Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 301/2017
PDF · 216.4 KB
No categories available
III. ÚS 301/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. mája 2017
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátom JUDr. Tiborom Bickom, Advokátska kancelária, Dukelská 972/7-3, Považská
Bystrica, pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Považská Bystrica sp. zn. 6 Er 631/2014 z 21. januára 2015 a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 4 CoE 60/2015 z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 6 Er 631/2014 z 21. januára 2015 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoE 60/2015 z 31. marca 2015.
Namietaným uznesením z 21. januára 2015 okresný súd zamietol návrh sťažovateľa
„na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie“. Krajský súd následne
namietaným uznesením z 31. marca 2015 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľ sa domáhal zastavenia exekúcie v časti nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty vo výške 663,88 €. Svoj návrh odôvodňoval poukázaním na skutočnosť, že uvedený
nárok vyplýva zo zmluvy o pripojení, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, pričom
ustanovenia o zmluvnej pokute predstavujú v tomto prípade neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Tento záver sťažovateľ argumentuje poukázaním na viacero rozhodnutí
všeobecných súdov, ktoré v obdobných prípadoch celkom jednoznačne neprijateľnosť
takejto zmluvnej podmienky skonštatovali. Vychádza tiež z ustanovenia § 53 ods. 5 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“), ktorý takúto podmienku „ex lege vyhlasuje za neplatnú“. Oprávnený teda
podľa názoru sťažovateľa bol povinný „zdržať sa používania takejto podmienky
a uplatňovať takúto voči spotrebiteľovi v súdnom konaní, ktorým je aj prebiehajúce
exekučné konanie“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, podľa ktorej „je treba využiť všetky efektívne prostriedky ochrany spotrebiteľa, aby
sa zvyšovala potrebná dôvera spotrebiteľov v trh a aby neprimerané postupy spotrebiteľov
na trhu nezaťažovali“. Právo domáhať sa ochrany pred neprijateľnými podmienkami
má spotrebiteľ podľa názoru sťažovateľa aj v exekučnom konaní „a to aj formou návrhu
na vyslovenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g) a tiež ods. 2 Exekučného
poriadku“.
Okresný súd návrh sťažovateľa namietaným uznesením zamietol s poukazom na to,
že tento namieta „vecnú správnosť exekučného titulu“. S týmto právnym posúdením
sťažovateľ nesúhlasí a trvá na tom, že sa domáhal „ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami v zmysle § 2 a 3 OSP a to procesným inštitútom vo forme návrhu
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie“. Sťažovateľ poukázal
na skutočnosť, že konajúce všeobecné súdy mu „ako spotrebiteľovi neposkytli súdnu
ochranu vo forme zastavenia exekúcie, v ktorej je vymáhaný nárok z neprijateľnej zmluvnej
podmienky, ktorá je neplatná a zakladá bezdôvodné obohatenie, čo vytvára absolútne
neprijateľný protiprávny stav a je porušením ústavou a dohovorom zaručeného práva
na súdnu ochranu“. Rozhodnutia oboch konajúcich súdov tiež sťažovateľ označil
za nedostatočne odôvodnené.
Sťažovateľ navrhol nálezom vysloviť porušenie svojich práv rozhodnutiami
konajúcich súdov, tieto rozhodnutia zrušiť a priznať mu finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd ustálil, že sťažovateľ bol platobným
rozkazom okresného súdu z 12. novembra 2010, ktorý sa stal právoplatným
a vykonateľným 19. februára 2011, zaviazaný zaplatiť povinnému sumu 820,81 €
s príslušenstvom. Okresný súd 15. augusta 2014 vydal poverenie pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie. Sťažovateľ sa domáhal vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a jej
zastavenia v časti vymáhania sumy 663,88 €, keďže ide o o zmluvnú pokutu, ktoré je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Okresný súd namietaným uznesením č. k. 6 Er
631/2014-23 z 21. januára 2015 návrh sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania
sťažovateľa o veci rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením č. k. 4 CoE 60/2015-40 z 31.
marca 2015 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podstata sťažnostných námietok sťažovateľa smeruje k tvrdeniu, že oba konajúce
všeobecné súdy rozhodli v rozpore so zákonom, ako aj v rozpore so stabilizovanou
judikatúrou súdov v obdobných veciach, keďže neprípustnosť exekúcie, a teda aj dôvod jej
zastavenia vyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá bola síce exekučným titulom
judikovaná, avšak jej vymáhanie exekúciou nie je prípustné. Taktiež sťažovateľ namieta
nedostatočnosť odôvodnenia oboch namietaných rozhodnutí.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu
Z čl. 124 a čl. 142 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. V citovanom
článku ústavy je totiž zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy,
ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Vzhľadom na to, že na preskúmanie uznesenia okresného súdu bol v prvom rade
povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného
súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(podobne IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08,
III. ÚS 72/09 a iné).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Krajský súd v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:
„K uvedenému súd prvého stupňa uviedol, že každý exekučný titul sa vyznačuje
formálnou i materiálnou právoplatnosťou. Formálna právoplatnosť vykonávaného
rozhodnutia znamená, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými
prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna
právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť
vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku,
o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým
orgánom. Keďže je nepochybné, že povinný sa v exekučnom konaní domáha preskúmavania
vecnej správnosti exekučného titulu, pričom týmto nie je rozhodcovský rozsudok,
ale platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica, súd prvého stupňa mal za to,
že v exekučnom konaní nie je možné skúmať skutkové a právne závery, ku ktorým súd dospel
pri vydaní predmetného platobného rozkazu. Po zhodnotení uvedených skutočností súd
prvého stupňa dospel k záveru, že povinný nepreukázal existenciu žiadnej z okolností, ktoré
by podľa § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku odôvodňovali zastavenie exekúcie,
a preto súd návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie povinný. Namietal,
že svojím návrhom sa domáhal, aby mu súd ako spotrebiteľovi poskytol ochranu
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami, a to tak, že vyhlási exekúciu za neprípustnú
a zastaví exekúciu, ktorej podkladom je priznaný nárok z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, čím je daný dôvod odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p., a tiež súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle
§ 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. Povinný namietal, že sa nedomáhal preskúmavania vecnej
správnosti exekučného titulu. Podaným návrhom sa domáhal ako spotrebiteľ ochrany práva
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v zmysle § 2 a § 3 O. s. p., a to procesným
inštitútom vo forme návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie. V danej
veci si oprávnený z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je absolútne neplatná,
uplatňuje právo na zaplatenie a to formou výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní. Takéto
konanie je v priamom rozpore so zákonom, ustálenou judikatúrou a v neposlednom rade
aj právom EÚ. S poukazom na znenie § 57 ods. 1 písm. g) EP povinný navrhol, aby
odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové konanie.
K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril oprávnený. Uviedol, že napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa považuje za vecne správne a vydané v súlade so zákonom.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.
v rozsahu a dôvodov podaného odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správne. Účelom exekučného konania
je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá
sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi, s cieľom
uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná vykonateľným rozhodnutím
súdu alebo iného orgánu. Na druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo
zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými
a neopodstatnenými zásahmi vykonanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.
Spojenie týchto základných postulátov znamená, že exekučné konanie sa môže vykonávať
len na uspokojovanie skutočne existujúcich práv, len za podmienok a spôsobmi, ktoré
určuje zákon, iba v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie oprávneného, a výlučne z
majetku povinného. Porušenie ktoréhokoľvek z týchto princípov uplatňujúcich sa v
exekučnom práve spôsobuje neprípustnosť exekúcie (úplnú alebo čiastočnú). Materiálnym
predpokladom každej exekúcie je vykonateľné rozhodnutie. Len takéto rozhodnutie pripúšťa
vykonávanie exekúcie.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa ani v jednej z odvolateľom namietaných okolností. Povinný v podanom
návrhu na zastavenie exekúcie, rovnako ako aj v podanom odvolaní, namietal skutočnosť,
že vykonávaná exekúcia je v časti vymáhania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty
vo výške 663,88 Eur neprípustná a sú dané dôvody na jej zastavenie, nakoľko uplatnené
zmluvné pokuty sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami, obsiahnutými
v spotrebiteľských zmluvách uzatvorených medzi oprávneným ako dodávateľom a povinným
ako spotrebiteľom.
Z obsahu spisu je zrejmé, že exekučným titulom je v danej veci platobný rozkaz
Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 3Ro/218/2010 zo dňa 12. 11. 2010, právoplatný
a vykonateľný dňa 19. 02. 2011, ktorým bola uložená povinnosť odporcovi – povinnému
zaplatiť navrhovateľovi - oprávnenému v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu
sumu 940,81 Eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 31. 07. 2009 do zaplatenia a nahradil
mu trovy konania vo výške 56,- Eur alebo aby v tej istej lehote podal na tomto súde odpor.
Z uvedeného vyplýva, že platobný rozkaz Okresného súdu Považská Bystrica
č. k. 3Ro/218/2010 zo dňa 12. 11. 2010, právoplatný a vykonateľný dňa 19. 02. 2011,
je riadnym exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku.
Odvolací súd dodáva, že v exekučnom konaní exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Súd nie je vo vykonávacom konaní
oprávnený skúmať vecnú správnosť právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré je
exekučným titulom. Nakoľko povinný nevyužil možnosť podať opravný prostriedok proti
platobnému rozkazu Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 3Ro/218/2010 zo dňa
12. 11. 2010, nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 19. 02. 2011, a stal sa
exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku. Pre úplnosť odvolací súd
uvádza, že dôvody, pre ktoré súd zastaví exekúciu sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku. Súdom nebola zistená žiadna z okolností, ktorá by podľa § 57 ods. 1 a 2
Exekučného poriadku odôvodňovala zastavenie exekúcie. Postup súdu prvého stupňa, ktorý
zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie bol preto z vyššie uvedených dôvodov
správny.“
V citovanej časti odôvodnenia rozhodnutia krajský súd zaujal stanovisko k zásadným
odvolacím námietkam sťažovateľa, ako aj k zásadnej argumentácii okresného súdu.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (m. m. II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a
význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad uskutočnený krajským
súdom v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje,
a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Podľa názoru ústavného súdu v namietanom uznesení krajský súd síce stručne, avšak
dostatočne určito a jednoznačne interpretoval dotknutú právnu úpravu a vo vzťahu k nej
posúdil relevantnosť argumentačných námietok sťažovateľa. Krajský súd dostatočne
odpovedal na ťažiskové dovolacie argumenty sťažovateľa týkajúce sa jeho návrhu
na zastavenie exekúcie s ohľadom na jej neprípustnosť, pričom jeho závery boli založené
na racionálnom a ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera
jej účel a podstatu. Odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v spojení
s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok,
pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy a zároveň postačujúcu odpoveď
poskytnutú sťažovateľovi zo strany krajského súdu, na ktorej tento postavil svoje
rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za dostatočné,
nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na judikatúru súdov vo vzťahu k uplatňovaniu
neprijateľnej zmluvnej podmienky v exekučnom konaní, ústavný súd konštatuje, že ani
z tejto judikatúry, rovnako ako z relevantných ustanovení Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase rozhodovania krajského súdu nevyplýva možnosť exekučného súdu
preskúmavať z materiálneho hľadiska exekučný titul. Výnimkou je rozhodcovský rozsudok.
Relevantným prostriedkom obrany proti platobnému rozkazu, ktorým sa priznalo
oprávnenému právo z neprijateľnej zmluvnej podmienky, bol v prvom rade odpor
podľa § 172 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase rozhodovania
okresného súdu. Sťažovateľ mal tiež možnosť využiť proti platobnému rozkazu mimoriadny
opravný prostriedok v podobe návrhu na obnovu konania. Ústavný súd v tejto súvislosti
poukazuje na skutočnosť, že zákonodarca reflektoval vývoj judikatúry domácich súdov
aj Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ ide o možnosti obrany spotrebiteľa aj na úrovni
prebiehajúceho exekučného konania, čo sa premietlo do znenia exekučného poriadku
účinného od 1. apríla 2017. Aj po týchto zmenách však exekučný súd je povinný zamietnuť
návrh na vykonanie exekúcie, ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo
možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia
neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou [§ 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku v znení neskorších
predpisov]. V prípade sťažovateľa však možnosť namietať neprijateľnú podmienku
existovala, a to práve prostredníctvom odporu proti platobnému rozkazu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd v zmysle § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2017