Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 852/2016
PDF · 144.92 KB
No categories available
III. ÚS 852/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s. r. o.,
Májkova 3, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Margity
Hrivňákovej, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a „čl. 46 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 178/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. Margita Hrivňáková & partners, s. r. o., Májkova 3,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Margity Hrivňákovej,
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 a „čl. 46 ods. 2“ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 S 178/2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že namietané konanie začalo žalobou
sťažovateľa doručenou krajskému súdu 26. augusta 2014. Sťažovateľ sa ňou domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia sp. zn. 35233-2/2014-
BA z 10. júna 2014 v spojitosti s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Galanta sp. zn.
12864-40/2014-GA z 2. apríla 2014 a postupu, ktorým mu nebol priznaný nárok na
jednorazové vyrovnanie z choroby z povolania chronickej intoxikácie. Konanie je vedené na
krajskom súde pod sp. zn. 2 S 178/2014.
Sťažovateľ uviedol, že krajský súd po podaní žaloby nekonal 26 mesiacov, preto je
toho názoru, že takýmto postupom krajského súdu je porušované jeho základné právo, aby
bolo vo veci rozhodnuté bez zbytočných prieťahov v konaní.
Sťažovateľ od začiatku uplatnenia nároku už dovŕšil vek 80 rokov, pričom trpí
závažnými ochoreniami vzniknutými v súvislosti s chorobou z povolania – chronická
intoxikácia CS2. Pôsobením škodlivého toxického sírouhlíka došlo k nárastu
neoperovateľného tumoru mozgu, organickému poškodeniu centrálneho nervového
systému, organickým duševným poruchám spôsobeným poškodením mozgu, poruchám
osobnosti a správania, poškodeniu a disfunkcii mozgu, hlavne v emotivite, afektivite,
myslení, správaní, s neurovegetatívnym doprovodom, kŕčom, ktoré podstatne neustále
znižujú kvalitu jeho života.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1 Krajský súd Bratislava v konaní pod sp. zn. 2S/178/2014 porušil právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb..
2. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur, ktoré
Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd
Bratislava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa, JUDr. Margita
Hrivňáková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 S 178/2014.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovaného
ustanovenia ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“),
alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany
takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými
prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu
konať bez zbytočných prieťahov. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti.“. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv
a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy podľa § 62
a nasl. zákona o súdoch.
Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou
(napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy
v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už
netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej
veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať (napadnuté konanie od jeho
začiatku až do podania ústavnej sťažnosti trvá 26 mesiacov, pričom krajský súd vo veci už
meritórne rozhodol 27. októbra 2016.
Keďže sťažovateľ, ktorý je kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi krajského súdu nepodal, a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa
o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel
k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie
sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo účinnú ochranu základného práva
sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, preto podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť z dôvodu
neprípustnosti.
2. Sťažovateľ namieta, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
2 S 178/2014 dochádza aj k porušovaniu jeho základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 2 ústavy. Podľa tohto ustanovenia „kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takého rozhodnutia...“.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde musí návrh okrem iného obsahovať
odôvodnenie návrhu.
Sťažovateľ porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy krajským súdom nijako neodôvodnil, preto
ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľa v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom krajského súdu dochádza k zbytočným prieťahom
(v čase rozhodovania o sťažnosti je vec v štádiu doručovania rozhodnutia), predložil
ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).
V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016