Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 426/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec s. r. o.,

Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Milan Chovanec,

pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho

zastúpenia v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov)

na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárii JUDr. Milan Chovanec s. r. o.,

Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -10 z 28. júna 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), ktorou namietala porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“). V časti, ktorou sťažovateľka

namietala porušenie svojho práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v napadnutom konaní vedenom okresným

súdom, v ktorom je sťažovateľka v procesnej pozícii navrhovateľa v 2. rade, „o určenie

vlastníckeho práva“ dochádza k zbytočným prieťahom. Poukázala na to, že napadnuté

konanie sa začalo 15. júna 2010, trvá už takmer 6 rokov a nebolo riadne skončené, čo

vyvoláva stav právnej neistoty. Sťažovateľka konštatovala, že „Právna zložitosť sporu

nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou

organizáciou práce alebo nedokonalým poznaním obsahu samotnej podstaty veci.“.

Poukázala aj na to, že opakovane žiadala o odstránenie prieťahov v konaní, avšak

k odstráneniu prieťahov nedošlo.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, čl. 6

ods. 1 dohovoru a a aby uložil okresnému súdu povinnosť zaplatiť

jej finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na výzvu ústavného súdu sa podaním sp. zn. z 29. septembra 2016

doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2016 vyjadril k sťažnosti podpredseda okresného

súdu, v ktorom uviedol:

„V konaní sp.zn. súd prejednáva vlastnícku vec, rozhoduje o žalobe

o určenie vlastníckeho práva, kde došlo k zmene na strane žalobcov... ako aj na strane

žalovaných. V súčasnosti na strane žalovaných vystupuje šesť účastníkov. Okruh účastníkov

nie je doposiaľ ustálený, nakoľko došlo k viacerým procesných nástupníctvam (v súvislosti

so smrťou niektorých účastníkov a pôvodných spoluvlastníkov) a súdu sa doposiaľ

nepodarilo pripojiť všetky dedičské spisy. Rovnako celý postup súdu bol komplikovaný

viacerými opakovanými návrhmi žalobcov na pristúpenie viacerých účastníkov do konania,

o ktorých súd musel rozhodovať.

Z dôvodu, že súd rozhoduje o vlastníckom práve a v spojení s úmrtiami pôvodných

vlastníkov (osôb označených a vedených ako vlastníkov), muselo byť konanie viackrát

prerušené až do zistenia, kto je právnym nástupcom pôvodného vlastníka tak, aby mu

nebola odňatá možnosť konať pred súdom. V konaní dochádzalo aj k zmene návrhu, kde sa

určuje vlastnícke právo k zosnulej osobe a spoluvlastnícke právo k odporcom v 1/ a 2/ rade.

O samotnej skutkovej zložitosti svedčí aj obsah spisu a množstvo procesných

rozhodnutí.

Mám za to, že celková dĺžka konania zodpovedá náročnosti a zložitosti veci. Šetrením

som dospel k záveru, že vo veci súd koná...

Pre prípad, ak vzhliadne v postupe Okresného súdu Žilina prieťahy v konaní,

navrhujem Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby svoj výrok obmedzil na konštatovanie

týchto prieťahov a povinnosti súdu konať.“

K predmetnému vyjadreniu bolo priložené aj vyjadrenie zákonnej sudkyne spolu

s uvedením procesných úkonov v napadnutom konaní. V tomto vyjadrení zákonná sudkyňa

tiež konštatovala, že „vo veci sa priebežne koná a určité obdobie nekonania bolo spôsobené

najmä neprítomnosťou VSÚ zo senátu 27 C v období november až marec 2015, a tak

doposiaľ nebolo vydané procesné rozhodnutie a nedôvodne bol spis predložený sudkyni.

Je zrejmé, že dĺžka konania je spôsobená opakovanými procesnými návrhmi navrhovateľov,

ktorí dokonca žiadali rozšíriť návrh o odporkyňu, ktorá v tom čase už bola niekoľko rokov

zomretá a ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý podala odporkyňa, kde

nebola ani daná právomoc súdu, a úmrtím samotnej navrhovateľky.“. Zákonná sudkyňa

zároveň poukázala na neprimeranú zaťaženosť trvajúcu už niekoľko rokov a neprimerane

vysoký nápad nových vecí, najmä v roku 2015, a tiež skladbu vecí, predovšetkým

s prihliadnutím na náročnosť vybavovania spotrebiteľskej agendy.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

K vyjadreniu okresného súdu zaujal na základe výzvy ústavného súdu stanovisko aj

právny zástupca sťažovateľky. Tento vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu

24. októbra 2016 uviedol:

„Na sťažnosti pre porušovanie základných práv a slobôd zo dňa 09.05.2016 trvám.

Mám za to, že táto sťažnosť je dôvodná a v plnom rozsahu zotrvávam na nej v uvedených

tvrdeniach.

S vyjadrením Okresného súd Žilina ohľadom celkovej dĺžky konania, ktorá má

zodpovedať náročnosti a zložitosti veci nesúhlasím.

V prejednávanom súdnom konaní je nesporné, že notár ako súdny komisár

v dedičskom konaní po právnom predchodcovi žalovaných prejednal aj podiel mojej

právnej predchodkyne, , ktorá bezodkladne potom ako túto skutočnosť

zistila, sama podala žalobu o určenie vlastníckeho práva, a to už dňa 15.06.2010.

V dôsledku prieťahov v konaní sa samotná žalovaná výsledku súdneho konania

nedočkala, zomrela, a preto na strane žalobcov museli do konania vstúpiť jej právni

nástupcovia, a teda aj ja, sťažovateľka.

Pokiaľ Okresný súd Žilina poukazuje na zmeny návrhu, tieto boli vynútené práve

pokynom súdu, keď do okruhu účastníkov konania boli zahrnutí aj ostatní spoluvlastníci

nehnuteľnosti, avšak podľa môjho názoru celkom zbytočne, nakoľko ich spoluvlastnícke

podiely nie sú predmetom súdneho konania a žiaden zo žalobcov ako ani pôvodných

žalovaných v rade 1/ a 2/ túto skutočnosť nikdy nerozporovali.“

Právny zástupca sťažovateľky zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti v zmysle .

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov. Zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru,

podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. K porušeniu

sťažovateľkou označených práv malo dôjsť postupom okresného súdu v napadnutom

konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,

ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(m. m. , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z Civilný

sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý určuje, že súd postupuje v konaní tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, ďalej

z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť

rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania

(obdobne predtým , účinného do 30. júna

2016).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj

k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že po právnej

stránke ide o návrh na určenie vlastníckeho práva, ktoré patrí k štandardnej rozhodovacej

činnosti súdov. Čo sa týka skutkovej stránky, ústavný súd konštatuje, že k faktickej

zložitosti veci, a tým aj k predĺženiu konania prispel tiež väčší počet účastníkov na strane

odporcov, ale najmä neustálenosť okruhu účastníkov, pretože došlo k viacerým procesným

nástupníctvam z dôvodu smrti niektorých účastníkov napadnutého konania. Uvedené

vyvolalo potrebu zisťovať okruh dedičov a pripájať príslušné dedičské spisy.

2. Správanie účastníkov konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ ide o námietku

okresného súdu, že jeho postup bol komplikovaný opakovanými návrhmi navrhovateľov

na pristúpenie viacerých účastníkov do konania, túto skutočnosť ústavný súd nepovažoval

za potrebné osobitne zohľadniť na ťarchu účastníkov konania pri posudzovaní otázky,

či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Rozšírenie

okruhu účastníkov konania na strane odporcu vychádzalo z rešpektovania právneho názoru

odvolacieho súdu vyjadreného v rozhodnutí o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

z 12. augusta 2011 vydaného v napadnutom konaní. Ďalšie procesné návrhy týkajúce sa

okruhu účastníkov konania vychádzali zo zmien vlastníckeho práva k príslušným

spoluvlastníckym podielom na nehnuteľnosti, ktorej sa týka napadnuté konanie.

Pokiaľ ide o návrh na nariadenie predbežného opatrenia podaný jednou z odporkýň,

túto skutočnosť ústavný súd takisto nezohľadnil na ťarchu účastníkov konania, a to aj

vzhľadom na to, že okresný súd sa síce musel uvedeným návrhom zaoberať, avšak tento mu

nijako nebránil v riadnom postupe v konaní, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej

neistoty účastníkov konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov v doterajšom priebehu konania a zistil, že z obsahu predloženého

súdneho spisu a z prehľadu jednotlivých úkonov okresného súdu vyplývajú viaceré dlhšie

obdobia medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu. Dňa 13. októbra 2010 sa uskutočnilo

vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že budú vyžiadané príslušné

dedičské spisy a zo správy katastra spis č. V 108/09. Zároveň mal byť k nahliadnutiu

pripojený spis sp. zn. a odporcom bolo uložené, aby predložili buď presný

dátum úmrtia , rod. , prípadne dedičské rozhodnutie po nebohej.

Okresný súd 15. októbra 2010 požiadal o zapožičanie uvedeného spisu č. V 108/09

Správu katastra Kysucké Nové Mesto a jeho fotokópia bola doručená okresnému súdu

10. novembra 2010. Odporcovia oznámili požadované skutočnosti súdu 25. októbra 2010.

Konajúca sudkyňa dala pokyn na pripojenie dedičských spisov až 7. februára 2011. V tomto

prípade bol okresný súd nečinný približne 3 mesiace. Dňa 9. apríla 2013 bol spis vrátený

okresnému súdu Krajským súdom v Žiline ako predčasne predložený z dôvodu, že súdu

nebolo predložené splnomocnenie udelené právnymi nástupcami pôvodnej navrhovateľky

právnemu zástupcovi. Dňa 25. júla 2013 konajúca sudkyňa dala pokyn na opätovné

predloženie spisu Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní s tým, že predmetné

splnomocnenie, ktorého absencia bola vytýkaná krajským súdom, je pripojené na čl. 105

súdneho spisu. Z uvedených skutočností vyplýva nedôvodná nečinnosť okresného súdu

v dĺžke približne 3 a pol mesiaca. Uznesenie okresného súdu na č. l. 232 nadobudlo

právoplatnosť 21. novembra 2014. Podľa pokynu konajúceho vyššieho súdneho úradníka

malo byť uvedené uznesenie po jeho právoplatnosti doručené Okresnému úradu Kysucké

Nové Mesto, katastrálnemu odboru. Tento pokyn bol však zrealizovaný až 23. januára 2015,

v tomto prípade bol tak okresný súd nedôvodne nečinný 2 mesiace. Dňa 2. februára 2015

bol doručený okresnému súdu návrh na zastavenie konania proti navrhovateľke v 2. rade,

na pripustenie vstupu inej osoby do konania ako navrhovateľky v 2. rade a urgencia vo veci

návrhu na zastavenie konania proti odporcom v 5., 6., 9., 10. a 11. rade. Následne až

24. júna 2015 bol daný pokyn na ďalší postup v konaní a 26. júna 2015 okresný súd vydal

uznesenie o pripustení zmeny účastníkov konania na strane odporcov. Nedôvodná

nečinnosť okresného súdu tu trvala takmer 5 mesiacov. Dňa 14. júla 2015 bolo okresnému

súdu doručené odvolanie proti jeho uzneseniu z 26. júna 2015. Až 28. augusta 2015 bol

realizovaný pokyn na doručenie odvolania účastníkom konania. Spis bol predložený

konajúcej sudkyni na rozhodnutie o odvolaní 9. októbra 2015, avšak táto vydala pokyn

na jeho predloženie odvolaciemu súdu 27. januára 2016, pričom spis bol reálne doručený

odvolaciemu súdu 10. februára 2016. V tomto prípade bol okresný súd nečinný v súhrne

asi 5 a pol mesiaca. Rozhodnutie odvolacieho súdu o uvedenom odvolaní nadobudlo

právoplatnosť 7. apríla 2016, avšak ďalší úkon okresného súdu bol vykonaný až 16. júna

2016, teda okresný súd bol nečinný vyše 2 mesiace. Dňa 30. júna 2016 bola okresnému

súdu doručená odpoveď navrhovateľov na jeho výzvu, následne sa už v súdnom spise

nenachádza žiaden záznam, pričom spis bol ústavnému súdu doručený 6. októbra 2016.

Z uvedeného vyplýva ďalšia nečinnosť okresného súdu v trvaní 3 mesiacov.

Na základe uvedených skutočností predstavuje celková doba nečinnosti okresného

súdu približne 2 roky.

Pokiaľ ide o obranu okresného súdu, resp. zákonnej sudkyne spočívajúcu

v argumentácii o neprimeranej zaťaženosti, vysokom nápade vecí a náročnosti agendy,

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí,

v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie

alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov

na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu

byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, ).

Aj vzhľadom na uvedené tiež nemôže obstáť argumentácia zákonnej sudkyne o tom,

že určité obdobie nekonania bolo spôsobené neprítomnosťou vyššieho súdneho úradníka.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že doterajším

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo

k porušeniu označených práv sťažovateľky, mu prikázal, aby v konaní vedenom

pod sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola

v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky právoplatne skončená.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 10 000 €, čo odôvodnila dĺžkou celého konania, právnou neistotou vyvolanou

prieťahmi v konaní a z toho vyplývajúcou psychickou záťažou.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho

neodôvodnenú nečinnosť v trvaní približne 2 rokov, berúc do úvahy predmet konania

na okresnom súde, správanie účastníkov, ale aj väčšiu skutkovú zložitosť veci, ako aj všetky

okolnosti daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € pre sťažovateľku

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca

sťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 784,30 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2015

v sume 858 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke ( )

náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 (príprava

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) po 143 €. Ďalej má právny zástupca

sťažovateľky nárok aj na režijný paušál 8,58 € za jeden úkon podľa vyhlášky.

Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady

zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty v sume 60,63 €. Náhrada trov

konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 363,79 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s

ods. 1 ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2016