateľky. Najvyšší súd vysvetlil, že nesprávne právne posúdenie veci, ako aj

iná vada konania je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno úspešne uplatniť

v procesne prípustnom dovolaní, sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, konštatoval, že v zmysle judikatúry najvyššieho

súdu (R 111/1998) ju možno považovať len za inú vadu konania.

Ústavný súd relevantné právne závery najvyššieho súdu prezentované v napadnutom

uznesení nehodnotí ako vykazujúce známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.

V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak

je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces

nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že

všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces ().

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o neopodstatnenosti námietok

sťažovateľky, ktorým odôvodňovala namietané porušenie svojich označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie svojich práv podľa , , ,

čl. 11 ods. 1 čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového

protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie bližšie neoznačeného základného

práva podľa a listiny oboma napadnutými rozhodnutiami

všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje

nedostatočné pomenovanie základného práva podľa a

listiny. Označený článok , ako aj dohovoru upravuje hneď niekoľko základných

parciálnych práv účastníkov konania, preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovatelia

označili základné právo nielen označením príslušného článku , resp. listiny, ale aj ich

slovným pomenovaním, čo sťažovateľka neurobila v petite svojej sťažnosti. V tejto

súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnosti nie je možné bez pochybností

jednoznačne určiť, ktoré parciálne právo podľa označeného článku a listiny mala

sťažovateľka na mysli.

Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení

s jeho neurčitým petitom v tejto časti významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny

názor sťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa

v spojení s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah

nedostatkov zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, že ju bolo potrebné odmietnuť

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

4. Sťažovateľka zároveň v petite svojej sťažnosti namietala, že napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia došlo

k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného

práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv

garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. ). Účinnosť právneho prostriedku nápravy nie je

závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že

v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy

poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že

sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva

(rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87,

bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body

32 – 34].

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že

k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,

že by krajský súd a najvyšší súd porušil sťažovateľkino právo zaručené čl. 13 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho

súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp.

odmietol dovolanie sťažovateľky, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia

spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľka namietala. Ústavný súd uvádza, že

čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny

prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných

práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od

istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne , ).

Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky vrátane absencie právneho zastúpenia v uvedenej veci stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016