Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 130/2017
PDF · 145.1 KB
No categories available
III. ÚS 130/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5.TM, s. r. o.,
Hlavná 142, Tesárske Mlyňany, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JÁNSKÝ
& PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Štúrova 13, Nitra, v mene ktorej koná
konateľ a advokát JUDr. Martin Jánsky, pre namietané porušenie jej základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra
č. k. 18 C 397/2015-135 z 30. novembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AGROSPOL 5.TM, s. r. o., o d m i e t a pre
nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) mailom
13. februára 2017 a poštou 15. februára 2017 sa obchodná spoločnosť AGROSPOL 5.TM,
s. r. o., Hlavná 142, Tesárske Mlyňany (ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania
nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv
a slobôd uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 C 397/2015-
135 z 30. novembra 2016 a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie.
2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe návrhu
(ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľke ako odporkyni okresný súd
uznesením č. k. 18 C 397/2015-37 z 5. augusta 2015 nariadil predbežné v znení:
„Súd zakazuje odporcovi zmluvne prenechávať právo užívať a požívať plody tretím osobám
a právne disponovať s poľnohospodárskymi pozemkami v okrese ,
obec , nachádzajúce sa v kat. úz. , zapísané na ... Súd
ukladá navrhovateľovi, aby do 30 dní podal návrh vo veci samej na určenie vlastníckeho
práva a náhradu škody.“ Odvolanie sťažovateľky proti uvedenému uzneseniu okresného
súdu Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 9 Co 955/2015-62
z 27. novembra 2015 potvrdil s tým, že nariadené predbežné opatrenie trvá do
právoplatného skončenia konania vo veci samej vedenej okresným súdom pod sp. zn.
3. Z dôvodu, že navrhovateľ v zmysle druhého výroku uvedeného uznesenia
okresného súdu nepodal návrh vo veci samej na určenie vlastníckeho práva a náhradu
škody, sťažovateľka podaním z 28. októbra 2016 navrhla okresnému súdu, aby v zmysle
§ 336 ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) svoje predchádzajúce
rozhodnutie bezodkladne zrušil. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľky
na zrušenie neodkladného opatrenia zamietol, „nakoľko v konaní neboli preukázané
zákonné podmienky na zrušenie neodkladného opatrenia, keďže konanie vo veci
10 C 92/2014 nie je právoplatne skončené. Zároveň neboli preukázané ani iné dôvody,
pre ktoré by neodkladné opatrenie zaniklo alebo malo byť zrušené. Súd poukazuje na
uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 955/2015-62, zo dňa 27. 11. 2015, keď
nariadené predbežné opatrenie v konaní pod sp. zn. 18 C 397/2015 trvá do právoplatného
skončenia konania vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C 92/2014. Z týchto dôvodov nebolo
povinnosťou žalobcu podať žalobu tak ako to uvádza žalovaný vo svojom návrhu, a preto
nie sú ani splnené podmienky na zrušenie neodkladného opatrenia.“.
4. S uvedeným záverom okresného súdu sťažovateľka nesúhlasí a v sťažnosti
opakovane vznáša námietku o nepodaní žalobného návrhu navrhovateľom, na ktorú mal
podľa jej názoru okresný súd prihliadať „aj sám bez návrhu“. Keďže tak neurobil, svojím
konaním uprel sťažovateľke v záhlaví označené základné práva a slobody, preto ani jeho
rozhodnutie nezodpovedá atribútom práva na súdnu ochranu.
II.
5. Predpokladom úspešného uplatnenia námietky porušenia základných práv a slobôd
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je splnenie všeobecných a osobitných
náležitostí vyplývajúcich z § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), ako aj ďalších procesných podmienok vyplývajúcich z § 53 zákona o ústavnom
súde, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní návrhu na neverejnom
zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky
upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
6. Ústavný súd konštatuje, že inštitút „neodkladného opatrenia“ po zmene právnej
úpravy občianskeho súdneho konania s účinnosťou od 1. júla 2007 zaviedol Civilný
sporový poriadok. Jeho účel vymedzuje § 325 ods. 1 CSP, podľa ktorého neodkladné
opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava,
že exekúcia bude ohrozená. Podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravuje § 324 a nasl. CSP.
7. Neodkladné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením neodkladného opatrenia nezískava jedna
zo sporových strán práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len
dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
8. Pred účinnosťou Civilného sporového poriadku ústavný súd viackrát zaujal
jednoznačné stanovisko, v ktorom vyslovil, že „Rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu
na predbežné opatrenie v súdnom konaní možno považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Predpokladom na záver
o porušení základných práv a slobôd je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné
alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74
a nasl., § 102 Občianskeho súdneho poriadku), resp. ktoré nemožno napraviť procesnými
prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti
s predbežnými opatreniami. Predbežné opatrenie ako zabezpečovací prostriedok v civilnom
procese však nemôže sám osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo
právnickej osoby (čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky)“ (m. m. I. ÚS 46/2000),
resp. že „Rozhodnutím o uložení predbežného opatrenia vydaným v občianskoprávnom
konaní môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania. Takéto
porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky len vtedy, ak by účastníkovi súdneho konania nebolo možné poskytnúť ochranu
prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného pred všeobecnými
súdmi. Predpokladom záveru o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím
konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 Občianskeho súdneho poriadku),
resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom
súdnom poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami“ (m. m. II. ÚS 81/07).
9. Reflektujúc uvedené východiská ústavný súd konštatoval aj to, že realizácia
inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese
nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej
osoby vyplývajúceho z ústavy alebo Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému smeruje
výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred prípadným
neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas konania vo veci
samej. Keďže túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú a jednak za dostupnú,
účastník súdneho konania sa jej nemôže súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti
pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/07,
10. Na druhej strane treba pripustiť, že ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
11. Preskúmaním napadnutého uznesenia (bod 3) však ústavný súd dospel k názoru,
že takéto známky zjavnej svojvôle nenesie, a teda z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho
dôvodu na to, aby sa závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a plne
rešpektujú kompetencie, ktorými okresný súd v tomto type konania disponuje,
spochybňovali.
12. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor okresného súdu
svojím vlastným (obdobne I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09, III. ÚS 127/2012).
13. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná
jeho právomoc na prerokovanie sťažnosti, pretože ochranu základnému právu sťažovateľky
zaručenému čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd poskytuje
sťažovateľke všeobecný súd v meritórnom konaní, preto rozhodol o jej odmietnutí podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
14. Ústavný súd zároveň konštatuje, že rozhodovacia prax Európskeho súdu pre
ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke
predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo
záväzkoch (pozri rozhodnutie APIS proti Slovenskej republike z 10. 1. 2000 č. 39754/98,
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení
predbežného opatrenia), preto námietku sťažovateľky o jeho porušení považoval iba za
súčasť sťažnostnej argumentácie, ktorá sama osebe ani nezakladá dôvod ústavného
prieskumu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. februára 2017