Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 896/2016
PDF · 311.66 KB
No categories available
II. ÚS 896/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
, Nemecko, zastúpeného advokátkou JUDr. Helenou
Dobosovou, Advokátska kancelária, Ružová dolina 10, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 40/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 40/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Ing. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume
296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú j e Okresný súd
Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. Heleny Dobosovej,
Advokátska kancelária, Ružová dolina 10, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 896/2016-24 zo 14. decembra 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“)
v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
25 C 40/2011 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 86/98).
2. Zo sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplynulo, najmä, že:
Dňa 23. augusta 1998 podali (ďalej aj „navrhovateľ“) a jeho
manželka (ďalej aj „navrhovateľka“, spolu aj „navrhovatelia“ alebo
„odporcovia“) na Okresnom súde Bratislava I proti právnej predchodkyni (matke)
sťažovateľa ‒(ďalej aj „odporkyňa“) žalobný návrh na zaplatenie
340 930 Sk s prísl. Vec bola na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 18 C 86/98.
Odporkyňa podala 8. februára 1999 proti uvedenej žalobe protinávrh, pričom sa
domáhala započítania svojej pohľadávky voči navrhovateľom vo výške 383 179 Sk „z titulu
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia“.
Dňa 17. januára 2011 okresný súd uznesením protinávrh sťažovateľa vylúčil na
samostatné konanie. Vylúčená vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 25 C 40/2011. Sťažovateľ
poukazuje na to, že „[s]úd po 12 rokoch mal za to, že i keď sa vzájomný návrh odporcu
týka tých istých účastníkov konania, s návrhom navrhovateľov skutkovo nesúvisí, jeho
dokazovanie má odlišný charakter (ako dokazovanie opodstatnenosti návrhu
navrhovateľov) a z doterajšieho obsahu spisu zároveň vyplýva, že jeho prejednanie bude
vyžadovať rozsiahlejšie dokazovanie“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej uviedol, že okresný súd, čo sa týka pôvodného
návrhu vedeného pod sp. zn. 18 C 86/98, nariadil vo veci pojednávania na 25. marec 2011,
18. apríl 2011, 27. máj 2011 a na 27. jún 2011, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým
bolo návrhu vyhovené. Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje a namieta, že „[s]udkyňa
Okresného súdu Bratislava I vo veci vzájomného návrhu napriek tomu, že sťažovateľ
pricestoval z Nemecka termín pojednávania nestanovila“. Sťažovateľ podal proti
uvedenému rozsudku odvolanie, avšak Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
svojím rozsudkom č. k. 8 Co 283/2011-480 z 20. novembra 2012 napadnutý rozsudok
okresného súdu potvrdil. Doručením tohto rozhodnutia účastníkom bolo konanie vedené
pod sp. zn. 18 C 86/98 týkajúce sa pôvodného návrhu právoplatne skončené 17. januára
2013.
Dňa 1. októbra 2012 bolo vo veci vylúčeného protinávrhu sťažovateľa (vedenej pod
sp. zn. 25 C 40/2011) nariadené pojednávanie. Protinávrh bol v tom čase upravený tak, že
sťažovateľ sa proti domáhal zaplatenia 12 719,21 € s prísl.,
pričom neskôr sťažovateľ svoj návrh rozšíril o požadovanú sumu celkove na 192 531,26 €
a za žalovanú bola označená aj .
Sťažovateľ namieta, že aj keď o jeho vylúčenom protinávrhu boli nariadené ďalšie
pojednávania, okresný súd v tejto záležitosti konal neefektívne a so zbytočnými prieťahmi
v konaní, preto 26. marca 2014 podal sťažnosť predsedníčke okresného súdu na prieťahy
v konaní a napriek tomu, že túto sťažnosť 15. januára 2015 zopakoval, napadnuté konanie
do podania ústavnej sťažnosti skočené ani na prvom stupni nebolo.
Podľa názoru sťažovateľa v súvislosti s konaním okresného súdu došlo
predovšetkým k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, pričom pokiaľ „ide o kritérium zložitosti veci v ktorej sa domáhal navrhovateľ
1./ a 2./ o úhradu pohľadávky a následne protinávrhu sťažovateľa na úhradu bezdôvodného
obohatenia započítaním, musíme konštatovať, že nejde o spor výnimočný, ale patrí do
bežnej agendy všeobecných súdov. V tomto prípade v záujme hospodárnosti mal súd
výsostne aplikovať § 112 OSP vzhľadom k tomu, že sa jedná o tých istých účastníkov, tej
istej nehnuteľnosti a hlavne išlo o vzájomné pohľadávky vzniknuté užívaním tej istej
nehnuteľnosti. (...)
Charakter a samotný zlý vývoj sporu a samotná skutočnosť, že sťažovateľovi
a rovnakou mierou aj jeho matke - právnej predchodkyni bolo 13 a pol
roka ich právo na prístup k súdu odopreté v neprospech sťažovateľa a to tak, že o ich
protinávrhu žiadny súd do 1.10.2011 nekonal a ani nerozhodol. (...)
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľ aj napriek skutočnosti, že prekonával pomerne
dlhý úsek cesty, sa až na jednu výnimku zúčastnil všetkých súdnych konaní. Sťažovateľ na
všetky výzvy súdu reagoval vždy v lehote aj napriek už pomerne za tie roky nadobudnutú
jazykovú bariéru a veľa krát musel pricestovať do Bratislavy, len kvôli doloženiu dokladov,
alebo konzultácie s advokátom. (...)
Čo sa týka postupu súdu treba konštatovať, že Okresný súd v žiadnom prípade
nepristupoval k sporu tak, ako mu ukladá § 100 ods. 1 OSP, aby konanie prebehlo čo
najrýchlejšie, a aby bolo čo najskôr vo veci rozhodnuté. (...)
Sťažovateľovi ku dnešnému dňu, čo je vyše 16 rokov nebolo
umožnené, aby mohli predstúpiť svedkovia na podporu jeho tvrdení. Štyria veľmi dôležití
svedkovia už zomreli. Sudkyňa ku dnešnému dňu vo veci protinávrhu ani raz nevypočula
odporcu v 1./ a 2./ rade. (...)“.
Sťažovateľ sa napokon vo vzťahu k prijatej časti sťažnosti domáha toho, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„a. Základné právo (...) na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu v Bratislave v súdnom konaní sp. zn. 25C 40/2011
(18C 86/1998) porušené bolo.
b. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60.000.-
EUR v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR.
c. Okresný súd Bratislava I v Bratislave je povinný uhradiť trovy konania a trovy
právneho zastúpenia na účet JUDr. Helena Dobosová, Advokátska
kancelária Ružová dolina 10, Bratislava(...), do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia.“
3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:
okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom, listom sp. zn. Spr. 3141/2017 zo 7. marca 2017,
ku ktorému bolo pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne, ako aj chronológia úkonov
vykonaných v napadnutom konaní.
3.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol tieto relevantné
skutočnosti:
„(...) Po preštudovaní spisového materiálu mám zato, že v predmetnom konaní sp.
zn. 25 C 40/2011 nejde o skutkovo, ani o právne zložitú vec. (...)
Sťažnosť v súvislosti s namietanými prieťahmi v konaní sp. zn. 25 C 40/2011 bola
tunajším súdom riešená už pod Spr. 2125/2014, pričom táto bola vyhodnotená listom zo dňa
26.05.2014 s prihliadnutím na celkovú dĺžku konania ako dôvodná. Sťažovateľ podal
žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, ktorá bola Krajským súdom v Bratislave
vyhodnotená ako nedôvodná a neopodstatnená listom zo dňa 30.06.2014, pod
Spr. 2181/2014. Tunajšiemu súdu bola dňa 15.01.2015 doručená ďalšia sťažnosť
sťažovateľa na prieťahy v konaní sp. zn. 25 C 40/2011. Túto sťažnosť súd listom zo dňa
23.03.2015, pod Spr. 2009/2015 vyhodnotil ako opakovanú sťažnosť v súvislosti
s namietanými prieťahmi konania do podania predchádzajúcej sťažnosti a ako dôvodnú
v súvislosti s namietanými prieťahmi konania po vybavení predchádzajúcej sťažnosti. Súd
zistil prieťahy v období od 22.07.2014 do 12.01.2015, ku ktorým došlo z objektívnych
dôvodov, a to pre dočasnú práceneschopnosť zákonnej sudkyne a následné vzdanie sa
funkcie sudcu zákonnou sudkyňou.
Vychádzajúc zo spisového materiálu a prehľadu jednotlivých úkonov je možné
konštatovať, že Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 25 C 40/2011 nekonal plynule,
a to v období od 11.03.2011 do 11.07.2012, avšak mám za to, že s výnimkou tohto obdobia
súd koná vo veci riadne a bez zbytočných prieťahov. V predmetnom konaní došlo dvakrát
k zmene zákonného sudcu. Činnosť súčasnej zákonnej sudkyne JUDr. Denisy Cvikovej je
vo veci plynulá a smerovala k vydaniu rozsudku zo dňa 26.09.2016, č. k. 25 C 40/2011-439,
voči ktorému sa dňa 15.11.2016 sťažovateľ odvolal. (...)
Z chronologického prehľadu úkonov vyplýva, že k predĺženiu konania prispel najmä
sťažovateľ, keďže z celkových 11 pojednávaní, ktoré súd vo veci nariadil, bolo 5 odročených
z dôvodov na strane sťažovateľa (rozšírenie žaloby, avšak sťažovateľ súdu nepredložil
listinné dôkazy odôvodňujúce jeho skutkové tvrdenia, žiadosť sťažovateľa o pripojenie
spisov vedených na tunajšom súde, návrh sťažovateľa na výsluch svedkov, doplnenie návrhu
sťažovateľa na výsluch ďalším svedkom, následne oznámenie sťažovateľa, že na výsluchu
doplneného svedka netrvá). V prípade výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľom, musel
súd zisťovať adresu ich pobytu, nakoľko sťažovateľ nevedel uviesť ich presnú adresu
pobytu. Priamo na pojednávaní dňa 15.04.2016 sťažovateľ predložil rozsiahle písomné
vyjadrenia spolu s rozsiahlymi listinnými dôkazmi (približne 50 strán), s ktorými sa musel
súd, ako aj žalovaní oboznámiť. Z tohto dôvodu súd odročil pojednávanie na ďalší termín.
Mám za to, že prieťahy namietané sťažovateľom v podaní zo dňa 15.06.2015 je
potrebné posudzovať výlučne vo vzťahu ku konaniu vedenom pod sp. zn. 25 C 40/2011,
nakoľko ide o konanie odlišné od konania vedenom pod sp. zn. 18 C 86/1998. Kým v konaní
sp. zn. 18 C 86/1998 súd prejednával žalobu žalobcov o náhradu investícií do nehnuteľnosti
v spoluvlastníctve sťažovateľa a žalobcov, pričom sa dokazoval druh a rozsah investícií do
nehnuteľnosti, tak v konaní sp. zn. 25 C 40/2011 sa sťažovateľ domáha vydania
bezdôvodného obohatenia. Je pravdou, že podaním doručeným súdu dňa 10.2.1999 si
v konaní sp. zn. 18 C 86/1998 žalovaný uplatnil zaplatenie sumy 383.179,- Sk, avšak v
tomto podaní žalovaný výslovne uviedol, že nárok si uplatňuje iba ako obranu proti žalobe,
tzv. kompenzačnú námietku. Bolo povinnosťou žalovaného, aby tento nárok riadne
špecifikoval, čo žalovaný ako právny nástupca pôvodného žalovaného urobil až na základe
súdneho pojednávania, uskutočneného dňa 1.10.2010 písomným podaním doručeným súdu
8.10.2010. Podľa môjho názoru súd nemal dôvod pochybovať o tom, že vzájomný návrh bol
iba kompenzačnou námietkou v konaní sp. zn. 18 C 86/1998 a prejednávať vec inak
v spoločnom konaní so žalobou. Situácia sa podľa môjho názoru skutkovo zmenila až po
doručení špecifikácie vzájomného návrhu podaním doručeným súdu dňa 08.10.2010, keďže
na najbližšom pojednávaní dňa 17.1.2011 súd rozhodol o vylúčení vzájomného návrhu na
samostatné konanie. Napokon ani sťažovateľ tento postup v priebehu konania sp. zn.
18 C 86/1998 nenamietal. (...)
Konečné rozhodnutie ponechávam na zváženie Ústavnému súdu Slovenskej republiky
a v prípade záveru, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
porušené bolo, žiadam, aby súd zvážil dôvodnosť a primeranosť finančného zadosťučinenia
a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v celej uplatnenej výške s poukazom aj
na to, že tohto času súd v konaní sp. zn. 25 C 40/2011 priebežne koná. V čase neefektívnej
činnosti súdu v konaní sp. zn. 25 C 40/2011 v období od 11.03.2011 do 11.07.2012 bolo
predmetom konania vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 12.719,21 € (383.179,- Sk)
s príslušenstvom a primerané zadosťučinenie by malo byť primerané k predmetu tohto
konania a taktiež ku času kedy prípadné prieťahy v predmetnom konaní nastali, t. j. od
11.03.2011 do 11.07.2012, čo v danom prípade nie je podľa môjho názoru splnené.
Poukazujem na to, že sťažovateľ žiadal o pripustenie zmeny petitu rozšírením až na
pojednávaní dňa 1.10.2012, kedy žiadal namiesto pôvodne uplatnenej sumy 12.719,21 €
priznať sumu 55.580,56 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 136.950,70 €. (...)
Záverom Vám oznamujem, že Okresný súd Bratislava 1 podľa ustanovenia § 30
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov, netrvá na ústnom prerokovaní veci pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“
3.2 Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení uviedla tieto relevantné skutočnosti:
«(...) V pôvodnej právnej veci žalobcov v 1/ a 2/
proti žalovanému , ktorá vec bola vedená na Okresnom súde
Bratislava I pod sp.zn. 18C/86/1998 bol vzájomný návrh (matky
sťažovateľa) vylúčený na samostatné konanie, a to uznesením OS Bratislava I č.k.
18C/86/1998-301 z 17.01.2011, právoplatným dňa 31.01.2011.
Konanie o vylúčenom vzájomnom návrhu (po jej smrti dediča
) je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 25C/40/2011. Súd prvej
inštancie rozhodol vo veci rozsudkom, ktorý vyhlásil dňa 26.09.2016 tak, že žalobu žalobcu
zamietol a žalovaným priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov
konania. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie dňa 15.11.2016.
Ku odvolaniu sa vyjadril žalovaný v prvom rade dňa 29.12.2016 a následne bolo toto
vyjadrenie dňa 30.01.2017 zaslané v zmysle § 374 ods. 1 Civilného sporového poriadku na
vyjadrenie žalobcovi.
Vzájomným návrhom doručeným súdu dňa 10.02.1999 uplatnila žalovaná v konaní
sp.zn. 18C/86/1998 voči žalobcom sumu vo výške 383.179,- Sk spolu s úrokom z omeškania
a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Vzájomným návrhom uplatnený nárok
žiadnym spôsobom skutkovo neodôvodnila. Na pojednávaní vo veci sp.zn. 18C/86/1998
konanom dňa 01.10.2010 sa (právny nástupca pôvodne žalovanej
) nevedel vyjadriť z čoho pozostáva vzájomným návrhom uplatnená suma, za aké
obdobie bola vyčíslená a žiadal lehotu na špecifikáciu vzájomného návrhu. Až podaním
právneho zástupcu, ktoré bolo doručené súdu 08.10.210 sťažovateľ uskutočnil špecifikáciu
svojho vzájomného návrhu.
Súd na pojednávaní v konaní vedenom pod sp.zn. 18C/86/1998 vylúčil vzájomný
návrh žalovaného na samostatné konanie, pretože v tomto konaní prejednával žalobu
žalobcov o náhradu investícií do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovaných a žalobcu,
pričom sa dokazoval druh a rozsah investícií do nehnuteľnosti. Vzájomným návrhom sa
žalovaný domáhal vydania bezdôvodného obohatenia za „nadužívanie“ spoluvlastníckeho
podielu. Z povahy vecí vyplýva, že dokazovanie muselo byť o žalobe ako aj vzájomnom
návrhu vedené iným smerom. (...)
Vo veci konali piati zákonný sudcovia. V pôvodnej veci sp.zn. 18C/86/1998 bola
zákonnou sudkyňou JUDr. Hausleitnerová, následne JUDr. Zuzana Kučerová a následne
Mgr. Patrícia Skotnická, ktorá vzájomný návrh žalovanej vylúčila na samostatné konanie.
Dodatkom č. 2 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2015 sa dňom
11.03.2015 stala zákonnou sudkyňou vo veci JUDr. Zita Ilčíková po Mgr. Skotnickej
a Dodatkom č. 7 k rozvrhu práce OS Bratislava I sa zákonnou sudkyňou dňom 06.10.2015
stala JUDr. Cviková po JUDr. Ilčíkovej.
Dodatkom č. 7 k rozvrhu práce mi bolo pridelených cca 435 nevybavených vecí
z toho 265 nerozhodnutých, z toho cca 75 starších vecí ako bola vec žalobcu sp.zn.
Pokiaľ ide o konanie v období, v ktorom som bola zákonnou sudkyňou bolo potrebné
pojednávania odročovať z dôvodu doručenia obsiahlych písomných vyjadrení žalobcom
priamo na pojednávaní spolu s rozsiahlymi listinnými dôkazmi (cca 50 strán), s ktorými sa
musel súd ako aj žalovaní oboznámiť, keďže s poukazom na rozsah, nebolo dosť dobre
možné oboznamovať sa s obsahom podaní na pojednávaní. Žalobca navrhoval dokazovanie
výsluchom svedkov, ktorých adresy pobytu nevedel presne uviesť, následne na pojednávaní,
ktoré sa odročilo za účelom výsluchu týchto svedkov oznámil, že na ich výsluchu netrvá.
Obdobne žalovaní priamo na pojednávaní predkladali písomné vyjadrenia a listinné dôkazy
a za účelom oboznámenia sa s ich obsahom, žiadal žalobca odročenie pojednávania.
Zo spisu vyplýva, že žalobca si síce uplatnil vzájomným návrhom protinárok, avšak
tento skutkovo neodôvodnil a neuviedol skutkové okolnosti, na ktorých protinárok zakladá
ani nevedel uviesť za aké obdobie si nárok uplatňuje. Žalobca menil (rozširoval) priamo na
pojednávaní uplatnený nárok, čím spôsobil, že pojednávanie muselo byť odročené, keďže
druhá strana nebola pripravená reagovať a vyjadriť sa ku žalobcom uplatnenému nároku
po zmene. Nakoniec zo spisu vyplýva, že v súvislosti s návrhom žalovaných na rozhodnutie
súdu o zložení preddavku podľa § 141a OSP a zisťovaním majetkových pomerov žalobcu,
splnomocnený zástupca žalobcu nepochopil úkony súdu a tieto museli byť opakované
a o návrhu žalovaných na preddavok rozhodované súdom opätovne. Žalobca podal návrh
na prerušenie konania, ktorý neodôvodnil ani na výzvu súdu, o ktorom musel súd následne
rozhodovať. Dĺžku konania ovplyvnili v podstatnej miere účastníci konania, najmä žalobca
a to neefektívnosťou a zmätočnosťou svojich úkonov v konaní, na ktoré musel súd následne
reagovať, a ktoré toto konanie zbytočne predlžovali.“
3.3 Sťažovateľ prostredníctvom svojej splnomocnenej právnej zástupkyne na
uvedené vyjadrenie podpredsedu okresného súdu a zákonnej sudkyne nereagoval,
ústavnému súdu iba oznámil:
„(...) ctenému Senátu oznamujeme, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci
konalo ústne pojednávanie.“
4. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25 C 40/2011 (pôvodne
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 86/98):
[Dňa 23. júla 1998 podali a jeho manželka na
okresnom súde proti (matke sťažovateľa) žalobný návrh „o zaplatenie
340 930 Sk“ z titulu náhrady investícií do nehnuteľnosti v spoluvlastníctve účastníkov
konania. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 18 C 86/98. Dňa 5. júla 2006 zomrela
, okresný súd pokračoval v konaní s jej právnym nástupcom, so sťažovateľom.
Dňa 27. júna 2011 okresný súd žalobnému návrhu a manželky
vyhovel rozsudkom č. k. 18 C (25C) 86/98-426. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie
sťažovateľ. Krajský súd však uznesením č. k. 8 Co 283/2011-480 z 20. novembra 2012
uvedený rozsudok okresného súdu potvrdil. Doručením tohto rozhodnutia odvolacieho súdu
účastníkom bolo konanie vedené pod sp. zn. 18 C 86/98 právoplatne skončené 17. januára
2013.]
Dňa 17. januára 2011 okresný súd uznesením č. k. 18 C 86/98-301 vylúčil na
samostatné konanie vzájomný návrh sťažovateľa proti a jeho
manželke na zaplatenie 12 719,21 € s prísl. z titulu bezdôvodného
obohatenia. Toto rozhodnutie o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie
nadobudlo právoplatnosť 31. januára 2011.
Dňa 11. marca 2011 bola vylúčená vec na okresnom súde zaevidovaná pod sp. zn.
Dňa 11. júla 2012 okresný súd nariadil vo veci pojednávanie na 1. október 2012.
Dňa 3. augusta 2012 sťažovateľ požiadal okresný súd o odročenie nariadeného
pojednávania, pretože sa v uvedenom termíne nachádza „na plánovanej ceste mimo
Európu“.
Dňa 20. augusta 2012 okresný súd posúdil žiadosť sťažovateľa o odročenie
pojednávania ako nedôvodnú, pretože nepreukázal tvrdený dôvod.
Dňa 1. októbra 2012 sa uskutočnilo pojednávanie (aj v prítomnosti sťažovateľa),
na ktorom súd pripustil zmenu petitu na zaplatenie sumy 55 580,56 € s prísl. Pojednávanie
bolo odročené na účely doplnenia dokazovania na 28. november 2012.
Dňa 10. októbra 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby zaplatil súdny poplatok za
rozšírený návrh.
Dňa 11. októbra 2012 sťažovateľ doložil do spisu listinné dôkazy.
Dňa 25. októbra 2012 sťažovateľ uhradil súdne poplatky.
Dňa 28. novembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na
30. január 2013 na účely ďalšieho dokazovania.
Dňa 20. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcov
„v zmysle záverov pojednávania zo dňa 28.11.2012“.
Dňa 31. decembra 2012 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľa
„na základe výzvy na pojednávaní dňa 28.11.2012“.
Dňa 30. januára 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. marec
2013 na účely pripojenia spisov „vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 9 Nc 51/1995
a sp. zn. 18 C 86/1998“.
Dňa 4. februára 2013 bolo požiadané o pripojenie uvedených spisov.
Dňa 18. marca 2013 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom odporcovia navrhli
v zmysle § 141a Občianskeho súdneho poriadku (v tom čase platného a účinného, pozn.),
aby súd zaviazal sťažovateľa zložiť preddavok na trovy konania. Pojednávanie bolo
následne odročené na neurčito na účely rozhodnutia o uvedenom návrhu.
Dňa 25. marca 2013 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na prerušenie
konania.
Dňa 26. apríla 2013 súd vyzval sťažovateľa, aby odôvodnil svoj návrh na prerušenie
konania, a súčasne zisťoval u sťažovateľa skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o povinnosti
zložiť preddavok na trovy konania.
Dňa 21. mája 2013 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu súdu.
Dňa 14. novembra 2013 okresný súd uznesením č. k. 25 C 40/2011-137 návrh
sťažovateľa na prerušenie konania zamietol.
Dňa 14. novembra 2013 okresný súd uznesením č. k. 25 C 40/2011-139 uložil
sťažovateľovi a žalovaným povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.
Dňa 9. decembra 2013 sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 25 C 40/2011-139.
Dňa 5. marca 2014 okresný súd v reakcii na žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od
súdnych poplatkov zisťoval jeho majetkové pomery.
Dňa 25. apríla 2014 okresný súd vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k odvolaniu
sťažovateľa proti uzneseniu č. k. 25 C 40/2011-139.
Dňa 29. mája 2014 okresný súd uznesením č. k. 25 C 40/2011-160 opätovne zaviazal
sťažovateľa a odporcov na zloženie preddavku na trovy konania. Toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 19. júla 2014.
Dňa 22. júla 2014 okresný súd nariadil pojednávanie na 20. október 2014.
Dňa 20. októbra 2014 bolo pojednávanie odročené na 19. január 2015 z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 12. januára 2015 bolo pojednávanie nariadené na 19. január 2015 zrušené
z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.
Dňa 21. apríla 2015 okresný súd vyzval sťažovateľa, aby označil svedkov, prípadne
iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Dňa 18. mája 2015 sťažovateľ reagoval na uvedenú výzvu.
Dňa 2. decembra 2015 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 28. december 2015.
Dňa 28. decembra 2015 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na
8. február 2016 na účely výsluchu svedkov navrhnutých sťažovateľom.
Dňa 22. januára 2016 súd zisťoval adresu svedkov, ktorých sťažovateľ označil,
pretože sťažovateľ nevedel uviesť ich presnú adresu pobytu.
Dňa 8. februára 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí svedkovia
navrhnutí sťažovateľom. Pojednávanie bolo odročené na 15. apríl 2016 na doplnenie
dokazovania.
Dňa 15. apríla 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 20. jún
2016. Sťažovateľ na pojednávaní predložil obsiahle písomné vyjadrenie k veci spolu
s listinnými dôkazmi. Odporcovia žiadali súd o časový priestor na oboznámenie sa
s obsahom písomného vyjadrenia a predložených dôkazov.
Dňa 20. júna 2016 sa konalo pojednávanie, na ktorom predložili písomné vyjadrenia
odporcovia a založili do spisu listinné doklady. Strany sporu požiadali súd o poskytnutie
lehoty do 30. júna 2016 na oboznámenie sa s obsahom písomných vyjadrení a listinných
dokladov predložených na pojednávaní. Súd odročil pojednávanie na 26. september 2016.
Dňa 26. septembra 2016 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený
rozsudok č. k. 25 C 40/2011-439, ktorým súd žalobu sťažovateľa zamietol a odporcom
priznal náhradu trov konania.
Dňa 15. novembra 2016 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu
č. k. 25 C 40/2011-439.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že predmetom jeho prieskumu nemohlo
byť sťažovateľom označené „pôvodné konanie sp. zn. 18C 86/98“, pretože ústavný súd
zo zapožičaného spisu zistil, že toto konanie bolo právoplatne skončené už 17. januára
2013, teda dávno predtým, ako sa sťažovateľ predmetnou sťažnosťou obrátil na ústavný súd
(17. júna 2015).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní o vzájomnom návrhu sťažovateľa proti a jeho
manželke na zaplatenie 12 719,21 € s prísl. vedenom pod sp. zn.
25 C 40/2011 dochádzalo k porušovaniu základného práva sťažovateľa (ako navrhovateľa)
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný
súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný
súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon
ani podpredseda okresného súdu, ani zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení nepoukázali na
skutkovú alebo právnu zložitosť predmetnej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej
veci, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto
konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní,
ktoré do vyhlásenia meritórneho rozhodnutia trvalo 5,5 rokov. Ústavný súd pritom
konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných
dôvodov nečinný od 11. marca 2011 do 11. júla 2012 (šestnásť mesiacov), od 21. mája 2013
do 14. novembra 2013 (šesť mesiacov) a od 18. mája 2015 do 2. decembra 2015 (šesť
mesiacov). Okresný súd teda minimálne dva roky vo veci nevykonal žiadne úkony
smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ počas
napadnutého súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom
nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu
súdu. Na množstvo „vybavovaných“ vecí, na ktoré poukázala zákonná sudkyňa, ani v danej
veci nebolo možné prihliadať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil
(pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že
nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí
zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len
v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2
zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia
umožňujúce prerokovanie veci ‒ a teda vykonanie spravodlivosti ‒bez zbytočných
prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú
v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky
v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru
ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo
obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Okrem
uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či bolo porušené
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup súdu,
a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho
sudcu vybavujúceho danú vec, a preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno
prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení okresného súdu
(I. ÚS 6/06).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia v bode 1.
4. Pretože vo veci bol 26. septembra 2016 vyhlásený rozsudok, ústavný súd
nevyhovel návrhu sťažovateľa podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a o tomto
návrhu sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 4.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ požadoval priznať finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 €, pretože
„samotný zlý vývoj sporu a samotná skutočnosť, že sťažovateľovi a rovnakou mierou aj jeho
matke - právnej predchodkyni bolo 13 a pol roka ich právo na prístup
k súdu odopreté v neprospech sťažovateľa a to tak, že o ich protinávrhu žiadny súd do
1.10.2011 nekonal a ani nerozhodol“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k záveru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru
nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za
odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 2 000 €. Ústavný súd
pritom prihliadol aj na to, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie
nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (napr. II. ÚS 67/03), ako aj na celkové
trvanie právnej neistoty sťažovateľa, ale i na skutočnosť, že okresný súd v posudzovanom
konaní 26. septembra 2016 vo veci meritórne rozhodol.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 2.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za
dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 12. mája 2015 a podanie
sťažnosti z 15. júna 2015). Za dva úkony vykonané v roku 2015 patrí odmena v sume
dvakrát po 139,83 € a režijný paušál dvakrát po 8,39 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov),
preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 296,44 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2017