Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 330/2015
PDF · 362.38 KB
No categories available
II. ÚS 330/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou ,
, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 186/06, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
1. decembra 2014 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ,
, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 186/06 (ďalej len „napadnuté konanie “).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania o náhradu škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 5 C 186/06 v procesnom postavení navrhovateľky.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 186/06 z 25. augusta 2014 rozhodol vo veci samej
potom, čo odvolací súd zrušil dva jeho predchádzajúce rozsudky (sp. zn. 5 C 186/06
z 28. mája 2008 a sp. zn. 5 C 186/06 zo 16. januára 2012) z dôvodu, že v prvom z nich sa
účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a v druhom prípade aj z dôvodu,
že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Som si vedomá, že sa jednalo o právne zložité otázky, v priebehu konania som
musela aj ja pristúpiť aj k modifikácii môjho pôvodného návrhu a rovnako sa konanie
natiahlo z dôvodov ustálenia pasívnej legitimácie odporcov, o čom dôkazy sa v spise
nachádzajú. Avšak hlavné pochybenie vidím v tých rozhodnutiach sudu, v ktorých sa
dostatočne nevysporiadal s právnou otázkou stanovenia zodpovednosti, príčinnej súvislosti
a vzťahom k následku a tým bol daný dôvod na odvolanie odporcov, ktorí sa s tým
neuspokojili. Pokým by sa súd dostatočne vysporiadal s právnou stránkou veci, a vec
presvedčivo zdôvodnil (všetky relevantné dôkazy vo veci boli priebežne doložené), je
predpoklad, že by odporcovia nevyužili tento opravný prostriedok, teda dosiahla by som
právoplatným rozhodnutím právnu istotu v oveľa kratšom čase.“
Vo vzťahu k žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
sťažovateľka uvádza:
„Za primerané finančné zadosťučinenie považujem priznanie nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000 € a to so ohľadom na dĺžku konania, náklady na cestovanie
na súdne pojednávania a ostatné náklady súvisiace s vecou (zháňanie dôkazov z lekárskych
správ atď.).“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari
nad Hronom pod sp. zn. 5C 186/06 porušil právo sťažovateľky ,
, , ,
na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a garantovaného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Sťažovateľke súd priznáva nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 €, ktoré je Okresný súd
Žiar nad Hronom povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný nahradiť sťažovateľke náhradu trov
konania spočívajúcu z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vo výške
284,08 € (1 úkon právnej služby v zmysle Vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb ust. § 11 ods. 3 á 134 €, rež. paušál za rok 2014 á 8,04 €),
ktorý je Okresný súd Žiar nad Hronom povinný zaplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj
vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný
stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len
vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je to, že musí smerovať proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry
sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa
v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola
sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže
dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn.
5 C 186/06 bol 25. augusta 2014 vyhlásený rozsudok, proti ktorému podali obaja
odporcovia odvolanie. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že spis bol
po vykonaní procesných úkonov spojených s podanými odvolaniami odporcov v 1. a 2. rade
predložený odvolaciemu súdu, ktorý o opravných prostriedkoch účastníkov konania ku dňu
predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom nerozhodol.
Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku a vykonaním ostatných úkonov,
ktoré v spojitosti s podaním odvolania okresný súd vykonal, boli z jeho strany realizované
všetky zákonom predpokladané úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalší
postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné posudzovať
vec ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty
skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon
konečným rozhodnutím, a to aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho
opravného konania.
Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti na ústavnom súde
(1. decembra 2014) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
napadnutého konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už k prieťahom, resp. neefektívnej činnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní
pred okresným súdom nedochádzalo (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte
právoplatne rozhodnuté).
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku
a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konaním
okresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresného
súdu a prípadné neefektívne (nesústredené) konanie okresného súdu alebo konanie
poznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo by v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti
opätovného konania a rozhodovania vo veci podľa § 24 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015