Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 904/2016
PDF · 267.69 KB
No categories available
II. ÚS 904/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , , t. č. Ústav na výkon väzby , zastúpeného
Advokátskou kanceláriou KRAUS & PARTNERS, s. r. o., Jasovská 23, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát JUDr. Rudolf Turanský, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 81/2016 a jeho uznesením
zo 16. septembra 2016 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tpo 88/2016 a jeho uznesením z 29. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2016 doručená sťažnosť , , , t. č. Ústav
na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 0 Tp 81/2016 a jeho uznesením zo 16. septembra 2016 a postupom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Tpo 88/2016 a jeho uznesením z 29. septembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na
poštovú prepravu 3. novembra 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 0 Tp 81/2016-31
zo 16. septembra 2016 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 Tpo 88/2016-58
z 29. septembra 2016 bola právoplatne zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby. Podľa presvedčenia sťažovateľa uvedenými uzneseniami došlo k porušeniu
označených článkov ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že napriek zásade subsidiarity, ktorú ústavný súd
judikuje, je za porušovateľa jeho práv označený nielen krajský súd, ale aj okresný súd,
keďže k porušeniu práv došlo primárne postupom okresného súdu a krajský súd vyslovil
vo vzťahu k uvedenému porušeniu tzv. konvalidáciu. Z tohto dôvodu sa zásada subsidiarity
právomoci ústavného súdu nedá použiť, keďže ide o svojvôľu.
Za najpodstatnejšie porušenie svojich práv považuje sťažovateľ postup okresného
súdu, ktorý mu pred výsluchom a pred rozhodnutím o jeho návrhu na prepustenie z väzby
nedoručil vyjadrenie prokurátora, ktorý v ňom trval na ponechaní sťažovateľa vo väzbe.
Pritom sťažovateľa, ale ani jeho obhajcu s obsahom stanoviska prokurátora ani
neoboznámil. Týmto postupom okresný súd neumožnil sťažovateľovi a jeho obhajcovi
uviesť konkrétne argumenty voči stanovisku prokurátora žiadajúceho ponechať ho vo väzbe
a voči konkrétnym skutočnostiam, ktorými prokurátor argumentoval v prospech
nevyhnutnosti väzobného stíhania sťažovateľa.
V konaní o prepustenie z väzby teda okresný súd sťažovateľovi a jeho obhajcovi
neumožnil oboznámiť sa s argumentmi prokurátora proti prepusteniu sťažovateľa z väzby.
Navyše okresný súd neumožnil sťažovateľovi dokončiť svoj prednes, v ktorom
argumentoval inter alia nezákonným postupom pri výkone domových a iných prehliadok
uskutočnených pred vznesením obvinenia ústavne nekonformným spôsobom. Absentoval
totiž zákonný odkaz a odôvodnenie neodkladnosti a neopakovateľnosti v príkaze na domovú
prehliadku vydanom vo fáze preverovania, v ktorom sa vyžaduje riadne odôvodnenie
neodkladnosti a neopakovateľnosti úkonu ešte pred začatím trestného stíhania. Navyše
v týchto príkazoch absentuje odôvodnenie, na základe akých skutočností dospel okresný súd
k záveru, že podozrivými z preverovanej trestnej činnosti sú práve osoby, u ktorých sa
prehliadka vykonala. Napriek uvedenému však sudca okresného súdu nepovažoval za
vhodné umožniť sťažovateľovi ukončiť jeho prednes. Sudca navyše vyhlásil, že nemá čas,
aby si preštudoval trestný spis, pretože ide len o väzobnú vec. To, že nie je preukázané, aby
sa sťažovateľ uvedenej trestnej činnosti dopustil, ale naopak, je preukázané, že v trestnom
konaní zainteresovaný nebol, ho nezaujímalo. To, že ide o odvetu vyšetrovateľa voči
sťažovateľovi, ako aj ďalší prednes sťažovateľa, sudca vôbec nedal do zápisnice, ale ani ho
neakceptoval a nemal vedomosť o obsahu trestného spisu. Podľa názoru sťažovateľa dosiaľ
uvedené znamenalo aj porušenie zásady rovnosti zbraní, teda jedného zo základných
pilierov trestného konania.
V písomnom odôvodnení sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného
súdu sa poukazovalo na porušovanie zákonnosti pri rozhodovaní o prepustenie z väzby,
na skutočnosť, že sudca okresného súdu nemal dostatočne preštudovaný spis, ako aj na
skutočnosť, že spáchanie trestnej činnosti nie je preukázané. Obhajca tiež poukázal na už
vytýkaný postup sudcu okresného súdu. Keďže následne krajský súd potvrdil dôvody
okresného súdu, označené práva sťažovateľa tým taktiež porušil.
Na písomne podanú námietku sťažovateľa o zaujatosti sudcu okresného súdu sa
doteraz zo strany okresného súdu, ale ani krajského súdu nijako nereagovalo.
Napokon sťažovateľ argumentuje, že nedoručenie najpodstatnejšieho podania
vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa je takým závažným porušením jeho
práv, že ho treba jasne definovať ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré
musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania
dôvodnosti väzby. Tým, že sťažovateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k argumentácii
prokurátora, a to pred jeho samotným výsluchom, došlo k takému porušeniu práva, ktoré nie
je možné odstrániť, ale ani napraviť žiadnym iným procesným úkonom. To isté sa vzťahuje
na domové a iné prehliadky vykonané ústavne nekonformným spôsobom pred vznesením
obvinenia.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR
postupom ako aj Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava zo dňa
16.9.2016, sp. zn. 0Tp/81/2016-31, ako aj porušovateľa v 2. rade a Uznesením Krajského
súdu Trnava zo dňa 29.9.2016, sp. zn. 5 Tpo/88/2016-58 ako porušovateľa v 1. rade
porušené boli.
2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava zo dňa 16.9.2016
sp. zn. 0Tp/81/2016 a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.9.2016 sp. zn.
Tpo/88/2016 sa zrušujú.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 363,79 €, ktoré je povinný porušiteľ v 1. rade, Krajský súd v Trnave,
povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet
právneho zástupcu sťažovateľa.“
II.
Z podania obhajcu sťažovateľa (totožného s právnym zástupcom sťažovateľa
v konaní vedenom ústavným súdom) zo 14. septembra 2016 adresovaného okresnému súdu
označeného ako „Vec: obv. – doplnenie žiadosti o prepustenie
z vyšetrovacej väzby. - Vyjadrenie k stanovisku Krajskej prokuratúry Trnava k žiadosti
o prepustenie z väzby .“ inter alia vyplýva: „Dňa 13.9.2016 cestou emailu
nám bolo oznámené OS Trnava, sp. zn. 0Tp 81/2016 (15T), že dňa 16.9.2016 o 9.00 hod.
na Okresnom súde Trnava bude vykonaný výsluch obv. o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň bolo zaslané stanovisko Krajskej
prokuratúry Trnava sp. zn. Kv 109/15/2200 k žiadostiam o prepustenie z vyšetrovacej väzby
obv. a obv. , ku ktorému sa zároveň vyjadrujeme. Čo sa týka
stanoviska Krajskej prokuratúry Trnava na strane 2. a 3. je uvedené, že nie všetci podstatní
svedkovia boli k veci vypočutí, tak s týmto nemôžeme súhlasiť. V predmetnej veci bolo
vznesené obvinenie . Dňa 13.9.2016 bol vypočutý bývalý riaditeľ
Daňového úradu v . Dňa 14.9.2016 bola vykonaná konfrontácia obv.
a sv. . Čo sa týka výsluchu ďalších svedkov ako to uvádza
Krajská prokuratúra Trnava, , ,
, k nerezovému plechu a sa priamo
nedotýkajú obv. , ktorý s predmetnou vecou nemá nič spoločné. Na strane 2.
v predmetnom stanovisku Krajskej prokuratúry Trnava je uvedené, že
usvedčuje svojou výpoveďou sv. , s čím nemôžeme súhlasiť, pričom tento dňa
8.1.2016 uviedol, že jeho osobne nikdy nepožiadal, aby vystavil nejaké
faktúry, prípadne iné ekonomické podklady. Že by zastrešoval činnosť obv.
, že by mu dával pokyny čo má robiť pri vyplatení nadmerných odpočtov DPH,
nebolo doposiaľ v prípravnom konaní preukázané. Taktiež počas prípravného konania
nebolo preukázané, že by obv. , obv. a obv.
vytvorili organizovanú skupinu, že by zabezpečoval riadenie činnosti
organizovanej skupiny príkazmi, že by zabezpečoval všetky potrebné podklady a doklady,
aby nelegálna činnosť bola zakrytá.“
Z uznesenia okresného súdu č. k. 0 Tp 81/2016-31 zo 16. septembra 2016 vyplýva,
že ním bola inter alia zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pretože
väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku stále trvá. Podľa názoru
okresného súdu treba mať za preukázané ovplyvňovanie svedkyne
sťažovateľom a . Sťažovateľ na stretnutí s po vykonaní domových
prehliadok vyslovil voči nej aj verbálnu hrozbu, pričom ako príklad použil , o ktorom
uviedol, že skončí na dlhé roky v base. Pokiaľ ide o stretnutie so sťažovateľom, ako
aj s a jej manželom v kaviarni v Auparku po vykonaní domových
prehliadok treba uviesť, že síce medzi výpoveďou a je nesúlad v tom,
kto z nich schôdzku inicioval, avšak vysvetlenie v tom zmysle, že na tomto stretnutí
išlo len o právne poradenstvo pre firmu , je nepresvedčivé, pretože firma
sa dostala do problémov práve vďaka fiktívnym dokladom vystavovaným na
základe pokynov a následným daňovým kontrolám, ktoré boli dôsledkom uplatnenia
nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty práve vďaka týmto fiktívnym faktúram.
Z toho je zrejmé, že na stretnutí zjavne muselo ísť o radenie sa, ako ďalej postupovať,
pričom aj účasť sťažovateľa na stretnutí má zmysel len v tomto ohľade, pretože len ťažko
možno obhájiť, že by sťažovateľ na požiadanie svojho zaťa išiel radiť a poskytovať
právnu pomoc firme , s ktorou (ako sám uvádzal) nemal žiaden zmluvný vzťah.
Ak by malo ísť skutočne o inú právnu pomoc (nesúvisiacu s trestnou činnosťou), potom nie
je zrejmé, prečo by , resp. kontaktovali jeden druhého práve bezprostredne
po vykonaní domových prehliadok súvisiacich s trestnou činnosťou. Účasť sťažovateľa na
tomto stretnutí len potvrdzuje výpoveď , ktorý podrobne popísal účasť sťažovateľa
na páchaní trestnej činnosti. Z doteraz vykonaného vyšetrovania je zrejmé, že sťažovateľ,
a vytvorili základ organizovanej skupiny pôsobiacej dlhší čas, v rámci
ktorej sťažovateľ zabezpečoval riadenie činnosti organizovanej skupiny príkazmi, akým
spôsobom konať pri páchaní trestnej činnosti, a pre prípad zistenia protiprávneho konania
zabezpečoval všetky potrebné podklady a doklady tak, aby nelegálna činnosť bola zakrytá
(bol navodený stav jej legálnosti), pričom na tento účel využíval svoje právnické vzdelanie.
Na druhej strane podľa okresného súdu prípadné ďalšie výpovede a
v žiadnom prípade nemôžu byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby. Nemôže ním byť ani
potreba vypočutia svedka , ktorý opakovane odmietol vypovedať z dôvodu, že by si
mohol privodiť trestné stíhanie, pričom podľa vyjadrenia obhajcov obvinených proti
bolo medzičasom vznesené aj obvinenie. Rovnako už nie je ďalším dôvodom pre
trvanie väzby ani potreba vykonania konfrontácie medzi a ako aj
, keďže tieto konfrontácie už boli vykonané. Dôvodná je potreba opätovného
výsluchu svedkyne , keďže táto ešte nebola vypočutá kontradiktórnym spôsobom
po vznesení obvinenia. Dôvodná je aj potreba vypočuť a ako majiteľov
. To platí aj o . Naproti tomu dožiadaný výsluch
svedka nachádzajúceho sa v Rakúsku nemôže byť zdrojom pre podozrenie z kolúzie,
keďže tento svedok je vo výkone trestu.
Zo sťažnosti z 19. septembra 2016 podanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 0 Tp 81/2016 zo 16. septembra 2016 vyplýva, že
vo svojej výpovedi z 15. januára 2016 uviedla, že od sťažovateľa nikdy nedostala žiadne
pokyny, čo má vo svojej podnikateľskej činnosti robiť, pričom všetky pokyny dostávala od
. So sťažovateľom sa o svojej podnikateľskej činnosti nikdy nebavila. Pri výsluchu
22. marca 2016 tvrdila, že stretnutia v Auparku sa zúčastnil aj sťažovateľ
a podal jej právnický výklad celej situácie, pričom ju presviedčal o tom, že sa nič nemôže
stať, že polícia nič nemá, že „varí z vody“ a že pokiaľ pôjde na výsluch a odmietne
vypovedať, nič sa nestane a nič nebude dokázané. Osobne pri podnikaní neprišla
do kontaktu so sťažovateľom, čo sa týka vypisovania nadmerných odpočtov.
v konfrontácii so sťažovateľom uviedol, že sťažovateľ ho nikdy nepožiadal o vystavenie
nejakých faktúr, resp. iných ekonomických podkladov v súvislosti s nejakými obchodmi.
Ak sťažovateľ niečo potreboval, povedal to , ktorý to tlmočil . mal
osobne dojem, že sťažovateľ bol informovaný o všetkých aktivitách, ktoré robil,
pričom v podstate on zastrešoval všetku činnosť a dával mu pokyny, čo a akým
spôsobom má robiť, čo je potrebné zabezpečiť, aby sa v konečnom dôsledku mohlo
požiadať o vyplatenie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ dáva
v tejto súvislosti rečnícku otázku, či bol dojem počas prípravného konania
preukázaný. V súvislosti so stanoviskom prokurátora uvádzajúceho, že nie všetci podstatní
svedkovia boli k veci vypočutí, sťažovateľ uvádza, že s tým nemôže súhlasiť, pričom
doslovne opakuje svoje argumenty uvedené vo vyjadrení jeho obhajcu zo 14. septembra
2016, ktorým (okrem iného) reagoval na stanovisko prokurátora k jeho žiadosti
o prepustenie z väzby. Sťažovateľ nemôže súhlasiť ďalej s prokurátorom, ktorý na
neverejnom zasadnutí uviedol, že charakter tejto trestnej činnosti, jej sofistikovanosť
a predovšetkým jej organizovaný prvok (spoločné konanie viacerých osôb na účely
spáchania trestného činu) je práve tou skutočnosťou, ktorá výrazne zvyšuje väzobný dôvod,
ktorý bol súdmi ustálený. Nejde teda podľa prokurátora o prostý väzobný dôvod uvedený
v § 71 písm. b) Trestného poriadku, ale o väzobný dôvod podporený charakterom
predmetnej trestnej činnosti. Podľa sťažovateľa je podstatné to, že počas prípravného
konania sa nepreukázalo, že by sťažovateľ, a vytvorili organizovanú
skupinu, v ktorej by mali rozdelenú prácu tak, že každý z nich vie, čo má robiť a ako sa
majú rozdeliť finančné prostriedky. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s tým, že by orgány činné
v trestnom konaní boli odkázané na vybavenie dožiadaní v Českej republike a v Rakúsku.
Podstatné je, že sa v tomto smere nekonalo okamžite po 12. apríli 2016, kedy sa začalo
trestné stíhanie voči obvineným, hoci išlo o väzobné stíhanie. V priebehu prípravného
konania sa nepreukázalo, že by všetci obvinení mali prospech z predmetnej trestnej činnosti.
Dosiaľ boli vypočutí viackrát všetci obvinení a svedkovia, boli urobené konfrontácie a iné
úkony, predmetné skutky sa stali ešte v roku 2012, sťažovateľ už v prvej žiadosti
o prepustenie z väzby z 24. augusta 2016 uviedol, že bude napomáhať orgánom činným
v trestnom konaní, nebude pôsobiť na svedkov a obvinených a bude sa zdržiavať v mieste
bydliska.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 5 Tpo 88/2016-58 z 29. septembra 2016 vyplýva, že
ním bola inter alia zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného
súdu č. k. 0 Tp 81/2016-31 zo 16. septembra 2016. Podľa názoru krajského súdu možno sa
stotožniť so záverom okresného súdu, že i naďalej trvá podozrenie, že sa sťažovateľ
dopustil trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Podozrenie v tomto smere dosiaľ vykonaným
vyšetrovaním nebolo ani oslabené, ani vyvrátené. V tomto smere nedošlo od ostatného
rozhodovania o väzbe sťažovateľa k zmene dôkaznej situácie. Vo vzťahu ku konkrétnym
skutočnostiam, ktoré odôvodňujú trvanie kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Trestného poriadku, okresný súd správne uviedol výpočet dôkazov, ktoré ešte majú byť
vykonané, a vo vzťahu ku ktorým pretrváva obava z kolúzneho správania sťažovateľa.
K argumentom sťažovateľa je potrebné uviesť, že potrebu vykonávania dôkazov
vyhodnocujú v prvom rade orgány činné v trestnom konaní. Je vecou vyšetrovateľa
a dozorujúceho prokurátora viesť vyšetrovanie spôsobom, ktorý považujú za optimálny.
Ingerencia sudcu pre prípravné konanie do tohto procesu je na mieste len v tom rozsahu,
aby vyhodnotil prípadnú zjavnú neúčelnosť alebo neprimerané prieťahy vo vyšetrovaní,
ktoré by mali vplyv na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby. Zo skutočností, ktoré vyplývajú
z vyšetrovacieho spisu, nemožno konštatovať, že by zo strany orgánov činných v trestnom
konaní došlo k takémuto postupu. Ak sa porovná celková dĺžka trvania väzby sťažovateľa
s rozsahom trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý, prípadne s výškou trestu, ktorú je možné
uložiť, nejaví sa doterajšie trvanie väzby ako neúmerné. Je zrejmé, že v čase rozhodovania
okresného súdu boli naplánované vyšetrovacie úkony a zároveň prebieha realizácia už skôr
nariadeného dokazovania. Je správne odôvodňovať väzbu sťažovateľa organizovanou
formou spáchania trestnej činnosti a postavením sťažovateľa v skupine osôb, ktorá mala
túto trestnú činnosť páchať.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 17, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 0 Tp 81/2016 a jeho uzneseniu zo 16. septembra 2016, nie je daná právomoc
ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného
súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť
ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým
je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že
sťažovateľ možnosť podania sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu
okresného súdu aj využil.
Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie
čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy smeruje proti postupu krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 88/2016 a jeho uzneseniu z 29. septembra 2016.
Za najvážnejšiu sťažnostnú námietku považuje sťažovateľ tvrdenie, že okresný súd
mu nedoručil písomné vyjadrenie prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čím mu
malo byť znemožnené zaujať stanovisko k argumentácii prokurátora, čo treba považovať za
nesúladné s právom na rovnosť zbraní a na kontradiktórnosť konania.
Uvedenú námietku sťažovateľa považuje ústavný súd primárne za neprípustnú, ale
v konečnom dôsledku aj za zjavne neopodstatnenú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z pohľadu ústavného súdu sa ako primárna javí skutočnosť, že námietku tvrdeného
nedoručenia vyjadrenia prokurátora k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sťažovateľ
ani v konaní vedenom okresným súdom, ale ani v sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu (teda ani v riadnom opravnom konaní) nenamietal.
Vo svojich dôsledkoch to znamená, že hoci sťažovateľ formálne využil možnosť
podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu, z materiálneho hľadiska
vzaté uvedenú námietku v ňom neuplatnil. Vedie to k záveru, že vo vzťahu k tejto námietke
vlastne nevyužil riadny opravný prostriedok, ktorý treba považovať za účinný prostriedok
na nápravu ním tvrdeného porušenia práv. Zakladá to neprípustnosť tejto časti sťažnosti.
K tomu treba navyše dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že
námietku neuplatnil v riadnom opravnom prostriedku z dôvodov hodných osobitného
zreteľa, a preto ani neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prípadne postupoval podľa
§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ako to už bolo naznačené, námietka sa markantne javí aj ako zjavne neopodstatnená.
Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu vyjadrenie prokurátora nebolo doručené,
a preto naň nemohol reagovať, je v príkrom rozpore s obsahom listinných dôkazov, ktoré
sťažovateľ predložil ústavnému súdu v rámci príloh podanej sťažnosti. Konkrétne z podania
obhajcu sťažovateľa (totožného s jeho terajším právnym zástupcom) zo 14. septembra 2016
adresovaného okresnému súdu výslovne vyplýva, že sa vyjadruje k stanovisku prokurátora
k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Explicitne sa tu uvádza, že 13. septembra
2016 bolo obhajcovi sťažovateľa elektronicky oznámené okresným súdom, že
16. septembra 2016 sa vykoná výsluch sťažovateľa v súvislosti s jeho žiadosťou o jeho
prepustenie z väzby, a zároveň mu bolo zaslané stanovisko prokurátora k žiadostiam
sťažovateľa a ďalšieho obvineného o prepustenie z väzby. Z podania vyplýva aj pomerne
obsiahla argumentácia reagujúca na vyjadrenie prokurátora. Obdobne obhajca sťažovateľa
v písomnej sťažnosti z 19. septembra 2016 smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu
o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby znova poukazuje na stanovisko
prokurátora a uplatňuje voči nemu konkrétne výhrady, ktoré sú v podstate totožné
s výhradami uvedenými už predtým v podaní zo 14. septembra 2016.
Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať celkom konfúzny obsah uvedenej
časti sťažnosti, ktorá sa javí byť v priamom rozpore so skutočnosťou jednoznačne
vyplývajúcou z predložených listinných dôkazov.
Aj niektoré ďalšie námietky uplatnené v sťažnosti považuje ústavný súd za
neprípustné, a to v podstate z rovnakého dôvodu, ako v predchádzajúcom prípade.
Ide predovšetkým o námietku neumožnenia sťažovateľovi dokončiť prednes pred
okresným súdom v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, hoci
argumentoval okrem iného nezákonným postupom pri výkone domových a iných prehliadok
realizovaných ústavne nekonformným spôsobom pred vznesením obvinenia, pričom sudca
okresného súdu mal vyhlásiť, že nemá čas na preštudovanie trestného spisu, pretože ide len
o väzobnú vec, a skutočnosti, o ktorých chcel hovoriť sťažovateľ, ho nezaujímali.
Ďalej ide o skutočnosť, že na písomne podanú námietku zaujatosti sudcu okresného
súdu okresný súd, ale ani krajský súd nereagovali (tým menej o námietke rozhodli). Hoci
toto pochybenie sudcu okresného súdu sťažovateľ a obhajca napadli písomnou sťažnosťou,
krajský súd na to neprihliadol a odignoroval to.
Ako to bolo už naznačené, ani tieto námietky sťažovateľ v podanom riadnom
opravnom prostriedku neuplatnil, čo bráni možnosti uplatniť tieto námietky v konaní
vedenom ústavným súdom. Navyše, pokiaľ ide o poukaz na namietanú zaujatosť sudcu
okresného súdu, zo sťažnosti, ale ani z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd
k dispozícii, nijako nevyplýva, kedy bola námietka zaujatosti podaná a aký mala konkrétny
obsah. Rovnako nebola predložená ani sťažnosť podaná proti pochybeniu sudcu okresného
súdu.
Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd námietku sťažovateľa, podľa ktorej
v doterajšom priebehu prípravného konania nebolo preukázané, že by sa dopustil trestného
činu, pre ktorý je stíhaný, pričom spochybňuje aj danosť obavy z kolúzie zakladajúcej
dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu a na ňu nadväzujúca
argumentácia krajského súdu sa javí ako veľmi podrobná a postačujúca, a to najmä
vzhľadom na to, že sa v nej poukazuje na konkrétne vykonané dôkazy. Práve preto nejde
o argumentáciu arbitrárnu a prijaté závery nie sú ani zjavne neodôvodnené. Treba tiež
v danej súvislosti poznamenať, že ústavný súd nie je „skutkovým“ súdom, sám dôkazy
nevykonáva a vychádza z popisu skutočností uvádzaných všeobecnými súdmi. Práve tento
sa javí ako dostačujúci a presvedčivý.
Navyše ústavný súd dodáva, že bez ohľadu na dosiaľ uvedené úvahy treba sťažnosť
v každom prípade považovať za zjavne neopodstatnenú vo vzťahu k namietanému
porušeniu čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
Rozhodovanie o väzbe (a v rámci toho aj o ponechaní vo väzbe) je ratione materiae
súčasťou čl. 5 dohovoru. Aspekty väzby majúce hmotnoprávnu povahu sú v prípade
rozhodovania o vzatí do väzby súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a procesnoprávne
aspekty rozhodovania o väzbe sú súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru (za mnohé ďalšie Knebl
proti Českej republike, Altinok proti Turecku, Gál proti Slovenskej republike, Osváthová
proti Slovenskej republike, II. ÚS 386/2016).
Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o väzbe musí poskytovať určité garancie
procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru, resp. čl. 46 a nasl. ústavy.
So zreteľom na to, že čl. 6 dohovoru, a teda ani čl. 46 a nasl. ústavy sa nevzťahuje na
konanie a rozhodovanie o väzbe, tieto garancie sú v prípade rozhodovania o väzbe súčasťou
čl. 5 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy (mutatis mutandis II. ÚS 108/08, II. ÚS 116/2011,
Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie o väzbe spravidla nemožno
aplikovať sťažovateľom označený čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ale prichádza do
úvahy právna kvalifikácia podľa čl. 17 ústavy. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1
a čl. 50 ods. 3 ústavy teda už na prvý pohľad nemohlo dôjsť, a preto bolo potrebné v tejto
časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016