Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 330/2016
PDF · 207.77 KB
No categories available
II. ÚS 330/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD.,
Jazerná 19, Nové Zámky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
17 CoP 45/2015 z 30. júna 2015, za účasti Krajského súdu v Trenčíne, takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoP 45/2015
z 30. júna 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 CoP 45/2015 z 30. júna 2015
z r u š u j e a vec m u v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. Romana Juríka, PhD., Jazerná 19, Nové Zámky, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Romanom Juríkom, PhD., Jazerná 19,
Nové Zámky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
17 CoP 45/2015 z 30. júna 2015 (ďalej aj napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania o rozvod
manželstva a úpravu práv a povinností k mal. v konaní vedenom
Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
9 P 202/2013 v procesnom postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
9 P 202/2013 z 13. marca 2015 rozviedol manželstvo účastníkov konania, zveril maloletého
syna do osobnej starostlivosti navrhovateľa, upravil styk sťažovateľky s maloletým,
zaviazal sťažovateľku povinnosťou prispievať na výživu maloletého a uložil navrhovateľovi
a sťažovateľke podrobiť sa psychologickému poradenstvu. O odvolaní sťažovateľky
zo 7. apríla 2015 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako
oneskorene podané.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľka podala odvolanie elektronicky bez použitia zaručeného elektronického
podpisu dňa 7. 4. 2015 o 18:59 cez portál eŽaloby (ezaloby.justice.sk). Odvolanie bolo teda
podané v posledný deň lehoty na podanie odvolania. Právnemu zástupcovi boli doručené
potvrdenky z portálu eŽaloby o odoslaní odvolania (dňa 7. 4. 2015 o 19:01)
a o zaregistrovaní podania v súdnom registri (dňa 8. 4. 2015 o 6:25). Dňa 8. 4. 2015
doplnila sťažovateľka elektronické podanie bez elektronického zaručeného podpisu
písomným podaním. V tento deň jej právny zástupca podal na poštovú prepravu písomné,
rukou podpísané podanie odvolania. Zásielka bola doručená Okresnému súdu Nové Mesto
nad Váhom dňa 10. 4. 2015.“
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uvádza, že „... nemôže byť prípadná malfunkcia
elektronického systému na ťarchu sťažovateľky. Je celkom neprípustné, aby sa akákoľvek
porucha elektronického systému dotkla sťažovateľky tak, ako sa jej dotkla. ... Odvolanie
proti rozsudku podala sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zjavne včas.
Krajský súd z nám neznámych dôvodov vôbec neprihliadal na elektronické podanie
sťažovateľky. Prihliadal výlučne na podanie urobené poštou.“.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd vyslovil
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, žiada
napadnuté uznesenie krajského súdu zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka
si zároveň uplatnila nárok na úhradu trov konania v rozsahu dvoch úkonov právnej služby
vrátane režijného paušálu, celkovo v sume 296,44 €.
Sťažovateľka sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 2 000 €, pričom svoj návrh odôvodňuje tým, že „... Táto výška finančného
zadosťučinenia sa nám javí ako primeraná miere porušeniu jej základných práv. Odopretie
práva na spravodlivý proces, naviac bez akéhokoľvek vecného odôvodnenia, predstavuje
pomerne intenzívny zásah do práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka nemohla
predpokladať, že takáto situácia nastane, teda ju ani neočakávala. O to väčším šokom bolo
pre ňu, keď sa o rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne dozvedela.“.
Na žiadosť ústavného súdu sa ešte pred predbežným prerokovaním k sťažnosti
vyjadrila predsedníčka krajského súdu v prípise sp. zn. Spr 391/15 z 10. decembra 2015,
v ktorom okrem iného uvádza:
„Odvolanie sťažovateľky bolo odmietnuté postupom podľa § 218 ods. 1 písm. a/
O. s. p. ako oneskorene podané bez toho, aby sa súd zaoberal vecnou správnosťou
odvolaním napadnutého rozhodnutia ako aj samotnými dôvodmi odvolania. Vychádzajúc
z údajov na doručenke, odvolací súd mal za to, že napadnutý rozsudok súdu I. stupňa bol
sťažovateľke (jej právnemu zástupcovi) doručený dňa 23. 3. 2015, lehota na podanie
odvolania začala plynúť dňa 24. 3. 2015 a uplynula dňom 7. 4. 2015. Z odôvodnenia
rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zistenia,
že sťažovateľka podala odvolanie poštou s tým, že na obálke bol vyznačený dátum
8. 4. 2015, ktorý (zhodne ako súd prvého stupňa v predkladacej správe) považoval
za časový údaj, kedy bol podaný opravný prostriedok proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu. Pokiaľ sťažovateľka podala odvolanie na poštovú prepravu dňa 8. 4. 2015, nebola
dodržaná zákonná lehota na podanie opravného prostriedku a boli splnené procesné
predpoklady pre postup podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p.“
Ústavný súd z dokumentácie predloženej sťažovateľkou, ktorej autentickosť bola
verifikovaná vyjadrením sekcie informatiky a riadenia projektov Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky z 27. januára 2016, zistil, že sťažovateľka prostredníctvom právneho
zástupcu podala 7. apríla 2015 elektronicky (bez zaručeného elektronického podpisu)
podanie adresované okresnému súdu a jeho prílohu tvorilo odvolanie proti rozsudku sp. zn.
Uznesením č. k. II. ÚS 330/2016-18 zo 14. apríla 2016 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedníčku krajského
súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámila,
či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka krajského súdu
v prípise sp. zn. Spr 138/2016 z 12. mája 2016 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnila.
Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie predsedníčky okresného
súdu sp. zn. Spr. 391/15 z 10. decembra 2015 a sp. zn. Spr 138/2016 z 12. mája 2016
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 24. augusta 2016
oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a ďalej v ňom uviedol:
„... Krajský súd sa však nevyjadruje k podstate veci. Teda k tomu, že odvolanie
bolo v skutočnosti podané dňa 7. 4. 2015 elektronicky, bez elektronického podpisu,
do elektronickej podateľne Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v súlade s postupom,
ktorý v tom čase upravoval § 42 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
a že podanie podané na pošte dňa 8. 4. 2015 bolo doplnením elektronického podania
písomným (listinným) podaním, taktiež v súlade s vtedy platným a účinným § 42 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Pripomíname, že odvolanie v elektronickej podobe sme dňa
7. w4. 2015 adresovali súdu prvej inštancie na adresu elektronickej podateľne
https://ezaloby.justice.sk. Táto adresa elektronickej podateľne je uvedená na webovej
stránke Národného bezpečnostného úradu v zmysle § 10 ods. 2 písm. p) zákona č. 215/2002
Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Dôkazy o tom sme
poskytli v samotnej ústavnej sťažnosti (v jej prílohách).
Krajský súd v Trenčíne nijako nevysvetlil, prečo ignoroval elektronické podanie
odvolania adresované elektronickej podateľni v súlade s vtedy platným a účinným § 42
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. ako aj v súlade s § 10 ods. 2 písm. p) zákona č. 2015/2002 Z.
z. Faktom však je, že odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané včas,
elektronicky dňa 7. 4. 2015 o 19:01:01 a toto elektronické podanie bolo doplnené písomným
(listinným) podaním hneď nasledujúci deň, 8. 4. 2015. Napriek tomu sa ním Krajský súd
v Trenčíne vecne nezaoberal.“
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky krajského
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Vychádzajúc z § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie zaslal sťažnosť sťažovateľky, uznesenie o jej prijatí na ďalšie konanie
a vyjadrenia krajského súdu na vedomie ďalším účastníkom konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 17 CoP 45/2015, t. j. navrhovateľovi
(ďalej len „navrhovateľ“), a vedľajšiemu účastníkovi Úradu práce
sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom, a vyzval ich na prípadné zaujatie
stanoviska v určenej lehote. Navrhovateľ ani vedľajší účastník na výzvu ústavného súdu
v určenej lehote a ani do dňa rozhodovania o sťažnosti nereagovali.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či napadnutým
uznesením krajského súdu o odmietnutí odvolania sťažovateľky proti rozsudku súdu prvého
stupňa z dôvodu jeho oneskoreného podania došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu
o veci konať a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 145/08). K porušeniu základného práva
na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu (napr. I. ÚS 35/98).“.
Ústavný súd považuje za žiaduce pripomenúť svoj právny názor vyslovený vo veci
vedenej pod sp. zn. II. ÚS 145/08, podľa ktorého „z ústavného imperatívu... konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon uvedeného
v čl. 2 ods. 2 ústavy možno vyvodiť príkaz adresovaný všetkým štátnym orgánom, a teda aj
všeobecným súdom, prijať každé podanie uskutočnené spôsobom, ktorý predpokladá
a ustanovuje zákon. Ak tak dotknutý štátny orgán (v danom prípade krajský súd, pozn.)
neurobí, dopustí sa neprípustného zásahu do základných práv dotknutej fyzickej osoby,
ktorým treba priznať ústavnoprávnu ochranu.“. Vychádzajúc z podstaty námietok
sťažovateľky, ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
uvádza, že „... odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým
znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
dáva (IV. ÚS 401/08, m. m. II. ÚS 102/04)“.
V nadväznosti na uvedené východiská vyplývajúce z doterajšej judikatúry ústavný
súd zdôrazňuje, že výklad a používanie § 42 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej aj „OSP“), t. j. v znení
relevantnom pre posudzovanie sťažnosti sťažovateľky, musí v celom rozsahu rešpektovať
základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Interpretáciou
a používaním tohto ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu
bez zákonného podkladu.
Podľa § 41 ods. 1 OSP účastníci môžu robiť svoje úkony akoukoľvek formou, pokiaľ
zákon pre niektoré úkony nepredpisuje určitú formu.
Podľa § 42 ods. 1 OSP podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice,
elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej
alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými
prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní;
podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba.
Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu.
Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.
Z dokumentácie predloženej ústavnému súdu sťažovateľkou vyplýva, že
preukázateľne podala odvolanie zo 7. apríla 2015 elektronickými prostriedkami
bez zaručeného elektronického podpisu v posledný deň lehoty na podanie odvolania
(7. apríla 2015, pozn.) a písomne podanie doplnila v nasledujúci deň tak, že ho podala
na poštovú prepravu.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa okrem iného uvádza:
„Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol
odporkyni (jej právnemu zástupcovi) doručený dňa 23. 03. 2015. Nasledujúcim dňom
24. 03. 2015 začala odporkyni plynúť zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania.
Posledným dňom na včasné podanie odvolania bol deň 07. 04. 2015. Odporkyňa podala
odvolanie proti rozsudku okresného súdu na poštovú prepravu dňa 08. 04. 2015, čo vyplýva
z pripojenej obálky, odporkyňa tak podala odvolanie po uplynutí zákonnej lehoty.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie odporkyne postupom
podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odmietol ako oneskorene podané bez toho,
aby sa zaoberal vecnou správnosťou odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj
samotnými dôvodmi odvolania.“
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka podala vo svojej
veci odvolanie proti prvostupňovému rozsudku spôsobom, ktorý bol v súlade s platným
a účinným procesným predpisom (Občiansky súdny poriadok), a preto nemožno považovať
postup krajského súdu, ktorým na toto podanie bez ďalšieho neprihliadal, za zlučiteľný
so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu a s právom na spravodlivé súdne
konanie. Intenzita porušenia jej práv odôvodňuje záver o tom, že z ústavnoprávneho
hľadiska je takýto zásah neakceptovateľný. Z hľadiska ustálenej judikatúry ústavného súdu
ide o postup, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom. V tejto
súvislosti ústavný súd poznamenáva, že na tomto závere nemôže nič zmeniť dôvod,
pre ktorý krajský súd nezohľadnil v napadnutom uznesení skutočnosť, že sťažovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala odvolanie elektronickými prostriedkami
už 7. apríla 2015.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,
ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
V nadväznosti na vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky ústavný súd
podľa citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Po vrátení veci na ďalšie konanie bude
krajský súd v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným
v tomto náleze.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako
náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým
v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť.
To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie
do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02).
Významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľky je už samotné deklarovanie
porušenia jej práv, ako aj zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie
konanie, v ktorom môže realizovať všetky svoje procesné oprávnenia.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že v okolnostiach daného
prípadu nie je dôvodné priznať finančné zadosťučinenie, preto v tejto časti ústavný súd
návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom
JUDr. Romanom Juríkom, Jazerná 19, Nové Zámky. Ústavný súd vychádzal
pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené
v roku 2015).
Úhradu priznal za dva uplatnené úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1
písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľke priznal za každý úkon sumu 139,83 € a režijný paušál (§ 16 ods. 3
vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2016