Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 350/2017
PDF · 317.43 KB
No categories available
II. ÚS 350/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Samuelom Baránikom,
Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17
ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.
20 CoP 38/2014-51 z 21. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7 Cdo 619/2014 z 19. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 9. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoP 38/2014-51 z 21. mája 2014 (ďalej
len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 619/2014 z 19. augusta 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 2. júla 2013 bez jeho súhlasu
prevzatý do ústavnej starostlivosti do špecifikovaného ústavu zdravotníckej starostlivosti.
Na základe oznámenia ústavu zdravotníckej starostlivosti z 3. júla 2013 začal Okresný súd
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) konanie o prípustnosti prevzatia do ústavu
zdravotníckej starostlivosti podľa § 191b ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“).
Uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-3 zo 4. júla 2013 ustanovil okresný súd sťažovateľovi
opatrovníka – mestskú časť (ďalej len „mestská časť“). Proti
uzneseniu o ustanovení opatrovníka podal sťažovateľ odvolanie.
Následne vyšší súdny úradník vypočul ošetrujúceho lekára sťažovateľa
a aj sťažovateľa „v neprítomnosti opatrovníka či zákonného sudcu“. Okresný súd –
zákonným sudcom ‒rozhodol uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-7 zo 4. júla 2013 tak,
že k prevzatiu sťažovateľa do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných
dôvodov (ďalej aj „uznesenie o zákonnosti prevzatia“). Predmetné uznesenie bolo
sťažovateľovi doručené 4. júla 2013 do vlastných rúk.
Dňa 30. júla 2013 prevzal právny zástupca zastupovanie sťažovateľa. Dňa 31. júla
2013 oznámil právny zástupca zastupovanie sťažovateľa okresnému súdu. V rovnaký deň
bol sťažovateľ prepustený z ústavu zdravotníckej starostlivosti.
Uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-11 z 1. augusta 2013 zrušil okresný súd uznesenie
o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi.
Uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-13 z 2. augusta 2013 okresný súd zastavil konanie
a zároveň doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa uznesenie zo 4. júla 2013 o zákonnosti
prevzatia.
Prostredníctvom právneho zástupcu podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu
zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty. Rovnako
tak podal odvolanie aj proti uzneseniu okresného súdu z 2. augusta 2013 o zastavení
konania.
Okresný súd rozhodol uznesením zo 4. septembra 2013 tak, že návrh na odpustenie
zmeškania lehoty zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd rozhodol uznesením zo 14. októbra 2013 tak, že uznesenie o zamietnutí
návrhu na odpustenie zmeškania lehoty zo 4. septembra 2013 potvrdil. Odvolanie proti
uzneseniu o zastavení konania odmietol ako podané neoprávnenou osobou. O odvolaní proti
uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia krajský súd nerozhodol.
Proti uzneseniu krajského súdu zo 14. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie.
Najvyšší súd vrátil vec bez rozhodnutia o dovolaní.
Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 21. mája 2014 tak, že
odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia odmietol ako
oneskorene podané. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014 podal
sťažovateľ dovolanie.
O dovolaniach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2014 tak,
že zrušil uznesenie krajského súdu vo výroku o odmietnutí odvolania proti uzneseniu
okresného súdu o zastavení konania a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie
proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o potvrdení uznesenia o zamietnutí návrhu
na odpustenie zmeškania lehoty odmietol.
Najvyšší súd tiež rozhodol napadnutým uznesením z 19. augusta 2015 tak,
že odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014
o odmietnutí odvolania proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „vníma porušenie svojich ústavných práv
Uznesením zo dňa 21. 5. 2014 v spojení s Uznesením zo dňa 19. 8. 2015 v týchto bodoch:
1. rýdzo formálne, úplne neefektívne zastúpenie sťažovateľa na základe rozhodnutia
okresného súdu zo dňa 4. 7. 2013 Mestskou časťou ,
2. nesprávne posúdenie včasnosti podaného odvolania sťažovateľa voči uzneseniu
zo dňa 4. 7. 2013, č. k. 1 Pu 153/2013,
3. nezákonný spôsob vykonávania dokazovania.“.
Sťažovateľ namieta, že mu okresný súd ustanovil za opatrovníka mestskú časť,
pričom je zrejmé, že „k ustanoveniu opatrovníka došlo pred tým, ako by súd zisťoval
pomery sťažovateľa... ak má byť zastúpenie sťažovateľa efektívne, tak opatrovníkom (resp.
iným jeho zástupcom v danom konaní) musí byť niekto, kto je z rodinného či sociálneho
prostredia, ktoré je zastúpenému blízke“. Sťažovateľ poukazuje na to, že ustanovenie
mestskej časti bolo len formálne – sťažovateľ nemá v uvedenej mestskej časti bydlisko,
nemal žiaden kontakt s uvedeným opatrovníkom, nikto za mestskú časť ho nekontaktoval,
opatrovník sa neoboznámil s jeho prípadom, ale len mechanicky preberal doručované
písomnosti. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež uvádza, že „pri prvotnom kontakte so súdom
a ústavom zdravotníckej starostlivosti... spomínal rodičov, s ktorými žije v spoločnej
domácnosti... Bolo evidentné, že sťažovateľ (pod vplyvom medikácie) nebol schopný si sám
zvoliť právneho zástupcu pre konanie. O to vážnejšie teda mal všeobecný súd pristupovať
k tomu, aby ním ustanovený opatrovník bol reálne niekto, kto sa bude o práva sťažovateľa
zaujímať a mal by vôľu pri ich porušení či ohrození zasiahnuť (napr. v prípade sťažovateľa
jeden z jeho rodičov) a nie iba formálne ustanoviť orgán samosprávy.“. V rámci tejto
argumentácie sťažovateľ poukazuje na právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) v jeho rozsudku vo veci M. S. proti Chorvátsku č. 2 z 19. 2. 2015.
Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd a najvyšší súd nesprávne posúdili otázku
včasnosti podania odvolania proti uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia. Podľa
sťažovateľa bolo potrebné počítať plynutie lehoty na odvolanie od doručenia jeho právnemu
zástupcovi. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení z 21. mája 2014
nevysvetlil, prečo „neakceptoval včasnosť podaného odvolania podľa bodu ii) − t. j.
od jeho doručenia advokátovi... Najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nijako
nekorigoval, napriek tomu, že nesprávne odmietnutie odvolania z dôvodu jeho
oneskorenosti predstavuje vždy dovolací dôvod, ktorým je odňatie možnosti konať pred
súdom. V odôvodnení uznesenia zo dňa 19. 8. 2015 sa najvyšší súd zameral na doslovné
zopakovanie svojho právneho názoru z uznesenia zo dňa 26. 8. 2014 ohľadom opravného
prostriedku proti zamietnutiu odpustenia zmeškania lehoty, bez toho, aby posúdil včasnosť
podaného odvolania z dôvodov uvedených v tomto odseku pod bodom ii) vyššie.“.
Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že dokazovanie – t. j. jeho výsluch a výsluch
ošetrujúceho lekára vykonal vyšší súdny úradník napriek tomu, že išlo o osobnú slobodu.
V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ESĽP (rozsudky vo veciach Ťupa proti
Českej republike z 26. 5. 2011, D. D. proti Litve zo 14. 2. 2012, Shtukaturov proti Rusku
z 27. 3. 2008, Sýkora proti Českej republike z 22. 11. 2012) a taktiež na judikatúru súdov
Českej republiky. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
«Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie vyššieho súdneho
úradníka vykonávať dôkazy v občianskom súdom konaní (okrem výnimiek, ktorými je napr.
dožiadanie). To, že dôkazy vykonáva zákonný sudca, musí platiť o to nástojčivejšie, keď ide
o tak závažné právo, akým je osobná sloboda človeka. V konaní o obmedzení svojprávnosti
dospeli súdy v ČR k záveru, že s posudzovaným musí súd prísť do osobného kontaktu,
pričom má ísť o sudcu alebo senát nie vyššieho súdneho úradníka (por. rozhodnutie
Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. 26 Co 197/2014, ktorý právny záver označil
Ústavný súd ČR za „ústavne konformný“ - por. I. ÚS 1974/14). Právny názor, ktorý k tejto
otázke zaujal najvyšší súd v Uznesení zo dňa 19. 8. 2015, považujeme za nesprávny.
Najvyšší súd sa priklonil k záveru, že pokiaľ by daný úkon bol vyhradený sudcovi, tak by
zákonodarca použil termín „sudca“ (ako je to v prípade vzatia obvineného do väzby),
pokiaľ zákonodarca použil termín „súd“, tak tento úkon náleží na základe poverenia aj
vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorého úkony sa považujú za úkony súdu. Tvrdíme, že
oprávnenie konať za súd súdnemu úradníkovi musí explicitne vyplývať zo zákona (najmä
zákon č. 549/2003 Z. z... Pri výklade, ktorý podal najvyšší súd, by sme poľahky mohli
dospieť k záveru, že vyšší súdny úradník by na základe poverenia sudcu mohol napr.
nariadiť predbežné opatrenie..., zabezpečiť dôkaz... a podobne. Tým, že krajský súd
a najvyšší súd nevykladali predmetné ustanovenia zákona v súlade s ústavou, nezabezpečili
sťažovateľovi konanie, ktoré by spĺňalo zákonné a ústavné požiadavky, napriek tomu, že
toto konanie bolo spojené s obmedzením jeho osobnej slobody...»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva... (sťažovateľa) zaručené čl. 17 ods. 1 a 6, čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 21. 5. 2014, č. k. 20 CoP 38/2014-51 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 19. 8. 2015, sp. zn. 7 Cdo 619/2014, porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 5. 2014, č. k. 20 CoP 38/2014-
51 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 8. 2015, sp. zn.
7 Cdo 619/2014 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní zaplatiť
sťažovateľovi vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám jeho právneho zástupcu, do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
V súvislosti so skončením funkčného obdobia sudcu ústavného súdu Ľubomíra
Dobríka 29. februára 2016 (ktorý bol aj sudcom spravodajcom vo veci) plénum ústavného
súdu prijalo 14. septembra 2016 dodatok č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára 2017 (ďalej len „dodatok“). Podľa
čl. X bodu 2 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. 3. 2016
do 28. 2. 2017 schváleného 17. februára 2016 v znení dodatku „Veci pridelené sudcovi
ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi spravodajcovi, ktoré neboli do
29. februára 2016 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo
príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona
o ústavnom súde, budú pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predsedníčke
ústavného súdu sa pridelí osem vecí. Pridelenie sa vykoná podľa § 29 zákona o ústavnom
súde náhodným výberom v súlade s Čl. I bodom 2, Čl. V bodom 1 a Čl. VI bodom 1 rozvrhu
práce.“. V nadväznosti na uvedené bola vec vedená pod sp. zn. Rvp 16012/2015, v ktorej
bol pôvodne sudcom spravodajcom Ľubomír Dobrík, pridelená sudkyni Ľudmile
Gajdošíkovej, ktorá sa týmto stala sudkyňou spravodajkyňou v danej veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu z 21. mája 2014
Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia ako
oneskorene podané. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:
„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že lehota na podanie odvolania začína
plynúť od doručenia písomného vyhotovenia uznesenia a odvolanie je podané včas, ak bolo
v zákonnej lehote doručené súdu, alebo odovzdané na poštovú prepravu. Lehotu na podanie
odvolania nemožno predĺžiť, možno len, ak sú na to splnené predpoklady v zmysle ust. § 58
ods. 1 O. s. p., odpustiť jej zmeškanie.
Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie (č. k. 1 Pu 153/2013-7) bolo
umiestnenému prostredníctvom jeho opatrovníka doručené dňa 08. 07. 2013 (pondelok −
pracovný deň).
Dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto uznesenia začala plynúť zákonná 15-
dňová lehota na podanie odvolania proti nemu, ktorá umiestnenému uplynula dňom
23. 07. 2013 (pracovný deň − utorok).
Odvolanie podané umiestneným na pošte dňa 16. 08. 2013 (piatok) je teda
oneskoreným, po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu.
Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že o návrhu umiestneného na odpustenie zmeškania
lehoty na podanie odvolania, rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa 4. septembra
2013, č. k. 1 Pu/153/2013-20 tak, že umiestnenému zmeškanie lehoty na podanie odvolania
neodpustil a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. októbra 2013, č. k.
20 CoP 122/2013-27 prvostupňové uznesenie potvrdil a právoplatnosť nadobudlo dňa
22. 11. 2013.
Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie umiestneného proti uzneseniu súdu
prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-7, podľa § 218 ods. 1 písm. a)
O. s. p., ako podané oneskorene, odmietol.
Odvolací súd sa v intenciách pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberal
aj odvolaním umiestneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k.
1 Pu 153/2013-3, ktorým mu súd prvého stupňa ustanovil za opatrovníka Mestskú časť
, podľa ust. § 29 ods. 6, § 191b ods. 2 O. s. p., nakoľko umiestnený
nemal iného zástupcu.
Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 1. augusta 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-11, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 08. 2013, na odvolanie umiestneného, uznesenie zo dňa
4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-3 zrušil, pričom z obsahu odôvodnenia tohto uznesenia
(§ 41 ods. 2 O. s. p.) vyplýva, že bolo zrušené podľa § 210a O. s. p.
Podľa § 210a O. s. p., uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo
uznesenie, z ktorého nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie,
ktorým bolo uložené poriadkové opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na
začatie konania (§ 43 ods. 2, § 78c ods. 3), alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve,
alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ
odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.
Odvolací súd na základe uvedeného preto dospel k záveru, že nakoľko o odvolaní
umiestneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-
3 bolo rozhodnuté už prvostupňovým súdom (uznesením č. k. 1 Pu 153/2013-11), odvolací
súd o tomto odvolaní umiestneného opätovne rozhodovať nemohol.“
Krajský súd v rámci svojho právneho záveru o tom, že sťažovateľ podal odvolanie
proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia oneskorene, odkázal na uznesenia okresného súdu
a krajského súdu, ktorými tieto súdy rozhodovali o návrhu sťažovateľa na odpustenie
zmeškania lehoty na podanie odvolania. Okresný súd uznesením zo 4. septembra 2013
zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie. Okresný súd
pri svojom právnom závere považoval za rozhodujúce, že ošetrujúci lekár sťažovateľa pri
jeho výsluchu 4. júla 2013 «odporučil, aby súd umiestnenému doručil napadnuté uznesenie,
pretože podľa jeho názoru bol v stave, aby obsah doručovanej písomnosti (uznesenie č. k.
1 Pu 153/2013-7 zo dňa 04. 07. 2013) pochopil... Súd v rovnaký deň vykonal aj výsluch
umiestneného, pričom z obsahu zápisnice nevyplýva, že by umiestnený nebol schopný
porozumieť jednak významu samotného konania ako aj významu v ten istý deň doručenej
písomnosti.
Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že umiestnený podaním zo dňa 19. 07. 2013
podaným na poštovú prepravu dňa 20. 07. 2013 podal odvolanie voči uzneseniu
o ustanovení opatrovníka č. k. 1 Pu 153/2013-3 zo dňa 04. 07. 2013. Z obsahu predmetného
odvolania však nevyplýva, že by mal vôľu napadnúť aj uznesenie o vyslovení „zákonných
dôvodov“ č. k. 1 Pu 153/2013-7 zo dňa 04. 07. 2013. Neobstojí ani tvrdenie umiestneného,
že pri návšteve právneho zástupcu nemal predmetné uznesenie „u seba“. Z obsahu spisu
vyplýva, že uznesenie mu bolo doručené do vlastných rúk dňa 04. 07. 2013.».
Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením zo 14. októbra
2013 tak, že uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2013 potvrdil. Krajský súd uviedol,
že sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, „nakoľko dospel k správnemu
právnemu záveru, že na strane umiestneného neexistovala žiadna prekážka, ktorá by mu
bránila podať odvolanie v zákonnej lehote. O objektívnej a subjektívnej schopnosti
umiestneného podať odvolanie aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č.
k. 1 Pu 153/2013-7 totiž nepochybne svedčí skutočnosť, že proti uzneseniu o ustanovení
opatrovníka zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-3, ktoré bolo umiestnenému doručené
tiež dňa 4. 7. 2013, podal dňa 20. 7. 2013 na pošte riadne odvolanie, z dôvodu ktorého
dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, že umiestnenému, v rozpore s jeho
tvrdením, nebránil v podaní odvolania proti prvostupňovému uzneseniu zo dňa 4. júla 2013,
č. k. 1 Pu 153/2013-7 jeho zdravotný stav, ani žiadna iná prekážka, ktorá by predstavovala
ospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p.“.
V dovolacom konaní najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2014 odmietol dovolanie
sťažovateľa v časti, v ktorej smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia krajského
súdu zo 14. októbra 2013. Na toto uznesenie poukázal najvyšší súd v napadnutom uznesení
a citoval jeho odôvodnenie.
Právne závery súdov v konaní o návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty
na odvolanie, vychádzajúc z petitu sťažnosti, nie sú predmetom rozhodovania ústavného
súdu. Vzhľadom na priamy vzťah týchto právnych záverov s právnym záverom konajúcich
súdov o oneskorenom podaní odvolania proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia
sťažovateľom ústavný súd sa s týmito právnymi závermi oboznámil a dospel k záveru,
že ich nemožno považovať za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené. Vychádzajú
zo zistenia, že ošetrujúci lekár sťažovateľa odporučil doručiť uznesenie o zákonnosti
prevzatia sťažovateľovi vzhľadom na to, že je schopný pochopiť jeho obsah. Toto uznesenie
bolo sťažovateľovi doručené aj s uznesením o ustanovení opatrovníka. Sťažovateľ následne
podal odvolanie proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka, nie však proti uzneseniu
o zákonnosti prevzatia. Z tohto pohľadu obstojí záver konajúcich súdov, že u sťažovateľa
neexistovala taká prekážka, ktorá by odôvodňovala odpustenie zmeškania lehoty na podanie
odvolania.
S prihliadnutím na uvedené skutočnosti nemožno považovať právny záver krajského
súdu v napadnutom uznesení z 21. mája 2014 o tom, že sťažovateľ podal odvolanie proti
uzneseniu o zákonnosti prevzatia oneskorene, za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený,
preto je ústavne udržateľný.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu z 19. augusta 2015
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného
prerokovania sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť
dovolania v súlade s § 237 ods. 1 písm. c) a f) OSP, sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno
sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd
poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že
otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
(napr. II. ÚS 324/2010).
Napadnutým uznesením z 19. augusta 2015 najvyšší súd odmietol dovolanie
sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014, ktorým tento odmietol
odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia ‒podané prostredníctvom
právneho zástupcu ‒ako oneskorene podané. V odôvodnení dospel k záveru, že dovolanie
nie je prípustné podľa § 239 OSP. Vzhľadom na obsah dovolacej argumentácie skúmal, či je
daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. c) a f) OSP. Poukázal na to, že rovnakú
argumentáciu sťažovateľ uvádzal v dovolaní, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením
sp. zn. 7 Cdo 330/2014 z 26. augusta 2014. Následne najvyšší súd citoval odôvodnenie
predmetného uznesenia z 26. augusta 2014, pričom uviedol:
«„Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadene
zastúpený. Procesná spôsobilosť fyzickej osoby, teda spôsobilosť samostatne pred súdom
konať ako účastník konania, je totožná so spôsobilosťou vlastnými úkonmi nadobúdať práva
a povinnosti v zmysle § 8 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby
vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká v plnom
rozsahu plnoletosťou. Účastník konania stráca procesnú spôsobilosť a schopnosť
samostatne konať pred súdom až v dôsledku právoplatného rozsudku súdu o zbavení
(obmedzení) spôsobilosti na právne úkony. Fyzické osoby, ktoré nemajú procesnú
spôsobilosť, musia byť v konaní zastúpené zástupcom. Nedostatok procesnej spôsobilosti
účastníka konania je teda odstrániteľný.
Dovolateľ namietal existenciu procesnej vady v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p.
neopodstatnene. Dovolateľ nie je právoplatným rozhodnutím súdu zbavený alebo
obmedzený spôsobilosti na právne úkony, v konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia do
ústavu zdravotníckej starostlivosti, bol umiestnenému súdom riadne ustanovený opatrovník
pre toto konanie, pričom skutočnosť že určitá osoba bola v ústave zdravotníckej
starostlivosti umiestnená bez jej súhlasu, a že jej bol podľa § 191b ods. 2 O. s. p.
ustanovený opatrovník, neznamená, že by v tomto konaní mala postavenie procesne
nespôsobilého účastníka konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 28. februára 2008, sp. zn. 3 Cdo 228/2007). Okrem toho nespokojnosť dovolateľa
s formálnym výkonom funkcie súdom ustanoveného opatrovníka, nezakladá procesnú vadu
v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie v danej veci je postihnuté závažnou procesnou
vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané
mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva.
Z obsahu dovolania je zrejmé, že umiestnený prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O. s. p. vyvodzuje z toho, že súd nesprávne posúdil jeho návrh na odpustenie
zmeškania lehoty, odôvodnený tým, že nebol v konaní riadne zastúpený a súd nepostupoval
v súlade s ustanovením § 191b ods. 2 O. s. p. a § 29 ods. 6 O. s. p., keď mu ustanovil
za opatrovníka obec napriek tomu, že mu mal ustanoviť za opatrovníka rodiča. Súd mu
týmto postupom odňal možnosť včas a riadne sa brániť proti uzneseniu, ktorým rozhodol
o prípustnosti prevzatia do ústavu.
V zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. súd odpustí zmeškanie takejto lehoty, ak ju účastník
alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu,
ktorý mu patri. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním
spojiť i zmeškaný úkon.
Zákon v tomto ustanovení umožňuje súdu odpustiť zmeškanie lehoty určenej
na urobenie procesného úkonu pod podmienkou, že 1. odpustenie zákon nevylučuje (viď
napr. § 240 ods. 2 O. s. p.), 2. dôvod zmeškania je ospravedlniteľný, 3. dôvod zmeškania
lehoty mal za následok vylúčenie z úkonu, 4. ten, kto zmeškal lehotu, podal návrh na
odpustenie jej zmeškania do 15 dní po odpadnutí prekážky, 5. v lehote 15 dní po odpadnutí
prekážky bol urobený aj zmeškaný úkon. Uvedené podmienky sú stanovené kumulatívne; ak
nie je splnená čo i len jedna z nich, nemožno žiadosti vyhovieť. Zákon nekonkretizuje, čo sa
považuje za ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Ospravedlniteľné
dôvody zmeškania môžu byť rozmanité, napr. živelná pohroma, nehoda, úraz, závažné
rodinné komplikácie, alebo náhle ochorenie, vždy však pod podmienkou, že ich dôsledkom
bolo vylúčenie možnosti urobiť úkon. Určitá skutková okolnosť však môže byť
ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. len vtedy, pokiaľ medzi ňou
a zmeškaním lehoty je príčinná súvislosť Na jej preukázanie treba doložiť, že k zmeškaniu
došlo len v dôsledku tejto okolnosti, a že nebyť tejto prekážky, nedošlo by k zmeškaniu
lehoty. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania sa vždy posudzuje podľa okolností
konkrétneho prípadu. O tom, či sú splnené uvedené podmienky rozhoduje súd na základe
preukázaných skutkových okolností.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2 Cdo 50/2002, ktoré bolo
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, vyslovil právny názor, že súd
neodníme účastníkovi konania možnosť konať pred súdom tým, že zamietne jeho návrh
na odpustenie zmeškania lehoty (§ 58 ods. 1 O. s. p.), keď neuzná ním tvrdený dôvod
za ospravedlniteľný.
K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí
v sp. zn. 3 Cdo 232/2005. Najvyšší súd Slovenskej republiky v oboch označených
rozhodnutiach (a tiež v prejednávanej veci) vychádzal z toho, že ustanovenie § 237 písm. f/
O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou
procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom (aplikáciou hmotnoprávneho
alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa vo všeobecnosti neodníma
účastníkovi možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia. To
platí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty Aj tu
ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná nesprávnosť zakladá
vadu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nie však vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Treba
zdôrazniť, že nesprávne právne posúdenie je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom
zmysle, že ním možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, ale samo o sebe nezakladá
prípustnosť dovolania, teda nie je vadou v zmysle § 237 O. s. p.
Nakoľko súd prvého stupňa neodňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom tým, že
zamietol jeho návrh na odpustenie zmeškania lehoty, keď neuznal ním tvrdený dôvod za
ospravedlniteľný a tiež odvolací súd mu túto možnosť neodňal potvrdením prvostupňového
uznesenia, dospel dovolací súd k záveru, že nie je opodstatnená námietka, že v predmetnom
konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., v dôsledku zamietnutia
návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty“.
Dovolací súd i v tomto prípade sa s týmito dôvodmi stotožňuje, plne na nich zotrváva
a na ne poukazuje.»
Následne sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že dokazovanie
v konaní vykonával vyšší súdny úradník, pričom uviedol:
„Ďalej dovolateľ namietal, že konanie na okresnom súde prebiehalo bolo v rozpore
s ustanovením čl. 17 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky pretože umiestený nebol po celý čas
vypočutý sudcom a výsluch umiestneného uskutočnený vyšším súdnym úradníkom považuje
za taký úkon, ktorý bol vykonaný v rozpore s citovaným princípmi.
K uvedenej námietke dovolateľa najvyšší súd odkazuje na ustanovenie § 40a O. s. p.,
z ktorého vyplýva, že súdny úradník môže, v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom
vydávať rozhodnutia a vykonávať iné úkony súdu.
Osobitným zákonom je v danom prípade zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych
úradníkoch v znení neskorších predpisov. Z ustanovenia § 5 a nasl. ustanovení zákona
vyplýva, že v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe
poverenia súdu. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 Pu 153/2013, vyplýva, že umiestnený bol
vypočutý 4. 7. 2013 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v (čl. 6) .
Z uvedeného vyplýva, že súd na základe oznámenia o nedobrovoľnom vstupe podľa
§ 191a O. s. p. vykonal potrebné úkony v zmysle § 191b O. s. p. a to začal konanie,
ustanovil umiestnenému opatrovníka, vykonal dôkazy, vypočul chorého, ošetrujúceho
lekára...
Z ustanovenia § 191b ods. 3 O. s. p. vyplýva, že dôkazy (ktorým je aj výsluch
chorého) vykoná súd čo v danom prípade bolo uskutočnené 4. 7. 2013.
Úkony vyššieho súdneho úradníka na základe poverenia sa považujú za úkony súdu.
V prípade, že by zákonodarca mienil aby úkon vykonal sudca, tak sa to priamo premietne
do procesného predpisu tak ako je to v prípade vzatia obvineného do väzby. Keďže vyšší
súdny úradník môže v zmysle citovanej právnej úpravy vydávať rozhodnutia, vykonávať iné
procesné úkony, je v súlade so zákonom a s právom účastníka na spravodlivý proces, keď
uskutoční výsluch umiestneného podľa § 191b ods. 3 O. s. p.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími
námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,
sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,
ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými
právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je
povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané
sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa
dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody
prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup
a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto
použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa
k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa
sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Rovnako
tak ústavný súd nezistil také dôvody, ktoré by viedli k možnosti vysloviť porušenie
základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 6 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017