Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 350/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Samuelom Baránikom,

Podjavorinskej 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17

ods. 1 a 6 a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.

-51 z 21. mája 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 19. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 9. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -51 z 21. mája 2014 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. augusta 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol 2. júla 2013 bez jeho súhlasu

prevzatý do ústavnej starostlivosti do špecifikovaného ústavu zdravotníckej starostlivosti.

Na základe oznámenia ústavu zdravotníckej starostlivosti z 3. júla 2013 začal Okresný súd

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) konanie o prípustnosti prevzatia do ústavu

zdravotníckej starostlivosti podľa (ďalej aj

„OSP“).

Uznesením č. k. -3 zo 4. júla 2013 ustanovil okresný súd sťažovateľovi

opatrovníka – mestskú časť (ďalej len „mestská časť“). Proti

uzneseniu o ustanovení opatrovníka podal sťažovateľ odvolanie.

Následne vyšší súdny úradník vypočul ošetrujúceho lekára sťažovateľa

a aj sťažovateľa „v neprítomnosti opatrovníka či zákonného sudcu“. Okresný súd –

zákonným sudcom ‒rozhodol uznesením č. k. -7 zo 4. júla 2013 tak,

že k prevzatiu sťažovateľa do ústavu zdravotníckej starostlivosti došlo zo zákonných

dôvodov (ďalej aj „uznesenie o zákonnosti prevzatia“). Predmetné uznesenie bolo

sťažovateľovi doručené 4. júla 2013 do vlastných rúk.

Dňa 30. júla 2013 prevzal právny zástupca zastupovanie sťažovateľa. Dňa 31. júla

2013 oznámil právny zástupca zastupovanie sťažovateľa okresnému súdu. V rovnaký deň

bol sťažovateľ prepustený z ústavu zdravotníckej starostlivosti.

Uznesením č. k. -11 z 1. augusta 2013 zrušil okresný súd uznesenie

o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi.

Uznesením č. k. -13 z 2. augusta 2013 okresný súd zastavil konanie

a zároveň doručil právnemu zástupcovi sťažovateľa uznesenie zo 4. júla 2013 o zákonnosti

prevzatia.

Prostredníctvom právneho zástupcu podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu

zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia s návrhom na odpustenie zmeškania lehoty. Rovnako

tak podal odvolanie aj proti uzneseniu okresného súdu z 2. augusta 2013 o zastavení

konania.

Okresný súd rozhodol uznesením zo 4. septembra 2013 tak, že návrh na odpustenie

zmeškania lehoty zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd rozhodol uznesením zo 14. októbra 2013 tak, že uznesenie o zamietnutí

návrhu na odpustenie zmeškania lehoty zo 4. septembra 2013 potvrdil. Odvolanie proti

uzneseniu o zastavení konania odmietol ako podané neoprávnenou osobou. O odvolaní proti

uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia krajský súd nerozhodol.

Proti uzneseniu krajského súdu zo 14. októbra 2013 podal sťažovateľ dovolanie.

Najvyšší súd vrátil vec bez rozhodnutia o dovolaní.

Po vrátení veci rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 21. mája 2014 tak, že

odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia odmietol ako

oneskorene podané. Proti tomuto uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014 podal

sťažovateľ dovolanie.

O dovolaniach sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2014 tak,

že zrušil uznesenie krajského súdu vo výroku o odmietnutí odvolania proti uzneseniu

okresného súdu o zastavení konania a v tejto časti vec vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie

proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o potvrdení uznesenia o zamietnutí návrhu

na odpustenie zmeškania lehoty odmietol.

Najvyšší súd tiež rozhodol napadnutým uznesením z 19. augusta 2015 tak,

že odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014

o odmietnutí odvolania proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „vníma porušenie svojich ústavných práv

Uznesením zo dňa 21. 5. 2014 v spojení s Uznesením zo dňa 19. 8. 2015 v týchto bodoch:

1. rýdzo formálne, úplne neefektívne zastúpenie sťažovateľa na základe rozhodnutia

okresného súdu zo dňa 4. 7. 2013 Mestskou časťou ,

2. nesprávne posúdenie včasnosti podaného odvolania sťažovateľa voči uzneseniu

zo dňa 4. 7. 2013, č. k. ,

3. nezákonný spôsob vykonávania dokazovania.“.

Sťažovateľ namieta, že mu okresný súd ustanovil za opatrovníka mestskú časť,

pričom je zrejmé, že „k ustanoveniu opatrovníka došlo pred tým, ako by súd zisťoval

pomery sťažovateľa... ak má byť zastúpenie sťažovateľa efektívne, tak opatrovníkom (resp.

iným jeho zástupcom v danom konaní) musí byť niekto, kto je z rodinného či sociálneho

prostredia, ktoré je zastúpenému blízke“. Sťažovateľ poukazuje na to, že ustanovenie

mestskej časti bolo len formálne – sťažovateľ nemá v uvedenej mestskej časti bydlisko,

nemal žiaden kontakt s uvedeným opatrovníkom, nikto za mestskú časť ho nekontaktoval,

opatrovník sa neoboznámil s jeho prípadom, ale len mechanicky preberal doručované

písomnosti. V tejto súvislosti sťažovateľ tiež uvádza, že „pri prvotnom kontakte so súdom

a zdravotníckej starostlivosti... spomínal rodičov, s ktorými žije v spoločnej

domácnosti... Bolo evidentné, že sťažovateľ (pod vplyvom medikácie) nebol schopný si sám

zvoliť právneho zástupcu pre konanie. O to vážnejšie teda mal všeobecný súd pristupovať

k tomu, aby ním ustanovený opatrovník bol reálne niekto, kto sa bude o práva sťažovateľa

zaujímať a mal by vôľu pri ich porušení či ohrození zasiahnuť (napr. v prípade sťažovateľa

jeden z jeho rodičov) a nie iba formálne ustanoviť orgán samosprávy.“. V rámci tejto

argumentácie sťažovateľ poukazuje na právne závery Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) v jeho rozsudku vo veci M. S. proti Chorvátsku č. 2 z 19. 2. 2015.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd a najvyšší súd nesprávne posúdili otázku

včasnosti podania odvolania proti uzneseniu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia. Podľa

sťažovateľa bolo potrebné počítať plynutie lehoty na odvolanie od doručenia jeho právnemu

zástupcovi. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom uznesení z 21. mája 2014

nevysvetlil, prečo „neakceptoval včasnosť podaného odvolania podľa bodu ii) − t. j.

od jeho doručenia advokátovi... Najvyšší súd toto pochybenie krajského súdu nijako

nekorigoval, napriek tomu, že nesprávne odmietnutie odvolania z dôvodu jeho

oneskorenosti predstavuje vždy dovolací dôvod, ktorým je odňatie možnosti konať pred

súdom. V odôvodnení uznesenia zo dňa 19. 8. 2015 sa najvyšší súd zameral na doslovné

zopakovanie svojho právneho názoru z uznesenia zo dňa 26. 8. 2014 ohľadom opravného

prostriedku proti zamietnutiu odpustenia zmeškania lehoty, bez toho, aby posúdil včasnosť

podaného odvolania z dôvodov uvedených v tomto odseku pod bodom ii) vyššie.“.

Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že dokazovanie – t. j. jeho výsluch a výsluch

ošetrujúceho lekára vykonal vyšší súdny úradník napriek tomu, že išlo o osobnú slobodu.

V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ESĽP (rozsudky vo veciach Ťupa proti

Českej republike z 26. 5. 2011, D. D. proti Litve zo 14. 2. 2012, Shtukaturov proti Rusku

z 27. 3. 2008, Sýkora proti Českej republike z 22. 11. 2012) a taktiež na judikatúru súdov

Českej republiky. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva oprávnenie vyššieho súdneho

úradníka vykonávať dôkazy v občianskom súdom konaní (okrem výnimiek, ktorými je napr.

dožiadanie). To, že dôkazy vykonáva zákonný sudca, musí platiť o to nástojčivejšie, keď ide

o tak závažné právo, akým je osobná sloboda človeka. V konaní o obmedzení svojprávnosti

dospeli súdy v ČR k záveru, že s posudzovaným musí súd prísť do osobného kontaktu,

pričom má ísť o sudcu alebo senát nie vyššieho súdneho úradníka (por. rozhodnutie

Krajského súdu v Hradci Králové sp. zn. , ktorý právny záver označil

Ústavný súd ČR za „ústavne konformný“ - por. ). Právny názor, ktorý k tejto

otázke zaujal najvyšší súd v Uznesení zo dňa 19. 8. 2015, považujeme za nesprávny.

Najvyšší súd sa priklonil k záveru, že pokiaľ by daný úkon bol vyhradený sudcovi, tak by

zákonodarca použil termín „sudca“ (ako je to v prípade vzatia obvineného do väzby),

pokiaľ zákonodarca použil termín „súd“, tak tento úkon náleží na základe poverenia aj

vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorého úkony sa považujú za úkony súdu. Tvrdíme, že

oprávnenie konať za súd súdnemu úradníkovi musí explicitne vyplývať zo zákona (najmä

.. Pri výklade, ktorý podal najvyšší súd, by sme poľahky mohli

dospieť k záveru, že vyšší súdny úradník by na základe poverenia sudcu mohol napr.

nariadiť predbežné opatrenie..., zabezpečiť dôkaz... a podobne. Tým, že krajský súd

a najvyšší súd nevykladali predmetné ustanovenia zákona v súlade s , nezabezpečili

sťažovateľovi konanie, ktoré by spĺňalo zákonné a ústavné požiadavky, napriek tomu, že

toto konanie bolo spojené s obmedzením jeho osobnej slobody...»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva... (sťažovateľa) zaručené a 6,

Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 21. 5. 2014, č. k. -51 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 19. 8. 2015, sp. zn. , porušené boli.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. 5. 2014, č. k. 20 CoP 38/2014-

51 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 8. 2015, sp. zn.

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní zaplatiť

sťažovateľovi vyčíslenú náhradu trov konania, k rukám jeho právneho zástupcu, do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

V súvislosti so skončením funkčného obdobia sudcu ústavného súdu Ľubomíra

Dobríka 29. februára 2016 (ktorý bol aj sudcom spravodajcom vo veci) plénum ústavného

súdu prijalo 14. septembra 2016 dodatok č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej

republiky na obdobie od 1. marca 2016 do 28. februára 2017 (ďalej len „dodatok“). Podľa

čl. X bodu 2 rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. 3. 2016

do 28. 2. 2017 schváleného 17. februára 2016 v znení dodatku „Veci pridelené sudcovi

ústavného súdu Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi spravodajcovi, ktoré neboli do

29. februára 2016 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo

príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona

o ústavnom súde, budú pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predsedníčke

ústavného súdu sa pridelí osem vecí. Pridelenie sa vykoná podľa § 29 zákona o ústavnom

súde náhodným výberom v súlade s Čl. I bodom 2, Čl. V bodom 1 a Čl. VI bodom 1 rozvrhu

práce.“. V nadväznosti na uvedené bola vec vedená pod sp. zn. , v ktorej

bol pôvodne sudcom spravodajcom Ľubomír Dobrík, pridelená sudkyni Ľudmile

Gajdošíkovej, ktorá sa týmto stala sudkyňou spravodajkyňou v danej veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu z 21. mája 2014

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 4. júla 2013 o zákonnosti prevzatia ako

oneskorene podané. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že lehota na podanie odvolania začína

plynúť od doručenia písomného vyhotovenia uznesenia a odvolanie je podané včas, ak bolo

v zákonnej lehote doručené súdu, alebo odovzdané na poštovú prepravu. Lehotu na podanie

odvolania nemožno predĺžiť, možno len, ak sú na to splnené predpoklady v zmysle ust. § 58

ods. 1 , odpustiť jej zmeškanie.

Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie (č. k. -7) bolo

umiestnenému prostredníctvom jeho opatrovníka doručené dňa 08. 07. 2013 (pondelok −

pracovný deň).

Dňom nasledujúcim po dni doručenia tohto uznesenia začala plynúť zákonná 15-

dňová lehota na podanie odvolania proti nemu, ktorá umiestnenému uplynula dňom

23. 07. 2013 (pracovný deň − utorok).

Odvolanie podané umiestneným na pošte dňa 16. 08. 2013 (piatok) je teda

oneskoreným, po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu.

Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že o návrhu umiestneného na odpustenie zmeškania

lehoty na podanie odvolania, rozhodol súd prvého stupňa uznesením zo dňa 4. septembra

2013, č. k. -20 tak, že umiestnenému zmeškanie lehoty na podanie odvolania

neodpustil a Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. októbra 2013, č. k.

-27 prvostupňové uznesenie potvrdil a právoplatnosť nadobudlo dňa

22. 11. 2013.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie umiestneného proti uzneseniu súdu

prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k. -7, podľa § 218 ods. 1 písm. a)

, ako podané oneskorene, odmietol.

Odvolací súd sa v intenciách pokynu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberal

aj odvolaním umiestneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k.

-3, ktorým mu súd prvého stupňa ustanovil za opatrovníka Mestskú časť

, podľa ust. , , nakoľko umiestnený

nemal iného zástupcu.

Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 1. augusta 2013, č. k. -11, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 21. 08. 2013, na odvolanie umiestneného, uznesenie zo dňa

4. júla 2013, č. k. -3 zrušil, pričom z obsahu odôvodnenia tohto uznesenia

( ) vyplýva, že bolo zrušené podľa

Podľa , uznesenie o povinnosti zaplatiť súdny poplatok alebo

uznesenie, z ktorého nenadobudla dosiaľ práva iná osoba ako odvolateľ, alebo uznesenie,

ktorým bolo uložené poriadkové opatrenie (§ 53), alebo uznesenie o odmietnutí návrhu na

začatie konania (§ 43 ods. 2, § 78c ods. 3), alebo uznesenie o zastavení konania o dedičstve,

alebo uznesenie podľa § 75a, môže na odvolanie zmeniť priamo súd prvého stupňa, pokiaľ

odvolaniu v celom rozsahu vyhovie.

Odvolací súd na základe uvedeného preto dospel k záveru, že nakoľko o odvolaní

umiestneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č. k. 1 Pu 153/2013-

3 bolo rozhodnuté už prvostupňovým súdom (uznesením č. k. -11), odvolací

súd o tomto odvolaní umiestneného opätovne rozhodovať nemohol.“

Krajský súd v rámci svojho právneho záveru o tom, že sťažovateľ podal odvolanie

proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia oneskorene, odkázal na uznesenia okresného súdu

a krajského súdu, ktorými tieto súdy rozhodovali o návrhu sťažovateľa na odpustenie

zmeškania lehoty na podanie odvolania. Okresný súd uznesením zo 4. septembra 2013

zamietol návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie. Okresný súd

pri svojom právnom závere považoval za rozhodujúce, že ošetrujúci lekár sťažovateľa pri

jeho výsluchu 4. júla 2013 «odporučil, aby súd umiestnenému doručil napadnuté uznesenie,

pretože podľa jeho názoru bol v stave, aby obsah doručovanej písomnosti (uznesenie č. k.

-7 zo dňa 04. 07. 2013) pochopil... Súd v rovnaký deň vykonal aj výsluch

umiestneného, pričom z obsahu zápisnice nevyplýva, že by umiestnený nebol schopný

porozumieť jednak významu samotného konania ako aj významu v ten istý deň doručenej

písomnosti.

Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že umiestnený podaním zo dňa 19. 07. 2013

podaným na poštovú prepravu dňa 20. 07. 2013 podal odvolanie voči uzneseniu

o ustanovení opatrovníka č. k. -3 zo dňa 04. 07. 2013. Z obsahu predmetného

odvolania však nevyplýva, že by mal vôľu napadnúť aj uznesenie o vyslovení „zákonných

dôvodov“ č. k. -7 zo dňa 04. 07. 2013. Neobstojí ani tvrdenie umiestneného,

že pri návšteve právneho zástupcu nemal predmetné uznesenie „u seba“. Z obsahu spisu

vyplýva, že uznesenie mu bolo doručené do vlastných rúk dňa 04. 07. 2013.».

Na základe odvolania sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením zo 14. októbra

2013 tak, že uznesenie okresného súdu zo 4. septembra 2013 potvrdil. Krajský súd uviedol,

že sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu, „nakoľko dospel k správnemu

právnemu záveru, že na strane umiestneného neexistovala žiadna prekážka, ktorá by mu

bránila podať odvolanie v zákonnej lehote. O objektívnej a subjektívnej schopnosti

umiestneného podať odvolanie aj proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 4. júla 2013, č.

k. -7 totiž nepochybne svedčí skutočnosť, že proti uzneseniu o ustanovení

opatrovníka zo dňa 4. júla 2013, č. k. -3, ktoré bolo umiestnenému doručené

tiež dňa 4. 7. 2013, podal dňa 20. 7. 2013 na pošte riadne odvolanie, z dôvodu ktorého

dospel súd prvého stupňa k správnemu právnemu záveru, že umiestnenému, v rozpore s jeho

tvrdením, nebránil v podaní odvolania proti prvostupňovému uzneseniu zo dňa 4. júla 2013,

č. k. -7 jeho zdravotný stav, ani žiadna iná prekážka, ktorá by predstavovala

ospravedlniteľný dôvod zmeškania lehoty v zmysle “.

V dovolacom konaní najvyšší súd uznesením z 26. augusta 2014 odmietol dovolanie

sťažovateľa v časti, v ktorej smerovalo proti potvrdzujúcemu výroku uznesenia krajského

súdu zo 14. októbra 2013. Na toto uznesenie poukázal najvyšší súd v napadnutom uznesení

a citoval jeho odôvodnenie.

Právne závery súdov v konaní o návrhu sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty

na odvolanie, vychádzajúc z petitu sťažnosti, nie sú predmetom rozhodovania ústavného

súdu. Vzhľadom na priamy vzťah týchto právnych záverov s právnym záverom konajúcich

súdov o oneskorenom podaní odvolania proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia

sťažovateľom ústavný súd sa s týmito právnymi závermi oboznámil a dospel k záveru,

že ich nemožno považovať za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené. Vychádzajú

zo zistenia, že ošetrujúci lekár sťažovateľa odporučil doručiť uznesenie o zákonnosti

prevzatia sťažovateľovi vzhľadom na to, že je schopný pochopiť jeho obsah. Toto uznesenie

bolo sťažovateľovi doručené aj s uznesením o ustanovení opatrovníka. Sťažovateľ následne

podal odvolanie proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka, nie však proti uzneseniu

o zákonnosti prevzatia. Z tohto pohľadu obstojí záver konajúcich súdov, že u sťažovateľa

neexistovala taká prekážka, ktorá by odôvodňovala odpustenie zmeškania lehoty na podanie

odvolania.

S prihliadnutím na uvedené skutočnosti nemožno považovať právny záver krajského

súdu v napadnutom uznesení z 21. mája 2014 o tom, že sťažovateľ podal odvolanie proti

uzneseniu o zákonnosti prevzatia oneskorene, za arbitrárny a ani za zjavne neodôvodnený,

preto je ústavne udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 6 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu z 19. augusta 2015

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd sa v rámci predbežného

prerokovania sústredil na posúdenie, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa, ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania v súlade s a , sledujúc pritom skutočnosť, či nemožno

sťažnosť v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

poukazuje v prvom rade na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Napadnutým uznesením z 19. augusta 2015 najvyšší súd odmietol dovolanie

sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014, ktorým tento odmietol

odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu o zákonnosti prevzatia ‒podané prostredníctvom

právneho zástupcu ‒ako oneskorene podané. V odôvodnení dospel k záveru, že dovolanie

nie je prípustné podľa . Vzhľadom na obsah dovolacej argumentácie skúmal, či je

daný dovolací dôvod podľa a . Poukázal na to, že rovnakú

argumentáciu sťažovateľ uvádzal v dovolaní, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 26. augusta 2014. Následne najvyšší súd citoval odôvodnenie

predmetného uznesenia z 26. augusta 2014, pričom uviedol:

«„Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadene

zastúpený. Procesná spôsobilosť fyzickej osoby, teda spôsobilosť samostatne pred súdom

konať ako účastník konania, je totožná so spôsobilosťou vlastnými úkonmi nadobúdať práva

a povinnosti v zmysle , podľa ktorého spôsobilosť fyzickej osoby

vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti vzniká v plnom

rozsahu plnoletosťou. Účastník konania stráca procesnú spôsobilosť a schopnosť

samostatne konať pred súdom až v dôsledku právoplatného rozsudku súdu o zbavení

(obmedzení) spôsobilosti na právne úkony. Fyzické osoby, ktoré nemajú procesnú

spôsobilosť, musia byť v konaní zastúpené zástupcom. Nedostatok procesnej spôsobilosti

účastníka konania je teda odstrániteľný.

Dovolateľ namietal existenciu procesnej vady v zmysle

neopodstatnene. Dovolateľ nie je právoplatným rozhodnutím súdu zbavený alebo

obmedzený spôsobilosti na právne úkony, v konaní o vyslovenie prípustnosti prevzatia do

ústavu zdravotníckej starostlivosti, bol umiestnenému súdom riadne ustanovený opatrovník

pre toto konanie, pričom skutočnosť že určitá osoba bola v ústave zdravotníckej

starostlivosti umiestnená bez jej súhlasu, a že jej bol podľa

ustanovený opatrovník, neznamená, že by v tomto konaní mala postavenie procesne

nespôsobilého účastníka konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 28. februára 2008, sp. zn. ). Okrem toho nespokojnosť dovolateľa

s formálnym výkonom funkcie súdom ustanoveného opatrovníka, nezakladá procesnú vadu

v zmysle

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie v danej veci je postihnuté závažnou procesnou

vadou v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané

mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva.

Z obsahu dovolania je zrejmé, že umiestnený prípustnosť dovolania podľa § 237

písm. f/ vyvodzuje z toho, že súd nesprávne posúdil jeho návrh na odpustenie

zmeškania lehoty, odôvodnený tým, že nebol v konaní riadne zastúpený a súd nepostupoval

v súlade s ustanovením a , keď mu ustanovil

za opatrovníka obec napriek tomu, že mu mal ustanoviť za opatrovníka rodiča. Súd mu

týmto postupom odňal možnosť včas a riadne sa brániť proti uzneseniu, ktorým rozhodol

o prípustnosti prevzatia do ústavu.

V zmysle súd odpustí zmeškanie takejto lehoty, ak ju účastník

alebo jeho zástupca zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu a bol preto vylúčený z úkonu,

ktorý mu patri. Návrh treba podať do pätnástich dní po odpadnutí prekážky a treba s ním

spojiť i zmeškaný úkon.

Zákon v tomto ustanovení umožňuje súdu odpustiť zmeškanie lehoty určenej

na urobenie procesného úkonu pod podmienkou, že 1. odpustenie zákon nevylučuje (viď

napr. ), . dôvod zmeškania je ospravedlniteľný, 3. dôvod zmeškania

lehoty mal za následok vylúčenie z úkonu, 4. ten, kto zmeškal lehotu, podal návrh na

odpustenie jej zmeškania do 15 dní po odpadnutí prekážky, 5. v lehote 15 dní po odpadnutí

prekážky bol urobený aj zmeškaný úkon. Uvedené podmienky sú stanovené kumulatívne; ak

nie je splnená čo i len jedna z nich, nemožno žiadosti vyhovieť. Zákon nekonkretizuje, čo sa

považuje za ospravedlniteľný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Ospravedlniteľné

dôvody zmeškania môžu byť rozmanité, napr. živelná pohroma, nehoda, úraz, závažné

rodinné komplikácie, alebo náhle ochorenie, vždy však pod podmienkou, že ich dôsledkom

bolo vylúčenie možnosti urobiť úkon. Určitá skutková okolnosť však môže byť

ospravedlniteľným dôvodom v zmysle len vtedy, pokiaľ medzi ňou

a zmeškaním lehoty je príčinná súvislosť Na jej preukázanie treba doložiť, že k zmeškaniu

došlo len v dôsledku tejto okolnosti, a že nebyť tejto prekážky, nedošlo by k zmeškaniu

lehoty. Ospravedlniteľnosť dôvodu zmeškania sa vždy posudzuje podľa okolností

konkrétneho prípadu. O tom, či sú splnené uvedené podmienky rozhoduje súd na základe

preukázaných skutkových okolností.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. , ktoré bolo

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, vyslovil právny názor, že súd

neodníme účastníkovi konania možnosť konať pred súdom tým, že zamietne jeho návrh

na odpustenie zmeškania lehoty ( ), keď neuzná ním tvrdený dôvod

za ospravedlniteľný.

K rovnakému názoru dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí

v sp. zn. . Najvyšší súd Slovenskej republiky v oboch označených

rozhodnutiach (a tiež v prejednávanej veci) vychádzal z toho, že ustanovenie § 237 písm. f/

dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti s faktickou

procesnou činnosťou súdu, nie však s jeho právnym hodnotením veci zaujatým

v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom (aplikáciou hmotnoprávneho

alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav) sa vo všeobecnosti neodníma

účastníkovi možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle citovaného ustanovenia. To

platí aj v prípade posúdenia opodstatnenosti návrhu na odpustenie zmeškania lehoty Aj tu

ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu, ktorého prípadná nesprávnosť zakladá

vadu podľa , nie však vadu podľa Treba

zdôrazniť, že nesprávne právne posúdenie je síce relevantným dovolacím dôvodom v tom

zmysle, že ním možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie, ale samo o sebe nezakladá

prípustnosť dovolania, teda nie je vadou v zmysle

Nakoľko súd prvého stupňa neodňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom tým, že

zamietol jeho návrh na odpustenie zmeškania lehoty, keď neuznal ním tvrdený dôvod za

ospravedlniteľný a tiež odvolací súd mu túto možnosť neodňal potvrdením prvostupňového

uznesenia, dospel dovolací súd k záveru, že nie je opodstatnená námietka, že v predmetnom

konaní došlo k procesnej vade v zmysle , v dôsledku zamietnutia

návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty“.

Dovolací súd i v tomto prípade sa s týmito dôvodmi stotožňuje, plne na nich zotrváva

a na ne poukazuje.»

Následne sa najvyšší súd vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že dokazovanie

v konaní vykonával vyšší súdny úradník, pričom uviedol:

„Ďalej dovolateľ namietal, že konanie na okresnom súde prebiehalo bolo v rozpore

s ustanovením pretože umiestený nebol po celý čas

vypočutý sudcom a výsluch umiestneného uskutočnený vyšším súdnym úradníkom považuje

za taký úkon, ktorý bol vykonaný v rozpore s citovaným princípmi.

K uvedenej námietke dovolateľa najvyšší súd odkazuje na ustanovenie ,

z ktorého vyplýva, že súdny úradník môže, v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom

vydávať rozhodnutia a vykonávať iné úkony súdu.

Osobitným o súdnych

úradníkoch v znení neskorších predpisov. Z ustanovenia § 5 a nasl. ustanovení zákona

vyplýva, že v občianskom súdnom konaní vyšší súdny úradník koná a rozhoduje na základe

poverenia súdu. Zo spisu okresného súdu sp. zn. , vyplýva, že umiestnený bol

vypočutý 4. 7. 2013 vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou v (čl. 6) .

Z uvedeného vyplýva, že súd na základe oznámenia o nedobrovoľnom vstupe podľa

vykonal potrebné úkony v zmysle a to začal konanie,

ustanovil umiestnenému opatrovníka, vykonal dôkazy, vypočul chorého, ošetrujúceho

lekára...

Z ustanovenia vyplýva, že dôkazy (ktorým je aj výsluch

chorého) vykoná súd čo v danom prípade bolo uskutočnené 4. 7. 2013.

Úkony vyššieho súdneho úradníka na základe poverenia sa považujú za úkony súdu.

V prípade, že by zákonodarca mienil aby úkon vykonal sudca, tak sa to priamo premietne

do procesného predpisu tak ako je to v prípade vzatia obvineného do väzby. Keďže vyšší

súdny úradník môže v zmysle citovanej právnej úpravy vydávať rozhodnutia, vykonávať iné

procesné úkony, je v súlade so zákonom a s právom účastníka na spravodlivý proces, keď

uskutoční výsluch umiestneného podľa “

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími

námietkami, ktoré sťažovateľ uplatnil vo svojom dovolaní smerujúcom proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu z 21. mája 2014, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal,

sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem,

ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými

právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru nie je

povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané

sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody

prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania boli vôbec naplnené. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnych prípadoch nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa

k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľ domáha, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Rovnako

tak ústavný súd nezistil také dôvody, ktoré by viedli k možnosti vysloviť porušenie

základného práva podľa a 6 napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017