Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 144/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom

pod sp. zn. , základných práv podľa a ods. 3 Slovenskej

republiky, Listiny základných práv a slobôd a a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 24. septembra 2014 a základných práv podľa a ods. 3 Slovenskej

republiky, Listiny základných práv a slobôd a a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. júna 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2017

doručená sťažnosť spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25,

Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 a

(ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

, základných práv podľa a ods. 3 , Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 24. septembra 2014 a základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 3 , listiny a a a práv podľa

ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2016.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného pred okresným súdom, v ktorom sa domáhala voči žalovanej zaplatenia sumy

2 000 € s príslušenstvom z titulu náhrady nemajetkovej ujmy podľa ustanovení zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 12. septembra 2012 žalobu sťažovateľky zamietol. Odvolaniu podanému

sťažovateľkou proti uvedenému prvostupňovému rozsudku krajský súd nevyhovel a svojím

rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2014 rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne potvrdil. O dovolaní uplatnenom sťažovateľkou rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 23. júna 2016, ktorým ho odmietol ako neprípustné.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v prvom rade namieta,

že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom, keďže toto konanie prebiehalo pred okresným súdom podľa

jej názoru neprimerane dlho, v čom vidí sťažovateľka porušenie jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a jej práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšom bode sťažovateľka argumentuje, že jej neboli v súlade so zásadou

kontradiktórnosti konania predložené na vyjadrenie niektoré stanoviská žalovanej, a síce:

stanovisko žalovanej „ k čiastočnému späťvzatiu návrhu zo dňa 03.08.2012“ a stanovisko

žalovanej „zo dňa 20.12.2012 k odvolaniu sťažovateľky“.

Sťažovateľka ďalej dôvodí, že ju krajský súd „prostredníctvom splnomocneného

zástupcu neupovedomil o mieste a čase konania verejného

vyhlásenia rozsudku dňa 24.09.2014 o 10:25 hod., hoc bol k tomu povinný“, a teda jej odňal

možnosť konať pred súdom.

Tieto sťažovateľkou prezentované nedostatky v postupe okresného súdu a krajského

súdu neboli podľa sťažovateľky v konaní pred najvyšším súdom ako súdom dovolacím

konvalidované. Sťažovateľka je toho názoru, že najvyšší súd jej označeným právam

neposkytol náležitú ochranu, a preto hodnotí uznesenie najvyššieho súdu, ktorým bolo ňou

podané dovolanie odmietnuté, ako „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

Sťažovateľka na základe v sťažnosti predostretej argumentácie žiada, aby ústavný

súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti

na súdnu ochranu podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, základné právo podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. zo dňa

24.09.2014 porušené boli.

2. Základné právo obchodnej spoločnosti . na

súdnu ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, základné právo podľa ,

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom

podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

podľa a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č.k. zo dňa 23.06. 2016 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. -93 zo dňa 24.09.2014

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 23.06.2016

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinné solidárne

uhradiť obchodnej spoločnosti primerané finančné

zadosťučinenie 5 000,-Eur a trovy právneho zastúpenia v sume 606, 16, -Euro na účet

jej advokátky JUDr. Emília Korčeková do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

5. Základné právo obchodnej spoločnosti

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa SR,

základné právo na súdnu ochranu podľa SR, základné právo podľa

a právo na prerokovanie záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní č.k.

porušené boli.

6. Obchodnej spoločnosti priznáva finančné

zadosťučinenie v sume 5 000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť

do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov

konania v sume 303,08 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet jej

právnej zástupkyne – advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do 2 mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a jej práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v označenom

konaní

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej je účelom

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(, ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je teda požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu,

podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok slúžiaci na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade,

že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo

(napr. , , ). Ústavný súd preto v rámci svojej

rozhodovacej činnosti (napr. , , , ,

, ) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa sa poskytuje

ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému

porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Je nepochybné, že namietané konanie okresného súdu vo veci sťažovateľky bolo

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu skončené, a to na základe vydania meritórneho

rozhodnutia – rozsudku z 12. septembra 2012 (dokonca právoplatného).

Ústavný súd konštatuje, že si okresný súd z hľadiska požiadavky odstránenia stavu

právnej neistoty svoju úlohu v rámci prvostupňového konania splnil vydaním meritórneho

rozhodnutia.

Sťažovateľka, ktorá sa domáha ochrany svojich označených práv vo vzťahu

k namietanému konaniu okresného súdu, sa so svojou sťažnosťou na ústavný súd obrátila

v čase, keď už tento prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému konaniu okresného

súdu nebol objektívne spôsobilý splniť svoj účel.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v uvedenej časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 3 postupom okresného súdu v označenom konaní

V postupe okresného súdu vidí sťažovateľka aj porušenie jej základných práv podľa

a ods. 3 , a to porušením princípu kontradiktórnosti konania, pretože bola

obratá o možnosť vyjadriť sa k relevantnému stanovisku protistrany sporu.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie

ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok okresného súdu

vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného krajským súdom na základe podaného odvolania sťažovateľky. Odvolacie

konanie bolo skončené namietaným rozsudkom krajského súdu. Pre rozhodnutie ústavného

súdu v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou prezentovaného porušenia označených

práv sťažovateľky namietaným postupom okresného súdu. Z uvedeného dôvodu bolo

potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

a ods. 3 , listiny a a a práva podľa

ods. 1 dohovoru označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu

a práva podľa čl. 13 dohovoru označeným uznesením najvyššieho súdu

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľky

aj vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu, ktorý bol napadnutý dovolaním

sťažovateľky, pričom podané dovolanie bolo odmietnuté ako neprípustné.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v podstate kopíruje námietky,

ktoré prezentovala aj v uplatnenom dovolaní. Jej argumentácia je postavená na tvrdení,

že pri prejednávaní jej veci pred konajúcimi súdmi došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky

konať pred súdom, keďže mala byť obratá o možnosť reagovať na relevantnú argumentáciu

protistrany a takisto jej malo byť znemožnené zúčastniť sa na verejnom vyhlásení rozsudku

krajského súdu.

Najvyšší súd, ktorý sa so sťažovateľkou uplatnenými dovolacími námietkami

vysporiadal tak, že jej dovolanie odmietol ako neprípustné, v odôvodnení svojho

rozhodnutia uviedol:

«Vady konania v zmysle až d/ neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods.

1 písm. f/

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú

účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť

im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv ‒viď napríklad právo účastníka vykonávať

procesné úkony vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom ( ), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu

bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )].

Žalobca v dovolaní okrem iného odvolaciemu súdu vytýka, že mu nebolo doručené

vyjadrenie žalovanej k ním podanému odvolaniu z 18. decembra 2012, v dôsledku čoho

nemal možnosť vyjadriť sa k nemu, v čom zároveň vidí odňatie možnosti konať pred súdom.

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje

žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola

vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť

sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých predložených dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich

veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové

konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“.

Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva

na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

V danom prípade z obsahu spisu dovolací súd zistil, že k odvolaniu žalobcu

(viď č. 1. 79) sa písomne vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 18. decembra 2012 (č. 1. 84).

Následne odvolací súd toto vyjadrenie doručoval (viď č. 1. 89) žalobcovi postom podľa § 48

ods. 1, 2 na adresu uvedenú v obchodnom registri (č. 1. 90). Žalobca si zásielku súdu

nevyzdvihol. Podľa ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe

na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom

je zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch

od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú (v danom prípade 12. septembra 2014),

a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

S poukazom na uvedené je neopodstatnené tvrdenie žalobcu, že nemal možnosť dozvedieť

sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu aj vyjadriť, lebo súd mu vyjadrenie žalovanej

nedoručil, čo nie je pravdou.

Pokiaľ dovolateľ namietal, že pred odvolacím súdom nebol vypočutý a nemohol tak

predniesť argumentáciu na podporu svojich tvrdení, v čom tiež videl odňatie možnosti

konať pred súdom ( ), k predmetnému najvyšší súd uvádza,

že podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyžaduje dôležitý verejný

záujem. V ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania ( ).

Ustanovenie v znení , ktorý nadobudol

účinnosť 15. októbra 2008, umožňoval odvolaciemu súdu v prípadoch, na ktoré sa

nevzťahuje , rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Aj v prípadoch,

v ktorých odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, je

povinný oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu

v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením ( ).

Po preskúmaní spisového materiálu v predmetnej veci dovolací súd zistil, že krajský

súd o odvolaní žalobcu rozhodoval bez nariadenia ústneho pojednávania, pričom sa opieral

o ustanovenie , vzhľadom k tomu, že v tomto prípade nebola splnená

žiadna z podmienok podľa , za ktorých je ústne odvolacie pojednávanie

treba nariadiť. Zo súdneho spisu je zrejmé, že pojednávanie, o ktorom žalobca tvrdí, že sa

dňa 24. septembra 2014 konalo bez jeho prítomnosti, bolo v skutočnosti verejné vyhlásenie

rozsudku podľa , na ktoré sa účastníci osobitne nepredvolávajú z dôvodu,

že jeho miesto a čas sa uverejňujú na úradnej tabuli súdu, účastníci konania i verejnosť

teda majú dostatočnú možnosť sa o ňom dozvedieť. Pokiaľ ide o verejné vyhlásenie

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. septembra 2014, sp. zn. , jeho

miesto a čas, ako to vyplýva zo súdneho spisu (Č. l. 89), boli zverejnené na úradnej tabuli

tohto súdu dňa 17. septembra 2014, t. j. v lehote 7 dní pred jeho vyhlásením (24. septembra

2014), pričom zákon vyžaduje len päť dňovú lehotu, žalobca sa o ňom teda mohol dozvedieť

riadne. Oznámenie bolo z úradnej tabule súdu zvesené dňa 25. septembra 2014. Vzhľadom

na uvedené je zrejmé, že podmienky ustanovenia boli dodržané.

Vyhlásenie rozsudku je len verejné oboznámenie účastníkov a ostatných osôb s výsledkom

rozhodovania, ku ktorému súd po preskúmaní veci dospel, a v rámci ktorého už nie je

priestor na to, aby účastníci prednášali svoje návrhy, námietky, a ani sa už nevykonáva

dokazovanie, čo inými slovami znamená, že žiaden z účastníkov na verejnom vyhlasovaní

rozsudku už nijakým spôsobom nemôže ovplyvniť to, ako súd v danej veci rozhodol, preto

ani neprítomnosť na takomto verejnom vyhlásení nemôže byť účastníkom na ujmu. Preto

postup odvolacieho súdu, ktorý odvolanie prejednal a vo veci rozhodol bez nariadenia

ústneho pojednávania, bol zákonný a žalobcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z uvedeného je možné uzavrieť, že odvolací súd postupoval v zmysle príslušných

zákonných ustanovení, pri prejednávaní veci procesne nepochybil a svojím postupom

žalobcovi neodňal možnosť konať pred súdom v zmysle »

Namietané porušenie svojich práv odôvodňuje sťažovateľka v prvom bode tvrdením,

že jej nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k stanovisku protistrany (vyjadrenie

protistrany k odvolaniu sťažovateľky z 20. decembra 2012). V odôvodnení svojho

rozhodnutia najvyšší súd posúdil predmetnú argumentáciu sťažovateľky ako

neopodstatnenú, keď uviedol, že sťažovateľke ako právnickej osobe bolo označené podanie

doručované postupom podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), teda na adresu jej sídla uvedenú

v obchodnom registri a keďže sa jej zásielku na uvedenú adresu nepodarilo doručiť, uplatnil

sa v jej prípade postup v súlade s príslušným ustanovením zákona, teda fikcia doručenia.

Ústavný súd k predmetnej námietke sťažovateľky uvádza, že právo účastníka

konania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v konkrétnom prípade

sťažovateľky zahŕňalo povinnosť konajúceho súdu dodržať formálny postup predpísaný

zákonom na doručenie zásielky (podania ‒vyjadrenia protistrany) ako predpoklad

materiálnej realizácie tohto práva. Je nesporné, že všeobecný súd postupoval pri doručení

zásielky adresovanej sťažovateľke v plnom súlade s príslušnými ustanoveniami zákona

( ), a to, že sťažovateľka nevytvorila podmienky pre doručenie zásielky,

nemožno v žiadnom prípade pripísať na vrub všeobecného súdu.

Ústavný súd tak hodnotí označenú časť námietky sťažovateľky ako zjavne

neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o druhú časť námietky sťažovateľky, a síce o tvrdenie sťažovateľky,

že jej nebola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k stanovisku protistrany, konkrétne

k vyjadreniu protistrany k čiastočnému späťvzatiu návrhu z 3. augusta 2012, ústavný súd

pripomína svoju ustálenú judikatúru. Z princípu subsidiarity (v zmysle

a ) limitujúceho vzťah ústavného súdu k všeobecným súdom

okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ

ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť

najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom. Pokiaľ sťažovateľ

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (, ).

Sťažovateľka vymedzenú námietku, ktorú formulovala v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, primárne neuplatnila ani v podanom odvolaní a ani v dovolaní.

S odkazom na túto ustálenú judikatúru ústavný súd námietku sťažovateľky v označenej časti

odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľka v sťažnosti v ďalšom bode namieta, že v jej veci došlo k porušeniu

princípu verejnosti a k odňatiu možnosti konať, keďže podľa jej tvrdenia nebola

upovedomená o čase a mieste vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu.

Ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej účelom sledovaným čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s právom

účastníka konania na verejné vyhlásenie rozhodnutia je zaistiť kontrolu súdnej moci

zo strany verejnosti s cieľom poskytnúť ochranu právu účastníka konania na spravodlivý

proces. Verejnosť konania pred súdnymi orgánmi, o ktorej hovorí čl. 6 ods. 1 dohovoru,

chráni účastníkov konania pred tajným výkonom spravodlivosti unikajúcim verejnej

kontrole (pozri rozhodnutie ESĽP Pretto a ďalší proti Taliansku, rozsudok z 8. decembra

1983, sťažnosť č. 7984/77).

Jednoduchými slovami povedané, prostredníctvom prítomnosti verejnosti (bežných

občanov ‒ľudu) je súd kontrolovaný pri výkone spravodlivosti vo veci konkrétneho občana

– účastníka konania, čím sa sledujú dva ciele: spravodlivý proces pre daného konkrétneho

účastníka konania a zároveň zachovanie dôvery verejnosti k súdom.

Naplnenie tohto účelu nie je podmienené nevyhnutnou bezpodmienečnou

prítomnosťou dotknutého účastníka konania, o ktorého veci sa rozhoduje, ako by si to

sťažovateľka predstavovala. Sledovaný účel sa dosahuje poskytnutím možnosti širokej

verejnosti (vrátane účastníka konania) zúčastniť sa na vyhlásení rozhodnutia.

Judikatúra ESĽP rešpektuje, že právne systémy a súdna prax jednotlivých členských

štátov Rady Európy (signatárov dohovoru) vykazuje určitú rozmanitosť, pokiaľ ide o rozsah

a podmienky realizácie označeného princípu verejnej kontroly, podstatné pritom je,

aby bolo garantované naplnenie jeho účelu.

V konkrétnom prípade sťažovateľky postupoval krajský súd v plnom súlade

s relevantnými zákonnými ustanoveniami, ktoré ustanovujú rozsah a podmienky napĺňania

označeného ústavného princípu. Všeobecný súd dodržal zákonom ustanovený formálny

postup pre zverejnenie času a miesta vyhlásenia rozsudku vo veci sťažovateľky.

V sťažovateľkinom prípade sa v súlade s ustanovením rozhodovalo

o podanom odvolaní bez nariadenia pojednávania, keďže dôvody pre postup podľa

ustanovenia (povinnosť nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania)

neexistovali. V nadväznosti na to v súlade s ustanovením oznámil krajský

súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu sedem dní pred jeho

vyhlásením, teda s predstihom dvoch dní v porovnaní s požiadavkou zákona („najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením“).

Argumentácia sťažovateľky, že výkonom väzby u osoby jej štatutárneho zástupcu

bolo jej právo na verejné prerokovanie veci zmarené, je absurdná. Výkon väzby sa logicky

spája s určitou „paralizáciou“ bežného občianskeho života, je to jej prirodzený dôsledok,

čo sa v konkrétnom sťažovateľkinom prípade prejavilo v tom, že nemohla poskytnutú

možnosť zúčastniť sa na vyhlásení rozsudku vo svojej veci prostredníctvom svojho

štatutárneho zástupcu využiť. Podstatné je však to, že jej takáto možnosť bola zo strany

konajúceho súdu náležite poskytnutá, a to za rovnakých podmienok ako ostatnej časti

verejnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka zjavne

nerozoznáva rozdiel medzi postavením štatutárneho orgánu (konateľa) a splnomocneného

zástupcu spoločnosti, keďže v sťažnosti si tieto diametrálne odlišné právne inštitúty

zamieňa.

Na základe uvedeného posúdil ústavný súd námietky sťažovateľky aj v označenej

časti ako zjavne neopodstatnené a podľa v uvedenej

časti sťažnosť odmietol.

Na základe všetkých uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017