Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 656/2016
PDF · 327.24 KB
No categories available
I. ÚS 656/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SAD Banská Bystrica, a. s.,
Partizánska cesta 97, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Branislavom Jurgom,
advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 110/2015 zo 17. marca 2016, ako aj vo veci namietaného porušenia
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného
štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom
zaručeného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 335/2014 z 25. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 110/2015 zo 17. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti SAD Banská Bystrica, a. s., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SAD Banská Bystrica, a. s., Partizánska
cesta 97, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 110/2015
zo 17. marca 2016, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 335/2014
z 25. septembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 110/2015 zo 17. marca
2016.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že v správnom konaní vedenom Banskobystrickým
samosprávnym krajom (ďalej len „správny orgán“) sa sťažovateľka 16. augusta 2006
domáhala obnovenia, resp. predĺženia dopravnej licencie, ktorá jej bola pre účely
prevádzkovania verejnej autobusovej dopravy platne udelená s účinnosťou do 31. decembra
2006. Správny orgán v poradí svojím prvým rozhodnutím z 8. decembra 2006
(v skutočnosti išlo o tri identické rozhodnutia týkajúce sa každé jednej z troch trás
autobusovej linky, pozn.) žiadosť sťažovateľky o predĺženie licencie zamietol, avšak
Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) svojimi rozhodnutiami nadriadeného orgánu z 20. marca 2007 rozhodnutia
správneho orgánu zrušilo a vec mu vrátilo na nové konanie a rozhodnutie so záväzným
právnym názorom, podľa ktorého sťažovateľka spĺňala zákonné podmienky na udelenie
licencie, a existoval aj záujem samosprávneho kraja na vykonávaní pravidelnej autobusovej
dopravy na dotknutých prímestských linkách. Po vrátaní veci správny orgán opätovne
vo veci rozhodol 26. júna 2007 a žiadosti sťažovateľky opätovne nevyhovel, avšak aj tieto
rozhodnutia správneho orgánu boli zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 26 Sp 37/07
z 19. novembra 2007, v ktorom mal krajský súd konštatovať, že „... navrhovateľ spĺňa
podmienky zákona o cestnej doprave a nie je možné, aby odporca ako udeľovateľ
dopravných licencií si subjektívnym spôsobom určoval, na akom dopravcovi má záujem
alebo nie, a svojvoľne a v rozpore so zmyslom a účelom zákona stanovoval s kým má
záujem uzatvárať takéto zmluvy“. Následne po vrátení veci aj napriek uvedeným záväzným
právnym názorom bol správny orgán vo veci nečinný a licencie sťažovateľke nevydal,
pričom v príčinnej súvislosti s tým, že správny orgán o udelení tejto licencie nerozhodol
v zákonnej 30-dňovej lehote (podľa sťažovateľky tak mal urobiť najneskôr do 26. apríla
2007, t. j. po vrátení mu veci so záväzným právnym názorom ministerstva, pozn.), ale
rozhodol až 14. septembra 2009, t. j. po viac ako troch rokoch od podania žiadosti,
v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu správneho orgánu, za ktorý podľa § 14
ods. 1 druhej vety zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zodpovednosti za škodu“) možno považovať „... aj porušenie povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb“, mala sťažovateľke
vzniknúť škoda. Podľa sťažovateľky v príčinnej súvislosti s prieťahmi v postupe správneho
orgánu, ktorý v rozpore so zákonom rozhodol až po viac ako troch rokoch, ako aj
v príčinnej súvislosti s nevydaním rozhodnutia o predĺžení jej dopravnej licencie, na
vydanie ktorej v čase podania žiadosti, t. j. v roku 2006 spĺňala zákonné predpoklady, jej
bola spôsobená škoda, a to skutočná škoda vyčísliteľná sumou, o ktorú sa znížila hodnota
autobusov počas doby rozhodovania správneho orgánu, ktoré sťažovateľka musela „držať“
po celú dobu rozhodovania správneho orgánu (t. j. viac ako 3 roky) vo svojom majetku, aby
spĺňala zákonné podmienky technickej vybavenosti a spôsobilosti na prevádzkovanie
autobusovej dopravy, a teda na udelenie dopravnej licencie, preto ich nemohla predať, takže
v dôsledku neužívania tohto jej majetku došlo nielen k jeho znehodnoteniu, a teda k vzniku
už zmienenej skutočnej škody, ale došlo aj k vzniku ušlého zisku, pretože sťažovateľka
nemohla vykonávať svoju do tej doby vykonávanú podnikateľskú aktivitu v oblasti verejnej
autobusovej dopravy. Podľa sťažovateľky teda v dôsledku dlhodobého nekonania správneho
orgánu jej bola spôsobená nielen uvedená škoda, ale toto márne plynutie času majúce za
následok znehodnotenie jej majetku prispelo k tomu, že napokon v roku 2009, keď správny
orgán vo veci konečne rozhodol, už nespĺňala podmienky na udelenie jej dopravnej licencie,
pretože už nedisponovala kvalitatívnou technickou a personálnou vybavenosťou na jej
udelenie, takže vinou správneho orgánu, ktorý dopravnú licenciu sťažovateľke napokon po
viac ako troch rokoch neudelil, došlo úplne k likvidácii dopravnej, a teda podnikateľskej
činnosti sťažovateľky.
3. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka žalobou podanou Okresnému súdu Banská
Bystrica (ďalej len „okresný súd“) podľa zákona o zodpovednosti za škodu domáhala
priznania jej náhrady škody (skutočnej škody spôsobenej jej na majetku a ušlého zisku za
obdobie od 1. januára 2007 do 31. decembra 2014, t. j. za 8 rokov, na ktoré mala byť podľa
zákona licencia udeľovaná), ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s už popísaným
nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, t. j. v príčinnej súvislosti s nevydaním
rozhodnutia o udelení licencie v zákonnej lehote a tiež v príčinnej súvislosti s nekonaním
správneho orgánu, pričom okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 50/2011 zo 16. decembra
2013 jej žalobu ako nedôvodnú zamietol. Svoje závery o neodôvodnenosti nároku na
náhradu škody uplatnenej v súvislosti s uvedeným nesprávnym úradným postupom
správneho orgánu okresný súd odôvodnil tým, že síce v dotknutom postupe správneho
orgánu zistil prieťahy, avšak súčasne ustálil, že pre priznanie nároku na náhradu škody
sťažovateľka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou (skutočnou škodou
a ušlým ziskom) a prieťahmi v postupe správneho orgánu. Podľa okresného súdu
v súvislosti s nekonaním, resp. so zdĺhavým konaním správneho orgánu nemohol
sťažovateľke vzniknúť ušlý zisk, ktorého vznik dala sťažovateľka do súvisu
s nevykonávaním autobusovej dopravy na dopravných linkách, v súvislosti s ktorými mala
byť licencia udelená, pretože predpokladom vykonávania dotovanej autobusovej dopravy
vo verejnom záujme, ktorú sťažovateľka vykonávala a aj mala záujem vykonávať, je nielen
udelenie dopravnej licencie, ale aj následné uzavretie zmluvy medzi dopravcom
disponujúcim takouto licenciou a samosprávnym krajom ako objednávateľom takejto
„dopravy vo verejnom záujme“, pretože bez uzavretia takejto zmluvy by na základe
udelenej licencie sťažovateľka mohla prevádzkovať iba samosprávnym krajom nedotovanú
„komerčnú dopravu“, ktorú podľa vykonaného dokazovania sťažovateľka nevykonávala,
pretože bola pre ňu nerentabilná, pričom okresný súd podotkol, že pri vyčíslení ušlého zisku
sťažovateľka navyše nezohľadnila, že na dotknutých linkách boli udelené licencie na
vykonávanie dopravy aj inému dopravcovi, ktorý túto dopravu aj vykonával, čo by na zisk
sťažovateľky malo nepochybne vplyv. Inými slovami, okresný súd poukázal, že predmetom
skúmaného konania správneho orgánu bolo len udelenie dopravnej licencie, ktorá sama
osebe bez následného uzavretia zmluvy o poskytovaní dopravy vo verejnom záujme,
o vykonávanie ktorej mala sťažovateľka záujem a v súvislosti s vykonávaním ktorej
sťažovateľka vyčíslila ušlý zisk, by sťažovateľke nepostačovala na prevádzku takejto
dopravy, a teda by pre ňu nebola zárukou, že takúto dotovanú dopravu vo verejnom záujme
by aj skutočne vykonávala a v tej súvislosti, žeby dosahovala zisk. V súvislosti
s uplatneným nárokom na náhradu skutočnej škody, ktorú sťažovateľka vyčíslila ako
hodnotu, o ktorú sa počas neúmerne dlhého správneho konania mala znížiť cena 9
autobusov v porovnaní s ich hodnotou k 1. januáru 2007, keď mali mať hodnotu 10 % z ich
nadobúdacej ceny, a ktoré podľa jej tvrdenia v priebehu správneho konania musela kvôli ich
neprevádzkovaniu zošrotovať, pretože kvôli zníženiu ich hodnoty boli nepredajné, okresný
súd svoje zamietavé stanovisko odôvodnil tým, že sťažovateľka nepreukázala príčinnú
súvislosť medzi touto škodou a nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, pretože,
ako malo vyplynúť z dokazovania „... napriek zošrotovaniu autobusov počas
prebiehajúceho správneho konania, naďalej navrhovateľ spĺňal podmienky pre vydanie
licencií a to na základe toho, že mali určitý počet vozidiel. Teda nepreukázal, že by šlo
o majetok, ktorý by bol zlikvidovaný v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim správnym
konaním, navrhovateľ naložil so svojim majetkom podľa jeho uváženia vzhľadom na jeho
vek. Prirodzenú amortizáciu vozidiel nemožno označovať ako škodu. Pokiaľ ide o príčinnú
súvislosť, príčinou škody môže byť len taká okolnosť bez ktorej existencie by škodný
následok nevznikol. Pokiaľ ide o viacero príčin vedúcich ku vzniku škody, ak vstúpi do deja
iná na nesprávnom úradnom postupe nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody
rozhodujúca nevznikne škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.“
Navyše okresný súd poukázal, že sťažovateľka pri určení ceny dotknutých autobusov
vychádzala iba z ich účtovnej všeobecnej hodnoty a nie z ich faktickej hodnoty, pričom
nepredložila ani dôkazy, že v čase kedy mal správny orgán podľa jej názoru rozhodnúť tieto
autobusy boli aj reálne predajné a za akú cenu.
4. O odvolaní sťažovateľky proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol
svojim rozsudkom krajský súd sp. zn. 16 Co 335/2014 z 25. septembra 2014, ktorým
rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom sa v celom rozsahu
stotožnil aj s dôvodmi jeho odôvodnenia.
5. Prípustnosť dovolania, ktoré sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu
odôvodnila § 237 ods. 1 písm. f) zákon č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (účinného
do 30. júna 2016), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom. Pričom znemožnenie realizácie procesného práva konať pred súdom
sťažovateľka vzhliadla v podľa jej názoru nedostatočnom odôvodnení tak rozhodnutia
okresného súdu, ako aj rozhodnutia krajského súdu, v ktorých sa nevysporiadali so všetkými
obrannými tvrdeniami sťažovateľky a nevykonali všetky ňou navrhované dôkazy. Najvyšší
súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 110/2015 zo 17. marca 2016 dovolanie ako neprípustné
odmietol.
6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade
porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy, a to tak rozsudkom krajského súdu sp. zn.
16 Co 335/2014 z 25. septembra 2014, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 110/2015 zo 17. marca 2016 (pozri petit sťažnosti, pozn.), a to z dôvodu, že tieto
súdy „... nad rámec znenia článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ustanovení § 14
zákona č. 514/2003 Z. z. vyžadovali, aby bola pre vznik nároku na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom (t.j. nie nesprávnym úradným rozhodnutím)
splnená aj v právnych predpisoch neuvedená podmienka, aby správne konanie skončilo
v prospech sťažovateľa, i keď v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 druhá veta zákona
č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa považuje (už) aj porušenie povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote“. Inými slovami,
sťažovateľka poukazuje, na to, že v zmysle zákonných požiadaviek zákona o zodpovednosti
za škodu pre vznik nároku na náhradu škody postačuje, ak orgán verejnej moci neurobil
úkon alebo nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, a túto podmienku však
podľa nej vo veci konajúce súdy svojvoľne rozšírili aj o ďalšiu zákonnom nepredpokladanú
podmienku, a to aby správne konanie skončilo v prospech nezákonným úradným postupom
poškodeného subjektu, čím súdy „... nerešpektovali pri svojom postupe a rozhodnutí
ustanovenia platného právneho poriadku a mimo právny rámec, teda bez opory v znení
platných právnych predpisov vytvorili ďalšiu (v zákone neuvedenú) podmienku, ktorej
naplnenie požadovali na to, aby sťažovateľovi mohol vniknúť nárok na náhradu škody voči
orgánu verejnej moci z jeho nesprávneho úradného postupu...
... Pritom na v roku 2007 vzniknuté škody z príčinnej súvislosti nesprávneho
úradného postupu učineného v roku 2007 (nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote v čase
keď sťažovateľ spĺňal všetky zákonné podmienky na udelenie predmetných dopravných
licencií) nemožno aplikovať žiadne okolnosti vzniknuté až v roku 2009 (až vtedy už
podmienky sťažovateľ - avšak zavinením správneho orgánu - nespĺňal), teda hmotnoprávne
nezanikol nárok sťažovateľa na náhradu škody vzniknutý v roku 2007 tým, že v roku 2009
bolo správne konanie ukončené nevydaním licencií. Zánik práva na náhradu škody je možný
len v prípadoch stanovených zákonom a taký nenastal. ...
Je nezlučiteľné s princípom ochrany práv právnickej osoby v právnom štáte, aby
správny orgán svojou 3 ročnou nečinnosťou vytvoril situáciu, že zlikvidoval u sťažovateľa
dovtedy riadne fungujúcu a po desiatky rokov existujúcu dopravnú činnosť a následne súdy
neposkytli súdnu ochranu zjavne porušeným právam a neumožnili reparovať vzniknuté
škody. ...
S prihliadnutím na všetky dôvody uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej
Bystrici, zo dňa 19.11.2007, sp. zn. 26 Sp/37/2007-25, bolo v správnom konaní
vykonávanom odporcom preukázané splnenie podmienok na znova udelenie dopravných
licencií navrhovateľovi. Správny orgán v následnom konaní, nerešpektoval ani doručené
a právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, zrušujúce nezákonné
rozhodnutia správneho orgánu, a v konaní nepostupoval tak, aby dopravné licencie zákonne
navrhovateľovi vydal, ale konal len tak, aby oddialil vydanie dopravných licencií
navrhovateľovi, resp. ich vydanie úplne znemožnil, čím spôsobil navrhovateľovi škodu
a ušlý zisk.“
7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na
ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
4Cdo 110/2015, zo dňa 17.3.2016, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 110/2015, zo dňa 17.3.2016, porušené bolo.
Základné právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom, garantované článkom 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 110/2015, zo dňa 17.3.2016
a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.09.2014, č. k. 16 Co/335/2014
-773, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 110/2015, zo dňa
17.3.2016 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.09.2014, č. k.
16Co/335/2014 - 773 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu
v Banskej Bystrici.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania do 3 dni od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. Branislava
Jurgu.“
II.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. K namietanému rozsudku krajského súdu
10.1 V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo
vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na
podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči uzneseniu najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 110/2015 zo 17. marca 2016, ale aj voči rozsudku krajského súdu sp. zn.
16 Co 335/2014 z 25. septembra 2014 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011),
ktorý tak z dôvodu odmietnutia dovolania kvôli jeho procesnej neprípustnosti nebol
najvyšším súdom vecne preskúmaný.
10.2 V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný
súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
10.3 Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:
«S dôvodmi rozsudku okresného súdu sa dovolací súd stotožňuje, aj pokiaľ ide
o nárok navrhovateľa na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, a to či už
ide o nárok na náhradu skutočnej škody, alebo aj ušlého zisku. Aj keď vo veci boli zistené,
či už zbytočné prieťahy v konaní alebo aj samotná nečinnosť odporcu v konaní, o Okresný
súd aj v tomto smere posúdil, že podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, musia byť splnené
kumulatívne, a teda, nestačí, že došlo k... nesprávnemu úradnému postupu, musí byť
preukázaná aj existencia škody a zároveň aj príčinná súvislosť medzi... nesprávnym
úradným postupom a škodou. Navrhovateľ, pokiaľ ide o ušlý zisk, tvrdil, že tento mu vznikol
za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2014 a vypočítal ho ako primeraný zisk, ktorý by
dosiahol pri vykonávaní podnikateľskej činnosti - verejnej pravidelnej prímestskej
hromadnej dopravy za uvedené obdobie. Výšku ušlého zisku určil ako výšku primeraného
zisku vo verejnej doprave autobusmi, vykonávanej vo verejnom záujme, na ktorý je právny
nárok. Takúto dopravu s nárokom na dotáciu by mohol navrhovateľ ale vykonávať len
potom, čo by mu bola udelená licencia, ale najmä, pokiaľ by došlo následne k uzatvoreniu
zmluvy s odporcom o výkone vo verejnom záujme (v súčasnosti zmluvy o službách podľa §
15 zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave). Sú preto správne závery okresného súdu, ktorý
v napadnutom rozsudku skonštatoval, že navrhovateľ by mohol vykonávať v súdenej veci len
komerčnú dopravu, keby mu bola licencia udelená, avšak takúto dopravu nikdy nevykonával
na obdobných linkách. Pritom ale predmetom správneho konania bolo len udelenie licencií,
nie aj tá skutočnosť, či bude uzatvorená zmluva medzí navrhovateľom a odporcom, či už
o výkone vo verejnom záujme, alebo v súčasnosti zmluva o službách. Za tejto skutočnosti
potom nemožno dospieť k záveru, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody... nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola
priamo a nesprostredkovane spôsobená práve, resp. iba týmto rozhodnutím alebo
postupom. Zodpovednosť totiž nemožno urobiť závislou od neobmedzenej kauzality, keďže
atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina
priamo bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho (viď napr. rozsudok NS SR sp.
zn. 3Cdo/32/2007). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť,
musí byť táto vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného
(viď napr. rozsudok NS SR 2Cdo 292/2006).
To, čo bolo dosiaľ uvedené ohľadom nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom
ušlého zisku, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, je možné vzťahovať aj na nárok navrhovateľa
na náhradu skutočnej škody. Nesprávny úradný postup navrhovateľ skutkovo vymedzil od
26. 04. 2007 do 14. 09. 2009. Odvolací súd pritom poukazuje aj na tú skutočnosť, že pokiaľ
ide o autobus EČ BR-711AD, tento autobus mal rok výroby 1987 a autobusy EČ BB
-702DM, BB-233BS a BR-248AJ mali rok výroby 1989, tieto boli vyradené z evidencie nie
v príčinnej súvislosti s neudelením licencie v zákonnej lehote, ale zrejme v súvislosti s tým,
že podľa § 7 ods. 3 písm. a) zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, v rozhodnutí o udelení
dopravnej licencie možno žiadateľovi uložiť tiež povinnosť vykonávať dopravu určeným
druhom autobusu, ktorý nemôže byť starší ako 16 rokov.
Navyše, navrhovateľ v konaní tvrdil, že v jeho vlastníctve boli viaceré autobusy,
ktorými by mohol dopravu vykonávať, a že autobusy, v súvislosti s ktorými mu mala
vzniknúť škoda, vlastne držal, pretože ich musel udržiavať (pozn. odvolacieho súdu - bolo to
jeho povinnosťou v zmysle § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 168/1996 Z. z.). Pokiaľ by, teda,
navrhovateľ mohol vykonávať dopravu aj inými autobusmi, ktoré mal vo vlastníctve, tiež nie
je preukázané, že škoda navrhovateľovi bola spôsobená neprevádzkovaním práve ním
uvedených autobusov, keďže dopravu mohol vykonávať aj inými autobusmi, než tými, ktoré
mali tvoriť „technickú základňu“ na prevádzkovanie dopravy na predmetných linkách. Ako
to aj okresný súd sám uviedol v napadnutom rozsudku, zástupca navrhovateľa (na č. 1. 700
spisu) uviedol, že napriek zošrotovaniu autobusov počas prebiehajúceho správneho konania
naďalej navrhovateľ spĺňal podmienky pre vydanie licencií, a to na základe toho, že mal
určitý počet vozidiel. Teda nepreukázal, že by šlo o majetok, ktorý by bol zlikvidovaný
v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim správnym konaním. Okresný súd vec správne posúdil,
keď mal za to, že prirodzenú amortizáciu vozidiel nemožno označovať ako škodu a príčinou
škody môže byť len taká okolnosť, bez ktorej existencie by škodný následok nevznikol.
Pokiaľ ide o viacero príčin vedúcich ku vzniku škody, ak vstúpi do deja iná na nesprávnom
úradnom postupe nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, nevznikne
škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.
Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku,
ktorý považuje za vecne správny, rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.»
10.4 Z citovaného rozsudku krajského súdu stotožňujúceho sa so závermi okresného
súdu je zrejmé, že tieto súdy dali za pravdu sťažovateľke, že v danom prípade orgán
verejnej moci (žalovaný samosprávny kraj) nepostupoval správne, keď nevydal dopravné
licencie sťažovateľke v zákonnej lehote, teda že konal s prieťahmi, a jeho postup tak možno
kvalifikovať ako nesprávny, takže v tomto smere je irelevantná argumentácia sťažovateľky
v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorej súdy pre zistenie nesprávneho úradného
postupu správneho orgánu vyžadovali okrem zistenia jeho nečinnosti aj to, aby dotknuté
správne konanie dopadlo v prospech sťažovateľky. Uvedené obranné tvrdenie sťažovateľky
sa nezakladá na pravde, pretože okresný súd, ako ani krajský súd nezamietli žalobu
sťažovateľky z dôvodu, že správne konanie sa skončilo v jej neprospech (t. j. že jej neboli
vydané dopravné licencie), teda žalobu nezamietli z dôvodu, že by neboli zistili nesprávny
úradný postup dotknutého správneho orgánu, práve naopak, danosť nesprávneho úradného
postupu správneho orgánu označené súdy konštatovali a táto otázka ani nebola v konaní
spornou. Žaloba sťažovateľky bola totiž zamietnutá z dôvodu nepreukázania príčinnej
súvislosti medzi ňou vyčísleným ušlým ziskom a skutočnou škodou a zisteným nesprávnym
úradným postupom.
10.5 V súvislosti so sťažovateľkou vyčísleným ušlým ziskom, pri vyčíslení ktorého
vychádzala z predpokladaného zisku, na ktorý by mala nárok, keby na dotknutých
linkových trasách naďalej vykonávala samosprávnym krajom dotovanú autobusovú dopravu
vo verejnom záujme (a nie nedotovanú komerčnú dopravu, ktorú sťažovateľka ani nikdy
nevykonávala, pretože bola pre ňu stratová a na jej výkon by postačovala aj samotná
licencia, pozn.), bola žaloba sťažovateľky zamietnutá s odôvodnením, že na výkon takejto
dotovanej autobusovej dopravy vo verejnom záujme okrem vydania licencie, na vydanie
ktorej mala síce sťažovateľka po splnení zákonných podmienok právny nárok, sa
vyžadovala navyše ešte aj dohoda medzi sťažovateľkou a samosprávnym krajom o výkone
takejto dopravy, takže inými slovami, aj keby bola správnym orgánom sťažovateľke vydaná
dopravná licencia včas (čo nebola), nebola by táto licencia ešte zárukou, že samosprávny
kraj by so sťažovateľkou uzavrel dohodu o prevádzke dotovanej autobusovej dopravy
vo verejnom záujme, a teda že by v súvislosti s touto činnosťou sťažovateľka mohla
dosahovať zisk. Vzhľadom na uvedené tak bola žaloba sťažovateľky v tejto časti zamietnutá
z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správneho
orgánu na jednej strane a vyčísleným ušlým ziskom na strane druhej.
10.6 Z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti medzi neprávnym úradným postupom
správneho orgánu a škodou bola zamietnutá žaloba sťažovateľky aj v časti, v ktorej si
sťažovateľka túto skutočnú škodu vyčíslila ako hodnotu 9 autobusov, ktoré podľa jej
tvrdenia stratili hodnotu práve z dôvodu zdĺhavého postupu správneho orgánu. Z uvedeného
dôvodu ich musela sťažovateľka dať ešte v priebehu správneho konania zošrotovať. V tejto
súvislosti konajúce súdy svoj zamietavý výrok odôvodnili tým, že sťažovateľka
nepreukázala, žeby nesprávny úradný postup správneho orgánu bol jedinou príčinnou, kvôli
ktorej jej majetok stratil na hodnote, čo je jedným z predpokladov na priznanie nároku na
náhradu škody, pričom poukázali na zistenie, že niektoré dotknuté autobusy mali už svoj
pokročilý vek, takže nemuseli spĺňať ani zákonnú požiadavku „... podľa § 7 ods. 3 písm. a)
zák. č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, v rozhodnutí o udelení dopravnej licencie možno
žiadateľovi uložiť tiež povinnosť vykonávať dopravu určeným druhom autobusu, ktorý
nemôže byť starší ako 16 rokov.“, pričom krajský súd v tejto súvislosti podotkol, že jeden
z dotknutých autobusov bol rok výroby 1987 a tri autobusy mali rok výroby 1989 (takže už
k 1. januáru 2007 mali viac ako 16 rokov, pozn.). Inými slovami, krajský súd, tak ako pred
ním aj okresný súd, poukázal na to, že ďalším dôvodom straty hodnoty majetku
sťažovateľky bol aj jeho vek, opotrebovanosť a nepoužiteľnosť na určený účel, pričom
súčasne podotkol, že aj keby sťažovateľke bola včas vydaná licencia, tak sťažovateľka, ako
to vyplynulo z vykonaného dokazovania, mala aj iný vozový park, ktorým by mohla
vykonávať autobusovú dopravu (tak, ako mohla aj dotknuté autobusy využiť na dopravu na
iných linkách počas priebehu správneho konania, pozn.), a tiež poukázal na skutočnosť, že
sťažovateľka nepreukázala, za akú cenu mali byť dotknuté autobusy reálne predajné v čase,
keď mal správny orgán rozhodnúť o vydanej licencii, pretože v tomto smere sa
sťažovateľka dovolávala iba znaleckého posudku, ktorý však bol vypracovaný až v roku
2011, t. j. po skončení správneho konania, ako aj po zošrotovaní dotknutých autobusov,
takže znalec v tomto smere pri určení ich ceny nemohol vychádzať z ich skutočného
faktického stavu, ale len z účtovného stavu sťažovateľky.
10.7 Podľa ústavného súdu uvedené závery krajského súdu o nedostatku príčinnej
súvislosti medzi sťažovateľkou vyčíslenou škodou a zisteným nesprávnym úradným
postupom správneho orgánu, kvôli nedostatku ktorej žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú
zamietol, sú ústavne udržateľné a nemožno im vyčítať rozporuplnosť a svojvoľnosť, ktoré
by mali za následok arbitrárnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 335/2014
z 25. septembra 2014, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného
porušenia čl. 46 ods. 3 ústavy už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
12. K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu
12.1 Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka namieta, že najvyšší súd
nesprávne, a teda arbitrárne posúdil otázku prípustnosti ňou podaného dovolania, ktorého
prípustnosť sťažovateľka založila dôvodom podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, t. j. že
v dôsledku nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu,
ako aj krajského súdu jej bolo znemožnené konať pred súdom. Podľa sťažovateľky tým, že
najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolanie ako prípustné, porušil jej základné právo a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a v konečnom
dôsledku jej tak neposkytol ani materiálnu ochranu jej základného práva na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3 ústavy.
12.2 Najvyšší súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:
„So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že
v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závažný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných
práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Žalobkyňa v podanom dovolaní predovšetkým namietala, že odvolací súd svoje
rozhodnutie neodôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p., že súdy nižších stupňov neúplné
a nedostatočne zistili skutkový stav, nedostatočne vyhodnotili vykonané dôkazy a odvolací
súd nedoplnil dokazovanie navrhovanými dôkazmi, čím došlo k odňatiu jej možnosti konať
pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.
K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v
dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p. ...
Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rokovaní
3. decembra 2015 prijalo stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia
zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku.
Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov
podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.
Vzhľadom na vyššie uvedené, tvrdenia dovolateľky v dovolaní (nedostatočné
zdôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom) a obsah dôvodov rozhodnutia, dospel dovolací
súd k záveru, že výnimočná situácia podľa druhej vety označeného stanoviska
v prejednávanej veci nenastala. Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúce rozhodnutie
odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie
uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., a preto ho
možno považovať za preskúmateľné. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím
obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bola žaloba zamietnutá. Rozhodnutia súdov
vysvetľujú predpoklady, ktoré mali byť naplnené pre vyslovenie zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci. Dovolací súd zdôrazňuje,
že správnosťou uvedených právnych záverov súdov sa nezaoberal. Podľa názoru
dovolacieho súdu takéto odôvodnenie súdov v súhrne možno považovať za zrozumiteľné,
preskúmateľné, odôvodnené a presvedčivé. Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný názor
ako súdy, bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.
... Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten
-ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
(por. R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. prípustné (por. R 125/1999, R 6/2000).“
12.3 V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky sa v prvom rade žiada
podotknúť, že je nutné odlišovať inštitút prípustnosti dovolania s tým ako, resp. z akých
dôvodov je možné už prípustné dovolanie odôvodniť. Inými slovami, dovolací súd (do
30. júna 2016) ako primárnu otázku riešil otázku procesnej prípustnosti dovolania v zmysle
§ 237 a § 238 OSP a len v prípade, ak zistil, že dovolanie je procesne prípustné, skúmal aj
danosť dôvodov, ktorými bolo možné procesne prípustné dovolanie následne odôvodniť
v zmysle § 241 ods. 2 OSP. A contrario, v prípade zistenia, že dovolanie nie je procesne
prípustné, bolo bez právneho významu, aby sa dovolací súd zaoberal dovolaním
napadnutým rozhodnutím aj vecne, t. j. aby ho preskúmaval aj skrz danosti dôvodov,
ktorými bolo dovolanie odôvodnené.
12.4 V danom prípade najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že v zmysle
záverov jeho občianskoprávneho kolégia nie každé nedostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia nižšieho stupňa (odvolacieho súdu) automaticky zakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, ale iba také rozhodnutie, ktoré „... neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie...“, pričom v danom prípade najvyšší súd
dospel k záveru, že dovolaním sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu dáva
zásadné vysvetlenie dôvodov, na ktorých je toto rozhodnutie založené. Uvedený záver je aj
podľa ústavného súdu ústavne udržateľný a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Okrem toho
v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že okresný súd, ako ani krajský súd nevykonali
všetky ňou navrhované dôkazy, najvyšší súd zdôraznil, že nedostatok skutkových zistení
môže síce zakladať nesprávnosť rozhodnutia, a teda možnosť jeho preskúmania podľa § 241
ods. 2 písm. c) OSP, avšak tento dôvod nezakladá a priori procesnú prípustnosť dovolania
podľa § 237 ods. 1 písm. f) OSP, pretože dovolací súd primárne nie je súdom skutkovým.
12.5 Vzhľadom na to, že ústavný súd uvedené závery najvyššieho súdu považuje za
ústavne súladné, neodporujúce účelu a zmyslu aplikovaných právnych noriem, sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných
rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke úhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2016