Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 740/2016
PDF · 227.03 KB
No categories available
III. ÚS 740/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2017
v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa
Tkáčika o sťažnosti , ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Gabriel Havrilla, pre namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 444/2016 (pôvodne vedenom
pod sp. zn. 23 Co 249/2013) takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 23 Co 444/2016 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 23 Co 249/2013) p o r u š e n é
b o l o .
2. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť ,
trovy konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet Advokátskej
kancelárie Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 740/2016-14 z 25. októbra 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“ alebo
„žalobkyňa“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Co 444/2016
[pôvodne vedenom pod sp. zn. 23 Co 249/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“)].
2. V sťažnosti sťažovateľka uvádza, že na Okresnom súde Galanta (ďalej len
„okresný súd“) prebieha od júna 2002 konanie o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“), v ktorom vystupuje ako žalobkyňa
a žalovaným je jej bývalý manžel (ďalej len „žalovaný“).
3. Od podania žaloby uplynulo takmer 15 rokov, predmetný súdny spor nie je dosiaľ
právoplatne ukončený, a to aj napriek opakovaným sťažnostiam a žiadostiam adresovaným
predsedovi krajského súdu.
4. Ako hlavný dôvod podania ústavnej sťažnosti sťažovateľka uvádza „neefektívne
konanie krajského súdu spočívajúce v opakovanom zrušení rozsudkov Okresného súdu
Galanta... bez jasných a vyčerpávajúcich pokynov pre ďalšie konanie a v rozpore
s ustálenou judikatúrou“.
5. Sťažovateľka ďalej uvádza, že zo spisu okresného súdu vyplýva, že «prieťahy
v konaní boli spôsobené neefektívnym postupom krajského súdu, ktorý zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa trikrát pre dôvody, ktoré neboli tak závažného charakteru, aby nemohol
vo veci meritórne rozhodnúť... Ďalším dôvodom je to, že krajský súd si zadanú úlohu znalca
všimol až pri treťom odvolacom konaní, pričom výsledkom doplneného znaleckého
dokazovania (po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa výlučne za účelom doplnenia
znaleckého dokazovania) bol rozdiel v cene členského podielu družstevného bytu 200 eur.
Je ťažko pochopiteľné, že krajský súd „nevedel“ o ustálenej judikatúre, že cena členského
podielu družstevného bytu predstavuje v podstate cenu bytu, teda cenu, za akú je možné
daný byt nadobudnúť v určitom čase a mieste a bez faktického právneho dôvodu vec opäť
zrušil.».
6. Podľa názoru sťažovateľky boli prieťahy spôsobené neefektívnym konaním
krajského súdu a vyslovuje dôvodnú obavu, že „na nové rozhodnutie porušovateľa bude
musieť opäť čakať neprimerane dlho“. Krajský súd nepostupuje podľa jej názoru „s cieľom
ukončiť konanie čo najrýchlejšie a zabezpečiť tak sťažovateľke po 14 rokoch konania
právnu istotu týkajúcu sa jej majetkových pomerov“.
7. Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že krajský súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby mu prikázal vo veci konať
bez zbytočných prieťahov a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj
úhradu trov konania.
8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. Spr 609/16 doručeným ústavnému súdu 30. novembra 2016, v ktorom predseda
krajského súdu (po vyžiadaní vyjadrenia predsedníčky príslušného odvolacieho senátu
krajského súdu) vo vzťahu k prijatej časti konania uvádza:
„Na základe odvolania žalovaného rozsudkom Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k.
23 Co/249/2013-792 zo dňa 31.3.2014 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti
určenia vecí patriacich do BSM v hodnote členského podielu 3-izbového bytu,
keď vychádzal zo všeobecnej ceny určenej znalcom ku dňu dohody vo výške 27.700 eur.
Rátal potom aktíva a čistú hodnotu BSM, čistú hodnotu prikázaných vecí žalovanému
a rozhodol že je žalovaný povinný zaplatiť žalobkyni titulom finančného vyrovnania
11.596,10 eur.
... Postup odvolacieho súdu pri zrušovaní rozhodnutí prvostupňového súdu bol nutný
vzhľadom na obsah podaných odvolaní žalovaného. Vždy sa zaoberal jednotlivými
namietanými hnuteľnými vecami, či finančnými prínosmi, či už z dedičstva alebo získanými
predajom. Vždy v rozhodnutiach poukázal, či sa prvostupňový súd danými položkami
zaoberal, čo má v ďalšom konaní vykonať, akým spôsobom postupovať. Súd odvolací zistil,
že bola nesprávne daná úloha znalcovi hodnotiť cenu bytu, pričom sa jednalo o členský
podiel . V zmenenom rozhodnutí poukázal na dohodu účastníkov zrušení spoločných práv
a povinností k predmetnému bytu rozvedených manželov.
Prvostupňový súd však vychádzal z aktuálnej ceny členského podielu stanovenej
k 22.12.2012 vo výške 54.600 eur, čo je však okamih právoplatnosti rozhodnutia o rozvode
a nie je možné brať do úvahy práve hodnotu stanovenia všeobecnej hodnoty členského
podielu ku dňu právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Tento okamih nie je totiž totožný
so zánikom členských práv a povinností k predmetnému bytu a určeniu, kto naďalej bude
ako člen predmetný byt užívať a komu zostanú členské práva a povinnosti. Rozhodujúci
je práve okamih uzatvorenia dohody o prevode členských práv alebo o zrušení spoločných
práv a povinností k predmetnému bytu rozvedených manželov, alebo rozhodnutia súdu
o zrušení spoločného nájmu a o určenie ďalšieho nájomcu k predmetnému bytu.
Vychádzajúc z rozhodnutia R43/72, rozhodnutia Najvyššieho súdu 3Cdo/289/05,
2Cdo/8/07, 3Cdo/105/07, 5Cdo/95/08, 3Cdo/56/08, R 40/02 ako aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR 31Cdo/2036/2008 uzavrel keď okamih ku ktorému sa určovala obvyklá všeobecná
cena pri vyporiadaní práv a povinností v spojení s užívaním družstevného bytu rozvedených
manželov a to je zánik uzavretia dohody o zrušení práv a spoločného nájmu k družstevnému
bytu alebo ku dňu keď nadobudne rozhodnutie súdu o zrušení tohto práva právoplatnosť.
(Pri vyporiadaní práv a povinností spojených s užívaním družstevného bytu rozvedených
manželov je teda určujúca obvyklá všeobecná cena týchto práv ku dňu zániku uzavretia
dohody o zrušení práv a spoločného nájmu družstevného bytu manželmi alebo ku dňu, keď
nadobudne rozhodnutie súdu o zrušení tohto práva.) Keďže existovala dohoda manželov
o zrušení, tak odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vychádzal z aktuálnej
ceny členského podielu uzavretej k 22.12.2012.“
V závere vyjadrenia predseda krajského súdu konštatuje, že v postupe krajského súdu
„nebol prieťah v konaní spôsobený jeho rozhodnutiami, pretože vychádzal vždy z obsahu
a dôvodov podaných v odvolaní. Poukázal v odvolaní na uvedené námietky odvolateľa,
s ktorými sa vyporiadal čiastkovo, jednotlivo s poukazom na to, či sa súd prvého stupňa
vôbec nimi zaoberal, či uvádzal, že prečo nie sú spomenuté v odôvodnení a nezahrnuté
do BSM s názorom akým spôsobom mám súd prvého stupňa postupovať.“.
9. K vyjadreniu krajského súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala podaním doručeným
ústavnému súdu 10. januára 2017 takéto stanovisko:
„Vo vzťahu k časti vyjadrenia porušovateľa týkajúceho sa rozhodnutia odvolacieho
súdu pod sp. zn. 23 Co 249/2013 sťažovateľka uvádza, že napriek jednoznačnému pokynu
Najvyššieho súdu SR v zrušujúcom uznesení sa snaží konajúca predsedníčka senátu obhájiť
správnosť svojho právneho názoru. Takýto postoj odvolacieho súdu vzbudzuje
u sťažovateľky presvedčenie, že nestotožnenie sa konajúcej predsedníčky senátu
so zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu bude viesť k oddiaľovaniu konečného
rozhodnutia, teda k ďalším prieťahom.
... Sťažovateľka zdôrazňuje, že celková dĺžka namietaného konania
je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná. Konanie pred všeobecným súdom nie je
ani po takmer 15 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené, hoci v súčasnosti prebieha
už iba odvolacie konanie. Podľa názoru sťažovateľky k predĺženiu konania značnou mierou
prispel krajský súd, a to neakceptovaním ustálenej judikatúry týkajúcej sa vyporiadania
BSM. Takýto postup odvolacieho súdu zapríčinil porušenie ústavou zaručeného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže jeho činnosť
nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa sťažovateľka obrátila na všeobecný súd, aby o jej veci rozhodol (III. ÚS 90/07,
III. ÚS 109/07,1. ÚS 7/2011).
... S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a tvrdenia navrhuje sťažovateľka
vyhovieť jej sťažnosti v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie, vrátane primeraného
finančného zadosťučinenia.
... Zároveň sťažovateľka oznamuje Ústavnému súdu, že odvolacie konanie pôvodne
vedené na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 23 Co 249/2013 je po zrušení Najvyšším
súdom SR vedené na Krajskom súde Trnava pod novou spisovou značkou 23 Co 444/2016.“
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 221/04).
15. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
16. Táto povinnosť súdu a sudcu vyplývala do 30. júna 2016 z ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou od 1. júla 2016
zrušený, počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného mimosporového
a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“),
Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
17. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá. Ako aj z § 117
ods. 1 OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa
ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy
sa bude konať nové pojednávanie.
18. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17 CSP podľa, ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní tvoriacich predmet úpravy týchto
poriadkov.
19. Napríklad povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne
spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z ustanovení § 153
CSP o sudcovskej koncentrácii konania, ďalej z ustanovení § 168 − 172 § CSP
o predbežnom prejednaní sporu a následkoch neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1 CSP,
podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 vety
prvej CSP, podľa ktorej pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
20. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
právna, faktická, prípadne procesná zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie
účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na
predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa
(I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný
súd aj sťažnosť sťažovateľky.
21. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o vyporiadanie BSM v zásade nemožno po právnej ani po skutkovej stránke hodnotiť ako
zložité. Vzhľadom na okolnosti danej veci sa uvedené konštatovanie v celom rozsahu
vzťahuje aj na odvolacie konanie napadnuté sťažnosťou.
22. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, podľa
ktorého ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný
súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo v súvislosti s dĺžkou konania potrebné pripísať
na ťarchu sťažovateľky. Na eventuálny podiel sťažovateľky na predĺžení napadnutého
konania nepoukázal ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.
23. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, bol samotný postup krajského súdu.
Konanie vedené pod sp. zn. 23 Co 249/2013 začalo na krajskom súde 31. mája 2013,
keď mu bol predložený na rozhodnutie o opravnom prostriedku spis okresného súdu sp. zn.
8 C 110/2002 spolu s odvolaním žalovaného. Krajský súd 6. marca 2014 nariadil termín
pojednávania na 31. marec 2014, na ktorom aj rozsudkom sp. zn. 23 Co 249/2013
z 31. marca 2014 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 110/2002 zo 14. marca 2013
v napadnutej časti. Následne bol spis 7. mája 2014, t. j. po necelom roku od predloženia
veci na rozhodnutie, vrátený okresnému súdu. Keďže sťažovateľka podala proti tomuto
rozsudku krajského súdu dovolanie, spis sa od 8. septembra 2014 do 26. apríla 2016
nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky, pričom dovolací súd uznesením sp. zn.
3 Cdo 343/2014 zo 14. apríla 2016 zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 23 Co 444/2016
z 19. decembra 2016 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu.
Ako vyplýva z uvedeného, krajský súd o ostatnom odvolaní rozhodol a vrátil spis
okresnému súdu do roka od predloženia spisu, avšak zrušením jeho rozhodnutia dovolacím
súdom z dôvodov spočívajúcich na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2
písm. c) OSP] nepochybne došlo k predĺženiu tohto odvolacieho konania.
24. Ústavný súd, hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania, konštatuje,
že jeho priebeh je potrebné hodnotiť ako neefektívny.
25. Ako už bolo uvedené, pochybenie krajského súdu významne ovplyvnilo dĺžku
napadnutého konania, v súvislosti s čím ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu
štandardnú judikatúru (napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 182/08), podľa ktorej zbytočné prieťahy
v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho
neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty.
26. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom
konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
27. Berúc do úvahy, že samotné konanie o vyporiadanie BSM prebiehalo pred
všeobecnými súdmi takmer 15 rokov a z toho krajský súd trikrát zrušil odvolaniami
napadnuté rozsudky okresného súdu a napokon (štvrtýkrát), keď rozsudok okresného súdu
zmenil, tento bol dovolacím súdom zrušený, ústavný súd dospel k záveru, že postupom
krajského súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
III.
28. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
29. Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal krajskému súdu, aby vo veci
konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že krajský súd vo veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 23 Co 444/2016 z 19. decembra 2016.
30. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
31. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
32. Sťažovateľka v sťažnosti žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 5 000 €, keď poukazuje na to, že celkové neúmerné takmer 15 rokov trvajúce
konanie o vyporiadanie bezpodielového manželstva veľmi negatívne ovplyvnilo jej osobný
život a spôsobilo jej zdravotné a finančné problémy.
33. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
34. Vzhľadom na neefektívny postup krajského súdu v napadnutom konaní, berúc
do úvahy konkrétne okolnosti danej veci, aj s ohľadom na celkovú dĺžku konania (takmer
rokov) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2výroku nálezu).
35. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti Advokátskou
kanceláriou Legal Counsels s. r. o., Tallerova 10, Bratislava. Podľa § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
36. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia
a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“) vykonané v roku 2016, a to za každý úkon po 143 €, t. j. spolu 286 €, čo spolu
s režijným paušálom 2 x 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 303,16 €.
Za tretí úkon úhradu trov konania sťažovateľke nepriznal, pretože podľa jeho názoru tento
úkon neprispel k ďalšiemu objasneniu veci.
37. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 CSP) v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2017