Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-24-2014.pdf
PDF · 102.07 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/24/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci navrhovateľov: 1/ Dr. P. K., PhD., nar. XX. G. XXXX, 2/ M. K., nar. X. Q. XXXX a 3/ P. K., nar. XX. B. XXXX, všetci bytom O., B. XXXX/XX, navrhovatelia 2/ a 3/ zastúpení navrhovateľom 1/ ako splnomocnencom, proti odporcovi: B. K., nar. X. B. XXXX, bytom I., G. XXXX/ XX, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaniach odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. júna 2013 č. k. 17C/64/1997-551 a proti uzneseniu Okresného súdu Trnava z 11. septembra 2013 č. k. 17C/64/1997-565 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti o trovách konania účastníkov p o t v r d z u j e .
V časti trov konania štátu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovatelia 1/ až 3/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 eur a odporca je povinný zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 327,57 eur, všetci do 3 dní.
V časti poplatkovej povinnosti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že navrhovatelia 1/ až 3/ a odporca sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za konanie v sume 268 eur, a to do 3 dní.
Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť Okresnému súdu Trnava súdny poplatok za odvolanie v sume 66 eur, a to do 3 dní.
Navrhovateľom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo pôvodnej navrhovateľky M. K., rod. C. (narodenej XX. U. XXXX, zomrelej XX. G. XXXX, po ktorej vstúpili do konania jej dedičia - deti ako dnešní navrhovatelia 1/ až 3/) a odporcu, zaniknuté rozvodom ich manželstva (ďalej len „BSM“) tak, že do dedičstva po pôvodnej navrhovateľke prikázal 36 hnuteľných vecí vymenovaných v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tamtiež uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu v zostatkovej hodnote 1.388,37 eur - pozn. odvolacieho súdu), odporcovi potom do jeho výlučného vlastníctva prikázal nehnuteľnosť (záhradnú chatu č. XX na parcele č. XXXX, XXXX/X v záhradkárskej osade P. v kat. území P., obec P., okres O., v hodnote 4.343,07 eur) a 5 hnuteľných vecí vymenovaných v príslušnom čiastkovom výroku rozsudku s tamtiež uvedenými zostatkovými hodnotami (spolu v zostatkovej hodnote 130,46 eur - pozn. odvolacieho súdu); II. odporcovi uložil titulom vyrovnania zaplatiť sumu 15.348,11 eur, ktorá patrí do dedičstva po nebohej poručiteľke a ktorú mu uložil zložiť
do súdnej úschovy na Okresnom súde Trnava do 15-tich dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; III. navrhovateľom 1/ až 3/ uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 327,58 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, na bližšie neoznačený účet Okresného súdu Trnava; IV. odporcovi uložil zaplatiť náhradu trov konania štátu 327,58 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, taktiež na bližšie neoznačený účet Okresného súdu Trnava; V. navrhovateľom 1/ až 3/ a odporcovi uložil spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok 268 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (do tretice na neoznačený účet Okresného súdu Trnava) a nakoniec VI. rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a 3 a § 150 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a ust. § 175l, § 185a ods. 1 a 2, § 185g a § 185h O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom zánikom BSM pôvodnej navrhovateľky a odporcu dňom 29. júna 1996, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode ich manželstva, nevykonaním vyporiadania BSM dohodou, včasným podaním návrhu na vyporiadanie BSM navrhovateľkou (4. apríla 1997) a nezistením skutočností odôvodňujúcich, aby sa súd pri vyporiadaní odchýlil od zásady rovnosti podielov účastníkov na spoločnom majetku, čoho sa žiaden z účastníkov ani nedomáhal. Ďalej dôvodil, že právna predchodkyňa navrhovateľov a odporca počas trvania manželstva nadobudli hnuteľné i nehnuteľné veci, uvedené vo výroku napadnutého rozsudku a okrem toho ďalšie hnuteľné veci (vrátane motorového vozidla Škoda Favorit), ktoré síce existovali ku dňu zániku BSM, ale v súčasnosti už neexistujú, preto ich súd neprikázal účastníkom konania, pri vyporiadaní však zohľadnil ich hodnotu ako vecí, ktoré zostali tomu ktorému účastníkovi konania (na str. 11-12 napadnutého rozsudku je špecifikované, ktoré z týchto veci užíval po rozvode odporca a ktoré pôvodná navrhovateľka). Ceny hnuteľných vecí (niektoré boli bez hodnoty), z ktorých súd pri vyporiadaní vychádzal, boli zistené znaleckým dokazovaním a na cenách niektorých vecí sa právna predchodkyňa navrhovateľov a odporca dohodli.
V konaní nebolo sporné, že počas trvania manželstva právna predchodkyňa navrhovateľov a odporca nadobudli i vyššie označenú nehnuteľnosť, sporné však bolo, či táto bola nadobudnutá zo spoločných finančných prostriedkov, teda či patrí do BSM. Odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na svoje tvrdenie, že záhradná chata bola postavená výlučne z prostriedkov jeho matky, ktoré darovala výlučne jemu s tým, aby si postavil záhradnú chatku, keď navrhovateľka poprela, že matka odporcu im dala vkladnú knižku za účelom postavenia chaty a tiež že finančné prostriedky z vkladnej knižky boli použité na výstavbu chaty. Vzhľadom k tomu mal súd za to, že predmetná nehnuteľnosť patrí do BSM a prikázal ju do vlastníctva odporcu, ktorý po rozvode manželstva nehnuteľnosť užíval, platil všetky s ňou súvisiace poplatky, investoval do nej a žiadal ju prikázať do svojho vlastníctva (s čím súhlasili aj navrhovatelia), pričom tu vychádzal zo všeobecnej ceny nehnuteľnosti zistenej znaleckým dokazovaním.
Právna predchodkyňa navrhovateľov žiadala pri vyporiadaní BSM započítať sumu 15.512,50 Sk ako finančné prostriedky použité zo spoločných finančných prostriedkov patriacich do BSM na výlučný majetok odporcu - nehnuteľnosti v kat. území E. zapísané na LV č. XXXX (ktorých spoluvlastníkom v 1/2-ici je odporca a druhým spoluvlastníkom v 1/2-ici je Ing. B. V.), ktoré boli zakúpené za sumu 62.051 Kčs, z čoho podiel odporcu predstavoval polovicu, t. j. sumu 31.025,50 Kčs a polovica z nej 15.512,75 Kčs/514,93 eur (pričom takúto sumu bolo treba zohľadniť pri celkovom vyporiadaní BSM v prospech navrhovateľov).
Vykonaným dokazovaním mal súd tiež za preukázané, že odporca zo spoločných finančných prostriedkov minul výlučne pre svoju potrebu sumu 210.000 Sk, ktorá mu bola v roku 1993 vyplatená Ing. T. M. z firmy, ktorej bol tichým spoločníkom a aj takýto príjem získaný počas trvania manželstva jedným z manželov patrí do BSM, preto zohľadnil polovicu tejto sumy, t. j. 105.000 Sk/3.485,36 eur ako finančné prostriedky vynaložené zo spoločného majetku výlučne pre potreby odporcu.
Právna predchodkyňa navrhovateľov žiadala do vyporiadania zahrnúť i 3-izbový družstevný byt v I., ku ktorému odporca za trvania manželstva nadobudol členské práva a bez jej súhlasu ho previedol na V. E., kde súd mal za to, že odporca v konaní nepreukázal, že by bol tento nadobudnutý z jeho výlučných finančných prostriedkov. Predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva je preto všeobecná hodnota členského podielu v bytovom družstve, ktorá podľa znaleckého posudku ku dňu 15. októbra 1996 (kedy došlo k prevodu členských práv na tretiu osobu) bola 16.900 eur a vychádzať bolo treba z hodnoty členských práv ku dňu ich prevodu, nakoľko k tomuto dňu bola vec patriaca obom bývalým
manželom prevedená na inú osobu a odporca získal finančné prostriedky, z ktorých polovica patrí navrhovateľom. Cena zistená znaleckým dokazovaním bola minimálnou cenou, ktorú mohol odporca získať prevodom členských práv a nebolo preukázané, že by odporca prevodom bytu získal vyššiu sumu.
Odporca žiadal do vyporiadania BSM zahrnúť i 3-izbový byt v O., ktorý po zániku BSM užívala ďalej pôvodná navrhovateľka, tu však súd dospel k záveru, že tento byt nepatrí do BSM, nakoľko (ako vyplýva i z právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 20C/139/1996-33 z 18. decembra 1996) tento byt bol bytom nájomným (nedružstevným) a účastníci konania ku dňu zániku BSM neboli jeho vlastníkmi.
Cena všetkých hnuteľných vecí (vrátane tých, ktoré neboli prikázané účastníkom konania, nakoľko už neexistujú) predstavuje sumu 1.973,12 eur (prikázané navrhovateľom 1.388,37 eur + prikázané odporcovi 130,46 eur + už neexistujúce 454,29 eur), hodnota všetkých vyporiadavaných vecí potom sumu 8.943,19 eur (cena hnuteľných vecí 1.973,12 eur + cena vozidla Škoda Favorit 2.627 eur + všeobecná hodnota záhradnej chaty v P. 4.343,07 eur). Každý z účastníkov konania (právna predchodkyňa navrhovateľov a odporca) by teda mal obdržať majetok v hodnote jednej polovice uvedenej čiastky, t. j. 4.471,60 eur, nakoľko však právna predchodkyňa navrhovateľov v priebehu konania zomrela, súd v súlade s ustanovením § 175l ods. 3 O. s. p. rozhodol, že veci patria do dedičstva po nej. Takto tam (do dedičstva) boli (vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti neexistujú) prikázané veci v hodnote 1.573,79 eur a odporcovi boli prikázané veci (i tu vrátane vecí, ktoré už v súčasnosti neexistujú) v hodnote 7.369,40 eur, odporca by preto mal zaplatiť na vyrovnanie podielov sumu 2.897,81 eur (4.471,60 eur ako hodnota majetku, ktorý prináleží každému z bývalých manželov - 1.573,79 eur ako hodnota majetku prikázaného do dedičstva po právnej predchodkyni navrhovateľov). Súd však zohľadnil skutočnosť, že zo spoločného majetku boli na osobný majetok odporcu použité finančné prostriedky na nadobudnutie členských práv v bytovom družstve, ocenených znalcom na sumu 16.900 eur, t. j. aj 1/2-ica z tejto sumy, čiže 8.450 eur by patrila právnej predchodkyni navrhovateľov. Ďalej zohľadnil, že odporca minul pre vlastnú potrebu spoločné finančné prostriedky vo výške 6.970,73 eur (210.000 Sk) a i tu 1/2-ica (3.485,37, resp. 3.485,36 eur) má patriť právnej predchodkyni navrhovateľov (presnejšie do dedičstva po nej). Nakoniec na výlučný majetok odporcu (nehnuteľnosti v katastrálnom území E.) boli použité spoločné finančné prostriedky vo výške 31.025,50 Kčs a aj polovica z takejto sumy (514,93 eur) patrí (do dedičstva po) právnej predchodkyni navrhovateľov. Po zohľadnení všetkého uvedeného zhora preto právnej predchodkyni navrhovateľov na vyrovnanie jej podielu by patrila suma 15.348,11 eur (2.897,81 eur ako suma na vyrovnanie podielu z hodnoty prikázaných vecí + 8.450 eur ako 1/2- ica z hodnoty členských práv v bytovom družstve + 3.485,37 eur ako 1/2-ica zo spoločných finančných prostriedkov, ktoré odporca minul pre vlastnú potrebu + 514,93 eur ako 1/2-ica finančných prostriedkov použitých na výlučný majetok odporcu). Túto sumu uložil odporcovi zložiť do súdnej úschovy, keďže právna predchodkyňa navrhovateľov zomrela, uvedené finančné prostriedky patria do dedičstva po nej, budú predmetom dedičského konania, v súčasnosti teda nie je známe, kto v rámci vyporiadania dedičstva nadobudne tento predmet dedičstva.
V časti o trovách konania štátu rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne uložením povinnosti zaplatiť náhradu trov štátu 655,15 eur (trovy štátu uhradené zo štátnych rozpočtových prostriedkov boli špecifikované v rozsudku podľa položiek) účastníkom konania rovným dielom (zrejme mal na mysli rovným dielom medzi sporové strany) vzhľadom na výsledok konania, keďže do dedičstva po právnej predchodkyni navrhovateľov a odporcovi, bol prikázaný majetok v rovnakej hodnote t. j. v polovici.
Rozhodnutie o poplatkovej povinnosti bolo potom odôvodnené právne ust. § 2 ods. 1 písm. c/ a ods. 3, § 5 ods. 1 písm. h/, § 7 ods. 11 a položkou 6 b/sadzobníka zákona (SNR) č. 71/1992 Zb. (o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „poplatkový zákon“) a vecne len odkazom na hodnotu vyporiadavaného majetku (8.943,19 eur), z ktorej 3% potom predstavujú sumu 268 eur.
Napokon rozhodnutie o trovách konania účastníkov právne odôvodnil ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne výsledkom konania, pri ktorom každý z pôvodných účastníkov získal (vyporiadaním) hodnoty vo výške polovice (v pomere k celku).
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi zaplatiť do 10 dní súdny poplatok za odvolanie v sume 268 eur iba s odkazom na položku č. 6 písm. b/ sadzobníka poplatkového zákona.
Proti obom rozhodnutia zhora (myslené proti rozsudku i uzneseniu o poplatkovej povinnosti) podal včas odvolanie len odporca.
Proti rozsudku tak urobil v celom rozsahu s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil iba všeobecne, že rozsudok považuje za vecne nesprávny, nakoľko súd prvého stupňa nevykonal dostatočne dokazovanie, nedostatočne zistil skutkový stav a aj napriek tomu, že vykonal dokazovanie, vykonané dôkazy nezhodnotil správne a rozsudok je nepreskúmateľný.
Uznesenie potom navrhol zjavne zrušiť v celom rozsahu z dôvodu, že jeho i manželkin príjem je hlboko pod hranicou chudoby, keď on ako invalidný dôchodca poberá dôchodok 329,46 eur a manželka má plat 247 eur.
Navrhovatelia odvolacie návrhy nepodali.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a d/ O. s. p. obe veci (odvolaní proti rozsudku aj uzneseniu) v celom rozsahu (keďže vo vzťahu k veci samej je v rozhodovacej praxi súdov prevažujúcim názor o potrebe zaradenia aj konania o vyporiadanie BSM do skupiny vecí, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi; všetky ďalšie výroky rozsudku nad rámec tých vo veci samej mali povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí vo veci a uznesenie sa samostatným odvolaním spochybňovalo ako celok) a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo /aj/ o vec samu, popri tom však nie i o prípad potreby dopĺňania alebo opakovania dokazovania, o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania či o prípad, v ktorom by si pojednávanie odvolacieho súdu vyžadoval dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba až na nesprávnosť 1. čiastkových výrokov o trovách konania štátu a 2. čiastkového výroku o poplatkovej povinnosti účastníkov, považovať za vecne správny, nakoľko v tomto prípade treba principiálne súhlasiť s právnym i skutkovým uchopením problému zo strany súdu prvého stupňa.
Závery súdu prvého stupňa, týkajúce sa vyporiadania a obsiahnuté (čo do zadefinovania tzv. masy BSM, spôsobu rozdelenia jednotlivých vecí - existujúcich tu nielen v čase zániku BSM, ale aj v čase jeho vyporiadavania - medzi oboch účastníkov aj čo do tzv. širšieho vyporiadania - tohto prihliadajúceho najmä na existenciu, resp. i neexistenciu niektorých ďalších majetkových práv a hodnôt) v napadnutom rozsudku (v jeho odôvodnení) totiž treba považovať za súladné so zákonom i skutkovými zisteniami plynúcimi z riadne vykonaného dokazovania a odvolaciemu súdu ostáva len konštatovať správnosť dôvodov použitých na podporu takýchto záverov a s týmito sa v rozhodujúcej časti stotožniť (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Uvedené platilo bez ohľadu na možnosť diskusie o konkrétnom zvolenom spôsobe vyporiadania, nakoľko v konaní o vyporiadanie BSM súdy nie sú viazané vymedzením tzv. masy BSM účastníkmi konania ani konkrétnymi návrhmi účastníkov na spôsob vyporiadania, zásada vyporiadania prikázaním účastníkom najmä vecí a ostatných predmetov vyporiadania v približne rovnakej hodnote (aby tu tak povinnosť na vyrovnanie nebola buď vôbec, alebo táto bola čo najmenšou) nie je zásadou, od ktorej by sa nešlo odchýliť (pričom v prejednávanej veci medzi účastníkmi v tomto nebolo sporu, rovnako ako nebola spornou ani solventnosť odporcu - ako účastníka majúceho do výlučného vlastníctva prevziať majetok vo vyššej hodnote sa z tohto dôvodu sa postarať o poskytnutie navrhovateľom vyrovnania v peniazoch). Veci či majetkové práva a hodnoty, ktoré v čase vyporiadavania BSM už neexistujú, sa zásadne vo výroku rozhodnutia o vyporiadaní neuvádzajú (práve pre ich neexistenciu), to však neznamená, že nie sú súčasťou tzv. širšieho vyporiadania.
Vedený opísanými úvahami preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a tiež v časti trov konania účastníkov potvrdil (u rozhodnutia vo veci samej a v časti trov konania účastníkov podľa § 219 ods. 2 O. s. p.). V prípade trov konania účastníkov totiž výsledok konania nenasvedčoval potrebe priznania náhrady trov konania len jednej strane sporu a opretie rozhodnutia o ust. § 142 ods. 2 O. s. p. tak bolo prijateľným (pričom navrhovatelia sa príslušného procesného práva vzdali nepodaním odvolania a odporca takúto otázku predmetom svojho odvolania neurobil).
Správnymi však neboli čiastkové rozhodnutia o trovách konania štátu a o poplatkovej povinnosti. V prípade trov konania štátu a poplatku za konanie to bolo pre nesprávne určenie platobného miesta (ktorým nemôže byť účet súdu, navyše ani neoznačený, ale nanajvýš samotný súd, pretože voľba spôsobu splnenia uloženej povinnosti je na osobe z rozhodnutia povinnej a tou v diskutovanej súvislosti štát ani súd nie je), pričom v časti o náhrade trov konania štátu súd prvého stupňa v dôsledku nesprávneho zaokrúhľovania žiadal od oboch sporových strán o 1 eurocent viac ako mu patrí, čo boli dôvody zmeny napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov konania štátu a v časti poplatkovej povinnosti podľa § 220 O. s. p. spôsobom vyplývajúcim z druhej a tretej vety výroku tohto rozsudku (odvolacieho súdu).
V prípade napadnutého uznesenia odvolací súd môže len zopakovať podstatnú časť toho, čo už uviedol v minulosti.
Podľa § 2 ods. 1 poplatkového zákona poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu (písm. a/), resp. obaja účastníci v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo jeden z nich podľa rozhodnutia súdu (písm. c/ ustanovenia).
Podľa § 6 ods. 2 vety prvej a druhej poplatkového zákona ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
Napokon podľa položky 6 sadzobníka súdnych poplatkov poplatok z návrhu na vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je 66 eur (písm. a/) a za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov z predmetu konania, ak sa konanie skončilo rozsudkom je 3% a ak sa konanie skončilo súdnym zmierom 1%, najmenej však 66 eur a najviac 16.596,50 eur (písm. b/).
Z tu odcitovaných ustanovení celkom jednoznačne vyplýva, že konanie o vyporiadanie BSM je z hľadiska poplatkového špecifickým druhom konania, v ktorom sa konanie spoplatňuje výberom až 2 poplatkov a to pri začatí konania vyrubením poplatku z návrhu (ustanoveného pevnou sumou) a pri skončení konania vyrubením ďalšieho poplatku za samotné vyporiadanie (ustanoveného percentnou sadzbou zo základu poplatku a tiež dolnou a hornou hranicou poplatku, oboma vymedzenými pevnými sumami, pričom výška percentnej sadzby poplatku je závislá na spôsobe skončenia konania, teda na povahe rozhodnutia konanie končiaceho). Osoba poplatníka prvého z poplatkov je vždy len jedna a je ňou navrhovateľ príslušného konania, v prípade druhého z poplatkov naopak poplatníkmi sú zásadne obaja bývalí manželia a možnosť uloženia povinnosti na zaplatenie celého poplatku len jednému z nich je výnimkou z pravidla vyžadujúcou si vždy náležité odôvodnenie. Základným pravidlom pri určení sadzby poplatku (ktorou sa podľa § 6 ods. 1 poplatkového zákona rozumie ako percentná sadzba tak i pevná suma poplatku uvedená v sadzobníku) je totožnosť sadzieb v prvostupňovom i v odvolacom konaní a z logického i systematického výkladu do úvahy prichádzajúcich ustanovení vyplýva, že toto pravidlo sa musí uplatniť aj v prípade záujmu na spoplatňovaní odvolacieho konania o vyporiadanie BSM a dopadať môže len na pevnú sumu poplatku z návrhu. Jednak totiž odvolanie je z hľadiska úpravy procesného práva návrhom na začatie odvolacieho konania (a preto nie je dôvod, aby navrhovateľa takéhoto konania mala zaťažovať tzv. konečná poplatková povinnosť za vyporiadanie - ktoré sa práve odvolaním spochybňuje), okrem toho však z obsahu ustanovenia § 7 ods. 7 poplatkového zákona vyplýva, že tam uvedený spôsob určenia výšky poplatku sa týka výlučne poplatku za vyporiadanie (pri poplatku z návrhu na vyporiadanie pre jeho určenie pevnou sumou totiž o žiadnom základe poplatku nemožno hovoriť). Odsek 9 rovnakého ustanovenia zákona je podľa jeho obsahu v konaní o vyporiadanie BSM nepoužiteľným, keďže práve pre toto konanie obsahuje zákon špeciálnu úpravu na inom mieste (práve v ust. § 7 ods. 7 zákona). Navyše záujem na uplatnení úpravy v ust. § 7 ods. 9 poplatkového zákona tiež na odvolacie konania o vyporiadanie BSM by v množstve prípadov mohol viesť aj k záveru o neexistencii žiadnej poplatkovej povinnosti (vychádzajúc z výkladu pojmu „cena nároku uplatňovaného v odvolaní“ by napríklad nebolo vôbec možné spoplatniť tie odvolania, ktorých účelom by bolo len docielenie presunu konkrétnych majetkových hodnôt medzi účastníkmi oproti spôsobu zvolenému súdom prvého stupňa, avšak bez zmeny pomeru celkových hodnôt nadobudnutých jednotlivými účastníkmi).
Pri riadení sa týmito úvahami preto stále treba trvať na tom, že odporcu ako odvolateľa (navrhovateľa odvolacieho konania) v konaní o vyporiadanie BSM nemožno zaťažiť poplatkovou povinnosťou za
vyporiadanie (už raz uloženou napadnutým rozsudkom obom sporovým stranám), ale namieste bolo (je) len uloženie poplatkovej povinnosti podľa § 2 ods. 1 písm. a/, § 6 ods. 2 a položky 6 písm. a/ zákona SNR č. 71/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, teda len pevnou sumou 66 eur, keď poplatok v tejto výške mu umožňujú zaplatiť jeho pomery, keď ako invalidný dôchodca poberá síce iba dôchodok 329,46 eur a jeho manželka plat 247 eur, je však vlastníkom resp. spoluvlastníkom viacerých nehnuteľností (neslúžiacich na bývanie) napr. nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre k. ú. P. (orná pôda o výmere 16 998 m2, trvalé trávnaté porasty o výmere 2.079 m2, podiel 1/1), nehnuteľností zapísanej na LV č. XXXX pre k. ú. E. (trvalé trávnaté porasty o výmere 15 018 m2, podiel 1/2) atď.
Odvolací súd preto napadnuté uznesenie o poplatkovej povinnosti podľa § 220 O. s. p. zmenil spôsobom uvedeným v štvrtej vete výroku tohto svojho rozsudku.
Napokon o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. nepriznaním náhrady navrhovateľom. Rozhodujúcim tu totiž bol výsledok konania vo veci samej, kde odporca neuspel a úspešnými boli naopak navrhovatelia; navrhovatelia však nepodali návrh na priznanie im náhrady (nutná procesná podmienka podľa § 151 ods. 8 O. s. p.) a tým sa príslušného procesného práva vzdali.
K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.