Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 83 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (88)III. ÚS 570/2016
PDF · 232.21 KB
No categories available
III. ÚS 570/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom
JUDr. Dušanom Maruščákom, advokátska kancelária, Námestie SNP 538/1, Stropkov,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov
z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. 1 NcKR 13/2013 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov
z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. 1 NcKR 13/2013 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Prešov z 12. novembra 2014 v konaní
sp. zn. 1 NcKR 13/2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
jej právneho zástupcu, JUDr. Dušana Maruščáka, advokátska kancelária, Námestie
SNP 538/1, Stropkov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
21. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. 1 NcKR 13/2013.
1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom
(ďalej len „dlžník“), ktorý počas a po skončení
malého konkurzu vedeného voči nemu ako fyzickej osobe pod sp. zn. 1 K 42/2012 navrhol
okresnému súdu povolenie svojho oddlženia podľa § 166 a nasledujúcich zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,, zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).
Uznesením z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. 1 NcKR 13/2013 okresný súd
oddlženie dlžníka povolil, ustanovil správcu dlžníka, určil okruh právnych úkonov dlžníka,
ktoré budú podliehať schváleniu správcom, určil dlžníkovi sumu 2 400 €, ktorú je povinný
zaplatiť správcovi ku koncu každého roka skúšobného obdobia na uspokojenie svojich
záväzkov, a správcovi uložil povinnosť oznamovať súdu v priebehu skúšobného obdobia
všetky významné skutočnosti, ktoré sa týkajú plnenia povinností dlžníkom,
ako aj povinnosť podať súdu v polročných intervaloch podrobnú správu o plnení povinností
dlžníkom za predchádzajúce obdobie.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uvádza, že v predmetnom
konkurze jej prihlásená a následne i zistená pohľadávka predstavovala sumu 19 600 €.
Miera uspokojenia veriteľov dosahovala len 6,44 %, teda po skončení konkurzu
a jej čiastočnom uspokojení predstavuje pohľadávka sťažovateľky voči dlžníkovi
sumu 18 337,16 €.
V nadväznosti na tvrdené a preukázané fakty sťažovateľka dôvodí, že je uznesením
okresného súdu o povolení oddlženia z 12. novembra 2014 „priamo dotknutá... na svojich
právach podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a má právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa názoru sťažovateľky bolo toto rozhodnutie vydané v rozpore s právnymi
predpismi a dobrými mravmi a Okresný súd Prešov tým legalizoval príjem z trestnej
činnosti, ktorej sa dlžník dopustil vo vzťahu k mojej osobe. Je pritom zrejmé,
že poskytovanie peňažných prostriedkov na uspokojenie záväzkov dlžníka v sume 200,- eur
mesačne nezodpovedá účelu oddlženia a nebolo dostatočné, už aj s prihliadnutím na výšku
jeho záväzkov a skutočnosť, že záväzky boli spôsobené aj trestnou činnosťou dlžníka.“.
Podľa sťažovateľky „konkurzný súd nevzal do úvahy jednu z obligatórnych
náležitostí návrhu na oddlženie, a to poctivý zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie
na uspokojenie svojich veriteľov. K podaniu návrhu na oddlženie totiž dlžníka neviedol
poctivý zámer, keďže doposiaľ nevyvinul ani najmenšiu snahu uspokojiť svoje záväzky,
ale naopak sa mi vysmieva, že zo svojich peňazí už nikdy nič neuvidím. Ani súdom
stanovená suma 2 400,- eur ročne nesvedčí o tom, že by mali byť jeho dlhy primerane
uspokojené, nakoľko podstatná časť tejto sumy pôjde na výdaje a odmenu správcu
a veriteľom sa nič nedostane a teda príjem dlžníka, po odpočítaní nevyhnutných výdavkov
na živobytie, nebol absolútne dostatočný na povolenie oddlženia a jediným dôvodom
na podanie návrhu na oddlženie bola snaha dlžníka vyhnúť sa, po uplynutí skúšobného
obdobia, svojim záväzkom voči veriteľom, ktoré boli spôsobené trestnou činnosťou dlžníka
a spokojne si užívať podvodne nadobudnuté peniaze.“.
2. Ústavný súd 23. marca 2016 vyžiadal od okresného súdu súdny spis vo veci
sp. zn. 1 NcKR 13/2013, ktorý mu bol spolu s konkurzným spisom sp. zn. 1 K 42/2012
doručený 6. apríla 2016.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uznesením č. k. III. ÚS 570/2016-12 z 13. septembra 2016 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
4. Následne ústavný súd 11. októbra 2016 vyzval okresný súd na vyjadrenie
sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho
pojednávania vo veci.
5. Okresný súd doručil 15. novembra 2016 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom
súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K vecnej stránke sťažnosti
zdôraznil, že „námietka sťažovateľky, že konajúci súd dostatočne nepreskúmal poctivý
zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov, nie je dôvodná“.
Citujúc podstatnú časť odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že
„súd... dostatočným spôsobom objasnil, čo ho viedlo k záveru, že u dlžníka zistil poctivý
zámer. Z takto uvedeného dôvodu preto navrhujem sťažnosť zamietnuť.“.
6. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 21. novembra 2016 právnemu
zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. decembra 2016 sťažovateľka
prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci. K vecnej stránke vyjadrenia okresného súdu nezaujala žiadne
stanovisko.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97,
Zásadná sťažnostná námietka smeruje voči spôsobu uplatnenia jednej z legálnych
podmienok pre povolenie oddlženia okresným súdom. Ide o poctivý zámer dlžníka
vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov. Podľa § 167 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii totiž návrh na oddlženie je oprávnený podať dlžník, ktorý
je fyzickou osobou, spolu s návrhom na vyhlásenie konkurzu, prípadne počas konkurzného
konania až do zrušenia konkurzu. Návrh na povolenie oddlženia okrem všeobecných
náležitostí návrhu musí obsahovať aj odôvodnenie, ktoré vyjadruje poctivý zámer dlžníka
vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov.
Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je výklad
jednoduchých zákonov. Na to sú v ústavnom systéme Slovenskej republiky povolané
všeobecné súdy. V početnej sťažnostnej judikatúre ústavný súd neustále zdôrazňuje, že aj
keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,
mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,
ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Definovaná sťažnostná námietka svojou podstatou nemieri len voči formálnemu
problému naplnenia či nenaplnenia zákonnej podmienky povolenia oddlženia. Evidentne
atakuje aj dopad rozhodnutia okresného súdu o tejto otázke na základné právo sťažovateľky
na súdnu ochranu a na jej právo na spravodlivé súdne konanie. Už v uznesení o prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zdôvodnil reálnosť vplyvu napadnutého uznesenia
okresného súdu na označené základné právo sťažovateľky a na jej právo zaručené
dohovorom, a to v dôsledku § 169 ods. 1 a § 171 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii. Ústavný súd sa preto aj pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky sústredil
na skúmanie, či výklad a následná aplikácia relevantných procesných noriem konkurzného
práva škodlivo atakovali ústavou a dohovorom garantované a sťažovateľom označené
práva.
Možno teda konštatovať, že sťažovateľka očakáva od ústavného súdu preskúmanie,
či podmienku poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich
veriteľov uplatnil okresný súd v súlade s jej základným právom na súdnu ochranu tak,
ako to vyžaduje čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nielen výklad, ale aj uplatnenie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou.
Ústavný súd najprv in abstracto predosiela, že účelom oddlženia podľa štvrtej časti
zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok
veriteľov, ktoré, hoci riadne prihlásené i zistené, boli v konkurze uspokojené iba čiastočne.
Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1
zákona o konkurze a reštrukturalizácii), aby ho dlhy neuspokojené v konkurze
neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok
a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne
postaviť na vlastné nohy.
Právna úprava oddlženia nezaručuje veriteľom pohľadávok prihlásených a zistených,
no neuspokojených v konkurze postavenie účastníkov v konaní o oddlžení. No tá istá právna
úprava je dôkazom, že v rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu
spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka – fyzickej osoby)
a záujmy stále neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti konajúci súd
nezhostí rešpektujúc požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov, potom buď
poškodí dlžníka tým, že mu oddlženie nepovolí, prípadne mu na účel skúšobného obdobia
uloží neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým, že vytvorí predpoklady
na nevymáhateľnosť ich riadne prihlásených a zistených pohľadávok, a to bez relevantných
dôvodov.
Zákonodarca prichádza konajúcemu súdu pri popísanej náročnej úlohe na pomoc
okrem iného aj legálnou podmienkou poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie
na uspokojenie svojich veriteľov. Súčasne zákon o konkurze a reštrukturalizácii naznačuje
čiastkové kritériá, ktoré je potrebné pri posudzovaní splnenia tejto podmienky vziať
do úvahy. Ide napríklad o požiadavku riadneho plnenia povinností v predchádzajúcom
konkurznom konaní (§ 167 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Ústavný súd
je presvedčený, že posúdenie podmienky poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané
úsilie na uspokojenie svojich veriteľov nemôže byť posudzované len z hľadiska formálneho
plnenia povinností dlžníka počas konkurzného konania v intenciách binárnej logiky (splnil –
nesplnil). Súd konajúci o oddlžení musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu.
Môže ísť o časové súvislosti, správanie dlžníka pred začatím konkurzného konania.
Môže ísť aj o to, kto podal návrh na začatie konkurzného konania, nepochybne aj o to,
aký právny pôvod majú pohľadávky, ktoré viedli dlžníka do stavu úpadku. Niet pochýb,
že posúdenie materiálnej podmienky poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie
na uspokojenie svojich veriteľov sa nemôže odvíjať len od toho, či v priebehu konkurzného
konania dlžník včas plnil svoje povinnosti, či formálne reagoval na požiadavky
konkurzného súdu alebo správcu a pod.
V posudzovanej veci považuje ústavný súd za podstatný fakt, že pohľadávka, ktorú
si sťažovateľka do konkurzu vedeného voči dlžníkovi prihlásila, má svoj právny základ
v právoplatnom trestnom rozkaze z 27. decembra 2012 v konaní sp. zn. 4 T 205/2012,
ktorým bol dlžník uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“), ktorého sa dopustil tým, že „od mesiaca september 2011 do mesiaca apríl 2012
v Humennom na rôznych miestach pod rôznymi zámienkami, postupne vylákal od
finančnú hotovosť v sume 19.600,- eur,
ktoré mu osobne odovzdávala pod prísľubom, že jej finančnú hotovosť vráti
v čo najbližšej dobe, k čomu doposiaľ nedošlo a
, spôsobil škodu v sume 19.600,- eur“.
Pohľadávky prihlásené veriteľmi do konkurzu môžu mať veľmi rozmanitý pôvod.
V prípade sťažovateľky však išlo o pohľadávku z titulu zodpovednosti za škodu, ktorú jej
dlžník spôsobil trestným činom. Pritom išlo o trestný čin, súčasťou skutkovej podstaty
ktorého je práve vznik škody. Ide o trestný čin proti majetku a ide o trestný čin úmyselný,
kde úmysel má pokrývať aj obohatenie sa páchateľa, ktoré priamo spôsobuje škodu
na cudzom majetku. Pohľadávka sťažovateľky, ktorá je napadnutým uznesením okresného
súdu o povolení oddlženia dotknutá, teda priamo vyviera z úmyselného protiprávneho
konania dlžníka motivovaného snahou obohatiť sa na úkor sťažovateľky. To je prvý
dôležitý faktor, ktorý podľa názoru ústavného súdu mal v rozhodovaní okresného súdu
zohrávať svoju úlohu.
Druhým nezanedbateľným aspektom posudzovaného prípadu sú časové súvislosti
konkurzného konania voči dlžníkovi a paralelne prebiehajúceho trestného konania,
v ktorom bola napokon formálne potvrdená pohľadávka sťažovateľky voči dlžníkovi.
Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že začatie konkurzného konania, ktoré inicioval sám
dlžník, a začatie trestného konania veci spáchania prečinu podvodu v zásade spadajú
do rovnakého časového obdobia (august, september 2012). Pritom dlžník súčasne
s návrhom na vyhlásenie konkurzu požiadal aj o povolenie oddlženia.
Napokon pozornosti ústavného súdu neušla ani skutočnosť, že správca v konkurze sa
k návrhu dlžníka na povolenie oddlženia najprv (29. júla 2014) vyjadril tak, že „by mohlo
byť nevhodným judikátom rozhodnutie o oddlžení v prípade, ak dlžník uzatvoril viaceré
zmluvy o pôžičke a takto získal finančné pôžičky od fyzických a právnických osôb, následne
ich nesplácal a v takejto situácii sa chce oddlžiť. Najmä nesplatenie pôžičky od pani
ako veriteľky je možné vnímať ako špekulatívne.“. O tri mesiace neskôr
(29. októbra 2014) však pri informatívnom výsluchu za prítomnosti dlžníka už ten istý
správca k žiadosti dlžníka konštatoval, že „jeho oddlženie odporúča“. Okresný súd
informatívny výsluch nevyužil na odstránenie rozporov v oboch vyhláseniach správcu.
V popísaných okolnostiach, ktoré ústavný súd zistil z vyžiadaného konkurzného
spisu i spisu z konania o oddlžení, okresný súd v napadnutom uznesení iba sucho
skonštatoval, že „má za preukázané, že dlžník zároveň spĺňa aj materiálne predpoklady
nevyhnutné pre rozhodnutie o povolení oddlženia, ktorými sú preukázanie poctivého zámeru
na uspokojení svojich veriteľov a zohľadnenie možnej miery uspokojenia prihlásených,
no v konkurze neuspokojených pohľadávok veriteľov dlžníka“.
Uplatnenie zákonnej právnej normy, ktoré má na mysli čl. 152 ods. 4 ústavy,
nepochybne zahŕňa i subsumpciu tejto právnej normy na súdom zistený skutkový stav.
Výsledok subsumpcie musí zohľadňovať skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a to tak,
aby sa rozhodnutie čo najviac priblížilo požiadavkám spravodlivosti pri modelovaní obsahu
právnych vzťahov medzi subjektmi dotknutými takým rozhodnutím. Splnenie formulovanej
požiadavky je podstatným determinantom kvality súdnej ochrany, ktorý vyžaduje čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. základné právo v ňom zakotvené.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie v relácii k postaveniu
sťažovateľky uvedené požiadavky nenapĺňa. Sťažovateľka bola poškodená úmyselným
trestným činom dlžníka, ktorý mal majetkový charakter a ktorého neopomenuteľným
zákonným znakom je vznik škody. Dlžník však súčasne s prebiehajúcim trestným konaním
poznajúc svoje majetkové pomery podal návrh na vyhlásenie konkurzu, čím prispel
k dosiahnutiu právnych následkov z vyhlásenia konkurzu vyplývajúcich, a zároveň požiadal
aj o povolenie oddlženia. Sťažovateľkou riadne prihlásená a zistená pohľadávka z titulu
nároku na náhradu škody bola v konkurze uspokojená v rozsahu ani nie 7 %. Následne
okresný súd povolil dlžníkovi oddlženie späté s právnymi dôsledkami plynúcimi z právnej
úpravy, pričom suma 2 400 €, na ktorej ročné platenie dlžníka odsúdil, zjavne nie je
spôsobilá v podstatnejšej miere uspokojiť sťažovateľkinu pohľadávku, hoci ústavný súd
nespochybňuje jej primeranosť vo väzbe na majetkové pomery dlžníka.
Popísaný výsledok aprobovaného rozhodovacieho procesu nie je spravodlivý.
Okresný súd náležite nezohľadnil okolnosti vzniku sťažovateľkinej pohľadávky ani jej
právnu povahu. Opomenul i časové súvislosti paralelne prebiehajúceho trestného konania
a konkurzného konania iniciovaného samotným dlžníkom. Rekapitulované skutočnosti
významne spochybňujú poctivosť dlžníkovho zámeru uspokojiť svojich veriteľov, a teda aj
sťažovateľku ako osobu poškodenú úmyselným trestným činom dlžníka. Sťažovateľka
sa takto stala obeťou nespravodlivého rozhodnutia okresného súdu, ktoré má priamy dopad
na podobu jej základného práva na súdnu ochranu jej majetkového práva, pretože počas
skúšobného obdobia sa ono stáva neexekvovateľným (§ 169 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii), a po rozhodnutí o oddlžení podľa § 171 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii definitívne nevymožiteľným. Účinná ústavno-súdna ochrana
sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu si preto vyžadovala vysloviť
jeho porušenie uznesením okresného súdu z 12. novembra 2014 v konaní
sp. zn. 1 NcKR 13/2013 (bod 1 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na už konštatovanú zhodu
v obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne
konanie tým istým súdnym rozhodnutím (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné
využiť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie
okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Po vrátení veci okresný súd opätovne o návrhu dlžníka na povolenie oddlženia
rozhodne, pričom bude povinný zohľadniť v odôvodnení tohto nálezu zdôraznené zistené
skutočnosti tak, aby jeho rozhodnutie dôsledne rešpektovalo oprávnené záujmy
sťažovateľky ako dlžníkovho veriteľa. V procese svojho rozhodovania sa okresný súd
predovšetkým musí dôsledne vysporiadať s charakterom a pôvodom pohľadávky, ktorú
sťažovateľka do konkurzu vedeného proti dlžníkovi prihlásila, ako aj s časovými a vecnými
súvislosťami trestného konania a konkurzného konania, ktoré od roku 2012 vo vzťahu
k dlžníkovi prebiehali.
III.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho
zastúpenia. V sťažnosti si uplatnila nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby
v sume 355,73 €.
Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval
za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby
poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj
za písomné podanie – sťažnosť.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11 ods. 3
vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 € pre úkony
v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 € a k tomu
režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.
Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia
sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné
pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok
na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €. Vo vyčíslení uplatnenej náhrady trov
právneho zastúpenia sťažovateľka k uvedenej sume pripočítala aj 20 % dane z pridanej
hodnoty, k sťažnosti však nepriložila žiaden dôkaz o registrácii jej právneho zástupcu
za platiteľa tejto dane. Ústavný súd preto náhradu trov právneho zastúpenia o požadovaných
20 % nezvýšil. Celkovo tak suma náhrady trov konania predstavuje 296,44 € (bod 3 výroku
tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu
sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2017