Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 301/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017

prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Advokátska kancelária, Dukelská 972/7-3, Považská

Bystrica, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Považská Bystrica sp. zn. z 21. januára 2015 a uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 21. januára 2015 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. marca 2015.

Namietaným uznesením z 21. januára 2015 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa

„na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie“. Krajský súd následne

namietaným uznesením z 31. marca 2015 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ sa domáhal zastavenia exekúcie v časti nároku na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo výške 663,88 €. Svoj návrh odôvodňoval poukázaním na skutočnosť, že uvedený

nárok vyplýva zo zmluvy o pripojení, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pričom

ustanovenia o zmluvnej pokute predstavujú v tomto prípade neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Tento záver sťažovateľ argumentuje poukázaním na viacero rozhodnutí

všeobecných súdov, ktoré v obdobných prípadoch celkom jednoznačne neprijateľnosť

takejto zmluvnej podmienky skonštatovali. Vychádza tiež z ustanovenia § 53 ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“), ktorý takúto podmienku „ex lege vyhlasuje za neplatnú“. Oprávnený teda

podľa názoru sťažovateľa bol povinný „zdržať sa používania takejto podmienky

a uplatňovať takúto voči spotrebiteľovi v súdnom konaní, ktorým je aj prebiehajúce

exekučné konanie“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie, podľa ktorej „je treba využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby

sa zvyšovala potrebná dôvera spotrebiteľov v trh a aby neprimerané postupy spotrebiteľov

na trhu nezaťažovali“. Právo domáhať sa ochrany pred neprijateľnými podmienkami

má spotrebiteľ podľa názoru sťažovateľa aj v exekučnom konaní „a to aj formou návrhu

na vyslovenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) a tiež ods. 2 Exekučného

poriadku“.

Okresný súd návrh sťažovateľa namietaným uznesením zamietol s poukazom na to,

že tento namieta „vecnú správnosť exekučného titulu“. S týmto právnym posúdením

sťažovateľ nesúhlasí a trvá na tom, že sa domáhal „ochrany pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami v zmysle a 3 a to procesným inštitútom vo forme návrhu

na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie“. Sťažovateľ poukázal

na skutočnosť, že konajúce všeobecné súdy mu „ako spotrebiteľovi neposkytli súdnu

ochranu vo forme zastavenia exekúcie, v ktorej je vymáhaný nárok z neprijateľnej zmluvnej

podmienky, ktorá je neplatná a zakladá bezdôvodné obohatenie, čo vytvára absolútne

neprijateľný protiprávny stav a je porušením a dohovorom zaručeného práva

na súdnu ochranu“. Rozhodnutia oboch konajúcich súdov tiež sťažovateľ označil

za nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľ navrhol nálezom vysloviť porušenie svojich práv rozhodnutiami

konajúcich súdov, tieto rozhodnutia zrušiť a priznať mu finančné zadosťučinenie

v sume 1 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd ustálil, že sťažovateľ bol platobným

rozkazom okresného súdu z 12. novembra 2010, ktorý sa stal právoplatným

a vykonateľným 19. februára 2011, zaviazaný zaplatiť povinnému sumu 820,81 €

s príslušenstvom. Okresný súd 15. augusta 2014 vydal poverenie pre súdneho exekútora na

vykonanie exekúcie. Sťažovateľ sa domáhal vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej

zastavenia v časti vymáhania sumy 663,88 €, keďže ide o o zmluvnú pokutu, ktoré je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd namietaným uznesením č. k. 6 Er

631/2014-23 z 21. januára 2015 návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania

sťažovateľa o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením č. k. -40 z 31.

marca 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k tvrdeniu, že oba konajúce

všeobecné súdy rozhodli v rozpore so zákonom, ako aj v rozpore so stabilizovanou

judikatúrou súdov v obdobných veciach, keďže neprípustnosť exekúcie, a teda aj dôvod jej

zastavenia vyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá bola síce exekučným titulom

judikovaná, avšak jej vymáhanie exekúciou nie je prípustné. Taktiež sťažovateľ namieta

nedostatočnosť odôvodnenia oboch namietaných rozhodnutí.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu

Z a vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je podľa založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V citovanom

článku je totiž zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,

ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného

súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(podobne , , , , ,

a iné).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:

„K uvedenému súd prvého stupňa uviedol, že každý exekučný titul sa vyznačuje

formálnou i materiálnou právoplatnosťou. Formálna právoplatnosť vykonávaného

rozhodnutia znamená, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými

prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna

právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť

vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku,

o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým

orgánom. Keďže je nepochybné, že povinný sa v exekučnom konaní domáha preskúmavania

vecnej správnosti exekučného titulu, pričom týmto nie je rozhodcovský rozsudok,

ale platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica, súd prvého stupňa mal za to,

že v exekučnom konaní nie je možné skúmať skutkové a právne závery, ku ktorým súd dospel

pri vydaní predmetného platobného rozkazu. Po zhodnotení uvedených skutočností súd

prvého stupňa dospel k záveru, že povinný nepreukázal existenciu žiadnej z okolností, ktoré

by podľa § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku odôvodňovali zastavenie exekúcie,

a preto súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie povinný. Namietal,

že svojím návrhom sa domáhal, aby mu súd ako spotrebiteľovi poskytol ochranu

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to tak, že vyhlási exekúciu za neprípustnú

a zastaví exekúciu, ktorej podkladom je priznaný nárok z takejto neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, čím je daný dôvod odvolania v zmysle , a tiež súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle

Povinný namietal, že sa nedomáhal preskúmavania vecnej

správnosti exekučného titulu. Podaným návrhom sa domáhal ako spotrebiteľ ochrany práva

pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v zmysle a , a to procesným

inštitútom vo forme návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. V danej

veci si oprávnený z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je absolútne neplatná,

uplatňuje právo na zaplatenie a to formou výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní. Takéto

konanie je v priamom rozpore so zákonom, ustálenou judikatúrou a v neposlednom rade

aj právom EÚ. S poukazom na znenie § 57 ods. 1 písm. g) EP povinný navrhol, aby

odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril oprávnený. Uviedol, že napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne a vydané v súlade so zákonom.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa

v rozsahu a dôvodov podaného odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania

podľa Dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné

podľa potvrdiť ako vecne správne. Účelom exekučného konania

je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá

sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi, s cieľom

uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím

súdu alebo iného orgánu. Na druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo

zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými

a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.

Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať

len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré

určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného, a výlučne z

majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa v

exekučnom práve spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Materiálnym

predpokladom každej exekúcie je vykonateľné rozhodnutie. Len takéto rozhodnutie pripúšťa

vykonávanie exekúcie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom

prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. Povinný v podanom

návrhu na zastavenie exekúcie, rovnako ako aj v podanom odvolaní, namietal skutočnosť,

že vykonávaná exekúcia je v časti vymáhania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty

vo výške 663,88 Eur neprípustná a sú dané dôvody na jej zastavenie, nakoľko uplatnené

zmluvné pokuty sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, obsiahnutými

v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným

ako spotrebiteľom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že exekučným titulom je v danej veci platobný rozkaz

Okresného súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa 12. 11. 2010, právoplatný

a vykonateľný dňa 19. 02. 2011, ktorým bola uložená povinnosť odporcovi – povinnému

zaplatiť navrhovateľovi - oprávnenému v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu

sumu 940,81 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 31. 07. 2009 do zaplatenia a nahradil

mu trovy konania vo výške 56,- Eur alebo aby v tej istej lehote podal na tomto súde odpor.

Z uvedeného vyplýva, že platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica

č. k. zo dňa 12. 11. 2010, právoplatný a vykonateľný dňa 19. 02. 2011,

je riadnym exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku.

Odvolací súd dodáva, že v exekučnom konaní exekučný súd nedisponuje právomocou

rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Súd nie je vo vykonávacom konaní

oprávnený skúmať vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré je

exekučným titulom. Nakoľko povinný nevyužil možnosť podať opravný prostriedok proti

platobnému rozkazu Okresného súdu Považská Bystrica č. k. zo dňa

12. 11. 2010, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19. 02. 2011, a stal sa

exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku. Pre úplnosť odvolací súd

uvádza, že dôvody, pre ktoré súd zastaví exekúciu sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného

poriadku. Súdom nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by podľa § 57 ods. 1 a 2

Exekučného poriadku odôvodňovala zastavenie exekúcie. Postup súdu prvého stupňa, ktorý

zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie bol preto z vyššie uvedených dôvodov

správny.“

V citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd zaujal stanovisko k zásadným

odvolacím námietkam sťažovateľa, ako aj k zásadnej argumentácii okresného súdu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a

význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad uskutočnený krajským

súdom v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje,

a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení krajský súd síce stručne, avšak

dostatočne určito a jednoznačne interpretoval dotknutú právnu úpravu a vo vzťahu k nej

posúdil relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Krajský súd dostatočne

odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho návrhu

na zastavenie exekúcie s ohľadom na jej neprípustnosť, pričom jeho závery boli založené

na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera

jej účel a podstatu. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v spojení

s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok,

pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň postačujúcu odpoveď

poskytnutú sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje

rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné,

nevybočujúce z limitov a dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na judikatúru súdov vo vzťahu k uplatňovaniu

neprijateľnej zmluvnej podmienky v exekučnom konaní, ústavný súd konštatuje, že ani

z tejto judikatúry, rovnako ako z relevantných ustanovení Exekučného poriadku v znení

účinnom v čase rozhodovania krajského súdu nevyplýva možnosť exekučného súdu

preskúmavať z materiálneho hľadiska exekučný titul. Výnimkou je rozhodcovský rozsudok.

Relevantným prostriedkom obrany proti platobnému rozkazu, ktorým sa priznalo

oprávnenému právo z neprijateľnej zmluvnej podmienky, bol v prvom rade odpor

podľa a nasl. v znení účinnom v čase rozhodovania

okresného súdu. Sťažovateľ mal tiež možnosť využiť proti platobnému rozkazu mimoriadny

opravný prostriedok v podobe návrhu na obnovu konania. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na skutočnosť, že zákonodarca reflektoval vývoj judikatúry domácich súdov

aj Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o možnosti obrany spotrebiteľa aj na úrovni

prebiehajúceho exekučného konania, čo sa premietlo do znenia exekučného poriadku

účinného od 1. apríla 2017. Aj po týchto zmenách však exekučný súd je povinný zamietnuť

návrh na vykonanie exekúcie, ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo

možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia

neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti

so spotrebiteľskou zmluvou [§ 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v znení neskorších

predpisov]. V prípade sťažovateľa však možnosť namietať neprijateľnú podmienku

existovala, a to práve prostredníctvom odporu proti platobnému rozkazu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2017