Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 226/2017
PDF · 334.86 KB
No categories available
II. ÚS 226/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom,
Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaniach vedených pod sp. zn.
11 C 42/2011 a sp. zn. 7 Er 3525/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 42/2011 a sp. zn. 7 Er 3525/2010.
Sťažovateľka hneď v úvode sťažnosti uvádza, že sa ochrany svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy domáhala aj sťažnosťou zo 17. decembra 2012, ktorá bola
ústavnému súdu doručená 20. decembra 2012. Ústavný súd túto jej sťažnosť uznesením
sp. zn. III. ÚS 80/2013 odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že nevyčerpala iné právne
prostriedky. Keďže odvtedy uplynulo viac ako dva a pol roka, podáva sťažovateľka druhú
sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v označených
konaniach.
Zo sťažnosti a z jej jednotlivých príloh vyplýva, že sťažovateľka je navrhovateľkou
v právnej veci obnovy konania vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 42/2011 a taktiež
povinnou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Er 3525/2010 na základe
exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz okresného súdu č. k. 7 Ro 688/2008-55
z 23. júna 2010.
Sťažovateľka uvádza, že 12. apríla 2011 podala návrh na povolenie obnovy konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 Ro 688/2008, v ktorom okresný súd 23. júna 2010
podľa jej názoru vydal nezákonný platobný rozkaz, ktorého vydaním porušil nielen
„spotrebiteľské právo“ vnútroštátne, ale aj medzinárodné právo. Keďže na základe tohto
exekučného titulu prebieha exekučné konanie, sťažovateľka podala okresnému súdu
12. apríla 2011 aj podnet na odklad exekúcie. Sťažovateľka namieta, že do dňa podania
sťažnosti ústavnému súdu, čo je viac ako 53 mesiacov, okresný súd nielenže vo veci obnovy
riadne nekoná, ale nebolo nariadené ani jedno pojednávanie a nerozhodol tak ani vo veci
samej. O odklade exekúcie rozhodol okresný súd po takmer dvoch rokoch.
Sťažovateľka uvádza, že sa na okresný súd obrátila na účely poskytnutia ochrany
pred nezákonnými praktikami a neprijateľnými zmluvnými podmienkami a namiesto toho
„dostáva od neho len ignoráciu vo forme nečinnosti“. Podľa nej okresný súd od doručenia
návrhu na obnovu konania a podnetu na odklad exekúcie nevykonal žiaden relevantný úkon
smerujúci k rýchlemu prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci, najmä ak na strane navrhovateľa
je spotrebiteľ zaviazaný k nezákonnému plneniu a vec sa nachádza v exekučnom konaní,
ktorému mal okresný súd zabrániť nevydaním spomínaného platobného rozkazu. Okresný
súd bol a je teda v oboch konaniach absolútne nečinný a porušuje jej ďalšie práva.
Dňa 22. januára 2013 okresný súd uznesením č. k. 7 Er 3525/2010-39 povolil odklad
exekúcie do právoplatného rozhodnutia o obnove konania a 24. januára 2013 uznesením
č. k. 11 C 42/2011-16 povolil obnovu konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C 42/2011-16 z 24. januára 2013 podal
odporca 18. februára 2013 odvolanie. Sťažovateľka namieta, že okresný súd po podanom
odvolaní vo veci nevykonal žiaden úkon. Až na základe jej žiadosti o riadne konanie
a rozhodnutie vo veci zo 16. júna 2014 bola prípisom predsedníčky okresného súdu z 3. júla
2014 upovedomená o tom, že „odvolanie nebolo predložené na rozhodnutie odvolaciemu
súdu a súd svojou nesústredenou činnosťou od podania odvolania (18.02.2013) do
predloženia odvolania odvolaciemu súdu (august 2014) spôsobil tak vo veci ďalší viac 18
mesačný zbytočný prieťah (spolu už takmer 40 mesiacov)“.
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) o podanom odvolaní rozhodol
28. januára 2015 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 11 C 42/2011-16 z 24. januára 2013
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka namieta, že týmto sa vec nielenže
dostala na začiatok, ale od vrátenia spisu z odvolacieho súdu do podania tejto ústavnej
sťažnosti sa opäť viac ako sedem mesiacov nekonalo, okrem pripustenia vystúpenia
pôvodne oprávneného (konanie vedené pod sp. zn. 7 Er 3525/2010, pozn.) a pripustenia
vstupu iného oprávneného uznesením okresného súdu z 2. marca 2015 „(spolu teda ide
o 4 roky prieťahov zo 4 a pol ročného konania 11 C/42/2011)“.
Sťažovateľka namieta, že „spôsobené a spôsobované prieťahy Okresným súdom
Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu
uplatňovať akokoľvek a kdekoľvek svoje práva, keďže je neustále atakovaný nebankovou
spoločnosťou, resp. po x-násobnom postúpení spoločnosťou na Britských Panenských
ostrovov, ktorá si svoje podnikanie založila na nevedomosti ľudí a zneužívania slabšieho
postavenia spotrebiteľa na ďalší subjekt sídliaci na Cypruse s jednoznačným úmyslom
nedobytnosti prípadnej náhrady trov konania úspešnému spotrebiteľovi.
Obiter dictum, predmetná exekúcia je vykonávaná ,
z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, exekútorom dobre známym a v neposlednom
rade z uznesenia Okresného súdu Piešťany zo dňa 02. 03. 2015, č. k. 7 Er/3525/2010-58
vyplýva, že postúpil pohľadávku voči sťažovateľovi (priznaná
platobným rozkazom 7 Ro/688/2008-55 zo dňa 23. 06. 2010) na
už pred podaným odvolaním a odvolanie proti povolení odvolania tak
v podstate podala neoprávnená osoba, pričom Krajský súd v Trnave predmetné
odignoroval, resp. nemal vedomosť z úmyselného zatajenia či už odporcom v konaní
11 C/42/2011 alebo oprávnenými v konaní 7 Er/3525/2010. I to znásobuje dôležitosť
riadneho konania a riadneho, zákonného a spravodlivého rozhodovania a rozhodnutia
Okresným súdom Piešťany, o čo žiada, a na čo sa sťažovateľ objektívne spolieha.“.
Nečinnosť okresného súdu spôsobuje podľa sťažovateľky zbytočné prieťahy
v označených konaniach okresného súdu, a tým dochádza k porušeniu jej označených práv.
Výška celkovej pohľadávky je pričinením okresného súdu už takmer 4 000 € z istiny
cez 900 €. Neúmerná dĺžka konaní pred okresným súdom má dopad najmä na psychickú
stránku sťažovateľky, keďže «do dnešného dňa nemôže byť uzavreté „vazalstvo“
na nebankovom subjekte... Ide o priemerného účastníka, ktorý podpísal úverovú zmluvu
pod tlakom s neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Túto chybu, ako i chybu Okresného
súdu Piešťany (vydanie platobného rozkazu) a nekalé praktiky všetkých „oprávnených“
sa snaží napraviť v konaniach pred Okresným súdom Piešťany, čo mu však nie je umožnené
nečinnosťou porušovateľa.».
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti takto:
„I. Základné právo sťažovateľa, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 11C/42/2011 a 7Er/3525/2010 porušené.
II. Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby v konaniach vedených pod sp. zn.
11C/42/2011 a 7Er/3525/2010 konal bez ďalších prieťahov.
III. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 6.000 €
(slovom: šesťtisíc Eur), ktorej ich je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
IV. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia (2 právne
úkony vykonané v roku 2015 v zmysle § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3
Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb) v sume 296,44 € advokátovi JUDr. Daliborovi
KUCIAŇOVI, Nitrianska č. 5, 921 01 Piešťany, na jeho účet č. , do dvoch
mesiacov od právoplatností tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaniach vedených pod sp. zn. 11 C 42/2011 a sp. zn. 7 Er 3525/2010.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“,
ktoré je garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98,
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 42/2011
Sťažovateľka 12. apríla 2011 podala návrh na povolenie obnovy konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 7 Ro 688/2008.
Dňa 20. decembra 2012 sťažovateľka doručila ústavnému súd sťažnosť
zo 17. decembra 2012, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 42/2011.
Dňa 24. januára 2013 okresný súd uznesením č. k. 11 C 42/2011-16 povolil obnovu
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 Ro 688/2008.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky zo 17. decembra 2012 uznesením sp. zn.
III. ÚS 80/2013 z 12. februára 2013 odmietol pre neprípustnosť z dôvodu, že nevyčerpala
iné právne prostriedky nápravy.
Dňa 18. februára 2013 žalovaný doručil okresnému súdu podanie, ktorého obsahom
bolo odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 11 C 42/2011-16 z 24. januára 2013.
Následne sťažovateľka podaním zo 16. júna 2014 doručeným okresnému súdu
20. júna 2014 žiadala predsedníčku okresného súdu o riadne konanie a rozhodnutie vo veci.
Predsedníčka okresného súdu sťažovateľku prípisom č. Spr. 464/14 z 3. júla 2014
upovedomila o tom, že jej sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za opodstatnenú.
Dňa 30. júna 2014 bol spis okresného súdu sp. zn. 11 C 42/2011 spolu s odvolaním
žalovaného predložený krajskému súdu na konanie o odvolaní. Krajský súd o podanom
odvolaní rozhodol uznesením č. k. 24 Co 498/2014-38 z 28. januára 2015 tak, že uznesenie
okresného súdu č. k. 11 C 42/2011-16 z 24. januára 2013 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, pretože z odôvodnenia jeho rozhodnutia podľa krajského súdu nebolo možné
zistiť, ako súd zistil opodstatnenosť a včasnosť návrhu na obnovu konania, v dôsledku čoho
toto uznesenie považoval aj za nepreskúmateľné.
Po vrátení veci okresnému súdu sťažovateľka 5. októbra 2015 doručila ústavnému
súdu predmetnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podaním z 20. septembra 2016 zobrala svoj návrh
na povolenie obnovy konania v celom rozsahu späť. Okresný súd uznesením č. k.
11 C 42/2001-58 z 20. septembra 2016 konanie zastavil a rozhodol, že žalovaný má právo
na náhradu trov konania v celom rozsahu. Predmetné rozhodnutie okresného súdu
nadobudlo právoplatnosť 19. novembra 2016.
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 11 C 42/2011, ktorého predmetom bol jej návrh na povolenie obnovy
konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 7 Ro 688/2008.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
v konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania
alebo zamietnutia návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48 ods. 2 ústavy
v časti týkajúcej sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože nejde
o rozhodovanie o občianskom práve alebo záväzku a odstránenie stavu právnej neistoty
v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím vo veci. Pri obnove konania podľa
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 môže byť základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené len v štádiu po nadobudnutí
právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy (napr. III. ÚS 191/02, II. ÚS 297/215,
Vzhľadom na uvedené v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania sa účastník
nenachádza v stave právnej neistoty, keďže táto bola odstránená právoplatnosťou
predchádzajúceho rozhodnutia vydaného vo veci samej v konaní, o obnovu ktorého účastník
žiada. Sťažovateľka preto nepožíva ochranu vyplývajúcu z čl. 48 ods. 2 ústavy v tejto fáze
konania o návrhu na povolenie obnovy. Uvedené závery týkajúce sa základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov možno primerane vzťahovať aj na právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd túto časť sťažnosti pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 3525/2010
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48. ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu aj v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 Er 3525/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 16. decembra 2010 sa na návrh oprávneného
a na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz okresného súdu č. k.
7 Ro 688/2008-55 z 23. júna 2010, začalo exekučného konanie o vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť istinu v sume 962,06 € s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho
konania a trovy exekúcie. Exekučné konanie je okresným súdom vedené pod sp. zn.
Okresný súd poveril súdneho exekútora výkonom exekúcie 14. februára 2011.
Dňa 12. apríla 2011 sťažovateľka v postavení povinného doručila okresnému súdu
návrh na odklad tejto exekúcie.
Okresný súd uznesením č. k. 7 Er 3525/2010-39 z 22. januára 2013 povolil odklad
exekúcie do právoplatného rozhodnutia o obnove konania vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 11 C 42/2011. Ústavný súd zistil, že predmetné uznesenie okresného súdu
nadobudlo právoplatnosť 26. februára 2013. Konanie o obnove konania vedené
pod sp. zn. 11 C 42/2011 bolo právoplatne skončené 19. novembra 2016 zastavením
konania.
Sťažovateľka predmetnú sťažnosť doručila ústavnému súdu 5. októbra 2015,
teda v čase, keď konanie o obnove konania vedené na okresnom súde pod sp. zn.
11 C 42/2011 ešte nebolo právoplatne skončené.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného
štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Súčasťou
rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj názor (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03, II. ÚS 478/2010), že ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom
len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými
orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom, pozn.) ešte trvalo, resp. mohlo
trvať. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je totiž požiadavka, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov
verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti,
že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo
a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo
(m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd konštatuje, že v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu nemohlo postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 Er 3525/2010 dochádzať k porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže výkon exekúcie bol
v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (5. októbra 2015, pozn.) odložený, pretože
okresný súd uznesením č. k. 7 Er 3525/2010-39 z 22. januára 2013 povolil odklad exekúcie,
pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť ešte pred doručením sťažnosti ústavnému
súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017