Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 129/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika v konaní o sťažnosti spoločnosti

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45,

Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Andrea Tomlainová, PhD., LL.M., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. októbra 2012

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. januára 2015, takto

rozhodol:

Sťažnosti spoločnosti , n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-23 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej jen „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a II. a III. výrokom jeho uznesenia

z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie č. 1“) a postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. januára 2015 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie č. 2“).

2. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k napadnutému

uzneseniu č. 1 vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd ako súd odvolací (i) rozhodol vo veci,

v ktorej sa už prv právoplatne rozhodlo, (ii) pri svojom rozhodovaní sa odklonil od právne

záväzného názoru dovolacieho súdu, (iii) pri svojom rozhodovaní arbitrárnym spôsobom

aplikoval príslušne ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), čo malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a poškodenie jeho práv, a (iv) napadnuté rozhodnutie č. 1 nedostatočne odôvodnil.

3. Z podanej sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -286 zo 7. decembra 2004 v spojení s doplňujúcim rozsudkom

krajského súdu č. k. -299 z 18. januára 2005 rozhodol tak, že: (i) žalobu v časti

o zaplatenie istiny vo výške 4 732 913,68 eur voči sťažovateľovi zamietol, (ii) zaviazal

spoločnosť (ďalej len „komisionár“), zaplatiť

žalobcovi istinu vo výške 4 732 913,68 eur a (iii) zaviazal sťažovateľa a komisionára

zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 1 308 509,80 eur

s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu

poskytnutého plnenia (ďalej len „prvostupňový rozsudok“).

4. Proti prvostupňovému rozsudku sa odvolali všetci účastníci konania, pričom

najvyšší súd ako súd odvolací rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. marca

2008 a doplňujúcim rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2008 tak, že (i)

zamietavý výrok prvostupňového rozsudku vo vzťahu k sťažovateľovi o zaplatenie istiny

vo výške 4 732 913,68 eur potvrdil, (ii) výrok prvostupňového rozsudku vo vzťahu

ku komisionárovi o povinnosti zaplatiť istinu vo výške 4 732 913,68 eur spolu s úrokom

z omeškania vo výške 3 068 954,07 eur potvrdil a (iii) výrok prvostupňového rozsudku,

ktorý sťažovateľa a komisionára zaväzoval zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky

z omeškania vo výške 1 308 509,80 eur, zmenil tak, že sťažovateľ a komisionár sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 969 840,30 eur

s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu

poskytnutého plnenia (ďalej aj „druhostupňový rozsudok“).

5. Na základe podnetu žalobcu podal proti druhostupňovému rozsudku mimoriadne

dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

proti I. a II. výroku prvostupňového rozsudku a proti potvrdzujúcim výrokom

druhostupňového rozsudku (výrok I, II čiastočne výrok III). Generálny prokurátor

najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu navrhoval, aby napadnuté výroky príslušných

rozhodnutí zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (ďalej len „mimoriadne

dovolanie“). O mimoriadnom dovolaní rozhodol najvyšší súd ako súd dovolací tak, že

druhostupňový rozsudok zrušil v časti, (i) ktorou bol prvostupňový rozsudok vo vzťahu

k sťažovateľovi potvrdený, (ii) ktorou bol prvostupňový rozsudok o trovách konania

vo vzťahu k sťažovateľovi zmenený a (iii) o trovách odvolacieho konania vo vzťahu

k sťažovateľovi, pričom v rozsahu zrušenia vec vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie (ďalej aj „rozhodnutie o mimoriadnom dovolaní“).

6. V rozhodnutí o mimoriadnom dovolaní najvyšší súd konštatuje, že: „Dovolanie

podal generálny prokurátor na podnet žalobcu, a to len v časti týkajúcej sa žalovaného

v prvom rade. V dovolaní síce uvádza, že dovolanie sa dotýka aj výroku, ktorým sa žalobe

proti žalovanému v druhom rade vyhovelo (resp. výroku, ktorým odvolací súd rozsudok

súdu prvého stupňa v tejto časti potvrdil), avšak len v tom, že má vyjadrovať vzájomnú

súvislosť povinnosti žalovaného v prvom rade s povinnosťou žalovaného v druhom rade ako

spoločných a nerozdielnych dlžníkov. Znamená to, že výsledok dovolacieho konania

a ďalšieho konania vo veci samej sa nemôže dotknúť právoplatnosti výrokov, ktorými bolo

žalobe proti žalovanému v druhom rade vyhovené a bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi

žalovanú istinu s príslušenstvom a trovy konania. ... Dovolací súd bol rozsahom dovolania

viazaný a preskúmal rozsudok dovolacieho súdu len v napadnutom rozsahu, teda v časti,

ktorou bola žaloba proti žalovanému v prvom rade zamietnutá a závislom výroku o trovách

konania.“

7. V opätovnom odvolacom konaní na najvyššom súde sťažovateľ okrem iného

argumentoval, že keďže pôvodné výroky druhostupňového rozsudku zostali vo vzťahu

ku komisionárovi nedotknuté, konanie je v tejto časti právoplatne skončené. Najvyšší súd

ako odvolací súd v opätovnom odvolacom konaní rozhodol napadnutým uznesením č. 1 tak,

že prvostupňový rozsudok v časti (i) zamietajúceho výroku o zaplatenie 4 732 913,68 eur

s príslušenstvom voči sťažovateľovi zrušil, (ii) výroku o povinnosti komisionára zaplatiť

žalobcovi 4 732 913,68 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 3 068 954,07 eur zrušil

a (iii) výroku o povinnosti sťažovateľa a komisionára zaplatiť žalobcovi spoločne

a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 1 308 509,80 eur s tým, že plnením jedného

zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného v rozsahu poskytnutého plnenia,

zrušil, pričom v rozsahu zrušenia vec vrátil krajskému súdu ako prvostupňovému súdu na

ďalšie konanie.

8. Proti napadnutému uzneseniu č. 1 podal sťažovateľ dovolanie na najvyššom súde,

ktorého prípustnosť, ako aj dôvodnosť opieral o ustanovenie § 237 písm. d) a f) a § 238

ods. 2 , tzn. o skutočnosť, že výrokmi II a III napadnutého uznesenia č. 1 bolo

rozhodnuté o veci právoplatne skončenej, resp. že najvyšší súd sa ako odvolací súd odchýlil

od právneho názoru najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Vo vzťahu k res iudicata

sťažovateľ v dovolaní argumentoval: „Z Rozhodnutia o mimoriadnom dovolaní vyplýva, že

dovolací súd zrušil len časti Druhostupňového rozsudku, ktoré smerovali voči Sťažovateľovi

a vrátil vec odvolaciemu súdu len v rozsahu zrušenia, teda len v časti konania, ktoré sa

týkalo Sťažovateľa. Z toho jednoznačne vyplýva, že odvolacie konanie, ktoré predchádzalo

vydaniu napadnutého rozhodnutia č. 1, prebiehalo len vo vzťahu k Sťažovateľovi, pretože

právoplatné a vykonateľné výroky smerujúce voči Komisionárovi zostali Rozhodnutím

o mimoriadnom dovolaní nedotknuté. Napadnutým uznesením č. 1 odvolací súd konal

v právoplatne ukončenej časti konania týkajúcej sa Komisionára (a čiastočne aj

Sťažovateľa) a zrušil výroky Prvostupňového súdu vo vzťahu ku Komisionárovi, ktoré

predchádzali vtom čase už právoplatným a vykonateľným výrokom odvolacieho súdu

týkajúcim sa Komisionára.“ Vo vzťahu k odchýleniu sa od právneho názoru najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho sťažovateľ v dovolaní uviedol, že: „... vyslovil dovolací súd

právny názor, že dovolanie podal generálny prokurátor na podnet Žalobcu a to len v časti

tykajúcej sa Sťažovateľa pričom výslovne uviedol, že výsledok dovolacieho konania

a ďalšieho konania vo veci samej sa nemôže dotknúť právoplatnosti výrokov, ktorými bolo

žalobe proti Komisionárovi vyhovené a ktorými bol Komisionár zaviazaný zaplatiť

Žalobcovi žalovanú istinu s príslušenstvom a trovy konania. Odvolací súd sa preto

v Napadnutom uznesení č. 1 jednoznačne odchýlil od záväzného názoru dovolacieho súdu.“

9. Napadnutým uznesením č. 2 najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol, pričom

v jeho odôvodnení uvádza: „Z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že prvá

a tretia jeho výroková veta (čiastočne) sa dotýkajú žalovaného v 1. rade, pričom druhá

výroková veta a čiastočne tretia výroková veta sa dotýka žalovaného v 2. rade. Dovolateľ

dovolaním napadol všetky výrokové vety uznesenia odvolacieho súdu, pričom podľa názoru

dovolacieho súdu právo podať dovolanie prináleží žalovanému 1/ len do výrokov, ktorými

mu bola spôsobená ujma. Ak teda odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa

v časti výroku o povinnosti žalovaného 2/ zaplatiť žalobcovi 4 732 913,68 eur spolu

s úrokom z omeškania vo výške 3 068 954,07 eur a v časti výroku o povinnosti žalovaného

1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne úroky z omeškania vo výške 39 420 166,-.

Sk, potom z kontextu rozhodnutia, ako aj žaloby žalobcu vyplýva, že ide o také spoločné

práva a povinnosti, že sa rozhodnutie musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí

vystupujú na jednej strane (žalovaní), a kde platia úkony jedného z nich aj pre ostatných

( ), hoci odvolanie podal len niektorý z účastníkov. ... Dovolací súd sa

stotožnil s postupom odvolacieho súdu, lebo ide o prípad, keď od rozhodnutia

o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, pričom z právneho

predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.“

10. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie a odložení vykonateľnosti II. a III. výroku

napadnutého uznesenia č. 1 ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa k prijatej sťažnosti

vyjadril a oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. Predsedníčka

najvyššieho súdu sa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 16. mája 2016 vyjadrila, že

dôvody, pre ktoré najvyšší súd dovolanie sťažovateľa voči napadnutému uzneseniu č. 1

odmietol, boli v napadnutom uznesení č. 2 uvedené zrozumiteľne a ústavne

akceptovateľným spôsobom, pričom podotkla, že napadnutým uznesením č. 2 sťažovateľovi

nevznikla žiadna ujma, keďže vec nie je právoplatne skončená, pričom v opätovnom

prvostupňovom konaní na krajskom súde bude sťažovateľ môcť navrhnúť doplnenie

dokazovania a použiť všetky prostriedky procesnej povahy na obranu svojho práva.

Predsedníčka najvyššieho súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania.

11. Na argumenty najvyššieho súdu reagoval sťažovateľ vo svojom podaní

doručenom ústavnému súdu 31. mája 2016 tak, že s názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa

zrozumiteľnosti a ústavnej akceptovateľnosti napadnutého uznesenia č. 2 nesúhlasí.

Sťažovateľ najvyššiemu súdu predovšetkým vyčítal, že sa ako súd dovolací v odôvodnení

napadnutého uznesenia č. 2 nijako nevysporiadal s tým, ako mohol najvyšší súd v rámci

napadnutého uznesenia č. 1 zrušiť aj výroky, ktoré boli v zmysle druhostupňového rozsudku

vo vzťahu ku komisionárovi právoplatné a vykonateľné. Sťažovateľ ďalej uvádzal, že

najvyšší súd sa v napadnutom uznesení č. 2 nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou

týkajúcou sa ustanovenia , resp. prípustnosťou a dôvodnosťou dovolania

v kontexte ustanovenia . Sťažovateľ bol ďalej toho názoru, že

najvyšší súd sa v napadnutom uznesení č. 2 nijako nevysporiadal ani s prípustnosťou

a dôvodnosťou dovolania podľa ustanovenia . Sťažovateľ ďalej uviedol, že

pokiaľ najvyšší súd dôvodí, že právo podať dovolanie sťažovateľovi prináleží len do

výrokov, ktorými mu bola spôsobená ujma, pričom jeho dovolanie smeruje voči všetkým

výrokom, tak dovolací súd už ale neuvádza, či sťažovateľ bol alebo nebol oprávnený podať

dovolanie voči II. a III. výroku napadnutého uznesenie č. 1, z ktorého dôvodu je napadnuté

uznesenie č. 2 potrebné považovať za nepreskúmateľné. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí

s tvrdením najvyššieho súdu prezentovaným v jeho vyjadrení k podanej sťažnosti a uvádza,

že najvyšší súd sa ako súd dovolací v napadnutom uznesení č. 2 s dôvodmi odmietnutia

dovolania vysporiadal zrozumiteľne a ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže najvyšší

súd neodcitoval žiadnu konkrétnu časť napadnutého uznesenia č. 2., z ktorého by takéto

konštatovanie aj skutočne vyplývalo. V závere sťažovateľ uviedol, že zásadne nesúhlasí

s tvrdením najvyššieho súdu, podľa ktorého mu napadnutým uznesením č. 1 nevznikla

žiadna ujma, keďže vec nie je právoplatne skončená, pričom v konkrétnostiach odkázal na

rozsiahlu argumentáciu uvedenú v sťažnosti. Vo vzťahu k ústnemu pojednávaniu sťažovateľ

uviedol, že s upustením od neho súhlasí.

12. Podaním doručeným ústavnému súdu 29. júna 2016 sa na ústavný súd obrátil

právny zástupca komisionára, ,

so žiadosťou, aby ústavný súd komisionára podľa ustanovenia § 51 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o podanej sťažnosti upovedomil a následne mu umožnil sa k sťažnosti

vyjadriť. V súlade s výzvou ústavného súdu sa komisionár k podanej sťažnosti vyjadril

podaním doručeným ústavnému súdu 20. júla 2016 tak, že sťažnosť sťažovateľa navrhuje

odmietnuť, resp. nevyhovieť vo veci samej. Komisionár predovšetkým uviedol, že

«eventuálnou nápravou jednej krivdy... by Ústavnú súd SR nechtiac spáchal „hrubý zásah“

do ústavných práv a základných slobôd iného účastníka konania v základnom konaní...

a „spáchal ešte väčšiu krivdu a neprávosť.“». Komisionár ďalej uviedol, že najvyšší súd

svoj právny názor dostatočným spôsobom zdôvodnil, pričom skutočnosť, že sťažovateľ sa

s jeho právnym názorom nestotožňuje, nezakladá svojvôľu ani arbitrárnosť napadnutých

uznesení č. 1 a č. 2.

II.

13. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

18. Ústavný súd môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ) a tiež by mali za následok porušenie

niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom

(opravnom) postupe všeobecných súdov.

19. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre

porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

20. Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu č. 1 ústavný súd uvádza, že aj rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým tento zrušuje preskúmavané rozhodnutie súdu prvého stupňa

vo veci samej, musí v odôvodnení spĺňať požiadavky kvality dané základným právom

účastníka konania na súdnu ochranu i jeho právom na spravodlivé súdne konanie.

V opačnom prípade totiž odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia nedáva účastníkovi konania

dostatočnú odpoveď na otázku priamo súvisiacu s poskytovanou súdnou ochranou, a to na

otázku, prečo odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej zrušil, vrátil mu

vec na ďalšie konanie, a tým oddialil nastolenie právnej istoty o riešení sporu tvoriaceho

predmet konania pred všeobecnými súdmi. Z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu

však zároveň vyplýva, že tejto povinnosti nezodpovedá povinnosť súdu vysporiadať sa

s každým argumentom strany a dať naň podrobnú a vyčerpávajúcu odpoveď.

21. Na účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého uznesenia č. 1 a č. 2 aj

vo väzbe na citované judikatórne východiská sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením

oboch napadnutých uznesení. Po ich preskúmaní ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu ako

súdu odvolacieho ani ako súdu dovolacieho. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom

aplikovaný postup v rámci odvolacieho konania, resp. konania dovolacieho pri zistení

a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod

na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie č. 1

a č. 2 boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016