Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 656/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti SAD Banská Bystrica, a. s.,

Partizánska cesta 97, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom JUDr. Branislavom Jurgom,

advokátska kancelária, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 17. marca 2016, ako aj vo veci namietaného porušenia

základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného

štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom

zaručeného v rozsudkom Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 25. septembra 2014 a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti SAD Banská Bystrica, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti SAD Banská Bystrica, a. s., Partizánska

cesta 97, Banská Bystrica (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. marca 2016, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej

správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2014 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. marca

2016.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že v správnom konaní vedenom Banskobystrickým

samosprávnym krajom (ďalej len „správny orgán“) sa sťažovateľka 16. augusta 2006

domáhala obnovenia, resp. predĺženia dopravnej licencie, ktorá jej bola pre účely

prevádzkovania verejnej autobusovej dopravy platne udelená s účinnosťou do 31. decembra

2006. Správny orgán v poradí svojím prvým rozhodnutím z 8. decembra 2006

(v skutočnosti išlo o tri identické rozhodnutia týkajúce sa každé jednej z troch trás

autobusovej linky, pozn.) žiadosť sťažovateľky o predĺženie licencie zamietol, avšak

Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácii Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) svojimi rozhodnutiami nadriadeného orgánu z 20. marca 2007 rozhodnutia

správneho orgánu zrušilo a vec mu vrátilo na nové konanie a rozhodnutie so záväzným

právnym názorom, podľa ktorého sťažovateľka spĺňala zákonné podmienky na udelenie

licencie, a existoval aj záujem samosprávneho kraja na vykonávaní pravidelnej autobusovej

dopravy na dotknutých prímestských linkách. Po vrátaní veci správny orgán opätovne

vo veci rozhodol 26. júna 2007 a žiadosti sťažovateľky opätovne nevyhovel, avšak aj tieto

rozhodnutia správneho orgánu boli zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 19. novembra 2007, v ktorom mal krajský súd konštatovať, že „... navrhovateľ spĺňa

podmienky zákona o cestnej doprave a nie je možné, aby odporca ako udeľovateľ

dopravných licencií si subjektívnym spôsobom určoval, na akom dopravcovi má záujem

alebo nie, a svojvoľne a v rozpore so zmyslom a účelom zákona stanovoval s kým má

záujem uzatvárať takéto zmluvy“. Následne po vrátení veci aj napriek uvedeným záväzným

právnym názorom bol správny orgán vo veci nečinný a licencie sťažovateľke nevydal,

pričom v príčinnej súvislosti s tým, že správny orgán o udelení tejto licencie nerozhodol

v zákonnej 30-dňovej lehote (podľa sťažovateľky tak mal urobiť najneskôr do 26. apríla

2007, t. j. po vrátení mu veci so záväzným právnym názorom ministerstva, pozn.), ale

rozhodol až 14. septembra 2009, t. j. po viac ako troch rokoch od podania žiadosti,

v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu správneho orgánu, za ktorý podľa § 14

ods. 1 druhej vety o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zodpovednosti za škodu“) možno považovať „... aj porušenie povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri

výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb“, mala sťažovateľke

vzniknúť škoda. Podľa sťažovateľky v príčinnej súvislosti s prieťahmi v postupe správneho

orgánu, ktorý v rozpore so zákonom rozhodol až po viac ako troch rokoch, ako aj

v príčinnej súvislosti s nevydaním rozhodnutia o predĺžení jej dopravnej licencie, na

vydanie ktorej v čase podania žiadosti, t. j. v roku 2006 spĺňala zákonné predpoklady, jej

bola spôsobená škoda, a to skutočná škoda vyčísliteľná sumou, o ktorú sa znížila hodnota

autobusov počas doby rozhodovania správneho orgánu, ktoré sťažovateľka musela „držať“

po celú dobu rozhodovania správneho orgánu (t. j. viac ako 3 roky) vo svojom majetku, aby

spĺňala zákonné podmienky technickej vybavenosti a spôsobilosti na prevádzkovanie

autobusovej dopravy, a teda na udelenie dopravnej licencie, preto ich nemohla predať, takže

v dôsledku neužívania tohto jej majetku došlo nielen k jeho znehodnoteniu, a teda k vzniku

už zmienenej skutočnej škody, ale došlo aj k vzniku ušlého zisku, pretože sťažovateľka

nemohla vykonávať svoju do tej doby vykonávanú podnikateľskú aktivitu v oblasti verejnej

autobusovej dopravy. Podľa sťažovateľky teda v dôsledku dlhodobého nekonania správneho

orgánu jej bola spôsobená nielen uvedená škoda, ale toto márne plynutie času majúce za

následok znehodnotenie jej majetku prispelo k tomu, že napokon v roku 2009, keď správny

orgán vo veci konečne rozhodol, už nespĺňala podmienky na udelenie jej dopravnej licencie,

pretože už nedisponovala kvalitatívnou technickou a personálnou vybavenosťou na jej

udelenie, takže vinou správneho orgánu, ktorý dopravnú licenciu sťažovateľke napokon po

viac ako troch rokoch neudelil, došlo úplne k likvidácii dopravnej, a teda podnikateľskej

činnosti sťažovateľky.

3. Z uvedených dôvodov sa sťažovateľka žalobou podanou Okresnému súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) podľa zákona o zodpovednosti za škodu domáhala

priznania jej náhrady škody (skutočnej škody spôsobenej jej na majetku a ušlého zisku za

obdobie od 1. januára 2007 do 31. decembra 2014, t. j. za 8 rokov, na ktoré mala byť podľa

zákona licencia udeľovaná), ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s už popísaným

nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, t. j. v príčinnej súvislosti s nevydaním

rozhodnutia o udelení licencie v zákonnej lehote a tiež v príčinnej súvislosti s nekonaním

správneho orgánu, pričom okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. decembra

2013 jej žalobu ako nedôvodnú zamietol. Svoje závery o neodôvodnenosti nároku na

náhradu škody uplatnenej v súvislosti s uvedeným nesprávnym úradným postupom

správneho orgánu okresný súd odôvodnil tým, že síce v dotknutom postupe správneho

orgánu zistil prieťahy, avšak súčasne ustálil, že pre priznanie nároku na náhradu škody

sťažovateľka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou (skutočnou škodou

a ušlým ziskom) a prieťahmi v postupe správneho orgánu. Podľa okresného súdu

v súvislosti s nekonaním, resp. so zdĺhavým konaním správneho orgánu nemohol

sťažovateľke vzniknúť ušlý zisk, ktorého vznik dala sťažovateľka do súvisu

s nevykonávaním autobusovej dopravy na dopravných linkách, v súvislosti s ktorými mala

byť licencia udelená, pretože predpokladom vykonávania dotovanej autobusovej dopravy

vo verejnom záujme, ktorú sťažovateľka vykonávala a aj mala záujem vykonávať, je nielen

udelenie dopravnej licencie, ale aj následné uzavretie zmluvy medzi dopravcom

disponujúcim takouto licenciou a samosprávnym krajom ako objednávateľom takejto

„dopravy vo verejnom záujme“, pretože bez uzavretia takejto zmluvy by na základe

udelenej licencie sťažovateľka mohla prevádzkovať iba samosprávnym krajom nedotovanú

„komerčnú dopravu“, ktorú podľa vykonaného dokazovania sťažovateľka nevykonávala,

pretože bola pre ňu nerentabilná, pričom okresný súd podotkol, že pri vyčíslení ušlého zisku

sťažovateľka navyše nezohľadnila, že na dotknutých linkách boli udelené licencie na

vykonávanie dopravy aj inému dopravcovi, ktorý túto dopravu aj vykonával, čo by na zisk

sťažovateľky malo nepochybne vplyv. Inými slovami, okresný súd poukázal, že predmetom

skúmaného konania správneho orgánu bolo len udelenie dopravnej licencie, ktorá sama

osebe bez následného uzavretia zmluvy o poskytovaní dopravy vo verejnom záujme,

o vykonávanie ktorej mala sťažovateľka záujem a v súvislosti s vykonávaním ktorej

sťažovateľka vyčíslila ušlý zisk, by sťažovateľke nepostačovala na prevádzku takejto

dopravy, a teda by pre ňu nebola zárukou, že takúto dotovanú dopravu vo verejnom záujme

by aj skutočne vykonávala a v tej súvislosti, žeby dosahovala zisk. V súvislosti

s uplatneným nárokom na náhradu skutočnej škody, ktorú sťažovateľka vyčíslila ako

hodnotu, o ktorú sa počas neúmerne dlhého správneho konania mala znížiť cena 9

autobusov v porovnaní s ich hodnotou k 1. januáru 2007, keď mali mať hodnotu 10 % z ich

nadobúdacej ceny, a ktoré podľa jej tvrdenia v priebehu správneho konania musela kvôli ich

neprevádzkovaniu zošrotovať, pretože kvôli zníženiu ich hodnoty boli nepredajné, okresný

súd svoje zamietavé stanovisko odôvodnil tým, že sťažovateľka nepreukázala príčinnú

súvislosť medzi touto škodou a nesprávnym úradným postupom správneho orgánu, pretože,

ako malo vyplynúť z dokazovania „... napriek zošrotovaniu autobusov počas

prebiehajúceho správneho konania, naďalej navrhovateľ spĺňal podmienky pre vydanie

licencií a to na základe toho, že mali určitý počet vozidiel. Teda nepreukázal, že by šlo

o majetok, ktorý by bol zlikvidovaný v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim správnym

konaním, navrhovateľ naložil so svojim majetkom podľa jeho uváženia vzhľadom na jeho

vek. Prirodzenú amortizáciu vozidiel nemožno označovať ako škodu. Pokiaľ ide o príčinnú

súvislosť, príčinou škody môže byť len taká okolnosť bez ktorej existencie by škodný

následok nevznikol. Pokiaľ ide o viacero príčin vedúcich ku vzniku škody, ak vstúpi do deja

iná na nesprávnom úradnom postupe nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody

rozhodujúca nevznikne škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.“

Navyše okresný súd poukázal, že sťažovateľka pri určení ceny dotknutých autobusov

vychádzala iba z ich účtovnej všeobecnej hodnoty a nie z ich faktickej hodnoty, pričom

nepredložila ani dôkazy, že v čase kedy mal správny orgán podľa jej názoru rozhodnúť tieto

autobusy boli aj reálne predajné a za akú cenu.

4. O odvolaní sťažovateľky proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol

svojim rozsudkom krajský súd sp. zn. z 25. septembra 2014, ktorým

rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil, pričom sa v celom rozsahu

stotožnil aj s dôvodmi jeho odôvodnenia.

5. Prípustnosť dovolania, ktoré sťažovateľka podala proti rozhodnutiu krajského súdu

odôvodnila (účinného

do 30. júna 2016), podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom. Pričom znemožnenie realizácie procesného práva konať pred súdom

sťažovateľka vzhliadla v podľa jej názoru nedostatočnom odôvodnení tak rozhodnutia

okresného súdu, ako aj rozhodnutia krajského súdu, v ktorých sa nevysporiadali so všetkými

obrannými tvrdeniami sťažovateľky a nevykonali všetky ňou navrhované dôkazy. Najvyšší

súd uznesením sp. zn. zo 17. marca 2016 dovolanie ako neprípustné

odmietol.

6. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta v prvom rade

porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom zaručeného v , a to tak rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2014, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. marca 2016 (pozri petit sťažnosti, pozn.), a to z dôvodu, že tieto

súdy „... nad rámec znenia článku 46 ods. 3 a ustanovení

vyžadovali, aby bola pre vznik nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom (t.j. nie nesprávnym úradným rozhodnutím)

splnená aj v právnych predpisoch neuvedená podmienka, aby správne konanie skončilo

v prospech sťažovateľa, i keď v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 druhá veta zákona

č. za nesprávny úradný postup sa považuje (už) aj porušenie povinnosti

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote“. Inými slovami,

sťažovateľka poukazuje, na to, že v zmysle zákonných požiadaviek zákona o zodpovednosti

za škodu pre vznik nároku na náhradu škody postačuje, ak orgán verejnej moci neurobil

úkon alebo nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, a túto podmienku však

podľa nej vo veci konajúce súdy svojvoľne rozšírili aj o ďalšiu zákonnom nepredpokladanú

podmienku, a to aby správne konanie skončilo v prospech nezákonným úradným postupom

poškodeného subjektu, čím súdy „... nerešpektovali pri svojom postupe a rozhodnutí

ustanovenia platného právneho poriadku a mimo právny rámec, teda bez opory v znení

platných právnych predpisov vytvorili ďalšiu (v zákone neuvedenú) podmienku, ktorej

naplnenie požadovali na to, aby sťažovateľovi mohol vniknúť nárok na náhradu škody voči

orgánu verejnej moci z jeho nesprávneho úradného postupu...

... Pritom na v roku 2007 vzniknuté škody z príčinnej súvislosti nesprávneho

úradného postupu učineného v roku 2007 (nevydaním rozhodnutia v zákonnej lehote v čase

keď sťažovateľ spĺňal všetky zákonné podmienky na udelenie predmetných dopravných

licencií) nemožno aplikovať žiadne okolnosti vzniknuté až v roku 2009 (až vtedy už

podmienky sťažovateľ - avšak zavinením správneho orgánu - nespĺňal), teda hmotnoprávne

nezanikol nárok sťažovateľa na náhradu škody vzniknutý v roku 2007 tým, že v roku 2009

bolo správne konanie ukončené nevydaním licencií. Zánik práva na náhradu škody je možný

len v prípadoch stanovených zákonom a taký nenastal. ...

Je nezlučiteľné s princípom ochrany práv právnickej osoby v právnom štáte, aby

správny orgán svojou 3 ročnou nečinnosťou vytvoril situáciu, že zlikvidoval u sťažovateľa

dovtedy riadne fungujúcu a po desiatky rokov existujúcu dopravnú činnosť a následne súdy

neposkytli súdnu ochranu zjavne porušeným právam a neumožnili reparovať vzniknuté

škody. ...

S prihliadnutím na všetky dôvody uvedené v rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici, zo dňa 19.11.2007, sp. zn. -25, bolo v správnom konaní

vykonávanom odporcom preukázané splnenie podmienok na znova udelenie dopravných

licencií navrhovateľovi. Správny orgán v následnom konaní, nerešpektoval ani doručené

a právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, zrušujúce nezákonné

rozhodnutia správneho orgánu, a v konaní nepostupoval tak, aby dopravné licencie zákonne

navrhovateľovi vydal, ale konal len tak, aby oddialil vydanie dopravných licencií

navrhovateľovi, resp. ich vydanie úplne znemožnil, čím spôsobil navrhovateľovi škodu

a ušlý zisk.“

7. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby po prijatí jej sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

, zo dňa 17.3.2016, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, garantované článkom 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 17.3.2016, porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom, garantované článkom 46 ods. 3 , uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 17.3.2016

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.09.2014, č. k.

-773, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

17.3.2016 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.09.2014, č. k.

- 773 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu

v Banskej Bystrici.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný úplne nahradiť sťažovateľovi trovy

konania do 3 dni od právoplatnosti tohto uznesenia, k rukám advokáta JUDr. Branislava

Jurgu.“

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. K namietanému rozsudku krajského súdu

10.1 V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu na

podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. zo 17. marca 2016, ale aj voči rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2014 (napr. , , ),

ktorý tak z dôvodu odmietnutia dovolania kvôli jeho procesnej neprípustnosti nebol

najvyšším súdom vecne preskúmaný.

10.2 V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný

súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

10.3 Krajský súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

«S dôvodmi rozsudku okresného súdu sa dovolací súd stotožňuje, aj pokiaľ ide

o nárok navrhovateľa na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, a to či už

ide o nárok na náhradu skutočnej škody, alebo aj ušlého zisku. Aj keď vo veci boli zistené,

či už zbytočné prieťahy v konaní alebo aj samotná nečinnosť odporcu v konaní, o Okresný

súd aj v tomto smere posúdil, že podmienky nároku na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, musia byť splnené

kumulatívne, a teda, nestačí, že došlo k... nesprávnemu úradnému postupu, musí byť

preukázaná aj existencia škody a zároveň aj príčinná súvislosť medzi... nesprávnym

úradným postupom a škodou. Navrhovateľ, pokiaľ ide o ušlý zisk, tvrdil, že tento mu vznikol

za obdobie od 01. 01. 2007 do 31. 12. 2014 a vypočítal ho ako primeraný zisk, ktorý by

dosiahol pri vykonávaní podnikateľskej činnosti - verejnej pravidelnej prímestskej

hromadnej dopravy za uvedené obdobie. Výšku ušlého zisku určil ako výšku primeraného

zisku vo verejnej doprave autobusmi, vykonávanej vo verejnom záujme, na ktorý je právny

nárok. Takúto dopravu s nárokom na dotáciu by mohol navrhovateľ ale vykonávať len

potom, čo by mu bola udelená licencia, ale najmä, pokiaľ by došlo následne k uzatvoreniu

zmluvy s odporcom o výkone vo verejnom záujme (v súčasnosti zmluvy o službách podľa §

15 o cestnej doprave). Sú preto správne závery okresného súdu, ktorý

v napadnutom rozsudku skonštatoval, že navrhovateľ by mohol vykonávať v súdenej veci len

komerčnú dopravu, keby mu bola licencia udelená, avšak takúto dopravu nikdy nevykonával

na obdobných linkách. Pritom ale predmetom správneho konania bolo len udelenie licencií,

nie aj tá skutočnosť, či bude uzatvorená zmluva medzí navrhovateľom a odporcom, či už

o výkone vo verejnom záujme, alebo v súčasnosti zmluva o službách. Za tejto skutočnosti

potom nemožno dospieť k záveru, že existuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a vznikom škody... nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik

zodpovednosti za škodu podľa len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola

priamo a nesprostredkovane spôsobená práve, resp. iba týmto rozhodnutím alebo

postupom. Zodpovednosť totiž nemožno urobiť závislou od neobmedzenej kauzality, keďže

atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina

priamo bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho (viď napr. rozsudok NS SR sp.

zn. ). Pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť,

musí byť táto vždy s istotou preukázaná, pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného

(viď napr. rozsudok NS SR ).

To, čo bolo dosiaľ uvedené ohľadom nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom

ušlého zisku, pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, je možné vzťahovať aj na nárok navrhovateľa

na náhradu skutočnej škody. Nesprávny úradný postup navrhovateľ skutkovo vymedzil od

26. 04. 2007 do 14. 09. 2009. Odvolací súd pritom poukazuje aj na tú skutočnosť, že pokiaľ

ide o autobus EČ BR-711AD, tento autobus mal rok výroby 1987 a autobusy EČ BB

-702DM, BB-233BS a BR-248AJ mali rok výroby 1989, tieto boli vyradené z evidencie nie

v príčinnej súvislosti s neudelením licencie v zákonnej lehote, ale zrejme v súvislosti s tým,

že podľa o cestnej doprave, v rozhodnutí o udelení

dopravnej licencie možno žiadateľovi uložiť tiež povinnosť vykonávať dopravu určeným

druhom autobusu, ktorý nemôže byť starší ako 16 rokov.

Navyše, navrhovateľ v konaní tvrdil, že v jeho vlastníctve boli viaceré autobusy,

ktorými by mohol dopravu vykonávať, a že autobusy, v súvislosti s ktorými mu mala

vzniknúť škoda, vlastne držal, pretože ich musel udržiavať (pozn. odvolacieho súdu - bolo to

jeho povinnosťou v zmysle ). Pokiaľ by, teda,

navrhovateľ mohol vykonávať dopravu aj inými autobusmi, ktoré mal vo vlastníctve, tiež nie

je preukázané, že škoda navrhovateľovi bola spôsobená neprevádzkovaním práve ním

uvedených autobusov, keďže dopravu mohol vykonávať aj inými autobusmi, než tými, ktoré

mali tvoriť „technickú základňu“ na prevádzkovanie dopravy na predmetných linkách. Ako

to aj okresný súd sám uviedol v napadnutom rozsudku, zástupca navrhovateľa (na č. 1. 700

spisu) uviedol, že napriek zošrotovaniu autobusov počas prebiehajúceho správneho konania

naďalej navrhovateľ spĺňal podmienky pre vydanie licencií, a to na základe toho, že mal

určitý počet vozidiel. Teda nepreukázal, že by šlo o majetok, ktorý by bol zlikvidovaný

v príčinnej súvislosti s prebiehajúcim správnym konaním. Okresný súd vec správne posúdil,

keď mal za to, že prirodzenú amortizáciu vozidiel nemožno označovať ako škodu a príčinou

škody môže byť len taká okolnosť, bez ktorej existencie by škodný následok nevznikol.

Pokiaľ ide o viacero príčin vedúcich ku vzniku škody, ak vstúpi do deja iná na nesprávnom

úradnom postupe nezávislá skutočnosť, ktorá je pre vznik škody rozhodujúca, nevznikne

škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Keďže odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku,

ktorý považuje za vecne správny, rozsudok okresného súdu podľa

potvrdil.»

10.4 Z citovaného rozsudku krajského súdu stotožňujúceho sa so závermi okresného

súdu je zrejmé, že tieto súdy dali za pravdu sťažovateľke, že v danom prípade orgán

verejnej moci (žalovaný samosprávny kraj) nepostupoval správne, keď nevydal dopravné

licencie sťažovateľke v zákonnej lehote, teda že konal s prieťahmi, a jeho postup tak možno

kvalifikovať ako nesprávny, takže v tomto smere je irelevantná argumentácia sťažovateľky

v sťažnosti podanej ústavnému súdu, podľa ktorej súdy pre zistenie nesprávneho úradného

postupu správneho orgánu vyžadovali okrem zistenia jeho nečinnosti aj to, aby dotknuté

správne konanie dopadlo v prospech sťažovateľky. Uvedené obranné tvrdenie sťažovateľky

sa nezakladá na pravde, pretože okresný súd, ako ani krajský súd nezamietli žalobu

sťažovateľky z dôvodu, že správne konanie sa skončilo v jej neprospech (t. j. že jej neboli

vydané dopravné licencie), teda žalobu nezamietli z dôvodu, že by neboli zistili nesprávny

úradný postup dotknutého správneho orgánu, práve naopak, danosť nesprávneho úradného

postupu správneho orgánu označené súdy konštatovali a táto otázka ani nebola v konaní

spornou. Žaloba sťažovateľky bola totiž zamietnutá z dôvodu nepreukázania príčinnej

súvislosti medzi ňou vyčísleným ušlým ziskom a skutočnou škodou a zisteným nesprávnym

úradným postupom.

10.5 V súvislosti so sťažovateľkou vyčísleným ušlým ziskom, pri vyčíslení ktorého

vychádzala z predpokladaného zisku, na ktorý by mala nárok, keby na dotknutých

linkových trasách naďalej vykonávala samosprávnym krajom dotovanú autobusovú dopravu

vo verejnom záujme (a nie nedotovanú komerčnú dopravu, ktorú sťažovateľka ani nikdy

nevykonávala, pretože bola pre ňu stratová a na jej výkon by postačovala aj samotná

licencia, pozn.), bola žaloba sťažovateľky zamietnutá s odôvodnením, že na výkon takejto

dotovanej autobusovej dopravy vo verejnom záujme okrem vydania licencie, na vydanie

ktorej mala síce sťažovateľka po splnení zákonných podmienok právny nárok, sa

vyžadovala navyše ešte aj dohoda medzi sťažovateľkou a samosprávnym krajom o výkone

takejto dopravy, takže inými slovami, aj keby bola správnym orgánom sťažovateľke vydaná

dopravná licencia včas (čo nebola), nebola by táto licencia ešte zárukou, že samosprávny

kraj by so sťažovateľkou uzavrel dohodu o prevádzke dotovanej autobusovej dopravy

vo verejnom záujme, a teda že by v súvislosti s touto činnosťou sťažovateľka mohla

dosahovať zisk. Vzhľadom na uvedené tak bola žaloba sťažovateľky v tejto časti zamietnutá

z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom správneho

orgánu na jednej strane a vyčísleným ušlým ziskom na strane druhej.

10.6 Z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti medzi neprávnym úradným postupom

správneho orgánu a škodou bola zamietnutá žaloba sťažovateľky aj v časti, v ktorej si

sťažovateľka túto skutočnú škodu vyčíslila ako hodnotu 9 autobusov, ktoré podľa jej

tvrdenia stratili hodnotu práve z dôvodu zdĺhavého postupu správneho orgánu. Z uvedeného

dôvodu ich musela sťažovateľka dať ešte v priebehu správneho konania zošrotovať. V tejto

súvislosti konajúce súdy svoj zamietavý výrok odôvodnili tým, že sťažovateľka

nepreukázala, žeby nesprávny úradný postup správneho orgánu bol jedinou príčinnou, kvôli

ktorej jej majetok stratil na hodnote, čo je jedným z predpokladov na priznanie nároku na

náhradu škody, pričom poukázali na zistenie, že niektoré dotknuté autobusy mali už svoj

pokročilý vek, takže nemuseli spĺňať ani zákonnú požiadavku „... podľa § 7 ods. 3 písm. a)

o cestnej doprave, v rozhodnutí o udelení dopravnej licencie možno

žiadateľovi uložiť tiež povinnosť vykonávať dopravu určeným druhom autobusu, ktorý

nemôže byť starší ako 16 rokov.“, pričom krajský súd v tejto súvislosti podotkol, že jeden

z dotknutých autobusov bol rok výroby 1987 a tri autobusy mali rok výroby 1989 (takže už

k 1. januáru 2007 mali viac ako 16 rokov, pozn.). Inými slovami, krajský súd, tak ako pred

ním aj okresný súd, poukázal na to, že ďalším dôvodom straty hodnoty majetku

sťažovateľky bol aj jeho vek, opotrebovanosť a nepoužiteľnosť na určený účel, pričom

súčasne podotkol, že aj keby sťažovateľke bola včas vydaná licencia, tak sťažovateľka, ako

to vyplynulo z vykonaného dokazovania, mala aj iný vozový park, ktorým by mohla

vykonávať autobusovú dopravu (tak, ako mohla aj dotknuté autobusy využiť na dopravu na

iných linkách počas priebehu správneho konania, pozn.), a tiež poukázal na skutočnosť, že

sťažovateľka nepreukázala, za akú cenu mali byť dotknuté autobusy reálne predajné v čase,

keď mal správny orgán rozhodnúť o vydanej licencii, pretože v tomto smere sa

sťažovateľka dovolávala iba znaleckého posudku, ktorý však bol vypracovaný až v roku

2011, t. j. po skončení správneho konania, ako aj po zošrotovaní dotknutých autobusov,

takže znalec v tomto smere pri určení ich ceny nemohol vychádzať z ich skutočného

faktického stavu, ale len z účtovného stavu sťažovateľky.

10.7 Podľa ústavného súdu uvedené závery krajského súdu o nedostatku príčinnej

súvislosti medzi sťažovateľkou vyčíslenou škodou a zisteným nesprávnym úradným

postupom správneho orgánu, kvôli nedostatku ktorej žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú

zamietol, sú ústavne udržateľné a nemožno im vyčítať rozporuplnosť a svojvoľnosť, ktoré

by mali za následok arbitrárnosť rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. septembra 2014, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného

porušenia už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ).

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

12. K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu

12.1 Pokiaľ ide o uznesenie najvyššieho súdu, sťažovateľka namieta, že najvyšší súd

nesprávne, a teda arbitrárne posúdil otázku prípustnosti ňou podaného dovolania, ktorého

prípustnosť sťažovateľka založila dôvodom podľa , t. j. že

v dôsledku nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu,

ako aj krajského súdu jej bolo znemožnené konať pred súdom. Podľa sťažovateľky tým, že

najvyšší súd nevyhodnotil jej dovolanie ako prípustné, porušil jej základné právo a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa a dohovoru, a v konečnom

dôsledku jej tak neposkytol ani materiálnu ochranu jej základného práva na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného v .

12.2 Najvyšší súd svoje uznesenie v podstatnej časti odôvodnil takto:

„So zreteľom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľky, že

v prejednávanej veci jej postupom súdu bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závažný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Žalobkyňa v podanom dovolaní predovšetkým namietala, že odvolací súd svoje

rozhodnutie neodôvodnil v súlade s , že súdy nižších stupňov neúplné

a nedostatočne zistili skutkový stav, nedostatočne vyhodnotili vykonané dôkazy a odvolací

súd nedoplnil dokazovanie navrhovanými dôkazmi, čím došlo k odňatiu jej možnosti konať

pred súdom v zmysle ustanovenia

K dovolateľkou tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v

dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti podľa ...

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rokovaní

3. decembra 2015 prijalo stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladá inú vadu konania v zmysle .

Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa .

Vzhľadom na vyššie uvedené, tvrdenia dovolateľky v dovolaní (nedostatočné

zdôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom) a obsah dôvodov rozhodnutia, dospel dovolací

súd k záveru, že výnimočná situácia podľa druhej vety označeného stanoviska

v prejednávanej veci nenastala. Dovolací súd dospel k záveru, že potvrdzujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu (v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa) spĺňa vyššie

uvedené kritéria pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle , a preto ho

možno považovať za preskúmateľné. V konkrétnostiach dovolací súd poukazuje, že

odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím

obsahuje vysvetlenie dôvodov, pre ktoré bola žaloba zamietnutá. Rozhodnutia súdov

vysvetľujú predpoklady, ktoré mali byť naplnené pre vyslovenie zodpovednosti štátu za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi verejnej moci. Dovolací súd zdôrazňuje,

že správnosťou uvedených právnych záverov súdov sa nezaoberal. Podľa názoru

dovolacieho súdu takéto odôvodnenie súdov v súhrne možno považovať za zrozumiteľné,

preskúmateľné, odôvodnené a presvedčivé. Skutočnosť, že dovolateľka má odlišný názor

ako súdy, bez ďalšieho nezakladá porušenie práva na riadne odôvodnenie súdneho

rozhodnutia.

... Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten

-ktorý dôkaz) môže mať za následok neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(por. R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 ods. 1 písm. f/

prípustné (por. R 125/1999, R 6/2000).“

12.3 V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky sa v prvom rade žiada

podotknúť, že je nutné odlišovať inštitút prípustnosti dovolania s tým ako, resp. z akých

dôvodov je možné už prípustné dovolanie odôvodniť. Inými slovami, dovolací súd (do

30. júna 2016) ako primárnu otázku riešil otázku procesnej prípustnosti dovolania v zmysle

a a len v prípade, ak zistil, že dovolanie je procesne prípustné, skúmal aj

danosť dôvodov, ktorými bolo možné procesne prípustné dovolanie následne odôvodniť

v zmysle . A contrario, v prípade zistenia, že dovolanie nie je procesne

prípustné, bolo bez právneho významu, aby sa dovolací súd zaoberal dovolaním

napadnutým rozhodnutím aj vecne, t. j. aby ho preskúmaval aj skrz danosti dôvodov,

ktorými bolo dovolanie odôvodnené.

12.4 V danom prípade najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že v zmysle

záverov jeho občianskoprávneho kolégia nie každé nedostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia nižšieho stupňa (odvolacieho súdu) automaticky zakladá prípustnosť dovolania

podľa , ale iba také rozhodnutie, ktoré „... neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie...“, pričom v danom prípade najvyšší súd

dospel k záveru, že dovolaním sťažovateľky napadnuté rozhodnutie krajského súdu dáva

zásadné vysvetlenie dôvodov, na ktorých je toto rozhodnutie založené. Uvedený záver je aj

podľa ústavného súdu ústavne udržateľný a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Okrem toho

v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že okresný súd, ako ani krajský súd nevykonali

všetky ňou navrhované dôkazy, najvyšší súd zdôraznil, že nedostatok skutkových zistení

môže síce zakladať nesprávnosť rozhodnutia, a teda možnosť jeho preskúmania podľa § 241

ods. 2 písm. c) , avšak tento dôvod nezakladá a priori procesnú prípustnosť dovolania

podľa , pretože dovolací súd primárne nie je súdom skutkovým.

12.5 Vzhľadom na to, že ústavný súd uvedené závery najvyššieho súdu považuje za

ústavne súladné, neodporujúce účelu a zmyslu aplikovaných právnych noriem, sťažnosť

sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú

odmietol ( ).

13. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napádaných

rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní sťažovateľke úhrady trov

konania je viazané na vyslovenie porušenia jej práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2016