Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 700/2016
PDF · 245.46 KB
No categories available
II. ÚS 700/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) o sťažnosti
, zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25,
Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 160/2010, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2010
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 160/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €
(slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 303,08 € (slovom tristotri eur a osem centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. Emílie Korčekovej, L. Novomeského 25, Pezinok, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2015 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu sp. zn. 1 T 160/2015 ústavný súd zistil, že
sťažovateľ v procesnom postavení poškodeného je účastníkom napadnutého konania v časti
o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších prepisov v sume 575 000 Sk
vrátane úrokov z omeškania vo vzťahu k obžalovanému , ktorú si uplatnil
sťažovateľ 24. apríla 2002 pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Obžaloba bola podaná
Krajskou prokuratúrou v Bratislave 13. januára 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľ má v extrémne dlhom trestnom konaní vedenom Okresnom súde
Bratislava III od 13. 01. 2010 pod č. k. 1 T 160/2010 postavenie poškodeného..., pričom
v dôsledku neefektívneho konania a ad hoc úkonov porušovateľa vec nie je doposiaľ
rozhodnutá ani len na prvom stupni za viac ako 6 rokov a 4 mesiace, pričom trestné
konanie má pre sťažovateľa mimoriadny význam, sťažovateľ k neefektívnemu a nesúrodému
konaniu porušovateľa neprispel.
Stav právnej neistoty sťažovateľa o výsledok konania trvá, sťažovateľ (poškodený)
nemá v prebiehajúcom trestnom konaní žiadnu možnosť ho urýchliť, dostavuje sa na
pojednávania, no pojednávania sa fakticky neuskutočňujú.
Sťažovateľ pociťuje stav beznádeje a bezmocnosti, psychicky stráda, navyše je
obeťou porušenia „primeranej lehoty“ podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže porušovateľ
nekoná s urýchlením a obžalovaný si „robí“ čo chce. Sťažovateľ sa musí iba bezmocne
prizerať na to, čo si obžalovaný „robí“ so súdom.
Ani sťažovateľom podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi Okresného súdu
Bratislava III dňa 12. 01. 2016 neprispela k zjednaniu nápravy a urýchleniu odstránenia
jeho stavu právnej neistoty o výsledok trestného konania.»
Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, prikáže okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov,
prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 6 000 €, ako aj úhradu trov právneho
zastupovania v konaní pred ústavným súdom v sume 303,08 €.
Požadovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:
„Požiadavka na zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 6 000,- EURO v dôsledku
porušenia práva sťažovateľa na prejednanie veci v primeranej lehote je súladná
s rozhodovacou praxou a judikatúrou ESĽP (rozhodnutie ESĽP vo veci Apicella
p. Taliansku zo dňa 29. 03. 2006, sťažnosť č. 64890/01 a iné) dľa ktorých primeraná
a priemerná výška náhrady nemajetkovej ujmy v trestných veciach súdnych je 1.000,- € až
1500,- € za rok trvania konania.
Obdobne viď. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 193/2011 zo dňa
25. 04. 2012... týkajúce sa odškodnenia nemajetkovej ujmy za prieťahy v trestnej veci...
Sťažovateľ podáva túto sťažnosť aj v súlade s judikatúrou ESĽP vo veci Ištván
a Ištvánová p. Slovensku, 2012; Komanický (č. 6) p. Slovensku, 2012.“
Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu
k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3470/2016 z 13. júla
2016, v ktorom sa uvádza:
„... po preskúmaní spisového materiálu vo veci zastávam názor, že postupom súdu
v uvedenej trestnej veci nedošlo ku prieťahom v konaní a právo sťažovateľa na prejednanie
veci v primeranej dobe porušené nebolo. Zákonná sudkyňa vo veci postupuje v súlade
s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ku opakovanému odročeniu hlavného
pojednávania došlo z dôvodov na strane obhajcu obžalovaného ako aj samotného
obžalovaného. V neposlednom rade je potrebné tiež poukázať na dlhodobo sudcami
vykonávajúcimi trestnú agendu kritizované ustanovenie § 277 ods. 5 Tr. por. /v zmysle
ktorého ak po odročení hlavného pojednávania došlo k zmene samosudcu alebo sa zmenilo
zloženie senátu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať znova, čo neplatí, ak so zmenou
samosudcu alebo zmenou v zložení senátu obžalovaný súhlasí/, v dôsledku aplikácie ktorého
dochádza pri zmene samosudcu alebo členov senátu v prípade jeho uplatnenia
obžalovanými ku objektívnym prieťahom v konaní z dôvodu nutnosti opakovania celého
dovtedy vykonaného dokazovania, ktoré nemožno pričítať súdu ani obžalovanému, keďže sa
jedná o legálnu obštrukciu uplatnením jeho zákonného práva.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.
II. ÚS 700/2016 z 22. septembra 2016 ju prijal na ďalšie konanie v rozsahu označených
práv, ktorých porušenie namietal.
Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento procesný postup v napadnutom
konaní:
1. Krajská prokuratúra v Bratislave podala obžalobu na
13. januára 2010 na okresnom súde (okrem iných aj) pre trestný čin podvodu podľa § 250
ods. 1 a 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších prepisov, v ktorej
sťažovateľ vystupuje ako poškodený.
2. Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 7/2010 z 1. marca 2010 bola vec z dôvodu
miestnej príslušnosti postúpená Okresnému súdu Bratislava IV.
3. Uznesením sp. zn. 2 T 57/2010 z 31. mája 2010 Okresný súd Bratislava IV
vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť a predložil vec na rozhodnutie spoločne nadriadenému
Krajskému súdu v Bratislave.
4. Uznesením sp. zn. 1 Nto 7/2010 z 18. augusta 2010 Krajský súd v Bratislave
rozhodol o miestnej príslušnosti okresného súdu.
5. Spis bol okresnému súdu vrátený 30. augusta 2010 (sp. zn. 1 T 160/2010).
6. Okresný súd nariadil termín verejného zasadnutia na 3. november 2010; verejné
pojednávanie bolo odročené zo zdravotných dôvodov na strane obžalovaného a kolíziu
termínov jeho právneho zástupcu.
7. Verejné zasadnutie uskutočnené 17. januára 2011 bolo odročené na účely
predvedenia obžalovaného, keďže podľa znaleckého posudku mu zdravotný stav (napriek
predloženému potvrdeniu o práceneschopnosti) dovoľuje absolvovať pojednávanie.
8. Na verejnom zasadnutí 21. februára 2011 bola okresným súdom prijatá obžaloba
na ďalšie konanie a nariadené hlavné pojednávanie na 4. apríl 2011.
9. Pojednávanie bolo 4. apríla 2011 odročené na 23. máj 2011 pre „obštrukčnú“
zmenu právneho zastúpenia obžalovaného.
10. Uznesením zo 7. apríla 2011 a 13. apríla 2011 bol obžalovanému ustanovený
náhradný obhajca.
11. Na pojednávaní 23. mája 2011 obžalovaný nebol prítomný z dôvodu svojho
zdravotného stavu.
12. Pojednávanie 17. augusta 2011 bolo po vykonaní výsluchu obžalovaného
odročené na účely ďalších výsluchov svedkov.
13. Pojednávanie 12. októbra 2011 bolo odročené na účely doplnenia dokazovania.
14. Na pojednávaní 11. januára 2012 boli vykonané výsluchy svedkov
a pojednávanie bolo odročené na 5. marec 2012 po vypátraní pobytu ďalších svedkov.
15. Pojednávanie uskutočnené 5. marca 2012 bolo odročené na 25. apríl 2012 na
účely doplnenia dokazovania, ako aj z dôvodu kolízie termínov pojednávaní u obhajcu
obžalovaného.
16. Na pojednávaní 25. apríla 2012 boli vykonané výsluchy svedkov a obžalovaného,
pričom v zápisnici je uvedené: „Predseda senátu konštatuje, že meritórne nemôže byť
rozhodnuté, lebo na špecializovanom trestnom súde bol vynesený odsudzujúci rozsudok,
ktorý bol následne zrušený a OS BA III musí čakať na právoplatnosť tohto rozhodnutia.“
(zápisnica na l. č. 1836 súdneho spisu, pozn.). Pojednávanie bolo odročené na 4. september
2012.
17. Na pojednávaní 4. septembra 2012 boli uskutočnené výsluchy a následne bolo
pojednávanie odročené na 4. december 2012 na účely vypracovania znaleckého posudku
vypracovaného zo strany obžalovaného a potreby vyčkať na nadobudnutie právoplatnosti
rozhodnutia špecializovaného trestného súdu.
18. Pojednávanie uskutočnené 4. decembra 2012 bolo odročené na účely predvolania
znalkyne a pripojenia spisu sp. zn. 15 C 106/2012 Okresného súdu Bratislava II.
19. Pojednávanie konané 20. marca 2013 bolo po výsluchu znalkyne odročené na
4. jún 2012 na účely doplnenia dokazovania.
20. Dňa 15. apríla 2013 bola podaná sťažnosť na prieťahy poškodeným
21. Pojednávanie nariadené na 4. jún 2013 bolo odročené pre nesplnenie procesných
podmienok na strane okresného súdu na 3. september 2013.
22. Na pojednávaní konanom 3. septembra 2013 boli vykonané listinné dôkazy
a následne bolo odročené na 15. október 2013.
23. Na pojednávaní uskutočnenom 15. októbra 2013 boli vykonané listinné dôkazy
a následne bolo odročené na 10. december 2013.
24. Pojednávanie nariadené na 10. december 2013 bolo odročené na 26. marec 2014
pre neprítomnosť svedkyne, na osobnej účasti ktorej obžalovaný trvá.
25. Pojednávanie nariadené na 26. marec 2014 bolo odročené pre nesplnenie
procesných podmienok na strane okresného súdu na 10. jún 2014.
26. Uznesením z 13. mája 2014 bol zamietnutý návrh na zaistenie majetku
obžalovaného ako nedôvodný.
27. Dňa 28. mája 2014 poškodená spoločnosť ,
podala sťažnosti proti uzneseniu z 13. mája 2014.
28. Spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o sťažnosti
poškodenej z 12. júna 2014.
29. Uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 3 Tos 69/2014 zo 16. júla 2014 bola
sťažnosť poškodenej zamietnutá.
30. Po vrátení veci bola 7. augusta 2014 vec pridelená novému zákonnému sudcovi,
ktorý bol zo zákonných dôvodov vylúčený (vystupoval ako prokurátor v prípravnom
konaní, pozn.).
31. Novej zákonnej sudkyni bola vec pridelená 26. augusta 2014.
32. Listom z 22. augusta 2014 obžalovaný vyslovil nesúhlas so zmenou zákonnej
sudkyne z dôvodu bezprostrednosti konania.
Ďalší priebeh napadnutého konania je popísaný vo vyjadrení zákonnej sudkyne, ktoré
tvorí prílohu prípisu predsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 3470/2016 z 13. júla 2016
doručeného ústavnému súdu v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa. V tomto
vyjadrení sa uvádza:
«Vec mi bola pridelená 26. 08. 2014
- dňa 26. 08. 2014 bol zároveň zrušení termín hlavného pojednávania z dôvodov
zmeny zákonného sudcu a vyhlásenia obžalovaného , že nesúhlasí so zmenou
senátu
- následne bol zisťovaný stav konania obž. na Špecializovanom trestnom
súde, kedy v decembri 2014 asistentka Špecializovaného trestného súdu oznámila, že vec
nie je právoplatne ukončená
- dňa 20. 03. 2015 bol vytýčený termín hlavného pojednávania na deň 06. 08. 2015,
ktorý bol z dôvodov neprítomnosti obhajcu, ktorý sa ospravedlnil odročený na 10. 12. 2015.
- Dňa 10. 12. 2015 z dôvodu neprítomnosti obžalovaného bol termín hlavného
pojednávania odročený na neurčito s tým, že na obžalovaného bol vydaný
príkaz na zatknutie.
- následne bol termín hlavného pojednávania vytýčený na 31. 03. 2016, na ktorý sa
ospravedlnil obhajca obžalovaného ako i poškodený Daňový úrad.
- Následný termín 30. 6. 2016 bol zrušený z dôvodov ochorenia členky senátu.
- v súčasnej dobe sa zisťuje stav konania v trestnej veci obž. na
Špecializovanom trestnom súde a následne bude vytýčený termín hlavného pojednávania na
10. november 2016.»
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu v prípise sp. zn.
Spr 3470/2016 z 20. októbra 2016 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od
ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnil.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného súdu
sp. zn. Spr 3470/2016 z 13. júla 2016 a z 20. októbra 2016 na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 14. novembra
2016 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2010 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť aj v trestnom konaní taký procesný
postup, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty strán v konaní. Táto povinnosť súdu
je implicitne obsiahnutá aj v § 1 a § 2 ods. 7 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“). Podľa § 247 ods. 5 Trestného
poriadku pri nariadení hlavného pojednávania urobí predseda senátu všetky potrebné
opatrenia na zabezpečenie jeho riadneho priebehu a na to, aby vec bolo možné prejednať
a rozhodnúť bez jeho odročenia.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že rozhodovanie o vine a treste obžalovaného, ako aj o nároku na náhradu škody
uplatnenom v trestnom konaní tvorí bežnú a početnú súčasť rozhodovacej činnosti súdov,
a preto takého konanie v zásade nemožno považovať za právne zložité, pričom ani
konkrétne okolnosti posudzovanej veci neodôvodňujú záver o jej právnej zložitosti.
Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o obžalobe pozostávajúcej
z piatich skutkov napĺňajúcich rôzne skutkové podstaty viacerých trestných činov, v konaní
bolo vypočutých zatiaľ 25 svedkov a 3 osoby v ňom majú postavenie poškodených.
Z uvedeného vyplýva potreba vykonať rozsiahle a časovo náročné dokazovanie, čo
objektívne svedčí v prospech záveru o skutkovej zložitosti napadnutého konania, ktorá
nepochybne prispela k predĺženiu napadnutého konania. Faktickú zložitosť veci ale ústavný
súd napriek uvedenému nepovažuje za skutočnosť, ktorá by výraznou mierou prispela
k prieťahom v napadnutom konaní.
Ústavný súd prihliadol aj na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľa, pretože
majetková škoda uplatnená v príčinnej súvislosti s trestným činom podvodu sťažovateľom
predstavuje významnú sumu (19 086,50 €).
2. Správanie sťažovateľa ako strany napadnutého konania je druhým kritériom, ktoré
sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ neprispel
významnejšou mierou k prieťahom v predmetnom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Z popísaného priebehu napadnutého súdneho konania vyplýva, že k jeho
čiastočnému predĺženiu dochádzalo v dôsledku odročovania pojednávaní pre obštrukčné
správanie obžalovaného, ako aj v dôsledku nedodržania procesných lehôt pre prípravu
pojednávania zo strany súdu. Taktiež postup okresného súdu, ktorý vykonal dosiaľ 14
pojednávaní bez meritórneho rozhodnutia vo veci, sa nejaví ako dostatočne efektívny
a sústredený.
Ústavný súd ale považuje za rozhodujúce pre posúdenie zlučiteľnosti postupu súdu
v napadnutom konaní so sťažovateľom označenými právami skutočnosť, že okresný súd už
na pojednávaní konanom 25. apríla 2012 (a potom následne na ďalších pojednávaniach,
pozn.) uviedol ako zásadný dôvod, ktorý bráni meritórnemu rozhodnutiu vo veci, to, že
Špecializovaný trestný súd v konaní sp. zn. 1 Tš 8/2005 vydal 27. apríla 2007 v inej trestnej
veci obžalovaného odsudzujúci rozsudok, ktorý bol následne Najvyšším súdom Slovenskej
republiky ako odvolacím súdom 11. októbra 2007 zrušený a vec bola vrátená súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie; pričom zákonný sudca v napadnutom konaní vyslovil
presvedčenie o nutnosti vyčkať na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia
Špecializovaného trestného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Tš 8/2005 v súvislosti
so zamýšľanou aplikáciou § 35 ods. 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov o ukladaní súhrnného trestu. Tento dôvod však ústavný súd
nemôže z ústavného hľadiska akceptovať, a to aj s poukazom na ustálenú judikatúru
všeobecných súdov vzťahujúcu sa na totožné prípady, podľa ktorej čakať na právoplatné
skončenie skôr začatého trestného stíhania nebude namieste, ak vec zrušil nadriadený súd,
pretože by to bolo v rozpore s požiadavkou rýchlosti konania. V takom prípade o uložení
súhrnného trestu rozhodne súd, ktorého skorší odsudzujúci rozsudok o inom trestnom čine
totožného páchateľa bol v opravnom konaní zrušený (pozri napr. R 27/71, R 33/1998).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že okresnému súdu
v napadnutom konaní nebránila žiadna zákonná prekážka v tom, aby o obžalobe rozhodol už
na pojednávaní konanom 25. apríla 2012, čo zakladá jeho zodpovednosť za ďalšie trvanie
napadnutého konania, ktoré už v tejto fáze nemožno považovať za také, ktoré efektívne
smeruje k čo najrýchlejšiemu odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa, t. j. ide
o konanie poznačené zbytočnými prieťahmi.
Ústavný súd preto aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania
dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Na tomto základe
ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené
základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2010 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
6 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, najmä doterajšiu zjavne
neprimeranú dĺžku napadnutého konania, ako aj zistený neefektívny postup okresného súdu,
dospel ústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
V.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ si v sťažnosti uplatnil nárok na úhradu trov konania v sume 303,08 € za
dva úkony právnej služby.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním. Ústavný
súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 € (za dva
úkony v roku 2016).
Úhradu priznal za dva uplatnené úkony právnej služby (prevzatie a prípravu
zastúpenia, podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1
písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľovi prináleží ako tarifná odmena za každý úkon v roku 2016 suma 143 €,
čo spolu predstavuje sumu 286 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za dva úkony
v sume 8,58 €, čo spolu predstavuje sumu 303,16 €. Ústavný súd preto priznal
sťažovateľovi nárok na úhradu trov konania v požadovanej sume, t. j. 303,08 € (bod 3
výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016