Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 120/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť

a , zastúpených

advokátskou kanceláriou GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Dočár, ktorou namietali porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 18. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. mája 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 18. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca

sp. zn. z 12. októbra 2015 bol zamietnutý návrh sťažovateľov na určenie

neplatnosti darovacej zmluvy z 28. júna 2002, ktorej vklad bol povolený 8. júla 2002

(ďalej aj „darovacia zmluva“). Touto darovacou zmluvou sťažovatelia darovali odporkyni

polovicu nehnuteľností zapísaných na v katastrálnom

území Kysucké Nové Mesto. Okresný súd v rozsudku zároveň zaviazal sťažovateľov

nahradiť odporkyni, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne trovy konania.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu a zároveň

uložil navrhovateľom nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania. Podľa sťažovateľov je

rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný a arbitrárny, súd sa v odôvodnení vyhol

zodpovedaniu otázok, ktoré sťažovatelia nastolili v podanom odvolaní. Krajský súd tak

preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 12. októbra 2015 iba formálne

a vecou sa dôsledne nezaoberal.

3. Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46

ods. 1 v zmysle práva na prístup k súdu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd nálezom zrušil

rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sťažovatelia tiež požadujú

náhradu trov právneho zastúpenia.

2

II.

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

5. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide

3

o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,

ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia

veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti (obdobne napr. , , ). Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo záväznou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba

v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli

do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam

zákonného predpisu (, , , ).

6. V prípade sťažovateľov bol návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy

zamietnutý, pretože nepreukázali naliehavý právny záujem na jej určení v zmysle § 80

písm. c) účinného do 30. júna 2016. Ústavný súd v súlade

s opakovane zdôrazňovaným princípom sebaobmedzovania vlastnej rozhodovacej činnosti

sa zaoberal len dôvodom, pre ktorý sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu

týkajúcim sa otázky naliehavého právneho záujmu. V tejto súvislosti krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sťažovatelia ako darcovia prejavili svoju

vôľu nehnuteľnosti darovať odporkyni ako obdarovanej. Sťažovatelia v priebehu konania

ani nikdy nenamietali svoju vôľu skutočne nehnuteľnosti darovať, odporkyňa vyhlásila, že

predmet daru riadne prijala. Na základe toho bol povolený vklad do katastra nehnuteľností.

Sporným bol len podpis odporkyne ako obdarovanej, pretože na darovacej zmluve bola iba

jeho fotokópia.

Ústavný súd v súvislosti s výkladom zmlúv opakovane zdôrazňuje, že

v súkromnoprávnej sfére je potrebné interpretovať záväzkoprávne vzťahy s ohľadom

na skutočnú vôľu zmluvných strán v súlade so zásadou pacta sunt servanta. Z toho vyplýva

priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý

neplatnosť zmluvy zakladá. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou.

Vychádzajúc z tohto princípu potom krajský súd pristúpil k výkladu darovacej zmluvy

4

smerujúcom k odobreniu jej platnosti. Za takejto situácie krajský súd prisvedčil okresnému

súdu, že sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej

zmluvy. Darovacia zmluva je tak naďalej platná.

7. Právny názor, ktorý zaujal krajský súd vo vzťahu k darovacej zmluve, preto nie je

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Takéto závažné nedostatky však z rozsudku krajského súdu nevyplývajú.

Krajský súd pri vyhodnotení všetkých náležitostí darovacej zmluvy dospel k záveru,

že sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti. Darovacia

zmluva si „udržala“ platnosť, čo nepochybne prispieva k posilneniu princípu právnej istoty,

a tým aj právneho štátu.

8. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa . Nezistil totiž možnosť porušenia označených

práv sťažovateľov, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľov, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017

5