Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 145/2017
PDF · 284.08 KB
No categories available
III. ÚS 145/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátkou JUDr. Ingrid Čvirkovou, Levočská 866, Poprad, vo veci namietaného porušenia
jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Poprad sp. zn. 11 C 596/1997 z 23. mája 2013, uznesením Okresného súdu
Poprad sp. zn. 11 C 596/1997 z 1. júla 2014, uzneseniami Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 19 Co 199/2014 z 10. marca 2015 a sp. zn. 19 Co 200/2014 z 28. apríla 2015
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 375/2015
z 28. septembra 2016 a sp. zn. 4 Cdo 164/2016 z 28. septembra 2016 a jej základných práv
zaručených čl. 38 ods. 1 a ods. 2 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 29 ods. 1
a ods. 2 a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad
sp. zn. 11 C 596/1997 z 23. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ingrid Čvirkovou, Levočská 866, Poprad
(doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára 2017), vo veci namietaného
porušenia jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 11 C 596/1997 z 23. mája 2013, uznesením okresného súdu
sp. zn. 11 C 596/1997 z 1. júla 2014, uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 19 Co 199/2014 z 10. marca 2015 a sp. zn. 19 Co 200/2014
z 28. apríla 2015 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 4 Cdo 375/2015 z 28. septembra 2016 a sp. zn. 4 Cdo 164/2016
z 28. septembra 2016 a jej základných práv zaručených čl. 38 ods. 1 a ods. 2 a čl. 40 ústavy
a čl. 29 ods. 1 a ods. 2 a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 596/1997 z 23. mája 2013.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania
vedeného pred okresným súdom, a to na strane žalobkyne, v ktorom sa domáhala voči
žalovanej „zaplatenia náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti
(obdobie od 1.9.1993 do 31.5.1996) a pri invalidite (obdobie od 1.6.1996 do 30.11.1997)
spolu v sume 2.390,83 eur s príslušenstvom (úroky z omeškania, trovy konania)“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 11 C 596/1997 z 23. mája 2013 žalobu sťažovateľky
zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 29. júla 2013 podala proti predmetnému
rozsudku odvolanie spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškanej lehoty (ďalej aj „žiadosť“).
Žiadosť odôvodnila tým, že «jej predchádzajúca právna zástupkyňa
ju o doručení rozsudku Okresného súdu Poprad zn. 11C/596/1997-391
zo dňa 23. mája 2013 telefonicky upovedomila až dňa 15.7.2013 s tým, že pre rozsudok si
mala sťažovateľka prísť nasledujúci deň, t.j. dňa 16.7.2013. sťažovateľke
oznámila, že odvolanie proti rozsudku nepodá a doporučila jej vyhľadať iného advokáta.
Sťažovateľka je osoba bez právnického vzdelania a nepostrehla, že lehota na podanie
odvolania jej uplynie dňa 19.7.2013 (keďže rozsudok bol kancelárii
doručený už dňa 4.7.2013). Sťažovateľke sa podarilo nájsť advokáta ochotného zastupovať
jej záujmy až dňa 23.7.2013 (dôkaz: plnomocenstvo na zastupovanie udelené JUDr. Ingrid
Čvirkovej zo dňa 23.7.2013 už založené v súdnom spise). Skutočnosť, že predmetný
rozsudok bol sťažovateľke doručený osobne v kancelárii advokátky až dňa
16.7.2013, sťažovateľka preukazovala listinou vyhotovenou adv. kanceláriou
označenou ako „Vrátenie listinných dôkazov navrhovateľke“, kde v položke č. 19
sa odovzdanie predmetného rozsudku dňa 16.7.2013 konštatuje. Ostatné listinné dôkazy
boli sťažovateľke advokátskou kanceláriou vrátené až dňa 25.7.2013 –
teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania (uvedené vyplýva z listiny „Vrátenie
listinných dôkazov navrhovateľke, č.k. 11C/596/1997“ zo dňa 25.7.2013). Sťažovateľka bez
toho, aby sa o to nejakým spôsobom pričinila, bola postupom advokátky
ukrátená na svojich právach podať v zákonnej lehote odvolanie a tak bola vylúčená
z úkonu, ktorý jej podľa príslušných ustanovení O.s.p. patrí. Sťažovateľka poukázala na
uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Obo/142/2010 z 20.1.2011 (ktoré pripojila k svojej
žiadosti), kde sa konštatuje: „Práceneschopnosť právneho zástupcu žalobcu v čase, kedy
plynula žalobcovi lehota na podanie odvolania proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach
z 27.1.2010 č.k. 14 Cbi 8/2009-91 je ospravedlniteľným dôvodom na strane účastníka
a jeho zástupcu, pričom nie je rozhodujúce, že k práceneschopnosti právneho zástupcu
žalobcu došlo na ôsmy deň od začatia plynutia lehoty na podanie odvolania (lehota na
podanie odvolania začala žalobcovi plynúť 5.2.2010 a nie 4.2.2010, kedy bolo uznesenie
doručené právnemu zástupcovi žalobcu) a nemá vplyv na to ani skutočnosť, že doklad
o práceneschopnosti právneho zástupcu žalobcu bol vystavený až 12.2.2010 t.j. v priebehu
15-dňovej lehoty na podanie odvolania...“».
Okresný súd Poprad uznesením sp. zn. 11 C 569/1997 z 1. júla 2014 návrh
sťažovateľky na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania zamietol. O odvolaní
sťažovateľky podanej proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 19 Co 199/2014 z 10. marca 2015, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil. Sťažovateľka podala proti označenému druhostupňovému
rozhodnutiu dovolanie.
Krajský súd rozhodol v merite veci o odvolaní sťažovateľky podanom proti rozsudku
okresného súdu sp. zn. 11C/596/1997 z 23. mája 2013 uznesením sp. zn. 19 Co/200/2014
z 28. apríla 2015, ktorým odvolanie ako oneskorene podané odmietol. Sťažovateľka napadla
toto druhostupňové rozhodnutie krajského súdu dovolaním.
Najvyšší súd rozhodol o oboch podaných dovolaniach uzneseniami
sp. zn. 4 Cdo 375/2015 a sp. zn. 4 Cdo 164/2016, obe z 28. septembra 2016, ktorými
dovolania ako neprípustné odmietol.
Sťažovateľka uvádza, že s právnymi názormi citovanými v uvedených rozhodnutiach
dovolacieho súdu nesúhlasí, keďže je toho názoru, že v jej veci došlo zo strany okresného
súdu i krajského súdu k nesprávnej právnej aplikácii ustanovenia § 58 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a v konečnom dôsledku k odňatiu jej
možnosti konať pred súdom.
Sťažovateľka v sťažnosti takisto prezentuje podrobnú argumentáciu, o ktorú opiera
formulované námietky porušenia svojich označených práv meritórnym rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 11 C 596/1997 z 23. mája 2013.
Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je sťažovateľka toho názoru, že označenými
rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej
v sťažnosti prezentovaných práv garantovaných ústavou, listinou a dohovorom.
Vzhľadom na to sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto
nálezom:
„I. Základné právo na súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 375/2015 z 28.9.2016, uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 164/2016 z 28.9.2016, uznesením Krajského súdu
v Prešove z 10. marca 2015, sp.zn. 19 Co/199/2014; uznesením Krajského súdu v Prešove
z 28. apríla 2015, sp. zn. 19Co/200/2014; uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn.
11C/596/1997 z 1.7.2014 a rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 11C/596/1997 zo
dňa 23.5.2013 porušené bolo.
II. Základné právo zaručené:
- v čl. 29 ods. 1 úst. zák. č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv
a slobôd (ďalej len „Listina“) a v čl. 38 ods. 1 ústavy SR, podľa ktorých ženy, mladiství
a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci
a na osobitné pracovné podmienky
-v čl. 29 ods. 2 Listiny a v čl. 38 ods. 2 ústavy SR, podľa ktorých mladiství a osoby
zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc
pri príprave na povolanie
-v čl. 31 Listiny a v čl. 40 ústavy SR, podľa ktorých každý má právo na ochranu
zdravia;
- a základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad
sp. zn. 11C/596/1997 zo dňa 23.5.2013 porušené bolo.
III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 375/2015
z 28.9.2016, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 164/2016
z 28.9.2016; uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10. marca 2015, sp. zn. 19
Co/199/2014; uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. apríla 2015, sp. zn.
19Co/200/2014; uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. 11C/596/1997 z 1.7.2014
a rozsudok Okresného súdu Poprad sp.zn. 11C/596/1997 zo dňa 23.5.2013 zrušuje a vec
vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.
Sťažovateľka navrhuje po zrušení vyššie označených rozhodnutí prednostne vec
vrátiť na Okresný súd Poprad, avšak vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom a pre
prípad (in eventum) iného právneho názoru ústavného súdu ako je vrátenie veci Okresnému
súdu Poprad, eventuálne navrhuje vec na ďalšie konanie vrátiť Krajskému súdu Prešov,
eventuálne Najvyššiemu súdu SR.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove a Okresný súd
v Poprade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy
konania v sume 219,73 € (slovom dvestodevätnásť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej
právnej zástupkyne JUDr. Ingrid Čvirkovej, advokátky, Levočská 866, Poprad, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
Ak v konaní pred Ústavným súdom SR vzniknú sťažovateľke ďalšie trovy okrem
týchto – prevzatie, príprava z 29.12.2016 v sume 101,25 eur, k tomu rež.paušál
v sume 8,39 eur, podanie ústavnej sťažnosti z januára 2017 v sume 101,25 eur, k tomu
rež.paušál 8,84 eur, sťažovateľka žiada priznať náhradu aj týchto ďalších trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky zaručených ústavou,
listinou a dohovorom rozsudkom okresného súdu sp. zn. 11 C 596/1997
z 23. mája 2013 a uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 596/1997 z 1. júla 2014
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že voči namietanému rozsudku okresného
súdu disponovala sťažovateľka opravným prostriedkom – odvolaním, ktorého perfektné
uplatnenie vo všeobecnosti zakladá súdny prieskum realizovaný v odvolacom konaní
druhostupňovým súdom. V prípade sťažovateľky súdny prieskum realizovaný nebol, keďže
druhostupňový súd posúdil sťažovateľkou uplatnené odvolanie ako oneskorene podané.
Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv
rozsudkom okresného súdu je však podstatné, že sťažovateľka možnosťou riadne využiť
opravný prostriedok – odvolanie – disponovala, a teda existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum
sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľky namietaným
rozsudkom okresného súdu.
Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu, voči
ktorému sťažovateľka disponovala opravným prostriedkom – odvolaním, ktorý aj využila
a ktorým sa zaoberal krajský súd ako súd odvolací.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky zaručených ústavou
a dohovorom uzneseniami krajského súdu sp. zn. 19 Co 199/2014 z 10. marca 2015
a sp. zn. 19 Co/200/2014 z 28. apríla 2015 a uzneseniami najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 375/2015 a sp. zn. 4 Cdo 164/2016, obe z 28. septembra 2016
Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu
reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť
č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu
o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).
V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľky
aj vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu, ktoré boli napadnuté dovolaním
sťažovateľky, pričom podané dovolania boli odmietnuté ako neprípustné.
V odôvodnení uznesenia sp. zn. 19 Co 199/2014 z 10. marca 2015 krajský súd
uviedol:
„Aj odvolací súd je toho názoru, že ani na strane navrhovateľky, ani na strane jej
pôvodnej právnej zástupkyne , advokátky so sídlom v
nebola preukázaná existencia ospravedlniteľného dôvodu zmeškania lehoty
na podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 11C/596/1997-391
zo dňa 23.05.2013. Skutočnosť, že pôvodná advokátka odmietla podať odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa nie je takým ospravedlniteľným dôvodom zmeškania lehoty
na podanie odvolania, pre ktorý by bolo možné zmeškanú lehotu odpustiť. Lehota
na podanie odvolania proti rozsudku začala plynúť doručením uvedeného rozsudku právnej
zástupkyni navrhovateľky a to dňa 04.07.2013, teda od 05.07.2013. Lehota na podanie
odvolania uplynula dňom 19.07.2013 tak, ako správne to konštatoval aj súd prvého stupňa.
Skutočnosť, že navrhovateľke bol rozsudok proti ktorému chcela podať odvolanie doručený
jej právnou zástupkyňou až dňa 16.07.2013 a do uplynutia lehoty na podanie odvolania
chýbali necelé 4 dni, nemôže byť dôvodom v zmysle § 58 O.s.p. vyhodnoteným ako
ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolanie. Rovnako
takým nemôže byť ani skutočnosť, že navrhovateľka si nového právneho zástupcu našla až
dňa 23.07.2013.
Relevantným dôvodom, pre ktorý by bolo možné odpustiť zmeškanie lehoty by bol
napr. úraz, náhla hospitalizácia, práceneschopnosť a obdobný ospravedlniteľný dôvod, či
už na strane navrhovateľky alebo jej právnej zástupkyni. V konaní však nebolo preukázané,
aby taký ospravedlniteľný dôvod nastal, či už u navrhovateľky alebo u jej právnej
zástupkyne. Neochota pôvodnej právnej zástupkyne navrhovateľky podať odvolanie proti
rozsudku nemôže byť vyhodnotená ako ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo možné
odpustiť zmeškanie lehoty na podanie odvolania.“
V odôvodnení uznesení sp. zn. 4 Cdo 375/2015 a sp. zn. 4 Cdo 164/2016, obe
z 28. septembra 2016, najvyšší súd uviedol:
«1. Okresný súd Poprad rozsudkom z 23. mája 2013 č.k. 11 C 596/1997-391 zamietol
žalobu a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej.
2. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol doručený právnej zástupkyni žalobkyne
4. júla 2013 podala žalobkyňa 29. júla 2013 odvolanie a zároveň aj
žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania.
3. Okresný súd Poprad uznesením z 1. júla 2014 č.k. 11C 596/1997-424 zamietol
návrh žalobkyne na odpustenie zmeškania lehoty podľa § 58 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Po posúdení okolností daného prípadu mal súd
prvej inštancie za to, že v predmetnej veci nejde o ospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty
na podanie odvolania. Uviedol, že právna zástupkyňa žalobkyne ,
ani žalobkyňa, ktorá bola riadne zastúpená v konaní touto právnou zástupkyňou na základe
plnomocenstva zo 16. januára 2008 do 23. júla 2013 nepodali v zákonnej lehote odvolanie
proti rozsudku. Dôvodom zmeškania lehoty tak nebola objektívne situácia, ale subjektívne
nekonanie zo strany žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne.
4. Krajský súd v Prešove uznesením z 10. marca 2015 sp. zn. 19 Co 199/2014
uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
a uznesením z 28. apríla 2015 sp. zn. 19 Co 200/2014 odmietol odvolanie žalobkyne proti
rozsudku súdu prvej inštancie ako podané oneskorene.
5. Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10. marca 2015 sp. zn. 19 Co 199/2014
napadla žalobkyňa dovolaním, ktorého prípustnosť odôvodnila odňatím možnosti konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), keď nebolo vyhovené jej návrhu na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nemala tak
k dispozícii zákonnú 15-dňovú lehotu na podanie odvolania. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky navrhla uznesenie odvolacieho súdu zmeniť tak, že jej odpustí zmeškanie lehoty
na podanie odvolania proti rozsudku, resp. uznesenie odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie.
6. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
7. Intervenient vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu
považuje za vecne správne a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky navrhol dovolanie odmietnuť.
8. Žalobkyňa napadla dovolaním aj uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. apríla
2015 sp. zn. 19 Co 200/2014, ktorého prípustnosť odôvodnila tiež odňatím možnosti konať
pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), keď odvolací súd odmietol jej odvolanie proti
rozsudku ako podané oneskorene po tom, čo nebolo vyhovené jej návrhu
na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku. Nemala tak
k dispozícií zákonnú 15-dňovú lehotu na podanie odvolania. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
9. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
10. Intervenient vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že aj toto rozhodnutie odvolacieho
súdu považuje za vecne správne a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky navrhol dovolanie odmietnuť.
11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas
strana sporu (žalobkyňa, ďalej aj dovolateľka) zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že
dovolania žalobkyne je potrebné odmietnuť, pretože smerujú proti rozhodnutiam, proti
ktorým nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.).
12. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané 22. apríla 2015 a 20. júna 2015, t.j.
pred 1. júlom 2016, za účinnosti O.s.p., dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470
ods. 1 a 2 C.s.p., na základe ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj
na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované
a prípustnosť dovolaní posudzoval v zmysel § 236, § 237 a § 239 O.s.p. v znení účinnom
do 22. decembra 2015.
13. Dovolanie žalobkyne smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil
uznesenie súdu prvej inštancie a proti uzneseniu , ktorým odmietol odvolanie proti rozsudku
ako podané oneskorene. Uznesenia odvolacieho súdu proti ktorým je dovolanie prípustné,
boli uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolania žalobkyne nesmerujú proti uzneseniam,
ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolaní preto z § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. nevyplýva.
14. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným
vadám, ktoré boli uvedené § 237 O.s.p. Žalobkyňa poukazovala vo svojom dovolaní, že
konanie je zaťažené vadou, ktorá bola uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., jej existencia
však nevyšla v dovolacom konaní najavo.
15. Podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv,
priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a práv chránených
záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom
zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie
odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie
vyjadrenia k odvolaniu a pod.).
16. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd zaťažil konanie vadou podľa § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom, keď nebolo
vyhovené jej návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku
súdu prvej inštancie a keď následne odvolací súd odmietol z tohto dôvodu jej odvolanie
proti rozsudku ako podané oneskorene.
17. Po preskúmaní veci dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa bola
v konaní zastúpená advokátkou na základe plnomocenstva zo 16.
januára 2008 (č. l. 227) do jeho vypovedania advokátkou 23. júla 2013 (č. l. 399), ktorá
skutočnosť bola súdu oznámená 25. júla 2013. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol
rozsudkom z 23. mája 2013 č.k. 11C 596/1997-391, ktorý bol doručený právnej zástupkyni
žalobkyne 4. júla 2013. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania proti rozsudku
uplynula žalobkyni v piatok 19. júla 2013. Žalobkyňa odvolanie ako aj žiadosť o odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku odôvodnila skutočnosťou, že jej
právna zástupkyňa ju o doručení rozsudku upovedomila telefonicky 15. júla 2013
a nasledujúci deň 16. júla 2013 jej oznámila, že odvolanie proti rozsudku nepodá
a odovzdala jej rozsudok. Zostal jej tak krátky čas do uplynutia zákonnej lehoty
na vypracovanie odvolania proti rozsudku, pričom ide o skutkovo a právne náročnú vec,
na ktorú sama nemá potrebné znalosti. Advokátku ochotnú zastupovať jej spor sa jej
podarilo vyhľadať až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania proti rozsudku
23. júla 2013. Podľa jej názoru, bez toho, aby sa o to nejakým spôsobom pričinila, bola
postupom svojej právnej zástupkyne ukrátená na svojich právach podať v zákonnej lehote
odvolanie, a tak bola vylúčená z úkonu, ktorý jej patrí. Je tak daný dôvod na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku.
18. Podľa § 58 ods. 1 O.s.p., súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho
zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.
Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný
úkon. Podľa § 204 ods. 1 vety prvej O.s.p., odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia
rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
19. Súd prvej inštancie podľa citovaných zákonných ustanovení zamietol návrh
na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie
a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Stotožnil sa so záverom súdu
prvej inštancie, že v danej veci nebola preukázaná existencia ospravedlniteľného dôvodu
zmeškania lehoty na podanie odvolania, pre ktorý by bolo možné zmeškanú lehotu odpustiť.
Na základe zistených skutkových okolností mali za to, že dôvodom zmeškania bolo
subjektívne nekonanie zo strany žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne, ktorá ju v čase
plynutia zákonnej lehoty na podanie odvolania proti rozsudku zastupovala.
20. Na základe vyššie uvedeného podľa názoru dovolacieho súdu nie je daný
dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Súd totiž neodníme strane sporu možnosť
konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. tým, že zamietne jej návrh
na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku, keď neuzná ňou
tvrdený dôvod za ospravedlniteľný podľa § 58 ods. 1 O.s.p. Ustanovenie § 237 ods. 1
písm. f/ O.s.p. totiž dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti
s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa vo všeobecnosti neodníma
účastníkovi možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.
To platí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty.
Aj tu ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná nesprávnosť by
zakladala vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie však vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(pozri ZSP 1/2003 str. 2, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 50/2002, 3 Cdo 232/2005, 3 Cdo 155/2010).
21. Keď odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento súd
zamietol návrh žalobkyne na odpustenie zmeškania lehoty, a potom odmietol odvolanie
proti rozsudku súdu prvej inštancie ako oneskorene podané, ani týmto rozhodnutím
žalobkyni neodňal možnosť konať pred súdom, pretože žalobkyňa odvolanie nepodala
v zákonnej 15-dňovej lehote na podanie odvolania a jej návrh na odpustenie zmeškania
lehoty bol právoplatne zamietnutý.
17. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolaní
žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ C.s.p.
ako procesne neprípustné odmietol.»
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v podstate kopíruje
argumentáciu, ktorú prezentovala v podaných odvolaniach a aj v dovolaniach.
Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 19 Co 199/2014
z 10. marca 2015 vyplýva, že sťažovateľka prezentované okolnosti, ktorými sa snažila
konvalidovať zmeškanie zákonom predpísanej lehoty na podanie opravného prostriedku –
odvolania, vníma ako ospravedlniteľné dôvody predpokladané ustanoveniami § 58 OSP.
Krajský súd interpretoval dotknuté ustanovenia OSP s tým, že sťažovateľke náležite
ozrejmil, ktoré okolnosti je možné hodnotiť ako okolnosti ospravedlniteľné, či už na strane
účastníka konania, alebo jeho právneho zástupcu, pričom sťažovateľke vysvetlil, že ňou
prezentované okolnosti nemajú objektívny charakter, ale ide o okolnosti subjektívneho
charakteru pričítateľné na vrub sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne, ktoré nemožno
kvalifikovať ako okolnosti ospravedlniteľné. Keďže žiadosti sťažovateľky nevyhovel,
nasledujúcim uznesením potom krajský súd odvolanie sťažovateľky podané voči
meritórnemu rozsudku okresného súdu odmietol ako oneskorene podané.
Dovolací súd, ktorý sa zaoberal dovolacími námietkami sťažovateľky, vyhodnotil
opísaný postup konajúcich súdov, ktorý sťažovateľka namietala a snažila sa ho subsumovať
pod dovolací dôvod podľa ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať),
ako právne posúdenie skutkového stavu, ktoré nepredstavuje faktickú procesnú činnosť
konajúceho súdu, a teda a priori nemôže predstavovať vadu predpokladanú citovaným
ustanovením OSP. V nadväznosti na to najvyšší súd vylúčil naplnenie označeného
dovolacieho dôvodu aj v prípade rozhodnutia krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľky
uplatnené voči meritórnemu rozsudku posúdil ako oneskorene podané.
Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoj skutkový
a tomu zodpovedajúci právny záver, čím poskytli dostatočnú ochranu označeným právam
sťažovateľky.
Namietané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nenesú znaky
svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie sú v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopierajú ani
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahujú
dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov.
Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záverov všeobecného súdu.
Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných
pre posúdenie žiadosti sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty, ako ani ich právne
zhodnotenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv
sťažovateľky garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rovnaký záver
platí aj vo vzťahu k vyhodnoteniu námietok sťažovateľky o danosti dovolacieho dôvodu
podľa § 237 písm. f) OSP zo strany najvyššieho súdu.
Odôvodnenie všetkých rozhodnutí tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu
zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu
na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, pričom ich obsah nesignalizuje žiaden
zjavný arbitrárny exces, preto ústavný súd konštatuje kvalitu ich rozhodnutí ako súladnú
s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V uvedenej časti tak ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky ako zjavne
neopodstatnenú.
S ohľadom na všetky uvedené závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017