Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 44/2017
PDF · 318.56 KB
No categories available
II. ÚS 44/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou,
Kapitulská 5, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou, Kapitulská 5, Trnava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015.
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že , právna
predchodkyňa navrhovateľov dr. , a ,
všetci bytom (ďalej len „navrhovatelia“), sa návrhom v konaní
vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti sťažovateľovi
v procesnom postavení odporcu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov
po rozvode ich manželstva. V priebehu konania pôvodná navrhovateľka zomrela, preto
okresný súd pokračoval v konaní s navrhovateľmi ako jej právoplatnými právnymi
nástupcami (dedičmi).
Okresný súd o návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013,
ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky, po ktorej
vstúpili do konania jej dedičia – navrhovatelia, zaniknuté rozvodom ich manželstva tak,
že do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke prikázal 36 hnuteľných vecí vymenovaných
v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tam uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu
v zostatkovej hodnote 1 388,37 €), sťažovateľovi do jeho výlučného vlastníctva prikázal
nehnuteľnosť ‒záhradnú chatu súp. č. v záhradkárskej osade
, v hodnote 4 343,07 € a 5 hnuteľných vecí vymenovaných
v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tam uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu
v zostatkovej hodnote 130,46 €), uložil mu z titulu vyrovnania zaplatiť sumu 15 348,11 €,
ktorá patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke a ktorú mu uložil zložiť do súdnej úschovy
na okresnom súde do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Okresný súd zároveň uložil
navrhovateľom spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 327,58 €,
taktiež súdny poplatok v sume 268 eur a sťažovateľovi uložil zaplatiť náhradu trov konania
štátu v sume 327,58 eur. Náhradu trov konania okresný súd účastníkom nepriznal.
Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutočnosti, ktoré predchádzali vydaniu rozsudku
okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013, pričom v tejto súvislosti uvádza:
„Sporné bolo, či vyššie uvedená nehnuteľnosť bola nadobudnutá zo spoločných
finančných prostriedkov, teda či patrí do BSM. Taktiež sťažovateľ nesúhlasí, že by v konaní
neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že záhradná chata bola postavená výlučne
z finančných prostriedkov jeho matky, keď on sám navrhoval vykonanie dôkazu a predložil
vkladnú knižku účt. znak č. vkladového účtu , kont. znak
za tým účelom, aby bola preukázaná skutočnosť, že matka výlučne jemu darovala
finančné prostriedky, aby si postavil záhradnú chatku, keď samotná navrhovateľka vo svojej
výpovedi uviedla, že vkladná knižka nebola darovaná obom, ale bola odovzdaná
sťažovateľovi, ktorý finančné prostriedky použil na výstavbu záhradnej chatky a tento
vykonaný dôkaz prvostupňový súd nesprávne zhodnotil, keď posúdil, že predmetná
nehnuteľnosť patrí do BSM a z tohto dôvodu ju z masy BSM prikázal do vlastníctva
sťažovateľa, ktorý po rozvode manželstva túto užíval, platil všetky s ňou súvisiace poplatky,
investoval do nej a žiadal ju prikázať do svojho vlastníctva, avšak táto nemala byť podľa
názoru sťažovateľa predmetom BSM.
Prvostupňový súd sa taktiež nesprávne vysporiadal aj so sumou Sk 210.000,-, ktorá
sťažovateľovi bola v roku 1993 vyplatená z firmy, v ktorej bol tichým
spoločníkom a ktorú zahrnul do masy BSM v jednej polovici.
Prvostupňový súd vychádzal len z tvrdenia pôvodnej navrhovateľky, pričom vôbec
nezhodnotil výpoveď sťažovateľa so zisťovaním skutočnej masy BSM, ale považoval
predmetnú sumu ako výlučné vlastníctvo sťažovateľa. Neprihliadol a nezhodnotil
skutočnosť, že táto suma bola použitá počas trvania manželstva na financovanie syna
titulom nákladov, ktoré boli vynaložené na jeho študijný pobyt v
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013, ako aj proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 z 11. septembra 2013 o poplatkovej
povinnosti sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 10 Co 231/2013, 10 Co 24/2014 zo 14. mája 2014 tak, že
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku vo veci samej a v časti o trovách
konania účastníkov potvrdil. V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že navrhovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania
štátu v sume 327,57 €, taktiež sťažovateľa zaviazal zaplatiť trovy konania štátu v sume
327,57 €, v časti poplatkovej povinnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že zaviazal navrhovateľov a sťažovateľa spoločne a nerozdielne zaplatiť
súdny poplatok za konanie v sume 268 €, a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil
tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť okresnému súdu súdny poplatok za odvolanie v sume
66 €. Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 231/2013,
10 Co 24/2014 zo 14. mája 2014 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.
8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015 odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom z dôvodu, že:
„a) na odvolacom súde sa nekonalo pojednávanie, hoci išlo podľa jeho názoru
o prípad podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p., teda že je potrebné zopakovať alebo vykonať
dokazovanie...
b) súd prvého stupňa, ani súd druhého stupňa nevykonali dôkazy navrhované
sťažovateľom napriek tomu, že išlo o dôkazy majúce zásadný význam pre výsledok
konania...“
Podľa názoru sťažovateľa „rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, malo
dôjsť k nariadeniu pojednávania v tejto právnej veci na odvolacom súde a z dôvodu, že sa
tak nestalo, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Ďalej... ani súd prvého
stupňa, ani súd druhého stupňa nevykonal dôkazy, o ktorých vykonanie opakovane žiadal
a ktoré mali pre prejednávanú vec zásadný význam...“.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa
tým, že najvyšší súd nepreskúmal zákonnosť rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997
zo 17. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 231/2013,
10 Co 24/2014 zo 14. mája 2014, hoci „mal rozsudok prvostupňového súdu z tohto dôvodu
zrušiť, vec prikázať na ďalšie konanie s právnym záverom, že je nutné doplniť dokazovanie
výsluchom svedkov ohľadom presného zistenia masy BSM a to predmetnej záhradnej
chatky, ako aj 3-izbového bytu. Pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že nie je daný dôvod
na vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, mal v zmysle ust. § 214
ods. 1 písm. a/ O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadiť
predseda odvolacieho súdu pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie. Je to
povinnosťou súdu podľa § 214 ods. 1 O. s. p. Napriek tomuto však dokazovanie nedoplnil
a sťažovateľ má zato, že ide o prekážku rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Podľa
názoru sťažovateľa ani prvostupňový, ani odvolací súd náležite nevysvetlili v dôvodoch
rozhodnutí prečo neboli vykonané nové dôkazy. Rozhodnutie o vykonaní dôkazov
je v kompetencii súdov, avšak nepripustenie ich vykonania musí byť náležite odôvodnené,
čo v odôvodneniach oboch súdov absentuje.“.
V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej argumentuje, že „najvyšší súd sa plne stotožnil
s názormi prvostupňového a odvolacieho súdu v tom, že vykonal iné dôkazy na zistenie
skutočného stavu, avšak práve tie dôkazy, vykonanie ktorých by malo za následok zistenie
úplného, skutočného stavu veci bagatelizoval. Práve výsluch navrhovaných svedkov
je v danej právnej veci právne významným ohľadom zistenia masy BSM a v prvostupňovom
konaní vykonané iné dôkazy, ktoré by neboli postačujúcimi pre zistenie úplného skutkového
stavu veci.“.
Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že „rozhodnutie o dovolaní musí obsahovať
určité zákonom stanovené náležitosti a musí byť preskúmateľné, zrozumiteľné z pohľadu
jeho odôvodnenia a dovolací súd sa taktiež musí vyvarovať takých právnych úvah
a hodnotení, ktorým dochádza k narušeniu rovného postavenia účastníkov konania.
Povinnosťou dovolacieho súdu je taktiež vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú
v dovolaní namietané a dovolací súd musí právne relevantné námietky včleniť do svojich
úvah a hodnotení. Len také rozhodnutie bude presvedčivé a nebude zaťažené prejavom
ľubovôle. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie dovolacieho súdu takéto atribúty v zásade
nespĺňa...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 09. 12. 2015 porušené bolo.
Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 389/2014
zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 12. 2015, rozsudok Okresného
súdu Trnava sp. zn. 17 C/64/1997-551 zo dňa 17. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 21. 07. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10 Co/231/2013-585,
10 Co/24/2014 zo dňa 14. 05. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 a vec
sa vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume € 303,16 /za 2 právne úkony
a to prevzatie + príprava, podanie sťažnosti á € 143,- + € 8,58 paušál/ podľa § 11
ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov, ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky
zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa SK37 0900 0000 0000 4828 7004
do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť „napadnutého právoplatného
rozhodnutia, a to rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 17 C/64/1997-551 zo dňa
17. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 v znení rozsudku Krajského
súdu v Trnave sp. zn. 10 Co/231/2013-585, 10 Co/24/2014 zo dňa 14. 05. 2014, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
09. 12. 2015 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa“.
Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi
spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bol pridelený sudcovi
spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže
porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Občiansky
súdny poriadok (platný a účinný do 30. júna 2016).
Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval v čase relevantnom pre
posúdenie sťažnosti sťažovateľa § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádzalo,
že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri
ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu
označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré
upravujú výkon ich právomoci.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m.
Na základe uvedených právnych východísk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 389/2014 zo 14. októbra 2015, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 243c ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv zhrnul podstatné časti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 17 C 64/1997 zo 17. júna 2013 a rozsudku krajského súdu
sp. zn. 10 Co 231/2013, 10 Co 4/2014 zo 14. mája 2014, pričom najmä uviedol:
„Okresný súd Trnava rozsudkom zo 17. júna 2013 č. k. 17 C 64/1997-551 vyporiadal
bezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky , ktorá v priebehu
konania dňa 13. novembra 2011 zomrela, a odporcu tak, do dedičstva po poručiteľke
prikázal 36 položiek hnuteľných vecí presne určených vo výroku v zostatkovej hodnote
1388,37 €, do výlučného vlastníctva odporcu prikázal 5 položiek hnuteľných vecí určených
vo výroku v zostatkovej hodnote 130,40 €, záhradnú chatku č.
v záhradkárskej osade , obec
v hodnote 4 343,07 €, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť titulom vyrovnania sumu
15 348,11 € a ktorú mu uložil zložiť do súdnej úschovy na Okresnom súde Trnava do 15-
tich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, navrhovateľom 1/až 3/ uložil spoločne a
nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 327,58 €, súdny poplatok v sume
268 €..., žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd rozhodol v
súlade s § 143, 148, § 149 ods. l a 3, § 150 Občianskeho zákonníka a § 175l O. s. p.
Bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (právnej predchodkyne terajších
navrhovateľov a odporcu) zaniklo rozvodom ich manželstva dňa 29. júna 1996
právoplatným rozsudkom o rozvode manželstva. Súd pri cenách uvedených hnuteľných vecí
vychádzal zo znaleckého dokazovania. U niektorých vecí účastníci konania zhodne uviedli,
že boli bez hodnoty, súd ich preto žiadnym spôsob pri vyporiadaní nezohľadnil. V konaní
nebolo sporné, že počas trvania manželstva nadobudli účastníci nehnuteľnosť - záhradnú
chatku, ale odporca nepreukázal, že bola postavená z prostriedkov na vkladnej knižke, ktoré
mu dala matka ako dar. Nehnuteľnosť súd prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, keďže
to požadoval a navrhovatelia s uvedeným súhlasili. Nebolo sporné osobné motorové vozidlo
ktoré po zániku BSM užíval odporca, v súčasnosti neexistuje, preto súd
zohľadnil jeho hodnotu 2 627 € vypočítanú znalcom. Súd dospel k záveru, že návrh právnej
predchodkyne navrhovateľov na započítanie sumy 513,93 € je dôvodný, keď mal
za preukázané, že odporca je spoluvlastníkom 1/2 nehnuteľnosti v kat. území
zapísané na , a tie boli zakúpené zo spoločných finančných prostriedkov,
odporca nepreukázal, že si peniaze na kúpu požičal od pána Do vyporiadania BSM
bol zahrnutý aj členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu v ktorý bol
nadobudnutý počas manželstva a odporca nepreukázal že z jeho finančných prostriedkov.
Vychádzal z hodnoty ku dňu prevodu počas manželstva, nakoľko odporca získal finančné
prostriedky z jeho predaja. Odporca žiadal do vyporiadania BSM zahrnúť i 3-izbový byt
v , ktorý po zániku BSM užívala ďalej pôvodná navrhovateľka, avšak súd dospel
k záveru, že tento byt nepatrí do BSM, podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu
Tmava č. k. 20 C 139/1996-33 z 18. decembra 1996 tento byt bol bytom nájomným
(nedružstevným) a účastníci konania ku dňu zániku BSM neboli jeho vlastníkmi. Cena
všetkých hnuteľných vecí (vrátane tých, ktoré neboli prikázané účastníkom konania,
nakoľko už neexistujú) predstavuje sumu 1.973,12 € (prikázané navrhovateľom 1.388,37 €
+ prikázané odporcovi 130.46 € + už neexistujúce 454,29 €), hodnota všetkých
vyporiadavaných vecí potom je v sume 8.943,19 € (cena hnuteľných vecí 1.973,12 € + cena
vozidla 2.627 € + všeobecná hodnota záhradnej chaty v 4.343,07 €). Každý
z účastníkov konania (predchodkyňa navrhovateľov a odporca) by mal mať majetok v 1/2
uvedenej čiastky, t. j. 4.471,60 €. Keďže však právna predchodkyňa navrhovateľov
v priebehu konania zomrela, súd v súlade s ustanovením § 175l ods. 3 O. s. p. rozhodol,
že veci patria do dedičstva po nej. Do dedičstva tak boli (vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti
neexistujú) prikázané veci v hodnote 1.573,79 € a odporcovi boli prikázané veci
(i tu vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti neexistujú) v hodnote 7.369,40 €. Odporca by mal
zaplatiť na vyrovnanie podielov sumu 2.897,81 €. Súd ale zohľadnil, že zo spoločného
majetku boli na osobný majetok odporcu použité finančné prostriedky na nadobudnutie
členských práv v bytovom družstve (ocenených znalcom na sumu 16.900 €, t. j. aj 1/2 z tejto
sumy, čiže 8.450 € by patrila právnej predchodkyni navrhovateľov), že odporca minul
pre vlastnú potrebu spoločné finančné prostriedky vo výške 6.970,73 €, t. j. aj 1/2 z tejto
sumy 3.485,37 € má patriť do dedičstva po predchodkyni navrhovateľov (príjem získaný ako
tichý spoločník počas BSM), odporca nadobudol počas BSM na svoj výlučný majetok
nehnuteľnosti v katastrálnom území , preto 1/2 zo sumy 514,93 € patrí do dedičstva.
Po zohľadnení všetkého uvedeného preto právnej predchodkyni navrhovateľov na
vyrovnanie jej podielu patrila suma 15.348,11 € (2.897,81 € ako suma na vyrovnanie
podielu z hodnoty prikázaných vecí + 8.450 € ako 1 /2 z hodnoty členských práv v bytovom
družstve + 3.485,37 € ako 1/2 zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré odporca minul
pre vlastnú potrebu + 514,93 € ako 1/2 finančných prostriedkov použitých na výlučný
majetok odporcu). Túto sumu uložil odporcovi zložiť do súdnej úschovy, nakoľko bude
predmetom dedičstva po pôvodnej navrhovateľke. O trovách konania štátu rozhodol podľa
§ 148 ods. 1 O. s. p., o poplatkovej povinnosti podľa § 2 ods. l písm. c/ a ods. 3, § 5
ods. 1 písm. h/, § 7 ods. 11 a položka 6 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona
č. 71/1992 Zb.
Okresný súd Trnava uznesením z 11. septembra 2013 č. k. 17 C 64/1997-565 uložil
odporcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 268 € v lehote 10 dní od doručenia.
Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 14. mája 2014 sp. zn. 10 Co 231/2013,
10 Co 24/2014 na odvolanie odporcu (proti rozsudku i uzneseniu o poplatkovej povinnosti)
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti o trovách konania
účastníkov potvrdil; v časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že navrhovatelia 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému
súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 € a odporca je povinný zaplatiť
Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 €, všetci do 3 dní;
v časti poplatkovej povinnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,
že navrhovatelia 1/ až 3/ a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému
súdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 268 €, a to do 3 dní; napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporca je povinný zaplatil Okresnému súdu Trnava
súdny poplatok za odvolanie v sume 66 €, a to do 3 dní; navrhovateľom 1/ až 3/ nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba až na
nesprávnosť čiastkových výrokov o trovách konania štátu a čiastkového výroku
o poplatkovej povinnosti účastníkov, považovať za vecne správny, nakoľko v tomto prípade
treba principiálne súhlasiť s právnym i skutkovým uchopením problému zo strany súdu
prvého stupňa, preto ho vo veci samej a v časti trov konania účastníkov potvrdil podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p. K odvolateľom namietanej nedostatočnosti zisteného skutkového stavu,
nedostatočného dokazovania a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov odvolací súd uviedol, že
závery súdu prvého stupňa, týkajúce sa vyporiadania BSM (zadefinovania masy BSM,
spôsobu rozdelenia jednotlivých vecí existujúcich nielen v čase zániku BSM, ale aj v čase
jeho vyporiadavania s prihliadnutím najmä na existenciu, resp. neexistenciu niektorých
ďalších majetkových práv a hodnôt) v odôvodnení jeho rozhodnutia sú súladné so zákonom
i skutkovými zisteniami plynúcimi z riadne vykonaného dokazovania. Konštatoval,
že v konaní o vyporiadanie BSM súdy nie sú viazané vymedzením masy BSM účastníkmi
konania ani konkrétnymi návrhmi účastníkov na spôsob vyporiadania, zásada vyporiadania
prikázaním účastníkom najmä vecí a ostatných predmetov vyporiadania v približne
rovnakej hodnote (aby tu tak povinnosť na vyrovnanie nebola buď vôbec, alebo táto bola
čo najmenšou) nie je zásadou, od ktorej by sa nešlo odchýliť (pričom v prejednávanej veci
medzi účastníkmi v tomto nebolo sporu, rovnako ako nebola spornou ani solventnosť
odporcu ako účastníka majúceho do výlučného vlastníctva prevziať majetok vo vyššej
hodnote sa z tohto dôvodu sa postarať o poskytnutie navrhovateľom 1/ až 3/ vyrovnania
v peniazoch). Uviedol k namietanému, že veci či majetkové práva a hodnoty, ktoré v čase
vyporiadavania BSM už neexistujú, sa vo výroku rozhodnutia o vyporiadaní neuvádzajú pre
ich neexistenciu, to však neznamená, že nie sú súčasťou tzv. širšieho vyporiadania.
V prípade trov konania štátu a poplatku za konanie považoval za nesprávne len nejasné
(nedostatočné) označenie platobného miesta a súd žiadal od účastníkov viac z dôvodu
nesprávneho zaokrúhlenia o 1 euro cent. Mal ďalej za to, že poplatníkmi za samotné
vyporiadanie ( konanie) sú obaja bývalí manželia (§ 2 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),
pričom odporcu ako odvolateľa nemožno zaťažiť poplatkovou povinnosťou za vyporiadanie
ale len pevnou sumou 66 € ( § 6 ods. 2 a položka 6 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb.).
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224
ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 8 O. s. p.“
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno konštatovať, že sťažovateľ namieta
arbitrárnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa
jeho tvrdenia vôbec nezaoberal jeho námietkami, ktoré spochybňujú správnosť zistených
skutkových záverov, ako aj správnosť vyhodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským
súdom.
V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:
«Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, podľa obsahu
dovolania odporca napáda len výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej. Ostatnou časťou rozsudku (uznesenia) odvolacieho súdu sa preto
najvyšší súd nezaoberal...
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Dovolaním odporcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky
rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto
veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd
vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že odporcom podané
dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade
znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom prezumovaných
dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných
nesprávnosti v súdnom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a nesprávnym
právnym posúdením veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Prípustnosť dovolania odporcu
prichádza v úvahu len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo
k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď
napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.
Dovolací súd, vzhľadom na zákonnú povinnosť vždy na tieto vady konania
prihliadnuť, preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk tam uvedených. Osobitne sa
zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.
spočívajúcou v tom, že odvolací súd nenariadil pojednávanie a nezopakoval, resp.
nevykonal „nové dokazovanie”, čím neumožnil výsluch navrhovaných svedkov, vylúčil ho
z realizácie práva vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, navrhnúť vykonanie dôkazu
a práva zúčastniť sa pojednávania.»
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd postupoval nesprávne, keď
nenariadil vo veci pojednávanie, hoci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu
vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.).
Z dikcie ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie,
okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom
prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy
odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd
prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné
dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné v zákone
vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
V posudzovanej veci odvolací súd nepovažoval v procesnej situácii po ostatnom
zrušení jeho rozsudku najvyšším súdom za potrebné doposiaľ vykonané dokazovanie
doplniť, resp. vykonať nové dôkazy, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Ako už
bolo spomenuté vyššie, aké skutočnosti ho viedli k uvedenému záveru, náležite vysvetlil
v dôvodoch rozhodnutia. Nemožno mu preto vyčítať, že jeho postup, keď prejednal
odvolanie bez nariadenia pojednávania, bol v rozpore so zákonom.“
K námietke sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd
nevykonal dôkaz výsluchom svedkov, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol:
„Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp.
vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho
súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie
možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré mohol
účastník uplatniť a bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčený (R 6/2000).
Výsluch svedka je iba jedným z dôkazných prostriedkov a zo spisu vyplýva, že tu boli
vykonané iné dôkazy postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej a teda, ak samotný výsluch
svedka nemôže zásadným spôsobom ovplyvniť prípadný výsledok sporu. Okrem toho
zo samotného odvolania (č. l. 563 spisu) a ani dovolania nevyplýva, aké skutočnosti majú
byť týmto dôkazom preukázané [30 Cdo 375/2004 (ČR)]. Navyše, nedá sa predpokladať, že
by samotný výsluch svedkov mohol rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť výsledok sporu,
keďže neboli priamymi účastníkmi právneho vzťahu BSM, o ktorý v konaní ide. Odvolací
súd preto nepochybil, ak dôkaz výsluchom svedkov bližšie nešpecifikovaných nevykonal.“
K námietke sťažovateľa o upretí jeho práva navrhnúť dôkazy najvyšší súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „neobstojí ani tvrdenie odporcu, podľa
ktorého mu bolo upreté právo navrhnúť dôkazy. Odporca mal vytvorený dostatočný časový
priestor na to, aby súdu navrhol vykonať nové dôkazy. Ani v dovolaní však neuvádza, o aké
konkrétne dôkazy sa jedná a na preukázanie akých skutočností ich navrhuje vykonať.
Odporca teda neopodstatnene namieta, že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou
uvedenou v § 237 písm. f/ O. s. p.“.
Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný
súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení zaoberal
a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa
o existencii dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, s ktorou sa nestotožnil, a preto
jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno
podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,
ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).
V nadväznosti na uvedené závery ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť
posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec
boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok
výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať
odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných
prostriedkoch.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní
obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho konfrontácie
s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že neexistuje reálna možnosť na to, aby po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd
preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017