Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 657/2016
PDF · 122.27 KB
No categories available
III. ÚS 657/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , a
, , obaja zastúpení advokátom JUDr. Martinom
Bartkom, Advokátska kancelária JUDr. Martin Bartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická
6667, Trenčín, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 19 Co 5/2016 z 19. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2016 doručená sťažnosť , , a ,
(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie čl. 1
ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok
nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 5/2016 z 19. mája 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania
v procesnej pozícii žalobcov o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v uvedenej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 26 C
57/2008 zo 4. novembra 2015 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti označenému
prvostupňovému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Sťažovatelia nespokojní s napadnutým rozsudkom krajského súdu
sa obracajú so sťažnosťou na ústavný súd.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj
prvostupňový rozsudok je „arbitrárny, pretože jeho závery nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní, vo svojej podstate sú nelogické a rozhodnutie je výsledkom porušenia Ústavy
SR“. Argumentujú tým, že konajúce súdy žalobu zamietli, keď protiprávne a v rozpore
s vykonaným dokazovaním ustálili, že žalovaní v konaní boli dobromyseľní v držbe
a sporné nehnuteľnosti nadobudli vydržaním. Z uvedeného dôvodu považujú závery
uvedené v rozhodnutiach konajúcich súdov za svojvoľné v rozpore so zákonom, porušujúce
ich označené práva.
K otázke prípustnosti sťažnosti sa sťažovatelia v sťažnosti nevyjadrili.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia tvrdia, že postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu ich označených práv a žiadajú, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, ktorým vysloví porušenie
označených práv sťažovateľov postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu,
označený rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a každému z nich
prizná im finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € a náhradu trov konania.
II.
2
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovatelia proti napadnutému
rozsudku krajského súdu podali dovolanie, o ktorom ku dňu rozhodovania o sťažnosti
nebolo rozhodnuté.
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,
podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych
predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).
Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu
sťažovateľmi vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje
právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach
porušenia označených práv, ak je zrejmé, že sťažovatelia podali dovolanie, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť musela byť
preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovatelia
nevyčerpali opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré im zákon na ochranu
ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľov prípadné posúdenie jej dovolania najvyšším súdom ako
dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľom v okolnostiach prípadu (lehota
4
na podanie dovolania začala plynúť počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, pozn.) lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu.
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní budú mať sťažovatelia k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému
súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
O ďalších návrhoch sťažovateľov formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie finančného zadosťučinenia a náhrady trov
konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. októbra 2016