Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 317/2017
PDF · 298.41 KB
No categories available
II. ÚS 317/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Pristašovou, Vazovova 9/B,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
43 CoKR 20/2015 zo 17. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR 20/2015
zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si žalobou doručenou Okresnému
súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uplatnil voči
(ďalej len „žalovaná“ alebo „správkyňa“),
správkyni konkurznej podstaty (ďalej
len „úpadca“), nárok na náhradu škody v sume 26 761,80 € s príslušenstvom. Sťažovateľ
v žalobe tvrdil, že žalovaná ako správkyňa v rámci reštrukturalizačného konania viackrát
porušila povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, čím mu mala byť spôsobená škoda.
Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 26 Cbi 17/2014-166 z 9. apríla 2015 tak,
že žalobu zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol okresný súd uznesením č. k. 26 Cbi 17/2014-261 z 3. júna 2016 tak, že konanie
o dovolaní zastavil z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na jednotlivé pochybenia, ktorých sa žalovaná
ako správkyňa v reštrukturalizačnom konaní dopustila, ktoré mali podľa neho spôsobiť
uplatnenú škodu. V tejto súvislosti uvádza:
«Správkyňa v reštrukturalizačnom konaní opomenula, že pohľadávka sťažovateľa,
ktorá bola uplatnená v reštrukturalizačnom konaní bola „sui generis“, nebola teda
zabezpečená zabezpečovacím inštitútom podľa § 8 ZKR, kedy by si zabezpečovacie právo
musel sťažovateľ uplatniť priamo v prihláške ani nezabezpečená, za akú ju posudzovala
správkyňa v dôsledku vlastného omylu, keď inštitút výhrady vlastníctva považovala
za zabezpečovací inštitút podľa § 8 ZKR, ktorý zaniká jeho neuplatnením v základnej
prihlasovacej lehote na prihasenie pohľadávky. V omyle ďalej pokračovala, keď opomenula
platnú právnu úpravu a protizákonne navrhla do veriteľského výboru osoby spriaznené
s dlžníkom, čím opätovne naštrbila zákonnosť reštrukturalizácie úpadcu. V omyle posúdenia
pohľadávky potom pokračovala aj pri následnej schvaľovacej schôdzi reštrukturalizačného
plánu veriteľov úpadcu, kedy neúplne reagovala na odôvodnenú námietku sťažovateľa,
v ktorej opätovne sťažovateľ vyzýval, aby sa na jeho tovar prihliadalo ako na tovar inej
osoby ako úpadcu a buď sa pohľadávka preradila do inej skupiny s vyšším uspokojením,
alebo sa na ňho reštrukturalizačný plán vôbec nevzťahoval. Správkyňa sa vôbec
nevysporiadala s časťou odôvodnenej námietky týkajúcej sa vydania tovaru a pohľadávku
ponechala medzi nezabezpečenými pohľadávkami. Sťažovateľovej požiadavke, aby sa na
ňho reštrukturalizačný plán vôbec nevzťahoval následne vyhovel Okresný súd Banská
Bystrica, ktorý v svojom rozsudku vyslovil neúčinnosť reštrukturalizačného plánu v konaní
vedenom pod spis. zn. 66 Cbi 1/2013 zo dňa 4. 2. 2014 práve z dôvodu, že pohľadávka
sťažovateľa zaradená do reštrukturalizácie bola „sui generis“ a vôbec nemala byť
zaradená do súpisu pohľadávok určených na uspokojovanie počas reštrukturalizácie...
Správkyňa počas trvania reštrukturalizácie ani konkurzu neposkytovala
sťažovateľovi súčinnosť a sťažovateľ bol tak pozbavený akejkoľvek možnosti zistiť, kde sa
jeho majetok nachádza a teda nemohol si uplatniť ochranu svojho vlastníckeho práva,
najmä právo na vydanie veci, vylúčenie veci z súpisu majetku úpadcu etc.. Po vyhlásení
rozsudku Okresného súdu Banský Bystrica spis. zn. 66 Cbi 1/2013 zo dňa 4. 2. 2014
o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu voči sťažovateľovi bol na úpadcu
vyhlásený konkurz...
V konkurznom konaní majetok ku ktorému sa viaže vlastnícke právo sťažovateľa
nebolo zaradené do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, a teda sťažovateľ si nemohol
excindačnou žalobou uplatniť právo na vylúčenie veci zo súpisu, a to aj napriek
vyjadreniam správkyne na pojednávaní na Okresnom súde spis. zn.: 26 Cbi 17/2014 zo dňa
19. 3. 2015 tvrdila, že tovar sťažovateľa sa nachádza na sklade úpadcu.
Z dôkazov predložených všeobecným súdom vyplýva, že majetok na ktorý sa viazalo
zmluvne dojednaná výhrada vlastníctva sa na sklade úpadcu nenachádza a úpadca ani
nedisponuje drevnou guľatinou v porovnateľnom rozsahu, aby mohol tovar vydať
sťažovateľovi. Všeobecné súdy sa s touto otázkou vôbec nevysporiadali.
A preto uplatňovať si svoje právo na vydanie veci pomocou rei vindikačnej žaloby
by bol sťažovateľ nad mieru primeranú pomerom zaťažený povinnosťou uhradiť súdny
poplatok 6 % z hodnoty sporu za vec - drevnú guľatinu v pôvodnej 26 761,80,- €, ktorá za
čas 3 rokov stratila na hodnote, a teda účel za ktorým by rei vindikačná žaloba mala byť
podaná, by nebolo možné naplniť z dôvodu nemožnosti plnenia priznaného súdom.
Skutočnosť, že okresný i krajský súd v odôvodnení rozsudkov sa vôbec nezaoberali
otázkou či bola drevná guľatina, ktorá bola predmetom konania o náhrade škody predaná
a/alebo v ktorej fáze úpadkového konania bola drevná guľatina scudzená predstavuje
odňatie možnosti konať pred súdom a vyjadrovať sa k všetkým tvrdeniam a navrhnutým
dôkazom. Rovnako túto otázku nepovažovali za potrebné zodpovedať ani orgány činné
v trestnom konaní pri výsluchoch na základe trestného oznámenia podaného sťažovateľom,
čím bolo navyše porušené právo vlastniť majetok.»
Sťažovateľ napokon argumentuje, že krajský súd mu svojím postupom odňal
možnosť konať pred súdom tým, že nenariadil pojednávanie v odvolacom konaní, hoci
v odvolaní uviedol nové skutočnosti a dôkazy „v súlade s § 205a OSP, ktoré bez vlastnej
viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, nakoľko v tom čase ešte neexistovali.
... Odvolací súd sa nevysporiadal s novými skutočnosťami a dôkazmi predloženými
sťažovateľom podľa § 205a OSP, v odôvodení rozsudku sa žiadnym spôsobom nevyjadril
k obsahu žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania a rovnako neodôvodnil, prečo
nenariadil pojednávanie, hoci boli splnení podmienky podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie z čl. 6 ods. 1
Dohovoru... ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 CoKR/20/2015 zo dňa 17. 12. 2015
porušené bolo.
... Základné právo sťažovateľa na právo vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.
... Rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 43 CoKR/20/2015 zo dňa
17. 12. 2015 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.
... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi
vo výške 20 000,- €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje
tým, že „došlo k závažnému porušeniu práva sťažovateľa vlastniť a efektívne využívať svoj
majetok a brať z neho úžitky v spojení s porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny
proces a verejné prejednanie veci, a to tým, že sťažovateľ stratil právo a dispozíciu nad
svojim vlastníctvom - tovarom a nemohol s ním ďalej nakladať v dôsledku neoprávneného
zadržiavania svojho vlastníctva úpadcom pod dozorom správcu v súlade so zákonom
č. 7/2005 Z. z..., ktorí nakladali s vlastníctvom sťažovateľa proti jeho vôli a pokynom. Toto
neoprávnené opomenutie konania spôsobilo sťažovateľovi psychickú ujmu, zamedzilo
ďalšiemu rozvoju podnikateľskej činnosti, spôsobilo nutnosť požiadať o úvery v banke,
ktoré by pokryli spôsobenú stratu a zabezpečili sťažovateľovu rodinu. Sťažovateľ sa
domáhal svojho práva pred všeobecnými súdmi ako aj orgánmi činnými v trestnom
konaní.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory
všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými
sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale
nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zo 17. decembra 2015, ktorým
tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, poukázal
na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, na odvolanie sťažovateľa a tiež na vyjadrenie
žalovanej. Poukázal na podanie sťažovateľa, ktoré doručil krajskému súdu, pričom uviedol:
„Dňa 19. 10. 2015 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie žalobcu nazvané ako
doloženie dôkazov, v ktorom žalobca doplnil svoje odvolanie, na toto podanie však
už odvolací súd neprihliadal, pretože bolo podané po uplynutí lehoty na odvolanie.“
Následne krajský súd uviedol tieto právne závery:
„Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd
k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené
skutočnosti správne právne posúdil, keď návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Prihláškou
zo dňa 16. 05. 2012 si žalobca do reštrukturalizácie dlžníka
prihlásil peňažnú pohľadávku vo výške 40.343,86 Eur vrátane príslušenstva (32.114,16 Eur
istina, 4.526,10 Eur úroky z omeškania a 3.703,60 Eur náklady z uplatnenia). Ako právny
dôvod vzniku pohľadávky je uvedená Kúpno-predajná zmluva zo dňa 03. 06. 2011 a dodací
list o prevode dreva, ďalej faktúra č. 112011 zo dňa 06. 06. 2011. Podľa údajov z prihlášky
je zrejmé, že žalobca ako predávajúci si uplatnil voči kupujúcemu právo na zaplatenie
kúpnej ceny za dodané drevo - guľatinu najprv žalobou na Okresnom súde Lučenec (vydaný
platobný rozkaz sp. zn. 13 Rob/339/2011, ktorý nebol odporcom prevzatý, následne vec
vedená pod sp. zn. 14 Cb/32/2012, konanie na OS Lučenec nebolo právoplatne skončené)
a po povolení reštrukturalizácie dlžníka rozhodnutím OS Banská Bystrica zo dňa
20. 04. 2012 si prihláškou zo dňa 16. 05. 2012 prihlásil túto pohľadávku
do reštrukturalizácie. Z prihlášky pohľadávky je nepochybné, že ide o peňažnú pohľadávku
titulom zaplatenia kúpnej ceny za drevo, ktorá bola vyúčtovaná faktúrou č. 112011 zo dňa
06. 06. 2011, ďalej z úrokov z omeškania a z nákladov na uplatnenie. K prihláške žalobca
priložil aj Kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 03. 06. 2011 uzavretú medzi žalobcom
ako predávajúcim a ako kupujúcim, predmetom ktorej bola
dodávka dreva, pričom okrem iného bolo v zmluve tiež dohodnuté, že tovar zostáva
majetkom predávajúceho do úplného zaplatenia faktúry.
Ako správne uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,
napriek tomu, že v kúpnej zmluve bola dohodnutá výhrada vlastníckeho práva, žalobcu ako
predávajúceho až do zaplatenia kúpnej ceny zo strany kupujúceho, žalobca si ako veriteľ
v reštrukturalizácii uplatnil právo na zaplatenie ceny za dodané drevo. Žalobca, ktorý bol
naďalej vlastníkom predmetu kúpy, nežiadal o jeho vrátenie a teda neuplatnil si voči
dlžníkovi nárok na vydanie veci, ale prihláškou do reštrukturalizácie sa domáhal
finančného plnenia titulom zaplatenia kúpnej ceny. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu
prvého stupňa, že žalovaná pri zaradení prihlášky žalobcu do reštrukturalizácie
postupovala v súlade so zákonom, neporušila povinnosť správcu konať s odbornou
starostlivosťou ako to uviedol aj súd prvého stupňa, bolo výlučne na vôli žalobcu ako
veriteľa, či sa bude domáhať vydania veci od dlžníka alebo sa bude domáhať peňažného
plnenia prihláškou do reštrukturalizácie tak, ako to v tomto prípade aj urobil. Napokon aj
sám žalobca v odvolaní uviedol, že mal záujem na úhrade pohľadávky, keďže podľa
vyjadrenia úpadcu dodaný tovar bol spracovaný na drevné hranolčeky, ktoré už žalobca
nemal ako využiť. Prejav vôle žalobcu uplatniť si ako veriteľ a predávajúci z kúpnej zmluvy
právo na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar v prihláške do reštrukturalizácie je
jednoznačný, žalovaná ako reštrukturalizačný správca postupovala správne a v súlade
so zákonom, keď prihlásenú pohľadávku žalobcu ako nezabezpečenú správne zaradila do
zoznamu pohľadávok. Ako na to upozornil aj súd prvého stupňa, v reštrukturalizačnom
konaní na rozdiel od konkurzného konania neprechádza oprávnenie nakladať s majetkom
dlžníka na správcu, žalovaná preto nebola povinná, ale ani oprávnená vydať tovar
žalobcovi.
Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že žalovaná
nepochybila ani pri rozhodovaní o námietke žalobcu voči reštrukturalizačnému plánu, keď
žalobca žiadal, aby mu bol tovar vrátený a aby sa plán buď na neho vôbec nevzťahoval
alebo aby bola jeho pohľadávka preradená do skupiny so 110% ustanovením. Súd prvého
stupňa správne poukázal na úpravu § 145 ods. 1 ZKR, v zmysle ktorého sa v tomto štádiu
reštrukturalizačného konania môže účastník domáhať zmeny plánu len v rámci opravy
zjavných chýb v písaní alebo počítaní a iných zrejmých nesprávností plánu, prípadne
zaradenia svojej pohľadávky do inej skupiny alebo sa môže domáhať len vysvetlenia
ustanovení plánu. Žalobca ako účastník reštrukturalizačného plánu sa však v zmysle § 145
ZKR nemohol domáhať takej podstatnej zmeny plánu, že by sa plán na neho vôbec
nevzťahoval. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa, že ani pri posudzovaní
námietky žalobcu voči reštrukturalizačnému plánu žalovaná neporušila svoju povinnosť
konať s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa,
ktorý sa odchýlil od právnych záverov uvedených v rozhodnutí Okresného súdu Banská
Bystrica v konaní o neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, súd v tomto konaní nebol
viazaný právnym názorom súdu v konaní sp. zn. 66 Cbi/1/2013-138. Posudzovanie
správnosti rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. 66 Cbi/1/2013 nie
je predmetom tohto odvolacieho konania.
Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa aj v tom, že pokiaľ aj žalovaná
v rozpore so zákonom navrhla na schôdzi veriteľov dňa 03. 07. 2015 za členov veriteľského
výboru aj spriaznené osoby dlžníka, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zložením
veriteľského výboru a žalobcom udávanou škodou. Postup žalovanej pri zaradení
pohľadávky žalobcu bol určený samotným postupom žalobcu ako veriteľa, ktorý si prihlásil
pohľadávku do reštrukturalizácie (a neuplatnil si právo na vydanie veci voči dlžníkovi).
Žalobca ako predávajúci má stále nárok na zaplatenie svojej pohľadávky z kúpnej zmluvy
vrátane príslušenstva voči kupujúcemu. Pokiaľ aj žalobca tvrdí, že mu vznikla škoda,
pretože podľa jeho zistenia sa drevo u kupujúceho (od 17. 01. 2014
v konkurze) nenachádza, v konaní nepreukázal, že takáto škoda mu bola spôsobená
zo strany žalovanej pri výkone správcovskej činnosti. Ako uviedol aj sám žalobca,
vlastnícke právo sa nepremlčuje, preto si môže stále uplatniť nárok na vydanie veci voči
kupujúcemu, resp. nárok na náhradu škody, pokiaľ takéto vydanie veci nie je možné.
Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa aj v tom, že skutočnosť či, resp. v akom
množstve sa guľatina nachádza u úpadcu nemá vplyv na posúdenie tvrdenia žalobcu, že
žalovaná v reštrukturalizačnom konaní porušila povinnosť konať s odbornou
starostlivosťou tak, ako to tvrdil žalobca. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď
nevykonal žalobcom navrhovaný výsluch konkurzného správcu
.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako
odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho
konania (IV. ÚS 350/09).
Ústavný súd preto preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 9. apríla
2015, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa. V relevantnej časti odôvodnenia okresný
súd uviedol:
„Súd mal v konaní za preukázané, že žalobca si v reštrukturalizačnom konaní
vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 2 R 2/2012 prihlásil peňažnú
pohľadávku v celkovej výške 40 343,86 Eur, ktorá suma pozostávala z istiny 32 114,16 Eur,
úrokov z omeškania 4 526,10 Eur a nákladov z uplatnenia 3 703,60 Eur. Právnym dôvodom
prihlásenej pohľadávky bola v zmysle prihlášky žalobcu kúpno-predajná zmluva zo dňa
03. 06. 2011 a dodací list o prevode dreva. Prílohu prihlášky žalobcu tvorila kúpno-
predajná zmluva zo dňa 03. 06. 2011 a preukazy pôvodu dreva na prepravu a spracovanie,
faktúry č. 112011,402011, platobný rozkaz Okresného súdu Lučenec č. k. 13 Rob 339/2011-
31, žiadosť o splátkový kalendár zo dňa 11. 10. 2011. Žalovaná správne uviedla, že
prihláška pohľadávky žalobcu obsahovala všetky formálne náležitosti podľa ust. § 122
ods. 1 ZKR v spojení s ustanovením § 29 ods. 1 až 6 ZKR a preto ani podľa názoru súdu
neboli dané dôvody, aby postupovala podľa § 122 ods. 4 ZKR a predložila prihlášku súdu
na rozhodnutie, či sa na ňu prihliada alebo nie. Žalovaná správne zapísala pohľadávku
do zoznamu pohľadávok podľa ust. § 123 ods. 1 ZKR. V konaní ďalej nebolo sporné,
že žalobca v zákonnej lehote pred konaním schvaľovacej schôdze požiadal o neúčinnosť
plánu voči nemu alebo o preradenie jeho pohľadávky do skupiny so 110 %-ným
uspokojením. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že výhradu vlastníctva
je potrebné analogicky považovať za právo s podobným obsahom a účinkami ako napr.
zabezpečovací prevod práva, to znamená ako zabezpečovacie právo podľa § 8 ZKR a keďže
si zabezpečovacie právo žalobca neuplatnil prihláškou, na pohľadávku veriteľa sa v rámci
reštrukturalizácie prihliada ako na nezabezpečenú pohľadávku v zmysle ust. § 122 ods. 1
ZKR. Súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou žalobcu a výhradu vlastníctva ako
právo k veci vlastnej nie je možné považovať za zabezpečovacie právo podľa § 8 ZKR.
Prihlásená pohľadávka veriteľa (predávajúceho), ktorého predmet kúpy je chránený
výhradou vlastníctva sa totiž v konkurze nemôže uspokojiť z výťažku zo speňaženia tohto
majetku - predmetu kúpy, t. j. predávajúci chránený výhradou vlastníctva nebude
uspokojovaný ako zabezpečený veriteľ podľa § 94 ZKR, ale sa môže domáhať vylúčenia
predmetu kúpy zo súpisu majetku podstát. Žalobca si preto ani v reštrukturalizácii nemohol
prihlásiť svoju pohľadávku ako zabezpečenú, ale buď mohol požadovať od dlžníka vydanie
veci, alebo sa mohol domáhať peňažného plnenia z titulu kúpnej ceny ako nezabezpečenej
pohľadávky prihláškou tak, ako to aj žalobca urobil a kedy zaradenie jeho pohľadávky
do príslušnej plánom vytvorenej skupiny určilo zároveň aj výšku a spôsob uspokojenia tejto
pohľadávky. Je výslovne na vôli veriteľa chráneného výhradou vlastníctva, či bude
požadovať vrátenie veci alebo peňažné plnenie z titulu kúpnej ceny, kedy však spôsob
uplatnenia týchto nárokov - a aj ich uspokojenia - je vzhľadom na účinky (a účel)
reštrukturalizácie rozdielny (nezabezpečené pohľadávky sa väčšinou uspokojujú do výšky
niekoľko desiatok percent, príp. menej, s posunutím lehoty ich splatnosti). Nič to však
nemení na skutočnosti, že prihlásená pohľadávka žalobcu bola nezabezpečenou
pohľadávkou a kedy ako nezabezpečenú ju správne vyhodnotila aj žalovaná - aj keď z iných
dôvodov. Žalobca síce v priebehu reštrukturalizácie postupom podľa ust. § 145 ZKR žiadal,
aby mu bol tovar vrátený a aby sa plán buď naňho nevzťahoval, alebo aby bola jeho
pohľadávka preradená do skupiny so 110% uspokojením. Ako vyplýva z citovaného ust.
§ 145 ods. 1 ZKR, účastník plánu sa v tomto štádiu reštrukturalizačného konania môže
domáhať zmeny plánu len v rámci opravy zjavných chýb v písaní alebo počítaní a iných
zrejmých nesprávností plánu, prípadne zaradenia svojej pohľadávky (prípadne majetkového
práva akcionára) do inej skupiny (§ 145 ods. 1 písm. b) až e) ZKR) alebo sa môže domáhať
len vysvetlenia ustanovení plánu (§ 145 ods. 1 písm. a) ZKR). Účastník plánu sa však
nemôže domáhať podstatnej zmeny plánu v tom smere, že by sa plán na neho vôbec
nevzťahoval; žalobca sa preto nemohol účinne domáhať takejto zmeny plánu najneskôr
7. deň pred konaním schvaľovacej schôdze a preto zo strany žalovanej nedošlo k porušeniu
povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, pokiaľ takejto žiadosti žalobcu nevyhovela.
Žalobca ani nezobral svoju prihlášku späť. Žalovaná taktiež neporušila povinnosť konať
s odbornou starostlivosťou, pokiaľ nevyhovela žiadosti žalobcu v časti, ktorou žiadal, aby
jeho pohľadávka bola preradená do skupiny so 110 %-ným uspokojením. Súd sa
nestotožňuje s názorom žalobcu, že žalovaná nedostatočne zistila právny dôvod vzniku
pohľadávky; z prihlášky žalobcu v reštrukturalizačnom konaní jednoznačne vyplýva, že
žalobca si prihlásil nezabezpečenú peňažnú pohľadávku v celkovej výške 40 343,86 Eur
a kedy v prihláške žalobcu nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca si o. i. nárokuje aj na
vec samotnú, t. j. predmet kúpy. Napriek tomu, že v prílohe prihlášky - v kúpno-predajnej
zmluve zo dňa 03. 06. 2011 bola dohodnutá výhrada vlastníctva medzi žalobcom
a úpadcom, nebola žalovaná povinná na základe tejto právnej skutočnosti postupovať pri
posudzovaní prihlášky iným spôsobom než postupovala, nakoľko z prejavu vôle žalobcu
jednoznačne vyplýva, že napriek dohodnutej výhrade vlastníctva požaduje a uplatňuje
od dlžníka v reštrukturalizácii zaplatenie svojej peňažnej pohľadávky z titulu kúpnej ceny
v uplatnenej výške a nijakým relevantným zákonným spôsobom neprejavil v tomto štádiu
reštrukturalizačného konania právo k veci samotnej. Žalobca napriek existencii výhrady
vlastníctva a teda jeho naďalej existujúceho vlastníckeho práva k predmetu kúpy neuplatnil
voči dlžníkovi nárok na vrátenie veci, ale domáhal sa finančného plnenia od dlžníka z titulu
kúpnej ceny. Na základe jeho prejavenej vôle v prihláške pohľadávky v reštrukturalizačnom
konaní žalovaná správne posúdila prihlásenú pohľadávku žalobcu ako nezabezpečenú
a kedy po formálnej stránke správne uplatnenú pohľadávku aj správne zaradila do zoznamu
pohľadávok. Z vykonaného dokazovania taktiež nemal súd za preukázané, že žalovaná bola
povinná prihlásenú pohľadávku žalobcu poprieť, nakoľko existencia peňažnej pohľadávky
žalobcu jednoznačne vyplývala z príloh pripojených žalobcom k prihláške.
V reštrukturalizačnom konaní - na rozdiel od konkurzného konania, neprechádza
oprávnenie nakladať s majetkom dlžníka na reštrukturalizačného správcu a preto žalovaná
nebola oprávnená vrátiť tovar žalobcovi. Súd preto nemal v konaní za preukázané, že
žalovaná porušila svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v rámci posudzovania
prihlásenej pohľadávky žalobcu, následne pri rozhodovaní o jeho námietke voči
reštrukturalizačnému plánu a taktiež vo veci žiadosti žalobcu o vydanie tovaru. Naopak súd
mal v konaní za preukázané, že žalovaná s odbornou starostlivosťou posúdila prihlásenú
pohľadávku žalobcu ako nezabezpečenú peňažnú pohľadávku, túto zaradila do zoznamu
pohľadávok a v reštrukturalizačnom pláne túto taktiež zaradila do skupiny nezabezpečených
pohľadávok. V tomto smere sa súd zásadným spôsobom odchýlil od právnych záverov
v rozhodnutí tunajšieho súdu v konaní o určenie neúčinnosti plánu č. k. 66 Cbi 1/2013-138.
Žalovaná nebola povinná vytvoriť skupinu pohľadávok so 110 %-ným uspokojením a taktiež
neporušila žiadnu povinnosť tým, že nevyhovela žiadosti žalobcu, aby sa reštrukturalizačný
plán na neho nevzťahoval a to z dôvodov už vyššie uvedených. Plán netrpel žiadnou
zrejmou nesprávnosťou v dôsledku konania žalovanej tak, ako jej to vytýka žalobca a
žalobca sa preto nedomáhal opravy zrejmej nesprávnosti plánu v súlade s ust. § 145 ods. 1
písm. b/ ZKR. Žalovaná preto neporušila žiadnu zákonnú povinnosť, pokiaľ takejto žiadosti
žalobcu nevyhovela.
V konaní nebolo sporné, že žalovaná na 1. schôdzi veriteľov dňa 3. 7. 2015 za členov
veriteľského výboru navrhla aj spriaznené osoby dlžníka - veriteľov
so sídlom a , ktorí aj boli schôdzou veriteľov zvolení za členov
veriteľského výboru a kedy po novele zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
účinnej od 1. 1. 2012 za členov veriteľského výboru nemôžu byť volení veritelia, ktorí by sa
v konkurze uspokojovali ako podriadení veritelia - t. j. veritelia s pohľadávkou z titulu
zmluvnej pokuty a veritelia spriaznení s úpadcom (§ 95 ods. 3 ZKR). V konaní však nebola
preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym zložením veriteľského výboru a údajne
vzniknutou škodou na strane žalobcu.
Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú
v plnom rozsahu zamietol. Súd zároveň nepovažoval za potrebné vypočuť v konaní ako
svedka správcu konkurznej podstaty , nakoľko rozhodnutie súdu
záviselo od právneho posúdenia skutkového stavu, ktorý v konaní nebol sporný. Skutočnosť,
či sa guľatina t. č. nachádza u úpadcu alebo nie, nebola rozhodujúcou skutočnosťou
pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody, t. j. či žalovaná
v reštrukturalizačnom konaní porušila povinnosť konať s odbornou starostlivosťou
na skutkovom základe tvrdenom žalobcom. Súd preto na pojednávaní dňa 19. 3. 2015
rozhodol, že tento navrhovaný dôkaz nevykoná.“
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy v prvom rade zohľadnili obsah prihlášky
sťažovateľa, z ktorej vyplývalo, že sťažovateľ si v reštrukturalizačnom konaní prihláškou
uplatnil peňažnú pohľadávku voči úpadcovi – predstavujúcu nárok na zaplatenie kúpnej
ceny za tovar, úroky z omeškania a náklady uplatnenia pohľadávky. Výhradu vlastníckeho
práva vyplývajúcu z kúpnej zmluvy konajúce súdy nepovažovali za zabezpečovacie právo
podľa § 8 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“)
vzhľadom na inú povahu uvedeného inštitútu – t. j. išlo o právo, ktoré sa viaže na vlastnú
vec, a nie na vec patriacu inej osobe. Poukázali na to, že bolo na rozhodnutí sťažovateľa, či
si uplatní právo na vrátenie veci (tovaru) alebo si uplatní peňažnú pohľadávku (právo na
zaplatenie kúpnej ceny za tovar). Konajúce súdy tiež poukázali na to, že podaním podľa
§ 145 zákona č. 7/2005 Z. z. mohol sťažovateľ uplatniť len špecifikované nároky
vymedzené v uvedenom ustanovení, nie však právo na vrátenie veci (tovaru). Rovnako tak
reštrukturalizačný správca nemal oprávnenie vrátiť uvedený tovar sťažovateľovi. Krajský
súd sa vysporiadal s tým, prečo neprihliadol na nové dôkazy a skutočnosti, ktoré predložil
v odvolacom konaní. Sťažovateľ s uvedeným právnym názorom krajského súdu (t. j. že tieto
dôkazy predložil po uplynutí lehoty na podanie odvolania) v sťažnosti priamo nepolemizuje.
Ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom
za arbitrárne, konajúce súdy tieto právne závery primerane odôvodnili, preto nie sú ani
zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku okresného
súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa na náhradu škody.
Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia
porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo
jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu zo 17. decembra 2015 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. je ústavne udržateľný.
Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť
porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom
krajského súdu zo 17. decembra 2015.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2017