Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Cob-74-2025.pdf
PDF · 161.46 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/74/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: BENCONT FINANCE, a. s., sídlo: Twin City Tower, Mlynské Nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 967 692, zastúpeného advokátskymi kanceláriami: ČOLLÁK & PARTNERI advokátska kancelária s.r.o., sídlo: ul. Floriánska 19, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 946 868 a Advokátska kancelária JUDr. Veronika Doláková, PhD., s.r.o., sídlo: Martinčekova 13, 821 01 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368, proti žalovanému: A. B., narodený: XX.XX.XXXX, bytom: C. X, XXX XX D., zastúpeného advokátkou: JUDr. Zdenka Kurillová, sídlo: Ľudová 20, 040 11 Košice, IČO: 52 461 173, o zrušenie oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č. k. 92Odi/1/2024 – 110 zo dňa 13. januára 2025, takto
r o z h o d o l :
I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice, č.k. 92Odi/1/2024 – 110 zo dňa 13. januára 2025.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
o d ô v o d n e n i e :
1. Mestský súd Košice ako súd prvej inštancie rozsudkom, č. k. 92Odi/1/2024 – 110 zo dňa 13. januára 2025 (ďalej aj „rozsudok“) rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. žalobu zamietol a 2, vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia oddlženia žalovaného v zmysle uznesenia Mestského súdu Košice, sp. zn. 88OdK/43/2023 zo dňa 22.08.2023, ktorým súd zbavil žalovaného všetkých jeho záväzkov v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.
3. Žalobu odôvodnil nasledovne: Žalovaný nemal pri oddlžení poctivý zámer, pretože v čase podania návrhu nebol platobne neschopný. Mal dostatočný príjem na postupnú úhradu svojich záväzkov a zo správania sa dlžníka pred podaním návrhu možno usudzovať, že úmyselne naplnil formálne znaky platobnej neschopnosti, aby bol oprávnený podať návrh, a zároveň, že žalovaný nevynaložil úprimnú snahu riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností. Je veriteľom žalovaného na základe Zmluvy č. 84090843 uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou O2 Slovakia, s.r.o., z ktorej vyplývajúca pohľadávka bola na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 12.11.2020 postúpená na žalobcu vo výške 1.135,92 Eur, z čoho istina je vo výške 1.092,74 Eur. Žalobca si svoju pohľadávku riadne a včas prihlásil do konkurzu vyhláseného na majetok žalovaného, pričom táto nebola v uvedenom konkurze uspokojená ani čiastočne a konkurz vyhlásený na majetok žalovaného bol dňa 10.11.2023 zrušený pre nedostatok majetku. Žalovaný pred vyhlásením konkurzu uhradil dňa 28.08.2023 prostredníctvom exekučnej zrážky sumu vo výške 331,26 Eur. Žalovaný bol
v čase vyhlásenia konkurzu zamestnanou osobou s príjmom postačujúcim na hoci len čiastočnú úhradu pohľadávky žalobcu, prípadne aj ostatných veriteľov, keď mohol zo svojho príjmu v malých mesačných dávkach vo výške 20,- Eur – 30,- Eur uspokojovať pohľadávku žalobcu a ostatných veriteľov a tým prejaviť úprimnú snahu riešiť svoj dlh a preukázať poctivý zámer. Má pochybnosti o tom, že žalovaný bol platobne neschopný, pričom v tejto súvislosti poukázal na stav platobnej neschopnosti spôsobený samotným konaním žalovaného, keď tento prestal splácať svoje dlhy nie z dôvodu objektívnej nemožnosti, nakoľko dosahoval príjem, ale z vlastného subjektívneho rozhodnutia. V tejto súvislosti žalobca vyjadril presvedčenie, že zo strany žalovaného išlo o zneužitie inštitútu oddlženia, ktoré možno hodnotiť ako zjavné zneužitie práva a rozporné s dobrými mravmi. Žalovaný po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu žiadnym spôsobom neprejavil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v medziach svojich možností, napriek tomu, že disponoval dostatočným príjmom na to, aby mohol hoci len sčasti uspokojovať pohľadávky svojich veriteľov, čím mal žalovaný naplniť skutkovú podstatu nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR. Navrhol súdu vykonanie dopytu na Sociálnu poisťovňu na preukázanie príjmu žalovaného v období pol roka pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu.
4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že vo vzťahu k jeho snahe plniť jeho záväzky urobil, čo bolo v jeho silách. V prospech žalobcu mu boli vykonávané exekučné zrážky z jeho mzdy súdnym exekútorom JUDr. Bohumilom Husťákom od mája 2022 až do vyhlásenia konkurzu. Okrem uvedeného boli žalovanému od júna 2020 vykonávané zrážky zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy v prospech spoločnosti Anaco s.r.o. Mal úvery v banke, kreditnú kartu, neskôr nevyplatené faktúry za služby mobilného operátora, až sa to nakopilo tak, že si s tým nevedel dať rady, pričom oddlžením nechcel nikoho zámerne pripraviť o prostriedky z jeho záväzkov. Po vyhlásení konkurzu hu kontaktoval žalobca s tým, aby sa dohodli na ďalších splátkach, čo ale zo strany žalovaného nebolo možné, pretože by sa dopustil trestného činu zvýhodňovania veriteľa, na čo ho upozornil správca konkurznej podstaty, s ktorým sa žalovaný po výzve žalobcu poradil.
5. Žalobca v rámci prostriedkov procesného útoku uviedol, že žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu a neuviedol ani žiadne rozhodujúce tvrdenia preukazujúce jeho poctivý zámer, ako ani objektívne nepriaznivú životnú a majetkovú situáciu pred a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu.
6. Žalovaný v rámci prostriedkov procesnej obrany v konaní uviedol, že využitiu inštitútu oddlženia predchádzala konzultácia s Centrom právnej pomoci, ktoré posúdilo jeho životnú situáciu a podalo v jeho mene návrh na vyhlásenie konkurzu.
7. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (výsluchom žalovaného, listinami z pripojeného konkurzného spisu sp. zn. 88OdK/43/2023 a listinami založenými v súdnom spise) zistil tento skutkový stav:
7.1. Uznesením Mestského súdu Košice sp. zn. 88OdK/43/2023 zo dňa 22.08.2023, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku číslo 165/2023 dňa 28.08.2023, súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX D., pričom zároveň zbavil dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze.
7.2. Z lustrácie zo Sociálnej poisťovne za obdobie február 2023 až júl 2023 vyplýva vymeriavací základ žalovaného za február 1.127,34 Eur, za marec 1.237,30 Eur, za apríl 1.139,49 Eur, za máj 1.208,98 Eur, za jún 1.254,01 Eur, za júl 1.552,08 Eur.
7.3. Z návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného vyplýva opis životnej situácie žalovaného, že žije v podnájme s mamou a jej manželom, pričom obaja sú dôchodcovia, priemerne žalovaný dostáva výplatu 600,- Eur, pričom za podnájom platí 480,- Eur, prispieva za stravu, kupuje si lieky a dlhy má voči bankám, pričom sa mu realizujú zrážky zo mzdy prostredníctvom iných spoločností, dlhuje ešte mobilným operátorom a jednej fyzickej osobe. Dlhy vznikli tak, že si bral viacero úverov spočiatku na štúdium, auto, dovolenky, neskôr začal investovať na burze, kde neuspel.
7.4. Zo zoznamu veriteľov priloženého k návrhu na vyhlásenie konkurzu vyplýva, že dlžník uviedol v zozname veriteľov 8 veriteľov právnických osôb a jedného veriteľa fyzickú osobu.
7.5. Zo zoznamu majetku priloženého k návrhu na vyhlásenie konkurzu vyplýva, že dlžník nevlastní akýkoľvek nehnuteľný majetok, cenné papiere, peňažnú pohľadávku inú majetkovú hodnotu, pričom jediným majetkom dlžníka ku dňu 8.6.2023 bola jedna hnuteľná vec - Peugeot 307 SW motorové vozidlo s evidenčným číslom D. s odhadovanou hodnotou 600,- Eur. Zo zoznamu majetku dlžníka zároveň vyplýva, že dlžník tu uviedol pohľadávku z účtu v E. zo zostatkom -1.900,- Eur a pohľadávku z účtu v banke VÚB s hodnotou +7,- Eur z bežného účtu.
7.6. Zo správy správcu konkurznej podstaty JUDr. Matúša Čepčeka vyplýva, že požiadal o poskytnutie informácie k zisťovaniu majetku dlžníka všetky inštitúcie, ktoré vedú akúkoľvek evidenciu majetku dlžníka a v tejto súvislosti do súpisu všeobecnej podstaty zapísal osobné motorové vozidlo Peugeot 307 SW, ktorý v rámci ponukového konania speňažil v celkovej hodnote 600,- Eur a v čiastočnom rozsahu uspokojil troch prihlásených veriteľov, a to veriteľa BENCONT COLLECTION, a.s. (s prihlásenou sumou 2.658,96 Eur), veriteľa Tatra banka, a.s. (s prihlásenou sumou 15.125,14 Eur) a veriteľa Všeobecná úverová banka a.s. (s prihlásenou sumou 1.446,05 Eur).
7.7. Z výsluchu žalovaného súdu vyplynulo, že pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu bola jeho finančná situácia taká, že po zrážkach z jeho mzdy mu na jeho život ostávalo približne 600,- Eur mesačne, z čoho sa podieľal na platbe nájmu za byt, v ktorom žije spoločne so svojou matkou a jej manželom, ktorí sú obaja dôchodcovia, ďalej z uvedeného platil náklady na stravu, lieky, dopravu (motorové vozidlo), ošatenie a veci základnej potreby, pričom mu neostávali žiadne iné finančné prostriedky, z ktorých by mohol viesť nejaký sociálny, či kultúrny život, ani sa venovať akýmkoľvek záľubám. Vo vzťahu k svojmu zdravotnému stavu žalovaný uviedol, že ešte ako dieťa mal závažný úraz, v dôsledku ktorého má trvalé následky doposiaľ, preto najväčším jeho výdavkom na lieky sú kĺbové preparáty a doplnky na kĺbovú výživu, na ktoré míňa cca 80,- Eur, pričom ostatné lieky, ktoré užíva sa týkajú tetánie a krvného tlaku, čo je však z veľkej časti hradené zdravotnou poisťovňou. Vo vzťahu k svojmu zamestnaniu žalovaný uviedol, že od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nedošlo k žiadnej zmene, stále pracuje v spoločnosti ANTIK Telecom s.r.o. na pozícii operátora callcentra, pričom v dôsledku zastavenia vykonávania zrážok, v spojení s tým, že uvedená spoločnosť zohľadnila počty rokov pracovného pomeru so žalovaným, má žalovaný v súčasnosti vyššie čistú mzdu, než mal pred vyhlásením konkurzu na jeho majetok. Vo vzťahu k štruktúre svojich záväzkov žalovaný uviedol, že spoločnosť ANACO s.r.o. prebrala na vymáhanie pohľadávku spoločnosti Tatra banka, a.s. z titulu úveru a kreditnej karty, spolu vo výške cca 25.000,- Eur, žalobca nadobudol pohľadávku od spoločnosti O2 Slovakia, s.r.o. z titulu telekomunikačných služieb vo výške cca 1.200,- Eur, voči veriteľovi F. G. mal žalovaný nesplatený záväzok vo výške 350,- Eur, spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. mala pohľadávku z titulu úveru, pričom presnú výšku žalovaný uviesť nevedel, rovnako si v konkrétnostiach nespomenul na výšku a právny dôvod vzniku záväzkov voči spoločnostiam LogiCall Slovensko, s.r.o. a Protourion Slovakia, s..r.o. K príčine vzniku záväzkov žalovaný uviedol, že do tzv. dlhovej pasce sa dostal neuváženým správaním, keď začal obchodovať na burze až takmer stratil prehľad o výnosoch a stratách, pričom to prerástlo takmer do niečoho takého ako gambling. Vo vzťahu k záväzkom z telekomunikačných služieb žalovaný uviedol, že v tom období si súčasne narobil vysoké účty za volanie na audiotextové čísla, keďže sa vo svojej zlej situácii nechal nahovoriť na pomoc veštice z jeho zlej finančnej situácie, čo v súčasnosti žalovaný hodnotí ako stratu zdravého rozumu. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že v roku 2020 alebo 2021 keď si uvedomil ako na tom je zle, vyhľadal odbornú psychologickú pomoc, aby s tým skoncoval a neprehlboval ďalej už tak zlú situáciu. Z výsluchu žalovaného zároveň vyplynulo, že po vyhlásení konkurzu na jeho majetok neprevzal na seba žiadne nové záväzky, nemá ani bankový účet. Vo vzťahu k žalobcovi žalovaný uviedol, že po vyhlásení konkurzu ho žalobca kontaktoval s návrhom na splácanie dlžnej sumy, pričom žalovaný v tejto súvislosti kontaktoval správcu konkurznej podstaty, ktorý ho upozornil na riziko spáchania trestného činu zvýhodňovania veriteľa, preto žalovaný k žalobcom navrhovanej dohode nepristúpil.
8. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa § 166 ods. 1, § 166f ods. 1, § 166g ods. 1 až 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“).
9. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že sa zaoberal žalobcom vymedzenými dôvodmi tzv. nepoctivého zámeru dlžníka pri oddlžení, a to primárne otázkou platobnej schopnosti, resp. neschopnosti žalovaného pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, a to s poukazom na to, že podľa názoru žalobcu nebol žalovaný platobne neschopný, keďže dosahoval dostatočný príjem na to, aby postupne, hoc v splátkach, svoje záväzky plnil.
9.1. Z vykonaného dokazovania súdu vyplynulo, že žalovaný okrem motorového vozidla v hodnote cca 600,- Eur a pohľadávky z účtu v banke vo výške 7,- Eur nemal pred vyhlásením konkurzu žiaden majetok. Jeho likvidita bola závislá len na jeho príjmoch zo závislej činnosti, v „hrubom“ 1.253,20 Eur (priemerne za ostatných 180 dní pre vyhlásením konkurzu). Žalovaný mal viacerých veriteľov, ktorých splatné pohľadávky presahovali likvidné možnosti žalovaného, a to dávno pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, keď bez ďalšieho len veriteľ Tatra banka, a.s., prostredníctvom splnomocnenca ANACO s.r.o., listom zo dňa 25.05.2020 oznámil zamestnávateľovi žalovaného, že má voči žalovanému splatnú pohľadávku vo výške 24.957,68 Eur a požiadal ho o vykonávanie zrážok zo mzdy žalovaného. Už len z toho je zrejmé, že žalovaný bol minimálne od druhej polovice roku 2020 platobne neschopným. Samotný žalobca voči žalovanému vymáhal svoju pohľadávku v exekučnom konaní, a to na podklade platobného rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 13Up/1301/2021 zo dňa 03.09.2021, z čoho je nepochybná existencia ďalšieho splatného záväzku žalovaného dávno pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu. S poukazom na to, ak by aj súd nevzal do úvahy ďalšie záväzky žalovaného, je nepochybné, že tento bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok objektívne platobne neschopný a je nepochopiteľné, akým spôsobom žalobca dospel k záveru o tom, že žalovaný by nebol pred podaním návrhu platobne neschopný, resp. do stavu platobnej neschopnosti sa dostal úmyselne len aby mohol podať návrh na vyhlásenie konkurzu na svoj majetok. Je mylná úvaha o tom, že ak dlžník môže svoje splatné záväzky plniť čo i len čiastočne, tak nie je platobne neschopným, keďže v danom prípade by ani súčet mzdy za celých 180 dní pred vyhlásením konkurzu (v hrubom 8.119,20 Eur) spolu s hodnotou majetku dlžníka (607,- Eur) nepostačoval na úhradu splatného záväzku spoločnosti Tatra banka, a.s. (do konkurzu prihlásených 15.125,14 Eur).
9.2. K žalobcom tvrdenému nepoctivému zámeru súd dal za pravdu žalobcovi, že preukázanie poctivosti zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR zaťažuje dlžníka. No súčasne mal súd za to, že z nečinnosti dlžníka po vyhlásení konkurzu vo vzťahu k svojim dovtedajším záväzkom, ktoré sa vyhlásením konkurzu stali voči nemu nevymáhateľné, nemožno automaticky vyvodzovať jeho nepoctivý zámer, prípadne snahu poškodiť svojich veriteľov. Inými slovami, nemožno stotožňovať nepreukázanie poctivosti zámeru dlžníka s jeho nepoctivým zámerom. Dlžník po vyhlásení konkurzu nie je povinný svojim veriteľom ďalej plniť svoje oddlžením postihnuté záväzky, aj keď na to má finančné možnosti. Nepoctivosť zámeru dlžníka predpokladá v sebe úmysel dlžníka (či už priamy alebo aspoň nepriamy) zneužiť inštitút oddlženia a poškodiť tak svojich veriteľov a len na základe takto zisteného úmyslu možno uvažovať o postihnutí takéhoto nepoctivého dlžníka zrušením jeho oddlženia. V konkrétnostiach posudzovanej veci súd takýto úmysel nezistil. Odhliadnuc od toho, žalovaný racionálne vysvetlil, prečo nepristúpil k dohode so žalobcom na ďalšom plnení svojho nevymáhateľného záväzku, a to tak, že kontaktoval správcu konkurznej podstaty, aby sa s ním poradil, na základe čoho dospel k záveru, že tak neučiní z obavy, aby takéto jeho konanie nemohlo byť prípadne hodnotené ako zvýhodňovanie veriteľa. Žalobca bližšie neprezentoval o akú dohodu o splátkach išlo (aká bola výška záväzku, ktorú od žalovaného požadoval plnil, ako aj ďalšie podmienky dohody), preto uvedené nemohlo podliehať prieskumu zo strany súdu a nemohlo byť tak hodnotené v neprospech žalovaného.
9.3. Odhliadnuc od vyššie uvedeného sa súd zaoberal oddlžením žalovaného komplexne, a to s poukazom na okolnosti tohto jednotlivého prípadu a dospel k záveru, že na základe zistených skutočností nemožno využitie zákonného inštitútu oddlženia zo strany žalovaného hodnotiť ako jeho zneužitie s úmyslom zbaviť sa dlhov a poškodiť tak svojich veriteľov. V konaní nevyšla najavo akákoľvek skutočnosť, ktorá by nasvedčovala zneužitiu oddlženia zo strany žalovaného, keďže žalovaný splnil všetky zákonné predpoklady na podanie návrhu a zároveň správanie sa žalovaného po podaní návrhu nevykazuje známky konania v úmysle neplniť si svoje povinnosti v konkurze, neposkytovať potrebnú súčinnosť správcovi, zatajiť informácie dôležité pre konkurzné konanie, či už o svojich veriteľoch alebo o svojom majetku, prípadne neuvážene preberať nové záväzky alebo inak poškodiť svojich veriteľov. Ani skutočnosť, že žalovaný sa do zlej finančnej situácie dostal vlastným neuváženým konaním, kedy opísal, že prepadol do stavu podobného gamblingu, nemožno v kontexte ostatných zistených okolností vnímať ako predpoklad jeho nepoctivého zámeru, pretože žalovaný neostal k tejto životnej situácii laxný, no vyhľadal odbornú pomoc a aktívne tak riešil svoj problém. Napokon, všetci dlžníci sa do nepriaznivej finančnej situácie dostanú vlastnými rozhodnutiami, čo však bez ďalších okolností jednotlivého prípadu nemožno vykladať na ťarchu poctivosti dlžníka pri riešení jeho dlhov zákonným spôsobom. Len využitie zákonnej možnosti „zbaviť“ sa svojich dlhov, t.j. prostredníctvom inštitútu oddlženia, bez ďalšieho nemôže byť dôvodom na záver o tom, že dlžník sa snaží poškodiť svojich veriteľov tým, že nebude
povinný svoje dovtedajšie záväzky ďalej plniť. Oddlženie fyzickej osoby je zákonom predpokladaný a súčasne jediný spôsob riešenia svojich dlhov zo strany dlžníka, a preto automatické negatívne nazeranie na dlžníka, ktorý využije oddlženie by bolo nepochopením tohto inštitútu a jeho účelu. Ďalšie argumenty sporových strán považoval súd už za nevýznamné vo vzťahu k meritu veci, bez potreby sa nimi osobitne zaoberať.
10. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) tak, že neúspešného žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 100 %. 11. Žalobca doručil v zákonom stanovenej lehote súdu prvej inštancie odvolanie proti obom výrokom rozsudku, ktoré oprel o odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a oddlženie žalovaného zrušiť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
11.1. Odvolateľ vyjadril nesúhlas so záverom súdu prvej inštancie o poctivom zámere žalovaného pri oddlžení podľa § 166g ods. 1 ZKR a o nepreukázaní naplnenia zákonných predpokladov nepoctivého zámeru podľa § 166g ods. 2 ZKR. Záver súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podaného návrhu nepovažuje za vecne správny a zodpovedajúci príslušnému skutkovému a právnemu stavu veci. Súd prvej inštancie napriek absencii dôkazov preukazujúcich pravdivosť a opodstatnenosť tvrdení žalovaného, rozhodol prekvapivo a arbitrárne v jeho prospech.
11.2. K nepoctivému zámeru podľa § 166g ods. 2 ZKR odvolateľ uviedol, že jeho presvedčenie o nepoctivom zámere na strane žalovaného pri oddlžení sa zakladá na skutočnosti, že žalovaný bol v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok a aj následne preukázateľne zamestnaný – je poberateľom stabilného mesačného príjmu pohybujúceho sa vo výške 1.250,- Eur v hrubom. Záver súdu prvej inštancie o platobnej neschopnosti žalovaného a jeho oprávnení na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že žalovaný mal viacerých veriteľov, ktorých splatné pohľadávky presahovali likvidné možnosti žalovaného, a to dávno pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu, nemožno podľa odvolateľa považovať za správny a zohľadňujúce všetky kontexty tohto prípadu. Odvolateľ za relevantnú okolnosť naďalej považuje to, že žalovaný v čase domáhania sa osobného bankrotu bol riadne zamestnaný, a ako osoba v produktívnom veku dosahoval stabilný mesačný príjem. Napriek tomu sa rozhodol využiť inštitút oddlženia, a tým sa zbaviť svojej zodpovednosti vyplývajúcej zo zmluvných vzťahov tak, aby nemusel uhradiť svojim veriteľom ich pohľadávky. K oddlženiu žalovaného došlo naviac formou konkurzu, a nie formou splátkového kalendára ako by to bolo možné predpokladať vzhľadom na stabilný príjem žalovaného. Žalovaný v tomto konaní nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by oddlženie splátkovým kalendárom nebolo v jeho prípadne možné. Súd prvej inštancie postupoval vyslovene formalisticky, keď bez zohľadnenia osobitostí tohto prípadu vychádzal pri hodnotení platobnej (ne)schopnosti žalovaného výlučne z podmienok zakotvených v ustanovení § 3 ods. 2 ZRK. Zastáva názor, že žalovaný v čase podania návrhu na oddlženie nebol platobne neschopný, keď dosahoval pravidelný mesačný príjem, z ktorého bol schopný hradiť svoje záväzky voči svojím veriteľom postupne a aspoň v minimálnej výške po 20,- Eur – 30,- Eur. Poukázal v tejto súvislosti na závery vyjadrené v rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR zo dňa 06. septembra 2005, sp. zn. 29Odo 236/2003, Okresného súdu Prešov, sp. zn. 3Odi/4/2022 zo dňa 19. októbra 2023 a Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023. Žalovaný mohol v priebehu niekoľkých rokov splatiť všetky svoje pohľadávky a to v celosti a to bez výrazného zásahu do jeho majetkovej sféry, ak by platil svoje záväzky v mesačných splátkach.
11.3. Poukazujúc na výsluch žalovaného na pojednávaní dňa 13.01.2025 mal za to, že súd prvej inštancie opomenul žalovaným tvrdené skutočnosti a prijal nesprávny záver, že okolnosti za ktorých sa mal žalovaný dostať do nepriaznivej finančnej situácie, vrátane vlastného nezodpovedného správania sa žalovaného, sú v podstate irelevantné. Súd prvej inštancie sám konštatoval, že žalovaný sa do zlej finančnej situácie dostal vlastným neuváženým konaním, čo však podľa názoru súdu nemožno v kontexte ostatných zistených okolností vnímať ako predpoklad jeho nepoctivého zámeru, pretože žalovaný neostal k tejto životnej situácii laxný, no vyhľadal odbornú pomoc a aktívne tak riešil svoj problém. Žalovaný však v tomto smere nepredložil žiadne dôkazy. Odvolateľovi nie je zrejmé, akú odbornú pomoc mal súd na mysli. Na absenciu akýchkoľvek dôkazov preukazujúcich tvrdenia žalovaného o jeho poctivom zámere ako aj o jeho nepriaznivej životnej a majetkovej situáciu pred a v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok odvolateľ opakovane poukazoval
počas celého konania na súde prvej inštancie. Súd prvej inštancie ich nevzal na zreteľ. Súd nemôže napriek pasivite žalovaného bez poskytnutia náležitého odôvodnenia rozhodnúť jednostranne v jeho prospech. Odvolateľ považuje za vylúčené, aby tvrdenia prezentované zo strany žalovaného bolo možné považovať dokonca za tzv. liberačné dôvody tak, ako to urobil súd prvej inštancie.
11.4. Názor súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého má žalovanému patriť ochrana voči veriteľom, napriek skutočnosti, že jeho prijem umožňoval a umožňuje splatenie jeho záväzkov, považuje odvolateľ za rozporný so samotným účelom právnej úpravy oddlženia. Dlžníka, ktorý má v dispozícii po vykonaní jednotlivých zrážok sumu približne vo výške 600,- Eur (sumu zjavne presahujúcu sumu životného minima) a ktorý sa výlučne z dôvodu subjektívneho názoru o nedostatku finančných prostriedkov na jeho kultúrne vyžitie rozhodne prestať splácať svoje záväzky napriek tomu, že to je celkom zjavne možné, nemožno označiť za dlžníka s poctivým zámerom a dlžníka, u ktorého je dôvodné podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok. O to viac v prípade ak žalovaný nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť, je slobodný a na jeho strane nedošlo k žiadnej zmene okolností týkajúcich sa jeho bytovej a životnej otázky, či k zhoršeniu zdravotnej kondície, s tým, že na výdavkoch domácnosti sa podieľajú s ďalšie dve dospelé osoby disponujúce (rovnako ako žalovaný) stabilným mesačným príjmom. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy skutočnosť, že majetkové pomery žalovaného tvoril aj príjem jeho matky a jej partnera. Žalovaný nepredložil žiadne právne relevantné dôkazy o tom, že by hradil a uhrádzal akékoľvek náklady na bývanie a okrem jedného „výnimočného“ výdavku na výživové doplnky neuviedol žiadne iné výdavky, ani tieto pritom žiadnym spôsobom nepreukázal. Konanie žalovaného nemožno podľa odvolateľa vyhodnotiť inak ako tak, že žalovaný si privodil zadlženie v dôsledku svojho vlastného nerozvážneho konania a nedbanlivosti, pričom svoje záväzky voči veriteľom nechcel uhrádzať a týchto sa chcel zbaviť, to naviac výlučne pre zvýšenie svojho životného komfortu, a nie pre zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb. Účelom oddlženia nemá byť len ochrana dlžníkov, resp. poskytnutie možnosti dlžníkom na „nový život“, avšak je nevyhnutné brať na zreteľ aj veriteľov, ktorí sú oddlžením dlžníkov priamo postihnutí.
11.5. Súd prvej inštancie vôbec neprihliadol na skutočnosť, že žalovaný je vysokoškolsky vzdelanou osobou (absolvoval vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v odbore sociálna práca na Vysokej škole sv. Alžbety zo sídlom v Bratislave). Z napádaného rozsudku vôbec nemožno vyvodiť, či konajúci súd posudzoval poctivý zámer žalovaného vo svetle ustanovení § 166g ods. 3 a 4 ZKR, a ako túto okolnosť posúdil. Súd neposúdil správanie sa žalovaného komplexne vo svetle príslušných ustanovení ZKR
11.6. K nepoctivému zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/74/2021 zo dňa 20. októbra 2022. Skutočnosť, že žalovaný po oddlžení nepodnikol žiadne kroky smerujúce k riešeniu jeho finančnej situácie, odvolateľa nekontaktoval a v jeho prospech neuskutočnil žiadne ani len symbolické finančné úhrady jeho záväzku napriek tomu, že v tom čase disponoval už celým svojim mesačným príjmom, podľa jeho názoru preukazuje nepoctivý zámer na strane žalovaného.
11.7. Napadnutý rozsudok považuje za prekvapivý a nedostatočne odôvodnený, nepreskúmateľný, nespravodlivo prenášajúci dôkazné bremeno na stranu odvolateľa a absolútne nezohľadňujúci dôkazy vyplývajúce z vykonaného dokazovania. Viacero súdnych rozhodnutí, na ktoré žalobca v konaní na súde prvej inštancie poukázal (potvrdzujúce ním prezentovanú argumentáciu), zo strany súdu nebolo žiadnym spôsobom zohľadnených. Poukázal na relevantné právne názory najvyšších súdnych autorít, vyjadrené aj v uznesení Najvyššieho súdu SR, sp, zn. 4Obdo/44/2022 zo dňa 02. augusta 2023.
12. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a odvolanie za nedôvodné. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalobcu zaviazať na nahradenie odvolacích trov žalovaného. Svoje stanovisko konkrétne odôvodnil spôsobom uvedeným v nasledovných odsekoch 12.1 až 12.3.
12.1. Výkladom v zmysle úvah žalobcu by bolo možné dospieť k absurdnému stavu, kedy by nemohol byť oddlžený nik, kto je riadne zamestnaný a ako osoba v produktívnom veku dosahuje stabilný mesačný príjem. Skutočnosť, že žalovaný je osobou, ktorá má pravidelný príjem zo zamestnania (bez ohľadu na to, či bol žalovaný zamestnaný pred podaním návrhu alebo počas procesu oddlženia), nemôže sama o sebe znamenať, že voči takej osobe generálne nemožno konštatovať platobnú neschopnosť. Príklad uvedený odvolateľom (dlžník s mesačným príjmom 2.000,- Eur s troma záväzkami v menších
hodnotách) nemožno považovať za porovnateľný so životnou situáciou, v ktorej sa nachádza žalovaný. Žalobca uvedeným príkladom zjavne účelovo prekrúca skutkový stav a „nadľahčuje“ životnú situáciu žalovaného s cieľom navodiť nesprávny dojem o platobnej schopnosti žalovaného pred podaním návrhu. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti riadne a úplne zistil skutkový stav, resp. životnú situáciu na strane žalovaného, ktorú aj riadne a komplexne posúdil prihliadajúc na relevantné právne normy upravujúce poctivý zámer dlžníka. Preto ani odkaz žalobcu na judikatúru najvyšších súdnych autorít (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.03.2023, sp.zn.: 5Obdo/18/2022) nemôže obstáť v prospech odvolacej argumentácie žalobcu, nakoľko judikatúra najvyšších súdnych autorít v tejto súvislosti poukazuje na potrebu komplexného posúdenia životnej situácie dlžníka, čo súd prvej inštancie v predmetnej právnej veci aj preukázateľne urobil, a to nielen oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov alebo aj podrobným výsluchom žalovaného. Judikatúra citovaná žalobcom svedčí v prospech žalovaného. Podľa výpočtov žalovaného (a pri optimistickejšom scenári) by bol žalovaný obmedzený v bežnom živote splátkami v prospech veriteľov minimálne na 18 rokov, a to so zásahom do životných potrieb žalovaného, nakoľko z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žalovanému po vykonaní zrážok a úhrade základných životných potrieb (na bývanie a stravu) neostávali žiadne iné finančné prostriedky, z ktorých by dokázal fungovať vo vzťahu k nejakému sociálnemu životu, kultúrnemu vyžitiu, záľubám atď.
12.2. Žalovaný sa ohradil voči úvahám žalobcu (o zadlžení v dôsledku svojho vlastného nerozváženého konania a nedbanlivosti, pričom svoje záväzky voči veriteľom nechcel uhrádzať a týchto sa chcel zbaviť, to naviac výlučne pre zvýšenie svojho životného komfortu, a nie pre zabezpečenie nevyhnutných životných potrieb), ktoré absolútne neodzrkadľujú skutočný stav veci a hraničia s bezbrehým obviňovaním osoby žalovaného. Žalobca zjavne svojvoľne až účelovo vyhodnocoval stav na strane žalovaného, keď konštatoval, že majetkové pomery žalovaného tvorili aj príjem jeho matky a jej partnera. Žalobca stotožnil príjem žalovaného a príjem ďalších osôb v domácnosti v jedno, čo je neakceptovateľné. Keby mal žalobca riadne zistený skutkový stav, tak by mu bolo zrejmé, že odborná pomoc, ktorú konštatoval súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému, bola odborná psychologická pomoc.
12.3. Z ustanovenia § 166e ods. 2 ZKR je nutné vyvodiť iba jediný správny záver, a to, že žalovaný ako dlžník nie je povinný svojim veriteľom ďalej plniť svoje oddlžením postihnuté záväzky, aj keď na to má finančné možnosti, nakoľko sa na ne po oddlžení hľadí ako na nevymáhateľné aj keď de facto nezanikli. Žalovanému by v zmysle výkladu odvolateľa malo byť na ujmu (v podobe konštatácie o nepoctivom zámere), že sa správa v súlade s právnymi predpismi, resp. uplatňuje to, čo mu zákon priznáva a po oddlžení ďalej neplní svojim veriteľom oddlžením postihnuté záväzky.
13. Žalobca v odvolacej replike vyjadril v celom rozsahu nesúhlas s vyjadrením žalovaného. Považuje ho za všeobecné, jednostranné a skutočnosti v ňom tvrdené za nepreukázané. Súčasné a predošlé dlhodobé zamestnanie žalovaného, stabilný a trvalý pracovný pomer signalizuje určitý ekonomický potenciál, ktorý by mal umožňovať aspoň minimálne uspokojenie veriteľov. Ak sa dlžník napriek týmto skutočnostiam ocitol v pozícii, že požiadal o oddlženie, je nevyhnutné skúmať dôvody tohto stavu: či sa do danej situácie dostal nezavinene, v dôsledku okolností objektívneho charakteru, alebo naopak – dôsledkom vedomého, nezodpovedného, ba až ľahkovážneho hospodárenia s vlastnými finančnými prostriedkami a so záväzkami voči iným subjektom, ktorému mohol predísť. V predmetnej veci však absentujú akékoľvek preukázané skutočnosti a okolnosti, ktoré by ospravedlňovali konkrétne správanie žalovaného. Žalovaný podľa vykonaného dokazovania používal finančné prostriedky (zjavne vrátane požičaných) nielen na pokrytie základných životných potrieb, ale na aktivity, ktoré presahujú rámec nevyhnutnosti, ale priamo naznačujú rozširovanie svojich dlhov a znižovanie svojho majetku, a to bez rozvahy, aj prostredníctvom hazardérstva – vrátane hrania hazardných hier, financovania dovoleniek či kúpy motorového vozidla, vznik vysokých účtov za volanie na audiotextové čísla veštíc, alebo bezdôvodné využívanie finančných prostriedkov z kreditnej karty, a to na úkor veriteľov. Žalovaný v konaní nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazné bremeno. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že bolo v schopnostiach a majetkových pomeroch žalovaného aspoň čiastočne uspokojovať pohľadávky jeho veriteľov, a to bez ujmy v jeho majetkovej sfére a bez zásahu do jeho životných potrieb. Životnú a ekonomickú situáciu žalovaného nemožno hodnotiť izolovane len vo vzťahu k jednej pohľadávke (veriteľa – Tatra banka, a.s.), a to výlučne na základe jej výšky či splatnosti, prípadne (ne)schopnosti dlžníka ju uhrádzať. Samotnú pluralita veriteľov nemožno bez ďalšieho vykladať ako dôkaz platobnej neschopnosti dlžníka. Takýto stav indikuje opakované zadlžovanie žalovaného bez akejkoľvek obozretnosti, čo nasvedčuje skôr vedomému a nezodpovednému vytváraniu záväzkov voči viacerým subjektom. Práve za účelom komplexného
posúdenia a zistenia skutkového stavu veci, preverenia finančnej situácie žalovaného, verifikácie pravdivosti a odôvodnenosti tvrdení žalovaného, je žiadúce nielen jednostranné a formálne skúmanie (ne)poctivého zámeru žalovaného, ale skutočné objektívne zohľadnenie všetkých aspektov konkrétneho prípadu. Doposiaľ v konaní nebolo zo strany žalovaného žiadnym právne relevantným spôsobom preukázané, akým spôsobom sa snažil po podaní návrhu riešiť svoj dlh, či a ako kontaktoval veriteľov, aké možnosti úhrady im ponúkal, a to za účelom usporiadania svojich záväzkov.
14. Žalovaný odvolaciu dupliku v konaní súdu nedoručil.
15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Odvolanie bolo prejednané bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani si to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd z nižšie uvedených dôvodov podľa § 387 CSP potvrdil.
16. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
17. Podľa § 365 (Odvolacie dôvody) ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1 CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania), t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom sporu.
19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a
ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. CSP o vykonávaní dokazovania.
21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
22. Žalovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP náležite nešpecifikoval, nevysvetlil ním tvrdenú jeho existenciu a iba naň vo všeobecnosti poukázal. Po preskúmaní obsahu súdneho spisu, t.j. po preskúmaní vykonaného procesného postupu súdu prvej inštancie, odvolací súd nezistil, že by bol tento odvolací dôvod naplnený. Z obsahu odvolania je zrejmé, že žalovaný namietal nesprávny procesný postup (arbitrárnosť, nepreskúmateľnosť a prekvapivosť rozsudku), nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci. Uvedené žalobcom namietané pochybenia súdu prvej inštancie však nenapĺňajú obsah odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, pretože tieto sú samostatnými odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
24. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje, že dôvody, ktoré viedli súd prvej inštancie k jeho rozhodnutiu, boli správne. Podľa zistenia odvolacieho súdu nie sú dané žiadne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, ktoré by mohli privodiť zmenu, prípadne zrušenie odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné uviesť nižšie ďalšie dôvody vydaného rozhodnutia a jeho odvolaním napadnutého výroku.
25. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že v prejednávanej veci sa žalobca v konaní domáhal zrušenia oddlženia žalovaného z dôvodu tvrdenia o absencii jeho poctivého zámeru. Dôvodil jednak absenciou poctivého zámeru podľa § 166g ods. 1 ZKR (s poukazom na správanie dlžníka po podaní návrhu, z ktorého by bolo možné usudzovať vynaloženie úprimnej snahy riešiť svoj dlh v medziach svojich možností a schopností) a podľa § 166g ods. 2 písm. c), ktoré však v žalobe bližšie nešpecifikoval a písm. f), h) ZKR, resp. poukazom na demonštratívny výpočet v § 166g ods. 2 ZKR aj na nesplnenie záväzkov žalovaného bez dôvodu a dobe tesne predchádzajúcej podaniu návrhu. Mal najmä za to, že žalovaný nebol v čase podania návrhu platobne neschopný (keď jeho príjem postačoval aspoň na čiastočnú úhradu pohľadávky veriteľov) a že formálny stav platobnej neschopnosti si žalovaný spôsobil sám (nie z dôvodu objektívnej nemožnosti, ale subjektívneho rozhodnutia).
26. Odvolací súd vo vzťahu k dôvodom zamietnutia žaloby z pohľadu § 166g ods. 1 ZKR uvádza, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie vyjadreným dostatočným a zrozumiteľným spôsobom v odseku 29. odôvodnenia, že v konaní bolo preukázané naplnenie citovaného ustanovenia, t.j. že dlžník vynaložil úprimnú snahu riešiť svoje dlhy v medziach svojich možností a schopností. Platí, že aj po skončení oddlženia konkurzom môže dlžník splniť časť záväzkov, ktoré neboli uspokojené počas
konkurzu. Uvedené však nie je povinnosťou dlžníka a opačný postup nepredstavuje automaticky záver o jeho nepoctivom zámere. Súd by mohol vziať do úvahy konanie dlžníka po oddlžení, ktorým by sa tento opätovne zadlžoval, bral na seba neprimerané riziká, prípadne nepreukázal snahu o zaradenie sa do riadneho pracovného života. Samotné tvrdenie žalobcu, že žalovaný po podaní návrhu a po oddlžení neponúkol veriteľom aspoň čiastočnú úhradu dlhov, nie je postačujúca pre záver o nepoctivom zámere. Odhliadnuc od toho, že ZKR uvedenú podmienku nestanovuje (naopak zavádza ako dôsledok oddlženia konkurzom nevymáhateľnosť dotknutých pohľadávok, na ktorú voči dlžníkovi aj súd prihliada ex offo), ako subjektívne (najmä z pohľadu dlžníka a rôznych veriteľov) sa navyše tiež môže javiť, aké plnenie (v akej výške a ktorým veriteľom) by bolo možné považovať za dostatočný poctivý zámer.
27. Odvolací súd udáva, že účelom oddlženia podľa štvrtej hlavy ZKR nie je garancia úplného uspokojenia pohľadávok veriteľov, ale jeho účelom je zbaviť dlžníka - fyzickú osobu dlhov, aby ho dlhy neuspokojené v konkurze neprenasledovali po celý zvyšok jeho života a aby negenerovali jeho ďalší úpadok a dlžník sa mohol opätovne postaviť na vlastné nohy po hospodárskej stránke zabezpečenia svojej ďalšej existencie (Nález ÚS SR zo dňa 10.01.2017, sp. zn. III.ÚS 570/2016).
28. Ani skutočnosť, že dlžník zvolil návrh na oddlženie formou konkurzu (a nie splátkovým kalendárom), ktorému bolo konkurzným súdom vyhovené, nie je samo osebe dôvodom na konštatovanie nepoctivého zámeru. ZKR platobne neschopným dlžníkom – fyzickým osobám takúto možnosť dáva.
29. Odvolací súd zdôrazňuje, že platobnú schopnosť a neschopnosť dlžníka je potrebné posudzovať v súvislosti so schopnosťou žalovaného plniť všetky finančné záväzky, teda komplexným zhodnotením jeho ekonomickej situácie. To, že niektorý zo záväzkov by mohol byť postupne v mesačných splátkach splatený, neznamená, že dlžník v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol platobne neschopný. Uvedené napokon vyplýva aj z definície platobnej neschopnosti (§ 3 ods. 2 ZKR), podľa ktorej je fyzická osoba platobne neschopná, ak nie je schopná plniť 180 dní po lehote splatnosti aspoň jeden peňažný záväzok. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 31.1.2023, sp. zn. 5Obdo/18/2022 konštatoval, že „samotná existencia pracovnoprávneho vzťahu a príjmy žalovaného ešte neznamená, že tento spĺňa podmienku platobnej schopnosti vzhľadom na výšku pohľadávky žalobcu, iných záväzkov a existencie finančného majetku žalovaného. Ide o komplexné posúdenie konkrétnej životnej situácie, teda nielen jednotlivej pohľadávky a schopnosti túto (hoci aj dlhodobo) uhrádzať, použitím len matematického výpočtu, bez zohľadnenia ostatných sociálnych a ekonomických súvislostí tak, ako to zo zákona jednoznačne vyplýva“.
30. V prejednávanom spore nebolo pochýb, že žalovaný - dlžník mal viacerých veriteľov, ktorých pohľadávky v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dosahovali výšku niekoľko tisíc eur (pohľadávka pôvodného veriteľa Tatra banka, a.s. z titulu úveru v zmysle výpovede žalovaného na pojednávaní vo výške cca 25.000,- eur), nehnuteľný ani iný relevantný hnuteľný majetok, ani majetkovú hodnotu nevlastnil (motorové vozidlo bolo speňažené správcom). Žalovaný v konaní vypovedal, že pred podaním návrhu bola jeho finančná situácia taká, že mu po zrážkach zo mzdy ostávalo približne 600,- eur, býval v prenajatom byte s mamou a jej manželom (dôchodcami), na platbe za nájom ktorého sa podieľal.
31. Odvolateľ v zásade v odvolaní namietal, že súd nezohľadnil pri rozhodovaní skutočnosť, že žalovaný, keďže bol v čase podania návrhu zamestnaný, mohol splácať veriteľom čiastočne sumu 20 – 30 eur postupne, niekoľko rokov (a môže ju splácať aj po oddlžení – k tomu pozri stanovisko odvolacieho súdu v odseku 26. tohto rozhodnutia). Podľa žalobcu sa žalovaný úmyselne priviedol do stavu platobnej neschopnosti - zadlžil sa bez obozretnosti, ekonomicky nezodpovedne, neuvážene, z nedbanlivosti.
32. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní žalobca nepreukázal, že žalovaný určitým právnymi predpismi nedovoleným alebo zakázaným spôsobom dosiahol stav platobnej neschopnosti. Tvrdenie žalovaného o tom, že konal hlúpo, obchodovanie uňho „prerástlo do niečoho ako gambling“, nemožno automaticky kvalifikovať ako nepoctivý zámer s cieľom poškodiť veriteľov. Posúdenie určitého ekonomického správania ako nezodpovedného, je navyše subjektívne a napokon aj vykonávanie finančných aktivít fyzických osôb je vždy spojené s určitým rizikom. Okrem uvedeného žalovaný v konaní uznal, že svoju zlú situáciu nechcel prehlbovať (evidentne si ju uvedomoval) a s neúspešným investovaním skoncoval. Správne podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie uzavrel, že do nepriaznivej
situácie sa všetci dlžníci dostanú svojimi rozhodnutiami, avšak bez ďalších okolností uvedené (prijatie a realizácia zlého rozhodnutia) nie je možné vykladať na ťarchu poctivosti dlžníka.
33. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že závery vyjadrené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/18/2022 zo dňa 31.01.2023 svedčia v prospech názorov odvolateľa. Okrem pasáží citovaného rozhodnutia, na ktoré poukázal odvolateľ v odvolaní, odvolací súd poukazuje aj na nasledujúce závery v ňom vyjadrené: „Dovolací súd dospel k záveru, že nie je možné posudzovať nepoctivý zámer žalovaného len vzhľadom k tomu, či je schopný čo i len malú časť zo svojho príjmu uhrádzať (v rámci exekúcie) na spotrebiteľský úver, aj keď by takéto zrážky zo mzdy žalovaného
- spotrebiteľa trvali niekoľko rokov, a napriek tomu by nedávali záruku toho, že celá pohľadávka žalobcu bude uspokojená.“, „Dôkazné bremeno preukázať nepoctivý zámer bolo na žalobcovi, a pokiaľ žalobca ako dôvod nepoctivého zámeru uvádzal výlučne existenciu platobnej schopnosti, ktorá mala brániť povoleniu oddlženia, bol povinný preukázať svoje tvrdenie a uniesť dôkazné bremeno o tom, že žalobca bol platobne schopný v čase podania návrhu na oddlženie.“ Ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/74/2021 zo dňa 20.10.2022 (ktorým bola žaloba rovnako ako v predchádzajúcom citovanom prípade zamietnutá, konštatované bolo, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a rovnako bolo zamietnuté aj dovolanie) nekonštatuje závery, ktoré by boli rozporné so závermi vyjadrenými v napadnutom rozsudku.
34. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca, na ktorom spočívalo dôkazné bremeno preukázania nepoctivého zámeru dlžníka podľa § 166g ods. 2 ZKR, toto v spore neuniesol a nepreukázal ním uplatnené zákonné dôvody na zrušenie oddlženia žalovaného pre nepoctivý zámer v zmysle § 166g ods. 2 ZKR.
35. Odvolateľovi možno dať za pravdu, že z obsahu napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie bral do úvahy niektorú z poľahčujúcich alebo priťažujúcich okolností v zmysle § 166g ods. 3 a 4 ZKR. Uvedené však nie je povinnosťou súdu v prípade, ak žiadnu takúto okolnosť v konaní nezistí. Skutočnosť, že žalovaný dosiahol vysokoškolské vzdelanie prvého stupňa v odbore sociálna práca, nie je možné automaticky pričítať žalovanému pri rozhodovaní ako priťažujúcu okolnosť. V uvedenom smere preto podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie nepochybil.
36. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.
37. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
38. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na neúspech žalobcu v odvolacom konaní, priznal odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).