Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 559/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana

Ľalíka vo veci sťažnosti , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD., Sputniková 18, Bratislava,

pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo , na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. , p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

500 € (slovom päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť mu do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. , p r i z n á v a trovy konania v sume 159,90 €

(slovom stopäťdesiatdeväť eur a deväťdesiat centov), ktoré j e Okresný súd Bratislava II

p o v i n n ý vyplatiť na účet advokátky JUDr. Evy Pravdíkovej Bučkovej, PhD., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 zo 14. septembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti ústavný súd

sťažnosť odmietol.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na okresnom súde prebieha konanie pod sp. zn.

, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu užívania

nehnuteľnosti bez právneho titulu, ktorej vlastníkom je sťažovateľ. V predmetnom konaní

vystupuje sťažovateľ ako žalobca. Sťažovateľ sa domáhal zaplatenia peňažnej sumy

návrhom na vydanie platobného rozkazu z 12. októbra 1998 a od tohto dátumu sa napadnuté

konanie neskončilo právoplatným rozhodnutím vo veci samej. Sťažovateľ poukazoval aj

na skutočnosť, že platobný rozkaz bol doručovaný odporcom až v marci 1999. Predmetné

konanie bolo na dlhšie obdobie opakovane prerušované z dôvodu právoplatného skončenia

iného konania pred súdom medzi tými istými účastníkmi konania, v ktorých sa rozhodovalo

otázkach, ktoré mali zásadný význam pre napadnuté konanie.

3. Sťažovateľ podal sťažnosť pre prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom predsedníčka okresného súdu uznala jeho sťažnosť za čiastočne

dôvodnú a zároveň skonštatovala, že na prieťahoch sa mal podieľať aj sťažovateľ.

Vzhľadom na doterajší postup okresného súdu je sťažovateľ presvedčený o tom, že

zo strany okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom bez jeho pričinenia, pretože ani

po 18 rokoch nezačal skúmať vecnú stránku sporu. Jeho postup preto považuje

za neefektívny.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo upravené v čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené. Súčasne navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému

súdu konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 9 000 eur. Napokon sa domáha aj priznania náhrady trov právneho zastúpenia

v sume 159,90 eur.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu predsedníčka okresného súdu listom

sp. zn. Spr. 2101/2016 zo 4. novembra 2016 uviedla, že dĺžka napadnutého konania bola

ovplyvnená aj konaním účastníkov konania, keďže okresný súd musel odročiť pojednávanie

z dôvodu ich žiadosti pre možnosť uzavretia mimosúdnej dohody. Napadnuté konanie bolo

navyše dvakrát prerušené. Vo veci bolo určené ďalšie pojednávanie na 9. november 2016,

z tohto dôvodu bol ústavnému súdu predložený predmetný spis až 10. marca 2017. Zároveň

ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s jeho upustením.

6. Spolu s listom predsedníčky okresného súdu bolo doručené ústavnému súdu aj

vyjadrenie zákonného sudcu k obsahu sťažnosti z 21. októbra 2016, v ktorom uviedol, že

v predmetnej veci sa stal zákonným sudcom až od roku 2003 potom, čo zákonná sudkyňa

JUDr. Floreková odišla na odvolací súd. Zákonná sudkyňa ešte v roku 2000 rozhodla

o prerušení konania až do právoplatného skončenia konania vedeného pod sp. zn.

na okresnom súdu. Okresný súd pokračoval v konaní až v roku 2012 na

žiadosť sťažovateľa potom, ako sa skončilo konanie vedené pod sp. zn. .

Napadnuté konanie bolo opätovne prerušené v roku 2013 uznesením, proti ktorému sa

žiaden účastník konania neodvolal. Napadnuté konanie bolo teda prerušené dvakrát, a nie

trikrát, ako nesprávne uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Od apríla 2014 bolo

nariadených desať pojednávaní, z toho šesť pojednávaní bolo odročených z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu.

7. Vyjadrenie odporcu bolo listom č. k. -28 z 15. novembra 2016

doručené sťažovateľovi. Vyjadrenie sťažovateľa k stanovisku odporcu bolo ústavnému súdu

doručené 30. novembra 2016, v ktorom len zopakoval priebeh konania pred okresným

súdom a zdôraznil obdobia nečinnosti okresného súdu. Naďalej zotrváva na svojej sťažnosti

a súhlasil s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá

je určená povahou namietaného porušenia práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani

za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne

rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote

(, , ).

II.

9. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

12. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj

„ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť

(, , ).

13. Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca

sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota

osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne

až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu

(, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť

taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty,

kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť

súdu a sudcu vychádza z v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej

z , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne

bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je

podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu

pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva

z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov,

ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca

spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

14. Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

15. Podľa a ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa

pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú

lehoty plynúť znova. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje

súd v konaní i bez návrhu.

16. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nahradil a ktorý vo svojich

ustanoveniach upravuje zásadu hospodárnosti a rýchlosti konania v čl. 17. Podľa § 100

ods. 1 len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (obdobne ).

17. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v a právo prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v

dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu,

najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania

a postup súdu (). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj

na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa

(, , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd

postupoval aj v danom prípade.

18. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom napadnutého konania je

posúdenie nároku sťažovateľa na zaplatenie sumy za užívanie časti nehnuteľnosti bez

právneho nároku. Z hľadiska kritéria zložitosti veci ústavný súd dospel k záveru, že

skutkovo ani právne v danom prípade nie je možné hovoriť o zložitej veci, navyše ak

zo samotného priebehu konania nie je sporné, že predmetnú časť nehnuteľnosti žalovaná

strana skutočne užívala. Naproti tomu konanie bolo dvakrát prerušené pre súvisiace konania

medzi tými istými účastníkmi konania, kde v jednom prípade sa riešila otázka, či kúpna

zmluva, na základe ktorej sa sťažovateľ stal vlastníkom nehnuteľnosti, je platná, a v druhom

prípade sa riešila otázka veľkosti užívanej nehnuteľnosti, pričom obe konania mali vplyv

na priebeh napadnutého konania. Je však potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd má

povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná

a skončená ( a ) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. ,

, ). Z hľadiska súdneho prieskumu sa konanie začalo podaním

žaloby o zaplatenie peňažnej sumy 13. októbra 1998, ktoré dosiaľ nie je skončené ani

na prvom stupni.

19. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa

v preskúmavanej veci, ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa zásadným spôsobom nepodieľal

na prieťahoch v konaní. Ústavný súd však musel prihliadnuť aj na skutočnosť, že aj

z dôvodu návrhu sťažovateľa bolo pojednávanie odročené, pretože sporové strany rokovali

o mimosúdnej dohode, ku ktorej napokon nedošlo. Sťažovateľ taktiež v priebehu

napadnutého konania požaduje vykonať dôkaz ‒výsluch znalkyne ako svedka, pričom pre

jej zaneprázdnenosť muselo byť pojednávanie odročené napriek tomu, že ponúkla písomné

zodpovedanie položených otázok. Na druhej strane, sťažovateľ sám požiadal

o pokračovanie v konaní (13. apríla 2012 a 25. marca 2014) potom, ako mu bolo známe, že

konania, pre ktoré bolo prerušené napadnuté konanie, boli právoplatne skončené.

Sťažovateľ podal sťažnosť pre prieťahy v konaní 18. mája 2016, pričom v odpovedi

na sťažnosť predsedníčka okresného súdu uznala sťažnosť za čiastočne dôvodnú vzhľadom

na úkony súdu, ktoré boli vykonané so značným časovým odstupom.

20. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,

pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky

okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov. Pokiaľ ide

o postup okresného súdu, ústavný súd vychádzal nielen z hľadiska sťažovateľom

namietaného obdobia zbytočných prieťahov, ale aj z hľadiska celkového priebehu

posudzovaného konania. Pri skúmaní skutočnosti, či v dôsledku jeho postupu došlo

k porušeniu uvedeného základného práva, ústavný súd zistil, že to tak je, aj keď čiastočne

plynulému postupu bránila zákonná prekážka prerušeného konania. Okresný súd uznesením

zo 17. januára 2000 a z 13. februára 2013 prerušil súdne konanie z dôvodu, že na tunajšom

súde medzi tými istými účastníkmi prebiehali iné konania, v ktorých sa riešili otázky, ktoré

mohli mať význam pre rozhodnutie súdu. V konaní sa pokračovalo po viac ako ôsmich

rokoch, keď 22. júla 2008 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo

29. októbra 2008 a ktorom rozhodol, že počká do skončenia konania, pre ktoré bolo

prerušené (vedené pod sp. zn. ), pričom v konaní pokračoval po odpadnutí

prekážky nariadením pojednávania, ktoré sa uskutočnilo až 17. októbra 2012. Uznesením

z 13. februára 2013 okresný súd prerušil konanie z dôvodu prebiehajúceho konania

vedeného pod sp. zn. (predtým sp. zn. ), a to až do jeho

právoplatného skončenia. Z celkovej doby trvania konania (dosiaľ 17 rokov a 6 mesiacov)

bolo viac ako 10 rokov prerušené pre zákonnú prekážku.

21. Vychádzajúc z predloženej sťažnosti a pripojených dokumentov, ako aj

zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ústavný súd

konštatuje predovšetkým neefektívne správanie okresného súdu, ktoré v spojitosti

s celkovou dĺžkou súdneho konania (viac ako 17 rokov) mali za následok zistenie ďalších

prieťahov (od mája 2014), pretože okresný súd nevykonával úkony smerujúce k rýchlemu

odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal. Obdobie od mája 2014 až

dosiaľ je poznačené nariaďovaním a odročovaním pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti

sudcu (pojednávania z dôvodu práceneschopnosti sudcu boli odročované 26. mája 2014,

10. novembra 2014, 11. februára 2015, 29. mája 2015, 6. apríla 2016, 18. mája 2016

a 9. novembra 2016). V tomto období okresný súd neurobil žiadny úkon smerujúci

k rozhodnutiu veci. Okresný súd, poukazujúc na objektívne dôvody, nepovažuje stanovisko

sťažovateľa za dôvodné. Na rozdiel od neho ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú

judikatúru (napr. a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu,

), kde už v podobných súvislostiach vyslovil, že nedostatočné personálne

obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by

mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten

účel prijali včas adekvátne opatrenia. v zaväzuje predovšetkým súdy

ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci –

a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje

na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či

konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti

pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného

v oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity

príslušných súdov.

22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v

dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

23. Vzhľadom na to, že konanie v predmetnej veci na okresnom súde nebolo

ukončené, ústavný súd podľa okresnému súdu

prikázal, aby ďalej vo veci konal bez zbytočných prieťahov tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

24. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie. Podľa ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať

primerané finančné zadosťučinenie v sume 9 000 €. Pri určení primeraného finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku

konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. a berúc do úvahy konkrétne

okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, čo je v hre (pozri ďalej), ústavný súd považoval

priznanie sumy 500 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50

ods. 3 (bod 2 výroku nálezu). Pri určení jeho výšky vychádzal

pritom zo skutočnosti, že predmetné konanie (o zaplatenie sumy 969,03 €) bolo prevažnú

časť jeho trvania prerušené, čo je potrebné považovať za objektívnu prekážku v postupe

okresného súdu.

25. Ústavný súd preto nevyhovel v súlade s a zákona

o ústavnom súde časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ žiadal priznať finančné zadosťučinenie

nad ústavným súdom priznanú sumu 9 000 €. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto

časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

26. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnému sťažovateľovi

vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou, ktoré si uplatnila

v celkovej sume 159,90 €. Advokátka vykonala 2 úkony právnych služieb, a to prevzatie

a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 24. augusta 2016. Odmena za jeden

úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového

základu 858 € a predstavuje 143 € + paušál 8,58 € = 151,58 €. Celková priznaná odmena

za vykonané dva úkony právnej pomoci (151,58 € x 2) predstavuje sumu 303,16 €. Keďže

sťažovateľ si uplatnil trovy konania v nižšej výške, než mu prislúcha podľa už uvedených

ustanovení vyhlášky za zastupovanie advokátom, ústavný súd mu priznal náhradu trov

konania v ním uplatnenej výške, vychádzajúc z návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20

ods. 4 ). Náhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť

na účet právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ).

27. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľom

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

28. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017