Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 740/2016
PDF · 126.82 KB
No categories available
II. ÚS 740/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , vo veci namietaného porušenia
jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Veľký Krtíš vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 43/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)
vo veci vedenej pod sp. zn. 3 C 43/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 30. januára 2015 podala
okresnému súdu „návrh na ochranu osobnosti“ a 30. marca 2015 návrh na nariadenie
predbežného opatrenia.
Sťažovateľka namieta, že okresný súd o predbežnom opatrení nekonal 3 mesiace
a 22 dní, a konštatuje, že „bola doslovne donútená podať návrh na zastavenie konania“
z dôvodu, že sa „dozvedela, že odporcovia v rade 1 a 2 už nevlastnia majetok, ktorý
vlastnili“.
Sťažovateľka ďalej uvádza:
„Plne týmto obviňujem okresný súd ul. SNP Veľký Krtíš, že o podanom návrhu
zo dňa 30. 3. 2015 vo veci riadne nekonal dľa O.s.p. a to 3 mesiace a 22 dni.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje:
„Na danom plne relevantnom základe týmto žiadam o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume danej vyhodnotenej daného majetku odporcov v rade 1 a 2
a to až vo výške 56 780 EURO ktoré je Okresný súd ul. SNP Veľký Krtíš povinný zaplatiť
do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu ústavného súdu SR ul. Hlavná Košice.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Uplatniac materiálne chápanie ústavnosti, ústavný súd na základe obsahu sťažnosti
ustálil návrh na rozhodnutie tak, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s dĺžkou rozhodovania o jej návrhu a predbežné
opatrenie a v nadväznosti na toto porušenie svojho základného práva sa domáha priznania
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 56 780 €.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal
preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03,
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti,
podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. I. ÚS 41/02).
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte
mohlo trvať (m. m. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 258/2012). Ak v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu
označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný
aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (m. m. Miroslav Mazurek proti
Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Ústavný súd taktiež už opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote), to, že musí smerovať proti aktuálnemu
a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor
vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,
že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07, I. ÚS 269/2012).
Ústavný súd zistil, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol o zastavení
konania uznesením sp. zn. 3 C 43/2015 z 24. marca 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť
20. apríla 2016. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
(26. augusta 2016) bolo už napadnuté konanie právoplatne skončené.
Keďže sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v súvislosti s rozhodovaním
o jej návrhu na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom už bolo v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu právoplatne rozhodnuté, je zrejmé, že v čase predbežného prerokovávania
sťažnosti na ústavnom súde bola už jej právna neistota odstránená a tvrdené porušovanie
sťažovateľkou označených práv už netrvalo.
Z dôvodu, že v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, pretože konanie bolo
právoplatne skončené, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom
na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konania
už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky, pretože dôvody, pre ktoré ústavný súd
rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné ani prostredníctvom právneho
zástupcu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016