Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 254/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Sergejom Romžom, Hrnčiarska 5, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 5 a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. augusta 2016 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. septembra 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. novembra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Sergejom Romžom, Hrnčiarska 5, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“)

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie špecializovaného trestného súdu“)

a jeho uznesením z 24. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie špecializovaného

trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

najvyššieho súdu“) a jeho uznesením zo 14. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie

pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku podľa a

v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ v procesnom podstavení obvineného bol

16. decembra 2015 na základe príkazu na zatknutie a Európskeho zatýkacieho rozkazu

vydaného špecializovaným trestným súdom zadržaný na území Rakúska. Na základe

rozhodnutia Krajinského súdu vo Viedni bol 24. augusta 2016 odovzdaný na hraničnom

priechode policajným orgánom Slovenskej republiky.

Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ podľa § 72

ods. 2 s poukazom na v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a podľa

Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. a) vzatý do väzby. Špecializovaný trestný súd napadnutým

uznesením zároveň podľa rozhodol, že väzba sťažovateľa sa

nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c)

. Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného

súdu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým uznesením

zo 14. septembra 2016 podľa ako nedôvodnú

zamietol.

Zo sťažovateľom predloženej dokumentácie tiež vyplýva, že špecializovaný trestný

súd uznesením sp. zn. z 11. novembra 2016 po podaní obžaloby

prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

31. októbra 2016 podľa (okrem iného) rozhodol,

že z dôvodu podľa sťažovateľa ako obvineného

ponecháva vo väzbe. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu špecializovaného trestného

súdu z 11. novembra 2016 podal sťažnosť, ktorú podľa zistení ústavného súdu získaných

pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd uznesením vydaným

pod sp. zn. zamietol.

Namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením

špecializovaného trestného súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal)

a napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal) odôvodňuje sťažovateľ v úvodnej časti svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu najmä takto:

„Porušenie práva na osobnú slobodu, podľa , 2 a 5 , sťažovateľ

vidí v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa pri svojom rozhodovaní,

nerešpektovali materiálne a procesné väzobné podmienky, následkom čoho došlo

rozhodnutím o väzbe k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa, z dôvodov a spôsobom,

ktorý je v rozpore s ust. , ako aj ust.

.

Porušenie práva na osobnú slobodu, podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru, sťažovateľ vidí

v tom, že pozbavenie jeho osobnej slobody, v dôsledku väzobného stíhania, nebolo

materiálne a procesne v súlade s vnútroštátnym právom, konkrétne v rozpore s ust. § 71

ods. 1 písm. a) , ako aj v rozpore s ust. .“

Svoje výhrady voči postupu špecializovaného trestného súdu, ako aj

postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a voči ich napadnutým rozhodnutiam

sťažovateľ formuluje najmä takto:

„Namietané porušenie materiálnych väzobných podmienok (substantive

requirement) sťažovateľ vidí v tom, že:

1. Všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa, založili svoje rozhodnutie

o väzbe sťažovateľa, na dôvodoch, ktoré nie sú spôsobilé objektivizovať existenciu obavy

z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku.

2. Všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa, opomenuli pri svojom

rozhodovaní presvedčivým a preskúmateľným spôsobom vysporiadať s existenciou

tzv. negatívnych dôvodov (skutočností), ktoré vo svojich dôsledkoch negujú - popierajú

dôvodnosť väzobného stíhania sťažovateľa.

3. Všeobecné súdy pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, opomenuli komplexne

vyhodnotiť existenciu materiálnych väzobných podmienok.

Ad 1.) Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,

pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby, judikoval dôvodnosť väzby, teda existenciu

obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku, na základe dvoch konkrétnych skutkových okolností:

a) nesplnenie ohlasovacej povinnosti sťažovateľom, pri jeho vycestovaní mimo

územia republiky, na dobu prevyšujúcu 3 mesiace;

b) nie úplne s realitou opísané zdravotné ťažkosti.

ad a)... nesplnenie administratívnej ohlasovacej povinnosti, vo vzťahu k procesným

povinnostiam, ktoré pre sťažovateľa vyplývajú z jednotlivých ustanovení , sú právne

bezvýznamné. Navyše nesplnenie predmetnej administratívnej povinnosti je potrebné

vyhodnotiť v kontexte s okolnosťami, za ktorých a pre ktoré sťažovateľ vycestoval z územia

Slovenskej republiky, a tými bola reálna obava o jeho život a život jeho najbližšej rodiny,

v dôsledku vydierania zo strany doposiaľ nestotožnených páchateľov, o čom som podal

aj trestné oznámenie.

... ad b)... prípadná formálna, či vecná neperfektnosť dokladov (lekárskych správ),

ktorými objektivizoval dôvod svojej neúčasti na nariadených procesných úkonoch -

výsluchoch, nemožno automaticky hodnotiť ako snahu vyhnúť sa realizácii nariadených

procesných úkonov, či dokonca vedenému trestnému stíhaniu, ale bolo namieste hodnotiť

túto skutočnosť v kontexte s charakterom, a teda závažnosťou choroby sťažovateľa, ktorú sa

podarilo diagnostikovať až s odstupom času, po absolvovaní série zložitých diagnostických

vyšetrení.

... Ad 2.) vo vzťahu k existencii tzv. negatívnych skutočností, ktoré negujú existenciu

obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu... tieto sťažovateľ vidí v nasledovných

skutočnostiach:

a) Konkrétne všeobecné súdy, v rámci väzobného rozhodovania, sa opomenuli

vysporiadať s okolnosťou negujúcou existenciu deklarovaných väzobných dôvodov,

spočívajúcich v dobe (dĺžke), po ktorú je sťažovateľ doposiaľ obmedzený na osobnej

slobode, na základe väzobných rozhodnutí, keď iba v rámci vydávacej väzby v rakúskej

republike, bol obmedzený na osobnej slobode, po dobu 9 mesiacov, pričom celková doba,

po ktorú je sťažovateľ, ku dnešnému dňu obmedzený na osobnej slobode, prevyšuje

12 mesiacov. Nič na veci nemení skutočnosť, že doba strávená sťažovateľom vo vydávacej

väzbe, sa do doby trvania väzby, podľa , nezapočítava. V tejto

súvislosti pre deklarovanú obavu z naplnenia väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a)

, sa javí podstatnou nie samotné trvanie väzby, v režime Trestného

poriadku, ale doba, po ktorú bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode, na základe

väzobných rozhodnutí vydaných justičnými orgánmi Slovenskej republiky. ... s postupujúcim

trestným stíhaním, sa obava z naplnenia ktoréhokoľvek väzobného dôvodu (osobitne

väzobného dôvodu, podľa ), zoslabuje do tej miery

až nakoniec pominie.

b) rovnako všeobecné súdy, v rámci napadnutých väzobných rozhodnutí,

sa opomenuli vysporiadať so skutočnosťami, že sťažovateľ, po prílete do Viedne sa riadne

ubytoval v hoteli a až do času jeho zadržania sa zdržiaval na adrese

svojho prechodného pobytu... pričom v tejto súvislosti, v súlade s platnými právnymi

predpismi Rakúskej republiky, si sťažovateľ riadne splnil svoju ohlasovaciu administratívnu

povinnosť (08. 10. 2015) s tým, že si bol plne vedomý toho, že registráciou k prechodnému

pobytu, vzniká povinnosť príslušných rakúskych štátnych orgánov, signalizovať túto

skutočnosť slovenským štátnym orgánom.

c) v konečnom dôsledku skutočnosťou, ktorá neguje existenciu deklarovaných

materiálnych väzobných dôvodov, je aj vecná a chronologická konzistentnosť jednotlivých

diagnostických vyšetrení, ktoré sťažovateľ počas pobytu v zahraničí absolvoval a ktoré

objektivizovali u sťažovateľa existenciu závažného ochorenia, ktoré v dôsledku jeho

charakteru, jeho závažnosti a zdravotných rizík s ním spojených, sťažovateľovi

neumožňovali reálne zúčastniť sa naplánovaných procesných úkonov v jeho trestnej veci

na Slovensku,

d) žiada sa navyše dodať, že skutočnosťou, ktorá sama osebe vylučuje reálnosť

existencie obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, je aj prístup, teda plnenie

si procesných povinností sťažovateľom, v doterajšom priebehu vedeného trestného stíhania,

keď bezpodmienečne sa zúčastňoval všetkých nariadených procesných úkonov

(opakovaných výsluchov, ako aj konfrontácií so svedkami). Za týchto okolností, nemožno

hodnotiť neúčasť, sťažovateľa na jednom procesnom úkone - opakovanom výsluchu (treťom

v poradí), navyše v situácii, keď na odôvodnení, že už vo veci vypovedal všetko,

čo považoval za potrebné, ako skutočnosť (okolnosť) zakladajúcu existenciu obavy, že sa

vyhýba trestnému stíhaniu...

ad 3.) vo vzťahu k námietke vzťahujúcej sa k absencii komplexného zhodnotenia

všetkých skutkových okolností významných z hľadiska existencie materiálnych väzobných

podmienok, sa žiada akcentovať, že úlohou všeobecných súdov bolo v tejto súvislosti,

pri väzobnom rozhodovaní, náležite a presvedčivo sa vysporiadať so všetkými relevantnými

okolnosťami, teda nielen pozitívnymi, ktoré podľa názoru všeobecných súdov svedčia

o existencii deklarovaného väzobného dôvodu, ale s rovnakou starostlivosťou

aj s tzv. negatívnymi okolnosťami, ktoré existenciu väzobného dôvodu spochybňujú,

či negujú.“

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza:

„Namietané porušenie procesných (formálnych) väzobných podmienok, sťažovateľ

vidí v tom, že:

1. v konaní, ktoré bezprostredne predchádzalo väzobnému rozhodovaniu

a to konkrétne pri predvolávaní sťažovateľa na jednotlivé procesné úkony (výsluchy),

vrátane ostatného výsluchu, bol porušený zákon, v ust. .

... Žiadne z predvolaní, ktoré mali byť zasielané vyšetrovateľom sťažovateľovi neboli

opatrené dátumom ich vydania, teda nevykazovali formálnu náležitosť, ktorá sa javí

podstatnou pre verifikovanie chronologickej konzistentnosti ich vydania a následného

doručovania sťažovateľovi, ako aj pre verifikáciu (objektivizáciu) ich existentnosti.

V súvislosti s realizovanými predvolávaniami na výsluch rovnako sťažovateľ

namieta, že predmetné predvolania neboli realizované včas... Za týchto okolností

predvolávanie na výsluch, s časovým predstihom 5 dní, nemožno považovať za predvolanie,

ktoré bolo realizované včas, a teda v súlade s procesnými požiadavkami normatívne

ustanovenými v .

Rovnako sťažovateľ namieta, že procesný postup vyšetrovateľa súvisiaci

s predvolávaním obvineného na výsluch, nie je súladný s procesnými pravidlami,

normatívne ustanovenými v

... V tejto súvislosti predovšetkým sťažovateľ namieta vecnú nedôvodnosť

nariadeného výsluchu. ... Z obsahu podaného návrhu, ako aj z obsahu predmetných

procesných rozhodnutí, ktoré chronologicky predchádzali vydaniu napadnutého uznesenia

o vzatí sťažovateľa do väzby, nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutkové okolnosti mali byť

objasnené nariadenými výsluchmi, ako aj to aký je ich význam vo vzťahu k predmetu

dokazovania. Uvedené sa javí podstatným pre posúdenie vecnej dôvodnosti nariadeného

výsluchu, a to spôsobom ako to má na mysli ust.

... Rovnako v tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že opakované predvolávanie

obvineného na výsluch, za procesnej situácie, keď tento už vo veci opakovane vypovedal

v procesnom postavení obvineného, pričom na ostatnom výsluchu využil svoje právo

a vo veci nevypovedal a zároveň vyhlásil, že toto svoje právo využíva aj vo vzťahu

k ďalšiemu priebehu prípravného konania, nemožno vnímať a vyhodnocovať inak

ako nezákonné psychické donucovanie obvineného k výpovedi vyšetrovateľom, motivované

snahou dosiahnuť zmenu doterajšieho postoja obvineného nevypovedať.

2. Všeobecné súdy, v napadnutých väzobných rozhodnutiach, porušili právo

sťažovateľa na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia...

... Konkrétne všeobecné súdy, v napadnutých väzobných rozhodnutiach,

nereflektovali na podstatu námietok týkajúcich sa:

- absencie konkrétnych skutkových okolností objektivizujúcich existenciu obavy

z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu...

- existencie tzv. negatívnych skutkových okolností, teda skutkových okolností, ktoré

popierali existenciu deklarovaných skutkových väzobných dôvodov...

- porušenia procesných pravidiel v konaní, ktoré bezprostredne predchádzalo

vlastnému väzobnému rozhodovaniu, podľa § 120 ods. 1 a § 121 ods. 1 Trestného

poriadku...

- porušenia procesných požiadaviek kladených na štruktúru odôvodnenia

napadnutých rozhodnutí, podľa ...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom

pod sp. zn.: a uznesením sp. zn.: zo dňa 24. 08. 2016, porušil

základné práva , zaručené v , 2 a 5 Slovenskej

republiky, práva zaručené na osobnú slobodu v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.:

a uznesením sp. zn.: , zo dňa 14. 09. 2016, porušil základné práva

, zaručené v , 2 a5 , práva zaručené

na osobnú slobodu v čl. 5 ods. 3 a4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: , zo dňa

14. 09. 2016, zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby

, prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania

, v sume 245,70 EUR (slovom: dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat

centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Sergeja Romžu, do 15 dní od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

garantovaných a práv garantovaných dohovorom napadnutým uznesením

špecializovaného trestného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím

jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených

práv došlo (aj) napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu (resp. postupom,

ktorý jeho vydaniu predchádzal), ktorým bol z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku vzatý do väzby.

Podľa proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná

sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému

uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj

využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo aj svojím

napadnutým uznesením urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti

sťažovateľa tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať

napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu

predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv

garantovaných a práv garantovaných dohovorom napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade

s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo

inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec

bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,

má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť

je citovaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich práv garantovaných

v označených článkoch a dohovoru (aj) napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.

Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou

judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť

len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov

so sťažovateľom označenými základnými právami podľa , resp. právami

podľa dohovoru. Napriek v časti II.1 tohto uznesenia konštatovanému nedostatku

právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho

v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu (ako

aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) ústavný súd v súlade s materiálnym

prístupom k ochrane ústavnosti vzal pri posudzovaní namietaného porušenia práv

sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal, do úvahy aj obsah napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu,

keďže napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho

súdu o uplatnenom opravnom prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu

požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. , ,

).

Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby

len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo

trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu

hrozí vysoký trest.

Špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie o existencii väzobného dôvodu podľa

u sťažovateľa odôvodnil v napadnutom uznesení

z 24. augusta 2016 (v kontexte námietok sťažovateľa, pozn.) najmä takto:

„Pokiaľ ide o priebeh trestného stíhania, doteraz operatívne zistené údaje o pobyte

obvineného a o snahe orgánov činných v trestnom konaní vypočuť ho (nasledovné údaje

súhlasia s údajmi uvedenými aj v zatýkacích rozkazoch a korešpondujú s obsahom spisu),

je potrebné uviesť nasledovné:

Uznesenie o vznesení obvinenia bolo obvinenému doručené

dňa 08. 10. 2012 a v dňoch 17. 10. 2012 a 19. 03. 2013 vykonal vyšetrovateľ PZ jeho

výsluch v procesnom postavení obvineného. Pri výsluchoch obvinený uviedol adresu

trvalého pobytu a adresu na doručovanie písomností zhodne

. V priebehu vyšetrovania obvinený nedatovaným listom, doručeným

konajúcemu vyšetrovateľovi PZ dňa 20. 01. 2014, oznámil zmenu svojho prechodného

bydliska a adresy na doručovanie písomností na .

Vykonanou operatívno-pátracou činnosťou bolo zistené, že ku dňom 31. 08. 2014

a 10. 10. 2014 došlo k zániku nájmu nehnuteľností na

užívaných obvineným , ktorý sa na uvedenej adrese nezdržiava

a ani mu nie je doručovaná, resp. pre jeho osobu preberaná pošta. Obvinený bol

dňa 04. 02. 2015 prihlásený k trvalému pobytu na adrese

. Podaním zo dňa 13. 02. 2015, doručeným vyšetrovateľovi

PZ dňa 18. 02. 2015, obhajca obvineného v mene obvineného oznámil

adresu obvineného s tým, že na uvedenej adrese obvinený bol

a naďalej je zastihnuteľný. Túto adresu potvrdil vyšetrovateľovi PZ mailom aj obvinený.

Po podaní a vyhodnotení znaleckého posudku znaleckého ústavu Ekonomickej

univerzity v Bratislave vyšetrovateľ PZ písomne predvolal obvineného na výsluch na

deň 11. 03. 2015. Zaslané predvolanie sa vrátilo s poznámkou, že ju adresát neprevzal

v odbernej lehote. O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 02. 03. 2015 vyrozumený obhajca

obvineného . Obvinený sa na výsluch nedostavil. Hoci obvinený zaslané

predvolanie neprevzal, deň pred plánovaným výsluchom (dňa 10. 03. 2015) zaslal

vyšetrovateľovi PZ mailom správu, že zo zdravotných dôvodov nemôže cestovať a preto sa

k výsluchu nemôže dostaviť. Uviedol, že trpí srdcovou arytmiou a bude mať niekoľko dní

holter, musí dokončiť komplexné vyšetrenia a bude mu vystavená lekárska správa, ktorú

zašle vyšetrovateľovi PZ, čo sa však do dnešného dňa nestalo. Obvinený až na výzvu

vyšetrovateľa PZ (mail zo dňa 16. 03. 2015) zaslal opäť mailom zo dňa 19. 03. 2015 len

oskenované lekárske potvrdenie od všeobecného lekára

zo dňa 06. 03. 2015 (t. z. zo dňa, ktorý

predchádzal mailovej správe obvineného) o tom, že trpí úzkosťou a depresiou s vážnymi

psychosomatickými symptómami.

Vyšetrovateľ PZ znovu písomne predvolal obvineného na výsluch na deň

31. 03. 2015. Zaslané predvolanie sa vrátilo s poznámkou, že ju adresát neprevzal

v odbernej lehote. O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 25. 03. 2015 vyrozumený obhajca

obvineného . Obvinený sa na výsluch nedostavil. Hoci obvinený zaslané

predvolanie neprevzal, opäť odoslal vyšetrovateľovi PZ mailom správu (v nedeľu

dňa 29. 3. 2015), s ktorou sa reálne mohol vyšetrovateľ PZ oboznámiť deň pred

plánovaným výsluchom (dňa 30. 03.2 015), v ktorej bez akejkoľvek lekárskej správy či

potvrdenia uvádza, že má dňa 03. 04. 2015 termín kontroly u lekára a na Slovensku bude

približne okolo 11. - 12. 04. 2015, pričom vyšetrovateľovi PZ dopredu zavolá (čo sa

nestalo) a tiež udáva, že poletí cez Moskvu, kde má všetky veci. Obvinený do dnešného dňa

vyšetrovateľovi PZ žiadnu lekársku správu a ani potvrdenie o vykonaní lekárskej kontroly

nepredložil.

V nadväznosti na mail obvineného zo dňa 29. 03. 2015 bol vyšetrovateľom PZ určený

ďalší termín výsluchu obvineného na deň 21. 04. 2015. Zaslané písomné predvolanie si

neprevzal obvinený, ale splnomocnenec - matka manželky obvineného .

O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 08. 04. 2015 vyrozumený obhajca obvineného

. Obvinený sa k výsluchu nedostavil. Opäť jeden deň pred výsluchom

(dňa 20. 04. 2015) zaslal vyšetrovateľovi PZ mailovú správu, v ktorej uvádza, že dostal

predvolanie k výsluchu, ale na Slovensko doletí až 24. 04. 2015, a preto požiadal o iný

termín výsluchu.

Ďalší termín výsluchu obvineného určil vyšetrovateľ PZ na deň 05. 05. 2015. Zaslané

písomné predvolanie rovnako, ako v ostatnom prípade, neprevzal obvinený, ale

splnomocnenec . O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 27. 04. 2015

vyrozumený obhajca obvineného . Obvinený sa k výsluchu nedostavil

a znovu jeden deň pred výsluchom (dňa 04. 05. 2015) zaslal vyšetrovateľovi PZ mailom

správu, v ktorej sa odvoláva na zdravotné problémy, ktoré však nedokladuje žiadnou

lekárskou správou alebo potvrdením. Obvinený tiež uvádza, že sa nachádza mimo územia

Slovenska, dňa 05. 05. 2015 má podpísal zmluvu s novým obhajcom a podpísanú plnú moc

okamžite zašle vyšetrovateľovi PZ, aby bol dohodnutý nový termín výsluchu. Obvinený

do dnešného dňa splnomocnenie vyšetrovateľovi PZ nedoručil.

Keďže obvinenému jeho pôvodný obhajca vypovedal plnú moc

pre stratu dôvery, o čom vyšetrovateľa PZ informoval listom zo dňa 29. 04. 2015,

doručeným dňa 05. 05. 2015 a obvinený nezaslal vyšetrovateľovi PZ podpísanú plnú moc

inému obhajcovi tak, ako sa pôvodne vyjadril v mailovej správe zo dňa 04. 05. 2015,

obvinený bol listom vyšetrovateľa PZ zo dňa 11. 05. 2015 vyzvaný na zvolenie si obhajcu.

Zaslanú písomnú výzvu si obvinený neprevzal a písomnosť sa vrátila s poznámkou, že ju

adresát neprevzal v odbernej lehote. V dôsledku toho na základe žiadosti vyšetrovateľa PZ

ustanovil obvinenému obhajcu z dôvodov sudca

pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

opatrením zo dňa 12. 06. 2015, sp. zn. .

Vykonanou operatívno-pátracou činnosťou bolo zistené, že obvinený

(a ani jeho manželka so synom) sa nezdržiava v mieste prihlásenia trvalého

pobytu v . Na tejto adrese je menom obvineného označená len

schránka spolu s menom . Bolo zistené, že na uvedenej adrese býva a má trvalé

bydlisko ... Menovaná policajtom poskytla informáciu, že je krstnou

mamou dieťaťa obvineného , ktorý v byte nikdy nebýval a ona len

súhlasila s tým, že bude mať v jej byte trvalé bydlisko a do jej schránky bude doručovaná

jemu adresovaná pošta. Podľa ňou poskytnutej informácie bol obvinený v byte naposledy

niekedy pred rokom a pokiaľ vie, momentálne sa zdržiava niekde v zahraničí, nevie však

kde. S obvineným nie je v žiadnom kontakte.

V rámci vykonávanej operatívno-pátracej činnosti podala k pobytu obvineného

vysvetlenie (matka manželky obvineného), ktorá uviedla, že preberá

poštu obvineného , ale osobne mu ju neodovzdáva. Obvinený jej raz

do týždňa zatelefonuje z utajeného čísla a ona jemu alebo jeho advokátovi iba povie,

čo bolo na jeho meno doručené. Nevie, kde sa momentálne obvinený nachádza.

Dňa 14. 05. 2015 obvinený kontaktoval operatívneho pracovníka

Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej

polície, expozitúra Stred v Banskej Bystrici, ktorému o. i. uviedol, že sa zdržiava a pracuje

v zahraničí (bez bližšieho spresnenia) a nemá advokáta, nakoľko sa advokátmi nenechá

vydierať.

Obvinený , ako štatutárny orgán obchodnej spoločnosti

, bol nekontaktný aj vo vzťahu k Daňovému úradu Bratislava, pričom zásielky zasielané

na evidované sídlo tejto spoločnosti sa vrátili s poznámkou, že adresát je neznámy.

Na základe žiadosti vyšetrovateľa PZ bolo dňa 23. 06. 2015 po obvinenom

vyhlásené celoštátne pátranie (s negatívny výsledkom), pričom na základe

zistení sa nenachádza na území Slovenskej republiky (čo viackrát potvrdil aj samotný

obvinený), ale na bližšie nezistenom mieste v cudzine (podľa predloženej lekárskej správy

z marca 2015 by mohlo ísť o Cyprus).

Z doposiaľ uvedeného je teda nesporné, že obvinený

sa nezdržiaval v mieste evidovaného (zjavne len formálne) trvalého bydliska v Slovenskej

republike, totožného s ním udanou adresou, zásielky vyšetrovateľa PZ zasielané na túto

adresu nepreberal, resp. ich v dvoch prípadoch prebrala ním určená splnomocnenkyňa

(podľa jej vyjadrenia prijaté zásielky obvinenému neodovzdávala, len ho raz do týždňa

telefonicky informovala, čo bolo na jeho meno doručené). Obvinený sa na predvolania

vyšetrovateľa PZ k procesným úkonom nedostaval a hoci predvolania nepreberal, vždy deň

pred termínom úkonu zdôvodňoval svoju neúčasť na úkone mailovými správami zasielanými

vyšetrovateľovi PZ bez zaručeného elektronického podpisu. Ani v jednom prípade

elektronickými prostriedkami urobené podanie nepotvrdil do troch pracovných dní

spôsobom ustanoveným v . Zdôvodnenie neúčasti na

úkonoch zo zdravotných dôvodov pritom nedokladoval predložením vyjadrenia lekára (§

120 ods. 2 ) alebo predložením lekárskej správy či potvrdenia o svojej

účasti na lekárskom vyšetrení alebo lekárskej kontrole. Tu hodno poznamenať, že obvinený

v elektronickej správe z 10. 03. 2015 vyšetrovateľa PZ informoval o potrebe dokončiť

komplexné vyšetrenia s tým, že mu bude vystavená lekárska správa, ktorú predloží

vyšetrovateľovi PZ. Takú správu však vyšetrovateľovi PZ nepredložil, ale naopak až

na základe výzvy vyšetrovateľa PZ mu v prílohe mailu zo dňa 19. 03. 2015 zaslal

oskenované lekárske potvrdenie zo 06. 03. 2015 (originál ktorej doposiaľ vyšetrovateľovi

PZ nepredložil), t. z. z doby ešte pred zaslaním mailovej správy zo dňa 10. 03. 2015.

Z vyššie uvádzaných mailových správ a postupov obvineného je zjavné, že obvinený

vyšetrovateľa PZ zavádzal (prísľub zaslania lekárskej správy, opakované odvolávanie sa

na zdravotné problémy bez dokladovania vyjadrením lekára, ktoré si vyšetrovateľ PZ

nemôže overiť, zavádzajúce informovanie vyšetrovateľa PZ o zistení srdcovej arytmie

a potrebe mať niekoľko dní holter, ktoré je na druhej strane v rozpore s predloženým

oskenovaným lekárskym potvrdením deklarujúcim psychiatrické problémy, opakované

účelové zmeny údajov o návrate na Slovensko, zavádzanie ohľadom zvolenia si obhajcu

a zaslania splnomocnenia vyšetrovateľovi PZ, neuvedenie miesta skutočného pobytu)

spôsobom, ktorý možno charakterizovať ako úmyselné obštrukčné konanie. V danom

prípade bola zrejmá snaha obvineného vyhnúť sa trestnému stíhaniu

tým, že ušiel za hranice Slovenskej republiky, nemá stále bydlisko a napriek svojej

nepochybnej vedomosti o tom, že je proti nemu vedené trestné stíhanie, dobrovoľne nemieni

umožniť svoju účasť na potrebných procesných úkonoch trestného konania, čím sú dané

dôvody väzby podľa .

... Je potrebné konštatovať, že obvinený je stíhaný za obzvlášť závažný zločin

porušovania povinností pri správe cudzieho majetku, za ktorý mu hrozí vysoký trest

a to trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov. To samo o sebe, samozrejme, dôvod väzby

nezakladá, avšak v spojení s ďalšími aj v tomto uznesení opísanými skutočnosťami existuje

dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu

alebo trestu, čo mimochodom obvinený už priamo preukázal aj spôsobom svojho chovania.

Predovšetkým je teda potrebné zdôrazniť, že v tomto prípade nielenže existujú

konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z úteku odôvodňujúce reálnosť takejto hypotézy,

ale dokumentované správanie sa obvineného, posudzujúc ho v kontexte potvrdzuje, že takéto

obavy sú založené na konkrétnych faktoch. V úvodnej časti tohto uznesenia opísané

chovanie obvineného totiž naznačuje, že rôzne ním aj v jeho ospravedlneniach uvádzané

údaje nemožno považovať za vierohodné. Aj tu je potrebné zdôrazniť, že samotné

vycestovanie do zahraničia čo aj na dlhodobejší pobyt väzobný dôvod sám o sebe

nezakladá. Ak však k tomuto faktu pripočítame ďalšie v spise dokumentované skutočnosti,

najreálnejším vysvetlením správania sa obvineného je vysvetlenie, že prvotným motívom

neplnenia si povinností súvisiacich s potrebami trestného stíhania bola snaha vyhnúť sa mu,

resp. čo najviac oddialiť jeho následky. Nepriamo i priamo tomu nasvedčujú viaceré

skutočnosti, za ktoré námatkove možno spomenúť nesplnenie si ohlasovacej povinnosti

o dlhodobom vycestovaní nad 90 dní voči ohlasovni pobytov mestských častí ,

v ktorých sa obvinený zdržiaval, a nie úplne v súlade s realitou opísané zdravotné ťažkosti

obvineného (nikde v spise nie je dokumentované, že by obvinený mal potvrdenie o tom,

že nemôže lietať, dokumentované je len potvrdenie cyperského lekára, že obvinený má

psychosomatické problémy a depresie).“

Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. septembra 2016 sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 24. augusta 2016 (ktorej obsah

je v podstate totožný s obsahom sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, pozn.)

odmietol ako nedôvodnú podľa . Najvyšší súd

v úvodnej časti napadnutého uznesenia zhrnul sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa

v procesnom postavení obvineného najmä takto:

„Obvinený v podanej sťažnosti (č. l. 112 spisu) vytkol

napadnutému uzneseniu neúplnosť, nesprávnosť skutkových zistení a z nich vyvodené

právne závery, vecnú nedôvodnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť. Pre absenciu

akéhokoľvek relevantného dôvodu považuje uznesenie za arbitrárne a nezákonné.

Podľa obvineného absentuje kauzalita medzi právnymi závermi konajúceho súdu a jeho

skutkovými zisteniami, keď tento deklaruje, že existujú konkrétne skutočnosti, ktoré

odôvodňujú obavu z úteku, pričom v tejto súvislosti abstraktne - neadresne odkazuje

na úvodnú časť napadnutého uznesenia. V dôvodoch sťažnosti ďalej poukázal na námietky

k vydanému európskemu zatýkaciemu rozkazu a rozhodnutiu o vzatí do väzby. Uviedol,

že dôvodom opustenia územia Slovenskej republiky bola skutočnosť, že sa mu neznámi

páchatelia opakovane vyhrážali likvidáciou jeho osoby, o čom podal trestné oznámenie.

V čase, keď vycestoval z územia Slovenskej republiky, bolo voči jeho osobe vedené trestné

stíhanie po dlhšiu dobu a v čase odchodu obvineného nebol v predmetnej veci vytýčený

žiaden termín procesného úkonu, na ktorom by sa mal osobne zúčastniť. Obvinený uviedol,

že v konaní, ktoré bezprostredne predchádzalo väzobnému rozhodovaniu, a to pri

predvolávaní obvineného na jednotlivé procesné výsluchy, vrátane ostatného výsluchu,

bol porušený zákon v ustanovení v spojení s ustanovením

článku 5 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rovnako namietol, že procesný postup vyšetrovateľa súvisiaci s predvolávaním obvineného

na výsluch, nie je v súlade s ustanovením z dôvodu vecnej

neopodstatnenosti nariadeného výsluchu. Predvolávanie na výsluch, za procesnej situácie,

keď obvinený už vo veci opakovane vypovedal v procesnom postavení obvineného, pričom

na ostatnom výsluchu využil svoje právo a vo veci nevypovedal a zároveň vyhlásil, že toto

svoje právo využíva aj vo vzťahu k ďalšiemu priebehu prípravného konania, nemožno

vnímať a vyhodnocovať inak ako nezákonné psychické donucovanie obvineného k výpovedi

vyšetrovateľom, motivované snahou dosiahnuť zmenu doterajšieho postoja obvineného

nevypovedať. Skutočnosť, že obvinený mení bydlisko, je z dôvodu obavy z vydierania,

pričom zmenu pobytu ohlásil vyšetrovateľovi a pre prípad prepustenia na slobodu prehlásil,

že sa bude zdržiavať na adrese: , ktorá je aj

adresou na doručovanie písomností, pričom predložil uzatvorenú zmluvu o nájme bytu

zo 16. augusta 2016. Obava z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu objektívne

pominula uplynutím doby, po ktorú bol umiestnený vo vydávacej väzbe, pričom

s postupujúcim trestným stíhaním sa obava z naplnenia ktoréhokoľvek väzobného dôvodu

zoslabuje do tej miery až nakoniec pominie. V závere podanej sťažnosti vysvetlil,

že podľa prichádza do úvahy nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka z dôvodu výnimočnej okolnosti, ktorou je u neho

existencia závažnej život ohrozujúcej choroby (tumor na mozgu), pričom väzobné stíhanie

nevytvára vhodné liečebné a terapeutické prostredie.“

Najvyšší súd odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako obvineného proti napadnutému

uzneseniu špecializovaného trestného súdu odôvodnil v relevantnej časti svojho

napadnutého uznesenia najmä takto:

«Najvyšší súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením ,

v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť

z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a/ alebo b/, na základe sťažnosti obvineného

preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu

na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu

konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré

mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu

preveril z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady

pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu . alebo

iných mimotrestných právnych predpisov. Najvyšší súd tak zistil, že sťažnosť obvineného

nie je dôvodná.

... Rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie nemožno vytknúť žiadnu chybu

či nedostatok, pričom odôvodnenie uznesenia učinil sudca pre prípravné konanie

zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto najvyšší súd v zásade

na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje. Najvyšší súd sa nestotožňuje

s konštatovaním obvineného o neúplnosti, nepreskúmateľnosti či nepresvedčivosti

odôvodnenia napadnutého uznesenia ale naopak, toto považuje za vyčerpávajúce

a v dostatočnom rozsahu (tak ako to predpokladá ust. ) vysvetľujúce

všetky právne i skutkové úvahy a závery sudcu pre prípravné konanie, ktoré ho viedli

k rozhodnutiu. K tomu sa žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí

právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi

a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola

strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si

neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia stavu veci a ak sa neriadi jej výkladom

všeobecných záväzných právnych predpisov (, , ,

). Najvyšší súd sa nestotožnil so závermi obvineného prezentovanými

v sťažnosti, pretože aj podľa názoru sťažnostného súdu boli a sú v súčasnom štádiu konania

splnené materiálne podmienky na väzobné stíhanie obvineného .

Už sudca pre prípravné konanie vysvetlil a podrobne rozobral dôvodnosť

(opodstatnenosť) trestného stíhania (ako jednu z materiálnych podmienok väzby - condicio

sine qua non) menovaného opretú o získané a zadokumentované dôkazy nachádzajúce sa

v spise. Najvyšší súd konštatuje, že súčasná dôkazná situácia vyplývajúca z predloženého

spisu a zhrnutá aj v odôvodnení napadnutého uznesenia dokumentuje dôvodnosť trestného

stíhania a dôvodnosť podozrenia, že obvinený sa mohol dopustiť trestnej

činnosti práve tak, ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia.

Pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa

u obvineného (ako ďalšej materiálnej podmienky väzby) tak, ako tento

dôvod väzby ustálil sudca pre prípravné konanie aj v tejto časti sa najvyšší súd stotožnil

so záverom sudcu pre prípravné konanie. Obvinený sám vysvetlil, že „opustil územie

Slovenskej republiky“ (zo strachu pred vyhrážkami a z obavy o svoj život). Takéto opustenie

územia Slovenskej republiky by samozrejme nemuselo zakladať obavu z jeho úteku v zmysle

ods. I písm. a/ , ak by bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní.

Obvinený sa však „stratil“ orgánom činným v trestnom konaní, on osobne nepreberal

predvolania, na predvolania reagoval neskoro a vždy vyhýbavo s rôznymi dôvodmi

ospravedlnenia neúčasti na procesnom úkone. Takéto konanie obvineného zreteľne

dokumentuje jeho vyhýbanie sa trestnému stíhaniu útekom do cudziny a nič na tom nemení

ani mailová dostupnosť obvineného, keď vykonanie procesných úkonov vo všetkých

prípadoch zmaril (viď návrh prokurátora na vydanie EZR). V kontexte uvedeného je potom

bez významu či predvolania boli perfektné alebo nie. Podstatou totižto je skrývanie sa

obvineného dokonca v cudzine a tak vyhýbanie sa trestnému stíhaniu. Vyššie označené

správanie sa a konanie obvineného predstavuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu,

že v prípade prepustenia obvineného z väzby by opätovne ušiel, aby sa tak vyhol trestnému

stíhaniu alebo trestu a v dôsledku toho najvyšší súd podobne ako sudca pre prípravné

konanie uzatvára, že u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a/

K návrhu obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného

úradníka s ohľadom na jeho zlý zdravotný stav najvyšší súd, nad rámec už uvedeného

v napadnutom uznesení dopĺňa, že na pozitívne rozhodnutie o nahradení väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka musia byť splnené podmienky uvedené v § 80 ods. 1

písm. c/ a ods. 2

... Najvyšší súd pri úvahách či možno väzbu obvineného

nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka dospel k negatívnemu záveru

a to aj s ohľadom na to, že choroba obvineného alebo jeho zlý zdravotný stav nie sú

dôvodom jeho prepustenia z väzby, pokiaľ dôvody väzby uvedené v trvajú aj

naďalej (V 63/1993). V ďalšom najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia sudcu

pre prípravné konanie bez toho, aby tam uvedené len formálne opakoval.

So zreteľom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak, že sťažnosť obvineného

zamietol postupom podľa

ako nedôvodnú.»

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie

dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2016, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú znaky

neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia

špecializovaného trestného súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej

ochrany tvoria jeden celok, ústavný súd konštatuje, že označené súdne rozhodnutia

poskytujú náležitú odpoveď na všetky kľúčové námietky sťažovateľa vznesené v priebehu

napadnutých konaní. Napadnuté uznesenia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho

súdu podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom objasňujú všetky

relevantné skutočnosti odôvodňujúce ich právny záver o naplnení dôvodov tzv. útekovej

väzby sťažovateľa podľa psím. a) .

K námietke sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s tzv. negatívnymi

okolnosťami, podľa sťažovateľa negujúcimi deklarovaný väzobný dôvod, ústavný súd

uvádza, že argumentácia špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu zahŕňa

v sebe odpoveď aj na v tejto súvislosti sťažovateľom vznesené výhrady. V situácii, keď sa

sťažovateľ opakovane nedostavil na nariadený procesný úkon (výsluch), o termínoch

ktorého preukázateľne mal vedomosť, svoju neúčasť na ňom hodnoverným spôsobom

neospravedlnil, predvolania si na adrese oznámenej orgánom činným v trestnom konaní

nepreberal a svojou komunikáciou s nimi ich v podstate zavádzal, možno právny záver

vo veci konajúcich súdov, že sťažovateľ sa pobytom v zahraničí snažil vyhýbať trestnému

stíhaniu, považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenej neopodstatnenosti

procesného úkonu (výsluchu), na ktorý bol predvolávaný, ústavný súd poznamenáva,

že je povinnosťou obvineného dostaviť sa na nariadený úkon trestného konania, na ktorý

bol predvolaný (bez ohľadu na jeho názor na opodstatnenosť takého úkonu, pozn.), pričom

v rámci tohto úkonu obvinený môže využiť svoje právo odoprieť vypovedať (§ 120

v spojení s ). Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd

vyhodnotil aj s tým súvisiacu námietku sťažovateľa, že predvolania na jeho výsluch

neobsahovali dátum ich vydania. Uvedenú skutočnosť sťažovateľ v konaní pred ústavným

súdom jednak nepreukázal (nepredložil žiadne z predmetných predvolaní, pozn.),

najmä však z ustanovení nevyplýva, že by obligatórnou náležitosťou

predvolania obvineného na výsluch bol dátum jeho vydania. Predvolanie má formu

opatrenia, ktoré je podľa neformálnym ústnym alebo

písomným rozhodnutím technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy, pričom Trestný

poriadok obsah predvolania žiadnym spôsobom nešpecifikuje. V danom prípade navyše šlo

o opakované predvolania sťažovateľa ako obvineného na výsluch, ktorý z dôvodu jeho

neprítomnosti nebolo možné vykonať. Preto ak jednotlivé predvolania sťažovateľa

obsahovali označenie v danom čase aktuálneho termínu nariadeného výsluchu, prípadná

absencia dátumu ich vydania nie je spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť

právnych záverov najvyššieho súdu, resp. špecializovaného trestného súdu o tom,

že správanie sťažovateľa ako obvineného v okolnostiach posudzovanej veci odôvodňovalo

obavu, že sa aj naďalej bude vyhýbať trestnému stíhaniu.

V nadväznosti na uvedené, v kontexte sťažovateľom vznesených námietok ústavný

súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie

špecializovaného trestného súdu predstavovali ako jeden celok v danom štádiu trestného

konania vedeného proti sťažovateľovi dostatočný zákonný podklad pre jeho väzobné

stíhanie. Napadnuté uznesenia označených súdov podľa názoru ústavného súdu obsahujú

logickú, zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu, ktorá ústavne konformným spôsobom

objasňuje, prečo vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že na strane sťažovateľa

ako obvineného sú naplnené formálne i materiálne podmienky väzby zodpovedajúce

väzobnému dôvodu ustanovenému v . Za danej

situácie preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasahoval do rozhodovacej činnosti

označených všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia

sťažovateľom označených základných práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ods. 1, 2

a 5 , resp. jeho práv podľa a 4 dohovoru. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017