Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 740/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa

Tkáčika o sťažnosti , ,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Gabriel Havrilla, pre namietané porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom

pod sp. zn. ) takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é

b o l o .

2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť

jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť ,

trovy konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet Advokátskej

kancelárie Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 25. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“ alebo

„žalobkyňa“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

[pôvodne vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“)].

2. V sťažnosti sťažovateľka uvádza, že na Okresnom súde Galanta (ďalej len

„okresný súd“) prebieha od júna 2002 konanie o vyporiadanie bezpodielového

spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), v ktorom vystupuje ako žalobkyňa

a žalovaným je jej bývalý manžel (ďalej len „žalovaný“).

3. Od podania žaloby uplynulo takmer 15 rokov, predmetný súdny spor nie je dosiaľ

právoplatne ukončený, a to aj napriek opakovaným sťažnostiam a žiadostiam adresovaným

predsedovi krajského súdu.

4. Ako hlavný dôvod podania ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza „neefektívne

konanie krajského súdu spočívajúce v opakovanom zrušení rozsudkov Okresného súdu

Galanta... bez jasných a vyčerpávajúcich pokynov pre ďalšie konanie a v rozpore

s ustálenou judikatúrou“.

5. Sťažovateľka ďalej uvádza, že zo spisu okresného súdu vyplýva, že «prieťahy

v konaní boli spôsobené neefektívnym postupom krajského súdu, ktorý zrušil rozsudok súdu

prvého stupňa trikrát pre dôvody, ktoré neboli tak závažného charakteru, aby nemohol

vo veci meritórne rozhodnúť... Ďalším dôvodom je to, že krajský súd si zadanú úlohu znalca

všimol až pri treťom odvolacom konaní, pričom výsledkom doplneného znaleckého

dokazovania (po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa výlučne za účelom doplnenia

znaleckého dokazovania) bol rozdiel v cene členského podielu družstevného bytu 200 eur.

Je ťažko pochopiteľné, že krajský súd „nevedel“ o ustálenej judikatúre, že cena členského

podielu družstevného bytu predstavuje v podstate cenu bytu, teda cenu, za akú je možné

daný byt nadobudnúť v určitom čase a mieste a bez faktického právneho dôvodu vec opäť

zrušil.».

6. Podľa názoru sťažovateľky boli prieťahy spôsobené neefektívnym konaním

krajského súdu a vyslovuje dôvodnú obavu, že „na nové rozhodnutie porušovateľa bude

musieť opäť čakať neprimerane dlho“. Krajský súd nepostupuje podľa jej názoru „s cieľom

ukončiť konanie čo najrýchlejšie a zabezpečiť tak sťažovateľke po 14 rokoch konania

právnu istotu týkajúcu sa jej majetkových pomerov“.

7. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že krajský súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj právo podľa dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať

bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj

úhradu trov konania.

8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. Spr 609/16 doručeným ústavnému súdu 30. novembra 2016, v ktorom predseda

krajského súdu (po vyžiadaní vyjadrenia predsedníčky príslušného odvolacieho senátu

krajského súdu) vo vzťahu k prijatej časti konania uvádza:

„Na základe odvolania žalovaného rozsudkom Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k.

-792 zo dňa 31.3.2014 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti

určenia vecí patriacich do BSM v hodnote členského podielu 3-izbového bytu,

keď vychádzal zo všeobecnej ceny určenej znalcom ku dňu dohody vo výške 27.700 eur.

Rátal potom aktíva a čistú hodnotu BSM, čistú hodnotu prikázaných vecí žalovanému

a rozhodol že je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni titulom finančného vyrovnania

11.596,10 eur.

... Postup odvolacieho súdu pri zrušovaní rozhodnutí prvostupňového súdu bol nutný

vzhľadom na obsah podaných odvolaní žalovaného. Vždy sa zaoberal jednotlivými

namietanými hnuteľnými vecami, či finančnými prínosmi, či už z dedičstva alebo získanými

predajom. Vždy v rozhodnutiach poukázal, či sa prvostupňový súd danými položkami

zaoberal, čo má v ďalšom konaní vykonať, akým spôsobom postupovať. Súd odvolací zistil,

že bola nesprávne daná úloha znalcovi hodnotiť cenu bytu, pričom sa jednalo o členský

podiel . V zmenenom rozhodnutí poukázal na dohodu účastníkov zrušení spoločných práv

a povinností k predmetnému bytu rozvedených manželov.

Prvostupňový súd však vychádzal z aktuálnej ceny členského podielu stanovenej

k 22.12.2012 vo výške 54.600 eur, čo je však okamih právoplatnosti rozhodnutia o rozvode

a nie je možné brať do úvahy práve hodnotu stanovenia všeobecnej hodnoty členského

podielu ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Tento okamih nie je totiž totožný

so zánikom členských práv a povinností k predmetnému bytu a určeniu, kto naďalej bude

ako člen predmetný byt užívať a komu zostanú členské práva a povinnosti. Rozhodujúci

je práve okamih uzatvorenia dohody o prevode členských práv alebo o zrušení spoločných

práv a povinností k predmetnému bytu rozvedených manželov, alebo rozhodnutia súdu

o zrušení spoločného nájmu a o určenie ďalšieho nájomcu k predmetnému bytu.

Vychádzajúc z rozhodnutia R43/72, rozhodnutia Najvyššieho súdu ,

, , , , R 40/02 ako aj rozhodnutie Najvyššieho

súdu ČR uzavrel keď okamih ku ktorému sa určovala obvyklá všeobecná

cena pri vyporiadaní práv a povinností v spojení s užívaním družstevného bytu rozvedených

manželov a to je zánik uzavretia dohody o zrušení práv a spoločného nájmu k družstevnému

bytu alebo ku dňu keď nadobudne rozhodnutie súdu o zrušení tohto práva právoplatnosť.

(Pri vyporiadaní práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu rozvedených

manželov je teda určujúca obvyklá všeobecná cena týchto práv ku dňu zániku uzavretia

dohody o zrušení práv a spoločného nájmu družstevného bytu manželmi alebo ku dňu, keď

nadobudne rozhodnutie súdu o zrušení tohto práva.) Keďže existovala dohoda manželov

o zrušení, tak odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vychádzal z aktuálnej

ceny členského podielu uzavretej k 22.12.2012.“

V závere vyjadrenia predseda krajského súdu konštatuje, že v postupe krajského súdu

„nebol prieťah v konaní spôsobený jeho rozhodnutiami, pretože vychádzal vždy z obsahu

a dôvodov podaných v odvolaní. Poukázal v odvolaní na uvedené námietky odvolateľa,

s ktorými sa vyporiadal čiastkovo, jednotlivo s poukazom na to, či sa súd prvého stupňa

vôbec nimi zaoberal, či uvádzal, že prečo nie sú spomenuté v odôvodnení a nezahrnuté

do BSM s názorom akým spôsobom mám súd prvého stupňa postupovať.“.

9. K vyjadreniu krajského súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala podaním doručeným

ústavnému súdu 10. januára 2017 takéto stanovisko:

„Vo vzťahu k časti vyjadrenia porušovateľa týkajúceho sa rozhodnutia odvolacieho

súdu pod sp. zn. sťažovateľka uvádza, že napriek jednoznačnému pokynu

Najvyššieho súdu SR v zrušujúcom uznesení sa snaží konajúca predsedníčka senátu obhájiť

správnosť svojho právneho názoru. Takýto postoj odvolacieho súdu vzbudzuje

u sťažovateľky presvedčenie, že nestotožnenie sa konajúcej predsedníčky senátu

so zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu bude viesť k oddiaľovaniu konečného

rozhodnutia, teda k ďalším prieťahom.

... Sťažovateľka zdôrazňuje, že celková dĺžka namietaného konania

je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná. Konanie pred všeobecným súdom nie je

ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené, hoci v súčasnosti prebieha

už iba odvolacie konanie. Podľa názoru sťažovateľky k predĺženiu konania značnou mierou

prispel krajský súd, a to neakceptovaním ustálenej judikatúry týkajúcej sa vyporiadania

BSM. Takýto postup odvolacieho súdu zapríčinil porušenie zaručeného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže jeho činnosť

nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa sťažovateľka obrátila na všeobecný súd, aby o jej veci rozhodol (,

III. ÚS 109/07,1. ).

... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a tvrdenia navrhuje sťažovateľka

vyhovieť jej sťažnosti v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie, vrátane primeraného

finančného zadosťučinenia.

... Zároveň sťažovateľka oznamuje Ústavnému súdu, že odvolacie konanie pôvodne

vedené na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. je po zrušení Najvyšším

súdom SR vedené na Krajskom súde Trnava pod novou spisovou značkou .“

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (rovnako aj práva podľa dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení

(ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016

zrušený, počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového

a správneho súdneho konania predmetom (ďalej aj „“),

a .

17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá. Ako aj z § 117

ods. 1 , podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa

ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy

sa bude konať nové pojednávanie.

18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v podľa, ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto

poriadkov.

19. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z ,

podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne

spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153

o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení − 172 §

o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z ,

podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom

pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 vety

prvej , podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom

v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou

(, , ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú

právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na

predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, , ). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný

súd aj sťažnosť sťažovateľky.

21. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory

o vyporiadanie BSM v zásade nemožno po právnej ani po skutkovej stránke hodnotiť ako

zložité. Vzhľadom na okolnosti danej veci sa uvedené konštatovanie v celom rozsahu

vzťahuje aj na odvolacie konanie napadnuté sťažnosťou.

22. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa

ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný

súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať

na ťarchu sťažovateľky. Na eventuálny podiel sťažovateľky na predĺžení napadnutého

konania nepoukázal ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, bol samotný postup krajského súdu.

Konanie vedené pod sp. zn. začalo na krajskom súde 31. mája 2013,

keď mu bol predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku spis okresného súdu sp. zn.

spolu s odvolaním žalovaného. Krajský súd 6. marca 2014 nariadil termín

pojednávania na 31. marec 2014, na ktorom aj rozsudkom sp. zn.

z 31. marca 2014 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. zo 14. marca 2013

v napadnutej časti. Následne bol spis 7. mája 2014, t. j. po necelom roku od predloženia

veci na rozhodnutie, vrátený okresnému súdu. Keďže sťažovateľka podala proti tomuto

rozsudku krajského súdu dovolanie, spis sa od 8. septembra 2014 do 26. apríla 2016

nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pričom dovolací súd uznesením sp. zn.

zo 14. apríla 2016 zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 19. decembra 2016 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ako vyplýva z uvedeného, krajský súd o ostatnom odvolaní rozhodol a vrátil spis

okresnému súdu do roka od predloženia spisu, avšak zrušením jeho rozhodnutia dovolacím

súdom z dôvodov spočívajúcich na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2

písm. c) ] nepochybne došlo k predĺženiu tohto odvolacieho konania.

24. Ústavný súd, hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania, konštatuje,

že jeho priebeh je potrebné hodnotiť ako neefektívny.

25. Ako už bolo uvedené, pochybenie krajského súdu významne ovplyvnilo dĺžku

napadnutého konania, v súvislosti s čím ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu

štandardnú judikatúru (napr. , ), podľa ktorej zbytočné prieťahy

v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho

neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty.

26. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom

konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a jej právom na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

27. Berúc do úvahy, že samotné konanie o vyporiadanie BSM prebiehalo pred

všeobecnými súdmi takmer 15 rokov a z toho krajský súd trikrát zrušil odvolaniami

napadnuté rozsudky okresného súdu a napokon (štvrtýkrát), keď rozsudok okresného súdu

zmenil, tento bol dovolacím súdom zrušený, ústavný súd dospel k záveru, že postupom

krajského súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

28. Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

29. Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom

konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci

konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodol

rozsudkom sp. zn. z 19. decembra 2016.

30. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

31. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

32. Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 5 000 €, keď poukazuje na to, že celkové neúmerné takmer 15 rokov trvajúce

konanie o vyporiadanie bezpodielového manželstva veľmi negatívne ovplyvnilo jej osobný

život a spôsobilo jej zdravotné a finančné problémy.

33. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

34. Vzhľadom na neefektívny postup krajského súdu v napadnutom konaní, berúc

do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, aj s ohľadom na celkovú dĺžku konania (takmer

rokov) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa (bod 2výroku nálezu).

35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti Advokátskou

kanceláriou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava. Podľa § 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania

uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

36. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá

bola 858 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia

a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) vykonané v roku 2016, a to za každý úkon po 143 €, t. j. spolu 286 €, čo spolu

s režijným paušálom 2 x 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 303,16 €.

Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľke nepriznal, pretože podľa jeho názoru tento

úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.

37. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2017