Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 304/2017
PDF · 184.52 KB
No categories available
I. ÚS 304/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2017
predbežne prerokoval sťažnosť maloletých a ,
zastúpených zákonnou zástupkyňou matkou , všetci bytom
, právne zastúpených advokátkou JUDr. Michaelou Pagáčikovou,
Radlinského 47, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1224/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť maloletých a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2017 doručená sťažnosť maloletých a (ďalej len
„sťažovateľky“), v ktorej namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že k porušovaniu označených práv
sťažovateliek (bod 1) má dochádzať postupom okresného súdu v exekučnej veci proti
povinnému (ich otcovi), ktorý bol rozsudkom okresného súdu sp. zn.
6 C 30/2009 z 30. novembra 2010 zaviazaný platením výživného, ako aj tvorbou úspor
s ohľadom na jeho nadštandardné pomery. Povinný sa však podľa sťažovateliek úmyselne
a špekulatívne zbavuje svojho majetku, aby im nemusel platiť výživné (v tejto súvislosti
podal aj návrh na zníženie výživného, konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn.
1 P 148/2014 a jeho priebeh v sťažnosti podrobne opisujú). Okrem toho povinný získal
nemalé finančné prostriedky zo súdneho sporu vedeného na okresnom súde pod sp. zn.
4 C 443/2000, ktoré neskôr v priebehu exekučného konania previedol na svojho otca
a neinformoval pritom súdneho exekútora.
3. Sťažovateľky prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v sťažnosti opisujú
údajný nezákonný procesný postup okresného súdu v exekučnom konaní a ich výhrady
spočívajú najmä v tom, že okresný súd nerozhodol o námietkach povinného proti exekúcii
v zákonnej lehote 60 dní od ich doručenia, ale až po 8 mesiacoch od ich podania, a to v júni
2015, a tiež o odvolaní povinného zo 14. októbra 2015 proti rozhodnutiu vyššieho súdneho
úradníka rozhodla zákonná sudkyňa až 28. júna 2016 na základe ich sťažnosti adresovanej
predsedníčke okresného súdu, pričom právoplatnosť tohto uznesenia vyznačil okresný súd
až v novembri 2016, i to len vo výrokoch I až IV, ale vo výroku V o trovách exekúcie
právoplatnosť nebola dosiaľ vyznačená, čím podľa nich dochádza k mareniu exekučného
konania a k zásahu do označených práv sťažovateliek.
4. Sťažovateľky v závere (v petite) sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd nálezom
rozhodol, že ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8 Er 1224/2014 porušené bolo,
a prikázal okresnému súdu v predmetnom konaní konať bez zbytočných prieťahov
„predovšetkým aby bez zbytočných prieťahov vyznačil právoplatnosť všetkých výrokov
uznesenia Okresného súdu Námestovo sp. zn.: 8 Er/1224/2014-69 zo dňa 28. 6. 2016,
ktorým súd rozhodol o námietkach povinného v exekúcii“.
Súčasne sa sťažovateľky domáhajú priznania finančného zadosťučinenie každá
v celkovej sume 3 000 € a tiež trov právneho zastúpenia.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva a slobody podľa odseku 1, a zruší také
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98,
9. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a okresný súd svojím postupom spôsobil prieťahy v predmetnom konaní
z dôvodov uvedených v bode 3.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
IV. ÚS 221/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného
práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
11. Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konania pred súdom, ako aj
postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak
„argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnosti takú intenzitu
porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie“
(II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý
zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 66/02,
I. ÚS 154/03, I. ÚS 38/04, III. ÚS 199/02, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05).
12. Na základe skutočností uvedených sťažovateľkami v sťažnosti, ako aj
z vlastných zistení ústavného súdu (dopytom na okresnom súde) nemožno považovať
namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom aktuálny
stav veci kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, a to aj napriek tomu, že v správaní
okresného súdu predovšetkým vo fáze rozhodovania o podaných námietkach proti exekúcii
zo strany povinného bola prítomná nesústredenosť a nedostatok efektivity, ktoré zapríčinili,
že o námietkach povinného a o jeho odvolaní okresný súd nerozhodol počas tohto konania
v zákonnej lehote. Na druhej strane v okolnostiach posudzovanej veci však nemožno
prehliadnuť, že doterajší priebeh konania pred označeným súdom bol – napriek možnosti
efektívnejšieho a koncentrovanejšieho konania zo strany exekučného súdu – bez
významnejších prieťahov, a preto „pre tento čas“ nezakladá reálnu možnosť vyslovenia
porušenia základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Ústavný súd zistil, že okresný súd v tejto veci 22. septembra 2014 poveril
vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Martina Hucíka, Exekútorský úrad, Dolný
Kubín. Dňa 31. októbra 2014 boli okresnému súdu doručené súdnym exekútorom námietky
povinného proti exekúcii a návrh na povolenie odkladu exekúcie a 10. novembra 2014
podanie povinného označené ako „Námietka voči začatiu výkonu exekúcie“. Dňa
10. februára 2015 okresný súd vyzval povinného na predloženie písomností preukazujúcich
ním zaplatené výživné a peňažné prostriedky na tvorbu úspor, ako ho zaväzuje vykonateľné
rozhodnutie, a zároveň okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateliek na vyjadrenie
k námietkam povinného. Uznesením z 10. júna 2015 okresný súd (vyšší súdny úradník)
rozhodol tak, že I ‒ námietky povinného proti exekúcii zamietol, II ‒námietky povinného
proti trovám exekúcie zamietol, III ‒ nepovolil odklad exekúcie, IV ‒návrh povinného na
zastavenie exekúcie zamietol, V ‒uložil povinnému nahradiť trovy exekučného konania.
Predmetné uznesenie bolo povinnému doručené 28. septembra 2015. Dňa 13. októbra 2015
podal na pošte povinný odvolanie proti uzneseniu z 10. júna 2015. Odvolanie povinného
bolo 19. októbra 2015 zaslané na vyjadrenie právnej zástupkyni oprávnených a súdnemu
exekútorovi. Na základe podaného odvolania okresný súd (sudca) uznesením z 28. júna
2016 opätovne rozhodol tak, že I ‒námietky povinného proti exekúcii zamietol,
II ‒ námietky povinného proti trovám exekúcie zamietol, III ‒nepovolil odklad exekúcie,
IV ‒ návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol, V ‒uložil povinnému nahradiť
trovy exekučného konania. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi povinného
26. júla 2016. Uznesenie vo výrokoch I ‒IV nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2016. Dňa
11. júla 2016 bol okresnému súdu doručený návrh povinného na odklad exekúcie, o ktorom
rozhodol uznesením z 20. septembra 2016 tak, že návrh povinného zamietol; uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 18. októbra 2016.
Dňa 12. augusta 2016 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti
výroku V uznesenia z 28. júna 2016 v časti trov exekučného konania. Dňa 11. októbra 2016
bolo zaslané odvolanie povinného na vyjadrenie právnej zástupkyni oprávnených
a súdnemu exekútorovi.
Dňa 19. októbra 2016 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne
sťažovateliek, ktoré bolo následne 27. októbra 2016 zaslané právnemu zástupcovi
povinného a súdnemu exekútorovi. Dňa 29. decembra 2016 bol spis predložený Krajskému
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 2 CoE 236/2016
z 22. marca 2017 uznesenie okresného súdu zrušil v časti týkajúcej sa náhrady trov
exekučného konania vzniknutých zákonnej zástupkyni sťažovateliek a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Predmetom odvolacieho konania bolo teda iba preskúmanie
povinným namietané nesprávne vyčíslenie trov exekučného konania a v tomto uznesení
krajský súd i k argumentácii právnej zástupkyne sťažovateliek v sťažnosti uviedol, že
„Exekučný poriadok neupravuje možnosť rozhodovania o trovách exekúcie počas
exekučného konania a preto nebolo možné po úvahe o možnej neprípustnosti opravného
prostriedku z neho vychádzať... O návrhoch povinného na zastavenie exekúcie, doručených
odvolaciemu súdu počas odvolacieho konania, bude opätovne rozhodovať okresný súd
z dôvodu neobmedzenia účastníka v práve konať o jeho nároku v dvojinštančnom konaní.
Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval odvolanie povinného za dôvodné...“.
Spis bol vrátený okresnému súdu 4. apríla 2017 a 2. mája 2017 bolo doručované
uznesenie krajského súdu účastníkom konania.
14. Z uvedeného prehľadu úkonov účastníkov exekučného konania teda vyplýva, že
okresný súd v tejto veci priebežne konal a hoci ústavný súd zistil aj ojedinelú nečinnosť
v trvaní viac ako 8 mesiacov (od 19. októbra 2015, keď okresný súd zaslal odvolanie
povinného na vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateliek a súdnemu exekútorovi, až do
28. júna 2016, keď vydal uznesenie, ktorým opätovne rozhodol), v čase podania sťažnosti
ústavnému súdu 31. januára 2017 už okresný súd nemohol ovplyvniť priebeh
prvoinštančného konania (pozri bod 13), pretože vec sa nachádzala na odvolacom súde. Bez
ohľadu na to, že o trovách exekúcie nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, pretože
10. februára 2017 bol okresnému súdu doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie
(krajský súd k tomu zaujal svoje stanovisko v bode 13, pozn.), v okolnostiach veci je tiež
zrejmé, že predsedníčka okresného súdu prijala konkrétne opatrenia (nariadila dohľad
v pravidelných trojmesačných lehotách) na to, aby sa nečinnosť, resp. neefektívna práca
okresného súdu už neopakovala. Takisto ústavný súd nemohol akceptovať „nosné“
námietky sťažovateliek k údajnému mareniu exekučného konania zo strany okresného súdu
‒ odmietnutiu vyznačiť právoplatnosť vo výroku V svojho uznesenia z28. júna 2016,
pretože okresný súd postupoval napokon procesne správne (aj napriek nesprávnemu
poučeniu, pozn.), že vec z dôvodu podaného opravného prostriedku povinným predložil na
rozhodnutie krajskému súdu, čo konštatoval aj odvolací súd.
15. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06,
I. ÚS 420/2015) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom
označeného orgánu verejnej moci (napriek tomu, že nemohlo byť ešte rozhodnuté
právoplatne o trovách exekúcie), ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
16. V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
17. Na tomto základe ústavný súd, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyhodnotil, že
v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 Er 1224/2014 zatiaľ nedošlo k takej
intenzite zásahu do práv sťažovateliek, ktorá by zodpovedala ústavno-relevantnému
porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú (obdobne m. m. I. ÚS 95/2014).
18. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateliek (a nevykonateľnej časti petitu v bode 4 označenej kurzívou)
v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
19. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zistil aj nedostatky splnomocnenia
advokátky v posudzovanej veci, keďže v tomto splnomocnení sa neuvádza, akej veci sa
týka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2017