Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 904/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , , t. č. Ústav na výkon väzby , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou KRAUS & PARTNERS, s. r. o., Jasovská 23, Bratislava, v mene

ktorej koná advokát JUDr. Rudolf Turanský, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , a postupom

Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 16. septembra 2016 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra

2016 doručená sťažnosť , , , t. č. Ústav

na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa , a

(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. septembra 2016 a postupom

Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 29. septembra 2016. Sťažnosť bola odovzdaná na

poštovú prepravu 3. novembra 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. -31

zo 16. septembra 2016 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -58

z 29. septembra 2016 bola právoplatne zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby. Podľa presvedčenia sťažovateľa uvedenými uzneseniami došlo k porušeniu

označených článkov , ako aj a 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že napriek zásade subsidiarity, ktorú ústavný súd

judikuje, je za porušovateľa jeho práv označený nielen krajský súd, ale aj okresný súd,

keďže k porušeniu práv došlo primárne postupom okresného súdu a krajský súd vyslovil

vo vzťahu k uvedenému porušeniu tzv. konvalidáciu. Z tohto dôvodu sa zásada subsidiarity

právomoci ústavného súdu nedá použiť, keďže ide o svojvôľu.

Za najpodstatnejšie porušenie svojich práv považuje sťažovateľ postup okresného

súdu, ktorý mu pred výsluchom a pred rozhodnutím o jeho návrhu na prepustenie z väzby

nedoručil vyjadrenie prokurátora, ktorý v ňom trval na ponechaní sťažovateľa vo väzbe.

Pritom sťažovateľa, ale ani jeho obhajcu s obsahom stanoviska prokurátora ani

neoboznámil. Týmto postupom okresný súd neumožnil sťažovateľovi a jeho obhajcovi

uviesť konkrétne argumenty voči stanovisku prokurátora žiadajúceho ponechať ho vo väzbe

a voči konkrétnym skutočnostiam, ktorými prokurátor argumentoval v prospech

nevyhnutnosti väzobného stíhania sťažovateľa.

V konaní o prepustenie z väzby teda okresný súd sťažovateľovi a jeho obhajcovi

neumožnil oboznámiť sa s argumentmi prokurátora proti prepusteniu sťažovateľa z väzby.

Navyše okresný súd neumožnil sťažovateľovi dokončiť svoj prednes, v ktorom

argumentoval inter alia nezákonným postupom pri výkone domových a iných prehliadok

uskutočnených pred vznesením obvinenia ústavne nekonformným spôsobom. Absentoval

totiž zákonný odkaz a odôvodnenie neodkladnosti a neopakovateľnosti v príkaze na domovú

prehliadku vydanom vo fáze preverovania, v ktorom sa vyžaduje riadne odôvodnenie

neodkladnosti a neopakovateľnosti úkonu ešte pred začatím trestného stíhania. Navyše

v týchto príkazoch absentuje odôvodnenie, na základe akých skutočností dospel okresný súd

k záveru, že podozrivými z preverovanej trestnej činnosti sú práve osoby, u ktorých sa

prehliadka vykonala. Napriek uvedenému však sudca okresného súdu nepovažoval za

vhodné umožniť sťažovateľovi ukončiť jeho prednes. Sudca navyše vyhlásil, že nemá čas,

aby si preštudoval trestný spis, pretože ide len o väzobnú vec. To, že nie je preukázané, aby

sa sťažovateľ uvedenej trestnej činnosti dopustil, ale naopak, je preukázané, že v trestnom

konaní zainteresovaný nebol, ho nezaujímalo. To, že ide o odvetu vyšetrovateľa voči

sťažovateľovi, ako aj ďalší prednes sťažovateľa, sudca vôbec nedal do zápisnice, ale ani ho

neakceptoval a nemal vedomosť o obsahu trestného spisu. Podľa názoru sťažovateľa dosiaľ

uvedené znamenalo aj porušenie zásady rovnosti zbraní, teda jedného zo základných

pilierov trestného konania.

V písomnom odôvodnení sťažnosti podanej sťažovateľom proti uzneseniu okresného

súdu sa poukazovalo na porušovanie zákonnosti pri rozhodovaní o prepustenie z väzby,

na skutočnosť, že sudca okresného súdu nemal dostatočne preštudovaný spis, ako aj na

skutočnosť, že spáchanie trestnej činnosti nie je preukázané. Obhajca tiež poukázal na už

vytýkaný postup sudcu okresného súdu. Keďže následne krajský súd potvrdil dôvody

okresného súdu, označené práva sťažovateľa tým taktiež porušil.

Na písomne podanú námietku sťažovateľa o zaujatosti sudcu okresného súdu sa

doteraz zo strany okresného súdu, ale ani krajského súdu nijako nereagovalo.

Napokon sťažovateľ argumentuje, že nedoručenie najpodstatnejšieho podania

vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa je takým závažným porušením jeho

práv, že ho treba jasne definovať ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré

musí byť dodržiavané nielen v konaní vo veci samej, ale aj v rámci preskúmavania

dôvodnosti väzby. Tým, že sťažovateľovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k argumentácii

prokurátora, a to pred jeho samotným výsluchom, došlo k takému porušeniu práva, ktoré nie

je možné odstrániť, ale ani napraviť žiadnym iným procesným úkonom. To isté sa vzťahuje

na domové a iné prehliadky vykonané ústavne nekonformným spôsobom pred vznesením

obvinenia.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa podľa , , SR

postupom ako aj Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava zo dňa

16.9.2016, sp. zn. -31, ako aj porušovateľa v 2. rade a Uznesením Krajského

súdu Trnava zo dňa 29.9.2016, sp. zn. -58 ako porušovateľa v 1. rade

porušené boli.

2. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava zo dňa 16.9.2016

sp. zn. a Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.9.2016 sp. zn.

sa zrušujú.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 363,79 €, ktoré je povinný porušiteľ v 1. rade, Krajský súd v Trnave,

povinný zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Z podania obhajcu sťažovateľa (totožného s právnym zástupcom sťažovateľa

v konaní vedenom ústavným súdom) zo 14. septembra 2016 adresovaného okresnému súdu

označeného ako „Vec: obv. – doplnenie žiadosti o prepustenie

z vyšetrovacej väzby. - Vyjadrenie k stanovisku Krajskej prokuratúry Trnava k žiadosti

o prepustenie z väzby .“ inter alia vyplýva: „Dňa 13.9.2016 cestou emailu

nám bolo oznámené OS Trnava, sp. zn. (15T), že dňa 16.9.2016 o 9.00 hod.

na Okresnom súde Trnava bude vykonaný výsluch obv. o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň bolo zaslané stanovisko Krajskej

prokuratúry Trnava sp. zn. Kv 109/15/2200 k žiadostiam o prepustenie z vyšetrovacej väzby

obv. a obv. , ku ktorému sa zároveň vyjadrujeme. Čo sa týka

stanoviska Krajskej prokuratúry Trnava na strane 2. a 3. je uvedené, že nie všetci podstatní

svedkovia boli k veci vypočutí, tak s týmto nemôžeme súhlasiť. V predmetnej veci bolo

vznesené obvinenie . Dňa 13.9.2016 bol vypočutý bývalý riaditeľ

Daňového úradu v . Dňa 14.9.2016 bola vykonaná konfrontácia obv.

a sv. . Čo sa týka výsluchu ďalších svedkov ako to uvádza

Krajská prokuratúra Trnava, , ,

, k nerezovému plechu a sa priamo

nedotýkajú obv. , ktorý s predmetnou vecou nemá nič spoločné. Na strane 2.

v predmetnom stanovisku Krajskej prokuratúry Trnava je uvedené, že

usvedčuje svojou výpoveďou sv. , s čím nemôžeme súhlasiť, pričom tento dňa

8.1.2016 uviedol, že jeho osobne nikdy nepožiadal, aby vystavil nejaké

faktúry, prípadne iné ekonomické podklady. Že by zastrešoval činnosť obv.

, že by mu dával pokyny čo má robiť pri vyplatení nadmerných odpočtov DPH,

nebolo doposiaľ v prípravnom konaní preukázané. Taktiež počas prípravného konania

nebolo preukázané, že by obv. , obv. a obv.

vytvorili organizovanú skupinu, že by zabezpečoval riadenie činnosti

organizovanej skupiny príkazmi, že by zabezpečoval všetky potrebné podklady a doklady,

aby nelegálna činnosť bola zakrytá.“

Z uznesenia okresného súdu č. k. -31 zo 16. septembra 2016 vyplýva,

že ním bola inter alia zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, pretože

väzobný dôvod podľa stále trvá. Podľa názoru

okresného súdu treba mať za preukázané ovplyvňovanie svedkyne

sťažovateľom a . Sťažovateľ na stretnutí s po vykonaní domových

prehliadok vyslovil voči nej aj verbálnu hrozbu, pričom ako príklad použil , o ktorom

uviedol, že skončí na dlhé roky v base. Pokiaľ ide o stretnutie so sťažovateľom, ako

aj s a jej manželom v kaviarni v Auparku po vykonaní domových

prehliadok treba uviesť, že síce medzi výpoveďou a je nesúlad v tom,

kto z nich schôdzku inicioval, avšak vysvetlenie v tom zmysle, že na tomto stretnutí

išlo len o právne poradenstvo pre firmu , je nepresvedčivé, pretože firma

sa dostala do problémov práve vďaka fiktívnym dokladom vystavovaným na

základe pokynov a následným daňovým kontrolám, ktoré boli dôsledkom uplatnenia

nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty práve vďaka týmto fiktívnym faktúram.

Z toho je zrejmé, že na stretnutí zjavne muselo ísť o radenie sa, ako ďalej postupovať,

pričom aj účasť sťažovateľa na stretnutí má zmysel len v tomto ohľade, pretože len ťažko

možno obhájiť, že by sťažovateľ na požiadanie svojho zaťa išiel radiť a poskytovať

právnu pomoc firme , s ktorou (ako sám uvádzal) nemal žiaden zmluvný vzťah.

Ak by malo ísť skutočne o inú právnu pomoc (nesúvisiacu s trestnou činnosťou), potom nie

je zrejmé, prečo by , resp. kontaktovali jeden druhého práve bezprostredne

po vykonaní domových prehliadok súvisiacich s trestnou činnosťou. Účasť sťažovateľa na

tomto stretnutí len potvrdzuje výpoveď , ktorý podrobne popísal účasť sťažovateľa

na páchaní trestnej činnosti. Z doteraz vykonaného vyšetrovania je zrejmé, že sťažovateľ,

a vytvorili základ organizovanej skupiny pôsobiacej dlhší čas, v rámci

ktorej sťažovateľ zabezpečoval riadenie činnosti organizovanej skupiny príkazmi, akým

spôsobom konať pri páchaní trestnej činnosti, a pre prípad zistenia protiprávneho konania

zabezpečoval všetky potrebné podklady a doklady tak, aby nelegálna činnosť bola zakrytá

(bol navodený stav jej legálnosti), pričom na tento účel využíval svoje právnické vzdelanie.

Na druhej strane podľa okresného súdu prípadné ďalšie výpovede a

v žiadnom prípade nemôžu byť dôvodom na ďalšie trvanie väzby. Nemôže ním byť ani

potreba vypočutia svedka , ktorý opakovane odmietol vypovedať z dôvodu, že by si

mohol privodiť trestné stíhanie, pričom podľa vyjadrenia obhajcov obvinených proti

bolo medzičasom vznesené aj obvinenie. Rovnako už nie je ďalším dôvodom pre

trvanie väzby ani potreba vykonania konfrontácie medzi a ako aj

, keďže tieto konfrontácie už boli vykonané. Dôvodná je potreba opätovného

výsluchu svedkyne , keďže táto ešte nebola vypočutá kontradiktórnym spôsobom

po vznesení obvinenia. Dôvodná je aj potreba vypočuť a ako majiteľov

. To platí aj o . Naproti tomu dožiadaný výsluch

svedka nachádzajúceho sa v Rakúsku nemôže byť zdrojom pre podozrenie z kolúzie,

keďže tento svedok je vo výkone trestu.

Zo sťažnosti z 19. septembra 2016 podanej obhajcom sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. zo 16. septembra 2016 vyplýva, že

vo svojej výpovedi z 15. januára 2016 uviedla, že od sťažovateľa nikdy nedostala žiadne

pokyny, čo má vo svojej podnikateľskej činnosti robiť, pričom všetky pokyny dostávala od

. So sťažovateľom sa o svojej podnikateľskej činnosti nikdy nebavila. Pri výsluchu

22. marca 2016 tvrdila, že stretnutia v Auparku sa zúčastnil aj sťažovateľ

a podal jej právnický výklad celej situácie, pričom ju presviedčal o tom, že sa nič nemôže

stať, že polícia nič nemá, že „varí z vody“ a že pokiaľ pôjde na výsluch a odmietne

vypovedať, nič sa nestane a nič nebude dokázané. Osobne pri podnikaní neprišla

do kontaktu so sťažovateľom, čo sa týka vypisovania nadmerných odpočtov.

v konfrontácii so sťažovateľom uviedol, že sťažovateľ ho nikdy nepožiadal o vystavenie

nejakých faktúr, resp. iných ekonomických podkladov v súvislosti s nejakými obchodmi.

Ak sťažovateľ niečo potreboval, povedal to , ktorý to tlmočil . mal

osobne dojem, že sťažovateľ bol informovaný o všetkých aktivitách, ktoré robil,

pričom v podstate on zastrešoval všetku činnosť a dával mu pokyny, čo a akým

spôsobom má robiť, čo je potrebné zabezpečiť, aby sa v konečnom dôsledku mohlo

požiadať o vyplatenie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľ dáva

v tejto súvislosti rečnícku otázku, či bol dojem počas prípravného konania

preukázaný. V súvislosti so stanoviskom prokurátora uvádzajúceho, že nie všetci podstatní

svedkovia boli k veci vypočutí, sťažovateľ uvádza, že s tým nemôže súhlasiť, pričom

doslovne opakuje svoje argumenty uvedené vo vyjadrení jeho obhajcu zo 14. septembra

2016, ktorým (okrem iného) reagoval na stanovisko prokurátora k jeho žiadosti

o prepustenie z väzby. Sťažovateľ nemôže súhlasiť ďalej s prokurátorom, ktorý na

neverejnom zasadnutí uviedol, že charakter tejto trestnej činnosti, jej sofistikovanosť

a predovšetkým jej organizovaný prvok (spoločné konanie viacerých osôb na účely

spáchania trestného činu) je práve tou skutočnosťou, ktorá výrazne zvyšuje väzobný dôvod,

ktorý bol súdmi ustálený. Nejde teda podľa prokurátora o prostý väzobný dôvod uvedený

v , ale o väzobný dôvod podporený charakterom

predmetnej trestnej činnosti. Podľa sťažovateľa je podstatné to, že počas prípravného

konania sa nepreukázalo, že by sťažovateľ, a vytvorili organizovanú

skupinu, v ktorej by mali rozdelenú prácu tak, že každý z nich vie, čo má robiť a ako sa

majú rozdeliť finančné prostriedky. Sťažovateľ ďalej nesúhlasí s tým, že by orgány činné

v trestnom konaní boli odkázané na vybavenie dožiadaní v Českej republike a v Rakúsku.

Podstatné je, že sa v tomto smere nekonalo okamžite po 12. apríli 2016, kedy sa začalo

trestné stíhanie voči obvineným, hoci išlo o väzobné stíhanie. V priebehu prípravného

konania sa nepreukázalo, že by všetci obvinení mali prospech z predmetnej trestnej činnosti.

Dosiaľ boli vypočutí viackrát všetci obvinení a svedkovia, boli urobené konfrontácie a iné

úkony, predmetné skutky sa stali ešte v roku 2012, sťažovateľ už v prvej žiadosti

o prepustenie z väzby z 24. augusta 2016 uviedol, že bude napomáhať orgánom činným

v trestnom konaní, nebude pôsobiť na svedkov a obvinených a bude sa zdržiavať v mieste

bydliska.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -58 z 29. septembra 2016 vyplýva, že

ním bola inter alia zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného

súdu č. k. -31 zo 16. septembra 2016. Podľa názoru krajského súdu možno sa

stotožniť so záverom okresného súdu, že i naďalej trvá podozrenie, že sa sťažovateľ

dopustil trestnej činnosti, pre ktorú je stíhaný. Podozrenie v tomto smere dosiaľ vykonaným

vyšetrovaním nebolo ani oslabené, ani vyvrátené. V tomto smere nedošlo od ostatného

rozhodovania o väzbe sťažovateľa k zmene dôkaznej situácie. Vo vzťahu ku konkrétnym

skutočnostiam, ktoré odôvodňujú trvanie kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)

, okresný súd správne uviedol výpočet dôkazov, ktoré ešte majú byť

vykonané, a vo vzťahu ku ktorým pretrváva obava z kolúzneho správania sťažovateľa.

K argumentom sťažovateľa je potrebné uviesť, že potrebu vykonávania dôkazov

vyhodnocujú v prvom rade orgány činné v trestnom konaní. Je vecou vyšetrovateľa

a dozorujúceho prokurátora viesť vyšetrovanie spôsobom, ktorý považujú za optimálny.

Ingerencia sudcu pre prípravné konanie do tohto procesu je na mieste len v tom rozsahu,

aby vyhodnotil prípadnú zjavnú neúčelnosť alebo neprimerané prieťahy vo vyšetrovaní,

ktoré by mali vplyv na rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby. Zo skutočností, ktoré vyplývajú

z vyšetrovacieho spisu, nemožno konštatovať, že by zo strany orgánov činných v trestnom

konaní došlo k takémuto postupu. Ak sa porovná celková dĺžka trvania väzby sťažovateľa

s rozsahom trestnej činnosti, z ktorej je podozrivý, prípadne s výškou trestu, ktorú je možné

uložiť, nejaví sa doterajšie trvanie väzby ako neúmerné. Je zrejmé, že v čase rozhodovania

okresného súdu boli naplánované vyšetrovacie úkony a zároveň prebieha realizácia už skôr

nariadeného dokazovania. Je správne odôvodňovať väzbu sťažovateľa organizovanou

formou spáchania trestnej činnosti a postavením sťažovateľa v skupine osôb, ktorá mala

túto trestnú činnosť páchať.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie čl. 17, čl. 46

ods. 1 a smeruje proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniu zo 16. septembra 2016, nie je daná právomoc

ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného

súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť

ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v rámci opravného konania. Tým

je zároveň v danom rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že

sťažovateľ možnosť podania sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu

okresného súdu aj využil.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá pre namietané porušenie

, a smeruje proti postupu krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 29. septembra 2016.

Za najvážnejšiu sťažnostnú námietku považuje sťažovateľ tvrdenie, že okresný súd

mu nedoručil písomné vyjadrenie prokurátora k jeho žiadosti o prepustenie z väzby, čím mu

malo byť znemožnené zaujať stanovisko k argumentácii prokurátora, čo treba považovať za

nesúladné s právom na rovnosť zbraní a na kontradiktórnosť konania.

Uvedenú námietku sťažovateľa považuje ústavný súd primárne za neprípustnú, ale

v konečnom dôsledku aj za zjavne neopodstatnenú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Z pohľadu ústavného súdu sa ako primárna javí skutočnosť, že námietku tvrdeného

nedoručenia vyjadrenia prokurátora k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby sťažovateľ

ani v konaní vedenom okresným súdom, ale ani v sťažnosti podanej proti uzneseniu

okresného súdu (teda ani v riadnom opravnom konaní) nenamietal.

Vo svojich dôsledkoch to znamená, že hoci sťažovateľ formálne využil možnosť

podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu, z materiálneho hľadiska

vzaté uvedenú námietku v ňom neuplatnil. Vedie to k záveru, že vo vzťahu k tejto námietke

vlastne nevyužil riadny opravný prostriedok, ktorý treba považovať za účinný prostriedok

na nápravu ním tvrdeného porušenia práv. Zakladá to neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

K tomu treba navyše dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že

námietku neuplatnil v riadnom opravnom prostriedku z dôvodov hodných osobitného

zreteľa, a preto ani neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prípadne postupoval podľa

.

Ako to už bolo naznačené, námietka sa markantne javí aj ako zjavne neopodstatnená.

Tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého mu vyjadrenie prokurátora nebolo doručené,

a preto naň nemohol reagovať, je v príkrom rozpore s obsahom listinných dôkazov, ktoré

sťažovateľ predložil ústavnému súdu v rámci príloh podanej sťažnosti. Konkrétne z podania

obhajcu sťažovateľa (totožného s jeho terajším právnym zástupcom) zo 14. septembra 2016

adresovaného okresnému súdu výslovne vyplýva, že sa vyjadruje k stanovisku prokurátora

k žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Explicitne sa tu uvádza, že 13. septembra

2016 bolo obhajcovi sťažovateľa elektronicky oznámené okresným súdom, že

16. septembra 2016 sa vykoná výsluch sťažovateľa v súvislosti s jeho žiadosťou o jeho

prepustenie z väzby, a zároveň mu bolo zaslané stanovisko prokurátora k žiadostiam

sťažovateľa a ďalšieho obvineného o prepustenie z väzby. Z podania vyplýva aj pomerne

obsiahla argumentácia reagujúca na vyjadrenie prokurátora. Obdobne obhajca sťažovateľa

v písomnej sťažnosti z 19. septembra 2016 smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu

o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby znova poukazuje na stanovisko

prokurátora a uplatňuje voči nemu konkrétne výhrady, ktoré sú v podstate totožné

s výhradami uvedenými už predtým v podaní zo 14. septembra 2016.

Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať celkom konfúzny obsah uvedenej

časti sťažnosti, ktorá sa javí byť v priamom rozpore so skutočnosťou jednoznačne

vyplývajúcou z predložených listinných dôkazov.

Aj niektoré ďalšie námietky uplatnené v sťažnosti považuje ústavný súd za

neprípustné, a to v podstate z rovnakého dôvodu, ako v predchádzajúcom prípade.

Ide predovšetkým o námietku neumožnenia sťažovateľovi dokončiť prednes pred

okresným súdom v rámci rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, hoci

argumentoval okrem iného nezákonným postupom pri výkone domových a iných prehliadok

realizovaných ústavne nekonformným spôsobom pred vznesením obvinenia, pričom sudca

okresného súdu mal vyhlásiť, že nemá čas na preštudovanie trestného spisu, pretože ide len

o väzobnú vec, a skutočnosti, o ktorých chcel hovoriť sťažovateľ, ho nezaujímali.

Ďalej ide o skutočnosť, že na písomne podanú námietku zaujatosti sudcu okresného

súdu okresný súd, ale ani krajský súd nereagovali (tým menej o námietke rozhodli). Hoci

toto pochybenie sudcu okresného súdu sťažovateľ a obhajca napadli písomnou sťažnosťou,

krajský súd na to neprihliadol a odignoroval to.

Ako to bolo už naznačené, ani tieto námietky sťažovateľ v podanom riadnom

opravnom prostriedku neuplatnil, čo bráni možnosti uplatniť tieto námietky v konaní

vedenom ústavným súdom. Navyše, pokiaľ ide o poukaz na namietanú zaujatosť sudcu

okresného súdu, zo sťažnosti, ale ani z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd

k dispozícii, nijako nevyplýva, kedy bola námietka zaujatosti podaná a aký mala konkrétny

obsah. Rovnako nebola predložená ani sťažnosť podaná proti pochybeniu sudcu okresného

súdu.

Za zjavne neopodstatnenú považuje ústavný súd námietku sťažovateľa, podľa ktorej

v doterajšom priebehu prípravného konania nebolo preukázané, že by sa dopustil trestného

činu, pre ktorý je stíhaný, pričom spochybňuje aj danosť obavy z kolúzie zakladajúcej

dôvod väzby podľa .

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia okresného súdu a na ňu nadväzujúca

argumentácia krajského súdu sa javí ako veľmi podrobná a postačujúca, a to najmä

vzhľadom na to, že sa v nej poukazuje na konkrétne vykonané dôkazy. Práve preto nejde

o argumentáciu arbitrárnu a prijaté závery nie sú ani zjavne neodôvodnené. Treba tiež

v danej súvislosti poznamenať, že ústavný súd nie je „skutkovým“ súdom, sám dôkazy

nevykonáva a vychádza z popisu skutočností uvádzaných všeobecnými súdmi. Práve tento

sa javí ako dostačujúci a presvedčivý.

Navyše ústavný súd dodáva, že bez ohľadu na dosiaľ uvedené úvahy treba sťažnosť

v každom prípade považovať za zjavne neopodstatnenú vo vzťahu k namietanému

porušeniu a .

Rozhodovanie o väzbe (a v rámci toho aj o ponechaní vo väzbe) je ratione materiae

súčasťou čl. 5 dohovoru. Aspekty väzby majúce hmotnoprávnu povahu sú v prípade

rozhodovania o vzatí do väzby súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a procesnoprávne

aspekty rozhodovania o väzbe sú súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru (za mnohé ďalšie Knebl

proti Českej republike, Altinok proti Turecku, Gál proti Slovenskej republike, Osváthová

proti Slovenskej republike, ).

Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o väzbe musí poskytovať určité garancie

procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v dohovoru, resp. a nasl. .

So zreteľom na to, že dohovoru, a teda ani a nasl. sa nevzťahuje na

konanie a rozhodovanie o väzbe, tieto garancie sú v prípade rozhodovania o väzbe súčasťou

dohovoru, resp. (mutatis mutandis , ,

).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že na rozhodovanie o väzbe spravidla nemožno

aplikovať sťažovateľom označený a , ale prichádza do

úvahy právna kvalifikácia podľa . K namietanému porušeniu

a teda už na prvý pohľad nemohlo dôjsť, a preto bolo potrebné v tejto

časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016