Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 668/2016
PDF · 132.73 KB
No categories available
I. ÚS 668/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ;
, a , zastúpených advokátkou
JUDr. Katarínou Almášiovou, Advokátskou kanceláriou JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r. o.,
Niťová 3, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava IV
pod sp. zn. 37 Er 2841/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. októbra 2016 doručená sťažnosť ;
, a (spolu ďalej
len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 37 Er 2841/2007.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú v postavení povinných
účastníkmi exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 37 Er 2841/2007,
ktoré sa začalo v roku 2007 a doteraz nebolo skončené. Exekučné konanie je vedené proti
sťažovateľom ako povinným na základe notárskej zápisnice č. N 273/2004, NZ 67532/2004
z 28. júna 2002 ako exekučného titulu a súdnemu exekútorovi bolo poverenie na vykonanie
exekúcie navrhovanej oprávneným udelené okresným súdom 16. apríla 2007.
3. Podľa sťažovateľov bol okresný súd nečinný v označenom exekučnom konaní,
keď náležite nepreskúmal formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu, napriek
tomu, že povinnosť má exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
tak pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, ako aj v priebehu celého exekučného
konania. Sťažovatelia sa domáhali vyhlásenia exekúcie za neprípustnú práve z dôvodu
nespôsobilosti exekučného titulu na vedenie exekúcie proti nim ako povinným
a z uvedeného dôvodu zastavenia exekúcie. Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na to, že
od vydania poverenia súdnemu exekútorovi „uplynulo viac ako 9 rokov, pričom súd
o neprípustnosti exekúcie doposiaľ právoplatne nerozhodol aj napriek tomu, že sa nejedná
o zložitú vec“ a oni sa „márne domáhajú vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a následne jej
zastavenia“, a preto „sú viac ako 9 rokov obmedzovaný spokojne užívať svoj majetok“.
4. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ďalej vyplýva, že sťažovatelia sa ochrany svojich
práv domáhali aj sťažnosťou na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavená predsedom
okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2068/2016 zo 16. augusta 2016. Predseda okresného
súdu v predmetnom liste opísal priebeh namietaného súdneho konania (chronológie úkonov
okresného súdu), z ktorého vyplýva, že v období od jeho začatia sa okresný súd v podstatnej
časti konania priebežne svojimi úkonmi venoval riešeniu dôsledkov vyhlásenia konkurzu
na jednu z povinných v exekučnom konaní (pozn. sťažovatelia boli ostatnými povinnými),
ako aj doručovaniu rozhodnutí. Z chronológie úkonov okresného súdu v namietanom
konaní ďalej vyplýva, že sťažovatelia 30. júla 2015 doručili okresnému súdu návrh na
zastavenie exekúcie, ktorý bol 7. augusta doručovaný na vyjadrenie oprávnenému a o
ktorom okresný súd následne rozhodol až uznesením č. k. 37 Er 2841/2007-64 z 28. júla
2016 (ktorým návrh zamietal). V nadväznosti na takýto priebeh konania predseda okresného
súdu uznal sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní za dôvodnú len vo vzťahu
k obdobiu od septembra 2015 do augusta 2016, teda v podstate len vo vzťahu k obdobiu
rozhodovania okresného súdu o návrhu sťažovateľov na zastavenie exekúcie.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil porušenie nimi označených práv
postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 2841/2007,
prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal každému
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume po 4 000 € a náhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
8. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
11. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovatelia sa
domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v exekučnom konaní
vedenom pod sp. zn. 37 Er 2841/2007, ktorého účastníkmi sú sťažovatelia v postavení
povinných.
12. Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).
13. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
14. Ústavný súd konštatuje, že za stavu, keď sťažovatelia návrh na zastavenie
exekučného konania (zjavne z dôvodu nespôsobilosti exekučného titulu) podali okresnému
súdu po ôsmich rokoch od začatia exekučného konania (jún 2015), nie je možné akceptovať
ako dôvodnú argumentáciu sťažovateľov o nečinnosti okresného súdu v priebehu celého
doterajšieho trvania exekučného konania, najmä ak sťažovateľmi tvrdená nečinnosť
okresného súdu mala spočívať v tom, že okresný súd z vlastnej iniciatívy náležite
nepreskúmaval formálnu a materiálnu spôsobilosť exekučného titulu pri udeľovaní
poverenia súdnemu exekútorovi a následne ani v celom ďalšom priebehu exekučného
konania (ktoré trvá už viac ako deväť rokov).
15. Ústavný súd zhodne so zistením predsedu okresného súdu konštatuje, že okresný
súd bol nečinný dlhšie obdobie od doručenia návrhu sťažovateľov na zastavenie exekúcie
30. júna 2015 do rozhodnutia o tomto návrhu uznesením z 28. júla 2016, avšak uvedené
obdobie nečinnosti okresného súdu nie je možné hodnotiť ako prieťah takej intenzity, ktorý
by zakladal možnosť porušenia sťažovateľmi označených práv, a tým odôvodňoval zásah
ústavného súdu v súlade s jeho právomocami. Podstatnou bola však v danej veci okolnosť,
že sťažovatelia sťažnosťou na prieťahy v konaní doručenou 8. júla 2016 predsedovi
okresného súdu v podstate dosiahli nápravu vo veci, keď okresný súd uznesením
z 28. júla 2016 rozhodol o ich návrhu na zastavenie konania. Preto v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu (17. októbra 2016) už stav nečinnosti okresného súdu objektívne netrval,
čo v súlade s ustálenou judikatúrou ústavnému súdu činí sťažnosť zjavne neopodstatnenou.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
17. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016