Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 643/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Radoslavom Olijášom, Ph.D.,

Grösslingová 58, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

48 ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. , za účasti Krajského súdu

v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet

jej právneho zástupcu JUDr. Radoslava Olijáša do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Radoslavom Olijášom, Ph.D.,

Grӧ s slingová58, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn. a (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn.

ústavný súd zistil, že sťažovateľka v procesnom postavení žalobcu je účastníčkou

napadnutého konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho

orgánu. Návrh na začatie konania bol Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) doručený 4. novembra 2008. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 25. apríla 2014 zaviazal žalovanú v III. rade — Slovenskú republiku, zastúpenú

Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, zaplatiť sťažovateľke sumu 234 515,40 €

s príslušenstvom od 31. marca 2009 z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal žalobkyni nárok na náhradu

trov konania. Proti tomto rozsudku v časti, ktorou nebolo vyhovené jej žalobnému návrhu,

podala sťažovateľka odvolanie 7. júla 2014, o ktorom vedie krajský súd konanie

pod sp. zn. . V tom istom konaní okresný súd uznesením

sp. zn. z 3. septembra 2014 zamietol návrh žalobkyne na vrátenie zloženého

preddavku na trovy konania v sume 11 725,75 €. Žalobkyňa podala 11. septembra 2014

proti tomuto uzneseniu odvolanie. Odvolacie konanie je krajským súdom vedené

pod sp. zn. . Okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaniach 19. septembra 2014, pričom odvolací súd do dňa doručenia sťažnosti

ústavnému súdu o odvolaniach ešte nerozhodol.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Dňa 04. 11. 2008 podala moja matka , vtedy bytom

, ako pôvodná žalobkyňa na Okresný súd Bratislava I. proti žalovanej Slovenskej

republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR, Ministerstvom vnútra SR

a Generálnou prokuratúrou SR, žalobu o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom štátneho orgánu podľa na tom skutkovom základe, že

zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo v trestnom konaní k zaisteniu 143 ks

zlatých mincí vysokej numizmatickej hodnoty, ktoré po skončení trestného konania orgány

činné v trestnom konaní nevrátili mojej matke ako vlastníčke týchto zlatých mincí (zjavne

z dôvodu, že ich počas zaistenia tieto orgány buď stratili alebo rovno rozkradli).

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 25. 04. 2014 č. k. 21 C 209/2008-

390 bola žalovanej Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR uložená

povinnosť zaplatiť mi ako žalobkyni sumu 234.515,04 € s 8,5 % ročným úrokom

z omeškania od 31. 03. 2009 do zaplatenia; vo zvyšku bola žaloba zamietnutá. Uvedený

rozsudok mi bol doručený dňa 23. 06. 2014.

Podaním zo dňa 07. 07. 2014 som žiadala o vrátenie zloženého preddavku na trovy

konania v sume 11.725,75 €, o ktorom Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa

03. 09. 2014 č. k. -416 rozhodol tak, že môj návrh zamietol. Proti tomuto

uzneseniu som podala odvolanie dňa 11. 09. 2014.

Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 25. 04. 2014

č. k. -390 v zamietajúcej časti som dňa 07. 07. 2014 podala odvolanie

a žalovaná Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR podala proti nemu

odvolanie dňa 02. 07. 2014. Vec bola predložená dňa 19. 09. 2014 Krajskému súdu

v Bratislave na rozhodnutie o podaných odvolaniach proti vyššie citovanému rozsudku aj

uzneseniu a vedie sa pod č. k. a . Odvtedy je Krajský súd

v Bratislave absolútne nečinný. Žiadosťou o skoré rozhodnutie o podaných odvolaniach

podanou dňa 25. 11. 2015 a 03. 02. 2016 som sa bezvýsledne domáhala u predsedníčky

senátu skorého rozhodnutia o podaných odvolaniach. Dňa 07. 03. 2016 som sama podala

predsedovi Krajského súdu v Bratislave sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní.

Podpredseda Krajského súdu v Bratislave na moju sťažnosť reagoval listom zo dňa

31. 03. 2016 sp. zn. Spr. 2068/2016, v ktorom vyhodnotil moju podanú sťažnosť

ako dôvodnú, prieťahy v odvolacom konaní označil za objektívne spôsobené vysokým

nápadom vecí a nedostatkom sudcov na krajskom súde a stručne oznámil, že je predpoklad,

že vec bude prejednaná a rozhodnutá koncom roka 2016. Naďalej však Krajský súd

v Bratislave ako odvolací súd nevykonal vo veci žiadny úkon, hoci už vo svojom uznesení

zo dňa 31. 10. 2012 č. k. -251 na vec vyslovil jasný a záväzný právny názor,

pričom vybavuje veci, ktoré napadli na Krajský súd v Bratislave neskôr, ako táto vec,

a nejde len o veci vyžadujúce si prednostné vybavenie. Pritom táto vec nie je po skutkovej

a právnej stránke náročná, odvolací súd má len posúdiť vecnú správnosť napadnutých

rozhodnutí súdu prvého stupňa, čo znamená, že i bez vykonania procesných úkonov

( ) by mal v lehote 6 mesiacov rozhodnúť a to aj bez nariadenia odvolacieho

pojednávania ( ), inak je nečinný, koná neefektívne a spôsobuje prieťahy

v konaní. Ak by mala byť vec podľa vyjadrenia podpredsedu krajského súdu vybavená

koncom roku 2016 (čo nie je isté), od jej nápadu na tento súd uplynú viac ako 2 roky,

čo neznamená nič iné, ako zbytočný prieťah a na mojej strane porušenie základných práv

podľa článku 48 ods. 2 a článku 6 ods. 1, veta prvá, Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V nečinnosti Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní č. k.

a je evidentné porušenie môjho základného práva ako účastníka súdneho

konania (žalobcu) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (

Slovenskej republiky) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Celková dĺžka súdneho konania od podania žaloby dodnes predstavuje vyše 7 a pol

roka, a na jej dĺžke sa okrem nečinnosti Krajského súdu v Bratislave podieľal výraznou

mierou aj Okresný súd Bratislava I., čo je potrebné v danej veci tiež zohľadniť. Sťažnosť

však nesmeruje proti Okresnému súdu Bratislava I. ako porušovateľovi základného práva

iba preto, že tento ešte pred podaním ústavnej sťažnosti už v danej veci meritórne rozhodol

(s odkazom na právne názory ústavného súdu napr. , ,

, ).

Samotná celková dĺžka konania už predstavuje vyše 7 a pol roka (od podania žaloby

dodnes). Ak sa má podľa predpokladu podpredsedu krajského súdu vec rozhodnúť koncom

roka 2016, tak v čase predpokladaného rozhodnutia bude konanie trvať vyše 8 rokov, čo už

spadá do kategórie tzv. extrémnych prieťahov v konaní. Krajský súd v Bratislave je

od predloženia veci na rozhodnutie o odvolaní (druhom v poradí) nečinný od 19. 9. 2014

t. j. 1 rok a 8 mesiacov, predtým odvolacie konanie na rozhodnutie o odvolaní (prvom

v poradí) trvalo od januára 2010 do 2. 6. 2010 (keď Krajský súd v Bratislave rozhodol

rozsudkom zo dňa 2. 6. 2010 č. k. -205), a dovolacie konanie vyvolané

uvedeným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 6. 2010 trvalo od 28. 7. 2010

od 24. 5. 2011; následne po zrušení Najvyšším súdom Slovenskej republiky uvedeného

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2. 6. 2010 odvolacie konanie na Krajskom

súde v Bratislave trvalo od 20. 7. 2011 (spis prišiel z Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky) do dňa 31. 10. 2012 (keď Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 10.

2012 č. k. -251 zrušil skorší rozsudok Okresného súdu Bratislava I.).

Sumárne vyjadrené spis sa nachádzal na Krajskom súde v Bratislave v štádiu odvolacieho

konania celkovo 3 roky a 8 mesiacov.“

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € s odôvodnením, že „S ohľadom na okolnosti uvedené vyššie (celková dĺžka konania

vyše 7 a pol roka, z toho na Krajskom súde v Bratislave celkovo 3 roky a 8 mesiacov,

nemám absolútne žiadny podiel na vzniknutých prieťahoch v konaní, tie sú podľa vyjadrenia

podpredsedu Krajského súdu v Bratislave výlučne zapríčinené objektívnymi okolnosťami

ako nedostatok sudcov a vysoký počet nerozhodnutých vecí, veľmi veľký osobný význam veci

pre mňa, nakoľko vec sa týka pamiatky na mojich starých rodičov a moju matku a vysoká

suma náhrady škody), už začínam mať pocit márnosti môjho konania a pocit, že

od slovenských súdov sa bežný človek spravodlivosti nedočká; pripomínam, že vec ma

zatiaľ stála 11.725,75 € (plus trovy konania) bez akéhokoľvek výsledku v súdnom konaní,

zjavne iba preto, že som si dovolila podať proti štátu žalobu o náhradu škody. Žiadam preto

priznať mi (aj v rámci generálnej prevencie proti podobným prieťahom) primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 3.000,00 €...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom vyslovil porušenie jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutých konaniach, prikázal

krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € a úhradu trov konania v sume 363,79 €.

Pred predbežným prerokovaním sťažnosti sa k nej po predchádzajúcej výzve

ústavného súdu písomne vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 3358/16

zo 7. júla 2016, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V tejto veci sp. zn. sa už písomne vyjadrila listom zo dňa

30. 03. 2016 - k sťažnosti na prieťahy sa sťažovateľke následne vyjadril písomne

podpredseda Krajského súdu v Bratislave dňa 31. 03. 2016, ktorý konštatoval,

že v predmetnom konaní neboli zistené subjektívne príčiny vzniku prieťahov na strane

senátu 2Co, s prihliadnutím na poddimenzovanosť Krajského súdu v Bratislave.

V písomnom vyjadrení predsedníčka senátu 2Co ďalej uviedla, že doteraz predmetná

vec sp. zn. nie je rozhodnutá najmä z dôvodu existencie okolností objektívnej

povahy, so zreteľom na aktuálne množstvo spisov v senáte 2Co (ku koncu februára 2016

stav v senáte 2Co bol 458 nevybavených spisov; z toho JUDr. Darina Kriváňová - 179

nevybavených vecí, popri ďalšom novom nápade vecí, pričom niektoré veci je potrebné

vybavovať prednostne, ako napr. poručenské veci v oddelení 20CoP a pod.), tak ako je to

stanovené rozhodovacou praxou štrasburských orgánov ochrany práva a rozvrhom práce

Krajského súdu v Bratislave. Okrem tejto veci jej boli pridelené Dodatkami č. 10 a č. 11

k Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2014 spisy v počte 232, a to z roku

2012 a 2013, ako aj veci z roku 2014, ktoré napadli na odvolací súd skôr, ako je predmetná

vec sp. zn. a doteraz tiež nie sú rozhodnuté.

K dnešnému dňu sú v senáte 2Co vybavené všetky veci z roku 2012 a 2013, ktoré jej

boli pridelené a v súčasnej dobe vybavuje veci predložené odvolaciemu súdu začiatkom

roku 2014.

Vec je potrebné v senáte prerokovať a následne bude rozhodnuté. Záujem

JUDr. Dariny Kriváňovej bol vybaviť staré veci, ktoré jej boli pridelené v roku 2014, a to

z rokov 2012 a 2013 nerozhodnuté veci a tento nežiaduci stav odstránila tým, že nemá

žiadnu vec z rokov 2012 a 2013.

Rýchlosť a plynulosť rozhodovania v senáte 2Co je prerušovaná nápadom veci

v poručenskom oddelení 20CoP, poručenské veci, predbežné opatrenia a konanie

vo veciach starostlivosti o maloleté deti a aj v tomto oddelení má nápad vecí, ktoré ako

predsedníčka senátu musí vybaviť prednostne.“

Uznesením sp. zn. z 11. augusta 2016 ústavný súd prijal predmetnú

sťažnosť na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd v prípise sp. zn. z 13. októbra 2016 na výzvu ústavného súdu

uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci, a doplnil svoje vyjadrenie k veci poukazom

na objektívne dôvody, pre ktoré vec nebola dosiaľ rozhodnutá (preťaženosť zákonnej

sudkyne a potreba vybavovania neodkladných opatrení v poručenskej agende, pozn.).

Sťažovateľka v podaní z 24. októbra 2016 ústavnému súdu oznámila, že na vykonaní

ústneho pojednávania v danej veci netrvá, a k stanovisku okresného súdu najmä uviedla:

„Subjektívne zavinenie predsedníčky senátu na vzniknutých prieťahoch nebolo ani

tvrdené v podanej ústavnej sťažnosti, a ani nemôže mať vplyv na objektívnu zodpovednosť

Krajského súdu v Bratislave za vzniknuté zbytočné prieťahy.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel

k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

krajského súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

zaručeného v a práva podľa dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádzala

z príslušných ustanovení (predovšetkým , ,

§ 117 ods. 1 a § 119 ods. 1), ktorý bol platný a účinný do 30. júna 2016, a v súčasnosti

je implikovaná v zásade vyplývajúcej z a

(ďalej len „“). Podľa CSP „súd postupuje v konaní tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,

koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb“

a podľa „súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo

a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postup

štátneho orgánu tvorí štandardnú a pritom početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov,

a preto ju nemožno považovať za právne zložitú. Obsah spisu a doterajší priebeh

napadnutých konaní nenaznačuje ani to, že by vec sťažovateľky bola zložitá zo skutkového

hľadiska. Z uvedeného vyplýva, že zložitosť veci nemožno považovať za skutočnosť, ktorá

by výraznejšou mierou prispela k dĺžke napadnutých konaní.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľka aktívne

využívala svoje procesné oprávnenia a opravné prostriedky. Táto skutočnosť však nemôže

byť na ťarchu strany sporu. Sťažovateľka poskytovala aktívnu súčinnosť pri obstarávaní

dôkazných prostriedkov, žiadala o nariadenie termínov pojednávania a zúčastňovala sa

pojednávaní. Z uvedeného možno vyvodiť, že ako účastníčka konania neprispela

k predĺženiu napadnutých konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu krajského súdu

v napadnutých konaniach, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 2. júna 2010 bol na základe dovolania sťažovateľky zrušený Najvyšším

súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a vec bola vrátená na ďalšie konanie

krajskému súdu s odôvodnením, že (okrem iného) „Obsah rozhodnutia odvolacieho súdu

neumožňuje verifikáciu správnosti ním prijatých právnych záverov v dôsledku úplnej

absencie hmotnoprávnej úpravy, ktorú mal (mienil) vo veci aplikovať.“.

K predĺženiu napadnutého konania teda došlo aj tým, že najvyšší súd v priebehu

konania zrušil meritórny rozsudok krajského súdu, a to v zásade z dôvodu spočívajúceho

v jeho nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení. Akceptujúc argumentáciu

dovolacieho súdu v jeho zrušujúcom rozhodnutí, ústavný súd konštatuje, že uvedené

skutočnosti naznačujú, že k predĺženiu napadnutého konania došlo aj v dôsledku

neefektívnej činnosti krajského súdu. Išlo totiž o postup, ktorý nesmeruje k odstráneniu

stavu právnej neistoty strany sporu v primeranom čase, a preto nie je zlučiteľný

so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zo spisového materiálu odporcu ďalej vyplýva, že od predloženia veci krajskému

súdu na odvolacie konanie 19. septembra 2014 neboli vykonané žiadne procesné úkony

smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, čo možno vyhodnotiť ako zbytočné prieťahy

v konaní, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd.

Zohľadňujúc doterajšiu celkovú dĺžku napadnutého konania (viac ako sedem rokov,

pozn.), význam predmetu sporu pre sťažovateľku (majetkový i morálny, pozn.), ako aj

skutočnosť, že rozhodujúcou príčinou neprimeranej dĺžky súdneho konania v danom

prípade je neefektívna činnosť a identifikované obdobie úplnej nečinnosti krajského súdu,

ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom krajského súdu v napadnutých

konaniach bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa a jej právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu krajského súdu spočívajúcu v poukaze na neprimeranú zaťaženosť súdu

a potrebu prednostného vybavovania neodkladných úkonov v poručenských veciach

ústavný súd neakceptoval, keďže v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu nemá

nedostatok materiálneho a personálneho vybavenia súdu povahu okolnosti, ktorá by

zbavovala všeobecný súd zodpovednosti za prieťahy tým spôsobené a nemôže byť

na ťarchu účastníkov súdneho konania.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konania neboli v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

krajskému súdu, aby v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

3 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä doterajšiu zjavne

neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako aj zistené nedostatky v postupe krajského

súdu a význam predmetu konania pre sťažovateľku, dospel ústavný súd k záveru,

že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom

JUDr. Radoslavom Olijášom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov

konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok 2015, ktorá bola 858 € (za dva úkony v roku 2016).

Úhradu priznal za dva uplatnené úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie vyjadrenia) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11

ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2016 sumu 143 €, čo spolu

predstavuje sumu 286 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané

v roku 2016 v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 €. Právny zástupca

sťažovateľky preukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty, predložením osvedčenia

o registrácii pre daň, preto ústavný súd zvýšil priznanú úhradu o daň z pridanej hodnoty

v rozsahu 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, teda priznaná úhrada trov sťažovateľky celkovo

činí 363,79 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. novembra 2016