Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 326/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených a Slovenskej

republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. -154 zo 14. apríla 2015

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -173 z 23. februára 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája

2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. -154

zo 14. apríla 2015 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -173 z 23. februára 2017 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej bola

rozsudkom okresného súdu zaviazaná žalobcovi zaplatiť sumu 14 791,49 € s úrokom

z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 14 791,49 € od 21. mája 2012 do zaplatenia do

3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania krajský

súd rozsudok okresného súdu rozsudkom z 23. februára 2017 potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu ako

aj závery konajúcich súdov, ktorými bola ustálená jej zodpovednosť za škodu spôsobenú

príslušníkovi Policajného zboru napadnutím strážneho psa. Poukazuje pritom na

skutočnosť, že do areálu obchodnej spoločnosti mal poškodený

príslušník Policajného zboru vstúpiť bez súhlasu sťažovateľky, ako aj na obsah výpovedí

svedkov vypočutých v predchádzajúcom trestnom konaní vedenom proti sťažovateľke.

Nadväzne na to namieta nesprávnu aplikáciu , ktorým sa

upravujú niektoré podmienky držania psa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

držaní psa“), a tvrdí, že urobila všetky opatrenia, aby predišla ohrozeniu príslušníka

Policajného zboru a jeho stretnutiu s chovaným psom. Rovnako namieta, že v konaní bolo

vypočutie odborníka z oblasti kynológie odmietnuté, pričom nevykonanie tohto dôkazu

považuje tiež „za pochybenie, ktorým došlo k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý súdny proces v zmysle SR a

Dohovoru“. S poukazom na vybranú judikatúru uvádza, že nedostatky odôvodnenia

súdneho rozhodnutia v hodnotení dôkazov spolu s nedostatočným vysvetlením dôvodov

odmietnutia zaoberať sa navrhnutými dôkazmi môžu zakladať vadu nepreskúmateľnosti

rozhodnutia.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhuje, aby vo veci samej

takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II

pod sp. zn.: zo dňa 14.04.2015 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

pod sp. zn.: zo dňa 23.02.2017 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3

SR, rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II pod sp. zn.: zo dňa

14.04.2015 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.: zo dňa

23.02.2017 porušené bolo.

Rozsudok Okresného súdu Bratislava II pod sp. zn.: zo dňa 14.04.2015

a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.: zo dňa 23.02.2017 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Bratislave na nové konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

187,40 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

7. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

8. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže

v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným

súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(mutatis mutandis , , , , ).

10. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

11. Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnutý rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2015,

ústavný súd uvádza, že tento podliehal revíznej právomoci krajského súdu v rámci

odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka podaním odvolania aj iniciovala. Prieskum

vykonaný ústavným súdom by tak bol v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným

v , pretože jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do

právomoci krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie podľa .

12. Podľa sťažnosť nie je prípustná,

ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

13. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto

podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

14. Ústavný súd štandardne vychádza z názoru, že na skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti

navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných

zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite

návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje

právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom

ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ). V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie

prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. Následkom

toho sa ústavný súd pri posudzovaní otázky o prípustnosti dovolania v zásade obmedzuje,

avšak pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa čl. 127 je vždy povinný preskúmať

svoju vlastnú právomoc z hľadiska, či tejto právomoci nepredchádza právomoc iného súdu,

ktorý by bol oprávnený sťažovateľovi poskytnúť ochranu pred namietaným porušením ním

označovaných základných práv a slobôd.

15. Podľa (ďalej len „“) je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo

ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces.

16. Podľa je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

17. V ustanovení sú taxatívne vypočítané procesné vady konania takého

stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj

uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných

vád, je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu, proti ktorému inak tento opravný

prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená

na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým sa konanie skončilo, bez ohľadu na to, či sa o podstate odvolania

rozhodovalo alebo konanie o odvolaní bolo odvolacím súdom odmietnuté. Pokiaľ

sťažovateľka tvrdí, že postupom konajúcich súdov bolo porušené jej základné právo na

súdnu ochranu zaručené , ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom na posúdenie existencie tohto sťažovateľkou

signalizujúceho dovolacieho dôvodu podľa mal právomoc Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní.

18. Zároveň je nevyhnutné uviesť, že sú to predovšetkým všeobecné súdy

(a v zmysle aj najvyšší súd v rámci dovolacieho konania), ktoré majú

právomoc vykladať zákony a zaujímať stanoviská k relevantným právnym otázkam

v súkromnoprávnych sporoch (akým je aj spor Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

so sťažovateľkou) vrátane jej tvrdení o nesprávnej aplikácii ňou uvádzaných ustanovení

označených právnych predpisov, a to v prípade odklonu odvolacieho súdu od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako aj v prípadoch jeho neustálenej rozhodovacej

praxe týkajúcej sa relevantných právnych otázok, teda aj takých, ktoré sa týkajú správneho

výkladu a použitia dopadajúcich právnych noriem. Ústavný súd tak zastáva názor, že

sťažovateľka mala k dispozícii opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej

základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie bola podľa

osobitných predpisov oprávnená.

19. Ústavný súd v súvislosti so skúmaním podmienok konania o podanej sťažnosti

v rámci jej predbežného prerokovania pritom dopytom na okresnom súde zistil, že

sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nepodala. Meritórne

preskúmanie sťažnosti sťažovateľky ústavným súdom v situácii, keď nevyužila právny

prostriedok ochrany svojich základných práv, ktorý jej zákon účinne poskytoval, t. j.

nepodala dovolanie, hoci ho podať mohla a mala, by bolo porušením princípu subsidiarity

ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov,

na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa (obdobne

). Sťažovateľka tiež ani netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie

nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu

neprichádza do úvahy ani prípadný postup podľa .

20. Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietol aj zvyšnú časť sťažnosti sťažovateľky smerujúcu proti rozsudku krajského súdu

z 23. februára 2017 z dôvodu jej neprípustnosti (§ 25 ods. 2 v spojení § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde).

21. S prihliadnutím na uvedené bolo po odmietnutí sťažnosti ako celku už bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2017