Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-88-2025.pdf
PDF · 129.68 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/88/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Igora Ragana a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D., zastúpenej: HUSAR AND PARTNERS S.R.O., so sídlom Vojenská 14, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 519 141, proti žalovanému v 1. rade: E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX H., žalovanej v 2. rade: I. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/ XX, XXX XX H., zastúpených: Hrčka - Sabó - Lukáč s.r.o., so sídlom Obchodná 187/6, 078 01 Sečovce, IČO: 51 433 842, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Mestského súdu Košice, č. k. 32Odi/7/2021-138 zo dňa 14. marca 2025, takto
r o z h o d o l :
I. P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice, č. k. 32Odi/7/2021-138 zo dňa 14. marca 2025.
II. Žalobkyňa má proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zrušil oddlženie žalovaného v 1. rade, dlžníka E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, H., ktoré bolo vyhlásené uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 16.9.2019 pod sp. zn. 26OdK/452/2019 (výrok I.), zrušil oddlženie žalovanej v 2. rade, dlžníčky I. F., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, H., ktoré bolo vyhlásené uznesením Okresného súdu Košice I zo dňa 10.9.2019 pod sp. zn. 30OdK/271/2019 (výrok II.) a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobkyňa navrhla, aby súd zrušil oddlženie žalovaných a žalobkyni priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov konania.
3. Žalobkyňa v žalobe a v ostatných svojich vyjadreniach uviedla, že nepoctivý zámer žalovaných pri oddlžení vidí najmä v správaní oboch žalovaných, ktoré predchádzalo podaniu návrhu na oddlženie, v neexistencii ich dlhovej špirály spočívajúcej v existencii množstva pohľadávok a veriteľov oboch žalovaných a v neexistencii platobnej neschopnosti žalovaných. Uviedla tvrdenia, ktoré podľa nej odôvodňujú úmyselné konanie žalovaných, smerujúce k nimi v návrhu na oddlženie prezentovanej platobnej neschopnosti, pretože pri preberaní svojich dlhov sa spoliehali na to, že svoje dlhy budú riešiť konkurzom (žalobkyňa poukázala na genézu a výsledky súdnych konaní vedených medzi stranami sporu, ktorých výsledkom bol vznik judikovanej pohľadávky žalobkyne proti žalovaným). Dodala, že žalovaní nepreukázali svoj poctivý zámer v zmysle ust. § 166g ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), ale práve naopak ich správanie má prvky nepoctivého zámeru v zmysle ust. § 166g ods. 2 ZKR. Tvrdila, že napriek tomu, že konkurzné konanie oboch žalovaných bolo ukončené tak, že žalobkyni ako veriteľke bola jej pohľadávka
sčasti uhradená, nie je možné uzavrieť, že žalovaní inštitút oddlženia nezneužili. Zdôraznila, že žalovaní nemali množstvo veriteľov a neboli v situácii tzv. dlhovej špirály, z vymanenia ktorej potrebovali pomoc štátu a že nie je možné zamieňať pojem platobná neschopnosť, s neochotou plniť záväzok voči veriteľovi. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobkyňa predložila rozhodnutie vydané v konaní vedenom pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012 a rozhodnutie odvolacieho súdu v označenej veci a navrhla vykonanie dokazovania výsluchom matky žalovanej v 2. rade, dožiadaním katastra nehnuteľností za účelom zistenia ceny, za ktorú bola kúpená nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom je matka žalovanej v 2. rade a v ktorej žalovaní uvádzajú svoj trvalý pobyt a vykonaním lustrácie v Sociálnej poisťovni za účelom zistenia zamestnania žalovaných a ich mesačného príjmu.
4. Žalovaní vo vyjadrení k žalobe a v ostatných svojich vyjadreniach navrhli žalobu zamietnuť. Uviedli, že dôkazné bremeno na preukázanie nepoctivého zámeru dlžníka zaťažuje žalobkyňu ako veriteľku, pričom žalobkyňa ho podľa nich neuniesla. Za unesenie dôkazného bremena žalovaní nepovažovali existenciu súdneho sporu medzi stranami sporu, ktorý bol vedený pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012, pretože až právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.8.2017 došlo k určeniu neplatnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 29.9.2011 uzavretej medzi žalovanými a žalobkyňou, ktorým bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 82.000,- eur s prísl. Tvrdili, že žalobkyňa opomenula uviesť, že nehnuteľnosť (predmet kúpnej zmluvy v spore vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012), resp. jej prevod, bol realizovaný v roku 2011 a k uloženiu povinnosti žalovaným zaplatiť žalobkyni sumu 82.000,- eur došlo až o šesť rokov neskôr a žalovaní tak nemohli mať v čase priebehu označeného súdneho sporu vedomosť o inštitúte oddlženia. Zároveň poukázali, že nehnuteľnosť (predmet prevodu podľa kúpnej zmluvy) bola opravovaná z úveru poskytnutého žalovaným stavebnou sporiteľnou a peňažné prostriedky získané z predaja tejto nehnuteľnosti boli použité aj na splatenie úveru poskytnutého žalovaným stavebnou sporiteľnou. Argumentovali, že v čase právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trebišov sp. zn. 11C/16/2012 už nemali dostatok peňažných prostriedkov na splatenie judikovanej pohľadávky žalobkyne, preto bolo voči nim vedené exekučné konanie, ktoré nemohlo byť úspešné, preto navštívili Centrum právnej pomoci a podali návrh na oddlženie (ďalej len „návrh“) za účelom zbavenia sa dlhov. Opisom svojho konania nevidia žalovaní naplnenie znakov nepoctivého zámeru podľa ust. § 166g ods. 2 ZKR. Argumentovali, že ich poctivý zámer preukazuje to, že v prílohách návrhu uviedli celý svoj hnuteľný a nehnuteľný majetok (aj nehnuteľnosť, ktorej vlastníkom sa „nanovo“ stali po právoplatnosti rozhodnutia v spore vedenom pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012) a z predaja tohto majetku v konkurznom konaní bola čiastočne uspokojená žalobkyňa, ktorá bola jedným z veriteľov označených žalovanými v návrhu. Poukázali na ust. § 166g ods. 1 ZKR, ktoré dlžníkom po oddlžení neurčuje povinnosť splácať naturálne záväzky svojim veriteľom, ale z jeho znenia je možné vyvodiť iba dobrovoľnosť dlžníkov splatiť naturálne záväzky, ak nadobudne dlžník majetok bezodplatne (darom, dedením, výhrou) a nie vtedy, ak získava peňažné prostriedky podnikaním či výkonom zamestnania. Na preukázanie svojich tvrdení žalovaní nedoložili žiadne listinné dôkazy a ani nenavrhli vykonanie dokazovania, ktoré by ich skutkové tvrdenia preukázalo.
5. Za nesporné medzi stranami súd prvej inštancie považoval:
- že žalovaný v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú manželmi, ich trvalý pobyt je v nehnuteľnosti evidovanej na LV č. XXXX pre k. ú. H., Obec H., Okres H., ktorej vlastníkom je matka žalovanej v 2. rade (vlastníctvo zapísané na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 1.7.2014 - V1974/14).
- existenciu judikovanej pohľadávky 82.000,- eur s prísl. žalobkyne proti žalovaným na základe právoplatného rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 18.11.2015, č. k. 11C/16/2012-442 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.8.2017, sp. zn 6Co/67/2016.
- vedenie exekučného konania pre vymoženie judikovanej pohľadávky od povinných (žalovaných) pre oprávnenú (žalobkyňu), ktoré bolo vedené pod sp. zn. 303EX 59/18 súdnym exekútorom JUDr. Ivanom Vargom.
- existenciu konkurzného konania žalovaného v 1. rade vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 26OdK/452/2019, prihlásenie pohľadávky žalobkyne do tohto konkurzného konania, ukončenie a zrušenie konkurzu žalovaného v 1. rade po splnení rozvrhu výťažku.
- existenciu konkurzného konania žalovanej v 2. rade vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 30OdK/271/2019, prihlásenie pohľadávky žalobkyne do tohto konkurzného konania, ukončenie a zrušenie konkurzu žalovanej v 2. rade po splnení rozvrhového konania.
- čiastočné uspokojenie prihlásenej pohľadávky žalobkyne vo vyššie označených konkurzných konaniach.
- existenciu pracovného pomeru žalovaných pred, počas a aj po konkurznom konaní a z nich vyplývajúce pravidelné mesačné príjmy žalovaných.
6. Z konkurzného spisu dlžníka - žalovaného v 1. rade vedeného Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 26OdK/452/2019 súd prvej inštancie zistil nasledovné:
- návrh na vyhlásenie konkurzu na žalovaného v 1. rade bol konkurznému súdu doručený 30.8.2019, ku dňu 21.8.2019 bol aktualizovaný zoznam veriteľov dlžníka a indikatívna informácia z Centrálneho registra exekúcií dlžníka. Z návrhu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v 1. rade súhlasil s vyhláseniami v ňom uvedenými.
- Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 41Ek/133/2018 udelil dňa 21.2.2018 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Vargovi na vymoženie 82.000,- eur s prísl. pre oprávneného (žalobkyňu) od povinných (žalovaných).
- žalovaný v 1. rade uviedol, že má troch veriteľov - žalobkyňu, J. K. L., M., IČO: 36 854 140 a žalovanú v 2. rade.
- žalovaný v 1. rade vo svojom životopise uviedol svoje dosiahnuté vzdelanie a priebeh svojich zamestnaní, dôvody, pre ktoré žiada o oddlženie, zoznam spriaznených osôb (uvádza manželku - žalovanú v 2. rade). Z opisu životnej situácie uvedenej v čase vyplnenia príloh návrhu (ku dňu 9.7.2019) súd prvej inštancie zistil, akým spôsobom vznikol žalovanému v 1. rade dlh voči žalobkyni, jeho tvrdenie, že nemal s manželkou úmysel niekoho poškodiť predajom domu a následné súdne konanie vedené pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012, v ktorom bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 82.000,- eur s 9 % úrokom z omeškania p. a. od 10.1.2012 do zaplatenia, čo je vysoká suma, ktorú popri pravidelných mesačných výdavkoch (174,85 eur inkaso, 184,87 eur hypotéka, 200,- eur strava, 20,- eur cestovné) nevie hradiť, pričom po exekučných zrážkach žalovanému v 1. rade neostane na riadne živobytie a preto pre zlepšenie svojej životnej situácie chce využiť možnosť oddlženia.
- v zozname majetku žalovaný v 1. rade uviedol, že ku dňu 9.7.2019 je spoluvlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k. ú. N., osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia rok výroby 2001 a zároveň uviedol existenciu súdnych sporov - dovolacie konanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/67/2016 a konanie vedené pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 4C/6/2019 (o zaplatenie 25.200,- eur s prísl.). Súd prvej inštancie zo zoznamu majetku zistil, že žalovaný v 1. rade uviedol, že nevlastní obývateľnú vec, ktorú v zmysle ZKR možno označiť za obydlie. Zo zoznamu majetku väčšej hodnoty, ktorý dlžník vlastnil v posledných troch rokoch, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v 1. rade uviedol, že bol vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. A..
- z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 16.9.2019, č. k. 26OdK/452/2019-24 súd prvej inštancie zistil, že bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka E. F., ktorého súd zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. Miroslava Vereba. Predmetné uznesenie bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 182/2019 zo dňa 20.9.2019 a nadobudlo právoplatnosť dňa 21.9.2019.
- z podaní ustanoveného správcu a ich príloh súd prvej inštancie zistil, že správca v rámci šetrenia zistil majetok dlžníka (totožný s majetkom uvedeným dlžníkom v zozname majetku priloženom k návrhu), ďalšie úkony správcu vykonávané v priebehu konkurzného konania dlžníka (žalovaného v 1. rade) smerujúce k následnému speňaženiu zisteného hnuteľného aj nehnuteľného majetku dlžníka, pričom pri speňažovaní nehnuteľného majetku využil služby dražobníka (uskutočnená dobrovoľná dražba), správca zaevidoval prihlášky pohľadávok veriteľov dlžníka (veritelia uvedený v zozname veriteľov priloženom k návrhu a to žalobkyňa - pohľadávka vo výške 131.096,- eur a N. O. L., M. - pohľadávka vo výške 210,63 eur). K ukončeniu a zrušeniu konkurzu dlžníka došlo po splnení rozvrhu výťažku.
7. Z konkurzného spisu dlžníka - žalovanej v 2. rade vedeného pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 30OdK/271/2019 súd prvej inštancie zistil nasledovné:
- návrh na vyhlásenie konkurzu žalovanej v 2. rade bol konkurznému súdu doručený 30.8.2019, pričom ku dňu 21.8.2019 bol aktualizovaný zoznam veriteľov dlžníka a indikatívna informácia z Centrálneho registra exekúcií dlžníka. Z návrhu súd prvej inštancie zistil, že žalovaná v 2. rade súhlasila s vyhláseniami v ňom uvedenými.
- Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 41Ek/133/2018 udelil dňa 21.2.2018 poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ivanovi Vargovi na vymoženie 82.000,- eur s prísl. pre oprávneného (žalobkyňu) od povinných (žalovaných).
- žalovaná v 2. rade označila troch svojich veriteľov - žalobkyňu, J. K. L., M., IČO: 36 854 140 a žalovaného v 1. rade.
- žalovaná v 2. rade vo svojom životopise uviedla svoje dosiahnuté vzdelanie a priebeh svojich zamestnaní, dôvody, pre ktoré žiada o oddlženie, zoznam spriaznených osôb (uvádza žalovaného v 1. rade). Z opisu životnej situácie uvedenej v čase vyplnenia príloh návrhu (ku dňu 9.7.2019) súd prvej inštancie zistil, akým spôsobom vznikol žalovanej v 2. rade dlh voči žalobkyni, jej tvrdenie, že nemala spolu s manželom úmysel niekoho poškodiť predajom domu a následné súdne konanie vedené pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012, v ktorom bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 82.000,- eur s 9 % úrokom z omeškania p. a. od 10.1.2012 do zaplatenia, čo je vysoká suma (narástla na 165.576,98 eur), ktorú popri pravidelných mesačných výdavkov (174,85 eur inkaso, 184,87 eur hypotéka, 200,- eur strava, 20,- eur cestovné) nevie hradiť, po exekučných zrážkach žalovanej v 2. rade neostane na riadne živobytie a preto pre zlepšenie svojej rodinnej životnej situácie chce využiť možnosť oddlženia.
- v zozname majetku žalovaná v 2. rade uviedla, že ku dňu 9.7.2019 je spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. N., nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. N. a zároveň uviedla existenciu súdnych sporov – dovolacie konanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/67/2016 a konanie vedené pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 4C/6/2019 (o zaplatenie 25.200,- eur s prísl.). Súd prvej inštancie zo zoznamu majetku zistil, že žalovaná v 2. rade uviedla, že nevlastní obývateľnú vec, ktorú v zmysle ZKR možno označiť za obydlie.
- zo zoznamu majetku väčšej hodnoty, ktorý žalovaná v 2. rade vlastnila v posledných troch rokoch, súd prvej inštancie zistil, že žalovaná v 2. rade uviedla, že bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX k. ú. A..
- z uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 17.9.2019, č. k. 30OdK/271/2019-22 súd prvej inštancie zistil, že bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníčky I. F., ktorú súd zbavil všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze, za správcu konkurznej podstaty ustanovil SISÁK & PARTNERS, konkurzy a reštrukturalizácie k.s. Predmetné uznesenie bolo publikované v Obchodnom vestníku č. 178/2019 zo dňa 16.9.2019 a nadobudlo právoplatnosť dňa 17.9.2019.
8. Z podaní ustanoveného správcu a ich príloh súd prvej inštancie zistil, že správca v rámci šetrenia zisťoval, ktorý konkurz začal skôr (či konkurz žalovaného v 1. rade alebo žalovanej v 2. rade) z dôvodu, že ide o manželov s existenciou bezpodielového spoluvlastníctva manželov a vplyvu na zapísanie zisteného majetku dlžníka do súpisu. Žalovaná v 2. rade v priebehu konkurzného konania bola súčinná správcovi, uviedla svoj majetok (totožný s majetkom uvedeným dlžníkom v zozname majetku priloženom k návrhu). Správca dotazmi na príslušné úrady zistil existenciu dlžníkom neuvedeného nehnuteľného majetku ku dňu 17.10.2019 vedeného na LV č. XXXX k. ú. A., Okres Trebišov (spoluvlastníctvo s manželom dlžníčky). Správca vykonal súpis majetku dlžníka a súpis majetku všeobecnej podstaty. Následne súd prvej inštancie zo správ správcu zistil ďalšie úkony správcu vykonávané v priebehu konkurzného konania dlžníka, smerujúce k speňaženiu zisteného majetku dlžníka a k zaevidovaniu prihlášky pohľadávok veriteľov dlžníka (veritelia uvedený v zozname veriteľov priloženom k návrhu, žalobkyňa - pohľadávka vo výške 131.096,- eur). K ukončeniu a zrušeniu konkurzu dlžníka došlo po splnení rozvrhu výťažku.
9. Z lustrácií v Sociálnej poisťovni súd prvej inštancie zistil, že žalovaný v 1. rade je od 1.1.2018 doposiaľ zamestnaný v spoločnosti Svet Zdravia DZS, a.s. IČO: 46 457 461 s pravidelným mesačným príjmom. V čase pred podaním návrhu a až do povolenia oddlženia (od 01/2019 do 09/2019) mal žalovaný v 1. rade mesačný príjem v rozmedzí od 759,84 eur do 1.080,12 eur brutto, následne v čase prebiehajúceho konkurzného konania mal žalovaný v 1. rade (od 10/2019 do 12/2020) mesačný príjem v rozmedzí od 759,84 eur do 1.284,34 eur brutto a po ukončení konkurzného konania má žalovaný v 1. rade (od 01/2020 do 01/2025) pravidelný mesačný príjem v rozmedzí od 883,49 eur do 1.175,61 eur brutto.
10. Z lustrácií v Sociálnej poisťovni súd prvej inštancie zistil, že žalovaná v 2. rade bola a je od 08/2019 doposiaľ zamestnaná, má pravidelný mesačný príjem. V čase pred podaním návrhu a až do povolenia oddlženia žalovaná v 2. rade nemala pravidelný mesačný príjem (zo životopisu priloženom k návrhu súd prvej inštancie zistil, že bola v danom období nezamestnaná). V čase prebiehajúceho konkurzného konania mala žalovaná v 2. rade pravidelný mesačný príjem (od 8/2019 do 08/2020) v rozmedzí od 260,- eur do 290,- eur brutto a po ukončení konkurzného konania má žalovaná v 2. rade (od 09/2020 do 01/2025) pravidelný mesačný príjem v rozmedzí od 290,64 eur do 816,- eur brutto.
11. Žalovaní zhodne uviedli, že žalobkyňa ako ich konkurzná veriteľka bola uspokojená z rozvrhu výťažku v oboch konkurzných konaniach žalovaných v sume cca 40.000,- eur.
12. Z doloženého výpisu žalobkyne z jej bankového účtu súd prvej inštancie zistil, že pohľadávka žalobkyne bola v konkurzných konaniach žalovaných sčasti uspokojená, a to v sume 18.253,17 eur, čo je suma oveľa nižšia ako uviedli žalovaní. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalovaní majú voči žalobkyni nový dlh (judikovanú pohľadávku po ukončení konkurzného konania).
13. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 1, 3 ods. 1, ods. 2, 166, 166k, 166e ods. 1, ods. 2, 166f ods. 1, ods. 2, ods. 4, 166g ods. 1, ods. 2, ods. 5, 196 ZKR a tiež podľa §§ 149, 186 ods. 2, 187 ods. 1, 188 ods. 1, 191 ods. 1, 215 ods. 1, 217 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
14. Za zásadné pre rozhodnutie súd prvej inštancie považoval, či tvrdenia uvádzané žalobkyňou týkajúce sa správania žalovaných z hľadiska ich ekonomického správania preukazujú ich nepoctivý zámer pred, počas a po oddlžení. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že oboch žalovaných k podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu a oddlženie viedli skôr osobné ako finančné dôvody, pretože ani jeden zo žalovaných v čase podania návrhu nebol aj napriek existencii jedného exekučného konania, platobne neschopný a žalovaní neboli v dlhovej pasci. Ďalej mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaní mali iba jednu veriteľku s judikovanou pohľadávkou (zo zoznamu veriteľov a zo zoznamu veriteľov s prihlásenými pohľadávkami), ostatní nimi uvádzaní veritelia si pohľadávku ani neprihlásili. Preto dospel súd prvej inštancie k záveru o neexistencii dlhovej pasce, ktorý vyplýva aj zo skutočností zistených dokazovaním, že obaja žalovaní sú osoby v produktívnom veku, s pravidelným mesačným príjmom, bez ohrozenia svojej osobnej existencie a zo skutočnosti, že v čase podania návrhu na oddlženie mali „iba“ troch veriteľov (jeden veriteľ je spriaznená osoba, ďalší záväzok žalovanými bol hradený dobrovoľne /veriteľ si neprihlásil pohľadávku a žalovaní uviedli, že splácajú poskytnutý úver/ a tretím veriteľom žalovaných je žalobkyňa, pričom žalovaní nesúhlasia s pohľadávkou /podali dovolanie/, z čoho vyplýva ich nezáujem judikovanú pohľadávku žalobkyne splácať a nie ich nemožnosť ju splatiť, hoci aj v dlhšom časovom horizonte).
15. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že správanie žalovaných pred podaním návrhu na oddlženie možno posúdiť tak, že mali snahu týmto krokom poškodiť žalobkyňu. Doplnil, že tento záver možno vyvodiť aj zo správania žalovaných, ktorí krátko po uplynutí jedného roka od času, kedy bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie na vykonanie exekúcie, navštívili Centrum právnej pomoci so žiadosťou o podanie návrhu na oddlženie.
16. Na základe vyššie uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobkyňa hodnoverne preukázala nepoctivý zámer žalovaných uvedený minimálne pod písm. f) až h) § 166g ods. 2 ZKR pri využití inštitútu oddlženia, vyplývajúci z ekonomického správania žalovaných pred podaním návrhu, ktorí v čase pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu a oddlženia minimálne neboli platobne neschopní, keď neboli v tzv. „dlhovej špirále“, nebola ohrozená ich životná situácia (napr. stratou zamestnania, obydlia), preto toto ich ekonomické správanie vyhodnotil súd prvej inštancie ako zrejmé zneužitie inštitútu oddlženia a žalobu vyhodnotil ako dôvodnú. Zároveň poukázal, že obaja žalovaní mohli preukázať svoj poctivý zámer v zmysle ust. § 166g ods. 1 ZKR, ale žiadnym spôsobom ho nepreukázali ani v minimálnom rozsahu tak, ako to predpokladá ust. § 166g ods. 1 ZKR. Ich vôľa dohodnúť splátkový kalendár k ich novému dlhu voči žalobkyni nemôže byť považovaná za prejav poctivého zámeru, pretože ide o záväzok žalovaných voči žalobkyni vzniknutý po vyhlásení konkurzu na ich majetok a po povolení ich oddlženia.
17. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola vo veci úspešná, priznal proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní. Navrhli, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní uviedli, že žalobkyňa svoje tvrdenia opiera o to, že žalovaní ju nepoctivo uviedli do omylu pri predaji domu, ktorý bol predmetom sporu vedeného pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012 a rovnako prejavili nepoctivý zámer aj pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na ich majetok. Žalobkyňa svoje tvrdenia podľa žalovaných opiera o ničím nepodložené tvrdenia,
že koncom roku 2011 získali žalovaní z titulu predaja domu nemalú finančnú sumu 82.000,- eur, avšak v čase vyhlásenia konkurzu uviedli ako svoj majetok iba spoluvlastnícke podiely v nebonitných nehnuteľnostiach a staré motorové vozidlo a žiadnu hotovosť ani inú hodnotnú vec získanú za kúpnu cenu z predaja nehnuteľností. Žalovaní argumentovali, že v súvislosti s rekonštrukciou rodinného domu, ktorý predali žalobkyni a ktorého prevod tvoril predmet sporu vedeného pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 11C/16/2012 sa žalovaní zaviazali splácať úver, ktorý im poskytla Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., a žalobkyňa opomína časové súvislosti daného prípadu a zároveň zavádza ohľadne ďalších nimi tvrdených skutočností. Dôvodili, že v dôsledku rozhodnutia Okresného súdu Trebišov sp. zn. 11C/16/2012, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.8.2017 došlo k určeniu neplatnosti Kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobkyňou a žalovanými dňa 29.9.2011, pričom súd zároveň zaviazal žalovaných zaplatiť žalobkyni 82.000,- eur (kúpnu cenu) s prísl. do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti daného rozhodnutia. Na základe rozhodnutia súdu teda došlo po takmer šiestich rokoch od prevodu nehnuteľnosti k vysloveniu neplatnosti danej kúpnej zmluvy, a teda k stavu, kedy žalovaní opäť nadobudli vlastnícke právo k prevádzanej nehnuteľnosti a žalobca získal exekvovateľnú pohľadávku voči žalovaným titulom povinnosti vrátiť kúpnu cenu danej nehnuteľnosti spolu s príslušenstvom. Na základe toho, že žalovaní medzičasom (v období šiestich rokov) peňažné prostriedky použili o. i. aj na splácanie úveru, ktorý im na rekonštrukciu daného rodinného domu poskytla Prvá stavebná sporiteľňa, a.s., neboli objektívne schopní dlžnú sumu žalobkyni v plnom rozsahu (spolu s nemalým príslušenstvom) uhradiť a nakoľko bola daná dlžná suma predmetom exekúcie, využili svoje zákonné právo požiadať o oddlženie. Zdôraznili, že v období od roku 2011 doposiaľ sa nezbavovali svojho majetku v snahe vyhnúť sa uspokojeniu pohľadávky žalobkyne, rodinný dom, ktorý bol predmetom vyššie opísaného sporu, ako ani iný ich hnuteľný či nehnuteľný majetok v takejto snahe neprevádzali a tak daný rodinný dom, ako aj ďalšie nehnuteľnosti a ich osobné motorové vozidlo tvorili konkurznú podstatu v konkurze vyhlásenom na majetok žalovaného v 1. rade, pričom z danej konkurznej podstaty sa takmer výlučne uspokojovala práve žalobkyňa. Uzavreli, že v konaní nebol preukázaný ich nepoctivý zámer.
19. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedla, že žalovaní v žiadnom prípade nie sú „trestaní“ za to, že využili možnosť podania návrhu na oddlženie. Podstatou tohto konania je posúdenie existencie nepoctivého zámeru žalovaných pri podaní návrhu na oddlženie. Žalobkyňa sa v celom rozsahu stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní neboli v žiadnej dlhovej pasci. Reálne mali iba jedného veriteľa (žalobkyňu). Druhého veriteľa (seba navzájom si nepochybne žalovaní účelovo vymysleli a jedná sa o spriaznené osoby) a posledný veriteľ – J. K. L., M. si ani žiadnu pohľadávku v konkurze neprihlásila, nakoľko svoj dlh voči banke žalovaní zjavne (na rozdiel od žalobkyne) uhrádzali. Jediným dôvodom podania návrhu na oddlženie tak bolo iba to, aby žalobkyni nemuseli splatiť súdom judikovanú pohľadávku. To všetko za situácie, že obaja žalovaní sú v produktívnom veku a majú príjem, čo im nepochybne umožňovalo dlh splácať aj keď v prípadne dlhšom časovom horizonte. Naviac žalovaní nepopreli tvrdenie žalobkyne, že za peniaze získané na základe kúpnej ceny, ktorú im uhradila žalobkyňa, došlo ku kúpe rodinného domu zo strany matky žalovanej v 2. rade, v ktorom žalovaní do dnešného dňa spoločne bývajú. Pokiaľ žalovaní poukazujú na existenciu úveru v D. A. A., M., o tom neposkytli žiaden dôkaz a ani neuvideli žiadne údaje o výške tejto pohľadávky. Žalobkyňa mala za to, že žalovaní zmysluplne neobjasnili, na čo použili uhradenú kúpnu cenu zo strany žalobkyne. Dodala, že podľa § 166g ods. 1 ZKR, dlžník má poctivý zámer, ak z jeho správania po podaní návrhu možno usudzovať, že vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, najmä ak poskytoval správcovi a veriteľom potrebnú súčinnosť, vynaložil snahu získať zamestnanie, zamestnal sa alebo si zabezpečil iný zdroj príjmov, pokračoval vo výkone podnikateľskej činnosti, alebo inej obdobnej činnosti, alebo začal podnikať, v prípade nie nepatrného dedenia, daru alebo výhry zo stávky, alebo hry ponúkol aspoň polovicu takéhoto zdroja dobrovoľne veriteľom na uspokojenie nevymáhateľného dlhu, prípadne vynaložil snahu o zaradenie sa do spoločnosti, alebo sa do spoločnosti opätovne zaradil. V tejto súvislosti dôvodila, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obdo/74/2021 zo dňa 20.10.2022 vyplýva, že povinnosťou dlžníka podľa § 166g ods. 1 zákona ZKR je preukázať poctivý zámer, t. j. že po podaní návrhu na oddlženie vynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, pričom správanie dlžníka sa posudzuje so zreteľom na jeho ekonomickú situáciu, osobné pomery a súčinnosť v oddlžovacom konaní. Je totiž nespochybniteľné, že žalovaní po vyhlásení oddlženia žalobkyni neposkytli ani cent ani ju nijako nekontaktovali ohľadom možnej úhrady dlhu v splátkach. Žalobkyňa tvrdila, že ak žalovaní získali po podaní návrhu na vyhlásenie oddlženia nejaký nie bežný majetok, alebo získali príjem z pracovnej činnosti alebo podnikania, mali povinnosť riešiť úhradu dlhu voči žalobkyni. Nakoľko tak
neurobili, je zrejmé, že nemali poctivý zámer pri podaní návrhu na oddlženie a ich jediným zámerom bolo účelovo sa zbaviť existujúceho dlhu. Zmyslom a účelom oddlženia v zmysle ZKR nemalo byť to, aby žalovaní spokojne užívali nehnuteľnosť (zakúpenú za kúpnu cenu uhradenú žalobkyňou), ktorá je účelovo formálne evidovaná vo vlastníctve ich príbuznej (matky žalovanej v 2. rade) a žalobkyňa bola nútená akceptovať stav, že musela vycestovať za prácou do zahraničia, nakoľko pohľadávka priznaná právoplatným rozhodnutím súdu bola vymožená iba v nepatrnom rozsahu. Žalobkyňa uzavrela, že účelom inštitútu oddlženia v žiadnom prípade nie je a ani nemôže byť nedôvodná ochrana dlžníka pred jeho veriteľmi. Zákonodarca dlžníkovi týmto inštitútom neposkytuje možnosť zbaviť sa dlhov na úkor veriteľov. Naopak, účelom oddlženia je dosiahnutie maximálnej možnej ochrany práv dlžníka na „slušný život“ a práva veriteľov na úhradu ich pohľadávok za situácie, keď dlžník pre mimoriadne nepriaznivú životnú a finančnú situáciu nie je schopný splácať svoje dlhy (spravidla voči viacerým) veriteľom a táto situácia má priamy a negatívny dopad na jeho osobný život, prípadne život jeho rodiny, ako aj na zabezpečovanie základných životných potrieb pre seba, prípadne svoju rodinu (osoby odkázané na jeho výživu a starostlivosť). Výlučne za týmto účelom zákon dlžníkovi umožňuje odpustenie zvyšku dlhov, ktoré nebude možné uspokojiť z jeho majetku. Dlžníkovi však v ust. § 166g ZKR od počiatku ukladá povinnosť ctiť si zásadu pacta sunt servanda, čo znamená povinnosť vynaložiť úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností, k čomu zo strany žalovaných ani náznakom nedošlo. Vzhľadom na vyššie uvedené sa žalobkyňa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že hodnoverne preukázala nepoctivý zámer žalovaných minimálne pod písm. f) až h) § 166g ods. 2 ZKR a naopak žalovaní neuniesli dôkazné bremeno ohľadom preukázania ich poctivého zámeru podľa ust. § 166g ods. 1 ZKR.
20. Žalovaní odvolaciu repliku nepodali, vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu im bolo doručené dňa 11.6.2025.
21. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal podané odvolanie žalovaných, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.
22. Rozsudok odvolacieho súdu bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
23. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na relevantné argumenty vznesené v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritériá vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaní nesúhlasia so závermi súdu prvej inštancie, pričom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne závery.
24. Vecne správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje na neho (§ 387 ods. 2 CSP). Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaných a k podstatným tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:
25. Účelom oddlženia je zbaviť dlžníka, ktorý je fyzickou osobou, jeho dlhov (§ 166 ods. 1 ZKR), aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok života, aby tieto dlhy negenerovali ďalší jeho úpadok a aby sa po stránke hospodárskeho zabezpečenia svojej ďalšej existencie mohol opätovne postaviť na vlastné nohy (III. ÚS 570/2016 zo dňa 10.1.2017). Úlohou súdu rozhodujúceho o zrušení oddlženia pre nepoctivý zámer je zhostiť sa tejto požiadavky takým spôsobom, ktorý bude rešpektovať požiadavku spravodlivosti vo vzťahoch dlžníka a veriteľov a zohľadniť všetky aspekty daného prípadu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné osobitne zdôrazniť, že podstatou oddlženia je, aby sa dlžník mohol dostať z tzv. dlhovej pasce, pričom zároveň platí, že tento inštitút nesmie byť zneužívaný na špekulatívne zbavenie sa dlhov osobami, ktoré sú si vedomé svojich záväzkov a majú potenciál ich veriteľom plniť.
26. Zmyslom oddlženia je vymanenie sa dlžníka z dlhovej pasce, čo má dlžníkovi umožniť zbaviť sa svojich dlhov, ktoré nie je schopný dlhodobo splácať, teda umožniť mu zbaviť sa dlhovej pasce a začať nový finančný život. Rovnako tak je účelom oddlženia aj sociálna a ekonomická reintegrácia dlžníka, ktorá dlžníkovi umožní vrátiť sa späť do bežného ekonomického života, aby mohol opätovne pracovať a zarábať bez strachu z doživotných exekúcií. Oddlženie žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade však tento cieľ podľa odvolacieho súdu rozhodne nesledovalo.
27. Za správny považuje odvolací súd záver súdu prvej inštancie o neexistencii dlhovej pasce na strane žalovaných, keď obaja žalovaní sú osoby v produktívnom veku, s pravidelným mesačným príjmom, bez ohrozenia svojej osobnej existencie. Rovnako za dôvodné považuje odvolací súd prisvedčiť žalobkyni, že reálne mali žalovaní iba jedného veriteľa, ktorému dobrovoľne (mimo núteného výkonu rozhodnutia) nesplácali pohľadávku, a to žalobkyňu. Pri označení druhého veriteľa (seba navzájom), žalovaní postupovali zjavne účelovo, nakoľko neprodukovali žiadne skutkové tvrdenia a ani dôkazy, ktoré by uvedené preukázalo a tretí (posledný) veriteľ označený žalovanými je J. K. L. M., ktorá si pohľadávku v konkurze neprihlásila, keďže žalovaní svoj dlh voči banke dobrovoľne plnili. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že jediným dôvodom podania návrhu na oddlženie žalovaných bolo, aby žalobkyni nemuseli splatiť súdom judikovanú pohľadávku.
28. Skutočnosť, že v možnostiach žalovaných nie je zaplatiť pohľadávku žalobkyni jednorazovo a táto bola predmetom exekúcie, odvolací súd udáva, že ust. § 3 ods. 2 ZKR definuje platobnú neschopnosť fyzickej osoby neschopnosťou plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Pokiaľ by sa predmetné ustanovenie malo vykladať tak, že má ísť o neschopnosť uhradiť dlh v celosti, zákonodarca by použil slovo splniť. Neakceptovanie aj čiastočného plnenia záväzku by znamenalo, že platobne neschopným by bol aj dlžník, ktorý všetky svoje dlhy dokáže splatiť z niekoľkých mesačných miezd, avšak v čase podania návrhu na oddlženie nemá dosť majetku na jednorazovú a okamžitú úhradu všetkých záväzkov. Z uvedeného vyplýva, že k posudzovaniu platobnej neschopnosti treba pristupovať komplexne. Ako už odvolací súd uviedol, zmyslom oddlženia je vymanenie sa dlžníka z dlhovej pasce a dať mu tým šancu opäť sa zapojiť do ekonomického života bez ťarchy jeho predchádzajúcich dlhov. Žalovaní však v takejto situácii nepochybne neboli, neocitli sa v situácii, z ktorej jediným východiskom bolo oddlženie a nakoľko obaja sú v produktívnom veku, majú pravidelný príjem a v čase vyhlásenia konkurzu bolo proti nim vedené len jediné exekučné konanie (v prospech žalobkyne), je zrejmé, že mohli a môžu splácať svoj dlh voči žalobkyni, aj keď po častiach a v dlhšom časovom horizonte. Schopnosť splácať záväzky musí byť posudzovaná vždy individuálne, s prihliadnutím na pomery dlžníka, jeho výdavky, avšak zároveň aj s prihliadnutím na množstvo veriteľov dlžníka a výšku jeho záväzkov, pričom podstatné v danom prípade je, že žalovaní boli zo svojho príjmu a zo svojho majetku schopný v čase splatnosti priebežne uhrádzať všetky svoje splatné záväzky (záväzok voči J. K. L., M. uhrádzali dobrovoľne a záväzok voči žalobkyni dokázali v exekučnom konaní plniť priebežne po častiach).
29. K tvrdeniu žalovaných, že peňažné prostriedky, ktoré získali od žalobkyne za predaj rodinného domu použili o. i. aj na splácanie úveru, ktorý im na rekonštrukciu daného rodinného domu poskytla D. A. A., M. a preto neboli schopní dlžnú sumu žalobkyni v plnom rozsahu uhradiť a nakoľko bola daná dlžná suma predmetom exekúcie, využili svoje zákonné právo požiadať o oddlženie, odvolací súd udáva, že žalovaní svoje tvrdenie o splatení úveru D. A. A., M. nepreukázali žiadnym dôkazom. Navyše ani účinne nepopreli skutkové tvrdenie žalobkyne, že z kúpnej ceny, ktorú im žalobkyňa uhradila, došlo ku kúpe rodinného domu zo strany matky žalovanej v 2. rade, ktorý žalovaní obývajú.
30. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu skutkovému záveru o neexistencii platobnej neschopnosti žalovaných v čase podania návrhu. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Rovnako potvrdil aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP. Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).