Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 144/2017
PDF · 265.96 KB
No categories available
III. ÚS 144/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 22 C 302/2009, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 16/2013
z 24. septembra 2014 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7 Cdo 4/2015 z 23. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2017
doručená sťažnosť spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25,
Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
22 C 302/2009, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 4 Co 16/2013 z 24. septembra 2014 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 4/2015 z 23. júna 2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
vedeného pred okresným súdom, v ktorom sa domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy
2 000 € s príslušenstvom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
22 C 302/2009 z 12. septembra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Odvolaniu podanému
sťažovateľkou proti uvedenému prvostupňovému rozsudku krajský súd nevyhovel a svojím
rozsudkom sp. zn. 4 Co 16/2013 z 24. septembra 2014 rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne potvrdil. O dovolaní uplatnenom sťažovateľkou rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 7 Cdo 4/2015 z 23. júna 2016, ktorým ho odmietol ako neprípustné.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade namieta,
že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 302/2009 došlo
k zbytočným prieťahom, keďže toto konanie prebiehalo pred okresným súdom podľa
jej názoru neprimerane dlho, v čom vidí sťažovateľka porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V ďalšom bode sťažovateľka argumentuje, že jej neboli v súlade so zásadou
kontradiktórnosti konania predložené na vyjadrenie niektoré stanoviská žalovanej, a síce:
stanovisko žalovanej „ k čiastočnému späťvzatiu návrhu zo dňa 03.08.2012“ a stanovisko
žalovanej „zo dňa 20.12.2012 k odvolaniu sťažovateľky“.
Sťažovateľka ďalej dôvodí, že ju krajský súd „prostredníctvom splnomocneného
zástupcu neupovedomil o mieste a čase konania verejného
vyhlásenia rozsudku dňa 24.09.2014 o 10:25 hod., hoc bol k tomu povinný“, a teda jej odňal
možnosť konať pred súdom.
Tieto sťažovateľkou prezentované nedostatky v postupe okresného súdu a krajského
súdu neboli podľa sťažovateľky v konaní pred najvyšším súdom ako súdom dovolacím
konvalidované. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd jej označeným právam
neposkytol náležitú ochranu, a preto hodnotí uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo ňou
podané dovolanie odmietnuté, ako „arbitrárne a nepreskúmateľné“.
Sťažovateľka na základe v sťažnosti predostretej argumentácie žiada, aby ústavný
súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 16/2013 zo dňa
24.09.2014 porušené boli.
2. Základné právo obchodnej spoločnosti . na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, základné právo podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom
podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č.k. 7Cdo 4/2015 zo dňa 23.06. 2016 porušené boli.
3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 16/2013-93 zo dňa 24.09.2014
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7Cdo 4/2015 zo dňa 23.06.2016
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné solidárne
uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné
zadosťučinenie 5 000,-Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 606, 16, -Euro na účet
jej advokátky JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
5. Základné právo obchodnej spoločnosti
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo podľa
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní č.k. 22C/302/2009
porušené boli.
6. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné
zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť
do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
7. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov
konania v sume 303,08 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej
právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označenom
konaní
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,
podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,
že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 355/2012). Ústavný súd preto v rámci svojej
rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07,
I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje
ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému
porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.
Je nepochybné, že namietané konanie okresného súdu vo veci sťažovateľky bolo
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu skončené, a to na základe vydania meritórneho
rozhodnutia – rozsudku z 12. septembra 2012 (dokonca právoplatného).
Ústavný súd konštatuje, že si okresný súd z hľadiska požiadavky odstránenia stavu
právnej neistoty svoju úlohu v rámci prvostupňového konania splnil vydaním meritórneho
rozhodnutia.
Sťažovateľka, ktorá sa domáha ochrany svojich označených práv vo vzťahu
k namietanému konaniu okresného súdu, sa so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátila
v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému konaniu okresného
súdu nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v uvedenej časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní
V postupe okresného súdu vidí sťažovateľka aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy, a to porušením princípu kontradiktórnosti konania, pretože bola
obratá o možnosť vyjadriť sa k relevantnému stanovisku protistrany sporu.
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok okresného súdu
vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu
realizovaného krajským súdom na základe podaného odvolania sťažovateľky. Odvolacie
konanie bolo skončené namietaným rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného
súdu v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených
práv sťažovateľky namietaným postupom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo
potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
a ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu
a práva podľa čl. 13 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľky
aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu, ktorý bol napadnutý dovolaním
sťažovateľky, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v podstate kopíruje námietky,
ktoré prezentovala aj v uplatnenom dovolaní. Jej argumentácia je postavená na tvrdení,
že pri prejednávaní jej veci pred konajúcimi súdmi došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky
konať pred súdom, keďže mala byť obratá o možnosť reagovať na relevantnú argumentáciu
protistrany a takisto jej malo byť znemožnené zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku
krajského súdu.
Najvyšší súd, ktorý sa so sťažovateľkou uplatnenými dovolacími námietkami
vysporiadal tak, že jej dovolanie odmietol ako neprípustné, v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol:
«Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až d/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods.
1 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv ‒viď napríklad právo účastníka vykonávať
procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§115 O.s.p.), na to, aby mu
bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
Žalobca v dovolaní okrem iného odvolaciemu súdu vytýka, že mu nebolo doručené
vyjadrenie žalovanej k ním podanému odvolaniu z 18. decembra 2012, v dôsledku čoho
nemal možnosť vyjadriť sa k nemu, v čom zároveň vidí odňatie možnosti konať pred súdom.
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje
žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola
vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť
sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich
veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové
konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.
Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva
na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
V danom prípade z obsahu spisu dovolací súd zistil, že k odvolaniu žalobcu
(viď č. 1. 79) sa písomne vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 18. decembra 2012 (č. 1. 84).
Následne odvolací súd toto vyjadrenie doručoval (viď č. 1. 89) žalobcovi postom podľa § 48
ods. 1, 2 O.s.p. na adresu uvedenú v obchodnom registri (č. 1. 90). Žalobca si zásielku súdu
nevyzdvihol. Podľa § 48 ods. 2 O.s.p. ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe
na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom
je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch
od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú (v danom prípade 12. septembra 2014),
a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.
S poukazom na uvedené je neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť dozvedieť
sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu vyjadrenie žalovanej
nedoručil, čo nie je pravdou.
Pokiaľ dovolateľ namietal, že pred odvolacím súdom nebol vypočutý a nemohol tak
predniesť argumentáciu na podporu svojich tvrdení, v čom tiež videl odňatie možnosti
konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), k predmetnému najvyšší súd uvádza,
že podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný
záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia
pojednávania (§214 ods. 2 O.s.p.).
Ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p. v znení zákona č. 384/2008 Z.z., ktorý nadobudol
účinnosť 15. októbra 2008, umožňoval odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa
nevzťahuje § 214 ods. 1 O.s.p., rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch,
v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je
povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.s.p.).
Po preskúmaní spisového materiálu v predmetnej veci dovolací súd zistil, že krajský
súd o odvolaní žalobcu rozhodoval bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom sa opieral
o ustanovenie § 214 ods. 2 O.s.p., vzhľadom k tomu, že v tomto prípade nebola splnená
žiadna z podmienok podľa § 214 ods. 1 O.s.p., za ktorých je ústne odvolacie pojednávanie
treba nariadiť. Zo súdneho spisu je zrejmé, že pojednávanie, o ktorom žalobca tvrdí, že sa
dňa 24. septembra 2014 konalo bez jeho prítomnosti, bolo v skutočnosti verejné vyhlásenie
rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., na ktoré sa účastníci osobitne nepredvolávajú z dôvodu,
že jeho miesto a čas sa uverejňujú na úradnej tabuli súdu, účastníci konania i verejnosť
teda majú dostatočnú možnosť sa o ňom dozvedieť. Pokiaľ ide o verejné vyhlásenie
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2014, sp. zn. 4 Co 16/2013, jeho
miesto a čas, ako to vyplýva zo súdneho spisu (Č. l. 89), boli zverejnené na úradnej tabuli
tohto súdu dňa 17. septembra 2014, t. j. v lehote 7 dní pred jeho vyhlásením (24. septembra
2014), pričom zákon vyžaduje len päť dňovú lehotu, žalobca sa o ňom teda mohol dozvedieť
riadne. Oznámenie bolo z úradnej tabule súdu zvesené dňa 25. septembra 2014. Vzhľadom
na uvedené je zrejmé, že podmienky ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p. boli dodržané.
Vyhlásenie rozsudku je len verejné oboznámenie účastníkov a ostatných osôb s výsledkom
rozhodovania, ku ktorému súd po preskúmaní veci dospel, a v rámci ktorého už nie je
priestor na to, aby účastníci prednášali svoje návrhy, námietky, a ani sa už nevykonáva
dokazovanie, čo inými slovami znamená, že žiaden z účastníkov na verejnom vyhlasovaní
rozsudku už nijakým spôsobom nemôže ovplyvniť to, ako súd v danej veci rozhodol, preto
ani neprítomnosť na takomto verejnom vyhlásení nemôže byť účastníkom na ujmu. Preto
postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia
ústneho pojednávania, bol zákonný a žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.
Z uvedeného je možné uzavrieť, že odvolací súd postupoval v zmysle príslušných
zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil a svojím postupom
žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.»
Namietané porušenie svojich práv odôvodňuje sťažovateľka v prvom bode tvrdením,
že jej nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k stanovisku protistrany (vyjadrenie
protistrany k odvolaniu sťažovateľky z 20. decembra 2012). V odôvodnení svojho
rozhodnutia najvyšší súd posúdil predmetnú argumentáciu sťažovateľky ako
neopodstatnenú, keď uviedol, že sťažovateľke ako právnickej osobe bolo označené podanie
doručované postupom podľa § 48 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda na adresu jej sídla uvedenú
v obchodnom registri a keďže sa jej zásielku na uvedenú adresu nepodarilo doručiť, uplatnil
sa v jej prípade postup v súlade s príslušným ustanovením zákona, teda fikcia doručenia.
Ústavný súd k predmetnej námietke sťažovateľky uvádza, že právo účastníka
konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v konkrétnom prípade
sťažovateľky zahŕňalo povinnosť konajúceho súdu dodržať formálny postup predpísaný
zákonom na doručenie zásielky (podania ‒vyjadrenia protistrany) ako predpoklad
materiálnej realizácie tohto práva. Je nesporné, že všeobecný súd postupoval pri doručení
zásielky adresovanej sťažovateľke v plnom súlade s príslušnými ustanoveniami zákona
(§ 48 ods. 2 OSP), a to, že sťažovateľka nevytvorila podmienky pre doručenie zásielky,
nemožno v žiadnom prípade pripísať na vrub všeobecného súdu.
Ústavný súd tak hodnotí označenú časť námietky sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnenú.
Pokiaľ ide o druhú časť námietky sťažovateľky, a síce o tvrdenie sťažovateľky,
že jej nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k stanovisku protistrany, konkrétne
k vyjadreniu protistrany k čiastočnému späťvzatiu návrhu z 3. augusta 2012, ústavný súd
pripomína svoju ustálenú judikatúru. Z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
a § 49 zákona o ústavnom súde) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom
okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ
ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť
najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ
v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).
Sťažovateľka vymedzenú námietku, ktorú formulovala v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, primárne neuplatnila ani v podanom odvolaní a ani v dovolaní.
S odkazom na túto ustálenú judikatúru ústavný súd námietku sťažovateľky v označenej časti
odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Sťažovateľka v sťažnosti v ďalšom bode namieta, že v jej veci došlo k porušeniu
princípu verejnosti a k odňatiu možnosti konať, keďže podľa jej tvrdenia nebola
upovedomená o čase a mieste vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu.
Ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej účelom sledovaným čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom
účastníka konania na verejné vyhlásenie rozhodnutia je zaistiť kontrolu súdnej moci
zo strany verejnosti s cieľom poskytnúť ochranu právu účastníka konania na spravodlivý
proces. Verejnosť konania pred súdnymi orgánmi, o ktorej hovorí čl. 6 ods. 1 dohovoru,
chráni účastníkov konania pred tajným výkonom spravodlivosti unikajúcim verejnej
kontrole (pozri rozhodnutie ESĽP Pretto a ďalší proti Taliansku, rozsudok z 8. decembra
1983, sťažnosť č. 7984/77).
Jednoduchými slovami povedané, prostredníctvom prítomnosti verejnosti (bežných
občanov ‒ľudu) je súd kontrolovaný pri výkone spravodlivosti vo veci konkrétneho občana
– účastníka konania, čím sa sledujú dva ciele: spravodlivý proces pre daného konkrétneho
účastníka konania a zároveň zachovanie dôvery verejnosti k súdom.
Naplnenie tohto účelu nie je podmienené nevyhnutnou bezpodmienečnou
prítomnosťou dotknutého účastníka konania, o ktorého veci sa rozhoduje, ako by si to
sťažovateľka predstavovala. Sledovaný účel sa dosahuje poskytnutím možnosti širokej
verejnosti (vrátane účastníka konania) zúčastniť sa na vyhlásení rozhodnutia.
Judikatúra ESĽP rešpektuje, že právne systémy a súdna prax jednotlivých členských
štátov Rady Európy (signatárov dohovoru) vykazuje určitú rozmanitosť, pokiaľ ide o rozsah
a podmienky realizácie označeného princípu verejnej kontroly, podstatné pritom je,
aby bolo garantované naplnenie jeho účelu.
V konkrétnom prípade sťažovateľky postupoval krajský súd v plnom súlade
s relevantnými zákonnými ustanoveniami, ktoré ustanovujú rozsah a podmienky napĺňania
označeného ústavného princípu. Všeobecný súd dodržal zákonom ustanovený formálny
postup pre zverejnenie času a miesta vyhlásenia rozsudku vo veci sťažovateľky.
V sťažovateľkinom prípade sa v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP rozhodovalo
o podanom odvolaní bez nariadenia pojednávania, keďže dôvody pre postup podľa
ustanovenia § 214 ods. 1 OSP (povinnosť nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania)
neexistovali. V nadväznosti na to v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 OSP oznámil krajský
súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu sedem dní pred jeho
vyhlásením, teda s predstihom dvoch dní v porovnaní s požiadavkou zákona („najmenej päť
dní pred jeho vyhlásením“).
Argumentácia sťažovateľky, že výkonom väzby u osoby jej štatutárneho zástupcu
bolo jej právo na verejné prerokovanie veci zmarené, je absurdná. Výkon väzby sa logicky
spája s určitou „paralizáciou“ bežného občianskeho života, je to jej prirodzený dôsledok,
čo sa v konkrétnom sťažovateľkinom prípade prejavilo v tom, že nemohla poskytnutú
možnosť zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku vo svojej veci prostredníctvom svojho
štatutárneho zástupcu využiť. Podstatné je však to, že jej takáto možnosť bola zo strany
konajúceho súdu náležite poskytnutá, a to za rovnakých podmienok ako ostatnej časti
verejnosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka zjavne
nerozoznáva rozdiel medzi postavením štatutárneho orgánu (konateľa) a splnomocneného
zástupcu spoločnosti, keďže v sťažnosti si tieto diametrálne odlišné právne inštitúty
zamieňa.
Na základe uvedeného posúdil ústavný súd námietky sťažovateľky aj v označenej
časti ako zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v uvedenej
časti sťažnosť odmietol.
Na základe všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako
to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017