Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 703/2016
PDF · 123.37 KB
No categories available
II. ÚS 703/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co 341/2015
z 11. novembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 7 Co 341/2015 z 11. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“)
a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom
sp. zn. 7 Co 341/2015 z 11. novembra 2015 potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok
sp. zn. 3 C 79/2012 z 23. marca 2015, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky
o určenie, že spoluvlastnícke podiely na nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke
neb. . Ústavný súd dopytom na Okresnom súde Ružomberok zistil, že
napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 16. marca 2016.
Sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. augusta 2016 sťažovateľka namieta, že
„... konaním a rozhodovaním prvostupňového ako aj súdu odvolacieho bolo v dôsledku
neúplného zistenia skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci, neakceptovanie
dôkaznej listiny došlo k zásahu do práva na spravodlivý súdny proces par. 237 pís. f OSP.
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sporu 7 C/341/2014 zo dňa 11. 11. 2015 bolo porušené
moje právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 odst. 1 dohovoru a čl. 46
odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil, že:
„1. Základné právo na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7C/ zo dňa 11. 11. 2015 porušené
bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 C/341/2015 zo dňa 11. 11. 2015 sa
zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Žiline vracia na ďalšie konanie.“
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka podala 16. marca 2016 podnet
a 25. apríla 2016 opakovaný podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prípismi z 13. apríla 2016 a zo 14. júna 2016
sťažovateľke oznámila, že nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Ich namietané porušenie preto
možno preskúmavať spoločne.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu.
Sťažnosť adresovaná ústavnému súdu bola podaná na poštovú prepravu 1. augusta
2016 a ústavnému súdu doručená 3. augusta 2016.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na základe uvedeného
začala sťažovateľke plynúť od právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu,
t. j. od 16. marca 2016 a márne uplynula 16. mája 2016. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť
bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne
prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (v znení účinnom do 31. júna 2016, pozn.) totiž neukladá povinnosť
(nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho
prokurátora Slovenskej republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie
(táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie
mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania
nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01,
Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nepovažuje teda podnet generálnemu
prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za sťažovateľke dostupný účinný právny
prostriedok, ktorého vyčerpanie by vyžadoval pred podaním sťažnosti, a preto na jeho
podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno
prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri posudzovaní, či sťažnosť bola podaná v zákonom
ustanovenej lehote, nemohol prihliadnuť na následné podnety sťažovateľky na podanie
mimoriadneho dovolania adresované Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.
Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2016