Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 812/2016
PDF · 186.3 KB
No categories available
II. ÚS 812/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosza Mészarosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť Rudolfa
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17,
Košice, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 51 Er 93/2014 z 31. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Spišákom, Idanská 17, Košice, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 51 Er 93/2014 z 31. mája 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že napadnutým uznesením okresný
súd zamietol námietky sťažovateľa proti exekúcii č. EX 2093/2014-8 vykonávanej súdnym
exekútorom Ing. JUDr. Bohumilom Husťákom na základe rozsudku okresného súdu
sp. zn. 24 C 64/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej aj „exekučný titul“), námietky sťažovateľa
proti trovám exekúcie, ako aj návrh sťažovateľa (povinného) na odklad exekúcie.
Námietkami proti exekúcii sťažovateľ namietal, že exekučný titul mu nebol doručený,
teda nie je právoplatným a vykonateľným rozhodnutím. Keďže exekučný titul nebol vydaný
zákonným postupom, existujú podľa sťažovateľa okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti
nároku a sú tu dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že o exekučnom titule sa dozvedel až „z upovedomenia
o začatí exekúcie č. EX 2093/2013 zo dňa 22. 12. 2009, ktoré bolo doručené sťažovateľovi
až dňa 7. 10. 2014 a proti ktorému podal dňa 20. 10. 2014 sťažovateľ námietky.
Sťažovateľ tiež požiadal Okresný súd Košice II o doručenie rozsudku sp. zn. 24 C/64/2013
z 29. 4. 2014, proti ktorému po jeho doručení dňa 19. 6. 2015 podal podaním
zo dňa 4. 7. 2015 odvolanie a následne podal aj odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu
Košice II sp. zn. 24 C/64/2013-70 zo dňa 23. 9. 2015, ktorým súd zamietol návrh
sťažovateľa na podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Košice II
sp. zn. 24 C/64/2013-49 zo dňa 29. 4. 2014, o ktorom doposiaľ súdy nerozhodli.“.
Podľa sťažovateľa nedoručenie exekučného titulu „malo priamy dôsledok vylúčenia
možnosti povinného ako spotrebiteľa uplatniť procesné práva umožňujúce účinne ovplyvniť
toto rozhodnutie súdu. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý
je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý
tieto požiadavky nespĺňa aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená... Okresný súd Košice II pochybil, keď exekúciu v konaní
sp. zn. 51 Er/93/2014 ako neprípustnú nezastavil a postupom Okresného súdu Košice II
v konaní vedenom pod sp. zn. 51 Er/93/2014, Ex 2093/2013 z 31. 5. 2016 boli porušené jeho
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6
ods. 1 dohovoru. ... sťažovateľ bol postupom okresného súdu zbavený možnosti produkovať
aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo navrhoval aj jeho vypočutím súdom,
čím došlo k porušeniu jeho procesných práv ako účastníka konania, ktorých dôsledok sa
prejavil vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci
samej.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 11 ods. 1 a 36 ods. 1, 2 Listiny
základných práv a slobôd a základné právo na spravodlivý proces a základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 51 Er/93/2014-9 zo dňa 31. 5. 2016
porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 51 Er/93/2014-9 zo dňa 31. 5. 2016
sa zrušuje.
3.Okresný súd Košice II je povinný vyplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 2.000,- EUR.
4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v sume 303,16 EUR na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Spišáka v lehote dvoch
mesiacov od doručenia nálezu.“
Podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ
navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu
do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia ním označených práv garantovaných
ústavou, listinou a dohovorom, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením okresného
súdu, ktorým boli zamietnuté námietky sťažovateľa proti exekúcii vedenej súdnym
exekútorom Ing. JUDr. Bohumilom Husťákom pod sp. zn. Ex/2093/2013 a jeho námietky
proti trovám exekúcie, ako aj jeho návrh na odklad exekúcie.
V exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov má povinný viacero právnych
prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak sa pri
nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky
ďalšieho postupu exekučných orgánov, ku ktorým patrí aj tvrdenie sťažovateľa, že exekúcia
sa začala, aj keď nie je splnený jej materiálny predpoklad, t. j. neexistuje vykonateľné
rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa (neprípustnosť exekúcie).
K právnym prostriedkom, ktoré zákon na ochranu základných práv a slobôd
sťažovateľovi zákon účinne poskytuje, patria nielen námietky proti exekúcii podľa
§ 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného
poriadku a návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Účel týchto
právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla
spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnej exekúcii sa nesmie pokračovať
a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí exekúcia aj odložiť
(jej vykonávanie).
Z už uvedeného vyplýva, že námietky proti exekúcii sú len jedným z prostriedkov
obrany povinného v exekučnom konaní. Nejde však o najúčinnejší prostriedok ochrany práv
povinného, pretože nevyhovenie námietkam nemožno spravidla napádať riadnym opravným
prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie
exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie,
ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie. Rovnako je prípustné aj samostatne podať
návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli,
alebo neboli podané námietky proti exekúcii podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne
sa takým námietkam nevyhovelo.
Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného
vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine
prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho
stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 5 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch
ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až h), k) až m), t. j.
- ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
- ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené alebo sa stalo neúčinným, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
- ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
- ak súd rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 Exekučného poriadku je
nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo
že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 Exekučného
poriadku je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh,
- ak je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom, a napokon
aj v prípade,
- ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní,
v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol
v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1. neprijateľné zmluvné
podmienky, 2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3. rozpor s dobrými
mravmi alebo so zákonom (m. m. IV. ÚS 268/07, IV. ÚS 193/2010).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ podaním z 20. októbra 2014 podal
námietky proti exekúcii a trovám exekúcie č. EX 2093/2014-8 a zároveň požiadal okresný
súd o odklad exekúcie a navrhol, aby okresný súd vydal uznesenie, ktorým „Exekučné
konanie č. EX 2093/2014-8 proti povinnému ... vykonávané súdnym
exekútorom Ing. JUDr. Bohumilom Husťákom povereným na vykonanie exekúcie Okresným
súdom Košice II... vydaného súdom na základe návrhu oprávnených a exekučného titulu
rozhodnutia Okresného súdu Košice II sp. zn. 24 C/64/2013 z 29. 4. 2014 pre vymoženie
pohľadávky v sume 14.000,- € s príslušenstvom sa odkladá na dobu 6 mesiacov.“.
Exekučný poriadok umožňoval sťažovateľovi takú ochranu ním označených práv, na
ktorú bol oprávnený bez časového obmedzenia ihneď po začatí exekučného konania,
o ktorom sa dozvedel najneskôr doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažovateľ bol
oprávnený, ale aj povinný na to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy využil, teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku
a návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj návrh na
zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku.
Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ okresnému súdu 14. júla
2016 doručil návrh na odklad exekúcie sp. zn. Ex 2093/2013 v súlade s § 56 Exekučného
poriadku, ktorý spojil s návrhom na zastavenie exekúcie [§ 57 ods. 1 písm. a), g) a l)
Exekučného poriadku]. Následkom kumulatívneho uplatnenia návrhu na odklad exekúcie
a návrhu na zastavenie exekúcie je to, že ku skončeniu exekučného konania nemôže dôjsť,
keďže do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony
smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).
Podľa § 56 ods. 6 Exekučného poriadku do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie
môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.
V súlade s § 57 ods. 1 písm. a), g) a l) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak
sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným [písm. a)], exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať [písm. g)],
je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom [písm. l)].
V návrhu na odklad exekúcie a jej zastavenie zo 14. júla 2016 sťažovateľ uvádza
všetky tie podstatné skutočnosti, ktorými odôvodňuje aj porušenie svojich práv
garantovaných ústavou, listinou a dohovorom v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom je založená právomoc rozhodovať
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“), sa so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil aj v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, musí v prvom vysporiadať rade okresný súd. Navyše proti
rozhodnutiu okresného súdu ako exekučného súdu v takom prípade je v súlade s § 58 ods. 5
Exekučného poriadku prípustné aj odvolanie, o ktorom by rozhodoval odvolací súd.
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody
sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomu treba dodať,
že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí
(m. m. IV. ÚS 193/2010).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
osobu, a preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho
základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten
orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci
ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).
Podstata a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že ochrana ústavnosti nie je
a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popretie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (porovnaj m. m.
III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).
Vzhľadom na skutočnosť, že o návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie a jej
zastavenie ešte okresný súd nerozhodol a navyše sťažovateľ môže prípadne podať proti
rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom je oprávnený rozhodnúť odvolací súd,
je zjavné, že sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť predčasne, čo zakladá dôvod na
odmietnutie sťažnosti ako neprípustnej.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch uplatnených
v sťažnosti (vrátane návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení) už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2016