Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 896/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

, Nemecko, zastúpeného advokátkou JUDr. Helenou

Dobosovou, Advokátska kancelária, Ružová dolina 10, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Okresný súd

Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Heleny Dobosovej,

Advokátska kancelária, Ružová dolina 10, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-24 zo 14. decembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)

v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len „“)

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. ).

2. Zo sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru vyplynulo, najmä, že:

Dňa 23. augusta 1998 podali (ďalej aj „navrhovateľ“) a jeho

manželka (ďalej aj „navrhovateľka“, spolu aj „navrhovatelia“ alebo

„odporcovia“) na Okresnom súde Bratislava I proti právnej predchodkyni (matke)

sťažovateľa ‒(ďalej aj „odporkyňa“) žalobný návrh na zaplatenie

340 930 Sk s prísl. Vec bola na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. .

Odporkyňa podala 8. februára 1999 proti uvedenej žalobe protinávrh, pričom sa

domáhala započítania svojej pohľadávky voči navrhovateľom vo výške 383 179 Sk „z titulu

nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia“.

Dňa 17. januára 2011 okresný súd uznesením protinávrh sťažovateľa vylúčil na

samostatné konanie. Vylúčená vec bola zaevidovaná pod sp. zn. . Sťažovateľ

poukazuje na to, že „[s]úd po 12 rokoch mal za to, že i keď sa vzájomný návrh odporcu

týka tých istých účastníkov konania, s návrhom navrhovateľov skutkovo nesúvisí, jeho

dokazovanie má odlišný charakter (ako dokazovanie opodstatnenosti návrhu

navrhovateľov) a z doterajšieho obsahu spisu zároveň vyplýva, že jeho prejednanie bude

vyžadovať rozsiahlejšie dokazovanie“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že okresný súd, čo sa týka pôvodného

návrhu vedeného pod sp. zn. , nariadil vo veci pojednávania na 25. marec 2011,

18. apríl 2011, 27. máj 2011 a na 27. jún 2011, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým

bolo návrhu vyhovené. Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje a namieta, že „[s]udkyňa

Okresného súdu Bratislava I vo veci vzájomného návrhu napriek tomu, že sťažovateľ

pricestoval z Nemecka termín pojednávania nestanovila“. Sťažovateľ podal proti

uvedenému rozsudku odvolanie, avšak Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

svojím rozsudkom č. k. -480 z 20. novembra 2012 napadnutý rozsudok

okresného súdu potvrdil. Doručením tohto rozhodnutia účastníkom bolo konanie vedené

pod sp. zn. týkajúce sa pôvodného návrhu právoplatne skončené 17. januára

2013.

Dňa 1. októbra 2012 bolo vo veci vylúčeného protinávrhu sťažovateľa (vedenej pod

sp. zn. ) nariadené pojednávanie. Protinávrh bol v tom čase upravený tak, že

sťažovateľ sa proti domáhal zaplatenia 12 719,21 € s prísl.,

pričom neskôr sťažovateľ svoj návrh rozšíril o požadovanú sumu celkove na 192 531,26 €

a za žalovanú bola označená aj .

Sťažovateľ namieta, že aj keď o jeho vylúčenom protinávrhu boli nariadené ďalšie

pojednávania, okresný súd v tejto záležitosti konal neefektívne a so zbytočnými prieťahmi

v konaní, preto 26. marca 2014 podal sťažnosť predsedníčke okresného súdu na prieťahy

v konaní a napriek tomu, že túto sťažnosť 15. januára 2015 zopakoval, napadnuté konanie

do podania ústavnej sťažnosti skočené ani na prvom stupni nebolo.

Podľa názoru sťažovateľa v súvislosti s konaním okresného súdu došlo

predovšetkým k porušeniu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, pričom pokiaľ „ide o kritérium zložitosti veci v ktorej sa domáhal navrhovateľ

1./ a 2./ o úhradu pohľadávky a následne protinávrhu sťažovateľa na úhradu bezdôvodného

obohatenia započítaním, musíme konštatovať, že nejde o spor výnimočný, ale patrí do

bežnej agendy všeobecných súdov. V tomto prípade v záujme hospodárnosti mal súd

výsostne aplikovať vzhľadom k tomu, že sa jedná o tých istých účastníkov, tej

istej nehnuteľnosti a hlavne išlo o vzájomné pohľadávky vzniknuté užívaním tej istej

nehnuteľnosti. (...)

Charakter a samotný zlý vývoj sporu a samotná skutočnosť, že sťažovateľovi

a rovnakou mierou aj jeho matke - právnej predchodkyni bolo 13 a pol

roka ich právo na prístup k súdu odopreté v neprospech sťažovateľa a to tak, že o ich

protinávrhu žiadny súd do 1.10.2011 nekonal a ani nerozhodol. (...)

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že prekonával pomerne

dlhý úsek cesty, sa až na jednu výnimku zúčastnil všetkých súdnych konaní. Sťažovateľ na

všetky výzvy súdu reagoval vždy v lehote aj napriek už pomerne za tie roky nadobudnutú

jazykovú bariéru a veľa krát musel pricestovať do Bratislavy, len kvôli doloženiu dokladov,

alebo konzultácie s advokátom. (...)

Čo sa týka postupu súdu treba konštatovať, že Okresný súd v žiadnom prípade

nepristupoval k sporu tak, ako mu ukladá , aby konanie prebehlo čo

najrýchlejšie, a aby bolo čo najskôr vo veci rozhodnuté. (...)

Sťažovateľovi ku dnešnému dňu, čo je vyše 16 rokov nebolo

umožnené, aby mohli predstúpiť svedkovia na podporu jeho tvrdení. Štyria veľmi dôležití

svedkovia už zomreli. Sudkyňa ku dnešnému dňu vo veci protinávrhu ani raz nevypočula

odporcu v 1./ a 2./ rade. (...)“.

Sťažovateľ sa napokon vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti domáha toho, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„a. Základné právo (...) na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa SR a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu v Bratislave v súdnom konaní sp. zn.

() porušené bolo.

b. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60.000.-

EUR v súlade s SR.

c. Okresný súd Bratislava I v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania a trovy

právneho zastúpenia na účet JUDr. Helena Dobosová, Advokátska

kancelária Ružová dolina 10, Bratislava(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia.“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom sp. zn. Spr. 3141/2017 zo 7. marca 2017,

ku ktorému bolo pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne, ako aj chronológia úkonov

vykonaných v napadnutom konaní.

3.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné

skutočnosti:

„(...) Po preštudovaní spisového materiálu mám zato, že v predmetnom konaní sp.

zn. nejde o skutkovo, ani o právne zložitú vec. (...)

Sťažnosť v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní sp. zn. bola

tunajším súdom riešená už pod Spr. 2125/2014, pričom táto bola vyhodnotená listom zo dňa

26.05.2014 s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania ako dôvodná. Sťažovateľ podal

žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, ktorá bola Krajským súdom v Bratislave

vyhodnotená ako nedôvodná a neopodstatnená listom zo dňa 30.06.2014, pod

Spr. 2181/2014. Tunajšiemu súdu bola dňa 15.01.2015 doručená ďalšia sťažnosť

sťažovateľa na prieťahy v konaní sp. zn. . Túto sťažnosť súd listom zo dňa

23.03.2015, pod Spr. 2009/2015 vyhodnotil ako opakovanú sťažnosť v súvislosti

s namietanými prieťahmi konania do podania predchádzajúcej sťažnosti a ako dôvodnú

v súvislosti s namietanými prieťahmi konania po vybavení predchádzajúcej sťažnosti. Súd

zistil prieťahy v období od 22.07.2014 do 12.01.2015, ku ktorým došlo z objektívnych

dôvodov, a to pre dočasnú práceneschopnosť zákonnej sudkyne a následné vzdanie sa

funkcie sudcu zákonnou sudkyňou.

Vychádzajúc zo spisového materiálu a prehľadu jednotlivých úkonov je možné

konštatovať, že Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. nekonal plynule,

a to v období od 11.03.2011 do 11.07.2012, avšak mám za to, že s výnimkou tohto obdobia

súd koná vo veci riadne a bez zbytočných prieťahov. V predmetnom konaní došlo dvakrát

k zmene zákonného sudcu. Činnosť súčasnej zákonnej sudkyne JUDr. Denisy Cvikovej je

vo veci plynulá a smerovala k vydaniu rozsudku zo dňa 26.09.2016, č. k. -439,

voči ktorému sa dňa 15.11.2016 sťažovateľ odvolal. (...)

Z chronologického prehľadu úkonov vyplýva, že k predĺženiu konania prispel najmä

sťažovateľ, keďže z celkových 11 pojednávaní, ktoré súd vo veci nariadil, bolo 5 odročených

z dôvodov na strane sťažovateľa (rozšírenie žaloby, avšak sťažovateľ súdu nepredložil

listinné dôkazy odôvodňujúce jeho skutkové tvrdenia, žiadosť sťažovateľa o pripojenie

spisov vedených na tunajšom súde, návrh sťažovateľa na výsluch svedkov, doplnenie návrhu

sťažovateľa na výsluch ďalším svedkom, následne oznámenie sťažovateľa, že na výsluchu

doplneného svedka netrvá). V prípade výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľom, musel

súd zisťovať adresu ich pobytu, nakoľko sťažovateľ nevedel uviesť ich presnú adresu

pobytu. Priamo na pojednávaní dňa 15.04.2016 sťažovateľ predložil rozsiahle písomné

vyjadrenia spolu s rozsiahlymi listinnými dôkazmi (približne 50 strán), s ktorými sa musel

súd, ako aj žalovaní oboznámiť. Z tohto dôvodu súd odročil pojednávanie na ďalší termín.

Mám za to, že prieťahy namietané sťažovateľom v podaní zo dňa 15.06.2015 je

potrebné posudzovať výlučne vo vzťahu ku konaniu vedenom pod sp. zn. ,

nakoľko ide o konanie odlišné od konania vedenom pod sp. zn. . Kým v konaní

sp. zn. súd prejednával žalobu žalobcov o náhradu investícií do nehnuteľnosti

v spoluvlastníctve sťažovateľa a žalobcov, pričom sa dokazoval druh a rozsah investícií do

nehnuteľnosti, tak v konaní sp. zn. sa sťažovateľ domáha vydania

bezdôvodného obohatenia. Je pravdou, že podaním doručeným súdu dňa 10.2.1999 si

v konaní sp. zn. žalovaný uplatnil zaplatenie sumy 383.179,- Sk, avšak v

tomto podaní žalovaný výslovne uviedol, že nárok si uplatňuje iba ako obranu proti žalobe,

tzv. kompenzačnú námietku. Bolo povinnosťou žalovaného, aby tento nárok riadne

špecifikoval, čo žalovaný ako právny nástupca pôvodného žalovaného urobil až na základe

súdneho pojednávania, uskutočneného dňa 1.10.2010 písomným podaním doručeným súdu

8.10.2010. Podľa môjho názoru súd nemal dôvod pochybovať o tom, že vzájomný návrh bol

iba kompenzačnou námietkou v konaní sp. zn. a prejednávať vec inak

v spoločnom konaní so žalobou. Situácia sa podľa môjho názoru skutkovo zmenila až po

doručení špecifikácie vzájomného návrhu podaním doručeným súdu dňa 08.10.2010, keďže

na najbližšom pojednávaní dňa 17.1.2011 súd rozhodol o vylúčení vzájomného návrhu na

samostatné konanie. Napokon ani sťažovateľ tento postup v priebehu konania sp. zn.

nenamietal. (...)

Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky

a v prípade záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

porušené bolo, žiadam, aby súd zvážil dôvodnosť a primeranosť finančného zadosťučinenia

a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v celej uplatnenej výške s poukazom aj

na to, že tohto času súd v konaní sp. zn. priebežne koná. V čase neefektívnej

činnosti súdu v konaní sp. zn. v období od 11.03.2011 do 11.07.2012 bolo

predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 12.719,21 € (383.179,- Sk)

s príslušenstvom a primerané zadosťučinenie by malo byť primerané k predmetu tohto

konania a taktiež ku času kedy prípadné prieťahy v predmetnom konaní nastali, t. j. od

11.03.2011 do 11.07.2012, čo v danom prípade nie je podľa môjho názoru splnené.

Poukazujem na to, že sťažovateľ žiadal o pripustenie zmeny petitu rozšírením až na

pojednávaní dňa 1.10.2012, kedy žiadal namiesto pôvodne uplatnenej sumy 12.719,21 €

priznať sumu 55.580,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 136.950,70 €. (...)

Záverom Vám oznamujem, že Okresný súd Bratislava 1 podľa ustanovenia § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

3.2 Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla tieto relevantné skutočnosti:

«(...) V pôvodnej právnej veci žalobcov v 1/ a 2/

proti žalovanému , ktorá vec bola vedená na Okresnom súde

Bratislava I pod sp.zn. bol vzájomný návrh (matky

sťažovateľa) vylúčený na samostatné konanie, a to uznesením OS Bratislava I č.k.

-301 z 17.01.2011, právoplatným dňa 31.01.2011.

Konanie o vylúčenom vzájomnom návrhu (po jej smrti dediča

) je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. . Súd prvej

inštancie rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý vyhlásil dňa 26.09.2016 tak, že žalobu žalobcu

zamietol a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov

konania. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie dňa 15.11.2016.

Ku odvolaniu sa vyjadril žalovaný v prvom rade dňa 29.12.2016 a následne bolo toto

vyjadrenie dňa 30.01.2017 zaslané v zmysle na

vyjadrenie žalobcovi.

Vzájomným návrhom doručeným súdu dňa 10.02.1999 uplatnila žalovaná v konaní

sp.zn. voči žalobcom sumu vo výške 383.179,- Sk spolu s úrokom z omeškania

a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Vzájomným návrhom uplatnený nárok

žiadnym spôsobom skutkovo neodôvodnila. Na pojednávaní vo veci sp.zn.

konanom dňa 01.10.2010 sa (právny nástupca pôvodne žalovanej

) nevedel vyjadriť z čoho pozostáva vzájomným návrhom uplatnená suma, za aké

obdobie bola vyčíslená a žiadal lehotu na špecifikáciu vzájomného návrhu. Až podaním

právneho zástupcu, ktoré bolo doručené súdu 08.10.210 sťažovateľ uskutočnil špecifikáciu

svojho vzájomného návrhu.

Súd na pojednávaní v konaní vedenom pod sp.zn. vylúčil vzájomný

návrh žalovaného na samostatné konanie, pretože v tomto konaní prejednával žalobu

žalobcov o náhradu investícií do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovaných a žalobcu,

pričom sa dokazoval druh a rozsah investícií do nehnuteľnosti. Vzájomným návrhom sa

žalovaný domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za „nadužívanie“ spoluvlastníckeho

podielu. Z povahy vecí vyplýva, že dokazovanie muselo byť o žalobe ako aj vzájomnom

návrhu vedené iným smerom. (...)

Vo veci konali piati zákonný sudcovia. V pôvodnej veci sp.zn. bola

zákonnou sudkyňou JUDr. Hausleitnerová, následne JUDr. Zuzana Kučerová a následne

Mgr. Patrícia Skotnická, ktorá vzájomný návrh žalovanej vylúčila na samostatné konanie.

Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2015 sa dňom

11.03.2015 stala zákonnou sudkyňou vo veci JUDr. Zita Ilčíková po Mgr. Skotnickej

a Dodatkom č. 7 k rozvrhu práce OS Bratislava I sa zákonnou sudkyňou dňom 06.10.2015

stala JUDr. Cviková po JUDr. Ilčíkovej.

Dodatkom č. 7 k rozvrhu práce mi bolo pridelených cca 435 nevybavených vecí

z toho 265 nerozhodnutých, z toho cca 75 starších vecí ako bola vec žalobcu sp.zn.

.

Pokiaľ ide o konanie v období, v ktorom som bola zákonnou sudkyňou bolo potrebné

pojednávania odročovať z dôvodu doručenia obsiahlych písomných vyjadrení žalobcom

priamo na pojednávaní spolu s rozsiahlymi listinnými dôkazmi (cca 50 strán), s ktorými sa

musel súd ako aj žalovaní oboznámiť, keďže s poukazom na rozsah, nebolo dosť dobre

možné oboznamovať sa s obsahom podaní na pojednávaní. Žalobca navrhoval dokazovanie

výsluchom svedkov, ktorých adresy pobytu nevedel presne uviesť, následne na pojednávaní,

ktoré sa odročilo za účelom výsluchu týchto svedkov oznámil, že na ich výsluchu netrvá.

Obdobne žalovaní priamo na pojednávaní predkladali písomné vyjadrenia a listinné dôkazy

a za účelom oboznámenia sa s ich obsahom, žiadal žalobca odročenie pojednávania.

Zo spisu vyplýva, že žalobca si síce uplatnil vzájomným návrhom protinárok, avšak

tento skutkovo neodôvodnil a neuviedol skutkové okolnosti, na ktorých protinárok zakladá

ani nevedel uviesť za aké obdobie si nárok uplatňuje. Žalobca menil (rozširoval) priamo na

pojednávaní uplatnený nárok, čím spôsobil, že pojednávanie muselo byť odročené, keďže

druhá strana nebola pripravená reagovať a vyjadriť sa ku žalobcom uplatnenému nároku

po zmene. Nakoniec zo spisu vyplýva, že v súvislosti s návrhom žalovaných na rozhodnutie

súdu o zložení preddavku podľa a zisťovaním majetkových pomerov žalobcu,

splnomocnený zástupca žalobcu nepochopil úkony súdu a tieto museli byť opakované

a o návrhu žalovaných na preddavok rozhodované súdom opätovne. Žalobca podal návrh

na prerušenie konania, ktorý neodôvodnil ani na výzvu súdu, o ktorom musel súd následne

rozhodovať. Dĺžku konania ovplyvnili v podstatnej miere účastníci konania, najmä žalobca

a to neefektívnosťou a zmätočnosťou svojich úkonov v konaní, na ktoré musel súd následne

reagovať, a ktoré toto konanie zbytočne predlžovali.“

3.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej právnej zástupkyne na

uvedené vyjadrenie podpredsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne nereagoval,

ústavnému súdu iba oznámil:

„(...) ctenému Senátu oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci

konalo ústne pojednávanie.“

4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. (pôvodne

v konaní vedenom pod sp. zn. ):

[Dňa 23. júla 1998 podali a jeho manželka na

okresnom súde proti (matke sťažovateľa) žalobný návrh „o zaplatenie

340 930 Sk“ z titulu náhrady investícií do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve účastníkov

konania. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. . Dňa 5. júla 2006 zomrela

, okresný súd pokračoval v konaní s jej právnym nástupcom, so sťažovateľom.

Dňa 27. júna 2011 okresný súd žalobnému návrhu a manželky

vyhovel rozsudkom č. k. 18 C (-426. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie

sťažovateľ. Krajský súd však uznesením č. k. -480 z 20. novembra 2012

uvedený rozsudok okresného súdu potvrdil. Doručením tohto rozhodnutia odvolacieho súdu

účastníkom bolo konanie vedené pod sp. zn. právoplatne skončené 17. januára

2013.]

Dňa 17. januára 2011 okresný súd uznesením č. k. -301 vylúčil na

samostatné konanie vzájomný návrh sťažovateľa proti a jeho

manželke na zaplatenie 12 719,21 € s prísl. z titulu bezdôvodného

obohatenia. Toto rozhodnutie o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie

nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2011.

Dňa 11. marca 2011 bola vylúčená vec na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn.

.

Dňa 11. júla 2012 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 1. október 2012.

Dňa 3. augusta 2012 sťažovateľ požiadal okresný súd o odročenie nariadeného

pojednávania, pretože sa v uvedenom termíne nachádza „na plánovanej ceste mimo

Európu“.

Dňa 20. augusta 2012 okresný súd posúdil žiadosť sťažovateľa o odročenie

pojednávania ako nedôvodnú, pretože nepreukázal tvrdený dôvod.

Dňa 1. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie (aj v prítomnosti sťažovateľa),

na ktorom súd pripustil zmenu petitu na zaplatenie sumy 55 580,56 € s prísl. Pojednávanie

bolo odročené na účely doplnenia dokazovania na 28. november 2012.

Dňa 10. októbra 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za

rozšírený návrh.

Dňa 11. októbra 2012 sťažovateľ doložil do spisu listinné dôkazy.

Dňa 25. októbra 2012 sťažovateľ uhradil súdne poplatky.

Dňa 28. novembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

30. január 2013 na účely ďalšieho dokazovania.

Dňa 20. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov

„v zmysle záverov pojednávania zo dňa 28.11.2012“.

Dňa 31. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa

„na základe výzvy na pojednávaní dňa 28.11.2012“.

Dňa 30. januára 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. marec

2013 na účely pripojenia spisov „vedené na tunajšom súde pod sp. zn.

a sp. zn. “.

Dňa 4. februára 2013 bolo požiadané o pripojenie uvedených spisov.

Dňa 18. marca 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporcovia navrhli

v zmysle (v tom čase platného a účinného, pozn.),

aby súd zaviazal sťažovateľa zložiť preddavok na trovy konania. Pojednávanie bolo

následne odročené na neurčito na účely rozhodnutia o uvedenom návrhu.

Dňa 25. marca 2013 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na prerušenie

konania.

Dňa 26. apríla 2013 súd vyzval sťažovateľa, aby odôvodnil svoj návrh na prerušenie

konania, a súčasne zisťoval u sťažovateľa skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o povinnosti

zložiť preddavok na trovy konania.

Dňa 21. mája 2013 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu.

Dňa 14. novembra 2013 okresný súd uznesením č. k. -137 návrh

sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.

Dňa 14. novembra 2013 okresný súd uznesením č. k. -139 uložil

sťažovateľovi a žalovaným povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.

Dňa 9. decembra 2013 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -139.

Dňa 5. marca 2014 okresný súd v reakcii na žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od

súdnych poplatkov zisťoval jeho majetkové pomery.

Dňa 25. apríla 2014 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k odvolaniu

sťažovateľa proti uzneseniu č. k. -139.

Dňa 29. mája 2014 okresný súd uznesením č. k. -160 opätovne zaviazal

sťažovateľa a odporcov na zloženie preddavku na trovy konania. Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 19. júla 2014.

Dňa 22. júla 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. október 2014.

Dňa 20. októbra 2014 bolo pojednávanie odročené na 19. január 2015 z dôvodu

práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 12. januára 2015 bolo pojednávanie nariadené na 19. január 2015 zrušené

z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 21. apríla 2015 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby označil svedkov, prípadne

iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Dňa 18. mája 2015 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu.

Dňa 2. decembra 2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. december 2015.

Dňa 28. decembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

8. február 2016 na účely výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľom.

Dňa 22. januára 2016 súd zisťoval adresu svedkov, ktorých sťažovateľ označil,

pretože sťažovateľ nevedel uviesť ich presnú adresu pobytu.

Dňa 8. februára 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí svedkovia

navrhnutí sťažovateľom. Pojednávanie bolo odročené na 15. apríl 2016 na doplnenie

dokazovania.

Dňa 15. apríla 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. jún

2016. Sťažovateľ na pojednávaní predložil obsiahle písomné vyjadrenie k veci spolu

s listinnými dôkazmi. Odporcovia žiadali súd o časový priestor na oboznámenie sa

s obsahom písomného vyjadrenia a predložených dôkazov.

Dňa 20. júna 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom predložili písomné vyjadrenia

odporcovia a založili do spisu listinné doklady. Strany sporu požiadali súd o poskytnutie

lehoty do 30. júna 2016 na oboznámenie sa s obsahom písomných vyjadrení a listinných

dokladov predložených na pojednávaní. Súd odročil pojednávanie na 26. september 2016.

Dňa 26. septembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený

rozsudok č. k. -439, ktorým súd žalobu sťažovateľa zamietol a odporcom

priznal náhradu trov konania.

Dňa 15. novembra 2016 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu

č. k. -439.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že predmetom jeho prieskumu nemohlo

byť sťažovateľom označené „pôvodné konanie sp. zn. “, pretože ústavný súd

zo zapožičaného spisu zistil, že toto konanie bolo právoplatne skončené už 17. januára

2013, teda dávno predtým, ako sa sťažovateľ predmetnou sťažnosťou obrátil na ústavný súd

(17. júna 2015).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní o vzájomnom návrhu sťažovateľa proti a jeho

manželke na zaplatenie 12 719,21 € s prísl. vedenom pod sp. zn.

dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (ako navrhovateľa)

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.

).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný

súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých kritérií ústavný

súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon

ani podpredseda okresného súdu, ani zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení nepoukázali na

skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej

veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto

konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní,

ktoré do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia trvalo 5,5 rokov. Ústavný súd pritom

konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných

dôvodov nečinný od 11. marca 2011 do 11. júla 2012 (šestnásť mesiacov), od 21. mája 2013

do 14. novembra 2013 (šesť mesiacov) a od 18. mája 2015 do 2. decembra 2015 (šesť

mesiacov). Okresný súd teda minimálne dva roky vo veci nevykonal žiadne úkony

smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ počas

napadnutého súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného

v citovaných článkoch a dohovoru (pozri napr. ). K prieťahom pritom

nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu

súdu. Na množstvo „vybavovaných“ vecí, na ktoré poukázala zákonná sudkyňa, ani v danej

veci nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil

(pozri napr. a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že

nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí

zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len

v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. v

zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia

umožňujúce prerokovanie veci ‒ a teda vykonanie spravodlivosti ‒bez zbytočných

prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú

v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky

v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru

ochrany ich práva zaručeného v oslabiť poukázaním na dlhodobo

obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. ). Okrem

uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené

právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu,

a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho

sudcu vybavujúceho danú vec, a preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno

prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu

().

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva zaručeného v dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Pretože vo veci bol 26. septembra 2016 vyhlásený rozsudok, ústavný súd

nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa a o tomto

návrhu sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 4.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 €, pretože

„samotný zlý vývoj sporu a samotná skutočnosť, že sťažovateľovi a rovnakou mierou aj jeho

matke - právnej predchodkyni bolo 13 a pol roka ich právo na prístup

k súdu odopreté v neprospech sťažovateľa a to tak, že o ich protinávrhu žiadny súd do

1.10.2011 nekonal a ani nerozhodol“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za

odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona

o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 2 000 €. Ústavný súd

pritom prihliadol aj na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie

nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. ), ako aj na celkové

trvanie právnej neistoty sťažovateľa, ale i na skutočnosť, že okresný súd v posudzovanom

konaní 26. septembra 2016 vo veci meritórne rozhodol.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za

dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 12. mája 2015 a podanie

sťažnosti z 15. júna 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume

dvakrát po 139,83 € a režijný paušál dvakrát po 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),

preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 296,44 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2017