Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 133/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Čajakova 5,

Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu

podľa uznesením Okresnej prokuratúry Košice II

sp. zn. z 12. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Čajakova 5, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Okresnej prokuratúry

Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. z 12. decembra 2016 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 4. októbra 2016

trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva

k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa .

Sťažovateľka je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva

katastrálne územie a to v podiele 1/2 k celku, pričom syn ďalšieho

podielového spoluvlastníka (tiež v podiele 1/2 k celku) ako jediný spoločník a konateľ

spoločnosti začal v sporných „priestoroch autodielne

vykonávať činnosť autoservisu“ na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorú

uzavrel s druhým podielovým spoluvlastníkom (svojím otcom) a ktorou mu tento prenajal

polovicu predmetných nehnuteľností.

Podľa názoru sťažovateľky je zmluva o nájme nebytových priestorov absolútne

neplatná, „pretože sa jedná o podielové spoluvlastníctvo, ktoré je vymedzené podielom

každého podielového spoluvlastníka na spoločnej veci. Podiel je v danom prípade určený

ideálne a nie reálne, čo v praxi znamená, že predmetná nehnuteľnosť nemôže byť užívaná

z jednej polovice jedným a z druhej polovice druhým spoluvlastníkom, pretože každému

podielovému spoluvlastníkovi patrí presná polovica z každého jedného pomyselného

centimetra spoločnej nehnuteľnosti.“.

Z uvedenej argumentácie sťažovateľka vyvodzuje, že «osobu, ktorá užíva nebytový

priestor na základe absolútne neplatnej zmluvy, nemožno považovať za „oprávnenú osobu“

v zmysle tohto zákonného znaku vyplývajúceho z . ... Aj keď

predmetná nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve menovaných, ½ nehnuteľnosti

patriaca poškodenej (hoci len ideálne) je pre podozrivého cudzou

vecou».

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka na účely ochrany svojich práv využila aj

inštitúty občianskeho práva a podala civilnú žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu

spolu s „návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia“, ktorým by bolo druhému

podielovému spoluvlastníkovi, ako aj spoločnosti zakázané

nakladať so spornými nehnuteľnosťami, zdržať sa užívania týchto nehnuteľností a znášať

ich užívanie spoločnosťou , ktorej spoločníkmi sú sťažovateľka a druhý

podielový spoluvlastník a ktorá má prenajatú od oboch podielových spoluvlastníkov spornú

nehnuteľnosť už od roku 2005 (spoločnosť , prevádzkuje v spornej

nehnuteľnosti rovnako autoservis, pozn.). Okresný súd Košice-okolie uznesením

sp. zn. z 13. septembra 2016 návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného

opatrenia vyhovel, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn.

z 22. decembra 2016 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Trestné oznámenie sťažovateľky bolo uznesením povereného príslušníka Obvodného

oddelenia Policajného zboru ČVS: ORP-3210/JA-KE-2016

z 28. novembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie povereného príslušníka PZ“) podľa § 197 ods. 1

písm. d) odmietnuté, keďže nie je dôvod na začatie trestného stíhania

alebo na postup podľa . Proti rozhodnutiu povereného

príslušníka PZ podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra

napadnutým uznesením sp. zn. z 12. decembra 2016 tak, že ju zamietla.

Podľa názoru sťažovateľky sa okresná prokuratúra nevysporiadala s otázkou

absolútnej neplatnosti spornej zmluvy o nájme nebytových priestorov, a preto je napadnuté

uznesenie podľa jej názoru nepreskúmateľné a zmätočné. Podľa názoru sťažovateľky

neobstojí názor okresnej prokuratúry, že vec nedosahuje intenzitu trestného činu, ale ide len

o civilný spor.

Sťažovateľka, poukazujúc na o prokuratúre

v znení neskorších predpisov, ktoré vylučuje podanie podnetu na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia okresnej prokuratúry nadriadenou prokuratúrou, tvrdí, že spĺňa podmienky

na podanie sťažnosti podľa , a navrhuje, aby ústavný súd

po predchádzajúcom prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky , ,

na inú právnu ochranu podľa

uznesením Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 12. 12 .2016, č.: – bolo

porušené.

II. Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 12. 12. 2016,

č.: sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Košice II na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

III. Okresná prokuratúra Košice II je povinná k náhrade trov právneho zastúpenia

vzniknutých sťažovateľke v sume 374,81 € s DPH...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu

podľa napadnutým uznesením okresnej prokuratúry.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je sťažnosť

sťažovateľky zjavne neopodstatnená. Z už citovaného

totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež

posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného

súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane zdôrazňuje,

že vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory iných orgánov verejnej moci (vrátane orgánov prokuratúry),

ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred nimi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ,

atď.). Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

len také rozhodnutia iných orgánov verejnej moci, na základe ktorých došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo

slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové

a právne závery iného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré boli

obdobne odôvodnené, ako je odôvodnená sťažnosť sťažovateľky, ústavný súd už mnohokrát

vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej

osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať

za súčasť základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa

(napr. , , ), t. j. právo na vznesenie obvinenia, príp.

podanie obžaloby nemá ústavný základ, a teda nepožíva ústavnú ochranu. Osobe, ktorá

podala trestné oznámenie, a teda aj sťažovateľke, vzniká podľa príslušných ustanovení

. Sťažovateľke z uvedeného ustanovenia vyplýva iba právo na to,

aby sa orgány činné v trestnom konaní jej oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich

tomu, že bol spáchaný trestný čin, náležite zaoberali a svoje rozhodnutie o ňom následne

oznámili oznamovateľovi a poškodenému ( a nasl. ).

Zo skutkových okolností uvádzaných v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka

ako oznamovateľka podala 4. októbra 2016 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania

prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru

podľa . Jej trestné oznámenie bolo rozhodnutím povereného

príslušníka PZ z 28. novembra 2016 odmietnuté bez toho, aby vo veci bolo vznesené

obvinenie konkrétnej osobe. Z fotokópie tohto rozhodnutia, ktorá tvorí prílohu sťažnosti

sťažovateľky, vyplýva, že označené rozhodnutie povereného príslušníka PZ je riadne

odôvodnené a obsahuje v súlade so zákonom poučenie o riadnom opravnom prostriedku

(sťažnosti). Sťažovateľka oprávnenie podať sťažnosť proti označenému rozhodnutiu

povereného príslušníka PZ využila a o sťažnosti rozhodla napadnutým uznesením okresná

prokuratúra, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedla:

„...V rámci vykonaného dokazovania boli vo veci zadokumentované listinné dôkazy

relevantné pre objektívne rozhodnutie vo veci a boli vypočutí oznamovateľka

, st. a ml.

Súčasne preskúmaním vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že nebolo preukázané, že by

podozrivý svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky prečinu

neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru. Zo spisu

je zrejmá existencia občiansko-právneho sporu mimo ingerencie orgánov činných

v trestnom konaní. Ide o spor vo výkone vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – nebytovému

priestoru pri existencii dvoch spoluvlastníkov k spoločnej veci. Skutočnosť, že podozrivý

vykonáva podnikateľskú činnosť v časti nehnuteľnosti podliehajúcej spoluvlastníckemu

podielu, nezakladá jeho trestnoprávnu zodpovednosť v intenciách vyššie uvedeného

prečinu, resp. iného trestného činu uvedeného v .“

Z citovaného, ako aj ďalších častí napadnutého uznesenia vyplýva, že okresná

prokuratúra sa sťažnosťou sťažovateľky zákonom požadovaným spôsobom zaoberala

a svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti riadne doručila sťažovateľke. Navyše z obsahu

napadnutého uznesenia vyplýva, že závery, ku ktorým okresná prokuratúra dospela, sú

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.

Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou povereného príslušníka PZ

(ktorú si osvojila aj okresná prokuratúra), podľa ktorej vo veci sťažovateľky ide

«... o občiansko-právny spor, nakoľko v danom prípade sa jedná o spor dvoch

spoluvlastníkov k spoločnej veci a ktorýkoľvek z nich si môže svojej nároky uplatniť žalobou

na príslušnom civilnom súde ... Z princípu „ultima ratio“ vyplýva, že trestné právo má byť

použité len ako najkrajnejší prostriedok, v nevyhnutných prípadoch, kde ostatné právne

nástroje a prostriedky zlyhali.».

Ústavný súd na tomto základe, zdôrazňujúc opakovane, že právo oznamovateľa

trestného činu na vznesenie obvinenia, resp. začatie trestného stíhania proti konkrétnej

fyzickej osobe konania, nepožíva ústavnú ochranu, dospel k záveru, že napadnutým

uznesením okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky

na inú právnu ochranu, a preto jej sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017