Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 317/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Pristašovou, Vazovova 9/B,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 17. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. decembra 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ si žalobou doručenou Okresnému

súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uplatnil voči

(ďalej len „žalovaná“ alebo „správkyňa“),

správkyni konkurznej podstaty (ďalej

len „úpadca“), nárok na náhradu škody v sume 26 761,80 € s príslušenstvom. Sťažovateľ

v žalobe tvrdil, že žalovaná ako správkyňa v rámci reštrukturalizačného konania viackrát

porušila povinnosť konať s odbornou starostlivosťou, čím mu mala byť spôsobená škoda.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -166 z 9. apríla 2015 tak,

že žalobu zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol okresný súd uznesením č. k. -261 z 3. júna 2016 tak, že konanie

o dovolaní zastavil z dôvodu, že sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na jednotlivé pochybenia, ktorých sa žalovaná

ako správkyňa v reštrukturalizačnom konaní dopustila, ktoré mali podľa neho spôsobiť

uplatnenú škodu. V tejto súvislosti uvádza:

«Správkyňa v reštrukturalizačnom konaní opomenula, že pohľadávka sťažovateľa,

ktorá bola uplatnená v reštrukturalizačnom konaní bola „sui generis“, nebola teda

zabezpečená zabezpečovacím inštitútom podľa , kedy by si zabezpečovacie právo

musel sťažovateľ uplatniť priamo v prihláške ani nezabezpečená, za akú ju posudzovala

správkyňa v dôsledku vlastného omylu, keď inštitút výhrady vlastníctva považovala

za zabezpečovací inštitút podľa , ktorý zaniká jeho neuplatnením v základnej

prihlasovacej lehote na prihasenie pohľadávky. V omyle ďalej pokračovala, keď opomenula

platnú právnu úpravu a protizákonne navrhla do veriteľského výboru osoby spriaznené

s dlžníkom, čím opätovne naštrbila zákonnosť reštrukturalizácie úpadcu. V omyle posúdenia

pohľadávky potom pokračovala aj pri následnej schvaľovacej schôdzi reštrukturalizačného

plánu veriteľov úpadcu, kedy neúplne reagovala na odôvodnenú námietku sťažovateľa,

v ktorej opätovne sťažovateľ vyzýval, aby sa na jeho tovar prihliadalo ako na tovar inej

osoby ako úpadcu a buď sa pohľadávka preradila do inej skupiny s vyšším uspokojením,

alebo sa na ňho reštrukturalizačný plán vôbec nevzťahoval. Správkyňa sa vôbec

nevysporiadala s časťou odôvodnenej námietky týkajúcej sa vydania tovaru a pohľadávku

ponechala medzi nezabezpečenými pohľadávkami. Sťažovateľovej požiadavke, aby sa na

ňho reštrukturalizačný plán vôbec nevzťahoval následne vyhovel Okresný súd Banská

Bystrica, ktorý v svojom rozsudku vyslovil neúčinnosť reštrukturalizačného plánu v konaní

vedenom pod spis. zn. zo dňa 4. 2. 2014 práve z dôvodu, že pohľadávka

sťažovateľa zaradená do reštrukturalizácie bola „sui generis“ a vôbec nemala byť

zaradená do súpisu pohľadávok určených na uspokojovanie počas reštrukturalizácie...

Správkyňa počas trvania reštrukturalizácie ani konkurzu neposkytovala

sťažovateľovi súčinnosť a sťažovateľ bol tak pozbavený akejkoľvek možnosti zistiť, kde sa

jeho majetok nachádza a teda nemohol si uplatniť ochranu svojho vlastníckeho práva,

najmä právo na vydanie veci, vylúčenie veci z súpisu majetku úpadcu etc.. Po vyhlásení

rozsudku Okresného súdu Banský Bystrica spis. zn. zo dňa 4. 2. 2014

o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu voči sťažovateľovi bol na úpadcu

vyhlásený konkurz...

V konkurznom konaní majetok ku ktorému sa viaže vlastnícke právo sťažovateľa

nebolo zaradené do súpisu konkurznej podstaty úpadcu, a teda sťažovateľ si nemohol

excindačnou žalobou uplatniť právo na vylúčenie veci zo súpisu, a to aj napriek

vyjadreniam správkyne na pojednávaní na Okresnom súde spis. zn.: zo dňa

19. 3. 2015 tvrdila, že tovar sťažovateľa sa nachádza na sklade úpadcu.

Z dôkazov predložených všeobecným súdom vyplýva, že majetok na ktorý sa viazalo

zmluvne dojednaná výhrada vlastníctva sa na sklade úpadcu nenachádza a úpadca ani

nedisponuje drevnou guľatinou v porovnateľnom rozsahu, aby mohol tovar vydať

sťažovateľovi. Všeobecné súdy sa s touto otázkou vôbec nevysporiadali.

A preto uplatňovať si svoje právo na vydanie veci pomocou rei vindikačnej žaloby

by bol sťažovateľ nad mieru primeranú pomerom zaťažený povinnosťou uhradiť súdny

poplatok 6 % z hodnoty sporu za vec - drevnú guľatinu v pôvodnej 26 761,80,- €, ktorá za

čas 3 rokov stratila na hodnote, a teda účel za ktorým by rei vindikačná žaloba mala byť

podaná, by nebolo možné naplniť z dôvodu nemožnosti plnenia priznaného súdom.

Skutočnosť, že okresný i krajský súd v odôvodnení rozsudkov sa vôbec nezaoberali

otázkou či bola drevná guľatina, ktorá bola predmetom konania o náhrade škody predaná

a/alebo v ktorej fáze úpadkového konania bola drevná guľatina scudzená predstavuje

odňatie možnosti konať pred súdom a vyjadrovať sa k všetkým tvrdeniam a navrhnutým

dôkazom. Rovnako túto otázku nepovažovali za potrebné zodpovedať ani orgány činné

v trestnom konaní pri výsluchoch na základe trestného oznámenia podaného sťažovateľom,

čím bolo navyše porušené právo vlastniť majetok.»

Sťažovateľ napokon argumentuje, že krajský súd mu svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom tým, že nenariadil pojednávanie v odvolacom konaní, hoci

v odvolaní uviedol nové skutočnosti a dôkazy „v súlade s , ktoré bez vlastnej

viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, nakoľko v tom čase ešte neexistovali.

... Odvolací súd sa nevysporiadal s novými skutočnosťami a dôkazmi predloženými

sťažovateľom podľa , v odôvodení rozsudku sa žiadnym spôsobom nevyjadril

k obsahu žiadosti sťažovateľa o nariadenie pojednávania a rovnako neodôvodnil, prečo

nenariadil pojednávanie, hoci boli splnení podmienky podľa .“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie z čl. 6 ods. 1

Dohovoru... ... na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 17. 12. 2015

porušené bolo.

... Základné právo sťažovateľa na právo vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

porušené bolo.

... Rozsudok krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa

17. 12. 2015 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi

vo výške 20 000,- €... na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že „došlo k závažnému porušeniu práva sťažovateľa vlastniť a efektívne využívať svoj

majetok a brať z neho úžitky v spojení s porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny

proces a verejné prejednanie veci, a to tým, že sťažovateľ stratil právo a dispozíciu nad

svojim vlastníctvom - tovarom a nemohol s ním ďalej nakladať v dôsledku neoprávneného

zadržiavania svojho vlastníctva úpadcom pod dozorom správcu v súlade so zákonom

č. .., ktorí nakladali s vlastníctvom sťažovateľa proti jeho vôli a pokynom. Toto

neoprávnené opomenutie konania spôsobilo sťažovateľovi psychickú ujmu, zamedzilo

ďalšiemu rozvoju podnikateľskej činnosti, spôsobilo nutnosť požiadať o úvery v banke,

ktoré by pokryli spôsobenú stratu a zabezpečili sťažovateľovu rodinu. Sťažovateľ sa

domáhal svojho práva pred všeobecnými súdmi ako aj orgánmi činnými v trestnom

konaní.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými

sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zo 17. decembra 2015, ktorým

tento potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa, poukázal

na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku, na odvolanie sťažovateľa a tiež na vyjadrenie

žalovanej. Poukázal na podanie sťažovateľa, ktoré doručil krajskému súdu, pričom uviedol:

„Dňa 19. 10. 2015 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie žalobcu nazvané ako

doloženie dôkazov, v ktorom žalobca doplnil svoje odvolanie, na toto podanie však

už odvolací súd neprihliadal, pretože bolo podané po uplynutí lehoty na odvolanie.“

Následne krajský súd uviedol tieto právne závery:

„Po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu dospel odvolací súd

k záveru, že súd prvého stupňa v tejto veci dostatočne zistil skutkový stav a zistené

skutočnosti správne právne posúdil, keď návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol. Prihláškou

zo dňa 16. 05. 2012 si žalobca do reštrukturalizácie dlžníka

prihlásil peňažnú pohľadávku vo výške 40.343,86 Eur vrátane príslušenstva (32.114,16 Eur

istina, 4.526,10 Eur úroky z omeškania a 3.703,60 Eur náklady z uplatnenia). Ako právny

dôvod vzniku pohľadávky je uvedená Kúpno-predajná zmluva zo dňa 03. 06. 2011 a dodací

list o prevode dreva, ďalej faktúra č. 112011 zo dňa 06. 06. 2011. Podľa údajov z prihlášky

je zrejmé, že žalobca ako predávajúci si uplatnil voči kupujúcemu právo na zaplatenie

kúpnej ceny za dodané drevo - guľatinu najprv žalobou na Okresnom súde Lučenec (vydaný

platobný rozkaz sp. zn. , ktorý nebol odporcom prevzatý, následne vec

vedená pod sp. zn. , konanie na OS Lučenec nebolo právoplatne skončené)

a po povolení reštrukturalizácie dlžníka rozhodnutím OS Banská Bystrica zo dňa

20. 04. 2012 si prihláškou zo dňa 16. 05. 2012 prihlásil túto pohľadávku

do reštrukturalizácie. Z prihlášky pohľadávky je nepochybné, že ide o peňažnú pohľadávku

titulom zaplatenia kúpnej ceny za drevo, ktorá bola vyúčtovaná faktúrou č. 112011 zo dňa

06. 06. 2011, ďalej z úrokov z omeškania a z nákladov na uplatnenie. K prihláške žalobca

priložil aj Kúpno-predajnú zmluvu zo dňa 03. 06. 2011 uzavretú medzi žalobcom

ako predávajúcim a ako kupujúcim, predmetom ktorej bola

dodávka dreva, pričom okrem iného bolo v zmluve tiež dohodnuté, že tovar zostáva

majetkom predávajúceho do úplného zaplatenia faktúry.

Ako správne uviedol aj súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

napriek tomu, že v kúpnej zmluve bola dohodnutá výhrada vlastníckeho práva, žalobcu ako

predávajúceho až do zaplatenia kúpnej ceny zo strany kupujúceho, žalobca si ako veriteľ

v reštrukturalizácii uplatnil právo na zaplatenie ceny za dodané drevo. Žalobca, ktorý bol

naďalej vlastníkom predmetu kúpy, nežiadal o jeho vrátenie a teda neuplatnil si voči

dlžníkovi nárok na vydanie veci, ale prihláškou do reštrukturalizácie sa domáhal

finančného plnenia titulom zaplatenia kúpnej ceny. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu

prvého stupňa, že žalovaná pri zaradení prihlášky žalobcu do reštrukturalizácie

postupovala v súlade so zákonom, neporušila povinnosť správcu konať s odbornou

starostlivosťou ako to uviedol aj súd prvého stupňa, bolo výlučne na vôli žalobcu ako

veriteľa, či sa bude domáhať vydania veci od dlžníka alebo sa bude domáhať peňažného

plnenia prihláškou do reštrukturalizácie tak, ako to v tomto prípade aj urobil. Napokon aj

sám žalobca v odvolaní uviedol, že mal záujem na úhrade pohľadávky, keďže podľa

vyjadrenia úpadcu dodaný tovar bol spracovaný na drevné hranolčeky, ktoré už žalobca

nemal ako využiť. Prejav vôle žalobcu uplatniť si ako veriteľ a predávajúci z kúpnej zmluvy

právo na zaplatenie kúpnej ceny za dodaný tovar v prihláške do reštrukturalizácie je

jednoznačný, žalovaná ako reštrukturalizačný správca postupovala správne a v súlade

so zákonom, keď prihlásenú pohľadávku žalobcu ako nezabezpečenú správne zaradila do

zoznamu pohľadávok. Ako na to upozornil aj súd prvého stupňa, v reštrukturalizačnom

konaní na rozdiel od konkurzného konania neprechádza oprávnenie nakladať s majetkom

dlžníka na správcu, žalovaná preto nebola povinná, ale ani oprávnená vydať tovar

žalobcovi.

Odvolací súd súhlasí aj so záverom súdu prvého stupňa v tom, že žalovaná

nepochybila ani pri rozhodovaní o námietke žalobcu voči reštrukturalizačnému plánu, keď

žalobca žiadal, aby mu bol tovar vrátený a aby sa plán buď na neho vôbec nevzťahoval

alebo aby bola jeho pohľadávka preradená do skupiny so 110% ustanovením. Súd prvého

stupňa správne poukázal na úpravu , v zmysle ktorého sa v tomto štádiu

reštrukturalizačného konania môže účastník domáhať zmeny plánu len v rámci opravy

zjavných chýb v písaní alebo počítaní a iných zrejmých nesprávností plánu, prípadne

zaradenia svojej pohľadávky do inej skupiny alebo sa môže domáhať len vysvetlenia

ustanovení plánu. Žalobca ako účastník reštrukturalizačného plánu sa však v zmysle § 145

nemohol domáhať takej podstatnej zmeny plánu, že by sa plán na neho vôbec

nevzťahoval. Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa, že ani pri posudzovaní

námietky žalobcu voči reštrukturalizačnému plánu žalovaná neporušila svoju povinnosť

konať s odbornou starostlivosťou. Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa,

ktorý sa odchýlil od právnych záverov uvedených v rozhodnutí Okresného súdu Banská

Bystrica v konaní o neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, súd v tomto konaní nebol

viazaný právnym názorom súdu v konaní sp. zn. -138. Posudzovanie

správnosti rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica v konaní sp. zn. nie

je predmetom tohto odvolacieho konania.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa aj v tom, že pokiaľ aj žalovaná

v rozpore so zákonom navrhla na schôdzi veriteľov dňa 03. 07. 2015 za členov veriteľského

výboru aj spriaznené osoby dlžníka, nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi zložením

veriteľského výboru a žalobcom udávanou škodou. Postup žalovanej pri zaradení

pohľadávky žalobcu bol určený samotným postupom žalobcu ako veriteľa, ktorý si prihlásil

pohľadávku do reštrukturalizácie (a neuplatnil si právo na vydanie veci voči dlžníkovi).

Žalobca ako predávajúci má stále nárok na zaplatenie svojej pohľadávky z kúpnej zmluvy

vrátane príslušenstva voči kupujúcemu. Pokiaľ aj žalobca tvrdí, že mu vznikla škoda,

pretože podľa jeho zistenia sa drevo u kupujúceho (od 17. 01. 2014

v konkurze) nenachádza, v konaní nepreukázal, že takáto škoda mu bola spôsobená

zo strany žalovanej pri výkone správcovskej činnosti. Ako uviedol aj sám žalobca,

vlastnícke právo sa nepremlčuje, preto si môže stále uplatniť nárok na vydanie veci voči

kupujúcemu, resp. nárok na náhradu škody, pokiaľ takéto vydanie veci nie je možné.

Odvolací súd súhlasí so súdom prvého stupňa aj v tom, že skutočnosť či, resp. v akom

množstve sa guľatina nachádza u úpadcu nemá vplyv na posúdenie tvrdenia žalobcu, že

žalovaná v reštrukturalizačnom konaní porušila povinnosť konať s odbornou

starostlivosťou tak, ako to tvrdil žalobca. Súd prvého stupňa preto nepochybil, keď

nevykonal žalobcom navrhovaný výsluch konkurzného správcu

.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu ako

odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj

požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak

prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho

konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj odôvodnenie rozsudku okresného súdu z 9. apríla

2015, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa. V relevantnej časti odôvodnenia okresný

súd uviedol:

„Súd mal v konaní za preukázané, že žalobca si v reštrukturalizačnom konaní

vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. prihlásil peňažnú

pohľadávku v celkovej výške 40 343,86 Eur, ktorá suma pozostávala z istiny 32 114,16 Eur,

úrokov z omeškania 4 526,10 Eur a nákladov z uplatnenia 3 703,60 Eur. Právnym dôvodom

prihlásenej pohľadávky bola v zmysle prihlášky žalobcu kúpno-predajná zmluva zo dňa

03. 06. 2011 a dodací list o prevode dreva. Prílohu prihlášky žalobcu tvorila kúpno-

predajná zmluva zo dňa 03. 06. 2011 a preukazy pôvodu dreva na prepravu a spracovanie,

faktúry č. 112011,402011, platobný rozkaz Okresného súdu Lučenec č. k.

31, žiadosť o splátkový kalendár zo dňa 11. 10. 2011. Žalovaná správne uviedla, že

prihláška pohľadávky žalobcu obsahovala všetky formálne náležitosti podľa ust. § 122

ods. 1 v spojení s ustanovením až 6 a preto ani podľa názoru súdu

neboli dané dôvody, aby postupovala podľa a predložila prihlášku súdu

na rozhodnutie, či sa na ňu prihliada alebo nie. Žalovaná správne zapísala pohľadávku

do zoznamu pohľadávok podľa ust. . V konaní ďalej nebolo sporné,

že žalobca v zákonnej lehote pred konaním schvaľovacej schôdze požiadal o neúčinnosť

plánu voči nemu alebo o preradenie jeho pohľadávky do skupiny so 110 %-ným

uspokojením. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalovanej, že výhradu vlastníctva

je potrebné analogicky považovať za právo s podobným obsahom a účinkami ako napr.

zabezpečovací prevod práva, to znamená ako zabezpečovacie právo podľa a keďže

si zabezpečovacie právo žalobca neuplatnil prihláškou, na pohľadávku veriteľa sa v rámci

reštrukturalizácie prihliada ako na nezabezpečenú pohľadávku v zmysle ust. § 122 ods. 1

. Súd sa v tomto smere stotožňuje s argumentáciou žalobcu a výhradu vlastníctva ako

právo k veci vlastnej nie je možné považovať za zabezpečovacie právo podľa .

Prihlásená pohľadávka veriteľa (predávajúceho), ktorého predmet kúpy je chránený

výhradou vlastníctva sa totiž v konkurze nemôže uspokojiť z výťažku zo speňaženia tohto

majetku - predmetu kúpy, t. j. predávajúci chránený výhradou vlastníctva nebude

uspokojovaný ako zabezpečený veriteľ podľa , ale sa môže domáhať vylúčenia

predmetu kúpy zo súpisu majetku podstát. Žalobca si preto ani v reštrukturalizácii nemohol

prihlásiť svoju pohľadávku ako zabezpečenú, ale buď mohol požadovať od dlžníka vydanie

veci, alebo sa mohol domáhať peňažného plnenia z titulu kúpnej ceny ako nezabezpečenej

pohľadávky prihláškou tak, ako to aj žalobca urobil a kedy zaradenie jeho pohľadávky

do príslušnej plánom vytvorenej skupiny určilo zároveň aj výšku a spôsob uspokojenia tejto

pohľadávky. Je výslovne na vôli veriteľa chráneného výhradou vlastníctva, či bude

požadovať vrátenie veci alebo peňažné plnenie z titulu kúpnej ceny, kedy však spôsob

uplatnenia týchto nárokov - a aj ich uspokojenia - je vzhľadom na účinky (a účel)

reštrukturalizácie rozdielny (nezabezpečené pohľadávky sa väčšinou uspokojujú do výšky

niekoľko desiatok percent, príp. menej, s posunutím lehoty ich splatnosti). Nič to však

nemení na skutočnosti, že prihlásená pohľadávka žalobcu bola nezabezpečenou

pohľadávkou a kedy ako nezabezpečenú ju správne vyhodnotila aj žalovaná - aj keď z iných

dôvodov. Žalobca síce v priebehu reštrukturalizácie postupom podľa ust. žiadal,

aby mu bol tovar vrátený a aby sa plán buď naňho nevzťahoval, alebo aby bola jeho

pohľadávka preradená do skupiny so 110% uspokojením. Ako vyplýva z citovaného ust.

, účastník plánu sa v tomto štádiu reštrukturalizačného konania môže

domáhať zmeny plánu len v rámci opravy zjavných chýb v písaní alebo počítaní a iných

zrejmých nesprávností plánu, prípadne zaradenia svojej pohľadávky (prípadne majetkového

práva akcionára) do inej skupiny ( až e) ) alebo sa môže domáhať

len vysvetlenia ustanovení plánu ( ). Účastník plánu sa však

nemôže domáhať podstatnej zmeny plánu v tom smere, že by sa plán na neho vôbec

nevzťahoval; žalobca sa preto nemohol účinne domáhať takejto zmeny plánu najneskôr

7. deň pred konaním schvaľovacej schôdze a preto zo strany žalovanej nedošlo k porušeniu

povinnosti konať s odbornou starostlivosťou, pokiaľ takejto žiadosti žalobcu nevyhovela.

Žalobca ani nezobral svoju prihlášku späť. Žalovaná taktiež neporušila povinnosť konať

s odbornou starostlivosťou, pokiaľ nevyhovela žiadosti žalobcu v časti, ktorou žiadal, aby

jeho pohľadávka bola preradená do skupiny so 110 %-ným uspokojením. Súd sa

nestotožňuje s názorom žalobcu, že žalovaná nedostatočne zistila právny dôvod vzniku

pohľadávky; z prihlášky žalobcu v reštrukturalizačnom konaní jednoznačne vyplýva, že

žalobca si prihlásil nezabezpečenú peňažnú pohľadávku v celkovej výške 40 343,86 Eur

a kedy v prihláške žalobcu nie je žiadna zmienka o tom, že žalobca si o. i. nárokuje aj na

vec samotnú, t. j. predmet kúpy. Napriek tomu, že v prílohe prihlášky - v kúpno-predajnej

zmluve zo dňa 03. 06. 2011 bola dohodnutá výhrada vlastníctva medzi žalobcom

a úpadcom, nebola žalovaná povinná na základe tejto právnej skutočnosti postupovať pri

posudzovaní prihlášky iným spôsobom než postupovala, nakoľko z prejavu vôle žalobcu

jednoznačne vyplýva, že napriek dohodnutej výhrade vlastníctva požaduje a uplatňuje

od dlžníka v reštrukturalizácii zaplatenie svojej peňažnej pohľadávky z titulu kúpnej ceny

v uplatnenej výške a nijakým relevantným zákonným spôsobom neprejavil v tomto štádiu

reštrukturalizačného konania právo k veci samotnej. Žalobca napriek existencii výhrady

vlastníctva a teda jeho naďalej existujúceho vlastníckeho práva k predmetu kúpy neuplatnil

voči dlžníkovi nárok na vrátenie veci, ale domáhal sa finančného plnenia od dlžníka z titulu

kúpnej ceny. Na základe jeho prejavenej vôle v prihláške pohľadávky v reštrukturalizačnom

konaní žalovaná správne posúdila prihlásenú pohľadávku žalobcu ako nezabezpečenú

a kedy po formálnej stránke správne uplatnenú pohľadávku aj správne zaradila do zoznamu

pohľadávok. Z vykonaného dokazovania taktiež nemal súd za preukázané, že žalovaná bola

povinná prihlásenú pohľadávku žalobcu poprieť, nakoľko existencia peňažnej pohľadávky

žalobcu jednoznačne vyplývala z príloh pripojených žalobcom k prihláške.

V reštrukturalizačnom konaní - na rozdiel od konkurzného konania, neprechádza

oprávnenie nakladať s majetkom dlžníka na reštrukturalizačného správcu a preto žalovaná

nebola oprávnená vrátiť tovar žalobcovi. Súd preto nemal v konaní za preukázané, že

žalovaná porušila svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou v rámci posudzovania

prihlásenej pohľadávky žalobcu, následne pri rozhodovaní o jeho námietke voči

reštrukturalizačnému plánu a taktiež vo veci žiadosti žalobcu o vydanie tovaru. Naopak súd

mal v konaní za preukázané, že žalovaná s odbornou starostlivosťou posúdila prihlásenú

pohľadávku žalobcu ako nezabezpečenú peňažnú pohľadávku, túto zaradila do zoznamu

pohľadávok a v reštrukturalizačnom pláne túto taktiež zaradila do skupiny nezabezpečených

pohľadávok. V tomto smere sa súd zásadným spôsobom odchýlil od právnych záverov

v rozhodnutí tunajšieho súdu v konaní o určenie neúčinnosti plánu č. k. -138.

Žalovaná nebola povinná vytvoriť skupinu pohľadávok so 110 %-ným uspokojením a taktiež

neporušila žiadnu povinnosť tým, že nevyhovela žiadosti žalobcu, aby sa reštrukturalizačný

plán na neho nevzťahoval a to z dôvodov už vyššie uvedených. Plán netrpel žiadnou

zrejmou nesprávnosťou v dôsledku konania žalovanej tak, ako jej to vytýka žalobca a

žalobca sa preto nedomáhal opravy zrejmej nesprávnosti plánu v súlade s ust. § 145 ods. 1

písm. b/ . Žalovaná preto neporušila žiadnu zákonnú povinnosť, pokiaľ takejto žiadosti

žalobcu nevyhovela.

V konaní nebolo sporné, že žalovaná na 1. schôdzi veriteľov dňa 3. 7. 2015 za členov

veriteľského výboru navrhla aj spriaznené osoby dlžníka - veriteľov

so sídlom a , ktorí aj boli schôdzou veriteľov zvolení za členov

veriteľského výboru a kedy po novele o konkurze a reštrukturalizácii

účinnej od 1. 1. 2012 za členov veriteľského výboru nemôžu byť volení veritelia, ktorí by sa

v konkurze uspokojovali ako podriadení veritelia - t. j. veritelia s pohľadávkou z titulu

zmluvnej pokuty a veritelia spriaznení s úpadcom ( ). V konaní však nebola

preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym zložením veriteľského výboru a údajne

vzniknutou škodou na strane žalobcu.

Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú

v plnom rozsahu zamietol. Súd zároveň nepovažoval za potrebné vypočuť v konaní ako

svedka správcu konkurznej podstaty , nakoľko rozhodnutie súdu

záviselo od právneho posúdenia skutkového stavu, ktorý v konaní nebol sporný. Skutočnosť,

či sa guľatina t. č. nachádza u úpadcu alebo nie, nebola rozhodujúcou skutočnosťou

pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na náhradu škody, t. j. či žalovaná

v reštrukturalizačnom konaní porušila povinnosť konať s odbornou starostlivosťou

na skutkovom základe tvrdenom žalobcom. Súd preto na pojednávaní dňa 19. 3. 2015

rozhodol, že tento navrhovaný dôkaz nevykoná.“

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu vyplýva, že konajúce súdy v prvom rade zohľadnili obsah prihlášky

sťažovateľa, z ktorej vyplývalo, že sťažovateľ si v reštrukturalizačnom konaní prihláškou

uplatnil peňažnú pohľadávku voči úpadcovi – predstavujúcu nárok na zaplatenie kúpnej

ceny za tovar, úroky z omeškania a náklady uplatnenia pohľadávky. Výhradu vlastníckeho

práva vyplývajúcu z kúpnej zmluvy konajúce súdy nepovažovali za zabezpečovacie právo

podľa o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vzhľadom na inú povahu uvedeného inštitútu – t. j. išlo o právo, ktoré sa viaže na vlastnú

vec, a nie na vec patriacu inej osobe. Poukázali na to, že bolo na rozhodnutí sťažovateľa, či

si uplatní právo na vrátenie veci (tovaru) alebo si uplatní peňažnú pohľadávku (právo na

zaplatenie kúpnej ceny za tovar). Konajúce súdy tiež poukázali na to, že podaním podľa

mohol sťažovateľ uplatniť len špecifikované nároky

vymedzené v uvedenom ustanovení, nie však právo na vrátenie veci (tovaru). Rovnako tak

reštrukturalizačný správca nemal oprávnenie vrátiť uvedený tovar sťažovateľovi. Krajský

súd sa vysporiadal s tým, prečo neprihliadol na nové dôkazy a skutočnosti, ktoré predložil

v odvolacom konaní. Sťažovateľ s uvedeným právnym názorom krajského súdu (t. j. že tieto

dôkazy predložil po uplynutí lehoty na podanie odvolania) v sťažnosti priamo nepolemizuje.

Ústavný súd nepovažuje právne závery krajského súdu v spojení s okresným súdom

za arbitrárne, konajúce súdy tieto právne závery primerane odôvodnili, preto nie sú ani

zjavne neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu predstavuje dostatočný podklad pre výrok rozsudku okresného

súdu, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa na náhradu škody.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia

porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo

jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu zo 17. decembra 2015 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení je ústavne udržateľný.

Ústavný súd nezistil ani také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť

porušenie základného práva sťažovateľa podľa napadnutým rozsudkom

krajského súdu zo 17. decembra 2015.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2017