Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 39/2017
PDF · 116.59 KB
No categories available
I. ÚS 39/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného advokátkou
JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, Nerudova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Košice-okolie v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 175/2008
a sp. zn. 12 Er 6219/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. decembra 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie
(ďalej len „okresný súd“) v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 175/2008
a v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 6219/2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutiami
okresného súdu právoplatne zaviazaný na plnenie vyživovacej povinnosti k maloletej dcére,
a to rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 C 413/2002 z 18. júna 2003 právoplatným
7. augusta 2003 (výživné v sume 2 000 Sk mesačne od augusta 2003) a rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 12 P 305/2006 z 22. októbra 2007 (dlžné výživné 7 480 Sk
za obdobie od 16. decembra 2006 do 31. marca 2007 s povolením splácania v splátkach
vo výške 748 Sk mesačne a bežné výživné 3 000 Sk od 1. apríla 2007).
3. Na základe označených rozsudkov okresného súdu ako exekučných titulov
je okresným súdom vedené exekučné konanie proti sťažovateľovi ako povinnému pod
sp. zn. 4 Er 175/2008 na návrh oprávnenej podaný 10. apríla 2008. Sťažovateľ v tomto
exekučnom konaní po doručení upovedomenia o začatí exekúcie 11. apríla 2008 podal
námietky proti exekúcii 23. apríla 2008, v ktorých argumentoval nedôvodnosťou exekúcie
vzhľadom na dobrovoľné plnenie si okresným súdom určenej vyživovacej povinnosti
voči oprávnenej. Podľa sťažovateľa k prieťahom v tomto exekučnom konaní došlo tým,
že okresný súd o jeho námietkach rozhodol až po viac ako 7 rokoch od ich podania
uznesením z 15. decembra 2015, ktorým zároveň rozhodol o zastavení exekučného konania
v časti o vymoženie dlžného výživného za obdobie do februára 2008 a bežného výživného
za obdobie od 1. októbra 2014 do budúcna. Prieťahy a neefektívny postup okresného súdu
podľa sťažovateľa spočívajú aj v tom, že okresný súd na odvolanie oprávnenej nesprávne
uznesením z 3. októbra 2016 zmenil svoje uznesenie z 15. decembra 2015 tak, že exekučné
konanie o vymoženie bežného výživného zastavuje až za obdobie od 1. júla 2015
do budúcna. Proti uzneseniu okresného súdu z 3. októbra 2016 podal sťažovateľ odvolanie
24. októbra 2016, pričom v sťažnosti podanej ústavnému súdu 12. decembra 2016
neuvádza, v akom štádiu sa nachádza rozhodovanie o ním podanom odvolaní.
4. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv prieťahmi aj v ďalšom exekučnom
konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 Er 6219/2015, ktoré sa začalo na základe
návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie zo 14. októbra 2015 na základe totožného
exekučného titulu ako už skôr začaté exekučné konanie (na návrh oprávnenej ešte ako
maloletej) vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 175/2008. Sťažovateľ vidí porušenie
svojich práv v tom, že okresný súd napriek už prebiehajúcemu exekučnému konaniu
na základe totožného exekučného titulu medzi tými istými účastníkmi vydal poverenie
na vykonanie exekúcie a zmätočnosť svojho postupu odstránil až na námietky sťažovateľa
proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktorým v plnom rozsahu vyhovel uznesením
z 3. októbra 2016. Podľa sťažovateľa neefektívny postup okresného súdu spočíva aj v tom,
že okresný súd o jeho námietkach rozhodoval neprimerane dlhú dobu, ako aj v tom,
že napriek vyhoveniu jeho námietkam proti exekúcii v plnom rozsahu (do podania sťažnosti
ústavnému súdu 12. decembra 2016) nerozhodol o zastavení exekúcie.
5. Sťažovateľ poukázal na to, že okresný súd ním namietané prieťahy v exekučnom
konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 175/2008, pokiaľ ide o neprimeranú dĺžku obdobia
nečinnosti okresného súdu pri rozhodovaní o námietkach proti exekúcii, uznal a jeho
sťažnosť na prieťahy listom sp. zn. 1 Spr 89/16 z 23. novembra 2016 vyhodnotil ako
dôvodnú. Okresný súd vo svojom liste sp. zn. 1 Spr 90/16 z 23. novembra 2016 ako
dôvodnú vyhodnotil aj sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 12 Er 6219/2015 s tým, že o zastavení exekúcie rozhodne po právoplatnosti
uznesenia z 3. októbra 2016, ktorým vyhovel námietkam sťažovateľa v plnom rozsahu.
6. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím vyslovil porušenie
ním označených práv (základné právo na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehoty podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) postupom okresného súdu v exekučných konaniach vedených pod sp. zn.
4 Er 175/2008 a sp. zn. 12 Er 6219/2015, prikázal okresnému súdu v označených konaniach
konať bez prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €
v súvislosti s porušením jeho práv v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 175/2008 a v sume
1 000 € v súvislosti s porušením jeho práv v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 6219/2015,
ako aj náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).
12. Ústavný súd poukazuje aj na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
13. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľa
konštatuje, že v postupe okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
4 Er 175/2008 nesporne došlo k neprimeraným prieťahom, keď okresný súd v období viac
ako siedmich rokov nerozhodol o sťažovateľom podaných námietkach proti exekúcii. Avšak
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu 12. decembra 2016 tento sťažovateľom
namietaný prieťah v postupe okresného súdu netrval, keďže okresný súd o námietkach
povinného rozhodol už rok pred doručením sťažnosti uznesením z 15. decembra 2015.
Vzhľadom na uvedené tento prieťah nezakladá možnosť pretrvávania porušovania
sťažovateľom označených práv v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.
14. Pokiaľ sťažovateľ namietal prieťahy v oboch exekučných konaniach okresného
súdu (vedených pod sp. zn. 4 Er 175/2008 a sp. zn. 12 Er 6219/2015) z dôvodu, že hoci
okresný súd v oboch namietaných konaniach rozhodol o jeho námietkach proti exekúciám,
dosiaľ právoplatne nerozhodol o zastavení, resp. čiastočnom zastavení exekúcií, ústavný súd
konštatuje, že v uvedenom nie je možné ustáliť prieťah takej intenzity, ktorý
by odôvodňoval zásah ústavného súdu v súlade s jeho právomocami. Osobitne je potrebné
zdôrazniť, že právoplatné rozhodnutia o námietkach vylučujú, aby prípadné prieťahy pri
rozhodovaní o zastavení konania nadväzujúceho na rozhodnutie o námietkach vytvárali stav
takej právnej neistoty, ktorý by mohol reálne ohroziť sťažovateľom označené práva.
15. Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2017