Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 12/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r. o.,

Nová Bystrica 850, v mene ktorej koná advokát JUDr. Bohuslav Majchrák, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141 ods. 1,

a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 27. novembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2015

faxom a 29. apríla 2015 poštou doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s porušením ,

, , , , a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. novembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že obchodná spoločnosť ,

ako právny nástupca obchodnej spoločnosti (ďalej len

„navrhovateľ“), žalobou podanou Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) uplatnil voči sťažovateľovi nárok na zaplatenie 336 263,06 € s príslušenstvom z titulu

zaplatenia kúpnej ceny dodaného tovaru.

V predmetnej veci rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 49 Cb 45/1996-Db

z 19. decembra 2011 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu

313 350,71 € so špecifikovaným príslušenstvom. V časti návrhu na zaplatenie sumy

22 912,34 € konanie zastavil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom z 27. novembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu

v napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľ následne v sťažnosti podrobne cituje odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, uvádza relevantné ustanovenia

(ďalej len „OSP“), a uvádza tiež závery vyplývajúce z judikatúry ústavného súdu.

Sťažovateľ argumentuje, že rozsudky krajského súdu z 19. decembra 2011

a najvyššieho súdu z 27. novembra 2013 sú arbitrárne. V súvislosti s týmto tvrdením

uvádza, že konajúce súdy neporozumeli zmluvným a zákonným podmienkam dovozu

tovaru na územie Slovenskej republiky, a následne podrobne poukazuje na ďalšie

skutočnosti.

V prvom rade sťažovateľ poukazuje na to, že jeho obchodná spoločnosť mala

licenciu na nákup piva z Českej republiky s tým, že miesto dodania tovaru bolo dohodnuté

„v sídle firmy , a nie veľkosklad firmy.

Na základe objednávky firma (vždy písomnej - faxovej), bola zásielka

z pivovaru odoslaná k distribútorovi s potrebnými dokladmi. Na Slovenskej strane bola

každá dodávka preclená a zároveň v sídle firmy distribúcia piva bola na základe

dodacieho listu vystavená faktúra firmou konečnému odberateľovi. Títo

odberatelia boli v zmysle zmluvy odsúhlasení obidvoma stranami, ale boli to odberatelia

firmy ktorá im toto pivo dodávala a vystavovala faktúry. S firmou

mala zmluvu na výhradný predaj uzatvorenú len firma .. Preto obstojí

tvrdenie žalovaného, že dodaním tovaru priamo jeho distribútorom žalobca porušil zmluvu.

... Neobstojí tvrdenie, že žalobca dodal tovar žalovanému v prípadoch, že bol na nich

podpis odberateľov - konkrétnych distribútorov. Opäť poukazujem na to, že jediným

odberateľom podľa zmluvy bola moja firma a všetci ostatní distribútori boli moji zmluvní

partneri a tovar im mohol byť dodaný len cez firmu

... Opäť tvrdím, že sme obdržali len tovar obvyklým spôsobom - cez distribučnú firmu

Nikdy nebol dodávaný tovar priamo na Veľkosklad Pokiaľ ide o

faktúry, ktoré sú predmetom sporu, trváme na tom, že tieto sme neobdržali, neboli nám

doručené... Faktúry, ktoré nám boli predložené na súde neobsahujú požadované

náležitosti...

... Na každej faktúre pri dovoze tovaru bola vyfaktúrovaná aj cena za obaly ako

výhradnému distributérovi, tak zo strany výhradného predajcu ostatným distribútorom. Pri

ukončení činnosti obaly boli vrátené cez distribútorov výhradnému predajcovi a ten

pivovaru, vo forme finančnej náhrady, nie odpočtom z konta. Súd použil pri konte obalov

nie finančný odpočet (vydokladovaný) zmenkou 5.900,000,- Sk ako dlh dodávateľa, ale

tento pripísal k cene piva a navyše aj s úrokom 23%...

... Odstúpenie od zmluvy - jednostranné - je viac ako evidentné, že táto situácia bola

vopred dohodnutá so zjavným cieľom prevziať celý obchodný systém, pretože už v mesiaci

februári 1994 si založili novú firmu so sídlom v napriek tomu,

že v zmluve bolo dohodnuté inak. Navyše mi firma dlžila od roku 1993 viac ako ja

im. Svojím krokom ma začali cielene likvidovať - pozastavené dodávky, dovoz piva mojim

odberateľom načierno, nezaplatenie za vyvezené obaly,...

... Opäť dodávam, že nami uznané môžu byť len dodávky realizované cez distribučný

sklad ..., preclené, zadeklarované, s platnou faktúrou firma

Názor súdu, že Pivovar mohol dodávať tovar priamo našim zmluvným distribútorom je

nemožné, pretože by sa obišli všetky možné bariéry - colnica, licencia na dodávky piva,

certifikáty, nariadenia vlády, paralizácia obchodného vzťahu, chaos v obchodnom vzťahu.

... Dôkazov o tam, že firma nepostupuje korektne najmä bezdôvodnými

pozastaveniami dodávok piva, pretože bolo letné obdobie a uprednostňovali domácich

odberateľov, aj v zahraničí (Švajčiarsko a iné krajiny), ďalej, že už v snahe odbremeniť

distribútorov Slovenska zaviesť evidenčný stav obalov kryté zmenkami každým odberateľom

piva na Slovensku a upozornenia vedením firmy na riziká, ktoré sa

začínajú šíriť na firmu a okolie až otvorené invektívy ako chronického neplatiča.

Ani raz nevzniesli upozornenie, že sme v omeškaní s platbami a nebrali do úvahy

upozornenia, že odberatelia na Slovensku sú finančne hlboko pod možnosti rozvíjať tento

obchod čo do kvality a kvantity. Namiesto toho, aby veci riešili založili si firmu

vo februári 1994. Bolo treba iniciovať vznik ďalšej firmy

so sídlom v pretože strategická poloha bola pre tento druh obchodu finančne

veľmi zaujímavá.“.

Krajský súd a ani najvyšší súd podľa sťažovateľa dostatočne neodpovedali na jeho

námietky „o nedodržaní zmluvy o výhradnom predaj a to v spôsobe cezhraničnej prepravy

a dodávok tovaru a spočívajúcej v povinnosti predávajúceho a dodávateľa - žalobcu

dodržať prísne formálne dovozové podmienky vo vzťahu k colným predpisom - colný dohľad

a vyclievanie dodávaného tovaru, ktoré sa malo uskutočňovať výhradne v distribučnom

sklade odberateľa, teda mňa odporcu“ a taktiež sa nevysporiadali s ním uplatneným

nárokom „na náhradu zmluvnej pokuty vyplývajúcej z uzavretej zmluvy pre porušenie

povinnosti predávajúceho - dodávateľa - žalobcu zo zmluvy pre nedodanie tovaru“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že v rozhodnom čase platil prísny cezhraničný

dovozný režim, preto neobstojí tvrdenie, že navrhovateľ mohol priamo dodávať tovar

distribútorom. Podľa sťažovateľa „tieto osoby nemohli byť priamymi odberateľmi tovaru,

ktorý neprešiel colným dohľadom a nebol prepustený do voľného režimu na území SR ako

vyclený, zmluvná dohoda bola o tom, že títo distribútori môžu byť označovaní ako miestom

dodania tovaru po splnení si všetkých týchto colných dovozných formalít...“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že konajúce súdy sa náležite nevysporiadali s jeho námietkou,

že neboli dodržané podmienky na odstúpenie od zmluvy o výhradnom predaji

navrhovateľom. Podľa sťažovateľa rozhodujúcou otázkou bolo, že „žalobca v svojom

podaní mne adresovanom, ako jednostranný prejav vôle - odstúpenie od zmluvy,

nešpecifikoval konkrétne ZÁSADNÉ PORUŠENIE ZMLUVNÝCH POVINNOSTÍ, ktoré by

ho oprávňovali k okamžitému odstúpeniu od zmluvy. ... pokiaľ by išlo o nepodstatné

porušenie zmluvy (keďže ide o tvrdené opakované porušenie zmluvy, porušenie nastávalo

priebežne), pre kvalifikované odstúpenie od zmluvy by mi musel žalobca z tvrdených

dôvodov o porušovaní zmluvných povinností, ktoré konštatoval súd, teda pre neplnenie

si finančných záväzkov, uložiť primeranú lehotu na odstránenie tohto protiprávneho stavu

a až následne by mohlo byť takéto moje konanie kvalifikované ako konanie podstatným

porušením zmluvy a až po uplynutím tejto lehoty by mohlo dôjsť zo strany žalobcu k využitiu

práva od uvedenej zmluvy odstúpiť...

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu potom som dôvodne v súdnom konaní uplatnil

vzájomným návrhom prípustnými v súlade s ustanoveniami svoje

právo na zaplatenie zmluvnej pokuty, ktorú som aj vo vzťahu k zmluvne dohodnutých

podmienkach pre nedodanie konkrétneho množstva piva v súlade s podmienkami platnej

zmluvy o výhradnom zastúpení neobdržal. V tomto smere mám za to, že zo strany tak

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu došlo k porušeniu zákona na môj neprospech

(moja majetková ujma bola prezentovaná a preukázaná už v prvostupňovom konaní

doloženými daňovými priznaniami za uvedené účtovné obdobia. ...

Vo vzťahu k vyššie uvedenému mám zato, ako som to uviedol už aj v dôvodoch

podaného odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu, že ak už prvostupňový súd zistený

skutkový stav nesprávne vyhodnotil a to jednoznačne na prospech žalobcu vo vzťahu

k ustanoveniam § 409 a nasl. Obch. zákonníka o kúpnej zmluve, tiež ustanoveniu § 344

nezohľadniac zmluvne dohodnuté podmienky možnosti odstúpenia

od zmluvy, a nakoniec tiež vo vzťahu k mnou uplatnenému nároku vzájomným návrhom,

kedy správne použité normy nesprávne vyložil, čo spôsobilo vadu konania spočívajúcu

v nesprávnom právnom posúdení prejednávanej veci, a ak si odvolací súd osvojil správnosť

takéhoto rozhodnutia a teda aj jeho zdôvodnenie, tak potom jeho rozhodnutie neposkytuje

žiadnu záruku zákonnosti - atribút, ktorý musí byť zrejmý z rozhodovacej činnosti súdov,

ktoré sú v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky príslušné na rozhodovanie

súdnych sporov.

Zdôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k dôvodom, v ktorých vidí

neopodstatnenosť mnou podaného odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu,

sú neakceptovateľné a pre svoju arbitrárnosť nie je možné, aby obstáli.

... odvolací súd nekonal v súlade so zásadou vyjadrenou v čl. 2 ods. 2) a čl. 13 ods.

1) písm. a) SR v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené v , a

najmä , takýmto procesným postupom súdu ide o neprípustnú svojvôľu, pretože

ide o postup súdu v rozpore s a ) SR;

... odvolací NS SR nekonaním v súlade so zásadami vyjadrenými v čl. 46 ods. 4, čl.

47 ods. 3) , 144 a 152 v nadväznosti na zásady procesného konania vyjadrené

v a , neprípustne svojvoľne zaujal výklad uvedených hmotno-právnych noriem

ako aj procesných noriem na konanie sa vzťahujúcich, ktorý si tieto osvojil, ktorý spôsob

konania vykazuje značný stupeň arbitrárnosti, keďže nemá žiadnu oporu vo vykonanom

dokazovaní a ich použitie nezodpovedá ich účelu a ich gramatickému a logickému

výkladu.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a čl. 144 ods. 1 a č. 152 ods. 4 rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo

39/2012 zo dňa 27. 11. 2013 porušené bolo.

... Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27. 11. 2013 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej

republiky podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý bol vybavený prípisom č. k.

VI/2 Pz 24/15/1000-9 z 9. februára 2015 tak, že podnet bol odložený.

K lehote na podanie sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„Z dôvodu, že podľa prezentovaného názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky

vo viacerých veciach, kedy ústavný súd zotrváva na svojom stanovisku, že podanie podnetu

k podaniu mimoriadneho dovolania proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov

za účelom zjednania nápravy, nepovažuje za využitie riadnych opravných prostriedkov

a tým pádom môže dôjsť k uplynutiu lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3

cit. zákona, si touto cestou dovoľujem požiadať ústavný súd, keďže aj v tejto veci bol z mojej

strany využitý tento postup vo vzťahu ku Generálnemu prokurátorovi SR za účelom podania

mimoriadneho dovolania, v súvislosti s ktorou skutočnosťou uplynula základná zákonom

stanovená dvojmesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti, ktorej počiatok je zásadne

určený od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, aby mnou podanú sťažnosť neodmietol ako nie včas podanú.

Túto požiadavku odôvodňujem práve dôležitosťou potreby zjednania nápravy stavu

vyvolaného voči mojej osobe rozhodnutiami tak prvostupňového ako aj odvolacieho súdu,

ktoré vzhľadom na predmet sporu a objem finančných prostriedkov, ktoré by som mal na

základe nich žalobcovi zaplatiť, sú pre mňa vzhľadom na môj vek a majetkové pomery

likvidačné.

Keďže vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu neexistuje už žiaden procesný riadny

a ani mimoriadny opravný prostriedok, v súvislosti s ktorého využitím by mohla byť

zjednaná náprava nesprávnych rozhodnutí vydaných v súdom konaní a keďže v konaní tak

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu ide o zásadné procesné pochybenia, ktoré

zásadným spôsobom zasiahli do mojich práv garantovaných , mám zato, že podanie

tejto sťažnosti za účelom dosiahnutia zjednania nápravy vyvolaného protiprávneho stavu,

je dôvodné, potom žiadam Ústavný súd SR, aby tejto mojej žiadosti na prejednanie veci aj

po uplynutí dvojmesačnej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia, voči ktorému sťažnosť

smeruje vyhovel.“

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť „napadnutých

právoplatných rozhodnutí súdu a to až do času skončenia konania o tejto ústavnej

sťažnosti“. V súvislosti s týmto návrhom sťažovateľ poukazuje na to, že „bezprostredné

vykonanie rozsudku KS Banská Bystrica č. 49 Cb/45/1996-Db zo dňa 19. 12. 2011 v spojení

s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 27. 11. 2013 a uznesenia

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. zo dňa 20. 03. 2014 v už začatých

exekučných konaniach vedených na ich základe (exekúcie vedie súdny exekútor

pod č. EX 445/2014 a pod č. EX 955/2014), zakladá stav voči mojej

osobe likvidačný...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť

3. marca 2014. Posledný deň lehoty na podanie sťažnosti bol 5. máj 2014 (pondelok), keďže

3. máj 2014 pripadol na sobotu. Sťažovateľ odovzdal poštovú zásielku adresovanú

ústavnému súdu, ktorej obsahom bola sťažnosť, na poštovú prepravu až 27. apríla 2015,

teda zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť

podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok

ochrany základných práv alebo slobôd (napr. , , ,

).

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako oneskorene podanej ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon

o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť

(napr. , , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

ako podanú oneskorene.

Pokiaľ sťažovateľ odvodzuje počítanie dvojmesačnej lehoty na podanie

sťažnosti od doručenia prípisu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k.

VI/2 Pz 24/15/1000-9 z 9. februára 2015, ktorým bol jeho podnet na podanie mimoriadneho

dovolania odložený, ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia uvádza,

že mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nie je pred

podaním podnetu na ústavný súd potrebné vyčerpať, keďže ich nemožno považovať

za účinné právne prostriedky nápravy priamo dostupné sťažovateľovi (napr. ,

). Podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky preto nemožno považovať za účinný právny prostriedok nápravy.

Ústavný súd preto pri posudzovaní, či bola dodržaná lehota na podanie sťažnosti § 53

ods. 3 , neprihliadal na sťažovateľom podaný podnet na podanie

mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017