Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 651/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý zaplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 545,68 € (slovom päťstoštyridsaťpäť eur a šesťdesiatosem

centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Eleny Ľalíkovej, Podbrezovská 34,

Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„1. Voči sťažovateľovi bolo v období r. 2007 až 2010 vedené nezákonné trestné

konanie, ktoré skončilo oslobodzujúci, rozsudkom Okresného súdu v Humennom z 25. 11.

2009, č. k. -445, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. 5. 2010.

2. Po neuznaní nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia v rámci

predbežného prerokovania, sťažovateľ podal 24. 5. 2011 žalobu o odškodnenie nezákonne

vedeného trestného konania voči nemu. Okresný súd rozsudkom z 5. 4. 2013, č. k.

-161, žalobe sťažovateľa čiastočne vyhovel.

3. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie obidvaja účastníci, v dôsledku

čoho sa vec od 2. 8. 2013 nachádza na Krajskom súde v Bratislave v nerozhodnutom stave

a je vedená pod sp. zn. , teda dlhšie, než tri roky a celkovo vyše päť rokov,

resp. vyše 6 rokov od skončenia tr. konania, ktoré trvalo neoprávnene ďalšie tri roky, čo pre

jeho odškodnenie nemožno považovať za dobu primeranú podľa a

ods. 2 dohovoru.“

3. Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„a/ Základné právo garantované a

ods. 1 dohovoru, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ,

porušené bolo.

b/ Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v tomto konaní konať bez zbytočných

prieťahov.

c/ Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 5.300 EUR, a to do 1 mesiaca.

d/ Krajský súd Bratislava je povinný ohradiť trovy konania

v sume 363,78 EUR... do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu, a to na účet JUDr. Eleny

Ľalíkovej...“

4. Podľa rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára

2017 I. senát ústavného súdu rozhoduje v zložení: predseda senátu Milan Ľalík a sudkyňa

Marianna Mochnáčová a sudca Peter Brňák. Na základe oznámenia podaného sudcom

Milanom Ľalíkom o dôvodoch vylúčenia, resp. nevylúčenia z výkonu funkcie sudcu v tejto

veci, bol uznesením sp. zn. z 8. septembra 2016 sudca Milan Ľalík

vylúčený z konania a rozhodovania vo veci. Na základe čl. III platného rozvrhu práce

ústavného súdu namiesto vylúčeného predsedu I. senátu ústavného súdu rozhodovala

o predbežnom prerokovaní predsedníčka III. senátu Jana Baricová.

5. Ústavný súd na predbežnom prerokovaní zistil, že sú splnené všetky ústavné

a zákonné predpoklady na prijatie sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanie, a preto ju

uznesením č. k. -13 z 12. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1

a 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)].

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 13. októbra 2016

predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania,

a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

7. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3542/16

doručenom ústavnému súdu 26. októbra 2016 faxom a následne 28. októbra 2016 poštou

uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci.

Vo vyjadrení ďalej okrem iného uviedol:

«Právna vec žalobcu (ďalej len „sťažovateľ“) proti SR

-Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej len „odporca“) o náhradu škody, bola od jej

predloženia tunajšiemu súdu pridelená zákonnej sudkyni pod sp. zn.

.

Dňa 25.10.2016 sa k sťažnosti sťažovateľa zo dňa 05.08.2016 vyjadrila predsedníčka

senátu 8Co , ktorá poukázala; najmä na zaťaženosť senátu, ako aj na

skutočnosť, že nešlo o vec, ktorá si vyžaduje prioritné vybavenie. Po predbežnom

prerokovaní veci členmi senátu bol nariadený termín odvolacieho pojednávania na deň

22.11.2016.

Po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu, ako aj s vyjadrením predsedníčky

senátu možno konštatovať, že vznik predmetnej situácie v konaní sp. zn. je

daný okolnosťami objektívnej povahy so zreteľom na množstvo vecí pridelených na

vybavenie do senátu 8Co, spôsob ich vybavovania podľa poradia zodpovedajúceho

prideleným číslam spisových značiek tak, ako sú podané na Krajský súd v Bratislave, ako aj

personálnu vyťaženosť sudcov, pričom tieto skutočnosti majú nemalý vplyv na rýchlosť

konania v predmetnej veci.»

8. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedu

krajského súdu doručenom ústavnému súdu 8. novembra 2016 uviedla:

„1. Súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania podľa § 30 ods.2 zákona

o ústavnom súde a žiadame našej sťažnosti vyhovieť.

2. K obsahovej stránke vyjadrenia predsedu krajského súdu dodávame:

a/ námietka zaťaženosti senátu nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, ktorý má

garantované právo na ochranu svojich práv v primeranej dobe podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru;

b/ námietka, že nejde o vec, ktorá si vyžaduje prioritné vybavenie, nie je správna a je

v rozpore aj s judikatúrou ESĽP /viď JUPITER SK, s.r.o. v. SR, sť. č. 12800/13, v ktorej

kompenzačné konanie trvajúce ako celok 3 roky a 1 mesiac, považoval za neprimerane dlhé,

v dôsledku čoho priznal sťažovateľovi finančnú kompenzáciu v sume 3.100 EUR a pod./;

c/ právo na odškodnenie či kompenzáciu za nezákonne vedené tr. konanie je až do

skončenia tohto konania, stále veľmi dôležitou súčasťou života sťažovateľa, preto si

objektívne žiada venovať mu obzvlášť veľkú pozornosť zo strany súdov a to sa mu zo strany

krajského súdu nedostáva a

d/ aj keď bol vytýčený termín pojednávania na 22.11.2016, jednak nie je zaručené, že

týmto dňom aj bude konanie skončené a jednak celková dĺžka konania už teraz je

neprimeraná dobe, v ktorej sa mala právoplatne skončiť.

3. Na trovách konania žiadame priznať odmenu za 3 úkony právnej služby v celkovej

sume 545,68 E, vrátane DPH, ktorej platiteľkou je právna zástupkyňa sťažovateľa...“

9. Vzhľadom na uvedené ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

11. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného

práva upraveného v , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

12. Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú

vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení

(ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016

zrušený, a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového

a správneho súdneho konania predmetom (ďalej aj „“),

(ďalej aj „“), a

(ďalej aj „SSP“).

17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého

sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak

sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy

sa bude konať nové pojednávanie.

18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v a , podľa ktorých súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu (podľa ), resp.

účastníkov konania (podľa ) a iných osôb. V zmysle sa okrem iných týmto

základným princípom civilného sporového konania spravuje aj konanie pred správnym

súdom. Tento základný princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného

sporového poriadku, a

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto

poriadkov.

19. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne,

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153

o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení −

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 podľa

ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1

prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

20. V zmysle sa citované ustanovenia

primerane použijú aj na konanie správneho súdu podľa ,

pričom povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva aj s ustanovení ,

podľa ktorého ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú

účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol

účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia

dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Ďalej táto povinnosť správneho

súdu vyplýva z , podľa ktorého ak správny súd nariadi pojednávanie,

pripraví ho tak, aby bolo možné rozhodnúť vo veci spravidla na jedinom pojednávaní,

a z , podľa ktorého pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo

z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho

súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne

navrhnú.

21. Podľa na konania podľa tohto zákona (civilné mimosporové

konania, pozn.) sa použijú ustanovenia , ak tento zákon

neustanovuje inak. Povinnosť súdu konať v civilnom mimosporovom konaní bez prieťahov

je vyjadrená napr. aj v , podľa ktorého po začatí konania postupuje súd

v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase

prejednaná a rozhodnutá, ďalej v , podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj keď

sú účastníci nečinní, ale aj v ustanovení o vylúčení aplikácie okrem iných

ustanovení o koncentrácii konania (vrátane sudcovskej

koncentrácie konania).

22. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

23. Predmetom konania pred krajským súdom je odvolanie sťažovateľa, ako aj

Slovenskej republiky, Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaná“) proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. apríla 2013, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť z titulu náhrady

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (uznesením o začatí trestného stíhania,

trestným stíhaním, ako aj vydaním trestného rozkazu) sumu 1 070,53 € a náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. Ide o štandardnú vec patriacu do rozhodovacej

agendy všeobecných súdov. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a krajským súdom ani

so zreteľom na povahu veci ústavný súd nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by

odôvodňovala záver o jej právnej či faktickej zložitosti.

24. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu

sťažovateľa.

25. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol postup samotného krajského súdu v napadnutom konaní.

26. Zo sťažnosti a spisového materiálu vyplýva, že spis okresného súdu bol spolu

s opravnými prostriedkami oboch sporových strán predložený krajskému súdu 2. augusta

2013. Krajský súd až po uplynutí 38 mesiacov doručil žalovanej vyjadrenie sťažovateľa

k jej odvolaniu a vyzval ju na zaujatie stanoviska a následne nariadil pojednávanie

na 22. november 2016. Zo zistenia ústavného súdu vyplynulo, že na uvedenom pojednávaní

krajský súd vo veci vyhlásil rozsudok.

27. Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení krajského

súdu, že „vznik predmetnej situácie v konaní sp. zn. je daný okolnosťami

objektívnej povahy so zreteľom na množstvo vecí pridelených na vybavenie do senátu 8Co,

spôsob ich vybavovania podľa poradia zodpovedajúceho prideleným číslam spisových

značiek tak, ako sú podané na Krajský súd v Bratislave, ako aj personálnu vyťaženosť

sudcov, pričom tieto skutočnosti majú nemalý vplyv na rýchlosť konania v predmetnej veci“.

V uvedenej súvislosti ústavný súd súhlasí so stanoviskom sťažovateľa k vyjadreniu

krajského súdu a súčasne poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. ,

, ), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalší počet pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na

zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

28. Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a to predovšetkým jeho

absolútnou nečinnosťou v období od predloženia spisu okresného súdu krajskému súdu

(2. augusta 2013) do vyzvania žalovanej k vyjadreniu sťažovateľa k jej odvolaniu

(28. septembra 2016), došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd zdôrazňuje, že

tzv. kompenzačné konanie pred krajským súdom trvá viac ako tri roky, a preto konštatuje,

že postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

29. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

30. Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským

súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádza v procesnom postavení žalobcu.

31. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

32. Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

33. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti požadoval finančné odškodnenie v sume 5 300 €,

ktoré odôvodňoval celkovou dĺžkou súdneho konania, ako aj skutočnosťou, že prieťahy

v tzv. kompenzačnom konaní je potrebné posudzovať prísnejšie.

34. Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä

charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas

predmetného konania, a skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva. Súčasne

sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je

prípadná náhrada škody (napr. , a pod.). So zreteľom na dĺžku

namietaného konania krajského súdu, berúc do úvahy aj skutočnosť, že krajský súd v čase

rozhodovania ústavného súdu vo veci rozhodol, považoval ústavný súd za odôvodnené

priznať mu sumu 2 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie

nad ústavným súdom priznanú sumu.

35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľovi, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Elenou

Ľalíkovou a ktoré uplatnil v stanovisku k vyjadreniu krajského súdu v celkovej sume

545,68 €. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

36. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá

bola 858 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,

spísanie sťažnosti a jej doplnenie, vyjadrenie k stanovisku krajského súdu) v súlade s § 1

ods. 3, § 11 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) po 143 €, t. j. celkovo

3 x 143 €, ktoré spolu s režijným paušálom 3 x 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) po zvýšení

o daň z pridanej hodnoty predstavujú celkovú sumu 545,68 € (454,74 + 20%).

37. Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na

účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení

s ).

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok;

to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej

republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté

rozhodnutie ústavného súdu ( ).

V Košiciach 23. novembra 2016