Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 909/2016
PDF · 429.17 KB
No categories available
II. ÚS 909/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpených JUDr. Libušou Dočkalovou,
Lachova 32, Bratislava, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
- postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 142/2000
a jeho uznesením z 11. decembra 2008,
- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2009
a jeho uznesením z 15. októbra 2009,
- postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011
a jeho rozsudkom z 8. marca 2012 a
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Cdo 277/2012 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára
2015 doručená sťažnosť
(ďalej len
„sťažovatelia“, v citáciách aj „žalobcovia 1/ až 3/“), zastúpených JUDr. Libušou
Dočkalovou, Lachova 32, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
- postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 C 142/2000 a jeho uznesením z 11. decembra 2008 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“),
- postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Co 233/2009 a jeho uznesením z 15. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“),
- postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011 a jeho
rozsudkom z 8. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a
- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 277/2012 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2014 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
V súvislosti s doterajším priebehom konania pred všeobecnými súdmi sťažovatelia
vo svojej sťažnosti uvádzajú:
«Rozsudkom spis. zn. 3Co/302/2011-386..., zo dňa 8. 3. 2012, Krajský súd
v Bratislave v právnej veci navrhovateľov... proti odporcom: 1. ,
správca konkurznej podstaty
, 2.
, zast. , o určenie vlastníckeho
práva, na odvolanie odporcu v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k.
19 C/142/2000-308 zo dňa 13. 12. 2010 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa sa
v napadnutej časti mení tak, že žaloba sa zamieta a navrhovateľov zaviazal na náhradu trov
konania.
Okresný súd Bratislava I Rozsudkom spis. zn. 19C/142/2000-308 zo dňa 13. 12. 2010
vyhovel návrhu navrhovateľov a rozhodol tak, že:
- Vlastníkom nehnuteľností, zapísaných v katastri nehnuteľností Správy katastra pre
Hlavné mesto SR Bratislavu na ako stavba súpisné číslo na parc. ,
pozemok parc. o výmere 157 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
pozemok parc. o výmere 14 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
pozemok parc. o výmere 253 m2, druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria,
okres : , ktoré
boli predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 12. 3. 1997 uzavretej medzi spoločnosťou
, zastúpenou správcom
konkurznej podstaty -
a spol. , je
, zapísaný v Obchodnom registri
Okresného súdu Ba I, oddiel: SRO, vložka číslo: .
- Návrh navrhovateľov v 4. a 5. rade sa zamieta
- Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľom v 1. až 3. rade trovy konania vo výške 1 172,33 €, a to do 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.
Vydaniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu zo dňa 8. 3. 2012 predchádzala
námietka nesprávneho zápisu veci do oddelenia 3 Co, ktorú predsedníčka senátu
adresovala predsedníčke Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa
11. 11. 2011 s tým, že vec patrí do oddelenia 2 Co. V závere tiež uviedla, že:
„rozhodovanie senátu 3 Co o odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k.
19 C/142/2000-222 zo dňa 11. 12. 2008 nemá vplyv na zápis veci týkajúcej sa odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej, nakoľko senát 3Co uznesením č. k. 3 Co/233/2009-238
zo dňa 15. 10. 2009 odmietol odvolanie voči rozšírenému návrhu na zápis vlastníckeho
práva a potvrdil napadnuté uznesenie v časti pristúpenia ďalších účastníkov na strane
odporcu; t. j. senát 3 Co nerozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej.“
Na to jej predsedníčka Krajského súdu v Bratislave listom zo dňa 24. 11. 2011
odpovedala, že vec mala byť správne zapísaná do oddelenia 2 Co, ale vzhľadom na to, že
lehotu na reklamáciu nesprávneho zápisu nedodržala, je povinný predmetnú vec preiednať
a rozhodnúť senát 3 Co. Tento postup vyvoláva pochybnosti o tom, akým spôsobom
a z akého dôvodu bola vec po prijatí krajským súdom zapísaná práve do oddelenia 3 Co
a nie do oddelenia 2 Co, kam správne patrila, ako aj z akého dôvodu tento senát rozhodoval
aj o procesných postupoch, keď nepatrili do jeho oddelenia, a prečo nebola dodržaná
lehota na reklamáciu nesprávneho zápisu zo strany senátu 3 Co.
Proti Rozsudku Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 3Co/302/2011-386..., zo dňa
8. 3. 2012 navrhovatelia v 1. − 3. rade podali dňa 7. 6. 2012 dovolanie z dôvodov
uvedených v ust. § 237 písm. f) O. s. p. a z dôvodov uvedených v ust. § 241 ods. 2 písm. a),
b) a c) O. s. p., že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom krajského súdu, kedy namietali aj jeho zaujatosť
vo veci, im bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd sa nedržal
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v Rozsudku NS SR spis. zn. 4 M Cdo 4/2005
zo dňa 28. 2. 2007, ktorým je viazaný, a účelovo ho vyložil...
Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom spis. zn. 5 Cdo 277/2012 zo dňa
24. 11. 2014, doručeným na Okresný súd Bratislava I dňa 27. 11. 2014, na dovolanie
navrhovateľov v 1. − 3. rade rozhodol tak, že dovolanie sa zamieta, odporcovi 1. sa
náhrada trov dovolacieho konania nepriznáva a navrhovatelia v 1. − 3. rade sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 2. náhradu trov dovolacieho konania v sume
78,44 € na účet jeho právneho zástupcu...»
Proti uzneseniu okresného súdu, uzneseniu a rozsudku krajského súdu a rozsudku
najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu podali sťažovatelia podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, v ktorej na základe dôvodov v nej uvedených navrhujú, aby
ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod č. k. 19 C 142/2000 svojím
rozhodnutím zo dňa 11. 12. 2008 porušil právo , ,
, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.
Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod č. k. 3 Co/302/2011 a svojím
rozhodnutím zo dňa 8. 3. 2012, ako aj v konaní vedenom pod č. k. 3 Co 233/09 a svojím
rozhodnutím zo dňa 15. 10. 2009 porušil právo , ,
, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom, právo zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi, a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 5 Cdo 277/2012
a svojím rozhodnutím zo dňa 24. 11. 2014 porušil právo ,
, zaručené v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci pred nezávislým
a nestranným súdom, právo zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
a v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé súdne konanie.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
50 000 €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
50 000 €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
50 000 €..., ktoré sú mu Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 3 Co/302/2011-386..., zo dňa
8. 3. 2012 a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Cdo 277/2012 zo
dňa 24. 11. 2014 sa zrušujú. Zrušuje sa aj Uznesenie Okresného súdu Bratislava I spis. zn.
19 C/142/2000-222 zo dňa 11. 12. 2008 v spojení s Uznesením Krajského súdu v Bratislave
spis. zn. 3 Co 233/09-239 zo dňa 15. 10. 2009.
Vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Navrhovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 576,10 €...,
ktoré sú Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej
republiky povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne advokátky
JUDr. Libuše Dočkalovej do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľov namietajúcich
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému
sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto
práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
V zmysle ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vysporiada so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú na rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené
ani arbitrárne.
II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 142/2000 a jeho uznesením
z 11. decembra 2008
Ústavný súd stabilne vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky právomoci ústavného
súdu na prerokovanie sťažnosti v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy uvádza, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna
a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Sťažovatelia mali na ochranu označených práv proti postupu okresného súdu a jeho
uzneseniu k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorý aj využili. Príslušným súdom na
poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu práv sťažovateľov bol v odvolacom
konaní krajský súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc na prerokovanie
sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu a postupu predchádzajúcemu
jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2009 a jeho uznesením
z 15. októbra 2009
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľom postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2009 a jeho uznesením
z 15. októbra 2009 ústavný súd uvádza, že zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na
ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie
sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.
IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).
Ústavný súd zistil, že uznesenie okresného súdu v spojení s uznesením krajského
súdu nadobudli právoplatnosť 7. apríla 2010, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu
doručená 12. januára 2015, teda sťažovatelia podali sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
II.3 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011 a jeho rozsudkom
z 8. marca 2012
Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľmi označených práv podľa ústavy,
listiny a dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 302/2011
a jeho rozsudkom z 8. marca 2012, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn.
19 C 142/2000-308 z 15. decembra 2010, ústavný súd s poukazom na svoje východiská
uvedené v bode II.1 konštatuje, že sťažovatelia mali na ochranu označených práv proti
postupu krajského súdu a jeho rozsudku z 8. marca 2012 k dispozícii opravný prostriedok,
ktorý aj využili. Príslušným súdom na poskytnutie ochrany proti namietanému porušeniu
práv sťažovateľov bol v dovolacom konaní najvyšší súd, ktorý rozsudok krajského súdu
meritórne preskúmal a dovolanie zamietol. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá
právomoc na prerokovanie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu
a postupu predchádzajúcemu jeho vydaniu, a preto sťažnosť z tohto dôvodu odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
II.4 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 277/2012 a jeho rozsudkom
z 24. novembra 2014
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je námietka sťažovateľov
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd
zamietol dovolanie sťažovateľov, pretože sa adekvátnym spôsobom nevysporiadal
s dôvodmi uvedenými v dovolaní, pričom jeho skutkové a právne závery sú podľa
sťažovateľov zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s označenými právami podľa ústavy,
listiny a dohovoru.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku k namietanej vade podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku, ktorú sťažovatelia konkretizovali tým, že krajský súd
nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom vo svojom predchádzajúcom
zrušujúcom uznesení sp. zn. 4 M Cdo 4/2005 z 28. februára 2007, uviedol:
„Dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia z 28. februára 2007, sp. zn.
4 M Cdo 4/2005 konštatoval, že naliehavý právny záujem žalobcov na určení vlastníckeho
práva obchodnej spoločnosti k nehnuteľnostiam, ktoré boli
predmetom predaja podľa kúpnej zmluvy z 12. marca 1997 je daný a vyplýva z existencie
ich nájomného vzťahu k bytom v bytovom dome, pokiaľ tento vzťah trvá... Žalobe vyhovujúci
rozsudok by nesporne vniesol právnu istotu do právneho postavenia žalobcov, pretože pri
predaji bytového domu v rámci speňažovania konkurznej podstaty by trvala súdom určená
povinnosť správcu vo vzťahu k nájomcom bytov v tomto dome. V súvislosti s tým dovolací
súd poznamenal, že pokiaľ by žalobcovia odôvodňovali naliehavý právny záujem aj
potrebou zápisu vlastníckeho práva spoločnosti . v katastri
nehnuteľností, bol by naliehavý právny záujem na požadovanom určení daný len vtedy, ak
by žaloba smerovala aj proti subjektom, ktoré sú aktuálne zapísané v katastri nehnuteľností
ako vlastníci nehnuteľností.
Odvolací súd svoje zamietajúce rozhodnutie založil na právnom závere, že nakoľko
žiaden z účastníkov konania nie je vedený v katastri nehnuteľností ako vlastník,
či spoluvlastník predmetných nehnuteľností, výrok rozsudku, ktorého sa žalobcovia
domáhali, by nezaväzoval osobu, ktorá je ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaná
(§ 159 ods. 2 O. s. p.)... Na uvedenom základe, v súlade s právnym názorom dovolacieho
súdu ohľadom podmienky danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. rozsudok v napadnutej časti v zmysle § 220 O. s. p. zmenil
tak, že žalobu žalobcov 1/ až 3/ zamietol.
Vzhľadom na to, že viazanosť nižších súdov s právnym názorom dovolacieho súdu
platí len za predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu alebo
súdu prvého stupňa skutkový základ veci nezmenil natoľko, že je už vylúčená aplikácia
právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkový základ, postup odvolacieho súdu nebol
v rozpore s uvedeným ustanovením. Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového stavu
veci, z ktorého vychádzal dovolací súd, nemôže sa záväznosť jeho právneho názoru uplatniť.
Za takejto situácie sú súdy povinné samostatne posúdiť výsledky dokazovania aj po právnej
stránke.
Pokiaľ žalobcovia 1/ až 3/ namietajú, že uznesením z 11. decembra 2008 č. k.
19 C 142/2000-222, súd prvého stupňa nepripustil, aby do konania na strane žalovaných
ako ďalší účastníci pristúpili
, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením z 15. októbra 2009 sp. zn.
3 Co 233/2009-239 potvrdil..., je potrebné uviesť, že predmetom prieskumu v dovolacom
konaní nemôže byť uvedené rozhodnutie, a to ani vtedy, keď má vzťah k dovolaním
napadnutému rozhodnutiu a jeho právnemu posúdeniu, pretože dovolací súd musí
rešpektovať zámer všetkých mimoriadnych opravných prostriedkov vychádzajúci z toho, že
právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte
narušiteľné len mimoriadne a výnimočne, za zákonom stanovených podmienok, ktoré
v danom prípade nie sú dané.“
V súvislosti so sťažovateľmi namietanou vadou podľa § 237 písm. g) Občianskeho
súdneho poriadku (namietaná zaujatosť členov senátu krajského súdu „3Co“, pozn.)
najvyšší súd uviedol:
«Dovolatelia svoje pochybnosti o zaujatosti sudcov... vyvodzujú z toho, že senát sa
pri rozhodovaní vo veci neriadil právnym názorom dovolacieho súdu vysloveného
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2007 sp. zn.
4 M Cdo 4/2005. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje, že na dosiahnutie nápravy
v občianskom súdnom konaní slúžia predovšetkým opravné prostriedky, nie námietka
zaujatosti, ktorej účelom nie je spochybniť vecnú správnosť skutkových a právnych záverov
súdu.
Dovolací súd preskúmal námietku dovolateľov... aj vo vzťahu k ich podozreniam
„na latentné interpersonálne vzťahy medzi mladou ženou, ktorá bola ako verejnosť
na pojednávaní, členmi senátu a právnou zástupkyňou žalovaného 2/“...
Dovolací súd si za účelom objektívneho posúdenia námietky dovolateľov
o objektívnej nezaujatosti sudcov zabezpečil vyjadrenia členov senátu 3 Co Krajského súdu
v Bratislave − sudcov , ,
− k námietke zaujatosti vyjadrenej žalobcami 1/ až 3/ v ich dovolaní.
Všetci traja uvedení sudcovia odvolacieho súdu zhodne vo svojich vyjadreniach
uviedli, že nemajú žiaden vzťah k prejednávanej veci, k účastníkom konania, ani k právnemu
zástupcovi žalovaného 2/. Z vyjadrení predsedníčky senátu ďalej vyplýva, že mladá žena,
, bola v uvedenom čase (a je aj v súčasnosti) vyššou súdnou
úradníčkou a bola (a je) pridelená rozvrhom práce do senátu 3 Co, pravidelne
sa zúčastňovala všetkých verejných pojednávaní senátu a z dôvodu, že senát pracoval bez
asistentky v pojednávacej miestnosti, zabezpečovala aj prípadné prefotenia listinných
dôkazov, ktoré účastníci predložili na pojednávaní, vyvolávanie účastníkov na pojednávanie
(ak nefungovalo vyvolávacie zariadenie), prípadne iné potrebné úkony pre senát. Ako
zamestnankyňa súdu sedávala v súlade s protokolom v pojednávacej miestnosti v priestore
miest určených pre verejnosť. vo svojom vyjadrení k námietke
zaujatosti ďalej uviedla, že vzhľadom na odstup času si nespomína, či by sa niekto zo senátu
na vyššiu súdnu úradníčku obrátil s potrebou zabezpečiť niečo počas pojednávania. Nemala
vedomosť o tom, že by počas pojednávania prebehla medzi ňou a právnou zástupkyňou
žalovaného 2/ nejaká komunikácia. Rovnako vyššia súdna úradníčka uviedla, že právnu
zástupkyňu žalovaného 2/ nepozná, iba v pojednávacej miestnosti sa jej niečo pýtala
ohľadom sedenia v pojednávacej miestnosti, nakoľko tam bolo viac účastníkov a právnych
zástupcov ako je vyhradených miest za pultmi účastníkov konania, preto niektorí účastníci
(vrátane právnej zástupkyne žalovaného 2/ a ) sedeli na mieste pre
verejnosť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalobcovia
1/ až 3/ neuviedli žiadny zákonom uznaný dôvod, na základe ktorého by sa mohla
spochybniť zaujatosť sudcov senátu Krajského súdu v Bratislave −
predsedníčky senátu a a − členov
senátu. Žalobcovia 1/ až 3/ totiž dôvod ich zaujatosti vyvodzujú z „latentných
interpersonálnych vzťahov“ sudcov, mladej ženy a zástupcu žalovaného 2/, toto podozrenie
však žiadnymi objektívnymi skutočnosťami nepodložili...
Žalobcovia namietali aj skutočnosť, že 15. marca 2012 (potom ako už Krajský súd
v Bratislave na pojednávaní 8. marca 2012 rozhodol o odvolaní žalovaného 2/) vzniesli
námietku zaujatosti voči senátu 3 Co Krajského súdu v Bratislave a odvolací súd bez toho,
aby o tomto návrhu rozhodol, vydal rozsudok z 15. marca 2012 v písomnej forme a zaslal ho
účastníkom konania...
Z tvrdenia žalobcov 1/ až 3/ uvedeného v dovolaní je zrejmé, že skutočnosti, z ktorých
vyvodzujú svoje pochybnosti o nezaujatosti senátu sa dozvedeli priamo na pojednávaní
odvolacieho súdu konaného 8. marca 2012, tieto skutočnosti na pojednávaní nenamietali.
Po prekročení lehoty na podanie námietky zaujatosti sa podľa § 16 ods. 2 O. s. p. vec
nadriadenému súdu nepredkladá. Ustanovenie § 16 ods. 2 O. s. p. síce ustanovuje povinnosť
súdu upovedomiť účastníka konania o dôvode, prečo sa vec nadriadenému súdu
nepredkladá, porušenie tejto povinnosť však nie je spôsobilým dôvodom pre vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. ...
Pri skúmaní prípustnosti dovolania z hľadiska dovolateľmi namietanej vady v zmysle
§ 237 písm. g/ O. s. p. do volací súd ďalej vychádzal z toho, že o nesprávne obsadenie súdu
ide nielen vtedy, keď namiesto senátu zloženého zo zákonom stanoveného počtu sudcov
rozhodne buď samosudca alebo senát v inom než predpísanom zložení, ale tiež vtedy, keď
vec prejedná a rozhodne sudca, ktorý nie je zákonným sudcom...
Z obsahu spisu vyplýva, že vec Krajskému súdu v Bratislave napadla 21. júla 2011
a bola jej bola pridelená spisová značka 3 Co 302/2011. Predsedníčka senátu 3 Co
11. novembra 2011 (č. l. 345 spisu) vzniesla námietku nesprávneho
zápisu predmetnej veci do oddelenia 3 Co. Predsedníčka Krajského súdu v Bratislave
v prípise 24. novembra 2011, v reakcii na vznesenú námietku
nesprávneho zápisu do oddelenia 3 Co, poukázala na vyššie citované Všeobecné zásady
platné pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne kolégium na rok 2011− čl. VII,
veta druhá, v ktorom s ohľadom na záver, že lehota na reklamáciu nebola dodržaná,
konštatovala, že vec prislúcha prejednať a rozhodnúť senátu 3 Co. Postup predsedníčky
Krajského súdu v Bratislave bol z uvedeného dôvodu v súlade so zákonom č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a príslušným rozvrhom práce súdu,
preto námietka dovolateľov o existencii procesnej vady konania, zakladajúcej prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p., bola neopodstatnená.»
Najvyšší súd sa zaoberal aj dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva nielen argumentácia, na základe ktorej
pristúpil k inému právnemu posúdeniu veci, ale tiež zdôvodnenie, prečo neprisvedčil právne
kvalifikačnej úvahe súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.“
Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom [dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku],
v otázke posúdenia ich naliehavého právneho záujmu na nimi požadovanom určení najvyšší
súd uviedol:
„Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny
záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha
(žalobcu)...
Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý
v tom zmysle, že žalobcovia v danom právnom vzťahu môžu navrhovaným určením
dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä
o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný
základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Nejde
tu o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobcovia domáhajú
a z akých právnych pomerov vychádzajú.
Reálna možnosť súdneho výroku o žalobe podľa § 80 písm. c) O. s. p. ovplyvniť
ohrozené alebo neisté právo alebo právny vzťah, sa spája tiež s hľadiskom subjektovým.
O splnení podmienky naliehavého právneho záujmu je možné uvažovať iba v prípade, ak
bude predvídavý súdny výrok spôsobilý vystihnúť úplný obsah hmotným právom
vymedzeného vzťahu, čo logicky predpokladá, že bude záväzný pre všetky jeho subjekty. Tak
to môže byť však len vtedy, ak všetky tieto subjekty budú aj účastníkmi príslušného súdneho
konania, pretože výrok právoplatného rozsudku (s výnimkou rozsudku o osobnom stave
a rozsudku v zmysle § 159a O. s. p.), je záväzný len pre účastníkov konania. Platí teda, že
naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) O. s. p. naopak nemôže byť daný, ak žaloba
o určenie vlastníctva nesmeruje proti všetkým osobám, ktoré sú ako vlastníci zapísaní
v katastri nehnuteľností.“
Takto formulované právne závery najvyššieho súdu nenesú žiadne prvky arbitrárnosti
v jeho postupe, ktoré mali byť korigované v konaní pred ústavným súdom, a mohli tak
zakladať ústavnú neudržateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že argumentácia sťažovateľov je len
opakovaním ich predchádzajúcej odvolacej argumentácie, v rámci ktorej polemizovali
s právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku krajského súdu, a je výlučne
výrazom ich odlišného skutkového a právneho hodnotenia veci, aké zastávajú všeobecné
súdy, do posúdenia ktorého ústavný súd s poukazom na už uvedené nie je ani oprávnený,
ani povinný vstupovať (m. m. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Sťažovateľmi uvádzané
tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by mali
ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia
označených práv sťažovateľov po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
V súvislosti s nastolenou otázkou právneho posúdenia veci najvyšším súdom ústavný
súd konštatuje, že uvedené právne závery najvyššieho súdu sa pohybujú v rámci obvyklého
významu interpretovaných pojmov, a predstavujú tak jednu z možných výkladových
alternatív, pričom ústavný súd v rámci svojej právomoci nie je povinný korigovať právne
názory všeobecných súdov za predpokladu, že na danú vec existujú dva odlišné právne
názory. V tejto súvislosti je potrebné aj s poukazom na závery vyplývajúce z rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva uviesť, že princíp právnej istoty, ktorý bol
nastolený právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, môže ustúpiť iba výnimočne, a to
na účely zaistenia korekcie závažných justičných omylov (pozri napr. rozsudok ESĽP
Ryabykh proti Rusku z 24. 7. 2003, sťažnosť č. 52854/99) a napravenia vád zásadného
významu pre súdny systém, a nielen z dôvodu dosiahnutia právnej čistoty rozhodnutia
všeobecného súdu (pozri napr. rozsudok ESĽP Sutyazhnik proti Rusku z 23. 7. 2009,
sťažnosť č. 8269/02).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vo väzbe
na obsah sťažnostnej argumentácie sťažovateľov dospel k záveru, že najvyšší súd ústavne
akceptovateľným spôsobom zodpovedal všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, a preto napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno hodnotiť
ako arbitrárne.
Z uvedených dôvodov sa sťažovateľom v okolnostiach danej veci pre zjavnú
absenciu ústavnoprávne relevantnej argumentácie (polemika so skutkovými a právnymi
závermi najvyššieho súdu, ktorá stavia ústavný súd len do pozície ďalšej inštancie v rámci
sústavy všeobecných súdov) nepodarilo preukázať namietané porušenie označených práv
podľa ústavy, listiny a dohovoru, reálnosť ktorých by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Z už uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016