Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou ,

, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

1. decembra 2014 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou ,

, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie “).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania o náhradu škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vedeného

okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení navrhovateľky.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. augusta 2014 rozhodol vo veci samej

potom, čo odvolací súd zrušil dva jeho predchádzajúce rozsudky (sp. zn.

z 28. mája 2008 a sp. zn. zo 16. januára 2012) z dôvodu, že v prvom z nich sa

účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a v druhom prípade aj z dôvodu,

že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Som si vedomá, že sa jednalo o právne zložité otázky, v priebehu konania som

musela aj ja pristúpiť aj k modifikácii môjho pôvodného návrhu a rovnako sa konanie

natiahlo z dôvodov ustálenia pasívnej legitimácie odporcov, o čom dôkazy sa v spise

nachádzajú. Avšak hlavné pochybenie vidím v tých rozhodnutiach sudu, v ktorých sa

dostatočne nevysporiadal s právnou otázkou stanovenia zodpovednosti, príčinnej súvislosti

a vzťahom k následku a tým bol daný dôvod na odvolanie odporcov, ktorí sa s tým

neuspokojili. Pokým by sa súd dostatočne vysporiadal s právnou stránkou veci, a vec

presvedčivo zdôvodnil (všetky relevantné dôkazy vo veci boli priebežne doložené), je

predpoklad, že by odporcovia nevyužili tento opravný prostriedok, teda dosiahla by som

právoplatným rozhodnutím právnu istotu v oveľa kratšom čase.“

Vo vzťahu k žiadosti o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

sťažovateľka uvádza:

„Za primerané finančné zadosťučinenie považujem priznanie nemajetkovej

ujmy vo výške 20.000 € a to so ohľadom na dĺžku konania, náklady na cestovanie

na súdne pojednávania a ostatné náklady súvisiace s vecou (zháňanie dôkazov z lekárskych

správ atď.).“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Žiar nad Hronom v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari

nad Hronom pod sp. zn. porušil právo sťažovateľky ,

, , ,

na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa č1. 48 ods. 2 Slovenskej

republiky a garantovaného v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľke súd priznáva nemajetkovú ujmu vo výške 20.000 €, ktoré je Okresný súd

Žiar nad Hronom povinný jej zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Žiar nad Hronom je povinný nahradiť sťažovateľke náhradu trov

konania spočívajúcu z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby vo výške

284,08 € (1 úkon právnej služby v zmysle Vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb ust. § 11 ods. 3 á 134 €, rež. paušál za rok 2014 á 8,04 €),

ktorý je Okresný súd Žiar nad Hronom povinný zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to aj

vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný

stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.

, , , ), podľa ktorého sa ochrana

základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len

vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými

orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu

označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú

( ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa ,

ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa je to, že musí smerovať proti

aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do chránenej sféry

sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa

v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola

sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže

dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V danom prípade priamo zo sťažnosti vyplýva, že vo veci vedenej pod sp. zn.

bol 25. augusta 2014 vyhlásený rozsudok, proti ktorému podali obaja

odporcovia odvolanie. Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že spis bol

po vykonaní procesných úkonov spojených s podanými odvolaniami odporcov v 1. a 2. rade

predložený odvolaciemu súdu, ktorý o opravných prostriedkoch účastníkov konania ku dňu

predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom nerozhodol.

Ústavný súd konštatuje, že doručením rozsudku a vykonaním ostatných úkonov,

ktoré v spojitosti s podaním odvolania okresný súd vykonal, boli z jeho strany realizované

všetky zákonom predpokladané úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľky. Ďalší

postup ani úkony vo veci už okresný súd vykonávať nemôže, a preto je potrebné posudzovať

vec ako takú, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty

skončila rozhodnutím vo veci samej za predpokladu, že toto rozhodnutie bude napokon

konečným rozhodnutím, a to aj napriek podanému odvolaniu a vykonaniu riadneho

opravného konania.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti na ústavnom súde

(1. decembra 2014) už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh

napadnutého konania. Súčasne je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už k prieťahom, resp. neefektívnej činnosti, ako to tvrdí sťažovateľka, v konaní

pred okresným súdom nedochádzalo (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte

právoplatne rozhodnuté).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však pripomína, že prípadné zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku

a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie by v súhrne s doterajším konaním

okresného súdu mohlo založiť inú kvalitu posudzovania zbytočných prieťahov okresného

súdu a prípadné neefektívne (nesústredené) konanie okresného súdu alebo konanie

poznačené jeho zjavnou nečinnosťou by mohli byť v príčinnej súvislosti s porušovaním

základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo by v danom prípade nemalo byť prekážkou prípustnosti

opätovného konania a rozhodovania vo veci podľa .

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2015