Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 133/2017
PDF · 170.63 KB
No categories available
II. ÚS 133/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Čajakova 5,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Košice II
sp. zn. 1 Pn 800/16 z 12. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. januára 2017 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Danicou Holováčovou, Čajakova 5, Košice,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresnej prokuratúry
Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“) sp. zn. 1 Pn 800/16 z 12. decembra 2016 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 4. októbra 2016
trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu neoprávneného zásahu do práva
k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 2 Trestného zákona.
Sťažovateľka je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva
katastrálne územie a to v podiele 1/2 k celku, pričom syn ďalšieho
podielového spoluvlastníka (tiež v podiele 1/2 k celku) ako jediný spoločník a konateľ
spoločnosti začal v sporných „priestoroch autodielne
vykonávať činnosť autoservisu“ na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov, ktorú
uzavrel s druhým podielovým spoluvlastníkom (svojím otcom) a ktorou mu tento prenajal
polovicu predmetných nehnuteľností.
Podľa názoru sťažovateľky je zmluva o nájme nebytových priestorov absolútne
neplatná, „pretože sa jedná o podielové spoluvlastníctvo, ktoré je vymedzené podielom
každého podielového spoluvlastníka na spoločnej veci. Podiel je v danom prípade určený
ideálne a nie reálne, čo v praxi znamená, že predmetná nehnuteľnosť nemôže byť užívaná
z jednej polovice jedným a z druhej polovice druhým spoluvlastníkom, pretože každému
podielovému spoluvlastníkovi patrí presná polovica z každého jedného pomyselného
centimetra spoločnej nehnuteľnosti.“.
Z uvedenej argumentácie sťažovateľka vyvodzuje, že «osobu, ktorá užíva nebytový
priestor na základe absolútne neplatnej zmluvy, nemožno považovať za „oprávnenú osobu“
v zmysle tohto zákonného znaku vyplývajúceho z § 218 Trestného zákona. ... Aj keď
predmetná nehnuteľnosti sú v podielovom spoluvlastníctve menovaných, ½ nehnuteľnosti
patriaca poškodenej (hoci len ideálne) je pre podozrivého cudzou
vecou».
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka na účely ochrany svojich práv využila aj
inštitúty občianskeho práva a podala civilnú žalobu o určenie neplatnosti právneho úkonu
spolu s „návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia“, ktorým by bolo druhému
podielovému spoluvlastníkovi, ako aj spoločnosti zakázané
nakladať so spornými nehnuteľnosťami, zdržať sa užívania týchto nehnuteľností a znášať
ich užívanie spoločnosťou , ktorej spoločníkmi sú sťažovateľka a druhý
podielový spoluvlastník a ktorá má prenajatú od oboch podielových spoluvlastníkov spornú
nehnuteľnosť už od roku 2005 (spoločnosť , prevádzkuje v spornej
nehnuteľnosti rovnako autoservis, pozn.). Okresný súd Košice-okolie uznesením
sp. zn. 15 C 76/2016 z 13. septembra 2016 návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného
opatrenia vyhovel, pričom Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3 Co 398/2016
z 22. decembra 2016 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
Trestné oznámenie sťažovateľky bolo uznesením povereného príslušníka Obvodného
oddelenia Policajného zboru ČVS: ORP-3210/JA-KE-2016
z 28. novembra 2016 (ďalej aj „rozhodnutie povereného príslušníka PZ“) podľa § 197 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku odmietnuté, keďže nie je dôvod na začatie trestného stíhania
alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. Proti rozhodnutiu povereného
príslušníka PZ podala sťažovateľka sťažnosť, o ktorej rozhodla okresná prokuratúra
napadnutým uznesením sp. zn. 1 Pn 800/16 z 12. decembra 2016 tak, že ju zamietla.
Podľa názoru sťažovateľky sa okresná prokuratúra nevysporiadala s otázkou
absolútnej neplatnosti spornej zmluvy o nájme nebytových priestorov, a preto je napadnuté
uznesenie podľa jej názoru nepreskúmateľné a zmätočné. Podľa názoru sťažovateľky
neobstojí názor okresnej prokuratúry, že vec nedosahuje intenzitu trestného činu, ale ide len
o civilný spor.
Sťažovateľka, poukazujúc na § 31 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre
v znení neskorších predpisov, ktoré vylučuje podanie podnetu na preskúmanie napadnutého
rozhodnutia okresnej prokuratúry nadriadenou prokuratúrou, tvrdí, že spĺňa podmienky
na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a navrhuje, aby ústavný súd
po predchádzajúcom prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky , ,
na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 12. 12 .2016, č.: 1 Pn 800/16/8803 – bolo
porušené.
II. Uznesenie Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 12. 12. 2016,
č.: 1 Pn 800/16/8803 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Košice II na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.
III. Okresná prokuratúra Košice II je povinná k náhrade trov právneho zastúpenia
vzniknutých sťažovateľke v sume 374,81 € s DPH...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresnej prokuratúry.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Pri predbežnom prerokovaní sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či nie je sťažnosť
sťažovateľky zjavne neopodstatnená. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež
posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež opakovane zdôrazňuje,
že vzhľadom na svoje ústavné postavenie zásadne nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory iných orgánov verejnej moci (vrátane orgánov prokuratúry),
ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred nimi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej moci vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01 atď.). Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
len také rozhodnutia iných orgánov verejnej moci, na základe ktorých došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, a príp. tiež také, kde k porušeniu základného práva alebo
slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové
a právne závery iného orgánu verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré boli
obdobne odôvodnené, ako je odôvodnená sťažnosť sťažovateľky, ústavný súd už mnohokrát
vyslovil právny názor, podľa ktorého právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej
osoby alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nemožno považovať
za súčasť základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03), t. j. právo na vznesenie obvinenia, príp.
podanie obžaloby nemá ústavný základ, a teda nepožíva ústavnú ochranu. Osobe, ktorá
podala trestné oznámenie, a teda aj sťažovateľke, vzniká podľa príslušných ustanovení
Trestného poriadku. Sťažovateľke z uvedeného ustanovenia ústavy vyplýva iba právo na to,
aby sa orgány činné v trestnom konaní jej oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že bol spáchaný trestný čin, náležite zaoberali a svoje rozhodnutie o ňom následne
oznámili oznamovateľovi a poškodenému (§ 196 a nasl. Trestného poriadku).
Zo skutkových okolností uvádzaných v sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka
ako oznamovateľka podala 4. októbra 2016 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru
podľa § 218 ods. 2 Trestného zákona. Jej trestné oznámenie bolo rozhodnutím povereného
príslušníka PZ z 28. novembra 2016 odmietnuté bez toho, aby vo veci bolo vznesené
obvinenie konkrétnej osobe. Z fotokópie tohto rozhodnutia, ktorá tvorí prílohu sťažnosti
sťažovateľky, vyplýva, že označené rozhodnutie povereného príslušníka PZ je riadne
odôvodnené a obsahuje v súlade so zákonom poučenie o riadnom opravnom prostriedku
(sťažnosti). Sťažovateľka oprávnenie podať sťažnosť proti označenému rozhodnutiu
povereného príslušníka PZ využila a o sťažnosti rozhodla napadnutým uznesením okresná
prokuratúra, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedla:
„...V rámci vykonaného dokazovania boli vo veci zadokumentované listinné dôkazy
relevantné pre objektívne rozhodnutie vo veci a boli vypočutí oznamovateľka
, st. a ml.
Súčasne preskúmaním vyšetrovacieho spisu bolo zistené, že nebolo preukázané, že by
podozrivý svojím konaním naplnil všetky pojmové znaky prečinu
neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru. Zo spisu
je zrejmá existencia občiansko-právneho sporu mimo ingerencie orgánov činných
v trestnom konaní. Ide o spor vo výkone vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – nebytovému
priestoru pri existencii dvoch spoluvlastníkov k spoločnej veci. Skutočnosť, že podozrivý
vykonáva podnikateľskú činnosť v časti nehnuteľnosti podliehajúcej spoluvlastníckemu
podielu, nezakladá jeho trestnoprávnu zodpovednosť v intenciách vyššie uvedeného
prečinu, resp. iného trestného činu uvedeného v trestnom zákone.“
Z citovaného, ako aj ďalších častí napadnutého uznesenia vyplýva, že okresná
prokuratúra sa sťažnosťou sťažovateľky zákonom požadovaným spôsobom zaoberala
a svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti riadne doručila sťažovateľke. Navyše z obsahu
napadnutého uznesenia vyplýva, že závery, ku ktorým okresná prokuratúra dospela, sú
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne.
Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou povereného príslušníka PZ
(ktorú si osvojila aj okresná prokuratúra), podľa ktorej vo veci sťažovateľky ide
«... o občiansko-právny spor, nakoľko v danom prípade sa jedná o spor dvoch
spoluvlastníkov k spoločnej veci a ktorýkoľvek z nich si môže svojej nároky uplatniť žalobou
na príslušnom civilnom súde ... Z princípu „ultima ratio“ vyplýva, že trestné právo má byť
použité len ako najkrajnejší prostriedok, v nevyhnutných prípadoch, kde ostatné právne
nástroje a prostriedky zlyhali.».
Ústavný súd na tomto základe, zdôrazňujúc opakovane, že právo oznamovateľa
trestného činu na vznesenie obvinenia, resp. začatie trestného stíhania proti konkrétnej
fyzickej osobe konania, nepožíva ústavnú ochranu, dospel k záveru, že napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky
na inú právnu ochranu, a preto jej sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2017