Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 120/2017
PDF · 118.09 KB
No categories available
I. ÚS 120/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť
a , zastúpených
advokátskou kanceláriou GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Dočár, ktorou namietali porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co 43/2016
z 18. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. mája 2016 doručená sťažnosť a (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 43/2016 z 18. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Čadca
sp. zn. 10 C 135/2003 z 12. októbra 2015 bol zamietnutý návrh sťažovateľov na určenie
neplatnosti darovacej zmluvy z 28. júna 2002, ktorej vklad bol povolený 8. júla 2002
(ďalej aj „darovacia zmluva“). Touto darovacou zmluvou sťažovatelia darovali odporkyni
polovicu nehnuteľností zapísaných na v katastrálnom
území Kysucké Nové Mesto. Okresný súd v rozsudku zároveň zaviazal sťažovateľov
nahradiť odporkyni, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne trovy konania.
Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu a zároveň
uložil navrhovateľom nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania. Podľa sťažovateľov je
rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný a arbitrárny, súd sa v odôvodnení vyhol
zodpovedaniu otázok, ktoré sťažovatelia nastolili v podanom odvolaní. Krajský súd tak
preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 12. októbra 2015 iba formálne
a vecou sa dôsledne nezaoberal.
3. Vychádzajúc z uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil,
že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v zmysle práva na prístup k súdu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia zároveň navrhli, aby ústavný súd nálezom zrušil
rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Sťažovatelia tiež požadujú
náhradu trov právneho zastúpenia.
2
II.
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie
konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom
zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd
skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
5. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup
k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide
3
o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov,
ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia
veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa tak môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba
v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli
do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam
zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
6. V prípade sťažovateľov bol návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy
zamietnutý, pretože nepreukázali naliehavý právny záujem na jej určení v zmysle § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016. Ústavný súd v súlade
s opakovane zdôrazňovaným princípom sebaobmedzovania vlastnej rozhodovacej činnosti
sa zaoberal len dôvodom, pre ktorý sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu
týkajúcim sa otázky naliehavého právneho záujmu. V tejto súvislosti krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že sťažovatelia ako darcovia prejavili svoju
vôľu nehnuteľnosti darovať odporkyni ako obdarovanej. Sťažovatelia v priebehu konania
ani nikdy nenamietali svoju vôľu skutočne nehnuteľnosti darovať, odporkyňa vyhlásila, že
predmet daru riadne prijala. Na základe toho bol povolený vklad do katastra nehnuteľností.
Sporným bol len podpis odporkyne ako obdarovanej, pretože na darovacej zmluve bola iba
jeho fotokópia.
Ústavný súd v súvislosti s výkladom zmlúv opakovane zdôrazňuje, že
v súkromnoprávnej sfére je potrebné interpretovať záväzkoprávne vzťahy s ohľadom
na skutočnú vôľu zmluvných strán v súlade so zásadou pacta sunt servanta. Z toho vyplýva
priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý
neplatnosť zmluvy zakladá. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou.
Vychádzajúc z tohto princípu potom krajský súd pristúpil k výkladu darovacej zmluvy
4
smerujúcom k odobreniu jej platnosti. Za takejto situácie krajský súd prisvedčil okresnému
súdu, že sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti darovacej
zmluvy. Darovacia zmluva je tak naďalej platná.
7. Právny názor, ktorý zaujal krajský súd vo vzťahu k darovacej zmluve, preto nie je
svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Takéto závažné nedostatky však z rozsudku krajského súdu nevyplývajú.
Krajský súd pri vyhodnotení všetkých náležitostí darovacej zmluvy dospel k záveru,
že sťažovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti. Darovacia
zmluva si „udržala“ platnosť, čo nepochybne prispieva k posilneniu princípu právnej istoty,
a tým aj právneho štátu.
8. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Nezistil totiž možnosť porušenia označených
práv sťažovateľov, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľov, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017
5