Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 140/2017
PDF · 117.38 KB
No categories available
III. ÚS 140/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom JUDr. Petrom Schmidlom, Záhorácka 11/A, Malacky, pre namietané porušenie
jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave
č. k. 5 Tos 159/2016-75 z 20. októbra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára
2017 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Tos 159/2016-75 z 20. októbra 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Sťažovateľ v podanej sťažnosti uviedol, že uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej
len „okresný súd“) č. k. 3 PP 40/2008-62 z 21. júna 2016 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“) bolo rozhodnuté, že sťažovateľ sa neosvedčil v skúšobnej dobe stanovenej
uznesením okresného súdu sp. zn. 3 PP 40/2008 z 23. júna 2008, ktorým bol podmienečne
prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorej
dôvody doplnil písomne podaním z 13. septembra 2016. Uznesením krajského súdu bola
jeho sťažnosť zamietnutá podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namieta skutočnosť, že uznesenie
krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, pretože krajský súd sa nevysporiadal
so všetkými argumentmi sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nezohľadnil
arbitrárnosť uznesenia okresného súdu a v odôvodnení jeho uznesenia absentujú „právne
úvahy o tom, ako spôsobom sa vyrovnal s obhajobnými námietkami“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1.) Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 5Tos/159/2016-75 zo dňa
20.10.2016 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený
pod č. 209/1992 Zb.
2.) Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5Tos/159/2016-75 zo dňa 20.10.2016
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3.) Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V nadväznosti na túto skutočnosť ústavný súd považuje za potrebné poukázať
na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu sa ústavný súd presvedčil,
že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu.
V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby
sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu
nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto
postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii
nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením
označených práv a uznesením krajského súdu.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017