Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 621/2016
PDF · 132.59 KB
No categories available
III. ÚS 621/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Garančovským, Advokátska
kancelária Olej Sedlák Dudášová Garančovský, Kukučínova 19, Košice, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice I sp. zn. 39 C 299/2009 z 9. januára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 501/2015 z 26. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2016 doručená sťažnosť spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 39 C 299/2009 z 9. januára 2015 (ďalej len „prvostupňový
rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co
501/2015 z 26. apríla 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania (ako
žalovaná, pozn.) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd svojím
prvostupňovým rozsudkom sp. zn. 39 C 299/2009 z 9. januára 2015 vyhovel žalobe žalobcu
spoločnosti , (ďalej len „žalobca“), a určil, že žalobca
je vlastníkom sporných nehnuteľností. Proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu
podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak,
že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka nespokojná
s napadnutým rozsudkom krajského súdu sa obracia so sťažnosťou na ústavný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj
prvostupňový rozsudok je „neodôvodnený, arbitrárny, neudržateľný a nepredvídateľný“,
pričom argumentuje tým, že konajúce súdy rozhodli o určení vlastníckeho práva aj napriek
ním tvrdenej skutočnosti, že neexistuje naliehavý právny záujem na takomto určení, resp. že
v čase rozhodovania neexistoval. Z uvedených dôvodov považuje závery uvedené
v rozhodnutiach konajúcich súdov za svojvoľné v rozpore so zákonom, porušujúce jej
označené práva.
K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že proti napadnutému
rozsudku krajského súdu „podal sťažovateľ dňa 20. júla dovolanie, o ktorom doposiaľ
nebolo rozhodnuté. K tomuto dovolaniu uvádzame, že z hľadiska platnej právnej úpravy
(zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) nie je jednoznačné, či ho možno
považovať za účinný prostriedok nápravy.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka tvrdí, že prvostupňovým rozsudkom
okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej označených
práv a žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol,
ktorým vysloví porušenie označených práv sťažovateľky prvostupňovým rozsudkom
okresného súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu, označené rozsudky zruší a vec
vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a prizná náhradu trov konania.
II.
2
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok okresného súdu, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý
rozsudok okresného súdu, keďže ho už meritórne preskúmal na základe odvolania krajský
súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej napadnutému
rozsudku okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom verifikoval a zistil, že sťažovateľka proti
napadnutému rozsudku krajského súdu skutočne podala dovolanie, o ktorom ku dňu
rozhodovania o sťažnosti nebolo rozhodnuté.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy
vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených
námietkach porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie,
pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť
musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd
ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
4
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Na tomto názore ústavný súd zotrváva a nemá dôvod sa odchýliť od neho aj
napriek námietke sťažovateľky, že po zmene právnej úpravy dovolania v dôsledku prijatia
nového procesného kódexu zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok nie je
jednoznačné, či je ho možné považovať za účinný prostriedok nápravy.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako
dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke v okolnostiach prípadu (lehota
na podanie dovolania začala plynúť počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, pozn.) lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia
sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016
6