Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 704/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , ktorou

namieta porušenie svojich bližšie neoznačených základných práv a slobôd uznesením

Okresného súdu Trnava sp. zn. zo 4. augusta 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2016 doručená sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorú ústavný súd podľa obsahu

kvalifikoval ako sťažnosť podľa (ďalej len

„ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho bližšie neoznačených základných práv

a slobôd uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Trnava uznesením sp. zn.

zo 4. augusta 2016 zamietol žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktorý mu bol

uložený rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. zo 17. septembra 2014,

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. v trvaní päť rokov

a desať mesiacov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

so stredným stupňom stráženia.

Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta

porušenie svojich bližšie neoznačených práv napadnutým uznesením okresného súdu, ku

ktorému malo dôjsť (v podstate) tým, že okresný súd pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa

o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody dospel k záveru, že

u sťažovateľa nie je splnená podmienka podmienečného prepustenia podľa § 66 ods. 1

spočívajúca v dôvodnom očakávaní, že odsúdený v budúcnosti povedie

riadny život. Časť ustanovenia v znení „... a môže sa od neho

očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život“ podľa sťažovateľa „už svojim ustanovením

a podstatou významu porušuje základné ľudské práva a slobody“, a preto nesplnenie tejto

podmienky nemôže byť dôvodom na zamietnutie žiadosti odsúdeného o podmienečné

prepustenie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Sťažnosť ako sťažovateľ podávam podľa

v lehote dva mesiace s poukazom a odvolaním na vznik účinku porušujúcim ústavné práva

na spravodlivý proces a zákonnú účinnú právnu ochranu, ktorú porušil svojim uznesením

OS (Okresný súd, pozn.) Trnava zo dňa 04. 08. 2016 pod č. k. a to tým, že

aplikoval druhú časť ustanovenia , tým, že sa odvolával v tejto

časti na budúci život odsúdeného po prepustení spôsobom odporujúcim, teda porušujúcim

základné práva a slobody...“

... Predmetná sťažnosť smeruje a napáda v prvom rade ustanovenie § 66 ods. 1

v texte... a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny

život...

... Navrhujem, aby Ústavný súd SR prijal moju sťažnosť... vo veciach vydania

nálezu... v dvoch veciach... a to,

ad 1 – zrušil v ustanovení poslednú časť vety v znení...

a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život...

... je absolútne neprípustné, keď súd môže konať tak, že len na základe

pravdepodobnosti o budúcom negatívnom živote odsúdeného, tohto ponechá vo výkone

trestu...

ad 2 – žiadam ústavný súd, aby sa nedeliteľne s bodom ad 1 zaoberal aj predmetným

uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 04.08.2016 pod č. k. a toto

uznesenie v časti zamietavého rozhodnutia o mojom neprepustení na slobodu zrušil

a prikázal Okresnému súdu Trnava vydať uznesenie s následným rozhodnutím prepustiť

moju osobou podmienečne na slobodu ihneď po obdržaní nálezu ÚS SR v tejto veci.»

Sťažovateľ taktiež žiada, aby mu ústavný súd ustanovil advokáta na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom a priznal mu „odškodnenie finančnou čiastkou 5 000 €“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa neobsahuje všetky

zákonom ustanovené náležitosti sťažnosti podľa , keďže jej súčasťou

nie je označenie konkrétnych základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť napadnutým

uznesením okresného súdu porušené [ide o obligatórnu náležitosť sťažnosti v zmysle § 50

ods. 1 písm. a) ], ani jednoznačný a zrozumiteľný návrh na

rozhodnutie (petit) zodpovedajúci požiadavkám vyvoditeľným z § 56 zákona o ústavnom

súde, ktorý je v zmysle taktiež obligatórnou

náležitosťou sťažnosti podľa . Pri rigoróznom prístupe ústavného súdu

by už označené nedostatky boli dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Uprednostňujúc

materiálny prístup k ochrane ústavnosti, však ústavný súd napriek uvedeným nedostatkom

preskúmal sťažnosť aj z hľadiska toho, či existujú aj iné dôvody vyplývajúce z § 25 ods. 2

, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

V posudzovanej veci sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neoznačených

základných práv napadnutým uznesením okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho

žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa v znení neskorších

predpisov proti rozhodnutiu, ktorým bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody zamietnutý, je prípustná sťažnosť. Ústavný súd pri príprave

predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu

okresného súdu sťažnosť podal.

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému

uzneseniu okresného súdu sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj využil), o ktorom

je oprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný krajský súd, prípadne samotný okresný súd,

ak by sťažnosti v celom rozsahu vyhovel. Právomoc krajského súdu, resp. okresného súdu

rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa za týchto okolností vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľa k namietanému porušeniu jeho

práv napadnutým uznesením okresného súdu došlo v priamej príčinnej súvislosti s tým, že

okresný súd v jeho veci aplikoval , ktorého časť v znení

„... a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život“ sťažovateľ považuje

za neústavnú a domáha sa jej zrušenia. Ústavný súd v tejto súvislosti, vychádzajúc z textu

, ako aj svojej doterajšej judikatúry, zdôrazňuje, že predmetom konania

o sťažnosti podľa nemôže byť námietka nesúladu právneho predpisu,

resp. právnej normy alebo jej časti s , resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (dohovorom), keďže v tomto type konania je

senát ústavného súdu viazaný prezumpciou ústavnosti dotknutého právneho predpisu

(právnej normy). V nadväznosti na to ústavný súd tiež poukazuje na právny názor

vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako

samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže

tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného

rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje

výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako

súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (, tiež

, , ). Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd nemá

právomoc v tomto konaní posudzovať ústavnosť sťažovateľom namietanej právnej normy,

ktorú okresný súd v jeho veci aplikoval.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, keďže konštatovaný nedostatok podmienky

konania (nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti) je vzhľadom na

podstatu námietok sťažovateľa takej povahy, že by ho nebolo možné odstrániť ani potom,

ak by ústavný súd ustanovil sťažovateľovi kvalifikovaného právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2016