Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 303/2016
PDF · 299.44 KB
No categories available
I. ÚS 303/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Petra Brňáka a Marianny
Mochnáčovej prerokoval prijaté sťažnosti spoločností ST OMEGA s. r. o., Námestie
gen. Štefánika 3, Stará Ľubovňa, a SLOVDACH, s. r. o, Popradská 23, Stará Ľubovňa,
obidvoch zastúpených advokátom JUDr. Vladimírom Kotusom, Žižkova 6, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 2 R 1/2015-497 z 8. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnostiam spoločností ST OMEGA s. r. o. a SLOVDACH, s. r. o.,
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“)
č. k. I. ÚS 303/2016-26 zo 4. mája 2016 boli na ďalšie konanie prijaté sťažnosti spoločnosti
ST OMEGA s. r. o. (ďalej aj ,,sťažovateľka 1“ alebo ,,dlžník“) a spoločnosti
SLOVDACH, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka 2“, spolu aj ako ,,sťažovateľky“), ktorými
namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov
č. k. 2 R 1/2015-497 z 8. januára 2016 (ďalej len ,,okresný súd“ a ,,uznesenie okresného
súdu“). Týmto uznesením ústavného súdu bola zároveň odložená vykonateľnosť uznesenia
okresného súdu.
2. Napadnutým uznesením okresný súd zastavil reštrukturalizačné konanie proti
sťažovateľke 1 ako dlžníkovi, začal proti nej konkurzné konanie a vyhlásil na jej majetok
konkurz. Súčasne ustanovil správcu a vyzval veriteľov na prihlasovanie ich pohľadávok.
Napadnutému uzneseniu pritom predchádzala povolená reštrukturalizácia sťažovateľky 1
ako dlžníka, v rámci ktorej však schôdza veriteľov konaná 29. decembra 2015 prijala
na návrh OTP Banky Slovensko, a. s., ako jedného z veriteľov uznesenie, aby súd vyhlásil
na majetok dlžníka konkurz.
3. V sťažnostiach sťažovateľky zhodne uviedli, že okresný súd uznesením
z 28. apríla 2015 rozhodol tak, že začal reštrukturalizačné konanie proti dlžníkovi.
Uznesením z 10. júna 2015 však okresný súd rozhodol tak, že zastavil
reštrukturalizačné konanie. Na odvolanie dlžníka Krajský súd v Košiciach uznesením
č. k. 2 CoKR 28/2015-429 z 1. októbra 2015 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,povoľujúce
uznesenie krajského súdu“) zmenil toto uznesenie okresného súdu tak, že povolil
reštrukturalizačné konanie dlžníka. Povoľujúce uznesenie krajského súdu bolo zverejnené
v Obchodnom vestníku 22. októbra 2015. Keďže však povoľujúce uznesenie krajského súdu
nemalo zákonné náležitosti uznesenia o povolení reštrukturalizácie v zmysle § 116 ods. 4
zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o konkurze a reštrukturalizácii“),
krajský súd vydal 6. novembra 2015 dopĺňacie uznesenie, ktorým ustanovil do funkcie
správcu, vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky v lehote do 30 dní od povolenia
reštrukturalizácie, uložil správcovi povinnosť informovať o povolení reštrukturalizácie
dlžníka známych veriteľov, určil rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu
správcu, a poučil veriteľov o spôsobe prihlasovania pohľadávok. Dopĺňacie uznesenie
krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 16. novembra 2015.
4. Keďže vzhľadom na existenciu dvoch uznesení krajského súdu (povoľujúce
a dopĺňacie) bolo sporné, od ktorého momentu plynie veriteľom lehota na prihlasovanie
pohľadávok, okresný súd uznesením z 23. decembra 2015 na návrh správcu rozhodol, že
na prihlášky viacerých veriteľov (vrátane sťažovateľky 2) doručené správcovi 26. novembra
2015, resp. 7. decembra 2015 sa prihliada. V odôvodnení uznesenia okresný súd uviedol, že
na prihlášky veriteľov má byť aplikovaná lehota 30 dní od zverejnenia dopĺňacieho
uznesenia krajského súdu (od 16. novembra 2015). Toto uznesenie okresného súdu však
bolo v Obchodnom vestníku zverejnené až 4. januára 2016 a ešte 29. decembra 2015 sa
konala už spomenutá schôdza veriteľov, ktorá na návrh jedného z veriteľov prijala
uznesenie, aby súd vyhlásil na majetok dlžníka konkurz [§ 131 ods. 2 písm. d) zákona
o konkurze a reštrukturalizácii].
5. Ďalej sťažovateľky uvádzajú, že okresnému súdu bola 7. januára 2016 doručená
námietka sťažovateľky 2, ktorou namietala, že pre predčasné konanie schôdze veriteľov jej
boli upreté veriteľské práva, keďže na tejto 29. decembra 2015 nemohla predniesť svoje
stanoviská. Následne okresný súd napadnutým uznesením z 8. januára 2016 rozhodol tak, že
zastavil reštrukturalizačné konanie proti sťažovateľke 1 ako dlžníkovi, začal proti nej
konkurzné konanie a vyhlásil na jej majetok konkurz.
6. Jadro sťažnostných námietok sťažovateliek spočíva v tejto argumentácii:
- krajský súd zmätočne povolil reštrukturalizáciu uznesením z 1. októbra 2015, avšak
správcu, u ktorého si veritelia mali prihlasovať svoje pohľadávky v 30-dňovej lehote,
ustanovil až dopĺňacím uznesením zo 6. novembra 2015,
- okresný súd síce uznesením z 23. decembra 2015 rozhodol, že na prihlášky
sťažovateľky 2, ako aj ďalších veriteľov sa prihliada, toto uznesenie však bolo
v Obchodnom vestníku zverejnené až 4. januára 2016, teda po schôdzi veriteľov, ktorá sa
konala 29. decembra 2015 a ktorej výsledkom bolo uznesenie, aby súd vyhlásil na majetok
dlžníka konkurz,
- schôdza veriteľov uskutočnená 29. decembra 2015 sa preto konala predčasne
(neboli dodržané zákonné lehoty jej konania), v dôsledku čoho sa jej nemohli zúčastniť
veritelia, na ktorých prihlášky sa podľa uznesenia okresného súdu z 23. decembra 2015
malo prihliadať,
- samotný okresný súd akceptoval (inak možný) návrh schôdze veriteľov, aby
vyhlásil na majetok dlžníka konkurz, a
- hlasovanie bánk ako najväčších veriteľov na schôdzi veriteľov za vyhlásenie
konkurzu má špekulatívny charakter a je zjavným zneužitím práva.
7. Sťažovateľky následne uvádzajú, že napadnuté uznesenie okresného súdu
z 8. januára 2016 je nepreskúmateľné a neodôvodnené, absentuje v ňom vyrovnanie sa
s námietkou sťažovateľky 2 doručenej súdu 7. januára 2016, je ústavne neudržateľné, keďže
legalizuje závery schôdze veriteľov, ktorá sa konala v rozpore so zákonom (predčasne),
a ktoré favorizujú iba určitú skupinu veriteľov, ktorí si prihlásili pohľadávky v lehote
do 23. novembra 2015, avšak výslovne diskriminujú veriteľov, ktorí si pohľadávky
prihlásili síce neskôr, ale v zmysle uznesenia okresného súdu z 23. decembra 2015 sa
na tieto prihlášky malo prihliadať.
8. V petite sťažností sťažovateľky ústavnému súdu navrhujú, aby nálezom vyslovil
porušenie nimi označených práv napadnutým uznesením okresného súdu, toto zrušil a vrátil
vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiadajú priznať aj náhradu trov konania
pred ústavným súdom.
II.
9. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa
k prijatej sťažnosti vyjadril, zaslal ústavnému súdu kompletný spis a oznámil, či trvá
na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom. Predseda okresného súdu vo vyjadrení
doručenom ústavnému súdu 6. júla 2016 uviedol tieto relevantné skutočnosti:
- sťažovateľka 1 ako dlžník už v minulosti prešla procesom reštrukturalizácie, ktorá
bola skončená skorším uznesením okresného súdu (sp. zn. 1 R/6/2013 zo 7. februára 2014),
- dozorný správca však okresnému súdu podaním zo 14. novembra 2014 oznámil, že
sťažovateľka 1 si nesplnila svoje povinnosti v zmysle záväznej časti reštrukturalizačného
plánu, a preto navrhol na jej majetok vyhlásiť konkurz,
- na návrh veriteľa OTP Banka Slovensko, a. s., je na okresnom súde
pod sp. zn. 1 K/73/2014 vedené konkurzné konanie proti sťažovateľke 1 ako dlžníkovi,
ktoré bolo uznesením zo 4. februára 2015 prerušené z dôvodu, že sťažovateľka 1 ako dlžník
požiadala správcu o vypracovanie reštrukturalizačného posudku,
- následne prebiehala reštrukturalizácia pod sp. zn. 2 R/1/2015 tak, ako to
sťažovateľky popísali v ich sťažnostiach,
- napadnuté uznesenie okresného súdu bol vydané v nadväznosti na uznesenie
schôdze veriteľov 29. decembra 2015, ktorým veritelia sťažovateľky 1 ako dlžníka súhlasili
s návrhom na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka (za 7 veriteľov – 93,82 %, proti 1
veriteľ – 3,47 %, hlasovania sa zdržali 2 veritelia – 2,71 %),
- pretože veritelia vyslovili súhlas s tým, aby bol na majetok sťažovateľky 1
vyhlásený konkurz, súd v súlade s § 131 ods. 2 písm. d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného
konania, vyhlásil na jej majetok konkurz, ustanovil správcu a vyzval veriteľov
na prihlasovanie ich pohľadávok.
10. Predseda okresného súdu svoju argumentáciu uzavrel tým, že okresný súd
postupoval v súlade s právnymi predpismi účinnými v čase jeho rozhodovania,
a k zmätočnosti rozhodnutí odvolacieho súdu sa nebude vyjadrovať. Predseda okresného
súdu vo vyjadrení zároveň uviedol, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie.
11. Sťažovateľky zastúpené právnym zástupcom vo vyjadrení doručenom ústavnému
súdu 24. júna 2016 zhodne uviedli, že súhlasia s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho
pojednávania v tejto veci. Reagujúc na vyjadrenie okresného súdu sťažovateľky v replike
doručenej 4. augusta 2016 zotrvali na svojej sťažnostnej argumentácii.
12. Podaním doručeným ústavnému súdu 11. júla 2016 štyria veritelia sťažovateľky
1 (Sberbank Slovensko, a. s., OTP Banka Slovensko, a. s., Tatra banka, a. s., a UniCredit
Bank Czech Republic and Slovakia, a. s. – ďalej aj ,,dotknutí veritelia“), ktorí si prihlásili
svoje pohľadávky do predmetnej reštrukturalizácie, požiadali ústavný súd podľa § 51 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o doručenie sťažností pre účely vyjadrenia
sa k nim.
13. Následne dotknutí veritelia doručili ústavnému súdu 22. septembra 2016
vyjadrenie, v ktorom predložili vlastnú argumentáciu podporujúcu závery okresného súdu,
ktorý napadnutým uznesením na základe uznesenia prijatého schôdzou veriteľov
konvertoval reštrukturalizáciu sťažovateľky 1 ako dlžníka na konkurz. V podstatnom
dotknutí veritelia uviedli:
- podstatná časť námietok sťažovateliek smeruje k uzneseniam krajského súdu, ktoré
neboli napadnuté sťažnosťou,
- sťažovateľky opomínajú, že aj v nimi tvrdenom prípade nesprávne zvolanej schôdze
veriteľov by bol okresný súd rovnako povinný zastaviť reštrukturalizačné konanie, začať
konkurzné konanie a vyhlásiť konkurz [§ 131 ods. 2 písm. c) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii]. Vyhlásenie konkurzu tak bolo neodvratným následkom konania prvej
schôdze veriteľov, pričom nebolo rozhodujúce, či bola zvolaná riadne alebo nie. Ak sa
schôdza veriteľov uskutočnila v riadnom termíne, boli na nej splnené podmienky
na vyhlásenie konkurzu (hlasovanie väčšiny veriteľov). Ak sa uskutočnila mimo zákonných
lehôt, boli tým rovnako splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu,
- ak by ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil, okresný súd by bol opäť povinný
rozhodnúť rovnako – vznikol by teda identický následok,
- namietané neumožnenie hlasovania sťažovateľke 2 na schôdzi veriteľov by mohlo
byť z ústavnoprávneho hľadiska významné len vtedy, ak by tento veriteľ mohol svojimi
hlasmi reálne ovplyvniť výsledok hlasovania schôdze veriteľov 29. decembra 2015. Ak by
však aj sťažovateľka 2 realizovala na schôdzi veriteľov svoje hlasovacie práva (ktoré sú
v zanedbateľnej výške) alebo by vyjadrila svoje stanovisko k reštrukturalizácii, výsledok
hlasovania by s určitosťou nebol iný, keďže významná väčšina veriteľov (93,82 % hlasov)
sa jednoznačne a nepochybne vyjadrila za vyhlásenie konkurzu,
- reštrukturalizácia je procesný nástroj na dosiahnutie akceptovateľnej dohody medzi
veriteľmi a dlžníkom, a nie nástroj núteného a špekulatívneho presadzovania ekonomických
predstáv dlžníka proti vôli a záujmom veriteľov,
- veritelia sa vždy majú právo rozhodnúť, že reštrukturalizáciu nepodporia, realizácia
tohto práva je plne legitímna, predpokladaná zákonom a ústavne udržateľná,
- sťažovatelia v sťažnosti opomenuli uviesť, že sťažovateľka 1 ako dlžník už skôr
jednu reštrukturalizáciu absolvovala, svojich veriteľov však ani len čiastočne neuspokojila
a vyhlásenia o prevzatí záväzkov zo strany zjavne imaginárnych investorov nikdy
nenaplnila,
- hoci reštrukturalizácia sťažovateľky 1 ako dlžníka vykazuje určité korigované
procesné nedostatky, tieto nemožno vzhľadom na petit sťažností a znenie aplikovateľných
noriem zákona o konkurze a reštrukturalizácii považovať za dostatočne intenzívne na to,
aby zasiahli do označených práv, ktorých porušenie namieta.
14. Keďže účastníci konania oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní, a ústavný
súd dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,
boli splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde a sťažnosť bola prejednaná a rozhodnutá na neverejnom zasadnutí senátu
ústavného súdu.
15. Po podrobnom posúdení sťažností, uznesenia okresného súdu, vyjadrení
k sťažnostiam a vyžiadaného spisu okresného súdu dospel ústavný súd na neverejnom
zasadnutí senátu k záveru, že sťažnostiam sťažovateliek nemožno vyhovieť.
III.
16. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Generálna interpretačná a realizačná klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho
predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou
právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je
v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo platí aj pri
interpretácii právnych noriem z oblasti konkurzu a reštrukturalizácie.
17. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
18. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne
odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré
zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
19. Podstata sťažnostných námietok vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu spočíva
v tom, že vychádza z uznesenia schôdze veriteľov, ktorej sa v dôsledku zmätočného postupu
krajského súdu a následného neskoro uverejneného uznesenia okresného súdu o prihliadaní
na ich prihlášky nemohli zúčastniť, predložiť svoje vyjadrenia a ani hlasovať všetci
veritelia, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky. V postupe majority veriteľov, ktorí
odhlasovali konverziu reštrukturalizácie na konkurz, sťažovateľky zhodne vidia zjavné
zneužitie práva a špekulatívne hlasovanie dotknutých veriteľov.
20. Vychádzajúc zo skôr uvedeného takto predmetom skúmania ústavného súdu bolo
to, či napadnutým uznesením mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateliek. Inak
povedané, ústavný súd skúmal, či napadnutým uznesením okresný súd poskytol
sťažovateľke 1 ako dlžníkovi a sťažovateľke 2 ako jej veriteľovi spravodlivú súdnu ochranu
pri rešpektovaní materiálnej rovnosti všetkých veriteľov v reštrukturalizačnom konaní
(I. ÚS 311/2014, I. ÚS 367/2015).
21. Právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkurznom a reštrukturalizačnom
konaní vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy. Podrobnosti o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi
aj vo vymedzených veciach ustanoví v zmysle splnomocňovacej ústavnej normy zákon
(čl. 143 ods. 2 ústavy). Týmto zákonom je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý
v rámci tretej časti nazvanej Reštrukturalizácia upravuje v jej piatej hlave aj dohľad správcu
a súdu počas reštrukturalizácie.
22. Ústavný súd sa už v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyjadril
k charakteru reštrukturalizácie, ako aj k rozhodovaniu všeobecných súdov
v reštrukturalizácii (napr. I. ÚS 200/2011, I. ÚS 311/2014, II. ÚS 455/2012,
I. ÚS 367/2015). Nie je sporné, že reštrukturalizácia je šetrnejšia než konkurz. Kým
konkurz má likvidačný charakter, podmienkou čo i len odporučenia reštrukturalizácie
správcom je zachovanie aspoň podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka a predpoklad
väčšieho rozsahu uspokojenia veriteľov dlžníka ako v prípade vyhlásenia konkurzu [§ 109
ods. 3 písm. e) a f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii]. Reštrukturalizácia chráni dlžníka
pred veriteľmi, čo však v konečnom dôsledku sleduje záujem všetkých veriteľov na vyššom
rozsahu uspokojenia ich pohľadávok ako v prípade konkurzu.
23. Všeobecný súd pritom v reštrukturalizácii vystupuje ako strážca zákonnosti, ale
aj spravodlivosti celého procesu reštrukturalizácie, pričom táto jeho úloha sa plne prejavuje
najmä pri rozhodovaní v prípadoch explicitne predpokladaných zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii. Ústavný súd pritom už vo svojej rozhodovacej činnosti zvýraznil
požiadavku na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam
a oprávneným záujmom účastníkov konania (napr. III. ÚS 72/2010), ako aj povinnosť súdu
zohľadniť nespravodlivé dôsledky svojho rozhodnutia na účastníkov konania (napr.
I. ÚS 26/2010). Samozrejme, platí, že obsah pojmu spravodlivosť je autonómny, a teda
rôznymi subjektmi vnímaný odlišne. To isté platí aj v posudzovanej veci, keď to, čo sa javí
spravodlivé sťažovateľkám, sa nemusí javiť spravodlivým ostatným dotknutým veriteľom.
Nájsť spravodlivú rovnováhu medzi oprávnenými záujmami dlžníka a rôznych veriteľov
v reštrukturalizácii nie je jednoduché, čo však neznamená, že všeobecný súd môže
aprobovať riešenie, ktoré sa síce javí ako spravodlivé, avšak len vo vzťahu k jednému
veriteľovi, prípadne viacerým veriteľom, pričom vo vzťahu k ostatným veriteľom, prípadne
dlžníkovi objektívne nevykazuje črty spravodlivého.
24. Pre účely posúdenia ústavnej súladnosti napadnutého uznesenia okresného súdu
aj vo väzbe na citované judikatórne východiská sa ústavný súd oboznámil s jeho písomným
odôvodnením, kde okresný súd popri citácii relevantných ustanovení zákona o konkurze
a reštrukturalizácii v podstatnom uviedol:
,,Okresný súd uznesením z 28. apríla 2015 rozhodol o začatí reštrukturalizačného
konania voči dlžníkovi.
Uznesením z 10. júna 2015 súd zastavil reštrukturalizáciu dlžníka.
Voči uzneseniu podal dlžník odvolanie.
Krajský súd... zmenil uznesenie okresného súdu tak, že povolil reštrukturalizáciu
dlžníka. Dopĺňacím uznesením ustanovil do funkcie správcu...
Dňa 29. decembra 2015 sa konala schôdza veriteľov, o priebehu ktorej spísal
správca zápisnicu a doručil ju súdu. Na predmetnej schôdzi sa zúčastnili 11 veritelia
dlžníka, z toho 10 veriteľov bolo oprávnených hlasovať, preto schôdza bola
uznášaniaschopná. Veriteľ OTP banka Slovensko, a.s. predniesol návrh, aby na majetok
dlžníka bol vyhlásený konkurz. Následne na schôdzi veriteľov bolo prijaté uznesenie,
ktorým veritelia dlžníka súhlasili s návrhom na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka (za 7 veriteľov – 93,82 %, proti 1 veriteľ – 3,47 %, hlasovania sa zdržali 2
veritelia – 2,71 %).
Dňa 29.12.2015 doručil správca žiadosť v zmysle § 126 ods. 3 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, ktorou požiadal súd o vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka...
Nakoľko veritelia na schôdzi veriteľov dňa 29.12.2015 na základe návrhu veriteľa
OTP banka Slovensko, a.s. prijali uznesenie, ktorým vyslovili súhlas s tým, aby na majetok
dlžníka bol vyhlásený konkurz, súd v súlade s § 131 ods. 2 písm. d) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii rozhodol o zastavení reštrukturalizačného konania, začatí konkurzného
konania, vyhlásil na majetok dlžníka konkurz, ustanovil správcu, vyzval veriteľov, aby
v zákonnej lehote prihlásili svoje pohľadávky...“
25. Po oboznámení sa s písomným odôvodnením napadnutého uznesenia okresného
súdu a obsahom súdneho spisu možno konštatovať viaceré závery. Ústavný súd
predovšetkým konštatuje, že zmätočnú situáciu v otázke plynutia lehoty na prihlasovanie
pohľadávok, zvolania schôdze veriteľov či oprávnenia veriteľov zúčastniť sa schôdze
a na tejto hlasovať vyvolal krajský súd svojím neúplným uznesením o povolení
reštrukturalizačného konania (správne o povolení reštrukturalizácie, pozn.), ktoré
obsahovalo len jeden výrok, a to výrok o povolení reštrukturalizačného konania.
26. Podľa § 116 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v uznesení o povolení
reštrukturalizácie súd ustanoví správcu, vyzve veriteľov, aby v zákonnej lehote prihlásili
pohľadávky, a určí rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré majú počas reštrukturalizácie
podliehať súhlasu správcu; v uznesení tiež poučí veriteľov o spôsobe prihlasovania
pohľadávok, následkoch nedodržania lehoty na prihlasovanie pohľadávok a následkoch
nesprávneho prihlásenia pohľadávok. Do funkcie správcu súd ustanoví toho, kto vypracoval
posudok. Uznesenie súd bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; uznesenie tiež doručí
účastníkom reštrukturalizačného konania, ustanovenému správcovi, príslušnému
registrovému súdu, príslušnému daňovému orgánu a colnému riaditeľstvu. Z citovaného
zákonného ustanovenia je prima facie zrejmé, že povoľujúce uznesenie krajského súdu
v jeho výroku nemalo zákonné náležitosti. Krajský súd preto po vrátení spisu z okresného
súdu (a po doručení podania zo strany jedného z veriteľov) vydal s viac ako
jednomesačným časovým odstupom (presne 36 dní) doplňujúce uznesenie, ktorým
výrokovú časť povoľujúceho uznesenia doplnil tak, aby táto spĺňala zákonné náležitosti.
27. Podľa § 121 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prihláška sa podáva v jednom
rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená do 30 dní od povolenia
reštrukturalizácie. Na prihlášku doručenú po lehote sa neprihliada.
Podľa § 124 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prihlásenú pohľadávku
môže poprieť len správca do 30 dní od uplynutia lehoty na prihlasovanie pohľadávok.
Podľa § 126 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na účely zistenia stanovísk
veriteľov prihlásených pohľadávok a voľby veriteľského výboru správca do 30 dní
od povolenia reštrukturalizácie zvolá schôdzu veriteľov tak, aby sa konala nie skôr ako
druhý deň a nie neskôr ako siedmy deň od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok.
28. Vychádzajúc z rigoróznosti relevantných ustanovení zákona o konkurze
a reštrukturalizácii je zjavné, že ,,dvojfázovým“ rozhodovaním krajský súd vniesol
do procesu reštrukturalizácie sťažovateľky 1 zásadnú právnu neistotu. Ak totiž
v povoľujúcom uznesení neustanovil správcu, veritelia nemali vedomosť, u koho si majú
prihlasovať svoje pohľadávky, a preto bolo otázne, či vôbec pri ústavne konformnom
výklade mohla začať plynúť lehota na prihlasovanie pohľadávok. Túto neistotu čiastočne
odstránil až okresný súd, ktorý v uznesení z 23. decembra 2015 uverejnenom v Obchodnom
vestníku 4. januára 2016 konštatoval, že vydanie neúplného rozhodnutia krajského súdu
nemôže diskriminovať veriteľov, ktorí sa o spôsobe prihlasovania pohľadávok dozvedeli až
z doplňujúceho uznesenia. Zákonná 30-dňová lehota na prihlasovanie pohľadávok teda
plynula až od zverejnenia doplňujúceho uznesenia, teda od 16. novembra 2015.
29. Tento – nepochybne proveriteľský a zároveň ústavne konformný − výklad
okresného súdu však vyvolal ďalšiu právnu neistotu, a to neistotu v otázke určenia dátumu
schôdze veriteľov, ktorá sa mala uskutočniť v časovom rozmedzí uvedenom v citovaných
ustanoveniach zákona o konkurze a reštrukturalizácii. V tomto smere sa pritom možno
stotožniť s tvrdeniami sťažovateliek, že schôdza veriteľov sa pri takomto počítaní lehôt
na prihlasovanie a popieranie pohľadávok mala konať neskôr ako sa skutočne konala
(29. decembra 2016).
30. Všetky tieto skutočnosti – ktoré mali svoj základ v neúplnom povoľujúcom
uznesení krajského súdu – boli určujúce pri rozhodovaní o prijatí sťažností sťažovateliek
na ďalšie konanie a odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.
Vo vzájomných súvislostiach totiž signalizovali, že napadnutým uznesením okresného súdu,
ktorým došlo ku konverzii reštrukturalizácie na konkurz, mohlo dôjsť k porušeniu
označených práv sťažovateľky 1 ako dlžníka, ale aj sťažovateľky 2 ako jedného z veriteľov,
ktorí sa o tom, že sa na prihlášku prihliada, dozvedeli až 4. januára 2016, teda po konaní
schôdze veriteľov.
31. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a najmä vyjadreniami okresného
súdu a dotknutých veriteľov však ústavný súd konštatuje, že tieto skutočnosti vo vzájomnej
súvislosti s ostatnými nie menej relevantnými skutočnosťami nemohli viesť k tomu, aby
ústavný súd sťažnostiam vyhovel a uplatnil svoju kasačnú právomoc vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu okresného súdu.
32. Sťažovateľky totiž v sťažnostiach opomenuli uviesť aj ďalšie relevantné
skutočnosti, z ktorých pre rozhodnutie ústavného súdu boli viaceré určujúcimi.
Predovšetkým išlo o skutočnosť, že sťažovateľka 1 prešla procesom reštrukturalizácie už
v rokoch 2013 − 2014 (na okresnom súde vedená pod sp. zn. 1 R/6/2013), kde
reštrukturalizačný plán bol potvrdený uznesením okresného súdu zo 7. februára 2014. Tento
reštrukturalizačný plán však nebol sťažovateľkou 1 plnený, a preto dozorný správca navrhol
súdu ešte v novembri 2014, aby bol na sťažovateľku 1 ako na dlžníka vyhlásený konkurz.
Rovnako jeden z veriteľov (OTP Banka Slovensko, a. s.) podal ešte v roku 2014
na okresnom súde návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok sťažovateľky 1, na čo okresný
súd uznesením sp. zn. 1 K/73/2014 uverejneným v Obchodnom vestníku 10. decembra 2014
začal konkurzné konanie. Toto konkurzné konanie bolo prerušené uznesením
zo 4. februára 2015, keď sťažovateľka 1 preukázala, že ňou poverený správca pripravuje
reštrukturalizačný posudok.
33. V reštrukturalizačnom posudku zo 16. apríla 2015 predloženom sťažovateľkou 1
ako navrhovateľom v poradí druhej reštrukturalizácie správca uvádza celkovú sumu
záväzkov k 28. februáru 2015 na úrovni 10 299 694,76 eur, z toho bankové úvery
a výpomoci 9 166 690 eur. Z uvedeného je nesporné, že už v čase vyhotovenia
reštrukturalizačného posudku predstavovali banky (dotknutí veritelia) rozhodujúcu skupinu
veriteľov s výraznou majoritou hlasovacích práv, keďže koncepcia právnej úpravy
reštrukturalizácie je, pokiaľ ide o hlasovanie na schôdzi veriteľov (ale aj neskôr o prijatí
reštrukturalizačného plánu na schvaľovacej schôdzi), založená na väčšinovom princípe.
34. Podľa § 126 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii schôdza veriteľov je
uznášaniaschopná, ak sú prítomní aspoň traja veritelia oprávnení hlasovať. Schôdza
veriteľov sa uznáša nadpolovičnou väčšinou hlasov prítomných veriteľov. Právo hlasovať
na schôdzi veriteľov má veriteľ, ktorého pohľadávka je v čase konania schôdze veriteľov
zistená, čo sa týka právneho dôvodu a vymáhateľnosti; na každé jedno euro zistenej sumy
pohľadávky má veriteľ jeden hlas. ... Ak to navrhne veriteľ, ktorého hlasy predstavujú aspoň
10 % zo všetkých hlasov prítomných veriteľov, predmetom schôdze veriteľov je vždy aj
hlasovanie, aby súd vyhlásil konkurz. Ak sa na tom schôdza veriteľov uznesie, správca
požiada súd o vyhlásenie konkurzu.
35. Zo zápisnice z konania schôdze veriteľov z 29. decembra 2015 vyplýva, že jeden
z dotknutých veriteľov – OTP Banka Slovensko, a. s., ktorej pohľadávky predstavovali viac
ako 26 % hlasov – predložila návrh, aby schôdza veriteľov hlasovala o tom, aby súd
vyhlásil na majetok sťažovateľky 1 konkurz. Za tento návrh hlasovali siedmi veritelia
(vrátane štyroch dotknutých veriteľov), ktorí mali 9 422 945 hlasov, čo predstavovalo
93,82 % hlasov. Z prezenčnej listiny zo zasadnutia schôdze veriteľov vyplýva, že
dotknutí veritelia disponovali pri hlasovaní týmto počtom hlasov: OTP Banka
Slovensko, a. s. – 3 067 216 hlasov, Sberbank Slovensko, a. s. – 2 034 276 hlasov,
UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a. s. – 1 388 021 hlasov a Tatra banka, a. s.
2 842 677 hlasov, čo spolu predstavuje 9 332 190 hlasov.
36. Na schôdzi veriteľov sa takto v prípade reštrukturalizácie sťažovateľky 1 ako
dlžníka plne uplatnil väčšinový princíp, ktorého výsledkom bolo uznesenie, ktorým schôdza
veriteľov schválila návrh, aby súd vyhlásil na majetok sťažovateľky 1 konkurz.
Nevyhnutným zákonným dôsledkom tohto uznesenia schôdze veriteľov bolo následne
vydanie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým došlo ku konverzii
reštrukturalizácie na konkurz. Rozloženie hlasov jednotlivých veriteľov pritom bolo zjavne
také, že výsledok hlasovania by bol rovnaký aj v prípade, keď by sa schôdze veriteľov
zúčastnili aj veritelia, ktorí pohľadávky prihlásili medzi 26. novembrom a 14. decembrom
2015, pretože ich prihlásené pohľadávky (v prípade ich plného zistenia) predstavovali spolu
len 122 972 hlasov.
37. Z citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii je nepochybné, že
určujúcim momentom pre priebeh reštrukturalizácie je vždy existencia väčšiny veriteľov,
ktorí sa stotožňujú s takýmto spôsobom usporiadania vzťahov medzi nimi a dlžníkom. Inak
povedané, ak väčšina veriteľov počítaných podľa hodnoty ich zistených pohľadávok nie je
za reštrukturalizáciu, ale ,naopak, navrhuje, aby súd vyhlásil na majetok dlžníka konkurz,
reštrukturalizácia jednoducho nemôže byť úspešná a nevyhnutným zákonom
predpokladaným dôsledkom je vyhlásenie konkurzu. Tento dôsledok nastal aj
v reštrukturalizácii sťažovateľky 1 ako dlžníka a rovnako by nastal aj v prípade, ak by sa
schôdze veriteľov zúčastnili aj ďalší veritelia, ktorí – v dôsledku pochybenia krajského súdu
− prihlásili svoje pohľadávky v lehote počítanej od zverejnenia doplňujúceho uznesenia.
38. Z pohľadu požiadavky na zachovanie spravodlivého prístupu ku všetkým
veriteľom v reštrukturalizácii dlžníka a rešpektovania princípu majority v rozhodovaní je
preto nesporné, že o konverzii reštrukturalizácie na konkurz rozhodla absolútna väčšina
veriteľov, ktorých pohľadávky v súhrne tvorili viac ako 93 % hlasov veriteľov oprávnených
hlasovať na schôdzi veriteľov.
39. Pokiaľ za týchto konkrétnych okolností sťažovateľky namietajú, že napadnutým
uznesením okresného súdu bolo zasiahnuté do ich základného práva na súdnu ochranu, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie, ich sťažnostiam nemožno priznať úspech. Okresný súd
bol totiž pri svojom rozhodovaní povinný zohľadňovať rovnako tieto práva vo vzťahu
k ostatným účastníkom reštrukturalizačného konania, ktorí tiež boli ich adresátmi a rovnako
sa legitímne domáhali rešpektovania svojich práv. Tomuto potom zodpovedalo aj napadnuté
uznesenie okresného súdu, ktoré v súlade so zákonom odrážalo vôľu absolútnej väčšiny
veriteľov, ktorá smerovala jasne (a výlučne) ku konverzii reštrukturalizácie na konkurz.
Na tomto mieste sa žiada zároveň pripomenúť, že súd rozhodujúci podľa § 131 ods. 2
písm. d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii v zásade nemá možnosť odchýliť sa od vôle
veriteľov vyjadrenej v uznesení schôdze veriteľov a musí rozhodnúť tam predpokladaným
spôsobom. V opačnom prípade by sa nielen dopustil svojvôle, ale zároveň by porušil
ústavný imperatív konať len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2
ústavy).
40. Sumarizujúc uvedené ústavný súd uzatvára, že napriek určitým vadám v procese
reštrukturalizácie sťažovateľky 1 ako dlžníka napadnuté uznesenie okresného súdu
nemožno považovať za ústavne nekonformné a zasahujúce do označených práv
sťažovateliek. Z pohľadu aprobácie rozhodovania veriteľov absolútnej väčšiny pohľadávok
je totiž zákonné a zároveň spravodlivé. Nedošlo ním preto k zásahu do označených práv
sťažovateliek, keďže žiaden z ich argumentov v konečnom dôsledku nebol spôsobilý
vyvolať iný záver okresného súdu ako konverziu reštrukturalizácie na konkurz. Absencia
možnosti zásahu do označených práv sťažovateľky 2 ako jedného z veriteľov bola daná aj
tým, že aj v prípade jej účasti a hlasovania na schôdzi veriteľov by bol jej výsledok
rovnaký. Navyše, sťažovateľka 2 mala plnú možnosť uplatniť svoje pohľadávky aj
prihláškou aj v konkurze vyhlásenom napadnutým uznesením okresného súdu.
41. V konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy je úlohou ústavného súdu
poskytovať ochranu právam, ktoré sú konkrétne a reálne a nemajú iluzórny charakter.
Ústavno-súdna ochrana, ktorej sa podanými sťažnosťami domáhali sťažovateľky, však mala
len teoretický, resp. iluzórny charakter, keďže je viac než zjavné, že ani zásahom ústavného
súdu do rozhodovacej činnosti okresného súdu nemohlo reálne dôjsť k takej zmene, že vôľa
väčšiny veriteľov by spočívala v reštrukturalizácii sťažovateľky 1 ako dlžníka. Inak
povedané, prípadný zásah ústavného súdu do rozhodnutia okresného súdu o konverzii
reštrukturalizácie na konkurz by mal výlučne samoúčelný charakter a nemohol by viesť
k inému rozhodnutiu ani po prípadnom vrátení veci na ďalšie konanie.
42. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnostiam nevyhovel, a keďže týmto
nálezom nebolo vyslovené porušenie označených práv sťažovateliek, neprichádzalo
do úvahy rozhodovať o ďalších nimi uplatnených nárokoch (zrušenie uznesenia okresného
súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, náhrada trov konania).
43. V súlade s § 52 ods. 3 zákona o ústavnom súde právoplatnosťou tohto nálezu
zaniká dočasné opatrenie, ktorým ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia okresného súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2016