Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 570/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Dušanom Maruščákom, advokátska kancelária, Námestie SNP 538/1, Stropkov,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov

z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Prešov

z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov z 12. novembra 2014 v konaní

sp. zn. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Prešov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet

jej právneho zástupcu, JUDr. Dušana Maruščáka, advokátska kancelária, Námestie

SNP 538/1, Stropkov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. januára 2015 doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. .

1. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je veriteľom

(ďalej len „dlžník“), ktorý počas a po skončení

malého konkurzu vedeného voči nemu ako fyzickej osobe pod sp. zn. navrhol

okresnému súdu povolenie svojho oddlženia podľa a nasledujúcich

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,, zákon o konkurze a reštrukturalizácii“).

Uznesením z 12. novembra 2014 v konaní sp. zn. okresný súd

oddlženie dlžníka povolil, ustanovil správcu dlžníka, určil okruh právnych úkonov dlžníka,

ktoré budú podliehať schváleniu správcom, určil dlžníkovi sumu 2 400 €, ktorú je povinný

zaplatiť správcovi ku koncu každého roka skúšobného obdobia na uspokojenie svojich

záväzkov, a správcovi uložil povinnosť oznamovať súdu v priebehu skúšobného obdobia

všetky významné skutočnosti, ktoré sa týkajú plnenia povinností dlžníkom,

ako aj povinnosť podať súdu v polročných intervaloch podrobnú správu o plnení povinností

dlžníkom za predchádzajúce obdobie.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka uvádza, že v predmetnom

konkurze jej prihlásená a následne i zistená pohľadávka predstavovala sumu 19 600 €.

Miera uspokojenia veriteľov dosahovala len 6,44 %, teda po skončení konkurzu

a jej čiastočnom uspokojení predstavuje pohľadávka sťažovateľky voči dlžníkovi

sumu 18 337,16 €.

V nadväznosti na tvrdené a preukázané fakty sťažovateľka dôvodí, že je uznesením

okresného súdu o povolení oddlženia z 12. novembra 2014 „priamo dotknutá... na svojich

právach podľa a ods. 3 a má právo na súdnu

ochranu podľa .

Podľa názoru sťažovateľky bolo toto rozhodnutie vydané v rozpore s právnymi

predpismi a dobrými mravmi a Okresný súd Prešov tým legalizoval príjem z trestnej

činnosti, ktorej sa dlžník dopustil vo vzťahu k mojej osobe. Je pritom zrejmé,

že poskytovanie peňažných prostriedkov na uspokojenie záväzkov dlžníka v sume 200,- eur

mesačne nezodpovedá účelu oddlženia a nebolo dostatočné, už aj s prihliadnutím na výšku

jeho záväzkov a skutočnosť, že záväzky boli spôsobené aj trestnou činnosťou dlžníka.“.

Podľa sťažovateľky „konkurzný súd nevzal do úvahy jednu z obligatórnych

náležitostí návrhu na oddlženie, a to poctivý zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie

na uspokojenie svojich veriteľov. K podaniu návrhu na oddlženie totiž dlžníka neviedol

poctivý zámer, keďže doposiaľ nevyvinul ani najmenšiu snahu uspokojiť svoje záväzky,

ale naopak sa mi vysmieva, že zo svojich peňazí už nikdy nič neuvidím. Ani súdom

stanovená suma 2 400,- eur ročne nesvedčí o tom, že by mali byť jeho dlhy primerane

uspokojené, nakoľko podstatná časť tejto sumy pôjde na výdaje a odmenu správcu

a veriteľom sa nič nedostane a teda príjem dlžníka, po odpočítaní nevyhnutných výdavkov

na živobytie, nebol absolútne dostatočný na povolenie oddlženia a jediným dôvodom

na podanie návrhu na oddlženie bola snaha dlžníka vyhnúť sa, po uplynutí skúšobného

obdobia, svojim záväzkom voči veriteľom, ktoré boli spôsobené trestnou činnosťou dlžníka

a spokojne si užívať podvodne nadobudnuté peniaze.“.

2. Ústavný súd 23. marca 2016 vyžiadal od okresného súdu súdny spis vo veci

sp. zn. , ktorý mu bol spolu s konkurzným spisom sp. zn.

doručený 6. apríla 2016.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uznesením č. k. -12 z 13. septembra 2016 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie.

4. Následne ústavný súd 11. októbra 2016 vyzval okresný súd na vyjadrenie

sa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústneho

pojednávania vo veci.

5. Okresný súd doručil 15. novembra 2016 ústavnému súdu vyjadrenie, v ktorom

súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. K vecnej stránke sťažnosti

zdôraznil, že „námietka sťažovateľky, že konajúci súd dostatočne nepreskúmal poctivý

zámer dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov, nie je dôvodná“.

Citujúc podstatnú časť odôvodnenia svojho napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že

„súd... dostatočným spôsobom objasnil, čo ho viedlo k záveru, že u dlžníka zistil poctivý

zámer. Z takto uvedeného dôvodu preto navrhujem sťažnosť zamietnuť.“.

6. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 21. novembra 2016 právnemu

zástupcovi sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

7. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 7. decembra 2016 sťažovateľka

prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci. K vecnej stránke vyjadrenia okresného súdu nezaujala žiadne

stanovisko.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. ,

).

Zásadná sťažnostná námietka smeruje voči spôsobu uplatnenia jednej z legálnych

podmienok pre povolenie oddlženia okresným súdom. Ide o poctivý zámer dlžníka

vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov. Podľa § 167 ods. 1 zákona

o konkurze a reštrukturalizácii totiž návrh na oddlženie je oprávnený podať dlžník, ktorý

je fyzickou osobou, spolu s návrhom na vyhlásenie konkurzu, prípadne počas konkurzného

konania až do zrušenia konkurzu. Návrh na povolenie oddlženia okrem všeobecných

náležitostí návrhu musí obsahovať aj odôvodnenie, ktoré vyjadruje poctivý zámer dlžníka

vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich veriteľov.

Primárnou úlohou ústavného súdu v konaní podľa nie je výklad

jednoduchých zákonov. Na to sú v ústavnom systéme Slovenskej republiky povolané

všeobecné súdy. V početnej sťažnostnej judikatúre ústavný súd neustále zdôrazňuje, že aj

keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“,

mohol by nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu teda môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy,

ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Definovaná sťažnostná námietka svojou podstatou nemieri len voči formálnemu

problému naplnenia či nenaplnenia zákonnej podmienky povolenia oddlženia. Evidentne

atakuje aj dopad rozhodnutia okresného súdu o tejto otázke na základné právo sťažovateľky

na súdnu ochranu a na jej právo na spravodlivé súdne konanie. Už v uznesení o prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd zdôvodnil reálnosť vplyvu napadnutého uznesenia

okresného súdu na označené základné právo sťažovateľky a na jej právo zaručené

dohovorom, a to v dôsledku § 169 ods. 1 a § 171 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii. Ústavný súd sa preto aj pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľky sústredil

na skúmanie, či výklad a následná aplikácia relevantných procesných noriem konkurzného

práva škodlivo atakovali a dohovorom garantované a sťažovateľom označené

práva.

Možno teda konštatovať, že sťažovateľka očakáva od ústavného súdu preskúmanie,

či podmienku poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie na uspokojenie svojich

veriteľov uplatnil okresný súd v súlade s jej základným právom na súdnu ochranu tak,

ako to vyžaduje , podľa ktorého nielen výklad, ale aj uplatnenie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s touto .

Ústavný súd najprv in abstracto predosiela, že účelom oddlženia podľa štvrtej časti

zákona o konkurze a reštrukturalizácii nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok

veriteľov, ktoré, hoci riadne prihlásené i zistené, boli v konkurze uspokojené iba čiastočne.

Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1

zákona o konkurze a reštrukturalizácii), aby ho dlhy neuspokojené v konkurze

neprenasledovali po celý zvyšok jeho života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok

a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne

postaviť na vlastné nohy.

Právna úprava oddlženia nezaručuje veriteľom pohľadávok prihlásených a zistených,

no neuspokojených v konkurze postavenie účastníkov v konaní o oddlžení. No tá istá právna

úprava je dôkazom, že v rozhodovaní o oddlžení je hlavnou úlohou konajúceho súdu

spravodlivo vyvažovať primárny účel oddlženia (záujem na strane dlžníka – fyzickej osoby)

a záujmy stále neuspokojených veriteľov. Ak sa tejto svojej povinnosti konajúci súd

nezhostí rešpektujúc požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov, potom buď

poškodí dlžníka tým, že mu oddlženie nepovolí, prípadne mu na účel skúšobného obdobia

uloží neprimerané záťaže, alebo poškodí veriteľov tým, že vytvorí predpoklady

na nevymáhateľnosť ich riadne prihlásených a zistených pohľadávok, a to bez relevantných

dôvodov.

Zákonodarca prichádza konajúcemu súdu pri popísanej náročnej úlohe na pomoc

okrem iného aj legálnou podmienkou poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie

na uspokojenie svojich veriteľov. Súčasne zákon o konkurze a reštrukturalizácii naznačuje

čiastkové kritériá, ktoré je potrebné pri posudzovaní splnenia tejto podmienky vziať

do úvahy. Ide napríklad o požiadavku riadneho plnenia povinností v predchádzajúcom

konkurznom konaní (§ 167 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Ústavný súd

je presvedčený, že posúdenie podmienky poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané

úsilie na uspokojenie svojich veriteľov nemôže byť posudzované len z hľadiska formálneho

plnenia povinností dlžníka počas konkurzného konania v intenciách binárnej logiky (splnil –

nesplnil). Súd konajúci o oddlžení musí zohľadniť všetky aspekty konkrétneho prípadu.

Môže ísť o časové súvislosti, správanie dlžníka pred začatím konkurzného konania.

Môže ísť aj o to, kto podal návrh na začatie konkurzného konania, nepochybne aj o to,

aký právny pôvod majú pohľadávky, ktoré viedli dlžníka do stavu úpadku. Niet pochýb,

že posúdenie materiálnej podmienky poctivého zámeru dlžníka vynaložiť primerané úsilie

na uspokojenie svojich veriteľov sa nemôže odvíjať len od toho, či v priebehu konkurzného

konania dlžník včas plnil svoje povinnosti, či formálne reagoval na požiadavky

konkurzného súdu alebo správcu a pod.

V posudzovanej veci považuje ústavný súd za podstatný fakt, že pohľadávka, ktorú

si sťažovateľka do konkurzu vedeného voči dlžníkovi prihlásila, má svoj právny základ

v právoplatnom trestnom rozkaze z 27. decembra 2012 v konaní sp. zn. ,

ktorým bol dlžník uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“), ktorého sa dopustil tým, že „od mesiaca september 2011 do mesiaca apríl 2012

v Humennom na rôznych miestach pod rôznymi zámienkami, postupne vylákal od

finančnú hotovosť v sume 19.600,- eur,

ktoré mu osobne odovzdávala pod prísľubom, že jej finančnú hotovosť vráti

v čo najbližšej dobe, k čomu doposiaľ nedošlo a

, spôsobil škodu v sume 19.600,- eur“.

Pohľadávky prihlásené veriteľmi do konkurzu môžu mať veľmi rozmanitý pôvod.

V prípade sťažovateľky však išlo o pohľadávku z titulu zodpovednosti za škodu, ktorú jej

dlžník spôsobil trestným činom. Pritom išlo o trestný čin, súčasťou skutkovej podstaty

ktorého je práve vznik škody. Ide o trestný čin proti majetku a ide o trestný čin úmyselný,

kde úmysel má pokrývať aj obohatenie sa páchateľa, ktoré priamo spôsobuje škodu

na cudzom majetku. Pohľadávka sťažovateľky, ktorá je napadnutým uznesením okresného

súdu o povolení oddlženia dotknutá, teda priamo vyviera z úmyselného protiprávneho

konania dlžníka motivovaného snahou obohatiť sa na úkor sťažovateľky. To je prvý

dôležitý faktor, ktorý podľa názoru ústavného súdu mal v rozhodovaní okresného súdu

zohrávať svoju úlohu.

Druhým nezanedbateľným aspektom posudzovaného prípadu sú časové súvislosti

konkurzného konania voči dlžníkovi a paralelne prebiehajúceho trestného konania,

v ktorom bola napokon formálne potvrdená pohľadávka sťažovateľky voči dlžníkovi.

Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že začatie konkurzného konania, ktoré inicioval sám

dlžník, a začatie trestného konania veci spáchania prečinu podvodu v zásade spadajú

do rovnakého časového obdobia (august, september 2012). Pritom dlžník súčasne

s návrhom na vyhlásenie konkurzu požiadal aj o povolenie oddlženia.

Napokon pozornosti ústavného súdu neušla ani skutočnosť, že správca v konkurze sa

k návrhu dlžníka na povolenie oddlženia najprv (29. júla 2014) vyjadril tak, že „by mohlo

byť nevhodným judikátom rozhodnutie o oddlžení v prípade, ak dlžník uzatvoril viaceré

zmluvy o pôžičke a takto získal finančné pôžičky od fyzických a právnických osôb, následne

ich nesplácal a v takejto situácii sa chce oddlžiť. Najmä nesplatenie pôžičky od pani

ako veriteľky je možné vnímať ako špekulatívne.“. O tri mesiace neskôr

(29. októbra 2014) však pri informatívnom výsluchu za prítomnosti dlžníka už ten istý

správca k žiadosti dlžníka konštatoval, že „jeho oddlženie odporúča“. Okresný súd

informatívny výsluch nevyužil na odstránenie rozporov v oboch vyhláseniach správcu.

V popísaných okolnostiach, ktoré ústavný súd zistil z vyžiadaného konkurzného

spisu i spisu z konania o oddlžení, okresný súd v napadnutom uznesení iba sucho

skonštatoval, že „má za preukázané, že dlžník zároveň spĺňa aj materiálne predpoklady

nevyhnutné pre rozhodnutie o povolení oddlženia, ktorými sú preukázanie poctivého zámeru

na uspokojení svojich veriteľov a zohľadnenie možnej miery uspokojenia prihlásených,

no v konkurze neuspokojených pohľadávok veriteľov dlžníka“.

Uplatnenie zákonnej právnej normy, ktoré má na mysli ,

nepochybne zahŕňa i subsumpciu tejto právnej normy na súdom zistený skutkový stav.

Výsledok subsumpcie musí zohľadňovať skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a to tak,

aby sa rozhodnutie čo najviac priblížilo požiadavkám spravodlivosti pri modelovaní obsahu

právnych vzťahov medzi subjektmi dotknutými takým rozhodnutím. Splnenie formulovanej

požiadavky je podstatným determinantom kvality súdnej ochrany, ktorý vyžaduje čl. 46

ods. 1 , resp. základné právo v ňom zakotvené.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie v relácii k postaveniu

sťažovateľky uvedené požiadavky nenapĺňa. Sťažovateľka bola poškodená úmyselným

trestným činom dlžníka, ktorý mal majetkový charakter a ktorého neopomenuteľným

zákonným znakom je vznik škody. Dlžník však súčasne s prebiehajúcim trestným konaním

poznajúc svoje majetkové pomery podal návrh na vyhlásenie konkurzu, čím prispel

k dosiahnutiu právnych následkov z vyhlásenia konkurzu vyplývajúcich, a zároveň požiadal

aj o povolenie oddlženia. Sťažovateľkou riadne prihlásená a zistená pohľadávka z titulu

nároku na náhradu škody bola v konkurze uspokojená v rozsahu ani nie 7 %. Následne

okresný súd povolil dlžníkovi oddlženie späté s právnymi dôsledkami plynúcimi z právnej

úpravy, pričom suma 2 400 €, na ktorej ročné platenie dlžníka odsúdil, zjavne nie je

spôsobilá v podstatnejšej miere uspokojiť sťažovateľkinu pohľadávku, hoci ústavný súd

nespochybňuje jej primeranosť vo väzbe na majetkové pomery dlžníka.

Popísaný výsledok aprobovaného rozhodovacieho procesu nie je spravodlivý.

Okresný súd náležite nezohľadnil okolnosti vzniku sťažovateľkinej pohľadávky ani jej

právnu povahu. Opomenul i časové súvislosti paralelne prebiehajúceho trestného konania

a konkurzného konania iniciovaného samotným dlžníkom. Rekapitulované skutočnosti

významne spochybňujú poctivosť dlžníkovho zámeru uspokojiť svojich veriteľov, a teda aj

sťažovateľku ako osobu poškodenú úmyselným trestným činom dlžníka. Sťažovateľka

sa takto stala obeťou nespravodlivého rozhodnutia okresného súdu, ktoré má priamy dopad

na podobu jej základného práva na súdnu ochranu jej majetkového práva, pretože počas

skúšobného obdobia sa ono stáva neexekvovateľným (§ 169 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii), a po rozhodnutí o oddlžení podľa § 171 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii definitívne nevymožiteľným. Účinná ústavno-súdna ochrana

sťažovateľkinho základného práva na súdnu ochranu si preto vyžadovala vysloviť

jeho porušenie uznesením okresného súdu z 12. novembra 2014 v konaní

sp. zn. (bod 1 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na už konštatovanú zhodu

v obsahu základného práva podľa a práva zaručeného

dohovoru bolo potrebné vysloviť i porušenie sťažovateľkinho práva na spravodlivé súdne

konanie tým istým súdnym rozhodnutím (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu i jej práva na spravodlivé súdne konanie, bolo potrebné

využiť právomoc podľa , zrušiť sťažnosťou atakované uznesenie

okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Po vrátení veci okresný súd opätovne o návrhu dlžníka na povolenie oddlženia

rozhodne, pričom bude povinný zohľadniť v odôvodnení tohto nálezu zdôraznené zistené

skutočnosti tak, aby jeho rozhodnutie dôsledne rešpektovalo oprávnené záujmy

sťažovateľky ako dlžníkovho veriteľa. V procese svojho rozhodovania sa okresný súd

predovšetkým musí dôsledne vysporiadať s charakterom a pôvodom pohľadávky, ktorú

sťažovateľka do konkurzu vedeného proti dlžníkovi prihlásila, ako aj s časovými a vecnými

súvislosťami trestného konania a konkurzného konania, ktoré od roku 2012 vo vzťahu

k dlžníkovi prebiehali.

III.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v sťažnostnom petite navrhla priznať jej náhradu trov právneho

zastúpenia. V sťažnosti si uplatnila nárok na náhradu trov za dva úkony právnej služby

v sume 355,73 €.

Ústavný súd vzhľadom na výsledok meritórneho prerokovania sťažnosti považoval

za potrebné priznať sťažovateľke náhradu trov konania za dva úkony právnej služby

poskytnutej jej právnym zástupcom, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, ako aj

za písomné podanie – sťažnosť.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2015. Základná tarifa podľa § 11 ods. 3

vyhlášky je 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 839 € pre úkony

v roku 2015), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2015 odmenu v sume 139,83 € a k tomu

režijný paušál za jeden úkon v sume 8,39 €.

Náhrada trov právneho zastúpenia vo vzťahu k prevzatiu a príprave zastúpenia

sťažovateľky, ako aj k podaniu sťažnosti predstavuje 279,66 €. K tomu bolo potrebné

pripočítať dvakrát režijný paušál, teda dvakrát po 16,78 €. Sťažovateľka má nárok

na náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €. Vo vyčíslení uplatnenej náhrady trov

právneho zastúpenia sťažovateľka k uvedenej sume pripočítala aj 20 % dane z pridanej

hodnoty, k sťažnosti však nepriložila žiaden dôkaz o registrácii jej právneho zástupcu

za platiteľa tejto dane. Ústavný súd preto náhradu trov právneho zastúpenia o požadovaných

20 % nezvýšil. Celkovo tak suma náhrady trov konania predstavuje 296,44 € (bod 3 výroku

tohto nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s Civilného sporového

poriadku).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2017