Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 571/2016
PDF · 232.5 KB
No categories available
III. ÚS 571/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, neidentifikovaného základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 475/2013 z 24. apríla 2014
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 432/2014 zo 4. novembra
2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11
ods. 1, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 475/2013 z 24. apríla
2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 432/2014 zo 4. novembra 2014 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala voči žalovanej
vydania vecí špecifikovaných v žalobe. Okresný súd rozsudkom z 25. marca 2010 žalobu
o vydanie vecí zamietol, pričom dôvodil tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala
vlastníctvo k veciam, ktorých vydania sa domáha, a ani to, že sa predmetné veci nachádzajú
v reálnej dispozícii žalovanej, teda zákonné predpoklady úspešnosti žaloby podľa § 126
ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Krajský
súd podanému odvolaniu sťažovateľky nevyhovel a svojím rozsudkom z 24. apríla 2014
prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Právoplatný rozsudok napadla
sťažovateľka dovolaním odôvodneným podľa ustanovení § 241 ods. 2 písm. a) až c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V podanom dovolaní sťažovateľka namietala, že jej bola postupom odvolacieho súdu odňatá
možnosť konať pred súdom tým, že napriek vedomosti krajského súdu, že o ňou uplatnenej
žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu pre odvolacie konanie nebolo rozhodnuté, krajský
súd o podanom odvolaní ďalej konal a následne rozhodol; ďalej sťažovateľka dôvodila
nesprávnosťou právnej stránky odvolacieho rozhodnutia, nedostatkami v skutkových
zisteniach, ako aj nesprávnym vyhodnotením dôkazov. Najvyšší súd napadnutým
uznesením zo 4. novembra 2014 dovolanie sťažovateľky ako procesne neprípustné
odmietol.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka namieta, že bolo porušené jej
„základné právo na právnu pomoc“. Sťažovateľka argumentuje, že v odvolacom konaní,
v ktorom požiadala o ustanovenie právneho zástupcu, bola súdom odkázaná obrátiť sa
so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci na príslušné Centrum právnej pomoci (ďalej len
„centrum“). Podľa názoru sťažovateľky bolo povinnosťou odvolacieho súdu konanie
prerušiť z dôvodu procesnej prekážky podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP a v konaní
pokračovať až po právoplatnom rozhodnutí centra o podanej žiadosti, čo mal podľa názoru
sťažovateľky zisťovať odvolací súd „z úradnej povinnosti“. Sťažovateľka prezentujúc
uvedenú argumentáciu odmieta stanovisko dovolacieho súdu, ktorý v dovolacom rozhodnutí
ňou uplatnené námietky o porušení jej práva na právnu pomoc odmietol s odôvodnením, že
potom, ako jej bol centrom právny zástupca − advokát ustanovený, bolo v jej dispozícii túto
skutočnosť odvolaciemu súdu oznámiť, kde opomenutie uvedenej povinnosti nemožno
pripísať na vrub konajúcemu súdu.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti polemizuje so záverom najvyššieho súdu, ktorý ňou
namietaný nedostatok odvolacieho rozhodnutia – sťažovateľkou tvrdené nedostatočné
odôvodnenie, neakceptoval ako vadu subsumovateľnú pod ustanovenie § 237 písm. f) OSP,
ale ju kvalifikoval ako tzv. inú vadu podľa ustanovenia § 241 ods. 2 OSP, nezakladajúcu
samu osebe prípustnosť dovolania. Sťažovateľka na tomto mieste argumentuje: „Ak teda
platí, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivý
proces a súčasne platí, že právo na spravodlivý proces je základným právom a súčasne
platí, že porušenie každého základného práva v občianskoprávnom súdnom konaní je
napraviteľné dovolaním, potom musí platiť, že nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania voči takémuto rozhodnutiu.“
Sťažovateľka sa nestotožnila ani so záverom najvyššieho súdu, ktorý sa týkal jej
námietok o nevykonaní navrhovaných dôkazov prvostupňovým súdom. Sťažovateľka na
tomto mieste dôvodila: „V konaní som navrhla celý rad dôkazov na preukázanie vlastníctva
vecí, ako aj na preukázanie ich držby žalovanou. Prvostupňový súd tieto dôkazy nevykonal,
ich nevykonanie nezdôvodnil a vec uzavrel s tým, že som neuniesla dôkazné bremeno.
Odvolací súd existenciu tejto mojej námietky síce zaevidoval, vôbec žiadnym spôsobom sa
jej však nevenoval, nevysporiadal sa s ňou. Takáto vada je nesporne porušením mojich
procesných práv (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a opätovne som ju namietala v dovolaní. Dovolací
súd mal existenciu tejto vady potvrdiť alebo vylúčiť. Dovolací súd namiesto toho pristúpil
k „obhajobe“ prvostupňového rozhodnutia, suplujúc zanedbanú povinnosť odvolacieho
súdu zdôvodňovaním, prečo nemusí súd vykonať všetky dôkazy. Namietam, že sa jedná
o vadný procesný postup, ktorým nápravu zjednať nemožno.“
V závere svojej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol v jej veci
nálezom a „vyslovil porušenie mojich základných práv, ľudských práv a základných slobôd
v rozsahu práva na právnu pomoc v konaní, práva na spravodlivé prejednanie
a rozhodnutie mojej veci, práva na prístup k súdu, práva na účinný a efektívny opravný
prostriedok a práva vlastniť majetok, chránené čl. 20 ods.1, čl.46 ods.1, čl. 47 ods.2, čl.48
ods.2 Ústavy SR, čl. 11 ods.1, čl. 36 ods.1, čl. 37 ods.2, čl. 38 ods.2 Listiny základných práv
a slobôd, čl. 6 ods.1, čl. 13 Dohovoru a čl.1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.
Ďalej navrhujem, aby súd zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 4.11.2014,
sp. zn. 3 Cdo 432/2014 a aby mu vec vrátil s príkazom prejednať moje dovolanie zo dňa
30.6.2014 a rozhodnúť o ňom, alternatívne, aby zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 24.4.2014, sp.zn. 2Co/475/2013 a aby vec vrátil odvolaciemu súdu na nové
prejednanie a rozhodnutie môjho odvolania.
Keďže proces obrany môjho vlastníctva trvá už 15-ty rok, navrhujem, aby mi súd
priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-€ a aby mi priznal náhradu trov
konania a právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne
neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť trpí nedostatkami, ktoré by
štandardne viedli jej k odmietnutiu z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
Predovšetkým ide o nedostatok právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ako aj
nejednoznačný a nedostatočný petit, ktorý vykazuje znaky neurčitosti, keďže sťažovateľka
v prvom bode petitu navrhuje vysloviť porušenie jej označených práv bez toho, aby uviedla
či k porušeniu týchto práv došlo postupom alebo identifikovaným rozhodnutím
všeobecného súdu.
Sťažovateľka uvedomujúc si nedostatok právneho zastúpenia navrhla, aby ústavný
súd tento nedostatok „odstránil postupom podľa § 30 O.s.p... a v prípade ak tomuto návrhu
vyhovie, aby ustanovenému právnemu zástupcovi umožnil toto moje laické podanie, ešte
pred rozhodnutím o jeho prijatí/neprijatí na ďalšie konanie, doplniť“. Ústavný súd
konštatuje, že navrhnutému postupu nemohol vyhovieť, pretože prijatím zákona č. 327/2005
Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení
zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“)
bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi
zriadené centrum. S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej
pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom centra vzťahuje aj na väčšinu konaní pred
ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy (výnimku tvorí ústavnoprávna ochrana poskytovaná
v súvislosti s trestnými vecami, pozn.). S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo taktiež
k zmene ustanovenia § 30 OSP, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie
advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd
odkáže na Centrum právnej pomoci. V zmysle uvedeného žiadosť o ustanovenie právneho
zástupcu pre konanie pred ústavným súdom bolo potrebné adresovať centru bez ohľadu na
právny názor sťažovateľky, v zmysle ktorého považovala za vhodnejšie požiadať ústavný
súd, aby on odkázal sťažovateľku na centrum ako priamo podať žiadosť centru.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci v záujme poskytovania materiálnej
ochrany základných práv a slobôd musel ustáliť predmet tohto konania pre účely
rozhodnutia o predbežnom prerokovaní sťažnosti. Vychádzal pritom z celkového obsahu
sťažnosti, ako aj jej príloh a predmet konania pre tento účel ustálil, tak ako to je uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia.
Predmetom konania je teda namietané porušenie označených práv napadnutým
rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudok
krajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
1. K Namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu
Sťažovateľka svoje výhrady proti napadnutému rozsudku koncentruje do námietok
spočívajúcich v údajnom nesprávnom postupe krajského súdu, ktorý vec nevrátil okresnému
súdu z dôvodu, že v čase predloženia súdneho spisu okresným súdom na rozhodnutie
krajským súdom (4. októbra 2013, pozn.) o jej odvolaní nebolo rozhodnuté o jej žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu pre odvolacie konanie, o ktorej bolo rozhodnuté centrom
až 18. októbra 2013. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že centrum jej žiadosti
vyhovelo. V uvedenom sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva na právnu
pomoc v konaní.
Ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená,
pretože krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom až 24. apríla 2014, teda ustanovený
právny zástupca mal dostatočný priestor približne 6 mesiacov na poskytnutie právnej
pomoci v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu teda nemohlo dôjsť k porušeniu
označeného základného práva sťažovateľky na právnu pomoc v konaní podľa čl. 47 ods. 2
ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd preto
v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ju v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o ďalšie výhrady sťažovateľky, ktorými odôvodňovala porušenie svojich
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, teda nesprávnosťou právnej
stránky odvolacieho rozhodnutia, nedostatkami v skutkových zisteniach, ako aj nesprávnym
vyhodnotením dôkazov, ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje nedostatok
ústavnoprávneho rozmeru námietok a poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle
ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného (krajského) súdu, ktoré
ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že právny názor krajského súdu, že sťažovateľka v konaní „nepreukázala svoje
tvrdenia ohľadom skutočnosti uvádzaných v žalobe, t. j., že žalovaná ako správkyňa
konkurznej podstaty prevzala veci uvedené v žalobe, pričom ide o majetok žalobkyne“,
nemožno považovať za arbitrárny, svojvoľný, resp. za taký, ktorý by popieral účel a zmysel
právnej úpravy, a nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv
sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1, čl. 36 ods. 1 listiny
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a napadnutým rozsudkom krajského
súdu, preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu označených práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu
Ústavný súd z obsahu namietaného, ako aj predchádzajúceho súvisiaceho
rozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Dovolanie podané proti rozsudku krajského súdu z 24. apríla 2014 odôvodnila
sťažovateľka dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP, a síce že je
rozsudok založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Zároveň tvrdila, že odvolací súd
jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že konal aj napriek tomu, že o žiadosti
o ustanovenie právneho zástupcu v tom čase nebolo rozhodnuté.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako procesne
neprípustné. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nezistil existenciu vád konania
taxatívne vymedzených ustanoveniami § 237 OSP (teda ani v súvislosti s namietaným
odňatím možnosti konať pred súdom) a primeraným spôsobom reagoval na dovolacie
námietky sťažovateľky. Najvyšší súd vysvetlil, že nesprávne právne posúdenie veci, ako aj
iná vada konania je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno úspešne uplatniť
v procesne prípustnom dovolaní, sama o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, konštatoval, že v zmysle judikatúry najvyššieho
súdu (R 111/1998) ju možno považovať len za inú vadu konania.
Ústavný súd relevantné právne závery najvyššieho súdu prezentované v napadnutom
uznesení nehodnotí ako vykazujúce známky arbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti.
V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak
je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že
všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru o neopodstatnenosti námietok
sťažovateľky, ktorým odôvodňovala namietané porušenie svojich označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka
namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 ústavy,
čl. 11 ods. 1 čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového
protokolu napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie bližšie neoznačeného základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny oboma napadnutými rozhodnutiami
všeobecných súdov označenými v záhlaví tohto rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje
nedostatočné pomenovanie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny. Označený článok ústavy, ako aj dohovoru upravuje hneď niekoľko základných
parciálnych práv účastníkov konania, preto sa štandardne vyžaduje, aby sťažovatelia
označili základné právo nielen označením príslušného článku ústavy, resp. listiny, ale aj ich
slovným pomenovaním, čo sťažovateľka neurobila v petite svojej sťažnosti. V tejto
súvislosti je potrebné dodať, že ani z odôvodnenia sťažnosti nie je možné bez pochybností
jednoznačne určiť, ktoré parciálne právo podľa označeného článku ústavy a listiny mala
sťažovateľka na mysli.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti v tejto jej časti v spojení
s jeho neurčitým petitom v tejto časti významné procesné dôsledky. Samotný subjektívny
názor sťažovateľky o porušení jej neidentifikovaného základného práva podľa ústavy
v spojení s nedostatočným odôvodnením sťažnosti v tejto jej časti spôsobuje taký rozsah
nedostatkov zákonných náležitostí sťažnosti v tejto časti, že ju bolo potrebné odmietnuť
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
4. Sťažovateľka zároveň v petite svojej sťažnosti namietala, že napadnutými
rozhodnutiami všeobecných súdov uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia došlo
k porušeniu jej práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.
Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného
práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv
garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010, sp. zn.
IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy nie je
závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť, že
v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku nápravy
poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná pre záver, že
sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia daného práva
(rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu z 30. 10. 1991, č. 13163/87,
bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body
32 – 34].
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil, že
k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani k záveru,
že by krajský súd a najvyšší súd porušil sťažovateľkino právo zaručené čl. 13 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu a uznesenie najvyššieho
súdu, ktorý ústavne konformným spôsobom potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp.
odmietol dovolanie sťažovateľky, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia
spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľka namietala. Ústavný súd uvádza, že
čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny
prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa dovoláva základných
práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok nápravy je nezávislý od
istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).
Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky vrátane absencie právneho zastúpenia v uvedenej veci stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016