Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 114/2017
PDF · 276.82 KB
No categories available
I. ÚS 114/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského
25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Co 133/2014 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 NcC 57/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 133/2014 a v konaní vedenom pod sp. zn.
5 NcC 57/2012 (ďalej aj „napadnuté konania“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola od 12. júna 2012 v postavení
žalobkyne účastníčkou konania vedeného pôvodne Okresným súdom Bratislava III (ďalej
len „okresný súd“) „o zaplatenie odškodného nemajetkovej ujmy za extrémne dlhé konanie
vedené na Okresnom súde Bratislava III. v konaní č. k. 42 Rob/2/2004, následne pod
č. k. 23Cb 69/06“.
3. Sťažovateľka nadväzne na to uvádza, že vo veci rozhodol okresný súd rozsudkom
č. k. 12 C 217/2012-109 z 22. novembra 2013 tak, že žalobu zamietol. Na základe odvolania
doručeného 16. januára 2014 bol spis 18. apríla 2014 predložený krajskému súdu, pričom
„ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti sa Krajský súd v Bratislave riadne nestará o vec,
nekoná s urýchlením a vec je stále v nerozhodnutom stave už takmer 3 roky , pričom vec má
pre sťažovateľku mimoriadny význam, sťažovateľka k prieťahom a nesúrodému konaniu
porušovateľa neprispela , stav jej právnej neistoty o výsledok odvolacieho konania trvá
extrémne dlho, keďže podľa rozhodovacej praxe ESĽP by malo byť v kompenzačných
veciach rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a s urýchlením a to v lehote do 11 mesiacov...
Stav právnej neistoty sťažovateľky o výsledok odvolacieho konania (ako aj konania
ako celku) stále trvá a to v tomto štádiu odvolacieho konania vinou porušovateľa -
Krajského súdu v Bratislava, ktorý za takmer 3 roky pasivity a neefektívneho konania,
nezáujmu o vec nerozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava III, keďže odvolanie podala dňa 16.01.2014 (príloha č. 3), teda legitímne
očakávala a očakáva , že odvolací súd zabezpečí postup podľa rozhodovacej praxe ESĽP
a vo veci rozhodne o jej odvolaní v primeranej lehote.
Keďže k tomu vinou porušovateľa zjavne nedošlo a stav jej právnej neistoty
o výsledok odvolacieho konania trvá už viac ako 3 roky (od 16.01.2014), tak má zato
a tvrdí, že postupom odvolacieho súdu (porušovateľa) došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru , čo je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné a neprijateľné,
keďže podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR by malo byť o odvolaní spravidla
rozhodnuté do 6-ich mesiacov , k čomu zjavne nedošlo.“.
4. Vo vzťahu ku konaniu krajského súdu vedenému pod sp. zn. 5 NcC 57/2012
z obsahu sťažnosti vyplýva, že jeho predmetom bolo rozhodovanie o miestnej príslušnosti
okresného súdu vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 12 C 53/2012 a skončilo
sa vydaním uznesenia č. k. 5 NcC 57/2012-64 z 2. novembra 2012. K namietanej dĺžke
konania sťažovateľka poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), a to „rozhodnutia ESĽP vo veci COCCHIARELLA p. Taliansku, sťažnosť
č. 64886/01; SARTORY p. Francúzsku, sťažnosť č. 40589/07, § 22; SIMALDONE
p. Taliansku, sťažnosť č. 22644/03, § 9 - kedy ESĽP dĺžku kompenzačného konania v trvaní
11 mesiacov považoval za neprimerane dlhú dĺžku konania.
Obdobne viď rozhodnutie ESĽP vo veci GOLHA p. Českej Republike, sťažnosť
č. 7051/06 a VERITER p. Francúzsku, sťažnosť č. 31508/07, § 83 - 87.“.
5. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava v konaní vedenom
pod č. k. 2Co/133/2014 a pod č. k. 5NcC 57/2012 porušené boli.
2. Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom
pod č. k. 2 Co/133/2014 konal bez zbytočných prieťahov .
3. Obchodnej spoločnosti priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný
vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti priznáva úhradu trov
konania v sume 303,04 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť...
do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
9. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
v primeranej lehote prejednaná súdom.
12. Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových
náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu
funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,
a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/ 07, III. ÚS 305/07).
13. Ústavný súd zároveň poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie
každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil,
že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00) alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
14. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn. 2 Co 133/2014
začalo na krajskom súde 18. apríla 2014. Overujúc si stav vedeného odvolacieho konania
ústavný súd dopytom na krajskom súde zistil, že krajský súd rozsudkom verejne
vyhláseným 15. februára 2017 (v deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu) rozsudok
okresného súdu č. k. 12 C 217/2012-109 z 22. novembra 2013 vo veci samej potvrdil.
15. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 133/2014, ústavný súd vychádzajúc
z uvedených okolností prípadu konštatuje, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
bolo v označenom odvolacom konaní vyhlásené potvrdzujúce rozhodnutie sťažovateľkou
napádaného rozsudku okresného súdu. V danom prípade tak už sťažnosť vo svojej podstate
nesmerovala proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu krajského súdu do označených práv.
Hoci sťažovateľkou opísané skutočnosti by mohli indikovať možnosť porušenia označených
práv krajským súdom v období od predloženia spisu okresným súdom, t. j. od 18. apríla
2014 do vydania rozsudku krajského súdu o odvolaní sťažovateľky 15. februára 2017 (spolu
v trvaní približne 2 rokov a 10 mesiacov), tieto prieťahy v okolnostiach danej veci nie sú
takej intenzity, aby dosahovali ústavný rozmer. Ústavný súd totiž pri svojom rozhodovaní
zohľadnil aj skutočnosť, že od podania návrhu okresnému súdu (12. júna 2012)
do vyhlásenia rozhodnutia krajského súdu v odvolacom konaní (15. februára 2017)
neuplynulo viac ako päť rokov, čo pre súdne konanie na dvoch stupňoch súdov nemožno
považovať za ústavne neakceptovateľnú dĺžku súdneho konania, z ktorej by bolo možné
vyvodzovať záver o porušení označených práv.
16. Skutočnosť tvrdená samotnou sťažovateľkou, že konanie krajského súdu vedené
pod sp. zn. 5 NcC57/2012 sa skončilo vydaním uznesenia z 2. novembra 2012,
teda niekoľko rokov pred podaním sťažnosti, zároveň vylučuje akúkoľvek možnosť
vyslovenia porušenia sťažovateľkou označených práv v ďalšom ňou napádanom konaní,
podstatou ktorého bolo rozhodovanie len o miestnej príslušnosti okresného súdu na konanie.
17. Vo vzťahu k sťažovateľom označovanej judikatúre ESĽP ústavný súd uvádza,
že vo veci Durand proti Francúzsku (rozhodnutie zo 7. 7. 2011, č. 4912/10) ESĽP
akceptoval aj konanie o kompenzačnom prostriedku nápravy trvajúce na jednom stupni 23
mesiacov, pričom v sťažovateľkou uvádzanom prípade Simaldone proti Taliansku
(rozsudok z 31. 3. 2009, č. 22644/03) riešil ESĽP otázku primeranosti dĺžky lehoty
na vyplatenie už priznaného odškodnenia, a nie dĺžky konania o návrhu na priznanie
odškodnenia (pozri Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M., Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. vydání, Praha : C. H. Beck, 2012, XIV/188). V tomto
smere preto sťažovateľkou uvádzané argumenty ústavný súd nepovažoval za relevantné na
zmenu právneho stanoviska formulovaného v danej veci vychádzajúceho z ustálenej
judikatúry ústavného súdu.
18. Na základe uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konaním
krajského súdu vedeným pod sp. zn. 2 Co 133/2014 a pod sp. zn. 5 NcC 57/2012 odmietol
ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd
už ďalšími nárokmi uplatneným v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2017