Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 397/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného opatrovníkom ,

právne zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kukučkom,

Farská 34, Nitra, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2015

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 20. októbra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

bola 30. decembra 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného opatrovníkom ,

zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Kukučkom, Farská 34, Nitra,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2015 a rozsudkom Krajského súdu

v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. októbra 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ opravným prostriedkom

podľa tretej hlavy piatej časti (ďalej len „OSP“), (vo vtedy

platnom a účinnom znení) napadol rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len

„odporkyňa“) č. 750 717 6787 z 8. augusta 2013 o priznaní čiastočného invalidného

dôchodku od 24. septembra 1994 podľa o sociálnom

zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“)

a jeho následnom zvýšení na sumu 133,30 € mesačne.

Predmetné rozhodnutie odporkyne bolo vydané na podklade posudku posudkovej

komisie sociálneho zabezpečenia Sociálnej poisťovne, pobočky Nitra z 18. januára 1995,

ktorá ustálila, že sťažovateľ nie je invalidný, ale len čiastočne invalidný, keďže

pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav jeho telesné a duševné schopnosti dosahujú

polovicu schopností na výkon sústavného zamestnania u zdravých občanov, a vznik

čiastočnej invalidity určil k 8. júlu 1994.

Uvedený posudok bol vypracovaný na základe obnovy konania povolenej správnym

orgánom po tom, čo krajský súd rozsudkom sp. zn. z 15. júna 2012 (v konaní

o predchádzajúcom opravnom prostriedku, pozn.) po vrátení veci uložil správnemu orgánu

pribrať do správneho konania súdneho znalca z odvetvia medicíny na účely posúdenia,

či zdravotný stav sťažovateľa podľa medicínskych kritérií odôvodňoval v roku 1994

invaliditu alebo čiastočnú invaliditu. Súdny znalec bol v zmysle pokynu krajského súdu

požiadaný o vypracovanie znaleckého posudku listom odporkyne z 26. júla 2012.

Zo znaleckého posudku (zabezpečeného odporkyňou v správnom konaní, pozn.)

z 15. januára 2013 vyplýva rovnaký záver, že zdravotný stav sťažovateľa v roku 1994

neodôvodňoval invaliditu, ale len čiastočnú invaliditu.

Krajský súd na základe podaného opravného prostriedku proti neprávoplatnému

rozhodnutiu odporkyne o priznaní čiastočného invalidného dôchodku rozhodol napadnutým

rozsudkom sp. zn. z 20. októbra 2015 tak, že rozhodnutie odporkyne

potvrdil. V konaní krajský súd pribral na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku

(posudok

z 13. apríla 2015 a jeho doplnenie zo 17. augusta 2015 v reakcii na otázky sťažovateľa,

pozn.), ktorý potvrdil odôvodnenosť čiastočnej invalidity sťažovateľa v rozhodnom období.

Sťažovateľ podal proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie zo 7. decembra 2015,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu

ako vecne správny podľa potvrdil s poukazom na dostatočné a úplné právne

závery a skutkové zistenia krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi a namieta

najmä arbitrárnosť a svojvoľnosť odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru založené len na všeobecných formuláciách.

K tomu uvádza: „Odôvodnenie odvolacieho súdu je nezrozumiteľné, neudržateľné,

nevychádza zo zákona ani z dostupnej judikatúry a je svojvoľné. Odvolací súd

vyčerpávajúcim spôsobom nevysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, ani o ktoré ustanovenie

zákona opiera svoje rozhodnutie. Odvolací súd dospel k skutkovým zisteniam bez toho, aby

sám vykonal akékoľvek dokazovanie. Arbitrárnosť (svojvôľa) v súdnom rozhodnutí

odvolacieho súdu je v danom prípade poznateľná zo zjavne iracionálnych myšlienkových

konštrukcií vyložených v odôvodnení rozhodnutia.

Súd sa v odôvodnení rozsudku obmedzil výlučne na zhrnutie obsahu podaného

odvolania, citáciu niektorých zákonných ustanovení a konštatovanie toho, čo tvorí obsah

administratívneho spisu. Súd dostatočným spôsobom neuviedol právne úvahy, na základe

ktorých dospel k záveru, že rozhodnutie Krajského súdu v Nitre je potrebné potvrdiť.

Náš názor je ten, že súd vec hodnotí výhradne z pohľadu všeobecných formulácií.

Rozhodnutia oboch súdov sú tak nepresvedčivé a popierajú základné princípy

spravodlivého procesu, ktorého výsledkom je nepredvídateľné rozhodnutie pre účastníkov

konania.

Odvolací súd konal vadne a osvojil si nesprávne právne posúdenie veci a nezistil

riadne skutkový stav.“

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľ namieta najmä, že

„Novými skutočnosťami, ktoré v rámci prebiehajúceho konania nemôžu byť prehliadnuté

a postavené na okraj záujmu sú závery lekárskych správ . Práve

ony sa stali tým podstatným elementom, ktorý spochybňuje závery rozhodnutí Sociálnej

poisťovne o priznaní čiastočného invalidného dôchodku.

... záverom zo správ v konaní pred Sociálnou poisťovňou ale

aj v konaní pred súdom bola pripisovaná minimálna vážnosť a neboli po odbornej stránke

konfrontované so závermi posudkových lekárov a dokonca ani znalcov v podanom

znaleckom posudku.“.

Sťažovateľ ďalej namieta odňatie možnosti konať pred krajským súdom, ktorá

podľa neho spočíva vo faktickej nemožnosti realizácie jeho procesných práv. K tomu

uvádza: «... dôkazné návrhy si súd vyložil vždy tak, že v podstate zmaril ich účel. Sťažovateľ

má na mysli predovšetkým jeho procesné návrhy v súvislosti s nariadeným znaleckým

dokazovaním a s návrhmi na výsluch svedkov. Krajský súd na rozdiel od jeho návrhov

otázky formuloval zmätočne a selektívne. Aj odpovede znalcov boli nedostatočné a miestami

zmätočné. Krajsky súd dôkaz znaleckým posudkom vykonal bez osobného výsluchu znalca

na pojednávaní, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ na výsluchu znalca na pojednávaní

opakovane trval. Sťažovateľovi tak v podstate nezostal žiadny právny nástroj na reálnu

kontrolu záverov znaleckého dokazovania. Znalecký ústav stále „pracoval" len s verziou

o čiastočnom invalidnom dôchodku. Chýba napríklad odpoveď na otázku, či by výkon

zamestnania nezhoršil zdravotný stav navrhovateľa? Absentuje porovnanie pojmov celkom

mimoriadne podmienky a zvlášť uľahčené pracovné podmienky v aplikácii na zistené

skutočnosti.»

Na základe tejto sťažnostnej argumentácie sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu,

aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil nálezom porušenie jeho základného

práva podľa a listiny a práva podľa dohovoru

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a krajského súdu, oba rozsudky zrušil, vec vrátil

krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Sťažovateľ (v podstate) tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu je arbitrárny,

a preto ním došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie

(čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc

najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu. Ústavný preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď

napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Ústavný súd považuje ešte pred posúdením odôvodnenosti sťažnosti v časti

smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu za žiaduce poukázať

na skutočnosť, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,

ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok

porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. , ,

atď.). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Podstatou výhrad sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

je arbitrárnosť, nepresvedčivosť a nepredvídateľnosť jeho odôvodnenia, ako aj to,

že odvolací súd konal podľa jeho názoru svojvoľne a osvojil si nesprávne právne posúdenie

veci. Sťažovateľ tvrdí, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa vôbec nedozvedel, ako

sa v jeho veci konajúce súdy vysporiadali s jeho kvalifikovanými návrhmi a odôvodnenými

námietkami voči nesprávnemu rozhodnutiu odporkyne. Ďalej sťažovateľ namieta,

že odvolací súd (rovnako ako pred ním krajský súd, pozn.) neúplnosť výroku rozhodnutia

odporkyne v potvrdzujúcom rozsudku konvaliduje.

V nadväznosti na sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa ústavný súd poukazuje

na relevantnú časť napadnutého rozsudku, v ktorej najvyšší súd predovšetkým uvádza:

„Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa k dodržiavaniu procesnoprávnych ustanovení

treba uviesť, že podľa ods. I , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy

na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy. Námietka navrhovateľa, že krajský súd akceptoval nedostatočne

formulovaný výrok napadnutého rozhodnutia, čo samo o sebe malo byť dôvodom

na zrušenie napadnutého rozhodnutia odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Z obsahu

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou

uvedeného rozhodnutia je jednoznačne identifikovateľný obsah právnych predpisov.

Uvedená formálna chyba by založila podstatnú chybu konania a rozhodnutia len vtedy,

ak by tým bola zhoršená obhajoba práv navrhovateľa (Boh.A12.448/36), čo sa však

v danom prípade nestalo. Navyše formálne zopakovanie administratívneho konania

nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť

rozhodnutie v jeho prospech (R 103/2011).

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd nevypočul svedkov, ktorých vypočutie žiadal

navrhovateľ, treba poukázať na znenie , podľa ktorého majú účastníci

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ale o ich vykonaní rozhoduje súd.

Aj keď krajský súd navrhnutých svedkov nevypočul, svoj postup dostatočne odôvodnil,

riadne vyhodnotil jeho dôkaznú silu a vyvodil logické závery, preto postupoval v súlade

so zákonom.

Navyše, súd môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie

nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tomto prípade krajský súd prizval do konania dvoch

súdnych znalcov na objektívne posúdenie zdravotného stavu navrhovateľa a mal k dispozícii

všetky odborné lekárske stanoviská. Sám kľúčový svedok , kvôli ktorého

posudkom bola vyvolaná a realizovaná obnova konania, zrejme nepovažoval za potrebné sa

dostaviť (opakovane maril vykonanie dôkazov tým, že predvolania súdu ignoroval) a byť

konfrontovaný vo svojich výpovediach súdom, resp. ostatnými svedkami - lekármi.

Napokon sám navrhovateľ od výsluchu uvedeného svedka upustil, ktorú skutočnosť

krajský súd len rešpektoval.

Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že rozhodnutie odporkyne považoval za vecne

správne a zákonné najmä z dôvodu, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by

ku dňu odňatia invalidného dôchodku, resp. priznania čiastočne invalidného dôchodku

došlo k takému zhoršeniu jeho zdravotného stavu, ktoré by podmieňovalo invaliditu

podľa § 29 ods. 3 zsp.

Naopak, z posudkov a lekárskych správ, nachádzajúcich sa v dávkových spisoch

vyplýva, že zdravotný stav navrhovateľa je nezmenený v preskúmavanom čase a túto

skutočnosť nemôže vyvrátiť ani posudok ktorý je v konečnom dôsledku

vyvrátený posudkom Ústavu.

Rovnako ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu navrhovateľ nepredložil

žiadne dôkazy, najmä také lekárske správy a nálezy, ktoré by nasvedčovali tomu, že sa

v relevantnom čase (v rokoch 1993 a 1994) nevzali do úvahy a ktoré by zhoršenie

zdravotného stavu navrhovateľa reálne preukázali bez nadhodnotenia.

Až doplnený znalecký posudok považoval aj odvolací súd za úplný, objektívny

a presvedčivý v jeho závere, že navrhovateľ bol v rozhodnom období (1994) schopný

vykonávať doterajšie alebo iné sústavné zamestnanie len za osobitne uľahčených

pracovných podmienok, ktoré ustanoví Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom, podľa § 37 ods. 3 písm. b/

v spojení s vyhl. č. “

Z citovaného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom preskúmal odvolanie sťažovateľa (ktoré je z hľadiska vecných

výhrad argumentačne takmer totožné s argumentáciou obsiahnutou v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, pozn.) a zaoberal sa vecne jednotlivými odvolacími námietkami

sťažovateľa, pričom sa s jeho právnou argumentáciou nestotožnil, čo primeraným spôsobom

odôvodnil. Za týchto okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu za arbitrárny alebo inak excesívny. Naopak, právne

závery najvyššieho súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto nemá dôvod do napadnutého rozsudku zasahovať. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

K námietke konvalidácie neúplného znenia výroku rozhodnutia odporkyne o priznaní

čiastočného invalidného dôchodku (formálny nedostatok spočívajúci v tom, že v rozhodnutí

odporkyne bol označený len § 37 zákona o sociálnom zabezpečení bez uvedenia odseku

a písmena, pod ktoré bol subsumovaný dôvod čiastočnej invalidity sťažovateľa, pozn.)

ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že už správny súd prvého stupňa

poukázal na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia odporkyne (konkrétne s. 5 ods. 1

rozhodnutia odporkyne), z ktorého celkom zjavne vyplýva, že sťažovateľ bol uznaný

čiastočne invalidným podľa § 37 ods. 3 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení, a preto

uvedený formálny nedostatok výroku nebol spôsobilý relevantným spôsobom zasiahnuť

do sťažovateľom označených práv, resp. spôsobiť vecnú nesprávnosť rozhodnutia

odporkyne.

K námietke sťažovateľa o nevykonaní znaleckého posudku vypracovaného

znaleckým pre potreby súdneho konania ústnou formou ústavný súd poukazuje

na , v zmysle ktorého sa dôkaz znaleckým posudkom vykonáva prioritne

ústnou formou – výsluchom, jeho vypracovanie písomnou formou je len fakultatívne

a od výsluchu môže súd upustiť len v odôvodnených prípadoch.

Zároveň ale ústavný súd nespúšťa zo zreteľa, že krajský súd s obsahom znaleckého

posudku sťažovateľa oboznámil, zaslal mu ho na vyjadrenie a sťažovateľom predložené

otázky na znalcov zohľadnil, na základe nich požiadal o vyhotovenie písomného doplnku

k znaleckému posudku a zároveň v odôvodnení rozsudku uviedol, že upustil od výsluchu

znalca s poukazom na to, že ide o znalecký ústav. Ústavný súd zastáva názor, že takýmto

procesným postupom bola zásada kontradiktórnosti naplnená, sťažovateľ mal vytvorený

priestor na realizáciu práva vyjadriť sa a klásť znalcom otázky, i keď písomnou formou.

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že nejde o také pochybenie v postupe najvyššieho

súdu, ktoré by bolo spôsobilé ústavno-relevantným spôsobom zasiahnuť do základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp. jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom formulované

výhrady proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu nesignalizujú reálnu možnosť

vysloviť porušenie sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ostatnými v nej uplatnenými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2017