Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 44/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou,

Kapitulská 5, Trnava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2016 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Darinou Kurňavovou, Kapitulská 5, Trnava,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2015.

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že , právna

predchodkyňa navrhovateľov dr. , a ,

všetci bytom (ďalej len „navrhovatelia“), sa návrhom v konaní

vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti sťažovateľovi

v procesnom postavení odporcu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov

po rozvode ich manželstva. V priebehu konania pôvodná navrhovateľka zomrela, preto

okresný súd pokračoval v konaní s navrhovateľmi ako jej právoplatnými právnymi

nástupcami (dedičmi).

Okresný súd o návrhu rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 17. júna 2013,

ktorým vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky, po ktorej

vstúpili do konania jej dedičia – navrhovatelia, zaniknuté rozvodom ich manželstva tak,

že do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke prikázal 36 hnuteľných vecí vymenovaných

v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tam uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu

v zostatkovej hodnote 1 388,37 €), sťažovateľovi do jeho výlučného vlastníctva prikázal

nehnuteľnosť ‒záhradnú chatu súp. č. v záhradkárskej osade

, v hodnote 4 343,07 € a 5 hnuteľných vecí vymenovaných

v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tam uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu

v zostatkovej hodnote 130,46 €), uložil mu z titulu vyrovnania zaplatiť sumu 15 348,11 €,

ktorá patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke a ktorú mu uložil zložiť do súdnej úschovy

na okresnom súde do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Okresný súd zároveň uložil

navrhovateľom spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 327,58 €,

taktiež súdny poplatok v sume 268 eur a sťažovateľovi uložil zaplatiť náhradu trov konania

štátu v sume 327,58 eur. Náhradu trov konania okresný súd účastníkom nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutočnosti, ktoré predchádzali vydaniu rozsudku

okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2013, pričom v tejto súvislosti uvádza:

„Sporné bolo, či vyššie uvedená nehnuteľnosť bola nadobudnutá zo spoločných

finančných prostriedkov, teda či patrí do BSM. Taktiež sťažovateľ nesúhlasí, že by v konaní

neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že záhradná chata bola postavená výlučne

z finančných prostriedkov jeho matky, keď on sám navrhoval vykonanie dôkazu a predložil

vkladnú knižku účt. znak č. vkladového účtu , kont. znak

za tým účelom, aby bola preukázaná skutočnosť, že matka výlučne jemu darovala

finančné prostriedky, aby si postavil záhradnú chatku, keď samotná navrhovateľka vo svojej

výpovedi uviedla, že vkladná knižka nebola darovaná obom, ale bola odovzdaná

sťažovateľovi, ktorý finančné prostriedky použil na výstavbu záhradnej chatky a tento

vykonaný dôkaz prvostupňový súd nesprávne zhodnotil, keď posúdil, že predmetná

nehnuteľnosť patrí do BSM a z tohto dôvodu ju z masy BSM prikázal do vlastníctva

sťažovateľa, ktorý po rozvode manželstva túto užíval, platil všetky s ňou súvisiace poplatky,

investoval do nej a žiadal ju prikázať do svojho vlastníctva, avšak táto nemala byť podľa

názoru sťažovateľa predmetom BSM.

Prvostupňový súd sa taktiež nesprávne vysporiadal aj so sumou Sk 210.000,-, ktorá

sťažovateľovi bola v roku 1993 vyplatená z firmy, v ktorej bol tichým

spoločníkom a ktorú zahrnul do masy BSM v jednej polovici.

Prvostupňový súd vychádzal len z tvrdenia pôvodnej navrhovateľky, pričom vôbec

nezhodnotil výpoveď sťažovateľa so zisťovaním skutočnej masy BSM, ale považoval

predmetnú sumu ako výlučné vlastníctvo sťažovateľa. Neprihliadol a nezhodnotil

skutočnosť, že táto suma bola použitá počas trvania manželstva na financovanie syna

titulom nákladov, ktoré boli vynaložené na jeho študijný pobyt v

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2013, ako aj proti

uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 11. septembra 2013 o poplatkovej

povinnosti sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. , zo 14. mája 2014 tak, že

rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom výroku vo veci samej a v časti o trovách

konania účastníkov potvrdil. V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že navrhovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy konania

štátu v sume 327,57 €, taktiež sťažovateľa zaviazal zaplatiť trovy konania štátu v sume

327,57 €, v časti poplatkovej povinnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zmenil tak, že zaviazal navrhovateľov a sťažovateľa spoločne a nerozdielne zaplatiť

súdny poplatok za konanie v sume 268 €, a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil

tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť okresnému súdu súdny poplatok za odvolanie v sume

66 €. Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania krajský súd nepriznal.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. ,

zo 14. mája 2014 dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 14. októbra 2015 odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5

v spojení s (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že mu bola odňatá možnosť konať

pred súdom z dôvodu, že:

„a) na odvolacom súde sa nekonalo pojednávanie, hoci išlo podľa jeho názoru

o prípad podľa , teda že je potrebné zopakovať alebo vykonať

dokazovanie...

b) súd prvého stupňa, ani súd druhého stupňa nevykonali dôkazy navrhované

sťažovateľom napriek tomu, že išlo o dôkazy majúce zásadný význam pre výsledok

konania...“

Podľa názoru sťažovateľa „rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, malo

dôjsť k nariadeniu pojednávania v tejto právnej veci na odvolacom súde a z dôvodu, že sa

tak nestalo, došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Ďalej... ani súd prvého

stupňa, ani súd druhého stupňa nevykonal dôkazy, o ktorých vykonanie opakovane žiadal

a ktoré mali pre prejednávanú vec zásadný význam...“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľa

tým, že najvyšší súd nepreskúmal zákonnosť rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 17. júna 2013 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

zo 14. mája 2014, hoci „mal rozsudok prvostupňového súdu z tohto dôvodu

zrušiť, vec prikázať na ďalšie konanie s právnym záverom, že je nutné doplniť dokazovanie

výsluchom svedkov ohľadom presného zistenia masy BSM a to predmetnej záhradnej

chatky, ako aj 3-izbového bytu. Pokiaľ odvolací súd bol toho názoru, že nie je daný dôvod

na vrátenie veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, mal v zmysle ust. § 214

ods. 1 písm. a/ na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadiť

predseda odvolacieho súdu pojednávanie, pretože bolo potrebné doplniť dokazovanie. Je to

povinnosťou súdu podľa Napriek tomuto však dokazovanie nedoplnil

a sťažovateľ má zato, že ide o prekážku rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Podľa

názoru sťažovateľa ani prvostupňový, ani odvolací súd náležite nevysvetlili v dôvodoch

rozhodnutí prečo neboli vykonané nové dôkazy. Rozhodnutie o vykonaní dôkazov

je v kompetencii súdov, avšak nepripustenie ich vykonania musí byť náležite odôvodnené,

čo v odôvodneniach oboch súdov absentuje.“.

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej argumentuje, že „najvyšší súd sa plne stotožnil

s názormi prvostupňového a odvolacieho súdu v tom, že vykonal iné dôkazy na zistenie

skutočného stavu, avšak práve tie dôkazy, vykonanie ktorých by malo za následok zistenie

úplného, skutočného stavu veci bagatelizoval. Práve výsluch navrhovaných svedkov

je v danej právnej veci právne významným ohľadom zistenia masy BSM a v prvostupňovom

konaní vykonané iné dôkazy, ktoré by neboli postačujúcimi pre zistenie úplného skutkového

stavu veci.“.

Podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že „rozhodnutie o dovolaní musí obsahovať

určité zákonom stanovené náležitosti a musí byť preskúmateľné, zrozumiteľné z pohľadu

jeho odôvodnenia a dovolací súd sa taktiež musí vyvarovať takých právnych úvah

a hodnotení, ktorým dochádza k narušeniu rovného postavenia účastníkov konania.

Povinnosťou dovolacieho súdu je taktiež vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami, ktoré sú

v dovolaní namietané a dovolací súd musí právne relevantné námietky včleniť do svojich

úvah a hodnotení. Len také rozhodnutie bude presvedčivé a nebude zaťažené prejavom

ľubovôle. Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie dovolacieho súdu takéto atribúty v zásade

nespĺňa...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 09. 12. 2015 porušené bolo.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 12. 2015, rozsudok Okresného

súdu Trnava sp. zn. -551 zo dňa 17. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 21. 07. 2014 a rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. -585,

zo dňa 14. 05. 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 a vec

sa vracia v rozsahu zrušenia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania v sume € 303,16 /za 2 právne úkony

a to prevzatie + príprava, podanie sťažnosti á € 143,- + € 8,58 paušál/ podľa § 11

ods. 3 vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, ktoré je povinný Najvyšší súd Slovenskej republiky

zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa 4828 7004

do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) odložil vykonateľnosť „napadnutého právoplatného

rozhodnutia, a to rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. -551 zo dňa

17. 06. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 v znení rozsudku Krajského

súdu v Trnave sp. zn. -585, zo dňa 14. 05. 2014, ktorý

nadobudol právoplatnosť dňa 21. 07. 2014 a uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 14. 10. 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

09. 12. 2015 do právoplatného rozhodnutia o sťažnosti sťažovateľa“.

Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi

spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bol pridelený sudcovi

spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd v zásade nemôže

porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ani právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m.

, , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa Občiansky

súdny poriadok (platný a účinný do 30. júna 2016).

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravoval v čase relevantnom pre

posúdenie sťažnosti sťažovateľa a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádzalo,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie bolo prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, m. m. , , , ). Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba také rozhodnutia všeobecných súdov,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, m. m.

, ).

Na základe uvedených právnych východísk ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. októbra 2015, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa podľa v spojení s .

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najprv zhrnul podstatné časti

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2013 a rozsudku krajského súdu

sp. zn. , zo 14. mája 2014, pričom najmä uviedol:

„Okresný súd Trnava rozsudkom zo 17. júna 2013 č. k. -551 vyporiadal

bezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky , ktorá v priebehu

konania dňa 13. novembra 2011 zomrela, a odporcu tak, do dedičstva po poručiteľke

prikázal 36 položiek hnuteľných vecí presne určených vo výroku v zostatkovej hodnote

1388,37 €, do výlučného vlastníctva odporcu prikázal 5 položiek hnuteľných vecí určených

vo výroku v zostatkovej hodnote 130,40 €, záhradnú chatku č.

v záhradkárskej osade , obec

v hodnote 4 343,07 €, odporcovi uložil povinnosť zaplatiť titulom vyrovnania sumu

15 348,11 € a ktorú mu uložil zložiť do súdnej úschovy na Okresnom súde Trnava do 15-

tich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, navrhovateľom 1/až 3/ uložil spoločne a

nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 327,58 €, súdny poplatok v sume

268 €..., žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd rozhodol v

súlade s , 148, ods. l a 3, a

Bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania (právnej predchodkyne terajších

navrhovateľov a odporcu) zaniklo rozvodom ich manželstva dňa 29. júna 1996

právoplatným rozsudkom o rozvode manželstva. Súd pri cenách uvedených hnuteľných vecí

vychádzal zo znaleckého dokazovania. U niektorých vecí účastníci konania zhodne uviedli,

že boli bez hodnoty, súd ich preto žiadnym spôsob pri vyporiadaní nezohľadnil. V konaní

nebolo sporné, že počas trvania manželstva nadobudli účastníci nehnuteľnosť - záhradnú

chatku, ale odporca nepreukázal, že bola postavená z prostriedkov na vkladnej knižke, ktoré

mu dala matka ako dar. Nehnuteľnosť súd prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, keďže

to požadoval a navrhovatelia s uvedeným súhlasili. Nebolo sporné osobné motorové vozidlo

ktoré po zániku BSM užíval odporca, v súčasnosti neexistuje, preto súd

zohľadnil jeho hodnotu 2 627 € vypočítanú znalcom. Súd dospel k záveru, že návrh právnej

predchodkyne navrhovateľov na započítanie sumy 513,93 € je dôvodný, keď mal

za preukázané, že odporca je spoluvlastníkom 1/2 nehnuteľnosti v kat. území

zapísané na , a tie boli zakúpené zo spoločných finančných prostriedkov,

odporca nepreukázal, že si peniaze na kúpu požičal od pána Do vyporiadania BSM

bol zahrnutý aj členský podiel k 3-izbovému družstevnému bytu v ktorý bol

nadobudnutý počas manželstva a odporca nepreukázal že z jeho finančných prostriedkov.

Vychádzal z hodnoty ku dňu prevodu počas manželstva, nakoľko odporca získal finančné

prostriedky z jeho predaja. Odporca žiadal do vyporiadania BSM zahrnúť i 3-izbový byt

v , ktorý po zániku BSM užívala ďalej pôvodná navrhovateľka, avšak súd dospel

k záveru, že tento byt nepatrí do BSM, podľa právoplatného rozsudku Okresného súdu

Tmava č. k. -33 z 18. decembra 1996 tento byt bol bytom nájomným

(nedružstevným) a účastníci konania ku dňu zániku BSM neboli jeho vlastníkmi. Cena

všetkých hnuteľných vecí (vrátane tých, ktoré neboli prikázané účastníkom konania,

nakoľko už neexistujú) predstavuje sumu 1.973,12 € (prikázané navrhovateľom 1.388,37 €

+ prikázané odporcovi 130.46 € + už neexistujúce 454,29 €), hodnota všetkých

vyporiadavaných vecí potom je v sume 8.943,19 € (cena hnuteľných vecí 1.973,12 € + cena

vozidla 2.627 € + všeobecná hodnota záhradnej chaty v 4.343,07 €). Každý

z účastníkov konania (predchodkyňa navrhovateľov a odporca) by mal mať majetok v 1/2

uvedenej čiastky, t. j. 4.471,60 €. Keďže však právna predchodkyňa navrhovateľov

v priebehu konania zomrela, súd v súlade s ustanovením rozhodol,

že veci patria do dedičstva po nej. Do dedičstva tak boli (vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti

neexistujú) prikázané veci v hodnote 1.573,79 € a odporcovi boli prikázané veci

(i tu vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti neexistujú) v hodnote 7.369,40 €. Odporca by mal

zaplatiť na vyrovnanie podielov sumu 2.897,81 €. Súd ale zohľadnil, že zo spoločného

majetku boli na osobný majetok odporcu použité finančné prostriedky na nadobudnutie

členských práv v bytovom družstve (ocenených znalcom na sumu 16.900 €, t. j. aj 1/2 z tejto

sumy, čiže 8.450 € by patrila právnej predchodkyni navrhovateľov), že odporca minul

pre vlastnú potrebu spoločné finančné prostriedky vo výške 6.970,73 €, t. j. aj 1/2 z tejto

sumy 3.485,37 € má patriť do dedičstva po predchodkyni navrhovateľov (príjem získaný ako

tichý spoločník počas BSM), odporca nadobudol počas BSM na svoj výlučný majetok

nehnuteľnosti v katastrálnom území , preto 1/2 zo sumy 514,93 € patrí do dedičstva.

Po zohľadnení všetkého uvedeného preto právnej predchodkyni navrhovateľov na

vyrovnanie jej podielu patrila suma 15.348,11 € (2.897,81 € ako suma na vyrovnanie

podielu z hodnoty prikázaných vecí + 8.450 € ako 1 /2 z hodnoty členských práv v bytovom

družstve + 3.485,37 € ako 1/2 zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré odporca minul

pre vlastnú potrebu + 514,93 € ako 1/2 finančných prostriedkov použitých na výlučný

majetok odporcu). Túto sumu uložil odporcovi zložiť do súdnej úschovy, nakoľko bude

predmetom dedičstva po pôvodnej navrhovateľke. O trovách konania štátu rozhodol podľa

, o poplatkovej povinnosti podľa ods. l písm. c/ a ,

ods. 1 písm. h/, § 7 ods. 11 a položka 6 b/ Sadzobníka súdnych poplatkov zákona

č.

Okresný súd Trnava uznesením z 11. septembra 2013 č. k. -565 uložil

odporcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 268 € v lehote 10 dní od doručenia.

Krajský súd v Trnave rozsudkom zo 14. mája 2014 sp. zn. ,

na odvolanie odporcu (proti rozsudku i uzneseniu o poplatkovej povinnosti)

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti o trovách konania

účastníkov potvrdil; v časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zmenil tak, že navrhovatelia 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému

súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 € a odporca je povinný zaplatiť

Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 €, všetci do 3 dní;

v časti poplatkovej povinnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak,

že navrhovatelia 1/ až 3/ a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému

súdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 268 €, a to do 3 dní; napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa zmenil tak, že odporca je povinný zaplatil Okresnému súdu Trnava

súdny poplatok za odvolanie v sume 66 €, a to do 3 dní; navrhovateľom 1/ až 3/ nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba až na

nesprávnosť čiastkových výrokov o trovách konania štátu a čiastkového výroku

o poplatkovej povinnosti účastníkov, považovať za vecne správny, nakoľko v tomto prípade

treba principiálne súhlasiť s právnym i skutkovým uchopením problému zo strany súdu

prvého stupňa, preto ho vo veci samej a v časti trov konania účastníkov potvrdil podľa

K odvolateľom namietanej nedostatočnosti zisteného skutkového stavu,

nedostatočného dokazovania a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov odvolací súd uviedol, že

závery súdu prvého stupňa, týkajúce sa vyporiadania BSM (zadefinovania masy BSM,

spôsobu rozdelenia jednotlivých vecí existujúcich nielen v čase zániku BSM, ale aj v čase

jeho vyporiadavania s prihliadnutím najmä na existenciu, resp. neexistenciu niektorých

ďalších majetkových práv a hodnôt) v odôvodnení jeho rozhodnutia sú súladné so zákonom

i skutkovými zisteniami plynúcimi z riadne vykonaného dokazovania. Konštatoval,

že v konaní o vyporiadanie BSM súdy nie sú viazané vymedzením masy BSM účastníkmi

konania ani konkrétnymi návrhmi účastníkov na spôsob vyporiadania, zásada vyporiadania

prikázaním účastníkom najmä vecí a ostatných predmetov vyporiadania v približne

rovnakej hodnote (aby tu tak povinnosť na vyrovnanie nebola buď vôbec, alebo táto bola

čo najmenšou) nie je zásadou, od ktorej by sa nešlo odchýliť (pričom v prejednávanej veci

medzi účastníkmi v tomto nebolo sporu, rovnako ako nebola spornou ani solventnosť

odporcu ako účastníka majúceho do výlučného vlastníctva prevziať majetok vo vyššej

hodnote sa z tohto dôvodu sa postarať o poskytnutie navrhovateľom 1/ až 3/ vyrovnania

v peniazoch). Uviedol k namietanému, že veci či majetkové práva a hodnoty, ktoré v čase

vyporiadavania BSM už neexistujú, sa vo výroku rozhodnutia o vyporiadaní neuvádzajú pre

ich neexistenciu, to však neznamená, že nie sú súčasťou tzv. širšieho vyporiadania.

V prípade trov konania štátu a poplatku za konanie považoval za nesprávne len nejasné

(nedostatočné) označenie platobného miesta a súd žiadal od účastníkov viac z dôvodu

nesprávneho zaokrúhlenia o 1 euro cent. Mal ďalej za to, že poplatníkmi za samotné

vyporiadanie ( konanie) sú obaja bývalí manželia ( ),

pričom odporcu ako odvolateľa nemožno zaťažiť poplatkovou povinnosťou za vyporiadanie

ale len pevnou sumou 66 € ( a položka 6 písm. a/ ).

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 224

ods. 1, 2 v spojení s a “

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, možno konštatovať, že sťažovateľ namieta

arbitrárnosť napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, keďže najvyšší súd sa v ňom podľa

jeho tvrdenia vôbec nezaoberal jeho námietkami, ktoré spochybňujú správnosť zistených

skutkových záverov, ako aj správnosť vyhodnotenia dôkazov okresným súdom a krajským

súdom.

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

«Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol vo veci samej rozsudkom, podľa obsahu

dovolania odporca napáda len výrok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej. Ostatnou časťou rozsudku (uznesenia) odvolacieho súdu sa preto

najvyšší súd nezaoberal...

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Dovolaním odporcu napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky

rozsudkov uvedených v a Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto

veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a

Najvyšší súd so zreteľom na uvedené ustanovenia konštatuje, že odporcom podané

dovolanie nie je podľa prípustné. Neprípustnosť dovolania v takom prípade

znamená, že sa v podstatnej miere zužuje právna možnosť využitia zákonom prezumovaných

dovolacích dôvodov, a teda možnosť dovolateľa domáhať sa reparácie prípadných

nesprávnosti v súdnom konaní, ktoré sú spojené s tzv. inou vadou v konaní, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a nesprávnym

právnym posúdením veci ( ). Prípustnosť dovolania odporcu

prichádza v úvahu len ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo

k procesnej vade uvedenej v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v ,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď

napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade

skutočne došlo.

Dovolací súd, vzhľadom na zákonnú povinnosť vždy na tieto vady konania

prihliadnuť, preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk tam uvedených. Osobitne sa

zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v

spočívajúcou v tom, že odvolací súd nenariadil pojednávanie a nezopakoval, resp.

nevykonal „nové dokazovanie”, čím neumožnil výsluch navrhovaných svedkov, vylúčil ho

z realizácie práva vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu, navrhnúť vykonanie dôkazu

a práva zúčastniť sa pojednávania.»

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odvolací súd postupoval nesprávne, keď

nenariadil vo veci pojednávanie, hoci bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť

aj bez nariadenia pojednávania ( ).

Z dikcie ustanovenia vyplýva, že na prejednanie odvolania, ktoré

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej musí predseda senátu nariadiť pojednávanie,

okrem iného aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom

prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je však vecou úvahy

odvolacieho súdu a nie účastníkov konania. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd

prvého stupňa náležitým spôsobom zistil skutkový stav veci a preto nie je potrebné

dokazovanie zopakovať alebo doplniť, nič mu nebráni (ak nejde o ostatné v zákone

vymenované prípady) o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

V posudzovanej veci odvolací súd nepovažoval v procesnej situácii po ostatnom

zrušení jeho rozsudku najvyšším súdom za potrebné doposiaľ vykonané dokazovanie

doplniť, resp. vykonať nové dôkazy, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Ako už

bolo spomenuté vyššie, aké skutočnosti ho viedli k uvedenému záveru, náležite vysvetlil

v dôvodoch rozhodnutia. Nemožno mu preto vyčítať, že jeho postup, keď prejednal

odvolanie bez nariadenia pojednávania, bol v rozpore so zákonom.“

K námietke sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd

nevykonal dôkaz výsluchom svedkov, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„Ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp.

vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu podľa nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie

možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré mohol

účastník uplatniť a bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčený (R 6/2000).

Výsluch svedka je iba jedným z dôkazných prostriedkov a zo spisu vyplýva, že tu boli

vykonané iné dôkazy postačujúce pre rozhodnutie vo veci samej a teda, ak samotný výsluch

svedka nemôže zásadným spôsobom ovplyvniť prípadný výsledok sporu. Okrem toho

zo samotného odvolania (č. l. 563 spisu) a ani dovolania nevyplýva, aké skutočnosti majú

byť týmto dôkazom preukázané [30 Cdo 375/2004 (ČR)]. Navyše, nedá sa predpokladať, že

by samotný výsluch svedkov mohol rozhodujúcim spôsobom ovplyvniť výsledok sporu,

keďže neboli priamymi účastníkmi právneho vzťahu BSM, o ktorý v konaní ide. Odvolací

súd preto nepochybil, ak dôkaz výsluchom svedkov bližšie nešpecifikovaných nevykonal.“

K námietke sťažovateľa o upretí jeho práva navrhnúť dôkazy najvyšší súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „neobstojí ani tvrdenie odporcu, podľa

ktorého mu bolo upreté právo navrhnúť dôkazy. Odporca mal vytvorený dostatočný časový

priestor na to, aby súdu navrhol vykonať nové dôkazy. Ani v dovolaní však neuvádza, o aké

konkrétne dôkazy sa jedná a na preukázanie akých skutočností ich navrhuje vykonať.

Odporca teda neopodstatnene namieta, že konanie pred odvolacím súdom trpí vadou

uvedenou v “.

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný

súd konštatuje, že najvyšší súd ako dovolací súd sa v napadnutom uznesení zaoberal

a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa

o existencii dovolacieho dôvodu podľa , s ktorou sa nestotožnil, a preto

jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno

podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,

ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

V nadväznosti na uvedené závery ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť

posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec

boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňoval, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať

odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných

prostriedkoch.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní po preskúmaní

obsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a jeho konfrontácie

s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospel k záveru, že neexistuje reálna možnosť na to, aby po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol vysloviť ich porušenie. Ústavný súd

preto podľa odmietol sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2017