Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 173/2017
PDF · 252.34 KB
No categories available
III. ÚS 173/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti a , obaja bytom
zastúpených advokátom JUDr. Petrom Harakálym, Mlynská 28, Košice, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 C 88/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 19 C 1379/2001, sp. zn.
19 C 1184/2002 a sp. zn. 19 C 202/2004) takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 C 88/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
19 C 88/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
každému v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice II p o v i n n ý
vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť a
trovy konania v sume 396,05 eur (slovom tristodeväťdesiatšesť eur a päť centov)
na účet ich právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, Mlynská 28, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 173/2017 z 21. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“)
a (ďalej len „sťažovateľ“, spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 88/2008 (ďalej aj „namietané konanie“),
ktoré bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 19 C 1379/2001, sp. zn. 19 C 1184/2002 a sp. zn.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa v konaní vedenom
pred okresným súdom pôvodne pod sp. zn. 19 C 1379/2001 domáhali od žalovanej
náhrady škody, ktorá im vznikla v súvislosti s tým,
že 13. októbra 2000 utrpela sťažovateľka ťažký úraz pri dopravnej nehode. Sťažovateľka
sa domáhala zaplatenia odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia,
náhrady vecnej škody a mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia. Sťažovateľ sa domáhal zaplatenia náhrady nákladov spojených
s liečením sťažovateľky. V rámci konania sťažovatelia rozšírili žalobu o ďalšie svoje
nároky. Aj napriek skutočnosti, že odo dňa podania žaloby (31. decembra 2001)
do súčasnosti uplynulo už viac ako 15 rokov, do dnešného dňa nie je toto konanie
právoplatne skončené. Sťažovatelia v sťažnosti podrobne popisujú obdobia nečinnosti
okresného súdu a poukazujú na to, že v priebehu konania okresný súd trikrát vylúčil
ich nároky na samostatné konanie vedené postupne pod sp. zn. 19 C 1184/2002, sp. zn.
19 C 202/2004 a napokon pod sp. zn. 19 C 88/2008, pritom podľa ich názoru „minimálne
v dvoch prípadoch išlo o úplne samoúčelné vylúčenie veci na samostatné konanie, ktoré
nemalo žiaden logický zmysel a význam“. V nadväznosti na to konštatujú, že okresný súd
„postupoval často nesústredene a neefektívne, o čom svedčí samotná dĺžka vedeného
súdneho konania“.
3. Na tomto základe sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu vedeným „postupne pod sp. zn. 19 C 1379/2001,
sp. zn. 19 C 1184/2002, sp. zn. 19 C 202/2004 a 19 C 88/2008“ bolo porušené ich základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň
požadujú, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v ich veci vedenej v súčasnosti
pod sp. zn. 19 C 88/2008 bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľom primerané
finančné zadosťučinenie každému po 6 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
4. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom
sp. zn. 1 SprV 208/2017 z 29. marca 2017, ktorý bol spolu s vyžiadaným spisom doručený
ústavnému súdu 6. apríla 2017. V rámci vyjadrenia k skutkovej a právnej zložitosti sporu
predseda okresného súdu uviedol, že „skutkovú obtiažnosť sporu možno vyvodiť
z odôvodnenia medzitýmneho rozsudku (č.l. 6), v ktorom sa konštatuje, že s ohľadom
na celkový rozsah uplatnenej škody, ako aj zmenu právnej úpravy, si ďalšie konanie vyžiada
rozsiahle dokazovanie, preto bolo účelné rozhodnúť najprv o základe nároku a spornej
otázke pasívnej legitimácie na strane žalovaného“. Následne uviedol prehľad všetkých
procesných úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. 19 C 88/2008, pričom za prieťahy
spôsobené okresným súdom označil časové úseky od 19. júna 2008 do 9. februára 2011
a od 20. augusta 2012 do 4. februára 2013, v rámci ktorých nebol vo veci vykonaný žiaden
úkon. Poukázal pritom aj na obdobie od 19. marca 2014 do 20. júla 2016, keď sa spis
nachádzal na Krajskom súde v Košiciach na účel rozhodnutia o podanom opravnom
prostriedku, pričom toto obdobie nie je podľa jeho názoru oprávnený hodnotiť. Vzápätí však
dodáva, že pokiaľ v tomto období vznikli v prerokúvanom spore prieťahy, tieto „nemôžu
byť pripísané na ťarchu okresného súdu, a to aj s ohľadom na fakt, že rozsudok tunajšieho
súdu bol potvrdený, teda rozhodnutie bolo vyhodnotené ako vecne správne“. Za prieťahy,
ktoré spôsobili sťažovatelia, označil „žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov o odročenie
termínu pojednávania, určeného na deň 21.2.2013 z dôvodu kolízie termínov
s pojednávaniami na iných súdoch... žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov o odročenie
pojednávania, určeného na deň 19.3.2013, z dôvodu konzultácie so sťažovateľmi, s ktorými
nebolo možné sa spojiť... žiadosť právneho zástupcu sťažovateľov o odročenie
pojednávania, vytýčeného na 23.5.2013, s ktorými sa mu ani do tohto termínu nepodarilo
spojiť, ... právny zástupca sťažovateľov nereagoval na výzvy súdu zo dňa 30.7.2013
a 17.9.2013“. Pozornosť ústavného súdu upriamil tiež na to, že „nepochopiteľne
a nelogicky vyznieva fakt, že ústavná sťažnosť bola podaná v čase, keď súd vo veci konal,
a to 7 dní pred konaným pojednávaním, nie v čase, keď súd nekonal, dokonca sa
sťažovatelia ani nedomáhali odstránenia prieťahov sťažnosťou podanou predsedovi súdu.
Je otázne, čo viedlo sťažovateľov k podaniu ústavnej sťažnosti v čase plynulého konania
súdu prvej inštancie.“.
Zároveň predseda okresného súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
5. Ústavný súd 6. apríla 2017 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu zástupcovi
sťažovateľov s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 7 dní od doručenia prípisu (prípis
bol doručený 10. apríla 2017). Zároveň ho požiadal o oznámenie, či trvá na konaní
verejného ústneho pojednávania s predpokladom jeho súhlasu pre prípad, že sa nevyjadrí.
Právny zástupca sťažovateľov doručil ústavnému súdu svoje stanovisko 2. mája 2017
(t. j. po určenej lehote), v rámci ktorého uviedol: „S tvrdením, že ide o skutkovo obtiažnu
vec sťažovatelia nesúhlasia. Sťažovatelia v priebehu konania predložili všetky doklady
preukazujúce výšku ich nárokov. Skutková zložitosť veci na ktorú poukazuje okresný súd
vo svojom vyjadrení vyplýva skôr z neúmernej dĺžky konania, keďže sa dôvodnosť nárokov
sťažovateľov v konaní má vzhľadom na námietky žalovanej strany posudzovať spätne
k vzniku nárokov spred obdobia cca 15 rokov. Opakovane však zdôrazňujeme, že to je skôr
dôsledok samotnej neprimeranej dĺžky konania a postupu súdu v konaní ako dôsledok
samotnej skutkovej zložitosti veci ako takej. ... Je pravdou, že právny zástupca sťažovateľov
ospravedlnil neúčasť na pojednávaní nariadenom na deň 21.2.2012 z dôvodu kolízie
termínov pojednávaní v iných veciach. Svoju neúčasť však ospravedlnil v dostatočnom
predstihu na to, aby súd mohol stanoviť v primeranom čase náhradný termín pojednávania.
Pokiaľ okresný súd poukazoval na žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov o odročenie
pojednávaní učených na deň 21.2.2013 a 19.3.2013, je potrebné prihliadnuť na to, že už
v tomto čase konanie prebiehalo približne 10 rokov a teda už v tom čase išlo o neprimeranú
dĺžku konania. ... Výzvami zo dňa 30.7 2013 a 17.9.2013 okresný súd vyzval sťažovateľov na
oznámenie, či nedošlo medzi účastníkmi konania k mimosúdnej dohode, resp. k špecifikácii
výšky a skladby nákladov spojených s liečením. Uvedené výzvy okresného súdu považujú
sťažovatelia za nadbytočné, nakoľko v tom čase žalovaná spochybňovala svoju pasívnu
legitimáciu v konaní a nepripadala tak do úvahy mimosúdna dohoda o predmete konania.
Taktiež v predchádzajúcom priebehu konania sťažovatelia niekoľkokrát špecifikovali svoje
nároky. ... Sťažovatelia nevidia nič nelogické ani nevysvetliteľné na tom, keď ústavnú
sťažnosť na prieťahy v konaní podajú v čase, keď súdne konanie prebieha 15 rokov a v
čase, keď je právoplatné meritórne súdne rozhodnutie v nedohľadne. Sťažovatelia viackrát
v podanej ústavnej sťažnosti poukázali okrem iného aj na to, že celková dĺžka súdneho
konania 15 rokov pri takomto predmete konania je skutočne neakceptovateľná, a to bez
ohľadu na to, či v čase podania ústavnej sťažnosti súd práve vo veci koná alebo nie.“
Zároveň oznámil, že sťažovatelia netrvajú na tom, aby sa v predmetnej veci konalo
ústne pojednávanie.
6. Z obsahu ústavnej sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu
vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil tieto pre posúdenie veci podstatné
skutočnosti:
- uznesením z 30. apríla 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. júna 2008, bolo
konanie čiastočne zastavené a návrh žalobcov (sťažovateľov) bol v zostávajúcej časti ich
nárokov (náhrada nákladov spojených s rekonštrukciou domu, náhrada za stratu na zárobku
a náhrada nákladov súvisiacich s liečením) vylúčený na samostatné konanie;
- dňa 9. 2. 2011 bolo určené pojednávanie na 8. 3. 2011, ktoré sa uskutočnilo a bolo
odročené na neurčito na vykonanie ďalšieho dokazovania;
- dňa 8. 4. 2011 bolo doručené stanovisko sťažovateľov v danej veci prostredníctvom
ich právneho zástupcu. Toto stanovisko bolo 22. 6. 2011 zaslané žalovanému na vyjadrenie
(lehota 10 dní);
- dňa 1. 8. 2011 bola žalovanému zasielaná urgencia, keďže sa k podaniu
sťažovateľov nevyjadril, stanovisko doručil 16. 8. 2011;
- dňa 12. 9. 2011 bolo stanovisko žalovaného doručované právnemu zástupcovi
sťažovateľov;
- v januári 2012 bol nariadený termín pojednávania na 21. 2. 2012;
- dňa 14. 2. 2012 požiadal právny zástupca sťažovateľov o jeho odročenie z dôvodu
kolízie termínov pojednávaní, a to na termín po 9. 4. 2012. Na základe tejto žiadosti bolo
pojednávanie odročené na 17. 4. 2012, ktoré bolo následne odročené na neurčito, pretože
o jeho odročenie požiadal žalovaný;
- dňa 20. 4. 2012 podali sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu
stanovisko vo veci a 15. 5. 2012 podal oznámenie žalovaný;
- dňa 21. 5. 2012 bola zasielaná výzva žalovanému, na ktorú v stanovenej lehote
nereagoval, preto mu bola 9. 7. 2012 zasielaná urgencia;
- dňa 12. 7. 2012 požiadal žalovaný o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k veci, ktoré
podal 20. 8. 2012;
- dňa 4. 2. 2013 bol nariadený termín pojednávania na 19. 3. 2013;
- dňa 18. 3. 2013 požiadal právny zástupca sťažovateľov o jeho odročenie z dôvodu
potreby konzultácie so sťažovateľmi, s ktorými sa nebolo možné do nariadeného termínu
pojednávania spojiť, preto bolo pojednávanie odročené na 23. 5. 2013;
- dňa 22. 5. 2013 právny zástupca sťažovateľov opätovne požiadal o odročenie
termínu pojednávania z dôvodu, že sa mu nepodarilo dohodnúť osobné stretnutie
so sťažovateľmi. Pojednávanie bolo preto odročené na neurčito s tým, že právny zástupca
sťažovateľov v lehote 30 dní oznámi okresnému súdu výsledok konzultácie
so sťažovateľmi;
- dňa 30. 7. 2013 bol právny zástupca sťažovateľov vyzvaný na oznámenie výsledku
konzultácie, na výzvu nereagoval;
- dňa 2. 8. 2013 došlo k zmene zákonného sudcu v dôsledku odchodu pôvodne
konajúceho zákonného sudcu do starobného dôchodku (namiesto
sa stala zákonnou sudkyňou v danom konaní );
- nová zákonná sudkyňa zaslala 17. 9. 2013 právnemu zástupcovi sťažovateľov
výzvu, ktorou ho vyzvala, aby oznámil, či došlo k mimosúdnej dohode medzi stranami
a ak nie, aby špecifikoval výšku a skladbu nákladov spojených s liečením, ktorých
zaplatenia sa v tomto konaní domáha. Na výzvu v stanovenej lehote právny zástupca
nereagoval;
- v októbri 2013 určila zákonná sudkyňa termín pojednávania na 25. 11. 2013;
- dňa 11. 11. 2013 právny zástupca sťažovateľov podal oznámenie v predmetnej
právnej veci;
- na pojednávaní uskutočnenom 25. 11. 2013 bol vyhlásený medzitýmny rozsudok,
ktorým bolo rozhodnuté, že základ uplatneného nároku žalobcov (sťažovateľov) na náhradu
škody je daný;
- dňa 10. 1. 2014 a 13. 1. 2014 sa žalovaný proti rozsudku odvolal;
- dňa 15.1.2014 bolo odvolanie žalovaného zaslané na vyjadrenie právnemu
zástupcovi sťažovateľov, ktorý svoje stanovisko doručil 7. 2. 2014;
- dňa 11. 2. 2014 bolo vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľov doručované
žalovanému;
- dňa 19. 3. 2014 bol spis predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach,
na ktorom sa nachádzal do 20. 7. 2016, keď bol vrátený s potvrdzujúcim rozsudkom;
- dňa 22.7.2016 bol daný pokyn pre doručenie rozsudku právnemu zástupcovi
sťažovateľov a žalovanému;
- v decembri 2016 bolo určené pojednávanie na 27. 2. 2017, ktoré sa uskutočnilo
a z dôvodu doplnenia dokazovania bolo odročené na 24. 4. 2017.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskom účastníkov konania, ako
aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a súčasne sa domáhali aj vyslovenia porušenia
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
10. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07,
11. Pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie označených práv
vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným
prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu
alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak
ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04). Uvedené platí aj vo vzťahu
k osobe, voči ktorej je nárok uplatnený.
12. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
13. Táto povinnosť súdu vyplývala do 30. júna 2016 z § 6 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej
z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd
i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
V súčasnosti od 1. júla 2016 tieto povinnosti vychádzajú zo zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), najmä z čl. 17 CSP, podľa ktorého súd
postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza
zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania
strán sporu a iných osôb.
14. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu (napr.
I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu
(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
15. Pokiaľ ide o posúdenie veci podľa kritéria právna a faktická zložitosť veci,
k tomuto ústavný súd uvádza, že posudzované konanie je konaním o náhradu škody,
t. j. podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov a nemožno ju hodnotiť ako osobitne právne zložitú. Pokiaľ
ide o faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že napadnuté konanie možno
považovať za zložitejšie po procesnej stránke, keďže v priebehu konania bolo potrebné
rozhodovať napríklad viackrát o zmene žalobného petitu, o zmene okruhu účastníkov
konania, o čiastočnom zastavení konania, avšak súčasne je ústavný súd toho názoru,
že po vylúčení zvyšnej časti nárokov sťažovateľov na samostatné konanie (náhrada
nákladov spojených s rekonštrukciou domu, náhrada za stratu na zárobku a náhrada
nákladov súvisiacich s liečením), ktoré je v súčasnosti vedené pod sp. zn. 19 C 88/2008,
nemožno v tomto prípade hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť
doterajší neprimerane dlhý čas konania okresného súdu (takmer 9 rokov od vylúčenia veci
a celkovo viac ako 15 rokov od podania žaloby).
16. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanom konaní, ústavný súd konštatuje, že aj sami sťažovatelia prispeli svojím
správaním k doterajšej dĺžke, resp. spomaleniu napadnutého konania. Na ťarchu
sťažovateľov z pohľadu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní možno pripísať viaceré
žiadosti ich právneho zástupcu o odročenie termínu pojednávania (žiadosť o odročenie
termínu pojednávania určeného na 21. február 2012 podaná právnym zástupcom
sťažovateľov 14. februára 2012, žiadosť o odročenie termínu pojednávania určeného na
19. marec 2013 podaná právnym zástupcom sťažovateľov 18. marca 2013, žiadosť
o odročenie termínu pojednávania určeného na 23. máj 2013 podaná právnym zástupcom
sťažovateľov 22. mája 2013), taktiež nerešpektovanie a nereagovanie na výzvy a urgencie
okresného súdu z 30. júla 2017 a 17. septembra 2013, ako i skutočnosť, že svoj žalobný
návrh v priebehu konania viackrát rozširovali o ďalšie svoje nároky, resp. ho brali v určitej
časti späť, v dôsledku čoho vznikli procesné nejasnosti, ktoré sťažovali identifikáciu
uplatňovaných nárokov a spomaľovali priebeh napadnutého konania. Uvedené správanie
sťažovateľov môže síce iba čiastočne ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania,
ale možno ho primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia.
17. Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúceho súdu v posudzovanom konaní
ako tretieho kritéria dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť
konania, boli obdobia nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom
bránila zákonná prekážka. Okresný súd uznal vznik prieťahov v období od 19. júna 2008
do 9. februára 2011 (2 roky a takmer 10 mesiacov) a od 20. augusta 2012 do 4. februára
2013 (takmer 6 mesiacov), keď vo veci vôbec nekonal. Z pripojeného spisu okresného súdu
ústavný súd zistil, že obdobím krátkodobej nečinnosti okresného súdu, ktoré prispeli
k predĺženiu konania, bolo aj obdobie od 12. septembra 2011 do 31. januára 2012 (viac ako
4 mesiace). Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní 44 mesiacov nie je
ospravedlniteľná, pretože okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas súdneho konania nachádzali,
čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri
napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek
zákonných dôvodov je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní, ktoré
sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné. Napokon ústavný súd konštatuje, že už
samotná dĺžka napadnutého konania, ktorá predstavuje viac ako 15 rokov (z toho
o vylúčenom nároku takmer 9 rokov), sama osebe signalizuje porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
18. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo
sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 88/2008 porušené boli (bod 1
výroku nálezu).
III.
19. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
20. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 C 88/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
22. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
23. Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každý
po 6 000 €, ktoré odôvodňujú „mimoriadnymi okolnosťami prípadu“ a tým, že „finančná
kompenzácia... môže aspoň čiastočne prispieť k pocitu spokojnosti sťažovateľov
a k eliminovaniu ťažkých ekonomických a sociálnych následkov, hroziacich im v dôsledku
ťažkého zdravotného postihnutia sťažovateľky v 1. rade“. Okrem toho poukazujú i na to,
že sú „vystavení zjavnej právnej neistote plynúcej z ich nedoriešených právnych vzťahov
týkajúcich sa náhrady spôsobenej škody“.
24. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
25. S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania a na mieru zavinenia
okresného súdu na vzniknutých prieťahoch na jednej strane, berúc však do úvahy konkrétne
okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že sťažovatelia, resp. strany sporu priebeh
napadnutého konania vo veľkom rozsahu negatívne ovplyvnili svojím konaním podrobne
vyhodnoteným na inom mieste tohto nálezu, považoval ústavný súd za primerané priznať
sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 1 000 € podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov vyčíslil trovy konania sumou
562,21 € za tri úkony právnej služby.
27. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2016, ktorá
bola 884 €, keďže ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2017. Náhradu trov konania
priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby – prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok 2017 v zmysle § 11
ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“) znížená o 50 % tarifnej odmeny (§ 13 ods. 2 vyhlášky)
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých sťažovateľov predstavuje sumu 73,67 €.
Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,84 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 82,51 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2017. Odmena advokáta
za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom tak predstavuje celkovú sumu
165,02 € za jedného sťažovateľa, t. j. za dvoch sťažovateľov 330,04 €. Keďže advokát
je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH
vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania
DPH predstavujú sumu 396,05 €. Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené
ústavnému súdu 2. mája 2017 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako
podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal. Ústavný
súd preto vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľov týkajúceho sa trov konania nevyhovel.
28. Náhradu trov konania (bod 4 výroku nálezu) je okresný súd povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
29. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2017