Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD.,

Jazerná 19, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 30. júna 2015, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 30. júna 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 30. júna 2015

z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej

právneho zástupcu JUDr. Romana Juríka, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19,

Nové Zámky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. júna 2015 (ďalej aj napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania o rozvod

manželstva a úpravu práv a povinností k mal. v konaní vedenom

Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 13. marca 2015 rozviedol manželstvo účastníkov konania, zveril maloletého

syna do osobnej starostlivosti navrhovateľa, upravil styk sťažovateľky s maloletým,

zaviazal sťažovateľku povinnosťou prispievať na výživu maloletého a uložil navrhovateľovi

a sťažovateľke podrobiť sa psychologickému poradenstvu. O odvolaní sťažovateľky

zo 7. apríla 2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako

oneskorene podané.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka podala odvolanie elektronicky bez použitia zaručeného elektronického

podpisu dňa 7. 4. 2015 o 18:59 cez portál eŽaloby (ezaloby.justice.sk). Odvolanie bolo teda

podané v posledný deň lehoty na podanie odvolania. Právnemu zástupcovi boli doručené

potvrdenky z portálu eŽaloby o odoslaní odvolania (dňa 7. 4. 2015 o 19:01)

a o zaregistrovaní podania v súdnom registri (dňa 8. 4. 2015 o 6:25). Dňa 8. 4. 2015

doplnila sťažovateľka elektronické podanie bez elektronického zaručeného podpisu

písomným podaním. V tento deň jej právny zástupca podal na poštovú prepravu písomné,

rukou podpísané podanie odvolania. Zásielka bola doručená Okresnému súdu Nové Mesto

nad Váhom dňa 10. 4. 2015.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „... nemôže byť prípadná malfunkcia

elektronického systému na ťarchu sťažovateľky. Je celkom neprípustné, aby sa akákoľvek

porucha elektronického systému dotkla sťažovateľky tak, ako sa jej dotkla. ... Odvolanie

proti rozsudku podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zjavne včas.

Krajský súd z nám neznámych dôvodov vôbec neprihliadal na elektronické podanie

sťažovateľky. Prihliadal výlučne na podanie urobené poštou.“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vyslovil

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiada

napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka

si zároveň uplatnila nárok na úhradu trov konania v rozsahu dvoch úkonov právnej služby

vrátane režijného paušálu, celkovo v sume 296,44 €.

Sťažovateľka sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 2 000 €, pričom svoj návrh odôvodňuje tým, že „... Táto výška finančného

zadosťučinenia sa nám javí ako primeraná miere porušeniu jej základných práv. Odopretie

práva na spravodlivý proces, naviac bez akéhokoľvek vecného odôvodnenia, predstavuje

pomerne intenzívny zásah do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka nemohla

predpokladať, že takáto situácia nastane, teda ju ani neočakávala. O to väčším šokom bolo

pre ňu, keď sa o rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne dozvedela.“.

Na žiadosť ústavného súdu sa ešte pred predbežným prerokovaním k sťažnosti

vyjadrila predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 391/15 z 10. decembra 2015,

v ktorom okrem iného uvádza:

„Odvolanie sťažovateľky bolo odmietnuté postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a/

ako oneskorene podané bez toho, aby sa súd zaoberal vecnou správnosťou

odvolaním napadnutého rozhodnutia ako aj samotnými dôvodmi odvolania. Vychádzajúc

z údajov na doručenke, odvolací súd mal za to, že napadnutý rozsudok súdu I. stupňa bol

sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručený dňa 23. 3. 2015, lehota na podanie

odvolania začala plynúť dňa 24. 3. 2015 a uplynula dňom 7. 4. 2015. Z odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia,

že sťažovateľka podala odvolanie poštou s tým, že na obálke bol vyznačený dátum

8. 4. 2015, ktorý (zhodne ako súd prvého stupňa v predkladacej správe) považoval

za časový údaj, kedy bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prvostupňového

súdu. Pokiaľ sťažovateľka podala odvolanie na poštovú prepravu dňa 8. 4. 2015, nebola

dodržaná zákonná lehota na podanie opravného prostriedku a boli splnené procesné

predpoklady pre postup podľa “

Ústavný súd z dokumentácie predloženej sťažovateľkou, ktorej autentickosť bola

verifikovaná vyjadrením sekcie informatiky a riadenia projektov Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky z 27. januára 2016, zistil, že sťažovateľka prostredníctvom právneho

zástupcu podala 7. apríla 2015 elektronicky (bez zaručeného elektronického podpisu)

podanie adresované okresnému súdu a jeho prílohu tvorilo odvolanie proti rozsudku sp. zn.

.

Uznesením č. k. -18 zo 14. apríla 2016 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského

súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámila,

či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka krajského súdu

v prípise sp. zn. Spr 138/2016 z 12. mája 2016 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnila.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčky okresného

súdu sp. zn. Spr. 391/15 z 10. decembra 2015 a sp. zn. Spr 138/2016 z 12. mája 2016

na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 24. augusta 2016

oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej v ňom uviedol:

„... Krajský súd sa však nevyjadruje k podstate veci. Teda k tomu, že odvolanie

bolo v skutočnosti podané dňa 7. 4. 2015 elektronicky, bez elektronického podpisu,

do elektronickej podateľne Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v súlade s postupom,

ktorý v tom čase upravoval

a že podanie podané na pošte dňa 8. 4. 2015 bolo doplnením elektronického podania

písomným (listinným) podaním, taktiež v súlade s vtedy platným a účinným § 42 ods. 1

Pripomíname, že odvolanie v elektronickej podobe sme dňa

7. w4. 2015 adresovali súdu prvej inštancie na adresu elektronickej podateľne

https://ezaloby.justice.sk. Táto adresa elektronickej podateľne je uvedená na webovej

stránke Národného bezpečnostného úradu v zmysle

Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dôkazy o tom sme

poskytli v samotnej ústavnej sťažnosti (v jej prílohách).

Krajský súd v Trenčíne nijako nevysvetlil, prečo ignoroval elektronické podanie

odvolania adresované elektronickej podateľni v súlade s vtedy platným a účinným § 42

ods. 1 ako aj v súlade s § 10 ods. 2 písm. p) zákona č. 2015/2002 Z.

z. Faktom však je, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané včas,

elektronicky dňa 7. 4. 2015 o 19:01:01 a toto elektronické podanie bolo doplnené písomným

(listinným) podaním hneď nasledujúci deň, 8. 4. 2015. Napriek tomu sa ním Krajský súd

v Trenčíne vecne nezaoberal.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vychádzajúc z , ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie zaslal sťažnosť sťažovateľky, uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie

a vyjadrenia krajského súdu na vedomie ďalším účastníkom konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. , t. j. navrhovateľovi

(ďalej len „navrhovateľ“), a vedľajšiemu účastníkovi Úradu práce

sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, a vyzval ich na prípadné zaujatie

stanoviska v určenej lehote. Navrhovateľ ani vedľajší účastník na výzvu ústavného súdu

v určenej lehote a ani do dňa rozhodovania o sťažnosti nereagovali.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či napadnutým

uznesením krajského súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľky proti rozsudku súdu prvého

stupňa z dôvodu jeho oneskoreného podania došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v a v listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu

o veci konať a rozhodnúť (, ). K porušeniu základného práva

na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu (napr. ).“.

Ústavný súd považuje za žiaduce pripomenúť svoj právny názor vyslovený vo veci

vedenej pod sp. zn. , podľa ktorého „z ústavného imperatívu... konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon uvedeného

v možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym orgánom, a teda aj

všeobecným súdom, prijať každé podanie uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá

a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán (v danom prípade krajský súd, pozn.)

neurobí, dopustí sa neprípustného zásahu do základných práv dotknutej fyzickej osoby,

ktorým treba priznať ústavnoprávnu ochranu.“. Vychádzajúc z podstaty námietok

sťažovateľky, ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

uvádza, že „... odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým

znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu

dáva (, m. m. )“.

V nadväznosti na uvedené východiská vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavný

súd zdôrazňuje, že výklad a používanie Občianskeho

súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“), t. j. v znení

relevantnom pre posudzovanie sťažnosti sťažovateľky, musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa . Interpretáciou

a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu

bez zákonného podkladu.

Podľa účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ

zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.

Podľa podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,

elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej

alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými

prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;

podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.

Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.

Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Z dokumentácie predloženej ústavnému súdu sťažovateľkou vyplýva, že

preukázateľne podala odvolanie zo 7. apríla 2015 elektronickými prostriedkami

bez zaručeného elektronického podpisu v posledný deň lehoty na podanie odvolania

(7. apríla 2015, pozn.) a písomne podanie doplnila v nasledujúci deň tak, že ho podala

na poštovú prepravu.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol

odporkyni (jej právnemu zástupcovi) doručený dňa 23. 03. 2015. Nasledujúcim dňom

24. 03. 2015 začala odporkyni plynúť zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania.

Posledným dňom na včasné podanie odvolania bol deň 07. 04. 2015. Odporkyňa podala

odvolanie proti rozsudku okresného súdu na poštovú prepravu dňa 08. 04. 2015, čo vyplýva

z pripojenej obálky, odporkyňa tak podala odvolanie po uplynutí zákonnej lehoty.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie odporkyne postupom

podľa ustanovenia odmietol ako oneskorene podané bez toho,

aby sa zaoberal vecnou správnosťou odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj

samotnými dôvodmi odvolania.“

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala vo svojej

veci odvolanie proti prvostupňovému rozsudku spôsobom, ktorý bol v súlade s platným

a účinným procesným predpisom (), a preto nemožno považovať

postup krajského súdu, ktorým na toto podanie bez ďalšieho neprihliadal, za zlučiteľný

so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu a s právom na spravodlivé súdne

konanie. Intenzita porušenia jej práv odôvodňuje záver o tom, že z ústavnoprávneho

hľadiska je takýto zásah neakceptovateľný. Z hľadiska ustálenej judikatúry ústavného súdu

ide o postup, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom. V tejto

súvislosti ústavný súd poznamenáva, že na tomto závere nemôže nič zmeniť dôvod,

pre ktorý krajský súd nezohľadnil v napadnutom uznesení skutočnosť, že sťažovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala odvolanie elektronickými prostriedkami

už 7. apríla 2015.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu

bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa a listiny,

ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

V nadväznosti na vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky ústavný súd

podľa citovaného zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci na ďalšie konanie bude

krajský súd v zmysle povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným

v tomto náleze.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

2 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako

náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým

v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.

To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie

do pôvodného stavu ().

Významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je už samotné deklarovanie

porušenia jej práv, ako aj zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie

konanie, v ktorom môže realizovať všetky svoje procesné oprávnenia.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v okolnostiach daného

prípadu nie je dôvodné priznať finančné zadosťučinenie, preto v tejto časti ústavný súd

návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Romanom Juríkom, Jazerná 19, Nové Zámky. Ústavný súd vychádzal

pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené

v roku 2015).

Úhradu priznal za dva uplatnené úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1

písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke priznal za každý úkon sumu 139,83 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3

vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s zákona

č. ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2016