Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 909/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpených JUDr. Libušou Dočkalovou,

Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a a Listiny

základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd

- postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. decembra 2008,

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 15. októbra 2009,

- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. marca 2012 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára

2015 doručená sťažnosť

(ďalej len

„sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia 1/ až 3/“), zastúpených JUDr. Libušou

Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a

ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

- postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. decembra 2008 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu“),

- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie

krajského súdu“),

- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 8. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. novembra 2014 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

V súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia

vo svojej sťažnosti uvádzajú:

«Rozsudkom spis. zn. -386..., zo dňa 8. 3. 2012, Krajský súd

v Bratislave v právnej veci navrhovateľov... proti odporcom: 1. ,

správca konkurznej podstaty

, 2.

, zast. , o určenie vlastníckeho

práva, na odvolanie odporcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k.

-308 zo dňa 13. 12. 2010 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa sa

v napadnutej časti mení tak, že žaloba sa zamieta a navrhovateľov zaviazal na náhradu trov

konania.

Okresný súd Bratislava I Rozsudkom spis. zn. -308 zo dňa 13. 12. 2010

vyhovel návrhu navrhovateľov a rozhodol tak, že:

- Vlastníkom nehnuteľností, zapísaných v katastri nehnuteľností Správy katastra pre

Hlavné mesto SR Bratislavu na ako stavba súpisné číslo na parc. ,

pozemok parc. o výmere 157 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,

pozemok parc. o výmere 14 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,

pozemok parc. o výmere 253 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,

okres : , ktoré

boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 12. 3. 1997 uzavretej medzi spoločnosťou

, zastúpenou správcom

konkurznej podstaty -

a spol. , je

, zapísaný v Obchodnom registri

Okresného súdu Ba I, oddiel: SRO, vložka číslo: .

- Návrh navrhovateľov v 4. a 5. rade sa zamieta

- Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť

navrhovateľom v 1. až 3. rade trovy konania vo výške 1 172,33 €, a to do 15 dní

od právoplatnosti rozsudku.

Vydaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu zo dňa 8. 3. 2012 predchádzala

námietka nesprávneho zápisu veci do oddelenia 3 Co, ktorú predsedníčka senátu

adresovala predsedníčke Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa

11. 11. 2011 s tým, že vec patrí do oddelenia 2 Co. V závere tiež uviedla, že:

„rozhodovanie senátu 3 Co o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k.

-222 zo dňa 11. 12. 2008 nemá vplyv na zápis veci týkajúcej sa odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej, nakoľko senát 3Co uznesením č. k. -238

zo dňa 15. 10. 2009 odmietol odvolanie voči rozšírenému návrhu na zápis vlastníckeho

práva a potvrdil napadnuté uznesenie v časti pristúpenia ďalších účastníkov na strane

odporcu; t. j. senát 3 Co nerozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.“

Na to jej predsedníčka Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa 24. 11. 2011

odpovedala, že vec mala byť správne zapísaná do oddelenia 2 Co, ale vzhľadom na to, že

lehotu na reklamáciu nesprávneho zápisu nedodržala, je povinný predmetnú vec preiednať

a rozhodnúť senát 3 Co. Tento postup vyvoláva pochybnosti o tom, akým spôsobom

a z akého dôvodu bola vec po prijatí krajským súdom zapísaná práve do oddelenia 3 Co

a nie do oddelenia 2 Co, kam správne patrila, ako aj z akého dôvodu tento senát rozhodoval

aj o procesných postupoch, keď nepatrili do jeho oddelenia, a prečo nebola dodržaná

lehota na reklamáciu nesprávneho zápisu zo strany senátu 3 Co.

Proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave spis. zn. -386..., zo dňa

8. 3. 2012 navrhovatelia v 1. − 3. rade podali dňa 7. 6. 2012 dovolanie z dôvodov

uvedených v ust. a z dôvodov uvedených v ust. ,

b) a c) , že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom krajského súdu, kedy namietali aj jeho zaujatosť

vo veci, im bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd sa nedržal

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v Rozsudku NS SR spis. zn.

zo dňa 28. 2. 2007, ktorým je viazaný, a účelovo ho vyložil...

Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom spis. zn. zo dňa

24. 11. 2014, doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa 27. 11. 2014, na dovolanie

navrhovateľov v 1. − 3. rade rozhodol tak, že dovolanie sa zamieta, odporcovi 1. sa

náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva a navrhovatelia v 1. − 3. rade sú povinní

spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 2. náhradu trov dovolacieho konania v sume

78,44 € na účet jeho právneho zástupcu...»

Proti uzneseniu okresného súdu, uzneseniu a rozsudku krajského súdu a rozsudku

najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu podali sťažovatelia podľa

sťažnosť, v ktorej na základe dôvodov v nej uvedených navrhujú, aby

ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. svojím

rozhodnutím zo dňa 11. 12. 2008 porušil právo , ,

, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46

ods. 1 na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. a svojím

rozhodnutím zo dňa 8. 3. 2012, ako aj v konaní vedenom pod č. k. a svojím

rozhodnutím zo dňa 15. 10. 2009 porušil právo , ,

, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46

ods. 1 na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom, právo zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 48 ods. 1

, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi, a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k.

a svojím rozhodnutím zo dňa 24. 11. 2014 porušil právo ,

, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a v na prerokovanie veci pred nezávislým

a nestranným súdom, právo zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

a v , podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.

sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000 €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000 €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

50 000 €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. -386..., zo dňa

8. 3. 2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo

dňa 24. 11. 2014 sa zrušujú. Zrušuje sa aj Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn.

-222 zo dňa 11. 12. 2008 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Bratislave

spis. zn. -239 zo dňa 15. 10. 2009.

Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Navrhovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 576,10 €...,

ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej

republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne advokátky

JUDr. Libuše Dočkalovej do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich

porušenie základných práv podľa a , práva podľa

dohovoru a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému

sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

V zmysle ustanovení , listiny a dohovoru

má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa

súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými

skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci

podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené

ani arbitrárne.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 11. decembra 2008

Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného

súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa uvádza, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna

a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Sťažovatelia mali na ochranu označených práv proti postupu okresného súdu a jeho

uzneseniu k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využili. Príslušným súdom na

poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľov bol v odvolacom

konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie

sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu

jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. októbra 2009

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľom postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 15. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na

ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v .

Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie

sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.

, ).

Ústavný súd zistil, že uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského

súdu nadobudli právoplatnosť 7. apríla 2010, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu

doručená 12. januára 2015, teda sťažovatelia podali sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v , a preto ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa ako podanú oneskorene.

II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 8. marca 2012

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľmi označených práv podľa ,

listiny a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 8. marca 2012, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn.

-308 z 15. decembra 2010, ústavný súd s poukazom na svoje východiská

uvedené v bode II.1 konštatuje, že sťažovatelia mali na ochranu označených práv proti

postupu krajského súdu a jeho rozsudku z 8. marca 2012 k dispozícii opravný prostriedok,

ktorý aj využili. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu

práv sťažovateľov bol v dovolacom konaní najvyšší súd, ktorý rozsudok krajského súdu

meritórne preskúmal a dovolanie zamietol. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá

právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu

a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.4 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 24. novembra 2014

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľov

o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd

zamietol dovolanie sťažovateľov, pretože sa adekvátnym spôsobom nevysporiadal

s dôvodmi uvedenými v dovolaní, pričom jeho skutkové a právne závery sú podľa

sťažovateľov zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s označenými právami podľa ,

listiny a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku k namietanej vade podľa § 237 písm. f)

, ktorú sťažovatelia konkretizovali tým, že krajský súd

nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom vo svojom predchádzajúcom

zrušujúcom uznesení sp. zn. z 28. februára 2007, uviedol:

„Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia z 28. februára 2007, sp. zn.

konštatoval, že naliehavý právny záujem žalobcov na určení vlastníckeho

práva obchodnej spoločnosti k nehnuteľnostiam, ktoré boli

predmetom predaja podľa kúpnej zmluvy z 12. marca 1997 je daný a vyplýva z existencie

ich nájomného vzťahu k bytom v bytovom dome, pokiaľ tento vzťah trvá... Žalobe vyhovujúci

rozsudok by nesporne vniesol právnu istotu do právneho postavenia žalobcov, pretože pri

predaji bytového domu v rámci speňažovania konkurznej podstaty by trvala súdom určená

povinnosť správcu vo vzťahu k nájomcom bytov v tomto dome. V súvislosti s tým dovolací

súd poznamenal, že pokiaľ by žalobcovia odôvodňovali naliehavý právny záujem aj

potrebou zápisu vlastníckeho práva spoločnosti . v katastri

nehnuteľností, bol by naliehavý právny záujem na požadovanom určení daný len vtedy, ak

by žaloba smerovala aj proti subjektom, ktoré sú aktuálne zapísané v katastri nehnuteľností

ako vlastníci nehnuteľností.

Odvolací súd svoje zamietajúce rozhodnutie založil na právnom závere, že nakoľko

žiaden z účastníkov konania nie je vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník,

či spoluvlastník predmetných nehnuteľností, výrok rozsudku, ktorého sa žalobcovia

domáhali, by nezaväzoval osobu, ktorá je ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaná

( )... Na uvedenom základe, v súlade s právnym názorom dovolacieho

súdu ohľadom podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,

v zmysle rozsudok v napadnutej časti v zmysle zmenil

tak, že žalobu žalobcov 1/ až 3/ zamietol.

Vzhľadom na to, že viazanosť nižších súdov s právnym názorom dovolacieho súdu

platí len za predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu alebo

súdu prvého stupňa skutkový základ veci nezmenil natoľko, že je už vylúčená aplikácia

právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ, postup odvolacieho súdu nebol

v rozpore s uvedeným ustanovením. Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového stavu

veci, z ktorého vychádzal dovolací súd, nemôže sa záväznosť jeho právneho názoru uplatniť.

Za takejto situácie sú súdy povinné samostatne posúdiť výsledky dokazovania aj po právnej

stránke.

Pokiaľ žalobcovia 1/ až 3/ namietajú, že uznesením z 11. decembra 2008 č. k.

-222, súd prvého stupňa nepripustil, aby do konania na strane žalovaných

ako ďalší účastníci pristúpili

, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením z 15. októbra 2009 sp. zn.

-239 potvrdil..., je potrebné uviesť, že predmetom prieskumu v dovolacom

konaní nemôže byť uvedené rozhodnutie, a to ani vtedy, keď má vzťah k dovolaním

napadnutému rozhodnutiu a jeho právnemu posúdeniu, pretože dovolací súd musí

rešpektovať zámer všetkých mimoriadnych opravných prostriedkov vychádzajúci z toho, že

právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte

narušiteľné len mimoriadne a výnimočne, za zákonom stanovených podmienok, ktoré

v danom prípade nie sú dané.“

V súvislosti so sťažovateľmi namietanou vadou podľa § 237 písm. g) Občianskeho

súdneho poriadku (namietaná zaujatosť členov senátu krajského súdu „3Co“, pozn.)

najvyšší súd uviedol:

«Dovolatelia svoje pochybnosti o zaujatosti sudcov... vyvodzujú z toho, že senát sa

pri rozhodovaní vo veci neriadil právnym názorom dovolacieho súdu vysloveného

v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2007 sp. zn.

. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že na dosiahnutie nápravy

v občianskom súdnom konaní slúžia predovšetkým opravné prostriedky, nie námietka

zaujatosti, ktorej účelom nie je spochybniť vecnú správnosť skutkových a právnych záverov

súdu.

Dovolací súd preskúmal námietku dovolateľov... aj vo vzťahu k ich podozreniam

„na latentné interpersonálne vzťahy medzi mladou ženou, ktorá bola ako verejnosť

na pojednávaní, členmi senátu a právnou zástupkyňou žalovaného 2/“...

Dovolací súd si za účelom objektívneho posúdenia námietky dovolateľov

o objektívnej nezaujatosti sudcov zabezpečil vyjadrenia členov senátu 3 Co Krajského súdu

v Bratislave − sudcov , ,

− k námietke zaujatosti vyjadrenej žalobcami 1/ až 3/ v ich dovolaní.

Všetci traja uvedení sudcovia odvolacieho súdu zhodne vo svojich vyjadreniach

uviedli, že nemajú žiaden vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania, ani k právnemu

zástupcovi žalovaného 2/. Z vyjadrení predsedníčky senátu ďalej vyplýva, že mladá žena,

, bola v uvedenom čase (a je aj v súčasnosti) vyššou súdnou

úradníčkou a bola (a je) pridelená rozvrhom práce do senátu 3 Co, pravidelne

sa zúčastňovala všetkých verejných pojednávaní senátu a z dôvodu, že senát pracoval bez

asistentky v pojednávacej miestnosti, zabezpečovala aj prípadné prefotenia listinných

dôkazov, ktoré účastníci predložili na pojednávaní, vyvolávanie účastníkov na pojednávanie

(ak nefungovalo vyvolávacie zariadenie), prípadne iné potrebné úkony pre senát. Ako

zamestnankyňa súdu sedávala v súlade s protokolom v pojednávacej miestnosti v priestore

miest určených pre verejnosť. vo svojom vyjadrení k námietke

zaujatosti ďalej uviedla, že vzhľadom na odstup času si nespomína, či by sa niekto zo senátu

na vyššiu súdnu úradníčku obrátil s potrebou zabezpečiť niečo počas pojednávania. Nemala

vedomosť o tom, že by počas pojednávania prebehla medzi ňou a právnou zástupkyňou

žalovaného 2/ nejaká komunikácia. Rovnako vyššia súdna úradníčka uviedla, že právnu

zástupkyňu žalovaného 2/ nepozná, iba v pojednávacej miestnosti sa jej niečo pýtala

ohľadom sedenia v pojednávacej miestnosti, nakoľko tam bolo viac účastníkov a právnych

zástupcov ako je vyhradených miest za pultmi účastníkov konania, preto niektorí účastníci

(vrátane právnej zástupkyne žalovaného 2/ a ) sedeli na mieste pre

verejnosť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobcovia

1/ až 3/ neuviedli žiadny zákonom uznaný dôvod, na základe ktorého by sa mohla

spochybniť zaujatosť sudcov senátu Krajského súdu v Bratislave −

predsedníčky senátu a a − členov

senátu. Žalobcovia 1/ až 3/ totiž dôvod ich zaujatosti vyvodzujú z „latentných

interpersonálnych vzťahov“ sudcov, mladej ženy a zástupcu žalovaného 2/, toto podozrenie

však žiadnymi objektívnymi skutočnosťami nepodložili...

Žalobcovia namietali aj skutočnosť, že 15. marca 2012 (potom ako už Krajský súd

v Bratislave na pojednávaní 8. marca 2012 rozhodol o odvolaní žalovaného 2/) vzniesli

námietku zaujatosti voči senátu 3 Co Krajského súdu v Bratislave a odvolací súd bez toho,

aby o tomto návrhu rozhodol, vydal rozsudok z 15. marca 2012 v písomnej forme a zaslal ho

účastníkom konania...

Z tvrdenia žalobcov 1/ až 3/ uvedeného v dovolaní je zrejmé, že skutočnosti, z ktorých

vyvodzujú svoje pochybnosti o nezaujatosti senátu sa dozvedeli priamo na pojednávaní

odvolacieho súdu konaného 8. marca 2012, tieto skutočnosti na pojednávaní nenamietali.

Po prekročení lehoty na podanie námietky zaujatosti sa podľa vec

nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenie síce ustanovuje povinnosť

súdu upovedomiť účastníka konania o dôvode, prečo sa vec nadriadenému súdu

nepredkladá, porušenie tejto povinnosť však nie je spôsobilým dôvodom pre vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. ...

Pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska dovolateľmi namietanej vady v zmysle

do volací súd ďalej vychádzal z toho, že o nesprávne obsadenie súdu

ide nielen vtedy, keď namiesto senátu zloženého zo zákonom stanoveného počtu sudcov

rozhodne buď samosudca alebo senát v inom než predpísanom zložení, ale tiež vtedy, keď

vec prejedná a rozhodne sudca, ktorý nie je zákonným sudcom...

Z obsahu spisu vyplýva, že vec Krajskému súdu v Bratislave napadla 21. júla 2011

a bola jej bola pridelená spisová značka . Predsedníčka senátu 3 Co

11. novembra 2011 (č. l. 345 spisu) vzniesla námietku nesprávneho

zápisu predmetnej veci do oddelenia 3 Co. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave

v prípise 24. novembra 2011, v reakcii na vznesenú námietku

nesprávneho zápisu do oddelenia 3 Co, poukázala na vyššie citované Všeobecné zásady

platné pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2011− čl. VII,

veta druhá, v ktorom s ohľadom na záver, že lehota na reklamáciu nebola dodržaná,

konštatovala, že vec prislúcha prejednať a rozhodnúť senátu 3 Co. Postup predsedníčky

Krajského súdu v Bratislave bol z uvedeného dôvodu v súlade so

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a príslušným rozvrhom práce súdu,

preto námietka dovolateľov o existencii procesnej vady konania, zakladajúcej prípustnosť

dovolania podľa , bola neopodstatnená.»

Najvyšší súd sa zaoberal aj dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b)

, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva nielen argumentácia, na základe ktorej

pristúpil k inému právnemu posúdeniu veci, ale tiež zdôvodnenie, prečo neprisvedčil právne

kvalifikačnej úvahe súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa jasným, právne korektným a

zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré

boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“

Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom [dovolací dôvod podľa ],

v otázke posúdenia ich naliehavého právneho záujmu na nimi požadovanom určení najvyšší

súd uviedol:

„Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny

záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha

(žalobcu)...

Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý

v tom zmysle, že žalobcovia v danom právnom vzťahu môžu navrhovaným určením

dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä

o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný

základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde

tu o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobcovia domáhajú

a z akých právnych pomerov vychádzajú.

Reálna možnosť súdneho výroku o žalobe podľa ovplyvniť

ohrozené alebo neisté právo alebo právny vzťah, sa spája tiež s hľadiskom subjektovým.

O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné uvažovať iba v prípade, ak

bude predvídavý súdny výrok spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom

vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak

to môže byť však len vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho

konania, pretože výrok právoplatného rozsudku (s výnimkou rozsudku o osobnom stave

a rozsudku v zmysle ), je záväzný len pre účastníkov konania. Platí teda, že

naliehavý právny záujem v zmysle naopak nemôže byť daný, ak žaloba

o určenie vlastníctva nesmeruje proti všetkým osobám, ktoré sú ako vlastníci zapísaní

v katastri nehnuteľností.“

Takto formulované právne závery najvyššieho súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti

v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v konaní pred ústavným súdom, a mohli tak

zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľov je len

opakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali

s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne

výrazom ich odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné

súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,

ani povinný vstupovať (m. m. , ). Sťažovateľmi uvádzané

tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali

ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia

označených práv sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s nastolenou otázkou právneho posúdenia veci najvyšším súdom ústavný

súd konštatuje, že uvedené právne závery najvyššieho súdu sa pohybujú v rámci obvyklého

významu interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových

alternatív, pričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne

názory všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne

názory. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej

činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol

nastolený právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to

na účely zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP

Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného

významu pre súdny systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia

všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009,

sťažnosť č. 8269/02).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo väzbe

na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľov dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno hodnotiť

ako arbitrárne.

Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú

absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi

závermi najvyššieho súdu, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci

sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv

podľa , listiny a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016