Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 145/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátkou JUDr. Ingrid Čvirkovou, Levočská 866, Poprad, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva zaručeného a jej práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Poprad sp. zn. z 23. mája 2013, uznesením Okresného súdu

Poprad sp. zn. z 1. júla 2014, uzneseniami Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 10. marca 2015 a sp. zn. z 28. apríla 2015

a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2016 a sp. zn. z 28. septembra 2016 a jej základných práv

zaručených a ods. 2 a a

a ods. 2 a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad

sp. zn. z 23. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2017

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ingrid Čvirkovou, Levočská 866, Poprad

(doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 12. januára 2017), vo veci namietaného

porušenia jej základného práva zaručeného (ďalej

len „ústava“) a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 23. mája 2013, uznesením okresného súdu

sp. zn. z 1. júla 2014, uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 10. marca 2015 a sp. zn.

z 28. apríla 2015 a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 28. septembra 2016 a sp. zn.

z 28. septembra 2016 a jej základných práv zaručených a ods. 2 a

a čl. 29 ods. 1 a ods. 2 a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania

vedeného pred okresným súdom, a to na strane žalobkyne, v ktorom sa domáhala voči

žalovanej „zaplatenia náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti

(obdobie od 1.9.1993 do 31.5.1996) a pri invalidite (obdobie od 1.6.1996 do 30.11.1997)

spolu v sume 2.390,83 eur s príslušenstvom (úroky z omeškania, trovy konania)“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 23. mája 2013 žalobu sťažovateľky

zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 29. júla 2013 podala proti predmetnému

rozsudku odvolanie spolu so žiadosťou o odpustenie zmeškanej lehoty (ďalej aj „žiadosť“).

Žiadosť odôvodnila tým, že «jej predchádzajúca právna zástupkyňa

ju o doručení rozsudku Okresného súdu Poprad zn. -391

zo dňa 23. mája 2013 telefonicky upovedomila až dňa 15.7.2013 s tým, že pre rozsudok si

mala sťažovateľka prísť nasledujúci deň, t.j. dňa 16.7.2013. sťažovateľke

oznámila, že odvolanie proti rozsudku nepodá a doporučila jej vyhľadať iného advokáta.

Sťažovateľka je osoba bez právnického vzdelania a nepostrehla, že lehota na podanie

odvolania jej uplynie dňa 19.7.2013 (keďže rozsudok bol kancelárii

doručený už dňa 4.7.2013). Sťažovateľke sa podarilo nájsť advokáta ochotného zastupovať

jej záujmy až dňa 23.7.2013 (dôkaz: plnomocenstvo na zastupovanie udelené JUDr. Ingrid

Čvirkovej zo dňa 23.7.2013 už založené v súdnom spise). Skutočnosť, že predmetný

rozsudok bol sťažovateľke doručený osobne v kancelárii advokátky až dňa

16.7.2013, sťažovateľka preukazovala listinou vyhotovenou adv. kanceláriou

označenou ako „Vrátenie listinných dôkazov navrhovateľke“, kde v položke č. 19

sa odovzdanie predmetného rozsudku dňa 16.7.2013 konštatuje. Ostatné listinné dôkazy

boli sťažovateľke advokátskou kanceláriou vrátené až dňa 25.7.2013 –

teda po uplynutí lehoty na podanie odvolania (uvedené vyplýva z listiny „Vrátenie

listinných dôkazov navrhovateľke, č.k. “ zo dňa 25.7.2013). Sťažovateľka bez

toho, aby sa o to nejakým spôsobom pričinila, bola postupom advokátky

ukrátená na svojich právach podať v zákonnej lehote odvolanie a tak bola vylúčená

z úkonu, ktorý jej podľa príslušných ustanovení patrí. Sťažovateľka poukázala na

uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.1.2011 (ktoré pripojila k svojej

žiadosti), kde sa konštatuje: „Práceneschopnosť právneho zástupcu žalobcu v čase, kedy

plynula žalobcovi lehota na podanie odvolania proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach

z 27.1.2010 č.k. -91 je ospravedlniteľným dôvodom na strane účastníka

a jeho zástupcu, pričom nie je rozhodujúce, že k práceneschopnosti právneho zástupcu

žalobcu došlo na ôsmy deň od začatia plynutia lehoty na podanie odvolania (lehota na

podanie odvolania začala žalobcovi plynúť 5.2.2010 a nie 4.2.2010, kedy bolo uznesenie

doručené právnemu zástupcovi žalobcu) a nemá vplyv na to ani skutočnosť, že doklad

o práceneschopnosti právneho zástupcu žalobcu bol vystavený až 12.2.2010 t.j. v priebehu

15-dňovej lehoty na podanie odvolania...“».

Okresný súd Poprad uznesením sp. zn. z 1. júla 2014 návrh

sťažovateľky na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania zamietol. O odvolaní

sťažovateľky podanej proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 10. marca 2015, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne potvrdil. Sťažovateľka podala proti označenému druhostupňovému

rozhodnutiu dovolanie.

Krajský súd rozhodol v merite veci o odvolaní sťažovateľky podanom proti rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2013 uznesením sp. zn.

z 28. apríla 2015, ktorým odvolanie ako oneskorene podané odmietol. Sťažovateľka napadla

toto druhostupňové rozhodnutie krajského súdu dovolaním.

Najvyšší súd rozhodol o oboch podaných dovolaniach uzneseniami

sp. zn. a sp. zn. , obe z 28. septembra 2016, ktorými

dovolania ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka uvádza, že s právnymi názormi citovanými v uvedených rozhodnutiach

dovolacieho súdu nesúhlasí, keďže je toho názoru, že v jej veci došlo zo strany okresného

súdu i krajského súdu k nesprávnej právnej aplikácii ustanovenia § 58 ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a v konečnom dôsledku k odňatiu jej

možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľka v sťažnosti takisto prezentuje podrobnú argumentáciu, o ktorú opiera

formulované námietky porušenia svojich označených práv meritórnym rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 23. mája 2013.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie je sťažovateľka toho názoru, že označenými

rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej

v sťažnosti prezentovaných práv garantovaných , listinou a dohovorom.

Vzhľadom na to sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto

nálezom:

„I. Základné právo na súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28.9.2016, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28.9.2016, uznesením Krajského súdu

v Prešove z 10. marca 2015, sp.zn. ; uznesením Krajského súdu v Prešove

z 28. apríla 2015, sp. zn. ; uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn.

z 1.7.2014 a rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. zo

dňa 23.5.2013 porušené bolo.

II. Základné právo zaručené:

- v úst. , ktorým sa uvádza Listina základných práv

a slobôd (ďalej len „Listina“) a v SR, podľa ktorých ženy, mladiství

a osoby zdravotne postihnuté majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci

a na osobitné pracovné podmienky

-v Listiny a v SR, podľa ktorých mladiství a osoby

zdravotne postihnuté majú právo na osobitnú ochranu v pracovných vzťahoch a na pomoc

pri príprave na povolanie

-v Listiny a v SR, podľa ktorých každý má právo na ochranu

zdravia;

- a základné právo na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad

sp. zn. zo dňa 23.5.2013 porušené bolo.

III. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28.9.2016, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.

z 28.9.2016; uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10. marca 2015, sp. zn. 19

; uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. apríla 2015, sp. zn.

; uznesenie Okresného súdu Poprad sp. zn. z 1.7.2014

a rozsudok Okresného súdu Poprad sp.zn. zo dňa 23.5.2013 zrušuje a vec

vracia Okresnému súdu Poprad na ďalšie konanie.

Sťažovateľka navrhuje po zrušení vyššie označených rozhodnutí prednostne vec

vrátiť na Okresný súd Poprad, avšak vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom a pre

prípad (in eventum) iného právneho názoru ústavného súdu ako je vrátenie veci Okresnému

súdu Poprad, eventuálne navrhuje vec na ďalšie konanie vrátiť Krajskému súdu Prešov,

eventuálne Najvyššiemu súdu SR.

IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky, Krajský súd v Prešove a Okresný súd

v Poprade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľke trovy

konania v sume 219,73 € (slovom dvestodevätnásť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej

právnej zástupkyne JUDr. Ingrid Čvirkovej, advokátky, Levočská 866, Poprad, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

Ak v konaní pred Ústavným súdom SR vzniknú sťažovateľke ďalšie trovy okrem

týchto – prevzatie, príprava z 29.12.2016 v sume 101,25 eur, k tomu rež.paušál

v sume 8,39 eur, podanie ústavnej sťažnosti z januára 2017 v sume 101,25 eur, k tomu

rež.paušál 8,84 eur, sťažovateľka žiada priznať náhradu aj týchto ďalších trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky zaručených ,

listinou a dohovorom rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 23. mája 2013 a uznesením okresného súdu sp. zn. z 1. júla 2014

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie

ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že voči namietanému rozsudku okresného

súdu disponovala sťažovateľka opravným prostriedkom – odvolaním, ktorého perfektné

uplatnenie vo všeobecnosti zakladá súdny prieskum realizovaný v odvolacom konaní

druhostupňovým súdom. V prípade sťažovateľky súdny prieskum realizovaný nebol, keďže

druhostupňový súd posúdil sťažovateľkou uplatnené odvolanie ako oneskorene podané.

Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv

rozsudkom okresného súdu je však podstatné, že sťažovateľka možnosťou riadne využiť

opravný prostriedok – odvolanie – disponovala, a teda existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje . To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum

sťažnosťou prezentovaného porušenia označených práv sťažovateľky namietaným

rozsudkom okresného súdu.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu, voči

ktorému sťažovateľka disponovala opravným prostriedkom – odvolaním, ktorý aj využila

a ktorým sa zaoberal krajský súd ako súd odvolací.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky zaručených

a dohovorom uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2015

a sp. zn. z 28. apríla 2015 a uzneseniami najvyššieho súdu

sp. zn. a sp. zn. , obe z 28. septembra 2016

Riadiac sa zásadou materiálnej ochrany ústavnosti judikatúra ústavného súdu

reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu

o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť zároveň garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne ).

V zmysle uvedeného preto ústavný súd preskúmal uplatnené námietky sťažovateľky

aj vo vzťahu k namietaným uzneseniam krajského súdu, ktoré boli napadnuté dovolaním

sťažovateľky, pričom podané dovolania boli odmietnuté ako neprípustné.

V odôvodnení uznesenia sp. zn. z 10. marca 2015 krajský súd

uviedol:

„Aj odvolací súd je toho názoru, že ani na strane navrhovateľky, ani na strane jej

pôvodnej právnej zástupkyne , advokátky so sídlom v

nebola preukázaná existencia ospravedlniteľného dôvodu zmeškania lehoty

na podanie odvolania proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. -391

zo dňa 23.05.2013. Skutočnosť, že pôvodná advokátka odmietla podať odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa nie je takým ospravedlniteľným dôvodom zmeškania lehoty

na podanie odvolania, pre ktorý by bolo možné zmeškanú lehotu odpustiť. Lehota

na podanie odvolania proti rozsudku začala plynúť doručením uvedeného rozsudku právnej

zástupkyni navrhovateľky a to dňa 04.07.2013, teda od 05.07.2013. Lehota na podanie

odvolania uplynula dňom 19.07.2013 tak, ako správne to konštatoval aj súd prvého stupňa.

Skutočnosť, že navrhovateľke bol rozsudok proti ktorému chcela podať odvolanie doručený

jej právnou zástupkyňou až dňa 16.07.2013 a do uplynutia lehoty na podanie odvolania

chýbali necelé 4 dni, nemôže byť dôvodom v zmysle vyhodnoteným ako

ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolanie. Rovnako

takým nemôže byť ani skutočnosť, že navrhovateľka si nového právneho zástupcu našla až

dňa 23.07.2013.

Relevantným dôvodom, pre ktorý by bolo možné odpustiť zmeškanie lehoty by bol

napr. úraz, náhla hospitalizácia, práceneschopnosť a obdobný ospravedlniteľný dôvod, či

už na strane navrhovateľky alebo jej právnej zástupkyni. V konaní však nebolo preukázané,

aby taký ospravedlniteľný dôvod nastal, či už u navrhovateľky alebo u jej právnej

zástupkyne. Neochota pôvodnej právnej zástupkyne navrhovateľky podať odvolanie proti

rozsudku nemôže byť vyhodnotená ako ospravedlniteľný dôvod, pre ktorý by bolo možné

odpustiť zmeškanie lehoty na podanie odvolania.“

V odôvodnení uznesení sp. zn. a sp. zn. , obe

z 28. septembra 2016, najvyšší súd uviedol:

«1. Okresný súd Poprad rozsudkom z 23. mája 2013 č.k. -391 zamietol

žalobu a vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej.

2. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol doručený právnej zástupkyni žalobkyne

4. júla 2013 podala žalobkyňa 29. júla 2013 odvolanie a zároveň aj

žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania.

3. Okresný súd Poprad uznesením z 1. júla 2014 č.k. -424 zamietol

návrh žalobkyne na odpustenie zmeškania lehoty podľa § 58 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“). Po posúdení okolností daného prípadu mal súd

prvej inštancie za to, že v predmetnej veci nejde o ospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty

na podanie odvolania. Uviedol, že právna zástupkyňa žalobkyne ,

ani žalobkyňa, ktorá bola riadne zastúpená v konaní touto právnou zástupkyňou na základe

plnomocenstva zo 16. januára 2008 do 23. júla 2013 nepodali v zákonnej lehote odvolanie

proti rozsudku. Dôvodom zmeškania lehoty tak nebola objektívne situácia, ale subjektívne

nekonanie zo strany žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne.

4. Krajský súd v Prešove uznesením z 10. marca 2015 sp. zn.

uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne podľa

a uznesením z 28. apríla 2015 sp. zn. odmietol odvolanie žalobkyne proti

rozsudku súdu prvej inštancie ako podané oneskorene.

5. Uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10. marca 2015 sp. zn.

napadla žalobkyňa dovolaním, ktorého prípustnosť odôvodnila odňatím možnosti konať

pred súdom ( ), keď nebolo vyhovené jej návrhu na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nemala tak

k dispozícii zákonnú 15-dňovú lehotu na podanie odvolania. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky navrhla uznesenie odvolacieho súdu zmeniť tak, že jej odpustí zmeškanie lehoty

na podanie odvolania proti rozsudku, resp. uznesenie odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti

na ďalšie konanie.

6. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

7. Intervenient vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu

považuje za vecne správne a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky navrhol dovolanie odmietnuť.

8. Žalobkyňa napadla dovolaním aj uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. apríla

2015 sp. zn. , ktorého prípustnosť odôvodnila tiež odňatím možnosti konať

pred súdom ( ), keď odvolací súd odmietol jej odvolanie proti

rozsudku ako podané oneskorene po tom, čo nebolo vyhovené jej návrhu

na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku. Nemala tak

k dispozícií zákonnú 15-dňovú lehotu na podanie odvolania. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky navrhla uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

9. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

10. Intervenient vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že aj toto rozhodnutie odvolacieho

súdu považuje za vecne správne a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky navrhol dovolanie odmietnuť.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [(

Z.z. (ďalej len „“)], po zistení, že dovolanie podala včas

strana sporu (žalobkyňa, ďalej aj dovolateľka) zastúpená v súlade s , bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal vec a dospel k záveru, že

dovolania žalobkyne je potrebné odmietnuť, pretože smerujú proti rozhodnutiam, proti

ktorým nie je dovolanie prípustné ( ).

12. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané 22. apríla 2015 a 20. júna 2015, t.j.

pred 1. júlom 2016, za účinnosti , dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia

ods. 1 a 2 , na základe ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj

na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované

a prípustnosť dovolaní posudzoval v zmysel , a v znení účinnom

do 22. decembra 2015.

13. Dovolanie žalobkyne smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil

uznesenie súdu prvej inštancie a proti uzneseniu , ktorým odmietol odvolanie proti rozsudku

ako podané oneskorene. Uznesenia odvolacieho súdu proti ktorým je dovolanie prípustné,

boli uvedené v a Dovolania žalobkyne nesmerujú proti uzneseniam,

ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolaní preto z § 239 ods. 1 a 2

nevyplýva.

14. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným

vadám, ktoré boli uvedené Žalobkyňa poukazovala vo svojom dovolaní, že

konanie je zaťažené vadou, ktorá bola uvedená v , jej existencia

však nevyšla v dovolacom konaní najavo.

15. Podľa dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv,

priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a práv chránených

záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,

vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom

zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie

odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie

vyjadrenia k odvolaniu a pod.).

16. Dovolateľka mala za to, že odvolací súd zaťažil konanie vadou podľa § 237

ods. 1 písm. f/ spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom, keď nebolo

vyhovené jej návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku

súdu prvej inštancie a keď následne odvolací súd odmietol z tohto dôvodu jej odvolanie

proti rozsudku ako podané oneskorene.

17. Po preskúmaní veci dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa bola

v konaní zastúpená advokátkou na základe plnomocenstva zo 16.

januára 2008 (č. l. 227) do jeho vypovedania advokátkou 23. júla 2013 (č. l. 399), ktorá

skutočnosť bola súdu oznámená 25. júla 2013. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol

rozsudkom z 23. mája 2013 č.k. -391, ktorý bol doručený právnej zástupkyni

žalobkyne 4. júla 2013. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania proti rozsudku

uplynula žalobkyni v piatok 19. júla 2013. Žalobkyňa odvolanie ako aj žiadosť o odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku odôvodnila skutočnosťou, že jej

právna zástupkyňa ju o doručení rozsudku upovedomila telefonicky 15. júla 2013

a nasledujúci deň 16. júla 2013 jej oznámila, že odvolanie proti rozsudku nepodá

a odovzdala jej rozsudok. Zostal jej tak krátky čas do uplynutia zákonnej lehoty

na vypracovanie odvolania proti rozsudku, pričom ide o skutkovo a právne náročnú vec,

na ktorú sama nemá potrebné znalosti. Advokátku ochotnú zastupovať jej spor sa jej

podarilo vyhľadať až po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania proti rozsudku

23. júla 2013. Podľa jej názoru, bez toho, aby sa o to nejakým spôsobom pričinila, bola

postupom svojej právnej zástupkyne ukrátená na svojich právach podať v zákonnej lehote

odvolanie, a tak bola vylúčená z úkonu, ktorý jej patrí. Je tak daný dôvod na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku.

18. Podľa , súd odpustí zmeškanie lehoty, ak ju účastník alebo jeho

zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu, ktorý mu patrí.

Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný

úkon. Podľa vety prvej , odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

19. Súd prvej inštancie podľa citovaných zákonných ustanovení zamietol návrh

na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie

a odvolací súd toto rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Stotožnil sa so záverom súdu

prvej inštancie, že v danej veci nebola preukázaná existencia ospravedlniteľného dôvodu

zmeškania lehoty na podanie odvolania, pre ktorý by bolo možné zmeškanú lehotu odpustiť.

Na základe zistených skutkových okolností mali za to, že dôvodom zmeškania bolo

subjektívne nekonanie zo strany žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyne, ktorá ju v čase

plynutia zákonnej lehoty na podanie odvolania proti rozsudku zastupovala.

20. Na základe vyššie uvedeného podľa názoru dovolacieho súdu nie je daný

dovolací dôvod podľa Súd totiž neodníme strane sporu možnosť

konať pred súdom v zmysle tým, že zamietne jej návrh

na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku, keď neuzná ňou

tvrdený dôvod za ospravedlniteľný podľa Ustanovenie

písm. f/ totiž dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti

s faktickou procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa vo všeobecnosti neodníma

účastníkovi možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle

To platí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty.

Aj tu ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná nesprávnosť by

zakladala vadu podľa , nie však vadu podľa

(pozri ZSP 1/2003 str. 2, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. , , ).

21. Keď odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento súd

zamietol návrh žalobkyne na odpustenie zmeškania lehoty, a potom odmietol odvolanie

proti rozsudku súdu prvej inštancie ako oneskorene podané, ani týmto rozhodnutím

žalobkyni neodňal možnosť konať pred súdom, pretože žalobkyňa odvolanie nepodala

v zákonnej 15-dňovej lehote na podanie odvolania a jej návrh na odpustenie zmeškania

lehoty bol právoplatne zamietnutý.

17. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolaní

žalobkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia , ani z ustanovenia

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa

ako procesne neprípustné odmietol.»

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka v podstate kopíruje

argumentáciu, ktorú prezentovala v podaných odvolaniach a aj v dovolaniach.

Z obsahu odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 10. marca 2015 vyplýva, že sťažovateľka prezentované okolnosti, ktorými sa snažila

konvalidovať zmeškanie zákonom predpísanej lehoty na podanie opravného prostriedku –

odvolania, vníma ako ospravedlniteľné dôvody predpokladané ustanoveniami .

Krajský súd interpretoval dotknuté ustanovenia s tým, že sťažovateľke náležite

ozrejmil, ktoré okolnosti je možné hodnotiť ako okolnosti ospravedlniteľné, či už na strane

účastníka konania, alebo jeho právneho zástupcu, pričom sťažovateľke vysvetlil, že ňou

prezentované okolnosti nemajú objektívny charakter, ale ide o okolnosti subjektívneho

charakteru pričítateľné na vrub sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne, ktoré nemožno

kvalifikovať ako okolnosti ospravedlniteľné. Keďže žiadosti sťažovateľky nevyhovel,

nasledujúcim uznesením potom krajský súd odvolanie sťažovateľky podané voči

meritórnemu rozsudku okresného súdu odmietol ako oneskorene podané.

Dovolací súd, ktorý sa zaoberal dovolacími námietkami sťažovateľky, vyhodnotil

opísaný postup konajúcich súdov, ktorý sťažovateľka namietala a snažila sa ho subsumovať

pod dovolací dôvod podľa ustanovenia (odňatie možnosti konať),

ako právne posúdenie skutkového stavu, ktoré nepredstavuje faktickú procesnú činnosť

konajúceho súdu, a teda a priori nemôže predstavovať vadu predpokladanú citovaným

ustanovením . V nadväznosti na to najvyšší súd vylúčil naplnenie označeného

dovolacieho dôvodu aj v prípade rozhodnutia krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľky

uplatnené voči meritórnemu rozsudku posúdil ako oneskorene podané.

Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd, ako aj najvyšší súd vo svojich

rozhodnutiach zrozumiteľne a bez zjavných logických protirečení vysvetlili svoj skutkový

a tomu zodpovedajúci právny záver, čím poskytli dostatočnú ochranu označeným právam

sťažovateľky.

Namietané rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu nenesú znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti, nie sú v nesúlade s platnou právnou úpravou, nepopierajú ani

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem a predovšetkým obsahujú

dostatočne náležité a zrozumiteľné vysvetlenie svojich skutkových a právnych záverov.

Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záverov všeobecného súdu.

Samotná skutočnosť, že si krajský súd neosvojil interpretáciu okolností relevantných

pre posúdenie žiadosti sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty, ako ani ich právne

zhodnotenie z pohľadu sťažovateľky, nemôže ešte viesť k záveru o porušení práv

sťažovateľky garantovaných a dohovoru. Rovnaký záver

platí aj vo vzťahu k vyhodnoteniu námietok sťažovateľky o danosti dovolacieho dôvodu

podľa zo strany najvyššieho súdu.

Odôvodnenie všetkých rozhodnutí tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu

zodpovedá požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu

na odôvodnenia rozhodnutí všeobecných súdov, pričom ich obsah nesignalizuje žiaden

zjavný arbitrárny exces, preto ústavný súd konštatuje kvalitu ich rozhodnutí ako súladnú

s obsahom a dohovoru.

V uvedenej časti tak ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky ako zjavne

neopodstatnenú.

S ohľadom na všetky uvedené závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol, tak ako to je

uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017