Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 254/2017
PDF · 413.29 KB
No categories available
II. ÚS 254/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátom JUDr. Sergejom Romžom, Hrnčiarska 5, Košice, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Špecializovaného trestného súdu, pracoviska Banská Bystrica, v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tp 30/2015 a jeho uznesením z 24. augusta 2016 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 32/2016 a jeho uznesením
zo 14. septembra 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
24. novembra 2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Sergejom Romžom, Hrnčiarska 5, Košice, ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu, pracoviska
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tp 30/2015 (ďalej aj „napadnuté konanie špecializovaného trestného súdu“)
a jeho uznesením z 24. augusta 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie špecializovaného
trestného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 32/2016 (ďalej aj „napadnuté konanie
najvyššieho súdu“) a jeho uznesením zo 14. septembra 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie
pre podozrenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1 a 4 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ v procesnom podstavení obvineného bol
16. decembra 2015 na základe príkazu na zatknutie a Európskeho zatýkacieho rozkazu
vydaného špecializovaným trestným súdom zadržaný na území Rakúska. Na základe
rozhodnutia Krajinského súdu vo Viedni bol 24. augusta 2016 odovzdaný na hraničnom
priechode policajným orgánom Slovenskej republiky.
Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bol sťažovateľ podľa § 72
ods. 2 s poukazom na § 73 ods. 6 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a podľa § 8 ods. 1 zákona č. 154/2010
Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení neskorších predpisov z dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vzatý do väzby. Špecializovaný trestný súd napadnutým
uznesením zároveň podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku rozhodol, že väzba sťažovateľa sa
nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného
súdu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú najvyšší súd napadnutým uznesením
zo 14. septembra 2016 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú
zamietol.
Zo sťažovateľom predloženej dokumentácie tiež vyplýva, že špecializovaný trestný
súd uznesením sp. zn. BB-4T/26/2016 z 11. novembra 2016 po podaní obžaloby
prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
31. októbra 2016 podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku (okrem iného) rozhodol,
že z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sťažovateľa ako obvineného
ponecháva vo väzbe. Sťažovateľ proti označenému uzneseniu špecializovaného trestného
súdu z 11. novembra 2016 podal sťažnosť, ktorú podľa zistení ústavného súdu získaných
pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd uznesením vydaným
pod sp. zn. 3 Tost 44/2016 zamietol.
Namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením
špecializovaného trestného súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal)
a napadnutým uznesením najvyššieho súdu (ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal) odôvodňuje sťažovateľ v úvodnej časti svojej sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu najmä takto:
„Porušenie práva na osobnú slobodu, podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy, sťažovateľ
vidí v tom, že všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa pri svojom rozhodovaní,
nerešpektovali materiálne a procesné väzobné podmienky, následkom čoho došlo
rozhodnutím o väzbe k pozbaveniu osobnej slobody sťažovateľa, z dôvodov a spôsobom,
ktorý je v rozpore s ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ako aj ust. § 72 ods. 2
Porušenie práva na osobnú slobodu, podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru, sťažovateľ vidí
v tom, že pozbavenie jeho osobnej slobody, v dôsledku väzobného stíhania, nebolo
materiálne a procesne v súlade s vnútroštátnym právom, konkrétne v rozpore s ust. § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ako aj v rozpore s ust. § 72 ods. 2 Trestného poriadku.“
Svoje výhrady voči postupu špecializovaného trestného súdu, ako aj
postupu najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a voči ich napadnutým rozhodnutiam
sťažovateľ formuluje najmä takto:
„Namietané porušenie materiálnych väzobných podmienok (substantive
requirement) sťažovateľ vidí v tom, že:
1. Všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa, založili svoje rozhodnutie
o väzbe sťažovateľa, na dôvodoch, ktoré nie sú spôsobilé objektivizovať existenciu obavy
z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku.
2. Všeobecné súdy rozhodujúce o väzbe sťažovateľa, opomenuli pri svojom
rozhodovaní presvedčivým a preskúmateľným spôsobom vysporiadať s existenciou
tzv. negatívnych dôvodov (skutočností), ktoré vo svojich dôsledkoch negujú - popierajú
dôvodnosť väzobného stíhania sťažovateľa.
3. Všeobecné súdy pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa, opomenuli komplexne
vyhodnotiť existenciu materiálnych väzobných podmienok.
Ad 1.) Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu,
pri rozhodovaní o vzatí sťažovateľa do väzby, judikoval dôvodnosť väzby, teda existenciu
obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku, na základe dvoch konkrétnych skutkových okolností:
a) nesplnenie ohlasovacej povinnosti sťažovateľom, pri jeho vycestovaní mimo
územia republiky, na dobu prevyšujúcu 3 mesiace;
b) nie úplne s realitou opísané zdravotné ťažkosti.
ad a)... nesplnenie administratívnej ohlasovacej povinnosti, vo vzťahu k procesným
povinnostiam, ktoré pre sťažovateľa vyplývajú z jednotlivých ustanovení Tr. por., sú právne
bezvýznamné. Navyše nesplnenie predmetnej administratívnej povinnosti je potrebné
vyhodnotiť v kontexte s okolnosťami, za ktorých a pre ktoré sťažovateľ vycestoval z územia
Slovenskej republiky, a tými bola reálna obava o jeho život a život jeho najbližšej rodiny,
v dôsledku vydierania zo strany doposiaľ nestotožnených páchateľov, o čom som podal
aj trestné oznámenie.
... ad b)... prípadná formálna, či vecná neperfektnosť dokladov (lekárskych správ),
ktorými objektivizoval dôvod svojej neúčasti na nariadených procesných úkonoch -
výsluchoch, nemožno automaticky hodnotiť ako snahu vyhnúť sa realizácii nariadených
procesných úkonov, či dokonca vedenému trestnému stíhaniu, ale bolo namieste hodnotiť
túto skutočnosť v kontexte s charakterom, a teda závažnosťou choroby sťažovateľa, ktorú sa
podarilo diagnostikovať až s odstupom času, po absolvovaní série zložitých diagnostických
vyšetrení.
... Ad 2.) vo vzťahu k existencii tzv. negatívnych skutočností, ktoré negujú existenciu
obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu... tieto sťažovateľ vidí v nasledovných
skutočnostiach:
a) Konkrétne všeobecné súdy, v rámci väzobného rozhodovania, sa opomenuli
vysporiadať s okolnosťou negujúcou existenciu deklarovaných väzobných dôvodov,
spočívajúcich v dobe (dĺžke), po ktorú je sťažovateľ doposiaľ obmedzený na osobnej
slobode, na základe väzobných rozhodnutí, keď iba v rámci vydávacej väzby v rakúskej
republike, bol obmedzený na osobnej slobode, po dobu 9 mesiacov, pričom celková doba,
po ktorú je sťažovateľ, ku dnešnému dňu obmedzený na osobnej slobode, prevyšuje
12 mesiacov. Nič na veci nemení skutočnosť, že doba strávená sťažovateľom vo vydávacej
väzbe, sa do doby trvania väzby, podľa § 76 Trestného poriadku, nezapočítava. V tejto
súvislosti pre deklarovanú obavu z naplnenia väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, sa javí podstatnou nie samotné trvanie väzby, v režime Trestného
poriadku, ale doba, po ktorú bol sťažovateľ obmedzený na osobnej slobode, na základe
väzobných rozhodnutí vydaných justičnými orgánmi Slovenskej republiky. ... s postupujúcim
trestným stíhaním, sa obava z naplnenia ktoréhokoľvek väzobného dôvodu (osobitne
väzobného dôvodu, podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku), zoslabuje do tej miery
až nakoniec pominie.
b) rovnako všeobecné súdy, v rámci napadnutých väzobných rozhodnutí,
sa opomenuli vysporiadať so skutočnosťami, že sťažovateľ, po prílete do Viedne sa riadne
ubytoval v hoteli a až do času jeho zadržania sa zdržiaval na adrese
svojho prechodného pobytu... pričom v tejto súvislosti, v súlade s platnými právnymi
predpismi Rakúskej republiky, si sťažovateľ riadne splnil svoju ohlasovaciu administratívnu
povinnosť (08. 10. 2015) s tým, že si bol plne vedomý toho, že registráciou k prechodnému
pobytu, vzniká povinnosť príslušných rakúskych štátnych orgánov, signalizovať túto
skutočnosť slovenským štátnym orgánom.
c) v konečnom dôsledku skutočnosťou, ktorá neguje existenciu deklarovaných
materiálnych väzobných dôvodov, je aj vecná a chronologická konzistentnosť jednotlivých
diagnostických vyšetrení, ktoré sťažovateľ počas pobytu v zahraničí absolvoval a ktoré
objektivizovali u sťažovateľa existenciu závažného ochorenia, ktoré v dôsledku jeho
charakteru, jeho závažnosti a zdravotných rizík s ním spojených, sťažovateľovi
neumožňovali reálne zúčastniť sa naplánovaných procesných úkonov v jeho trestnej veci
na Slovensku,
d) žiada sa navyše dodať, že skutočnosťou, ktorá sama osebe vylučuje reálnosť
existencie obavy z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu, je aj prístup, teda plnenie
si procesných povinností sťažovateľom, v doterajšom priebehu vedeného trestného stíhania,
keď bezpodmienečne sa zúčastňoval všetkých nariadených procesných úkonov
(opakovaných výsluchov, ako aj konfrontácií so svedkami). Za týchto okolností, nemožno
hodnotiť neúčasť, sťažovateľa na jednom procesnom úkone - opakovanom výsluchu (treťom
v poradí), navyše v situácii, keď na odôvodnení, že už vo veci vypovedal všetko,
čo považoval za potrebné, ako skutočnosť (okolnosť) zakladajúcu existenciu obavy, že sa
vyhýba trestnému stíhaniu...
ad 3.) vo vzťahu k námietke vzťahujúcej sa k absencii komplexného zhodnotenia
všetkých skutkových okolností významných z hľadiska existencie materiálnych väzobných
podmienok, sa žiada akcentovať, že úlohou všeobecných súdov bolo v tejto súvislosti,
pri väzobnom rozhodovaní, náležite a presvedčivo sa vysporiadať so všetkými relevantnými
okolnosťami, teda nielen pozitívnymi, ktoré podľa názoru všeobecných súdov svedčia
o existencii deklarovaného väzobného dôvodu, ale s rovnakou starostlivosťou
aj s tzv. negatívnymi okolnosťami, ktoré existenciu väzobného dôvodu spochybňujú,
či negujú.“
V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza:
„Namietané porušenie procesných (formálnych) väzobných podmienok, sťažovateľ
vidí v tom, že:
1. v konaní, ktoré bezprostredne predchádzalo väzobnému rozhodovaniu
a to konkrétne pri predvolávaní sťažovateľa na jednotlivé procesné úkony (výsluchy),
vrátane ostatného výsluchu, bol porušený zákon, v ust. § 120 ods. 1 Trestného poriadku.
... Žiadne z predvolaní, ktoré mali byť zasielané vyšetrovateľom sťažovateľovi neboli
opatrené dátumom ich vydania, teda nevykazovali formálnu náležitosť, ktorá sa javí
podstatnou pre verifikovanie chronologickej konzistentnosti ich vydania a následného
doručovania sťažovateľovi, ako aj pre verifikáciu (objektivizáciu) ich existentnosti.
V súvislosti s realizovanými predvolávaniami na výsluch rovnako sťažovateľ
namieta, že predmetné predvolania neboli realizované včas... Za týchto okolností
predvolávanie na výsluch, s časovým predstihom 5 dní, nemožno považovať za predvolanie,
ktoré bolo realizované včas, a teda v súlade s procesnými požiadavkami normatívne
ustanovenými v § 120 ods. 1 Tr. poriadku.
Rovnako sťažovateľ namieta, že procesný postup vyšetrovateľa súvisiaci
s predvolávaním obvineného na výsluch, nie je súladný s procesnými pravidlami,
normatívne ustanovenými v § 121 ods. 1 Tr. por.
... V tejto súvislosti predovšetkým sťažovateľ namieta vecnú nedôvodnosť
nariadeného výsluchu. ... Z obsahu podaného návrhu, ako aj z obsahu predmetných
procesných rozhodnutí, ktoré chronologicky predchádzali vydaniu napadnutého uznesenia
o vzatí sťažovateľa do väzby, nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutkové okolnosti mali byť
objasnené nariadenými výsluchmi, ako aj to aký je ich význam vo vzťahu k predmetu
dokazovania. Uvedené sa javí podstatným pre posúdenie vecnej dôvodnosti nariadeného
výsluchu, a to spôsobom ako to má na mysli ust. § 121 ods. 1 Tr. por.
... Rovnako v tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že opakované predvolávanie
obvineného na výsluch, za procesnej situácie, keď tento už vo veci opakovane vypovedal
v procesnom postavení obvineného, pričom na ostatnom výsluchu využil svoje právo
a vo veci nevypovedal a zároveň vyhlásil, že toto svoje právo využíva aj vo vzťahu
k ďalšiemu priebehu prípravného konania, nemožno vnímať a vyhodnocovať inak
ako nezákonné psychické donucovanie obvineného k výpovedi vyšetrovateľom, motivované
snahou dosiahnuť zmenu doterajšieho postoja obvineného nevypovedať.
2. Všeobecné súdy, v napadnutých väzobných rozhodnutiach, porušili právo
sťažovateľa na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia...
... Konkrétne všeobecné súdy, v napadnutých väzobných rozhodnutiach,
nereflektovali na podstatu námietok týkajúcich sa:
- absencie konkrétnych skutkových okolností objektivizujúcich existenciu obavy
z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu...
- existencie tzv. negatívnych skutkových okolností, teda skutkových okolností, ktoré
popierali existenciu deklarovaných skutkových väzobných dôvodov...
- porušenia procesných pravidiel v konaní, ktoré bezprostredne predchádzalo
vlastnému väzobnému rozhodovaniu, podľa § 120 ods. 1 a § 121 ods. 1 Trestného
poriadku...
- porušenia procesných požiadaviek kladených na štruktúru odôvodnenia
napadnutých rozhodnutí, podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku...“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom
pod sp. zn.: 2Tp/30/2015 a uznesením sp. zn.: 2Tp/30/2015 zo dňa 24. 08. 2016, porušil
základné práva , zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky, práva zaručené na osobnú slobodu v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 3Tost/32/2016
a uznesením sp. zn.: 3Tost/32/2016, zo dňa 14. 09. 2016, porušil základné práva
, zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a5 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené
na osobnú slobodu v čl. 5 ods. 3 a4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 3Tost/32/2016, zo dňa
14. 09. 2016, zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje, aby
, prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania
, v sume 245,70 EUR (slovom: dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat
centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Sergeja Romžu, do 15 dní od právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20
a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
garantovaných ústavou a práv garantovaných dohovorom napadnutým uznesením
špecializovaného trestného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím
jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených
práv došlo (aj) napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu (resp. postupom,
ktorý jeho vydaniu predchádzal), ktorým bol z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku vzatý do väzby.
Podľa § 83 ods. 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná
sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému
uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (čo aj
využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd (čo aj svojím
napadnutým uznesením urobil). Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti
sťažovateľa tak za daných okolností vylučuje právomoc ústavného súdu preskúmať
napadnuté uznesenie špecializovaného trestného súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu
predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľom označených základných práv
garantovaných ústavou a práv garantovaných dohovorom napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody v súlade
s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo
inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má právo, aby jeho vec
bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
Sťažovateľ v posudzovanej veci na základe argumentácie, ktorej podstatná časť
je citovaná v časti I tohto uznesenia, namieta porušenie svojich práv garantovaných
v označených článkoch ústavy a dohovoru (aj) napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.
Ústavný súd vo vzťahu k námietkam sťažovateľa v súlade so svojou konštantnou
judikatúrou v prvom rade zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť
len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu z hľadiska jeho ústavnej akceptovateľnosti a zlučiteľnosti jeho účinkov
so sťažovateľom označenými základnými právami podľa ústavy, resp. právami
podľa dohovoru. Napriek v časti II.1 tohto uznesenia konštatovanému nedostatku
právomoci na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho
v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu (ako
aj postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal) ústavný súd v súlade s materiálnym
prístupom k ochrane ústavnosti vzal pri posudzovaní namietaného porušenia práv
sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal, do úvahy aj obsah napadnutého uznesenia špecializovaného trestného súdu,
keďže napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a napadnuté rozhodnutie najvyššieho
súdu o uplatnenom opravnom prostriedku (sťažnosti, pozn.) tvoria z hľadiska predmetu
požadovanej ústavnej ochrany jeden celok (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,
Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby
len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo
trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu
hrozí vysoký trest.
Špecializovaný trestný súd svoje rozhodnutie o existencii väzobného dôvodu podľa
§ 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku u sťažovateľa odôvodnil v napadnutom uznesení
z 24. augusta 2016 (v kontexte námietok sťažovateľa, pozn.) najmä takto:
„Pokiaľ ide o priebeh trestného stíhania, doteraz operatívne zistené údaje o pobyte
obvineného a o snahe orgánov činných v trestnom konaní vypočuť ho (nasledovné údaje
súhlasia s údajmi uvedenými aj v zatýkacích rozkazoch a korešpondujú s obsahom spisu),
je potrebné uviesť nasledovné:
Uznesenie o vznesení obvinenia bolo obvinenému doručené
dňa 08. 10. 2012 a v dňoch 17. 10. 2012 a 19. 03. 2013 vykonal vyšetrovateľ PZ jeho
výsluch v procesnom postavení obvineného. Pri výsluchoch obvinený uviedol adresu
trvalého pobytu a adresu na doručovanie písomností zhodne
. V priebehu vyšetrovania obvinený nedatovaným listom, doručeným
konajúcemu vyšetrovateľovi PZ dňa 20. 01. 2014, oznámil zmenu svojho prechodného
bydliska a adresy na doručovanie písomností na .
Vykonanou operatívno-pátracou činnosťou bolo zistené, že ku dňom 31. 08. 2014
a 10. 10. 2014 došlo k zániku nájmu nehnuteľností na
užívaných obvineným , ktorý sa na uvedenej adrese nezdržiava
a ani mu nie je doručovaná, resp. pre jeho osobu preberaná pošta. Obvinený bol
dňa 04. 02. 2015 prihlásený k trvalému pobytu na adrese
. Podaním zo dňa 13. 02. 2015, doručeným vyšetrovateľovi
PZ dňa 18. 02. 2015, obhajca obvineného v mene obvineného oznámil
adresu obvineného s tým, že na uvedenej adrese obvinený bol
a naďalej je zastihnuteľný. Túto adresu potvrdil vyšetrovateľovi PZ mailom aj obvinený.
Po podaní a vyhodnotení znaleckého posudku znaleckého ústavu Ekonomickej
univerzity v Bratislave vyšetrovateľ PZ písomne predvolal obvineného na výsluch na
deň 11. 03. 2015. Zaslané predvolanie sa vrátilo s poznámkou, že ju adresát neprevzal
v odbernej lehote. O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 02. 03. 2015 vyrozumený obhajca
obvineného . Obvinený sa na výsluch nedostavil. Hoci obvinený zaslané
predvolanie neprevzal, deň pred plánovaným výsluchom (dňa 10. 03. 2015) zaslal
vyšetrovateľovi PZ mailom správu, že zo zdravotných dôvodov nemôže cestovať a preto sa
k výsluchu nemôže dostaviť. Uviedol, že trpí srdcovou arytmiou a bude mať niekoľko dní
holter, musí dokončiť komplexné vyšetrenia a bude mu vystavená lekárska správa, ktorú
zašle vyšetrovateľovi PZ, čo sa však do dnešného dňa nestalo. Obvinený až na výzvu
vyšetrovateľa PZ (mail zo dňa 16. 03. 2015) zaslal opäť mailom zo dňa 19. 03. 2015 len
oskenované lekárske potvrdenie od všeobecného lekára
zo dňa 06. 03. 2015 (t. z. zo dňa, ktorý
predchádzal mailovej správe obvineného) o tom, že trpí úzkosťou a depresiou s vážnymi
psychosomatickými symptómami.
Vyšetrovateľ PZ znovu písomne predvolal obvineného na výsluch na deň
31. 03. 2015. Zaslané predvolanie sa vrátilo s poznámkou, že ju adresát neprevzal
v odbernej lehote. O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 25. 03. 2015 vyrozumený obhajca
obvineného . Obvinený sa na výsluch nedostavil. Hoci obvinený zaslané
predvolanie neprevzal, opäť odoslal vyšetrovateľovi PZ mailom správu (v nedeľu
dňa 29. 3. 2015), s ktorou sa reálne mohol vyšetrovateľ PZ oboznámiť deň pred
plánovaným výsluchom (dňa 30. 03.2 015), v ktorej bez akejkoľvek lekárskej správy či
potvrdenia uvádza, že má dňa 03. 04. 2015 termín kontroly u lekára a na Slovensku bude
približne okolo 11. - 12. 04. 2015, pričom vyšetrovateľovi PZ dopredu zavolá (čo sa
nestalo) a tiež udáva, že poletí cez Moskvu, kde má všetky veci. Obvinený do dnešného dňa
vyšetrovateľovi PZ žiadnu lekársku správu a ani potvrdenie o vykonaní lekárskej kontroly
nepredložil.
V nadväznosti na mail obvineného zo dňa 29. 03. 2015 bol vyšetrovateľom PZ určený
ďalší termín výsluchu obvineného na deň 21. 04. 2015. Zaslané písomné predvolanie si
neprevzal obvinený, ale splnomocnenec - matka manželky obvineného .
O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 08. 04. 2015 vyrozumený obhajca obvineného
. Obvinený sa k výsluchu nedostavil. Opäť jeden deň pred výsluchom
(dňa 20. 04. 2015) zaslal vyšetrovateľovi PZ mailovú správu, v ktorej uvádza, že dostal
predvolanie k výsluchu, ale na Slovensko doletí až 24. 04. 2015, a preto požiadal o iný
termín výsluchu.
Ďalší termín výsluchu obvineného určil vyšetrovateľ PZ na deň 05. 05. 2015. Zaslané
písomné predvolanie rovnako, ako v ostatnom prípade, neprevzal obvinený, ale
splnomocnenec . O termíne výsluchu bol mailom zo dňa 27. 04. 2015
vyrozumený obhajca obvineného . Obvinený sa k výsluchu nedostavil
a znovu jeden deň pred výsluchom (dňa 04. 05. 2015) zaslal vyšetrovateľovi PZ mailom
správu, v ktorej sa odvoláva na zdravotné problémy, ktoré však nedokladuje žiadnou
lekárskou správou alebo potvrdením. Obvinený tiež uvádza, že sa nachádza mimo územia
Slovenska, dňa 05. 05. 2015 má podpísal zmluvu s novým obhajcom a podpísanú plnú moc
okamžite zašle vyšetrovateľovi PZ, aby bol dohodnutý nový termín výsluchu. Obvinený
do dnešného dňa splnomocnenie vyšetrovateľovi PZ nedoručil.
Keďže obvinenému jeho pôvodný obhajca vypovedal plnú moc
pre stratu dôvery, o čom vyšetrovateľa PZ informoval listom zo dňa 29. 04. 2015,
doručeným dňa 05. 05. 2015 a obvinený nezaslal vyšetrovateľovi PZ podpísanú plnú moc
inému obhajcovi tak, ako sa pôvodne vyjadril v mailovej správe zo dňa 04. 05. 2015,
obvinený bol listom vyšetrovateľa PZ zo dňa 11. 05. 2015 vyzvaný na zvolenie si obhajcu.
Zaslanú písomnú výzvu si obvinený neprevzal a písomnosť sa vrátila s poznámkou, že ju
adresát neprevzal v odbernej lehote. V dôsledku toho na základe žiadosti vyšetrovateľa PZ
ustanovil obvinenému obhajcu z dôvodov § 37 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sudca
pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica
opatrením zo dňa 12. 06. 2015, sp. zn. 3 Tp 10/2015.
Vykonanou operatívno-pátracou činnosťou bolo zistené, že obvinený
(a ani jeho manželka so synom) sa nezdržiava v mieste prihlásenia trvalého
pobytu v . Na tejto adrese je menom obvineného označená len
schránka spolu s menom . Bolo zistené, že na uvedenej adrese býva a má trvalé
bydlisko ... Menovaná policajtom poskytla informáciu, že je krstnou
mamou dieťaťa obvineného , ktorý v byte nikdy nebýval a ona len
súhlasila s tým, že bude mať v jej byte trvalé bydlisko a do jej schránky bude doručovaná
jemu adresovaná pošta. Podľa ňou poskytnutej informácie bol obvinený v byte naposledy
niekedy pred rokom a pokiaľ vie, momentálne sa zdržiava niekde v zahraničí, nevie však
kde. S obvineným nie je v žiadnom kontakte.
V rámci vykonávanej operatívno-pátracej činnosti podala k pobytu obvineného
vysvetlenie (matka manželky obvineného), ktorá uviedla, že preberá
poštu obvineného , ale osobne mu ju neodovzdáva. Obvinený jej raz
do týždňa zatelefonuje z utajeného čísla a ona jemu alebo jeho advokátovi iba povie,
čo bolo na jeho meno doručené. Nevie, kde sa momentálne obvinený nachádza.
Dňa 14. 05. 2015 obvinený kontaktoval operatívneho pracovníka
Prezídia Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej jednotky finančnej
polície, expozitúra Stred v Banskej Bystrici, ktorému o. i. uviedol, že sa zdržiava a pracuje
v zahraničí (bez bližšieho spresnenia) a nemá advokáta, nakoľko sa advokátmi nenechá
vydierať.
Obvinený , ako štatutárny orgán obchodnej spoločnosti
, bol nekontaktný aj vo vzťahu k Daňovému úradu Bratislava, pričom zásielky zasielané
na evidované sídlo tejto spoločnosti sa vrátili s poznámkou, že adresát je neznámy.
Na základe žiadosti vyšetrovateľa PZ bolo dňa 23. 06. 2015 po obvinenom
vyhlásené celoštátne pátranie (s negatívny výsledkom), pričom na základe
zistení sa nenachádza na území Slovenskej republiky (čo viackrát potvrdil aj samotný
obvinený), ale na bližšie nezistenom mieste v cudzine (podľa predloženej lekárskej správy
z marca 2015 by mohlo ísť o Cyprus).
Z doposiaľ uvedeného je teda nesporné, že obvinený
sa nezdržiaval v mieste evidovaného (zjavne len formálne) trvalého bydliska v Slovenskej
republike, totožného s ním udanou adresou, zásielky vyšetrovateľa PZ zasielané na túto
adresu nepreberal, resp. ich v dvoch prípadoch prebrala ním určená splnomocnenkyňa
(podľa jej vyjadrenia prijaté zásielky obvinenému neodovzdávala, len ho raz do týždňa
telefonicky informovala, čo bolo na jeho meno doručené). Obvinený sa na predvolania
vyšetrovateľa PZ k procesným úkonom nedostaval a hoci predvolania nepreberal, vždy deň
pred termínom úkonu zdôvodňoval svoju neúčasť na úkone mailovými správami zasielanými
vyšetrovateľovi PZ bez zaručeného elektronického podpisu. Ani v jednom prípade
elektronickými prostriedkami urobené podanie nepotvrdil do troch pracovných dní
spôsobom ustanoveným v § 62 ods. 1 Trestného poriadku. Zdôvodnenie neúčasti na
úkonoch zo zdravotných dôvodov pritom nedokladoval predložením vyjadrenia lekára (§
120 ods. 2 Trestného poriadku) alebo predložením lekárskej správy či potvrdenia o svojej
účasti na lekárskom vyšetrení alebo lekárskej kontrole. Tu hodno poznamenať, že obvinený
v elektronickej správe z 10. 03. 2015 vyšetrovateľa PZ informoval o potrebe dokončiť
komplexné vyšetrenia s tým, že mu bude vystavená lekárska správa, ktorú predloží
vyšetrovateľovi PZ. Takú správu však vyšetrovateľovi PZ nepredložil, ale naopak až
na základe výzvy vyšetrovateľa PZ mu v prílohe mailu zo dňa 19. 03. 2015 zaslal
oskenované lekárske potvrdenie zo 06. 03. 2015 (originál ktorej doposiaľ vyšetrovateľovi
PZ nepredložil), t. z. z doby ešte pred zaslaním mailovej správy zo dňa 10. 03. 2015.
Z vyššie uvádzaných mailových správ a postupov obvineného je zjavné, že obvinený
vyšetrovateľa PZ zavádzal (prísľub zaslania lekárskej správy, opakované odvolávanie sa
na zdravotné problémy bez dokladovania vyjadrením lekára, ktoré si vyšetrovateľ PZ
nemôže overiť, zavádzajúce informovanie vyšetrovateľa PZ o zistení srdcovej arytmie
a potrebe mať niekoľko dní holter, ktoré je na druhej strane v rozpore s predloženým
oskenovaným lekárskym potvrdením deklarujúcim psychiatrické problémy, opakované
účelové zmeny údajov o návrate na Slovensko, zavádzanie ohľadom zvolenia si obhajcu
a zaslania splnomocnenia vyšetrovateľovi PZ, neuvedenie miesta skutočného pobytu)
spôsobom, ktorý možno charakterizovať ako úmyselné obštrukčné konanie. V danom
prípade bola zrejmá snaha obvineného vyhnúť sa trestnému stíhaniu
tým, že ušiel za hranice Slovenskej republiky, nemá stále bydlisko a napriek svojej
nepochybnej vedomosti o tom, že je proti nemu vedené trestné stíhanie, dobrovoľne nemieni
umožniť svoju účasť na potrebných procesných úkonoch trestného konania, čím sú dané
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.
... Je potrebné konštatovať, že obvinený je stíhaný za obzvlášť závažný zločin
porušovania povinností pri správe cudzieho majetku, za ktorý mu hrozí vysoký trest
a to trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov. To samo o sebe, samozrejme, dôvod väzby
nezakladá, avšak v spojení s ďalšími aj v tomto uznesení opísanými skutočnosťami existuje
dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu
alebo trestu, čo mimochodom obvinený už priamo preukázal aj spôsobom svojho chovania.
Predovšetkým je teda potrebné zdôrazniť, že v tomto prípade nielenže existujú
konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z úteku odôvodňujúce reálnosť takejto hypotézy,
ale dokumentované správanie sa obvineného, posudzujúc ho v kontexte potvrdzuje, že takéto
obavy sú založené na konkrétnych faktoch. V úvodnej časti tohto uznesenia opísané
chovanie obvineného totiž naznačuje, že rôzne ním aj v jeho ospravedlneniach uvádzané
údaje nemožno považovať za vierohodné. Aj tu je potrebné zdôrazniť, že samotné
vycestovanie do zahraničia čo aj na dlhodobejší pobyt väzobný dôvod sám o sebe
nezakladá. Ak však k tomuto faktu pripočítame ďalšie v spise dokumentované skutočnosti,
najreálnejším vysvetlením správania sa obvineného je vysvetlenie, že prvotným motívom
neplnenia si povinností súvisiacich s potrebami trestného stíhania bola snaha vyhnúť sa mu,
resp. čo najviac oddialiť jeho následky. Nepriamo i priamo tomu nasvedčujú viaceré
skutočnosti, za ktoré námatkove možno spomenúť nesplnenie si ohlasovacej povinnosti
o dlhodobom vycestovaní nad 90 dní voči ohlasovni pobytov mestských častí ,
v ktorých sa obvinený zdržiaval, a nie úplne v súlade s realitou opísané zdravotné ťažkosti
obvineného (nikde v spise nie je dokumentované, že by obvinený mal potvrdenie o tom,
že nemôže lietať, dokumentované je len potvrdenie cyperského lekára, že obvinený má
psychosomatické problémy a depresie).“
Najvyšší súd napadnutým uznesením zo 14. septembra 2016 sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 24. augusta 2016 (ktorej obsah
je v podstate totožný s obsahom sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, pozn.)
odmietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Najvyšší súd
v úvodnej časti napadnutého uznesenia zhrnul sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa
v procesnom postavení obvineného najmä takto:
„Obvinený v podanej sťažnosti (č. l. 112 spisu) vytkol
napadnutému uzneseniu neúplnosť, nesprávnosť skutkových zistení a z nich vyvodené
právne závery, vecnú nedôvodnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť. Pre absenciu
akéhokoľvek relevantného dôvodu považuje uznesenie za arbitrárne a nezákonné.
Podľa obvineného absentuje kauzalita medzi právnymi závermi konajúceho súdu a jeho
skutkovými zisteniami, keď tento deklaruje, že existujú konkrétne skutočnosti, ktoré
odôvodňujú obavu z úteku, pričom v tejto súvislosti abstraktne - neadresne odkazuje
na úvodnú časť napadnutého uznesenia. V dôvodoch sťažnosti ďalej poukázal na námietky
k vydanému európskemu zatýkaciemu rozkazu a rozhodnutiu o vzatí do väzby. Uviedol,
že dôvodom opustenia územia Slovenskej republiky bola skutočnosť, že sa mu neznámi
páchatelia opakovane vyhrážali likvidáciou jeho osoby, o čom podal trestné oznámenie.
V čase, keď vycestoval z územia Slovenskej republiky, bolo voči jeho osobe vedené trestné
stíhanie po dlhšiu dobu a v čase odchodu obvineného nebol v predmetnej veci vytýčený
žiaden termín procesného úkonu, na ktorom by sa mal osobne zúčastniť. Obvinený uviedol,
že v konaní, ktoré bezprostredne predchádzalo väzobnému rozhodovaniu, a to pri
predvolávaní obvineného na jednotlivé procesné výsluchy, vrátane ostatného výsluchu,
bol porušený zákon v ustanovení § 120 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s ustanovením
článku 5 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rovnako namietol, že procesný postup vyšetrovateľa súvisiaci s predvolávaním obvineného
na výsluch, nie je v súlade s ustanovením § 121 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu vecnej
neopodstatnenosti nariadeného výsluchu. Predvolávanie na výsluch, za procesnej situácie,
keď obvinený už vo veci opakovane vypovedal v procesnom postavení obvineného, pričom
na ostatnom výsluchu využil svoje právo a vo veci nevypovedal a zároveň vyhlásil, že toto
svoje právo využíva aj vo vzťahu k ďalšiemu priebehu prípravného konania, nemožno
vnímať a vyhodnocovať inak ako nezákonné psychické donucovanie obvineného k výpovedi
vyšetrovateľom, motivované snahou dosiahnuť zmenu doterajšieho postoja obvineného
nevypovedať. Skutočnosť, že obvinený mení bydlisko, je z dôvodu obavy z vydierania,
pričom zmenu pobytu ohlásil vyšetrovateľovi a pre prípad prepustenia na slobodu prehlásil,
že sa bude zdržiavať na adrese: , ktorá je aj
adresou na doručovanie písomností, pričom predložil uzatvorenú zmluvu o nájme bytu
zo 16. augusta 2016. Obava z naplnenia deklarovaného väzobného dôvodu objektívne
pominula uplynutím doby, po ktorú bol umiestnený vo vydávacej väzbe, pričom
s postupujúcim trestným stíhaním sa obava z naplnenia ktoréhokoľvek väzobného dôvodu
zoslabuje do tej miery až nakoniec pominie. V závere podanej sťažnosti vysvetlil,
že podľa § 80 ods. 2 Trestného poriadku prichádza do úvahy nahradenie väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka z dôvodu výnimočnej okolnosti, ktorou je u neho
existencia závažnej život ohrozujúcej choroby (tumor na mozgu), pričom väzobné stíhanie
nevytvára vhodné liečebné a terapeutické prostredie.“
Najvyšší súd odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako obvineného proti napadnutému
uzneseniu špecializovaného trestného súdu odôvodnil v relevantnej časti svojho
napadnutého uznesenia najmä takto:
«Najvyšší súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por.,
v ktorom je vyjadrený obmedzený revízny princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť
z dôvodov § 193 ods. 1 písm. a/ alebo b/, na základe sťažnosti obvineného
preskúmal napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk, bez ohľadu
na to, či tieto hľadiská sú alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu
konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré
mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu
preveril z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady
pre napadnuté uznesenie, nedošlo k porušeniu Trestného zákona. Trestného poriadku alebo
iných mimotrestných právnych predpisov. Najvyšší súd tak zistil, že sťažnosť obvineného
nie je dôvodná.
... Rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie nemožno vytknúť žiadnu chybu
či nedostatok, pričom odôvodnenie uznesenia učinil sudca pre prípravné konanie
zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto najvyšší súd v zásade
na odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje. Najvyšší súd sa nestotožňuje
s konštatovaním obvineného o neúplnosti, nepreskúmateľnosti či nepresvedčivosti
odôvodnenia napadnutého uznesenia ale naopak, toto považuje za vyčerpávajúce
a v dostatočnom rozsahu (tak ako to predpokladá ust. § 176 ods. 2 Tr. por.) vysvetľujúce
všetky právne i skutkové úvahy a závery sudcu pre prípravné konanie, ktoré ho viedli
k rozhodnutiu. K tomu sa žiada poznamenať, že do práva na spravodlivý proces nepatrí
právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená právo na to, aby bola
strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia stavu veci a ak sa neriadi jej výkladom
všeobecných záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 252/04). Najvyšší súd sa nestotožnil so závermi obvineného prezentovanými
v sťažnosti, pretože aj podľa názoru sťažnostného súdu boli a sú v súčasnom štádiu konania
splnené materiálne podmienky na väzobné stíhanie obvineného .
Už sudca pre prípravné konanie vysvetlil a podrobne rozobral dôvodnosť
(opodstatnenosť) trestného stíhania (ako jednu z materiálnych podmienok väzby - condicio
sine qua non) menovaného opretú o získané a zadokumentované dôkazy nachádzajúce sa
v spise. Najvyšší súd konštatuje, že súčasná dôkazná situácia vyplývajúca z predloženého
spisu a zhrnutá aj v odôvodnení napadnutého uznesenia dokumentuje dôvodnosť trestného
stíhania a dôvodnosť podozrenia, že obvinený sa mohol dopustiť trestnej
činnosti práve tak, ako je to uvedené v uznesení o vznesení obvinenia.
Pokiaľ ide o existenciu dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
u obvineného (ako ďalšej materiálnej podmienky väzby) tak, ako tento
dôvod väzby ustálil sudca pre prípravné konanie aj v tejto časti sa najvyšší súd stotožnil
so záverom sudcu pre prípravné konanie. Obvinený sám vysvetlil, že „opustil územie
Slovenskej republiky“ (zo strachu pred vyhrážkami a z obavy o svoj život). Takéto opustenie
územia Slovenskej republiky by samozrejme nemuselo zakladať obavu z jeho úteku v zmysle
§ 71 ods. I písm. a/ Tr. por., ak by bol k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní.
Obvinený sa však „stratil“ orgánom činným v trestnom konaní, on osobne nepreberal
predvolania, na predvolania reagoval neskoro a vždy vyhýbavo s rôznymi dôvodmi
ospravedlnenia neúčasti na procesnom úkone. Takéto konanie obvineného zreteľne
dokumentuje jeho vyhýbanie sa trestnému stíhaniu útekom do cudziny a nič na tom nemení
ani mailová dostupnosť obvineného, keď vykonanie procesných úkonov vo všetkých
prípadoch zmaril (viď návrh prokurátora na vydanie EZR). V kontexte uvedeného je potom
bez významu či predvolania boli perfektné alebo nie. Podstatou totižto je skrývanie sa
obvineného dokonca v cudzine a tak vyhýbanie sa trestnému stíhaniu. Vyššie označené
správanie sa a konanie obvineného predstavuje konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu,
že v prípade prepustenia obvineného z väzby by opätovne ušiel, aby sa tak vyhol trestnému
stíhaniu alebo trestu a v dôsledku toho najvyšší súd podobne ako sudca pre prípravné
konanie uzatvára, že u obvineného je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por.
K návrhu obvineného na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka s ohľadom na jeho zlý zdravotný stav najvyšší súd, nad rámec už uvedeného
v napadnutom uznesení dopĺňa, že na pozitívne rozhodnutie o nahradení väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka musia byť splnené podmienky uvedené v § 80 ods. 1
písm. c/ a ods. 2 Tr. por.
... Najvyšší súd pri úvahách či možno väzbu obvineného
nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka dospel k negatívnemu záveru
a to aj s ohľadom na to, že choroba obvineného alebo jeho zlý zdravotný stav nie sú
dôvodom jeho prepustenia z väzby, pokiaľ dôvody väzby uvedené v § 71 Tr. por. trvajú aj
naďalej (V 63/1993). V ďalšom najvyšší súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia sudcu
pre prípravné konanie bez toho, aby tam uvedené len formálne opakoval.
So zreteľom na vyššie uvedené rozhodol najvyšší súd tak, že sťažnosť obvineného
zamietol postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku
ako nedôvodnú.»
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti, ako aj k nej priloženej dokumentácie
dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 32/2016
zo 14. septembra 2016, ako ani postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nevykazujú znaky
neodôvodnenosti, svojvôle alebo arbitrárnosti. Vychádzajúc predovšetkým z odôvodnenia
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia
špecializovaného trestného súdu, s ktorým z hľadiska predmetu požadovanej ústavnej
ochrany tvoria jeden celok, ústavný súd konštatuje, že označené súdne rozhodnutia
poskytujú náležitú odpoveď na všetky kľúčové námietky sťažovateľa vznesené v priebehu
napadnutých konaní. Napadnuté uznesenia špecializovaného trestného súdu a najvyššieho
súdu podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom objasňujú všetky
relevantné skutočnosti odôvodňujúce ich právny záver o naplnení dôvodov tzv. útekovej
väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 psím. a) Trestného poriadku.
K námietke sťažovateľa, že konajúce súdy sa nevysporiadali s tzv. negatívnymi
okolnosťami, podľa sťažovateľa negujúcimi deklarovaný väzobný dôvod, ústavný súd
uvádza, že argumentácia špecializovaného trestného súdu, ako aj najvyššieho súdu zahŕňa
v sebe odpoveď aj na v tejto súvislosti sťažovateľom vznesené výhrady. V situácii, keď sa
sťažovateľ opakovane nedostavil na nariadený procesný úkon (výsluch), o termínoch
ktorého preukázateľne mal vedomosť, svoju neúčasť na ňom hodnoverným spôsobom
neospravedlnil, predvolania si na adrese oznámenej orgánom činným v trestnom konaní
nepreberal a svojou komunikáciou s nimi ich v podstate zavádzal, možno právny záver
vo veci konajúcich súdov, že sťažovateľ sa pobytom v zahraničí snažil vyhýbať trestnému
stíhaniu, považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa ním tvrdenej neopodstatnenosti
procesného úkonu (výsluchu), na ktorý bol predvolávaný, ústavný súd poznamenáva,
že je povinnosťou obvineného dostaviť sa na nariadený úkon trestného konania, na ktorý
bol predvolaný (bez ohľadu na jeho názor na opodstatnenosť takého úkonu, pozn.), pričom
v rámci tohto úkonu obvinený môže využiť svoje právo odoprieť vypovedať (§ 120
v spojení s § 34 ods. 1 Trestného poriadku). Ako zjavne neopodstatnenú ústavný súd
vyhodnotil aj s tým súvisiacu námietku sťažovateľa, že predvolania na jeho výsluch
neobsahovali dátum ich vydania. Uvedenú skutočnosť sťažovateľ v konaní pred ústavným
súdom jednak nepreukázal (nepredložil žiadne z predmetných predvolaní, pozn.),
najmä však z ustanovení Trestného poriadku nevyplýva, že by obligatórnou náležitosťou
predvolania obvineného na výsluch bol dátum jeho vydania. Predvolanie má formu
opatrenia, ktoré je podľa § 10 ods. 19 Trestného poriadku neformálnym ústnym alebo
písomným rozhodnutím technicko-organizačnej alebo operatívnej povahy, pričom Trestný
poriadok obsah predvolania žiadnym spôsobom nešpecifikuje. V danom prípade navyše šlo
o opakované predvolania sťažovateľa ako obvineného na výsluch, ktorý z dôvodu jeho
neprítomnosti nebolo možné vykonať. Preto ak jednotlivé predvolania sťažovateľa
obsahovali označenie v danom čase aktuálneho termínu nariadeného výsluchu, prípadná
absencia dátumu ich vydania nie je spôsobilá spochybniť ústavnú akceptovateľnosť
právnych záverov najvyššieho súdu, resp. špecializovaného trestného súdu o tom,
že správanie sťažovateľa ako obvineného v okolnostiach posudzovanej veci odôvodňovalo
obavu, že sa aj naďalej bude vyhýbať trestnému stíhaniu.
V nadväznosti na uvedené, v kontexte sťažovateľom vznesených námietok ústavný
súd konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a napadnuté uznesenie
špecializovaného trestného súdu predstavovali ako jeden celok v danom štádiu trestného
konania vedeného proti sťažovateľovi dostatočný zákonný podklad pre jeho väzobné
stíhanie. Napadnuté uznesenia označených súdov podľa názoru ústavného súdu obsahujú
logickú, zrozumiteľnú a presvedčivú argumentáciu, ktorá ústavne konformným spôsobom
objasňuje, prečo vo veci konajúce súdy dospeli k záveru, že na strane sťažovateľa
ako obvineného sú naplnené formálne i materiálne podmienky väzby zodpovedajúce
väzobnému dôvodu ustanovenému v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Za danej
situácie preto niet dôvodu na to, aby ústavný súd zasahoval do rozhodovacej činnosti
označených všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd konštatuje, že napadnuté
uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia
sťažovateľom označených základných práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy, resp. jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2017